Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 16, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/159/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244687
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111244687.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča, v právnej veci žalobkyne: S. W., G. O. XXX, Y. - S.,
zastúpenej:FUTEJ&Partners,s.r.o.,sosídlomRadlinskéhoč.2,Bratislava,zaktorúkonákonateľJUDr.
Daniel Futej, CSc., proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, so
sídlom v Bratislave, Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody 20.810,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie

žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. októbra 2013, č. k. 25C/198/2011-161,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti po t v r d z u j e .

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 16. októbra 2013, č. k. 25C/198/2011-161 zamietol súd prvej inštancie žalobu,
ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanej zaplatenia sumy 20.810,94 eur s

príslušenstvom, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska (ďalej len "NBS") pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO
DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI" alebo "Družstvo") a obchodníka s cennými
papiermi (ďalej aj "OCP"); zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C/56/2011, rozhodol, že nepožiada
Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie a zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania a žalovanej
nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že Úrad pre finančný
trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil Družstvu prospekt investície. Dňa 02.06.2008 uzavrelo
Družstvo s OCP zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa OCP, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť
portfólio Družstva, ako jeho klienta, v súlade so schváleným prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v
sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,

uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz; OCP sa súčasne zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne.
Rozhodnutím NBS zo dňa 08.01.2008, č. OPK-9750/3/2007 bola, na základe kontroly vykonanej v roku
2007,uloženáOCPpokutavovýške500.000,-Skzaporušenievrozhodnutíšpecifikovanýchustanovení
zákona č. 566/2001 Z.z., Banková rada Národnej banky Slovenska v konaní o rozklade
predmetné prvostupňové rozhodnutie rozhodnutím zo dňa 07.05.2008, č. GUV-841/2008,

zrušila a vrátila vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Následne NBS rozhodnutím zo dňa 20.
8. 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila OCP opätovne pokutu, a to vo výške 300.000,- Sk za porušenie
ustanovení § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a/, § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z.z.Medzičasom NBS rozhodnutím zo dňa 22.04.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila
obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb udelené rozhodnutím
zo dňa 22.04.2003 a povolila mu aj poskytovanie investičnej služby podľa § 6 ods. 1 písm. d/ v spojení

s § 5 ods. 1 písm. a/, b/, a c/ zákona č. 566/2001 Z.z., s obmedzením podľa § 59 ods.
3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa §
6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní
výpovede OCP zo zmluvy o riadení portfólia z 30.03.2010 požiadalo Družstvo listom z 15.04.2010 NBS
o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že

výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej situácie, pretože OCP zabezpečoval pre Družstvo
odbyt výrobkov, Družstvo muselo pozastaviť prijímanie nových členských vkladov od existujúcich alebo
nových členov, ako aj pozastaviť vyplácanie vyrovnacích podielov pre vystupujúcich členov, vyplácanie
deklarovaných výnosov z prijatých členských vkladov a ostatných peňažných súm prijatých
od svojich členov. Družstvo poukázalo na rozsiahlu majetkovú škodu, ktorú mu mal OCP spôsobiť
pri plnení zmluvy, a ktorá podľa predbežnej kalkulácie dosahovala sumu viac než 20 miliónov eur.

Ďalším listom zo dňa 23.04.2010 požiadalo Družstvo NBS o zjednanie nápravy v činnosti OCP, pretože
tento si neplnil svoje základné povinnosti voči Družstvu, ako subjektu dohliadanému zo strany NBS,
spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. NBS vydala
dňa 12.07.2010 rozhodnutie o predbežnom opatrení, č. ODT-8305/2010, ktorým uložila
OCP povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu

NBS, keďže na základe oznámenia klientov, najmä Družstva, vzniklo dôvodné podozrenie z možného
poškodenia klientov OCP. Rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010 NBS odobrala OCP
povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a/, § 55 ods. 7, 9, §
85 ods. 2 v spojení s § 84 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z. Správnosť
predmetného rozhodnutia potvrdila v konaní o rozklade Banková rada NBS rozhodnutím z 01.03.2011,

č. GUV-274/2011. NBS rozhodnutím z 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila
konanie začaté na žiadosť Družstva o schválenie dodatku k prospektu investície z
dôvodu, že i napriek poskytnutiu dodatočnej lehoty na odstránenie nedostatkov žiadosť neobsahovala
náležitosti stanovené zákonom. Správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada NBS rozhodnutím zo
07.12.2010, č. GUV-1744/2010. V poradí ďalším rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010

NBS zakázala Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových
hodnôt z dôvodu porušenia ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona
č. 566/2001 Z.z. a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. tým,
že zmenou skutočností, uvedených v prospekte investície, Družstvo tento prospekt nedodržiavalo. NBS
sa pritom dozvedela, že u Družstva nastali také zmeny, pre ktoré sa prospekt investície stal neaktuálny

a Družstvo neurobilo žiadne kroky k náprave a k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi
v prospekte investície. NBS zistiac pri výkone dohľadu na diaľku niektoré skutočnosti nasvedčujúce
tomu, že neznámym páchateľom bol spáchaný skutok, ktorý by mohol naplniť znaky skutkovej podstaty
trestného činu, podala dňa 27.07.2010 trestné oznámenie. Listom z 26.04.2007 požiadala NBS v zmysle
§ 35 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z.z. v spojení s § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z.z. Družstvo o

predloženie: a/ všeobecnej informácie o investičnej stratégii a štruktúre aktív Družstva a kto aktíva
spravuje, b/ štruktúry majetku Družstva k 31.12.2005 a 31.12.2006 s rozčlenením na investičné nástroje,
peňažné prostriedky na bankových účtoch, ostatné aktíva a štruktúry záväzkov Družstva, c/ zoznamu
všetkých obchodov, ktorými boli do majetku družstva nakúpené a z majetku predané investičné nástroje
a iné cenné papiere za rok 2005 a 2006 s informáciou, akým spôsobom boli obchody

vykonávané. Na túto žiadosť reagovalo Družstvo listom z 09.05.2007, pričom spolu s listom zo dňa
20.08.2007, predložilo audítorskú správu a konsolidovanú účtovanú závierku za rok 2006. Družstvo
reagovalo dňa 02.06.2008 i na žiadosť o odstránenie nedostatkov náležitostí polročnej správy
za I. polrok 2007 a dňa 08.09.2008 vo vzťahu k polročnej finančnej správe za polrok 2008. Podľa zápisu
z prerokovania problémov a nezrovnalostí z 24.08.2007, NBS z predložených údajov o

majetkovej štruktúre Družstva zistila, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený
podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING,
a.s. Keďže v zmysle prijatej investičnej stratégie v prospekte investície by angažovanosť
voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej
ponuky a podiel emitenta CI HOLDING, a.s. na celkových aktívach predstavovala 91,45

%, Družstvo v tomto smere nedodržovalo prospekt investície. NBS preto považovala za vhodné, aby sa
v aktívach Družstva nachádzali finančné nástroje aj iných subjektov, ako subjektov nachádzajúcich sa
v skupine CI HOLDING, a.s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Za týmto účelom odporučila NBS
zosúladiť štruktúru aktív Družstva podľa schváleného prospektu investície najneskôr do 31.12.2007 aDružstvo sa zaviazalo zaslať písomné stanovisko o spôsobe riešenia daného stavu do 15.10.2007.
Splnomocnený zástupca Družstva, S.. X. E., v liste zo dňa 10.10.2007 uviedol, že zo strany Družstva
nedošlo k porušeniu zákona, ani prospektu investície, pretože znenie prospektu investície umožňovalo

rozloženie finančných nástrojov v portfóliu aj tak, že sa v ňom budú nachádzať iba finančné nástroje
jedného emitenta; v rámci systému fungovania Družstva zodpovedal daný stav dlhoročnej finančnej
spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDING, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami a jeho
narušenie by mohlo spôsobiť značné škody. Následne Družstvo listom zo dňa 29.01.2008 informovalo
NBS, že od 01.01.2008 nakupuje do portfólia vždy tri zmenky od troch samostatných právnych subjektov,

namiesto doterajšej jednej zmenky jedného emitenta, ktoré opatrenie zabezpečí súlad v rozložení
investičného rizika so schváleným znením prospektu investície. Ďalej v rámci zisťovania skutkového
stavu zistil, že Okresný súd Bratislava I uznesením z 11.04.2011, č.k. 3K/95/2010, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 05.05.2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu
bol ustanovený S.. S. X.. Aplikujúc ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 a
§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci, dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní
nepreukázala vznik škody a ani nesprávny úradný postup NBS vo vzťahu k Družstvu. Vychádzal z
ustálenej súdnej judikatúry, podľa ktorej nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až
vtedy, ak nemožno dosiahnuť upokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom

vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto,
ak má žalobkyňa pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný
zákonný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zák. č. 58/1969 Zb. alebo zákon č. 514/2003 Z.z.,
a tým ani predpoklad existencie škody (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cz/110/84). Žalobkyňa sa preto

musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka/
povinného, resp. osoby, ktorá je povinná žalobkyni vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho
podielu. Aj napriek tomu, že žalobkyňa si uplatnila pohľadávku voči Družstvu v konkurze vyhlásenom
na majetok Družstva, v čase rozhodovania nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv
voči Družstvu. S poukazom na vyjadrenie správcu konkurznej podstaty úpadcu zo dňa 20.08.2013

konštatoval, že nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, s ktorým bola žalobkyňa v
záväzkovom vzťahu, a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jej pohľadávka, uplatňovaná i v
prebiehajúcom konaní, titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup a z tohto dôvodu
nemohol v rozhodnom čase (§ 154 O.s.p.) ustáliť, či a najmä v akej výške vznikla žalobkyni škoda, a
preto považoval žalobu za predčasne podanú. K rozhodnutiu NS ČR sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktoré

poukazovala žalobkyňa uviedol, že jeho závery sú pre daný prípad neaplikovateľné, nakoľko konkurzné
konanie v danej veci nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nemožno jednoznačne
konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky žalobkyne ako prípadného veriteľa v rozsahu,
v akom sa v prebiehajúcom konaní domáha náhrady škody. Za preukázaný nepovažoval ani nesprávny
úradný postup, ktorý mal podľa žalobkyne spočívať v: 1/ oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov,

zahrnutých do prospektu investície, a tým neplatnosti prospektu investície a následnom oneskorení
zakázania činnosti Družstva, 2/ prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po
zisteniach v prerokovaní nedostatkov podľa zápisu z 24.08.2007 a v 3/ prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti voči Družstvu.
V tejto súvislosti sa stotožnil s argumentáciou žalovanej v konaní a poukázal na to,

že dohľad NBS nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol
regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole povinností
uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom (zverejnenie schváleného
prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, plnenie informačných povinností, predloženie na
posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, dodržiavanie ust. § 126 ods. 5 zákona č.

566/2001 Z.z.). K takým povinnostiam patrila od 01.01.2009 i povinnosť aktualizácie prospektu investície
podľa §125cods.1vspojenís§127ods.4zákonač.566/2001Z.z.aod01.06.2010povinnosť
dodržiavaniaprospektuinvestíciepodľa§129ods.3zákonač.566/2001Z.z.Vprípadenovejvýznamnej
skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti týkajúcej sa údajov zahrnutých do prospektu investície,
ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku

prospektu investície. Povinnosť aktualizácie prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo,
ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok prospektu investície a predložiť ho na schválenie NBS.
Ak štatutárny orgán Družstva nesplnil povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil
dodatok k prospektu investície, NBS mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom,najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva. Nemožno opomenúť,
že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a
úplnosť údajov v prospekte investície (§ 128 ods. 1 písm. h/ zákona č. 566/2001 Z.z.), pričom schválenie

prospektu investície nemalo za následok aj schválenie zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do
zoznamu zmlúv, zabezpečujúcich odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
aleborealizáciuposkytovanýchslužieb,ktoréposkytuje(§128ods.1písm.a/bod10zákonač.566/2001
Z.z.); NBS totiž nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Družstvo až do
15.04.2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo

NBS zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti OCP. Pri výkone dohľadu na mieste
samom od 20.04.2010 do 06.05.2010 NBS zistila zmeny v údajoch v prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniťhodnoteniemajetkovýchhodnôt,snásledkomneaktuálnostiprospektuinvestície,nievšakjeho
neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť prospektu
investície pre neaktuálnosť jeho údajov (tá sa vzťahuje len na prospekt cenných papierov podľa § 123
zákona č. 566/2001 Z.z). NBS vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku prospektu

investície. Ako vyplýva z rozhodnutia NBS 26.08.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, Družstvo predmetnú
žiadosť NBS síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľa zákona č. 747/2004 Z.z.,
pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok prospektu investície v zmysle zákona
č. 566/2001 Z.z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty na doplnenie žiadosti a
dodatku odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o uložení sankcie

podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona,
ktoré ukončila vydaním rozhodnutia z 30.05.2011 č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt. Je teda zrejmé, že NBS konala v rámci svojich oprávnení stanovených
zákonom, preto v tomto smere nedošlo z jej strany k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ ide
o nesprávny úradný postup, spočívajúci v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho

stavu po zisteniach v prerokovaní nedostatkov podľa zápisu z 24.08.2007 zdôraznil, že
predmetom konania je nesprávny úradný postup NBS, a nie OCP; preto v priamej príčinnej súvislosti
s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a nie žalobkyni, ktorá nebola v žiadnom záväzkovom ani
inom vzťahu s OCP. Účastníkom takého vzťahu, vzniknutého na základe zmluvy o riadení portfólia,
bolo len Družstvo a z tohto právneho vzťahu vyplývali práva a povinnosti len jeho účastníkom. Dohľad

NBS bol limitovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. a vzhľadom na to sa informácie a podklady, ktoré mala
NBS zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zákona
č. 747/2004 Z.z. vzťahovali výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade
Družstvu - ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt so zohľadnením jemu zákonom
vymedzených povinností. Zákon Družstvu neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika,

prípadne krytia rizika. NBS na základe údajov o štruktúre majetku Družstva k 31.12.2005 a k 31.12.2006
síce zistila nedostatky v oblasti dodržiavania prospektu investície, avšak podľa právnej úpravy platnej v
období roka 2007, nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože povinnosť dodržiavať prospekt investície
sa v tom čase na vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nevzťahovala. NBS, ako štátny
orgán, ktorého činnosť je všeobecne regulovaná článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohla konať nad

rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom, a preto zistené nedostatky a nezrovnalosti v činnosti
Družstva prerokovala na stretnutí s členmi štatutárneho orgánu Družstva dňa 24.08.2007 a súčasne
dala odporúčania na nápravu tohto stavu. NBS v danom období (po 24.08.2007) nemohla pristúpiť k
uloženiu peňažnej sankcie, pozastaviť alebo zakázať predaj majetkových hodnôt za nedodržiavanie
prospektu investície podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré oprávnenia použila pri zistení

neaktuálnosti prospektu investície po 01.06.2010. Z listinných dôkazov bolo zrejmé, že NBS sledovala
aj činnosť obchodníka s cennými papiermi, pričom nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o
výsledných zisteniach. Zákon č. 747/2004 Z.z. o dohľade totiž v § 2 ods. 2 ustanovuje, že dohľad nad
dohliadanými subjektmi je neverejný a konanie pred NBS vo veciach dohľadu rovnako neverejné; preto
je účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu len

dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia uložiť. Naviac, vzhľadom
na záväzkový vzťah medzi OCP a Družstvom, založený zmluvou o riadení portfólia, bolo primárne
povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka, aby zabezpečilo
priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. V tomto smere
potom nemožno zanedbať ani povinnosti samotnej žalobkyne, ktorá sa ako člen Družstva mala aktívne

a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom v zmysle zásady "práva patria
bdelým" a zamedziť tak znehodnoteniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a
iných práv súvisiacich s Družstvom. Za dôvodný nevyhodnotil ani návrh na prerušenie konania v
danej veci do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 19C/56/2011. Konštatoval, že v uvedenom konaní sa nerieši žiadna otázka, ktorá by mohla mať
vplyv pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Predmetom konania v danej veci je výlučne
nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad Družstvom, a nie nad OCP, ktorý je predmetom

konania vedeného pod sp.zn. 19C/56/2011, a preto dokazovanie nesprávneho úradného postupu v
konaní sp. zn. 19C/56/2011 nepredstavuje takú právne relevantnú skutočnosť, ktorá by mala význam pre
rozhodnutie súdu vo veci samej. Vzhľadom na právny vzťah medzi žalobkyňou - ako členkou Družstva
a Družstvom nemá na preukázanie predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu vplyv prípadné
zanedbanie dohľadu NBS nad OCP, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba Družstvo. Otázka existencie

a vzniku škody Družstva je rovnako pre prejednávanú vec bezpredmetná, pretože úspech, prípadne
neúspech Družstva, ako účastníka súdneho konania sp. zn. 19C/56/2011, má význam len z hľadiska
prebiehajúceho konkurzného konania, ktoré nie je toho času skončené a prebieha naďalej. Za
dôvodný nepovažoval ani návrh na prerušenie konania v súvislosti s požiadaním Súdneho dvora
Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
podaný podľa § 109 ods. 1, písm. c/ O.s.p., nakoľko žalobkyňa nežiadala o výklad platnosti právneho

aktu Európskej únie a odpovede na ňou nastolené prejudiciálne otázky nepovažoval za potrebné na
rozhodnutie vo veci. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej
žalovanej nepriznal, pretože si ich neuplatnila a v konaní jej ani žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku, do výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a žaloby vo veci

samej, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby
bolo jej návrhu na prerušenie konania a žalobe vo veci samej vyhovené, alternatívne jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Naďalej považovala za
opodstatnený svoj návrh na prerušenie konania, keďže výsledok konania pod sp. zn. 19C/56/2011 má
úzky vplyv na toto konanie, a to čo do dôvodu i rozsahu, v akom sa Národná banka Slovenska dopustila

nesprávneho úradného postupu pri výkone dohľadu, a to i nad obchodníkom s cennými papiermi, v
ktorej súvislosti mala vzniknúť škoda družstvu, ktorého bola členom. V prípade, ak by sa v konaní
pod sp. zn. 19C/56/2011 preukázal nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska pri výkone
dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi, tak dokazovanie v tomto smere by bolo v danom konaní
nadbytočné a bolo by preto nehospodárne, aby na súde prebiehali súčasne dve skutkovo i časovo

súvisiace dokazovania, v ktorých by sa posudzoval nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska
voči rovnakým dohliadaním subjektom. V kontexte uvedeného zotrvala na svojej argumentácii, že
škoda v jej majetkovej sfére vznikla nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska aj v
súvislosti s obchodníkom s cennými papiermi. Záverom zdôraznila, že výsledok konania, v ktorom sa
rieši otázka majúca podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie v danej veci, môže podstatne zmeniť

rozhodnutie súdu vo veci samej a môže tak spôsobiť existenciu dôvodu na obnovu konania, a preto
je presvedčená, že by bolo procesne ekonomickejšie vyčkať na rozhodnutie súdu vo veci vedenej
pod sp. zn. 19C/56/2011. Namietala, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty,
keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda

orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi
predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala
na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohla predpokladať, že
dohľad nad prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je
jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad

prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v
neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument
žalovanej, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva, ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale
nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označila za úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o

takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že neexistuje
príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska
spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť
nepochopiteľný považovala záver súdu prvej inštancie, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámcizásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky
vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá", keď jej
nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými

papiermi, ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,
resp. sankciami k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Dôvodila, že povinnosťou Národnej
banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a
vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných
subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí

v tomto znení už od 01.05.2007, Družstvo, ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako
aj obchodník s cennými papiermi, patrili k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky
Slovenska. Národná banka Slovenska mala preto zisťovať všetky informácie a podklady
o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť ňou vydaných Družstvu (prospekt investícií
vydaný Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a
obchodníkovi s cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska

bol dokonca koncipovaný tak široko, že mala zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách ako
tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a
v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu jej
záujmov - ako klientov dohliadaných subjektov. Poukázala na to, že v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka F.. L. Z., U.., preukázané, že Národná

banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to
spoločnosti CI HOLDING, a.s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi,
z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte
personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po

zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio
bolo po tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek
vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom
posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. Vo všetkých troch
spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, F.. X. Č., vtedajší predseda

predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav,
že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s. a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v
ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti pre svojich klientov a
v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných

ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca. 10.000,- eur, nevyužila
svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp.
zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo
obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s

cennými papiermi podľa nej tak vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov
do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám
zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojím
zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala tiež na to, že Národná
banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť

a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch,
z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011.
Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa
18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií,
pričom ustálila trvanie jeho neaktuálnosti až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do prospektu

bolivskutočnostineaktuálnedlhodobopredmájom2010,tátoneaktuálnosťsiahalaspätnek31.12.2006,
kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o
subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené; údaje boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009.
Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých

na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti
Družstva boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo
ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/, § 125c ods. 1 v
spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenskavoči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Existujúce konkurzné
konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do
konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou

súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje
možnosť jej uspokojenia ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd
pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.04.2012, sp.zn. 29Cdo/4968/2009), ale je
povinný zohľadniť napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu.

Žiadna platná právna norma preto neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani
vtedy, ak doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovanej
a prvoinštančného súdu povinný jej dané plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003
Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov; naopak pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či
inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky

suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu,
ako i Trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to
znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť
je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Z písomného vyjadrenia správcu
konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.08.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú

žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych
sporovprotiNárodnejbankeSlovenska,Garančnémufonduinvestícií,čipoisťovniChartisEuropeainým
žalovaným. Aktuálny stav konkurzu preto vylučuje jej možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť.
Taktiež namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy
vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené stranami sporu, neboli riadne vykonané spôsobom

podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31.01.2012, sp.zn. 6MCdo/11/2010.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že prvoinštančný súd vo veci postupoval
maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového

stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii aj niekoľko právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých jej
úradný postup podrobne vyplýval. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu
prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na základe
správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom v danej veci dospel k

správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že
je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, keď aj
podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď
na tie otázky nastolené stranou sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami sporu a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I.
ÚS 241/2007 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/58/2012). Dôvodila, že
podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie

zodpovedajúce názorom a predstavám žalobkyne. Návrh žalobkyne na prerušenie konania považoval
za účelový pokus o predlžovanie prvoinštančného konania a v tomto smere poukázal na to, že uvedené
konanie a konanie pod sp. zn. 19C/56/2011 sú rozdielne a vzájomne nezávislé súdne konania,
v ktorých sa preukazujú rozdielne skutkové okolnosti s rozdielnou právnou argumentáciou -
preukazujesavýkondohľadunaddvomarozdielnymisubjektmi,keďževkonanípodsp.zn.19C/56/2011

Družstvo preukazuje údajný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska nad obchodníkom s
cennými papiermi a v tomto konaní sa preukazuje údajný nesprávny úradný postup Národnej banky
Slovenska nad Družstvom, a pokiaľ žalobkyňa preukazuje aj údajný nesprávny úradný postup nad
obchodníkom s cennými papiermi tento preukazovať v tomto konaní považuje za irelevantný, nakoľko na
strane žalobkyne nemohlo dôjsť k vzniku škody v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s údajným

nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska nad obchodníkom s cennými papiermi,
keďže nebola v žiadnom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, ktorým bol v
záväzkovo právnom vzťahu iba s Družstvom, ktoré s ním uzatvorilo zmluvu o riadení portfólia, a teda
iba Družstvu by teoreticky mohla vzniknúť škoda v priamej príčinnej súvislosti s údajným nesprávnymúradným postupom Národnej banky Slovenska nad obchodníkom s cennými papiermi. Zdôraznila, že
Družstvu vznikla povinnosť vrátiť žalobkyni finančné prostriedky a len v prípade, ak sa nedomôže svojej
pohľadávky voči Družstvu, tak až potom bude zrejmé, či jej vznikla škoda a v akej výške. V tejto

súvislosti zdôraznil subsidiárnu zodpovednosť štátu za škodu vo vzťahu k zodpovednosti Družstva - ako
dlžníka, ktorý prijal finančné prostriedky od žalobkyne a ktoré má povinnosť tieto finančné prostriedky
žalobkyni vrátiť. V kontexte uvedeného zdôraznila, že až po vyčerpaní všetkých zákonných možností
veriteľov (teda aj žalobkyne) úpadcu - Družstva k uspokojeniu nárokov zo svojich právnych vzťahov
proti súkromnej právnickej osobe a aj zodpovedným predstaviteľom, môže byť nastolená otázka vzniku

škody a prípadnej zodpovednosti štátu za ňu. Vzhľadom na uvedené mala za to, že v konaní pod sp. zn.
19C/56/2011 sa nerieši významná otázka, ktorá by mohla mať podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie
v tomto konaní, a preto neexistuje objektívny dôvod na prerušenie konania. Ďalej argumentovala, že
žalobkyňanevyužilavšetkymožnostinauplatnenieavymoženiesvojhonároku,pretoženepodalažiadny
návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za
jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Kompetencie Národnej banky Slovenska

pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze
vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány
verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich
z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatovala, že Národná banka Slovenska postupovala

v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila
žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi
dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade a zákona
o cenných papieroch. Žalobkyňa mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom
zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo jej byť známe, že s investíciou

je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s
tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie
a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods.
3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície, a teda až odvtedy mohla
Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený prospekt investície dodržiava. Uviedla,
že povinnosť aktualizovať prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods.
4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície. Podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,

pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od
iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto
reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené

alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať
taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie prospektu investície
Družstva bolo aj voči jeho členom vždy zodpovedné predstavenstvo, ako štatutárny orgán, a to bez
ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola

osobitne zákonom uložená. Žalovaná uviedla, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to,
či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia §
130 zákona o cenných papieroch. Tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani

nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s (bývalými) ustanoveniami § 129 a §
130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva.
Nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná,
nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala vrámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade
nad finančným trhom, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu
Českej republiky, sp.zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý poukázala žalobkyňa, žalovaná dôvodila, že tento

primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne
sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia
zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb
uvedených v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. Teda zodpovednosť štátu

v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže
zbaviť. Musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia
byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti
za škodu. Žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy jej
škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného
konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak právo veriteľa (žalobcu)

voči dlžníkovi sa stane fakticky nevymáhateľným. K námietke žalobkyne, že v konkurze na majetok
Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu
nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej
podstaty Družstva zo dňa 14.09.2011, v ktorom správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny
stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve

nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a
veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v
účtovníctve. Pohľadávky neboli popreté z dôvodu, žeby boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku
veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. K námietke žalobkyne, že súd prvej
inštancie nevykonal listinné dôkazy v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedla, že

v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité
listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy,
nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval, o aké doklady išlo. V súlade
s ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho
činnosti. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.02.2008, sp. zn. 1Obo/283/2006

vyplýva, že dôkazy, na ktoré strana dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože strana
viedla desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže
dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Je jej známe, že na Okresnom súde Bratislava I
sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch
majú žalobcovia rovnakého právneho zástupcu.

4. Na základe dovolania žalobkyne bol (v poradí prvý) rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 8Co/118/2014 - 198 zo dňa 24. 03. 2015; ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti potvrdený; zrušený uznesením dovolacieho súdu sp. zn. 6Cdo 117/2016, 6Cdo 118/2016 zo dňa
23. marca 2017 z dôvodu nedoručenia vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobkyni.

5. Po odstránení vytknutej procesnej vady odvolacieho konania; doručením vyjadrenia žalovanej k
odvolaniu žalobkyni dňa 10.07.2017 (č. l. 281b spisu); odvolací súd opätovne preskúmal rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 379
a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v

spojení s § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

6. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

7. V zmysle uvedeného ustanovenia zákona súd môže (fakultatívne) prerušiť konanie, pokiaľ je vhodné
v konaní dočasne nepokračovať vzhľadom na predbežnú otázku, ktorú pre svoje rozhodnutie môže
síce posúdiť v prebiehajúcom konaní sám, ale môže tiež vyčkať až na jej posúdenie v inom konaní,
pričom vyriešenie tejto predbežnej otázky v inom konaní môže mať význam pre jeho rozhodnutie. Ide

teda o prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné, a preto súd konanie nemusí
prerušiť; je na úvahe vec prejednávajúceho súdu, či túto procesnú možnosť využije, keďže to nie je
jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, a až keď tieto zlyhajú, môže
konanie prerušiť, pričom musí vždy mať na zreteli požiadavku rýchlej a účinnej ochrany strán v súdnomkonaní (§ 6 O.s.p. - podľa novej právnej úpravy čl. 17 CSP) a hospodárnosť konania, z hľadiska ktorých
by malo prerušenie konania predstavovať skôr výnimku ako pravidlo.

8. S poukazom na vyššie uvedené postupoval súd prvej inštancie v danom prípade dôsledne podľa §
109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (podľa novej právnej úpravy § 164 CSP) skúmajúc, či sú splnené zákonné
predpoklady na prerušenie konania, pričom dospel k správnemu záveru, že v konaní
vedenom pod sp. zn. 19C/56/2011 sa nerieši otázka, ktorá by mohla mať zásadný a rozhodujúci význam
pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a pokiaľ návrh žalobkyne na prerušenie konania ako nedôvodný

zamietol, rozhodol vecne správne.

9. Odvolací súd poznamenáva, že v konaní prebiehajúcom pod sp. zn. 19C/56/2011 sa vyriešenie
otázky nesprávneho úradného postupu NBS v súvislosti s výkonom dohľadu nad obchodníkom s
cennými papiermi neodrazí priamo vo výroku rozsudku, ktorý je podľa § 159 ods. 2 O.s.p. záväzný pre
všetky orgány (vrátane súdov). Len skutočnosť, že vzhľadom na zhodné tvrdenia žalobcov v oboch

konaniach o tom, že im vznikla škoda v dôsledku nesprávneho úradného postupu NBS vo vzťahu k
obchodníkovi s cennými papiermi, je potrebné v oboch konaniach posúdenie rovnakých predbežných
otázok, nezakladá potrebu prerušenia toho konania, keďže túto otázku je potrebné vyriešiť vo vzťahu
k rozdielnym subjektom vystupujúcim ako poškodení; keď žalobcom v konaní pod sp. zn. 19C/56/2011
je PDSI, ktoré bolo v zmluvnom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, na rozdiel od žalobkyne

v tomto konaní, ktorá ako členka Družstva, nebola v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s
cennými papiermi. Súdu prvej inštancie nič nebránilo túto otázku samostatne v tomto konaní posúdiť,
bez zreteľa na výsledok konania pod sp. zn. 19C/56/2011, a preto neobstojí ani argumentácia potreby
prerušenia konania z hľadiska jeho hospodárnosti, či duplicitného vedenia rovnakého dokazovania v
oboch súbežne prebiehajúcich konaniach. Napokon viazanosť súdu posúdením predbežnej otázky v

inom konaní nevyplýva výslovne ani z ust. § 135 ods. 1 O.s.p. (podľa novej právnej úpravy § 193 CSP),
a preto možno uzavrieť, že pokiaľ rozhodnutie vo veci, hoci obdobnej, pod sp. zn. 19C/56/2011, nie je
pre rozhodnutie v danej veci právne záväzné, je výlučne na úvahe súdu prvej inštancie, či sa rozhodne
konanie prerušiť alebo či si predbežnú otázku sám vyrieši v tomto konaní.

10. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.

11. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

12. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a
nikoho nemôže nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

13. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok.

14. Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy SR, vlastníctvo zaväzuje.

15. Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže

prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým štátne
orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon.
Konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom
napĺňa v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným

postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty zabezpečená požiadavka
predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj
všeobecná záväznosť práva pre všetkých (orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby) ako aj
jeho dostupnosť publikovateľnosť) ich adresátom.

16. Z uvedeného, pre účely preskúmavanej veci, vyplýva, že NBS mohla realizovať výkon štátneho
dohľadu len v rozsahu zákonom jej zverenej právomoci a vyvodiť len také opatrenia alebo sankcie,
ktoré zákon umožňuje uložiť dohliadaným subjektom v prípade nedostatkov zistených v ich činnosti,
ktorá podlieha dohľadu, resp. len za nedodržiavanie takých povinností, ktoré im výslovne ukladá zákon.Kompetenciuorgánuštátutaknemožnozakladať rozšírenímvýkladupríslušnýchzákonnýchustanovení
aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať neexistujúcu povinnosť.

17. Na druhej strane Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti,
keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo,
čo im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom možno konštatovať, že v súlade s princípom
zmluvnej autonómie žalobkyňa dobrovoľne vstúpila do obchodnoprávneho vzťahu s Družstvom, jej
prijatím za člena PDSI, a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzala na seba

práva a povinnosti člena Družstva vyplývajúce z jeho stanov, v snahe čo najlepšie realizovať svoje
záujmy a potreby spočívajúce v danom prípade v zhodnotení vložených finančných prostriedkov vo
forme členských vkladov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 1 bod 5
stanov Družstva). Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j.
do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Ďalej je potrebné, pre účely
preskúmavanej veci, zdôrazniť, že družstvo je podnikateľským subjektom, ktorého účelom založenia

je podnikanie alebo zabezpečovania potrieb svojich členov (§ 221 ods. 1 Obchodného zákonníka), z
uvedeného potom vyplýva, že družstvo je tak nositeľom podnikateľského zisku, ale aj podnikateľského
rizika a členovia družstva sa svojimi členskými vkladmi do družstva zúčastňujú a podieľajú na podnikaní
družstva a na výsledku jeho podnikania, pričom jednotlivé členské podiely predstavujú mieru ich účasti
na družstve a na výsledku jeho podnikania. Do tejto autonómnej oblasti, ktorá funguje na princípe

členskej samosprávy, štát môže zasahovať len v rozsahu zákonom mu zverenej kompetencie, a teda
štát nemá povinnosť vytvoriť každému príležitosť, aby nadobudol (zhodnotil) vlastníctvo, ale na druhej
strane nesmie prekážať nadobudnutiu (zveľadeniu) vlastníctva. Pokiaľ je nadobudnutie (zhodnotenie)
vlastníctva späté s činnosťou orgánov verejnej moci, štát znáša zodpovednosť za nečinnosť orgánu
verejnej moci v takom rozsahu, v akom nečinnosť mala za následok obmedzenie alebo zmarenie

možnosti nadobudnúť, resp. zhodnotiť, vlastnícke právo.

18. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie všetkých
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkyne, ktorým sa domáhala
zaplatenia náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala žalovaná na

svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so
zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich
základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobkyni nesprávnym úradným postupom orgánov štátu,
pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1) v spojení so zákonom
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len "zákon o CP") a
zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom (ďalej len "zákon o dohľade")
a svoje dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyne nevyhovel a neprihliadol tak na jej námietky proti postupu
orgánov štátu (NBS) pri výkone dohľadu, aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z

§ 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé.
Obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie z hľadiska ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/,
f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť

právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

19. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi pri výkone dohľadu nad finančným
trhom v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to:

1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného
2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou ( nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

20. Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj
nečinnosť orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom stanovenej lehote, či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zostrany orgánu verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote
primeranej - zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho
orgánu, pri ktorej realizuje svoju právomoc vymedzenú právnymi predpismi, predpokladá aktívny postup

podľa príslušných procesných ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v
priebehu konania. Z uvedeného potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu
zo strany štátneho orgánu bez toho, aby existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci
konal a rozhodol.

21. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie
rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne
posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti
a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a
z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny

orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho
je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe
či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad
zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu
sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov

sa má rozhodnutie dotýkať.

22. V posudzovanej veci bolo nesporné, že podľa § 135 ods. 1 zákona o CP bolo Družstvo, ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, dohliadaným subjektom a Národná banka
Slovenska bola orgánom štátu, ktorému bola zverená právomoc výkonu dohľadu nad jeho činnosťou.

Predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt bolo podľa § 135
ods.2zákonaoCP,vzneníúčinnomdo10.07.2009,dodržiavaniepodmienokustanovenýchpovoleniami
vydanými podľa zákona, dodržiavanie zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúcich
a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie. Z uvedeného vymedzenia
rozsahu dohľadu nepochybne vyplýva, že predmetom dohľadu vo vzťahu k vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt nebola jeho celá činnosť v rozsahu predmetu podnikania zapísaného
v obchodnom registri, ani činnosť vykonávaná nad rozsah činnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkovýchhodnôtpodľazákonaoCP,aanidohľadnaddodržiavanímpodmienokprospektuinvestície,
pretože tento nebolo možné považovať za povolenie vydané podľa zákona o CP. Až s účinnosťou
od 01.06.2010 bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená zákonom o CP

povinnosť dodržiavania schváleného prospektu investície (§ 129 ods. 3 zákona o CP v znení zákona
č. 129/2010 Z.z.), odkedy vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti, uloženej zákonom o
CP vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, bolo možné vykonávať dohľad a uplatňovať
sankcie. S účinnosťou od 10.07.2009 bol v ustanovení § 135 ods. 2 zákona o CP rozšírený predmet
dohľadu NBS voči dohliadaným subjektom aj na zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov

o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti, ako aj informácie a podklady
o rizikách a dostatočnom krytí rizík, ktorým sú alebo môžu byť vystavené dohliadané subjekty alebo,
ktoré ohrozujú záujmy alebo môžu viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov. Dovtedy
Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt vo vzťahu k rizikovosti rozloženia jeho portfólia a nemohla mu ukladať žiadne opatrenia, resp.

vyvodzovať voči nemu v tomto smere sankcie.

23. Kompetencia Národnej banky Slovenska vo vzťahu k posudzovaniu rozloženia rizík a krytia
rizík bola minimálna aj s účinnosťou od 10.07.2009, nakoľko v tomto smere zákon o CP; a ani
žiadny iný všeobecne záväzný právny predpis; neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových

hodnôt žiadne konkrétne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík; vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal aj naďalej v § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP
stanovenú povinnosť upozorniť v oznámení o verejnej ponuke majetkových hodnôt, že s investíciami je
spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

24. Navyše ani od 10.07.2009 nevyplývala zo žiadneho ustanovenia zákona pre NBS kompetencia
nariaďovaťvyhlasovateľovi-Družstvu,doakýchkonkrétnychcennýchpapierovaleboinýchmajetkových
aktív má investovať peňažné prostriedky zhromaždené na základe verejnej ponuky, nemohla preto NBSv tomto ohľade niesť spoluzodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia a aktivity Družstva a tým sa de
facto spolupodieľať na znášaní podnikateľského rizika.

25. So zreteľom na uvedené potom žalobkyňa nedôvodne namieta, že NBS mala, vzhľadom na zistené
nedostatočné rozloženie rizika obchodníkom s cennými papiermi, vyvodiť voči Družstvu sankciu už v
roku 2007; keď toto mohla NBS sledovať a vyhodnocovať vo vzťahu k vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 10.07.2009.

26. Vo vzťahu k sankcionovaniu Družstva za nedodržanie prospektu investície odvolací súd poukazuje
na zápis z rokovania zo dňa 24.08.2007, z ktorého je zrejmé, že NBS vytkla Družstvu nedodržiavanie
prospektu investície v tom, že majetok vložený do investičných nástrojov bol tvorený 100 %
zmenkami jedného emitenta. V nadväznosti na uvedené dokladoval predseda predstavenstva Družstva
bezproblémovú a úspešnú činnosť Družstva, ako dohliadaného subjektu od roku 2001, skonštatoval,
že Družstvo kladie veľký dôraz na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov, prospektu

investícií, ako i na dôveru svojich klientov, pričom doteraz neboli evidované žiadne sťažnosti zo strany
klientov. Zástupcovia Družstva k vytknutému nedostatku uviedli, že znenie prospektu investície im
umožňuje rozloženie finančných nástrojov v družstvách ich portfólií aj tým spôsobom, že sa tam bude
nachádzať iba finančný nástroj (zmenka) jedného emitenta a keďže je táto avalovaná ďalšími dvoma
spoločnosťami, dochádza k rozloženiu investičného rizika. Vo vzťahu k prospektu investície, z ktorého

vyplýva, že angažovanosť voči jednému emitentovi by nemala prekročiť 30 % podiel na celkových
aktívach, uviedli, že ide len o odporúčanie, ktoré nezakladá povinnosť Družstva týkajúcu sa jeho
investičnej stratégie. Na uvedené reagovali predstavitelia NBS tak, že uvedený text treba chápať ako
povinnosť dodržiavať uvedený limit vyhlasovateľom verejnej ponuky a nie ako odporúčanie, keď navyše
zmenku ako dlhový cenný papier nepovažovali za vysoko likvidný cenný papier. Z uvedeného vyplýva,

že NBS vykonala dohľad vo vzťahu k Družstvu v rozsahu kompetencií vyplývajúcich jej, v relevantnom
období, zo zákona, keď zistené nedostatky prerokovala s členmi štatutárneho orgánu
dohliadaného subjektu postupom podľa § 2 ods. 8 zákona o dohľade č. 747/2004
Z.z.. Napokon, ako vyplýva z obsahu spisu, výsledkom rokovania bolo rozloženie portfólia finančných
nástrojov Družstvom do troch subjektov v súlade so znením schváleného prospektu investície. V

danom čase nemalo Družstvo zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať prospekt investície, a NBS
nedisponovala právomocou uložiť mu represívnu sankciu za tento zistený nedostatok v jeho činnosti,
pretože z jeho strany nedošlo k porušeniu výslovne mu zákonom uloženej povinnosti.

27. Vo vzťahu k OCP vykonala NBS účinný dohľad v rozsahu vyplývajúcom z § 135 ods. 7 zákona o

CP, keď posudzovala rozloženie investičného rizika portfólia, ktoré obchodník s cennými
papiermi spravoval a v tomto smere vykonala v dňoch 20.03.2007 - 12.04.2007 dohľad na mieste a
v nadväznosti na výsledky rokovania, ktoré sa uskutočnilo dňa 24.08.2007 s členmi predstavenstva
Družstva, začala z vlastného podnetu - listom zo dňa 04.09.2007, vo vzťahu k OCP konanie, výsledkom
ktorého bolo uloženie mu sankcie v podobe pokuty pre porušenie zákona o cenných papieroch. Pokiaľ

v tomto smere žalobkyňa namietala, že uvedená sankcia bola nedostatočná a že NBS neprijala žiadne
následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (zákaz činnosti obchodníkovi, zrušenie mu povolenia
na činnosť alebo udelenia peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva obchodníka), poukazuje
odvolací súd na to, že správnosť úradného postupu NBS ohľadne uloženia jednej z viacerých, do
úvahy prichádzajúcich sankcií dohliadanému subjektu v rámci konania o vykonaní dohľadu, nemôže

byť predmetom preskúmavania v tomto konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže by
tým došlo k neprípustnému zásahu do kompetencie orgánu dohľadu; keď navyše uloženie sankcie je
výsledkom správnej úvahy tohto orgánu a táto môže byť preskúmavaná len na to oprávneným inštančne
nadriadeným orgánom v správnom konaní na základe podaného opravného prostriedku.

28. Súd konajúci o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú)
správnosť rozhodnutí orgánu dohľadu posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale
týmito vecnými nedostatkami sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v civilnom sporovom konaní viazaný.

29. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu v tomto konaní neprináležalo prehodnocovať
a posudzovať efektívnosť a účinnosť sankcie uplatnenej NBS vo vzťahu k OCP.
Okrem toho je potrebné konštatovať, že v nadväznosti na zistené nedostatky (poskytovanie investičnej
služby od 13.05.2003, ktorú nemohol OCP vykonávať), bolo vydané OCP na jeho žiadosť povoleniena poskytovanie investičných služieb - riadenie portfólia rozhodnutím dňa 22.04.2008 a následne bola
medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom uzatvorená nová zmluva o riadení portfólia dňa
02.06.2008. S ohľadom na uvedené nemožno vyvodiť záver o zanedbaní dohľadu NBS nad OCP.

30. Úrad pre finančný trh, ktorý schvaľoval prospekt Družstva pred jeho zverejnením, postupoval
podľa § 126 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 4 až 9 zákona o CP, v znení účinnom do 01.08.2008,
v intenciách ktorého preskúmaval, či prospekt obsahuje predpísané náležitosti, pričom pri svojom
rozhodovaní o žiadosti o schválenie prospektu investície nebol povinný preverovať pravdivosť alebo

hodnovernosť údajov uvedených prospekte, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej
ponuky a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt; v prípade, ak v rámci konania o žiadosti zistil,
že údaje v prospekte nezodpovedajú skutočnosti, prospekt neschválil. Jednou z náležitostí prospektu
investície podľa § 128 ods. 1 písm. h/ zákona o CP je aj vyhlásenie štatutárneho zástupcu vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, že skutočnosti uvedené v prospekte investície sú úplné a
pravdivé. S účinnosťou od 01.08.2005 bol upravený dodatok k prospektu v § 125c zákona o

CP, v zmysle ktorého každá nová významná skutočnosť, vecná chyba alebo nepresnosť
týkajúca sa údajov zahrnutých do prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie cenných
papierov, sa musela uviesť v dodatku k prospektu, ktorý rovnako podliehal v tom čase schváleniu úradu.
S účinnosťou od 01.01.2006 prešla kompetencia schvaľovať prospekt na Národnú banku Slovenska;
v § 125 ods. 2 zákona o CP bola uložená povinnosť schvaľovať prospekt (cenného papiera) Národnej

banke Slovenska, ktorá mala pri schvaľovaní prospektu posudzovať jeho úplnosť, vzájomný súlad
predložených dokladov a ich zrozumiteľnosť (§ 125 ods. 7). Vo vzťahu ku schvaľovaniu dodatku
prospektu (cenných papierov) bola kompetencia NBS daná ustanovením § 125c zákona o CP s tým, že
na schvaľovanie dodatku sa vzťahoval primerane § 125. Ustanovením § 127 ods. 2 zákona o CP bola
s účinnosťou od 01.01.2006 stanovená právomoc NBS schvaľovať aj prospekt investície vyhlasovateľa

verejnej ponuky majetkových hodnôt, za úplnosť a pravdivosť jeho údajov naďalej zodpovedal štatutárny
zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/). Až novelou
zákona účinnou od 01.01.2009 bola NBS povinná dohliadať aj na aktuálnosť prospektu investície (§
127 ods. 4 zákona o CP v znení účinnom od 01.01.2009 v spojení s § 125c ods. 1), pričom povinnosť
predložiť dodatok na schválenie orgánu dohľadu mal štatutárny orgán vyhlasovateľa. V nadväznosti

na uvedené odvolací súd uzavrel, že žalobkyňa v tomto smere nepreukázala, že sa NBS mala a
mohla aj inak, ako z oznámenia Družstva, dozvedieť o vykonaných zmenách v údajoch schváleného
prospektu investície, napr. z pravidelne jej predkladaných finančných správ; v tejto súvislosti odvolací
súd poznamenáva, že dohľad NBS nezahŕňal kontrolu nad správnosťou finančných ukazovateľov
Družstva. Rovnako nebolo ničím podložené tvrdenie žalobkyne, že nedostatky v aktualizácii údajov

prospektu, mali vplyv na hodnotenie majetkových hodnôt, resp. že by sankcionovanie Družstva orgánom
dohľadu, ovplyvnilo jej rozhodnutie zotrvať v Družstve, resp. ďalej investovať do majetku Družstva.
Žalobkyňa ničím nepreukázala, že ku vzniku škody spočívajúcej v nevyplatení jej vyrovnacieho podielu
došlo v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s neaktualizovaním údajov prospektu, resp. že jej
nemožnosť rozpoznať riziko investície bola zapríčinená zanedbaním dohľadu NBS nad aktualizáciou

údajov, resp. nesankcionovaním Družstva za nesplnenie si v tejto súvislosti jeho povinnosti.

31. O zhoršenej finančnej situácii Družstva sa mohla NBS dozvedieť z jeho ročnej finančnej správy za
rok 2009, ktorú malo Družstvo povinnosť zverejniť do 30.04.2010, avšak už predtým dňa 15.04.2010
Družstvo požiadalo NBS o preskúmanie postupu OCP a o vykonanie dohľadu na

mieste u OCP vzhľadom na to, že vypovedal zmluvu o riadení portfólia s účinnosťou od 01.05.2010. V
nadväznostinauvedenéoznámenieNBSokamžitekonalavovzťahukOCP,keďunehovykonaladohľad
na mieste v období od 20.04.2010 do 06.05.2010, ako aj vo vzťahu k Družstvu, vzhľadom na zistenú
neaktuálnosť údajov uvádzaných v prospekte investície, keď ho vyzvala listom zo dňa 20.04.2010, aby
predložil žiadosť o schválenie dodatku k prospektu investície, ktoré konanie sa skončilo rozhodnutím

zo dňa 26.08.2010 tak, že konanie o žiadosti Družstva o schválenie dodatkov k prospektu investície
bolo zastavené pre nečinnosť samotného Družstva. Následne listom zo dňa 27.08.2010 začala NBS
proti Družstvu konanie o uložení sankcie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 30.05.2011,
ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt pre nedodržanie prospektu investície v zmysle §
129 ods. 3 zákona o CP, rozhodnutím zo dňa 21.12.2010 odobrala povolenie obchodníkovi s cennými

papiermi na poskytovanie investičných služieb a dňa 27.07.2010 podala trestné oznámenie v súvislosti
s podozreniami o spáchaní trestného činu.32. Podľa § 415 Obč. zák., každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

33. Podľa § 441 Obč. zák., ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša ju sám.

34. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyňa mala postupovať s
priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru
rizika spojeného s jej investovaním v podobe členských vkladov v Družstve, ktorej si musela byť vedomá

aj vzhľadom na povinné upozornenie vyhlasovateľa na rizikovosť investície v oznámení o verejnej
ponuke (§ 129 ods. 1 písm. b/ zákona o CP) a neprimerane sa spoliehala na to, že štát
v rámci výkonu dohľadu je garantom návratnosti vložených peňažných prostriedkov a ich zhodnotenia.
Žalobkyňa preto nedôvodne argumentuje, že bolo porušené jej právo na legitímne očakávania v tom,
že štát bude vykonávať dohľad nad finančným trhom riadne, a že ju v presvedčení o tom, že investícia
do PDSI nie je riziková, ochráni pred vznikom škody. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ju podielu

viny nezbavuje. Žalobkyňa rovnako zanedbala svoju prevenčnú povinnosť vo vzťahu ku kontrole činnosti
Družstva, keď svojou účasťou na členskej schôdzi mohla uplatňovať svoje práva vyplývajúce jej z
členstva, a to riadiť záležitosti Družstva a kontrolovať činnosť Družstva a jeho orgánov. Žalobkyňa
uložením peňažných prostriedkov do súkromného podnikateľského subjektu prevzala na seba určité
riziká, a to vrátane rizík spojených s jeho zlým hospodárením, a túto nemôže prenášať na štát.

35. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením žalobkyne v tom, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má
rovnať hodnote ňou investovanej sumy do Družstva, resp. výške vyrovnacieho podielu a nesprávnym
úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánu dohľadu, je daná príčinná súvislosť v tom, že keby
včas zakročil a pozastavil by činnosť Družstva alebo OCP, nebola by žalobkyňa svoje peniaze zverila

Družstvu, resp. že by vymohla ňou vložené peniaze, resp. vyrovnací podiel. Žalobkyni nevznikla škoda
tým, že vstúpila do Družstva a vložila do neho peňažné prostriedky formou členských
vkladov alebo tým, že skôr nevystúpila z Družstva, ale tým, že jej vznikla nevymožiteľná pohľadávka
voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho podielu v súvislosti s vystúpením z Družstva a škoda jej
vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti tejto jej pohľadávky od Družstva, pričom táto skutočnosť t.j.

nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánu dohľadu, ale vo finančnom hospodárení
Družstva. Pokiaľ by bola Družstvu uložená (najprísnejšia) sankcia zákazu činnosti, tak to samo o sebe
ešte neznamená, že pohľadávka žalobkyne by bola uspokojená.

36. Nakoľko výkon dohľadu NBS sa nevzťahuje na spory vyplývajúce zo záväzkovo-právnych vzťahov

medzi obchodníkom s cennými papiermi a ich klientmi (§ 136 ods. 1 zákona o CP), nemôže niesť NBS
zodpovednosť za zanedbanie povinnosti Družstva, ako vlastníka majetku, a to kontrolovať obchodníka s
cennými papiermi ako si plní svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o riadení portfólia a povinnosti
domáhať sa ich riadneho splnenia súdnou cestou v záujme ochrany majetku Družstva a jeho členov.
Rovnako nemôže NBS niesť zodpovednosť za zanedbanie povinnosti členov Družstva kontrolovať

činnosť Družstva a jeho orgánov na členskej schôdzi.

37. Odvolací súd zhodne s žalovanou konštatuje, že nakoľko žalobkyňa nebola v žiadnom právnom
vzťahu, ako člen Družstva, s OCP, ktorý bol výlučne v právnom vzťahu s Družstvom -
vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, nemohlo dôjsť v bezprostrednej a

priamej príčinnej súvislosti s prípadným zanedbaním výkonu dohľadu zo strany NBS nad OCP ku vzniku
škody na majetku žalobkyne.

38. Podľa § 442 ods. 1 Obč. zák., uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

39. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady
škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne

očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti
dlžníkovi nie je uspokojené.40. V zmysle uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ si žalobkyňa uplatnila pohľadávku v
konkurznom konaní, ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže
byť v rámci konkurzu uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň

jej uplatnenie ako náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia
pohľadávky môže privodiť vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko žalobkyni
škoda (v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže jej vzniknúť až po skončení
konkurzného konania, resp. po právoplatnosti rozvrhového uznesenia. V prvom rade si teda žalobkyňa
musí vysporiadať svoje nároky so subjektmi zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si

môže uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo
záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy ak právo žalobkyne na plnenie nebolo a už nemôže ani
byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne
domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma
veriteľovi vznikla, teda pred vysporiadaním pohľadávky žalobkyne voči Družstvu, a to buď v rámci
súdneho či konkurzného konania, eventuálne ako poškodený veriteľ Družstva aj proti zodpovedným

predstaviteľom štatutárnych orgánov titulom porušenia ich povinnosti vykonávať svoju funkciu s
odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami Družstva a všetkých jeho členov (§ 243a
Obchodného zákonníka). Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu
prvej inštancie o tom, že žalobu žalobkyne bolo potrebné zamietnuť aj z toho dôvodu, že bol predčasne
podaný.

41. V tejto súvislosti žalovaná dôvodne argumentuje tým, že zodpovednosť štátu za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu je subsidiárna a nastupuje až po vyčerpaní všetkých zákonných
možností veriteľa vo vzťahu k priamemu dlžníkovi, na uspokojenie jeho nárokov z ich vzájomného
právneho vzťahu. Žalobkyňa sa mylne domnieva, že existencia pohľadávky voči priamemu dlžníkovi jej

automaticky zakladá vznik majetkovej škody, táto jej totiž nevzniká v okamihu splatnosti jej pohľadávky
voči priamemu dlžníkovi, v tomto prípade Družstvu, resp. v prípade jeho omeškania so zaplatením
tejto pohľadávky, ale škoda jej vzniká až v prípade, ak sa stalo jej právo na plnenie voči priamemu
dlžníkovi nevymáhateľným. V tomto smere je preto bezpredmetná námietka žalobkyne, že zákon
č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov a že

žiadna platná norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak
doposiaľ nemala možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý je jej povinný dané plnenie vrátiť.

42. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 29Cdo/4968/2009 zo dňa 11.04.2012 vo vzťahu k predčasnosti návrhu, poukazuje odvolací súd

na to, že tento na daný prípad nedopadá, keďže ním bolo judikované v súvislosti s § 3 zákona č.
328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, v znení účinnom do 31.12.2007, že rozvrhové uznesenie nie je
samé o sebe skutočnosťou rozhodnou pre vznik alebo výšku škody spôsobenej veriteľovi porušením
povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka; a teda predmetom judikovanej veci
neboloposudzovaniezodpovednostištátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmoci.Vdanomprípade

tak odvolací súd považoval vo vzťahu k preskúmavanej veci za relevantné rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2601/2010 zo dňa 25.08.2010, ktorý sa v ňom zaoberal nárokom
na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci a v tejto súvislosti vyslovil záver, že nárok na
náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy,
ak nemôže poškodený úspešne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je mu

povinnýplniť,avprípadeprebiehajúcehokonkurzunamajetokdlžníkamôževeriteľoviškodavzniknúťaž
vtedy, ak nebude nárok voči dlžníkovi uspokojený ani v rámci konkurzu, pričom za nedobytnú je možno
pohľadávku považovať až ku dňu, kedy žalobca obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.
43. Inou vadou konania v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP je procesná vada, ktorá na rozdiel

od vád taxatívne vymenovaných v § 389 ods. 1 CSP nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v civilnom sporovom konaní. Iná
vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto
vadu konania pred súdom prvej inštancie odvolací súd prihliada, aj keď nebola výslovne v odvolaní
namietaná (ust. § 380 ods. 2 CSP). O takúto inú vadu konania ide aj vtedy, ak súd v procese dokazovania

nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone alebo ak je rozhodnutie
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov pre absenciu náležitostí podľa ust. § 220 ods. 2 CSP (§ 157
ods. 2 O.s.p.).44. Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p., § 188 ods. 1 CSP). Dôkaz listinou
sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu,
ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou

spochybnené (§ 129 ods. 1 O.s.p., § 204 CSP).

45. Námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v súlade s ust. §
129 ods. 1 O.s.p. (§ 204 CSP), nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú. Postup súdu prvej inštancie
v procese dokazovania možno zistiť len z obsahu pojednávania zachyteného v zápisnici o

pojednávaní. Z obsahu zápisnice pred súdom prvej inštancie zo dňa 27.05.2014 vyplýva, že súd prvej
inštancieoboznámilobsahspisualistinnýchdokladovbližšiešpecifikovanýchvzápisnicizpojednávania,
ku ktorým sa právny zástupca žalobkyne a splnomocnená zástupkyňa žalovanej zhodne
vyjadrili tak, že ich obsah je im známy, nakoľko ich majú k dispozícii.

46. Dokazovanie listinnými dôkazmi, ktorých obsah súd prvej inštancie oboznámil na pojednávaní,

bolo vykonané v súlade s ust. § 129 ods. 1 O.s.p. (§ 204 CSP) a zo skutočnosti, že v zápisnici
nie je zachytené, či oboznámenie vykonal súd prvej inštancie prečítaním presne označených listín
alebo ich presne označených častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie
zákonným spôsobom. Navyše, ide predovšetkým o listinné doklady predložené samotnou žalobkyňou,
a preto jej bol ich obsah známy, dokonca sa na tieto dôkazy odvolávala v súvislosti s preukazovaním

svojho nároku, a preto súd prvej inštancie nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo žiadnej takej
rozhodujúcej skutočnosti, resp. listinného dôkazu preukazujúceho také skutočnosti, ktoré by žalobkyni
neboli známe a na ktoré skutočnosti či dôkazy by nebola mohla v konaní patrične
svojimi procesnými návrhmi a vyjadreniami reagovať. Napokon žalobkyňa, resp. jej právny zástupca,
nenamietali v priebehu pojednávaní, že by na ňom nedošlo k oboznámeniu s listinnými dokladmi tak, ako

to bolo zaznamenané v zápisnici o pojednávaní, resp. že by došlo k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti
v rozpore s faktickým stavom.

47. S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané
zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol

správne ustálený súdom prvej inštancie a strany sporu mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa
k týmto dôkazom vyjadriť § 123 O.s.p. (čl. 9 CSP).

48. Súd prvej inštancie k skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade
s § 122 ods. 1 O.s.p. a § 129 ods. 1 O.s.p. (§ 188 ods. 1 CSP a § 204 CSP), a preto v konaní pred

súdom prvej inštancie nedošlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

49.Sozreteľomnavyššieuvedenédospelodvolacísúdkzáveruzhodnémusosúdomprvejinštancie,že
NBS, ako orgán dohľadu nad finančným trhom, svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri
výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri

svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základnýchprávaľudskýchslobôd,apretozjejstranynemohlodôjsťknesprávnemuúradnémupostupu
a jej postup mal oporu v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

50.Odvolacísúdtaknepovažovalnámietkyžalobkyneuvádzanévodvolanízadôvodné azastavu,

keďsúdprvejinštancienazákladedostatočnezistenéhoskutkovéhostavuariadnevykonanýchdôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalobkyňou
uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť.

51. Keď teda súd prvej inštancie za daného skutkového stavu, ktorý bol zistený správne, zamietol návrh

žalobkyne na prerušenie konania, ako aj jej žalobu vo veci samej - z dôvodu nesplnenia zákonných
predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., rozhodol vecne správne a odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti, vrátane výroku o náhrade trov konania, potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

52. O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1, § 453 ods. 3 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá bola úspešná v
odvolacom konaní v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho
konania priznal.53. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie

druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).