Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, January 29, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/133/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216211718
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2216211718.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., IČO:
35 831 154, sídlom Bratislava, Karadžičova 8, zastúpeného AK: JUDr. Ján Šoltés, so sídlom Bratislava,
Karadžičova 8, proti žalovanému: E. H., nar. XX.X.XXXX, bytom G. R., H. XXX/XX, o zaplatenie 4.281,18
Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k.
14Csp/29/2016-45 zo dňa 17. marca 2017 v spojení s opravným uznesením č. k. 14Csp/29/2016-67 zo
dňa 2. marca 2017 - IV. a V. výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutom IV. výroku

m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 3 % ročne zo sumy 1.690,- Eur
do 16.6.2016 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieI.výrokomkonanievčasti ozaplatenie576,37Eur
spríslušenstvomzastavil,II.výrokompripustil,abydokonanianamiestopôvodnéhožalobcu:Všeobecná
úverová banka, a. s., IČO: 31 320 155, so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava vstúpila obchodná

spoločnosť: Intrum Justitia 35 831 154, so sídlom Karadžičova 1, 821 08 Bratislava, III. výrokom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.690,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 1.690,- Eur od 16.6.2016 až do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti, IV. výrokom vo zvyšku
žalobu zamietol, V. výrokom rozhodol, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3,
5, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2 písm. c), f), k), § 11 ods. 1 písm. a) až d) zákona

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských
úveroch“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. s poukazom aj na procesné ust. § 145 ods. 2, §
232 ods. 3, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 28.11.2012 bola medzi žalobcom a
žalovaným uzatvorená Zmluva s úverovým rámcom 1.800,-Eur s mesačnými splátkami vo výške 60,-

Eur s úrokom 22,8 % ročne. Za obdobie od 16.12.2012 do 16.2.2013 žalovaný kartou čerpal celkom
sumu vo výške 1.870,- Eur a zaplatil celkom na splátkach sumu vo výške 180,- Eur.4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že obligatórnu náležitosť, ktorá je uvedená
pod § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nie je možné nahradiť určením počtu splátok.
Počet splátok (okrem iných náležitostí) je totiž ďalšou obligatórnou náležitosťou zmluvy, ktorá je uvedená

pod písm. k). Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu
mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. k), kde sa uvádza aj počet
splátok. Obe tieto náležitosti teda nie je možné stotožniť a iný výklad než ten, že termín konečnej
splatnostiúverujepotrebnéurčiťdátumovo,neprichádzadoúvahy.Nepochybnetentoúdajvpredmetnej
zmluve chýba. V zmluve však chýba aj ďalšia obligatórna náležitosť, ktorá je zakotvená pod písm. k), v

zmysle ktorého v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda nepostačuje,
ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Takisto v zmluve
chýba údaj o adrese predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V
zmluve, v jej hlavičke je síce uvedená adresa žalobcu, nikde však nie je uvedené, že táto adresa je
adresou, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Ani v úverových podmienkach
nie je nikde uvedené, že adresa žalobcu alebo adresa predajcu je tou, na ktorej má spotrebiteľ právo

uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Táto náležitosť tak v zmluve chýba. Absencia týchto obligatórnych
náležitostí v predmetnej zmluve, a to prípadne aj len jednej z nich, spôsobuje dôsledok uvedený v §
11 ods. 1 zákona o spotrebiteľský úveroch spočívajúci v tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov. Vyplýva z toho, že žalobca by mal právo na vrátenie skutočne poskytnutého
plnenia, teda poskytnutého úveru a nemá právo žiadať úroky z úveru, prípadne iné sankcie. Žalovaný

čerpal pôžičku v sume 1.870,- Eur, pričom na splátkach uhradil celkom 180,- Eur. Žaloba je dôvodná
v časti neuhradenej úverovej istiny vo výške 1.690,- Eur. Žalovaný sa dostal do omeškania, a žalobca
tak má popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania, ktorý si uplatnil vo výške 5% ročne
počnúc od 16.6.2016, a ktorý mu okresný súd priznal v takejto výške s takýmto dátumom. Ak nebolo
priznané právo v žalovanej výške, nevznikol žalobcovi ani nárok na zaplatenie úroku z omeškania z tejto

sumy a preto okresný súd žalobu zamietol aj v časti požadovaného úroku z omeškania z prevyšujúcej
sumy.

5. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nakoľko
však v konaní úspešnejšiemu žalovanému žiadne trovy nevznikli, nepriznal mu náhradu trov konania s

poukazom na čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho advokáta výlučne IV. a V.
výroku a navrhol ho v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f) a
h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru na neuvedení doby trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti nie je správny. Žalovanému bol
poskytnutý osobitný typ spotrebiteľského úveru a to revolvingový úver, ktorý je typický tým, že môže
fungovať neurčitú dobu a z objektívnych dôvodov nie je možné určiť termín konečnej splatnosti úveru.
Poukázalnačl.Xbod60Obchodnýchpodmienok,vzmyslektoréhosaúverovázmluvauzatváranadobu
neurčitú, čím je splnená povinnosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Názor

okresného súdu, že úver je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nerozloženia úverových splátok podľa
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nie je správny a je v rozpore s čl. 10 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES a s rozsudkom C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti
Klára Bíróová zo dňa 9.11.2016. Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h), i) smernice
stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Z článku 10 ods.

2 písm. i) a článku 10 ods. 3 smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne
a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Článok 10
ods. 2 písm. h) a písm. i) smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude zabezpečená na vrátenie tejto istiny. Zistenie, že v zmluve

absentujeúdajoadresepredávajúceho,naktorejmôžespotrebiteľuplatniťreklamáciujenesprávny,keď
vzáhlavížiadostioaktiváciuBankomatkyQ.zodňa28.11.2012jeuvedenáadresaprevádzkárneveriteľa
na vybavovanie reklamácií, čo je splnením povinnosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona o sporebiteľských
úveroch. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva dôvod zamietnutia žaloby v časti úroku z
omeškania 3 % ročne zo sumy 1.690,- Eur od 16.6.2016, keď zmluva bola uzavretá dňa 28.11.2012 a s

poukazom na § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. je výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu.7. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

8. Opravným uznesením č. k. 14Csp/29/2016-67 zo dňa 2.3.2018 okresný súd opravil odôvodnenie

rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 17.03.2017, č.k. 14Csp/29/2016-45: v bode 17.
odôvodnenia sa opravuje výška úrokov z omeškania z nesprávneho znenia „...o 8
percentuálnych bodov...“ na správne znenie „ o 5 percentuálnych bodov...“, v bode 20. odôvodnenia sa
opravuje výška úrokov z omeškania z nesprávneho znenia „o 8 %...“ na správne znenie „ o 5 %...“; bod
17. a bod 20. odôvodnenia rozhodnutia po oprave znie: „17. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.

z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v stave účinnom do 1.februára
2013), výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania splnením peňažného dlhu. 20. Súd zistil, že
žalovaný čerpal pôžičku v sume 1870 eur, pričom na splátkach uhradil celkom 180. Vzhľadom na túto
skutočnosť, ako aj na vyššie uvedené je žaloba dôvodná v časti neuhradenej úverovej istiny vo výške
1690 eur. Žalovaný sa dostal do omeškania, a žalobca tak má popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie

úroku z omeškania, ktorý si uplatnil vo výške 5 % ročne počnúc od 16.6.2016, súd mu ich priznal v takejto
výške s takýmto dátumom. Preto súd v tejto časti rozhodol tak ako je vo výrokovej časti rozsudku.“

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSO), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou,

v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady

týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383
CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby
doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k

záveru, že odvolaniu je možné priznať čiastočný úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho čiastočnú zmenu v zmysle § 388 CSP a čiastočné potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

10. Vzhľadom na to, že odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania a dôvodom pre čiastočnú zmenu napadnutého

rozsudku je len právne posúdenie preukázania nároku uplatneného žalobou, odvolací súd nepovažoval
za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).

11. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola (pôvodne) požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy

4.281,18 Eur (1.769,30 Eur istina, 417,52 Eur poplatky, 1.935,51 Eur úrok, 168,85 Eur sankčný úrok),
úroku z omeškania 8 % ročne zo sumy 4.281,18 Eur od 16.6.2016 do zaplatenia.

12.OkresnýsúdI.výrokomkonanievčastiozaplatenie576,37Eurspríslušenstvomzastavil,II.výrokom
pripustil, aby do konania namiesto pôvodného žalobcu: Všeobecná úverová banka, a. s., IČO: 31

320 155, so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava vstúpila obchodná spoločnosť: Intrum Justitia
35 831 154, so sídlom Karadžičova 1, 821 08 Bratislava a III. výrokom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.690,- Eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.690,- Eur do 16.6.2016
do zaplatenia, pričom predmetné výroky neboli napadnuté odvolaním žalobcu (ani žalovaného), preto
nadobudli právoplatnosť.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu už
po zohľadnení čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom po rozhodnutí súdu prvej inštancie v I. výroku
(576,37 Eur, úroku z omeškania 8 % ročne zo sumy 576,37 Eur od 16.6.2016 do zaplatenia), po
zohľadnení III. výroku napadnutého rozsudku (1.690,- Eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 1.690,-

Eur do 16.6.2016 do zaplatenia) bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu
v sume 1.744,81 Eur, úroku z omeškania 8 % ročne zo sumy 1.744,81 Eur od 16.6.2016 do zaplatenia,
úroku z omeškania 3 % ročne zo sumy 1.690,- Eur od 16.6.2016 do zaplatenia) zamietol z dôvodu, že
úver je bezúročný a bez poplatkov a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.14. Odvolací súd vyzval strany v zmysle § 382 CSP, aby sa vyjadril k použitiu ustanovení § 3 ods. 1
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení k 31.1.2012 a § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v

platnom znení, § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských úveroch v znení k
31.12.2012,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéasúprerozhodnutievecirozhodujúce.
Strany sa k použitiu predmetných ustanovení nevyjadrili.

15. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa

považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa
§ 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

16. Podľa § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013,
výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania
po 31. januári 2013.

17. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení k 31.1.2013, výška úrokov z omeškania
je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 28.11.2012 bola medzi pôvodným veriteľom Všeobecná úverová
banka, a.s., IČO: 31 320 155, so sídlom Bratislava, Mlynské Nivy 1 (ďalej aj „pôvodný veriteľ“)
ako poskytovateľom úveru a žalovaným ako klientom uzatvorená úverová zmluva č. XXXXXXXXXX
(označená ako Žiadosť o aktiváciu Bankokarty Q.), na základe ktorej zmluvy sa pôvodný veriteľ zaviazal
poskytnúť žalovanému úverový rámec na kreditnej platobnej karte 1.800,- Eur a žalovaný sa zaviazal

zaplatiť predmetný úver v mesačných splátkach vo výške 60,- Eur. Ročná úroková sadzba predstavovala
22,80 %, priemerná hodnota RPMN predstavovala 23,63 %, RPMN predstavovala 26,35 % s tým, že
celková čiastka splatná spotrebiteľom predstavovala sumu 2.787,26 Eur. Z Výpisu z Bankomatky Q.
vyplýva, že žalovaný v období od 16.12.2012 do 16.12.2013 čerpal peňažné prostriedky celkom v sume
1.870 Eur a zaplatil právnemu predchodcovi žalobcu celkom peňažnú sumu 180,- Eur, že žalovaný mal

zaplatiť dlžnú sumu v lehote splatnosti do 15.6.2016.

19. Hoci súd prvej inštancie výslovne neuzavrel, že predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou
zmluvou, a že teda je nutné na ňu aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré
aj v napadnutom rozsudku citoval, posudzoval ju ako spotrebiteľskú, keďže aplikoval ustanovenia

zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd v tejto súvislosti len dopĺňa, že právny vzťah založený
predmetnou úverovou zmluvou medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je spotrebiteľským
vzťahom, keďže táto zmluva spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy označujúce jej subjekty, a
to spotrebiteľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti), a to aj podľa právneho poriadku účinného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 2, 3
Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy).

20. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá aj v Občianskom zákonníku je daná jeho nerovným postavením vo

vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti
a neúmernosti zdrojov (vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok
finančných prostriedkov žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém
ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči

predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo
vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom
bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo
zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného
postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva

zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej
dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že
dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.21. I ten, kto ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu o úvere, má právo na ochranu formou zákonných
ustanovení prijatých na ochranu spotrebiteľa. Zmluvný vzťah strán bol uzavretý s právnym predchodcom
žalobcu a na druhej strane vystupoval žalovaný ako fyzická osoba. Na strane dodávateľa tu vystupoval

právny predchodca žalobcu poskytujúci (aj) úvery (porovnaj výpis z obchodného registra na internete)
a žalovaný vystupovali ako fyzická osoba, teda ako subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predmetný spotrebiteľský
úver mu bol poskytnutý ako bezúčelový, pričom žalobca iný účel poskytnutia peňažných prostriedkov
nepreukázal.

22. U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54
Občianskeho zákonníka), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných
typov.

23. Úprava spotrebiteľskej zmluvy potom tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych

vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré
osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval Občiansky zákonník (ktorým bola
dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa (platný zákon č.
250/2007 Z. z.). Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré
sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do

vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ)
domáhaťochranysvojichprávnaSúdnomdvoreEurópskejúnieažiadaťoposúdenienesúladunárodnej
úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89
Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v.
FondodeGarantiaSalarialaleboC-91/92PaolaFacciniDoriaRecrepSRL)dovodilapovinnosťvykladať

vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny
predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu
národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok
smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa
smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci
k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných
strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení
§ 52 Občianskeho zákonníka a ustanoveniach zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (v
znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z rozšíreného výkladu

definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých
prípadochajeobvyklé,žespotrebiteľobsahzmluvypodstatnýmspôsobomneovplyvňuje,t.j.kvalifikovať
ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie stupňa reflektovať obsah a účel európskej
ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy,

keďže žalobca sa domáhal svojho nároku voči žalovanému ako spotrebiteľovi.

24. Ďalej odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie právny vzťah medzi stranami založený zmluvou
zo dňa 28.11.2012 správne posudzoval podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného

zákonníka). Vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom
prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka,
má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona
o spotrebiteľských úveroch, t.j. medzi stranami bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle

§ 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

25. Odvolací súd poukazuje na to, že interpretácia, resp, výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou
tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva,
čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom

prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a
významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem
je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na
formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad vniektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právnokreatívnej
činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom
požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej

normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie
účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre
výkladprávnehopredpisujerozhodujúcavňomvyjadrenávôľazákonodarcu,ktorúmožnoobjektivizovať
tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené.
Sudcasapritomnemusízastaviťudoslovnéhoznenianormy.Viazanosťzákonomneznamenáviazanosť

písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

26. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že v úverovej zmluve absentujú náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto sa poskytnutý úver považuje za bezúročný podľa § 11 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch, avšak citoval uvedené zákonné ustanovenie v nesprávnom znení.
Odvolacísúdtotozrejmépochybeniesúduprvejinštancieodstránilpostupompodľa§382CSPaumožnil

stranám sa vyjadriť k aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení ku dňu
uzavretia zmluvy (28.11.2012). So záverom súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
predmetného úveru sa odvolací súd stotožňuje, keďže z obsahu úverovej zmluvy, ktorú súd prvej
inštancie podrobil kontrole, vyplýva, že táto neobsahuje dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských

úveroch, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch.

27. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch citovaného v odseku 15, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a)
až k), r) a y). Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od úveru bežného zákon č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v ustanovení § 9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z
hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje. Obsahové
náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom
citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj
písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné
podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi jej
účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov neobsahuje, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

28. Žalobca v odvolaní namietal, že žalobcovi bol poskytnutý revolvingový úver, ktorý je typický tým,
že môže fungovať neurčitú dobu, z čoho vyplýva, že predmetná úverová zmluva je uzatvorená na

dobu neurčitú a z objektívnych dôvodov nie je možné určiť termín konečnej splatnosti úveru, keď
v čl. X bod 60 Obchodných podmienok bola uzavretá zmluva na dobu neurčitú, čím je splnená
povinnosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd má za to,
že niet pochybností o tom, že údaj o konečnej splatnosti úveru musí byť vymedzený konkrétnym
dátumom a je bezpredmetná argumentácia žalobcu, že konečná splatnosť pri revolvingovom úvere sa

nedá objektívne určiť. Účelom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch
je zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ jasne a bez pochybností a ďalších výpočtov informovaný, kedy
nastane konečná splatnosť úveru, teda dokedy bude splácať úver. Pojem „termín“ predstavuje presné
časové vymedzenie. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského v zmluve nie je uvedený ani tak,
aby sa dal bez pochybností určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok a

ich počet. Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru musí byť v zmluve vyjadrený presným
dátumom a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom odvolací súd
zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade ide o náležitosť predpokladanú zákonom. Samotný žalobca,
ktorý pravidelne nadobúda pohľadávky zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch od spoločnosti Všeobecnáúverová banka, a.s., musí mať vedomosť (rovnako ako i odvolací súd z úradnej činnosti) o tom, že bežne
sa v obchodnom styku uzatvárajú zmluvy o revolvingovom úvere s uvedením jeho konečnej splatnosti,
prípadne i doplnené o podmienené predĺženie trvania zmluvy o revolvingovom úvere za splnenia vopred

dohodnutých zmluvných podmienok opäť na dobu určitú. Úverová zmluva je konsenzuálnym kontraktom
a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia
byťdohodnutéjejpodstatnéobsahovénáležitosti.Bolopretopovinnosťouprávnehopredchodcužalobcu
v uzatvorenej úverovej zmluve jednoznačne a zrozumiteľne uviesť termín konečnej splatnosti úveru.
Tento údaj sa však v zmluve ako základnom dokumente podpísanom obidvoma zmluvnými stranami

nenachádza a nenachádza sa tam ani údaj o tom, že by sa malo jednať o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere na dobu neurčitú. Splnenie zákonnej požiadavky na obsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm.
f) zákona o spotrebiteľských úveroch nespĺňa ani v čl. X bod 60 Obchodných podmienok na ktoré
poukázal žalobca. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že ochranu spotrebiteľa možno
podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť
zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená

priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo
handicapu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby
dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú,
priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou
aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa

je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym
dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom
na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych
služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v

súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné
právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju
garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu
autonómievôleazideyrovnostipotomvyplývaochranaslabšejzmluvnejstranyatoscieľomdosiahnutia
vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v

ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že
obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti
nerovnosť východiskových prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto
situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej
zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda

snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické
informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť
východiskových pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve
sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv
spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách,

či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa
najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či
spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má
odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu
rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi

bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere
druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu
nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text
spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky
usporiadaný. Zásada poctivosti dopadá ale i na aplikáciu všeobecných obchodných podmienok. Platí

pritom, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné všeobecné obchodné podmienky uplatniť, avšak
takáto aplikácia má nielen formálne, ale i obsahové obmedzenia. Všeobecné obchodné podmienky,
ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania
technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej zložite
formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa

nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (napr. rozhodcovská
doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si
v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených
východísk potom vyplýva záver, že dojednanie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínekonečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ako obligatórnej obsahovej náležitosti zásadne nemôže byť
súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej,
teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis, preto neobstojí námietka žalobcu, že čl. X bod

60 Obchodných podmienok je splnená povinnosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch.

29.Žalobcavodvolaníďalejnamietal,žezáverobezúročnostiabezpoplatkovostizdôvodunerozloženia
úverových splátok podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch nie je správny a je v

rozpore s čl. 10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES a s rozsudkom C-42/15 Home
Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová zo dňa 9.11.2016, s čím sa odvolací súd nestotožnil. Účelom
náležitostiustanovenejv§9ods.2písm.k)zákonaospotrebiteľskomúverejeinformovaniespotrebiteľa,
aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje
zorientovaťsavdanejsituácii,pretožeinakbynebolodostatočneurčité,akúčasťistinyzaplatil(akobude
s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu žalobkyne.

To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak
sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam
uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine,
tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn.
7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky),

bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej
súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny.

30.Predmetnáobligatórnanáležitosť(§9ods.2písm.k/zákonaospotrebiteľskýchúveroch)predstavuje
údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so

spotrebiteľským úverom uhrádzané. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných
poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol
rozhodnúť pre uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť
informácie i o nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného
plnenia dlhu, je založená na prednostnom splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí

inak) podľa § 565 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od tejto úpravy Obchodný zákonník
upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom poradí. Ak zmluva obsahuje rozčlenenie splátky,
je naplnené pravidlo, aká časť sa použije na splátky istiny a aká na splátky úrokov, poplatkov, o
čom spotrebiteľ má vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo vôle spotrebiteľa, nemôže
jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších nákladov. Ak spotrebiteľ v

dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať istinu úveru a hradiť
úroky z úverov ako odmenu veriteľa, prípadne nie je ani o spôsobe tohto pomeru informovaný, je treba
konštatovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(rozdelenie tak neurčuje dohoda so spotrebiteľom a o spôsobe tohto pomeru nie je ani veriteľom
informovaný v čase uzavretia zmluvy).

31. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k smernici Európskeho parlamentu a
Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady

87/102/EHS, ďalej len „smernica“) do slovenského právneho poriadku, pričom ide o úplnú harmonizáciu
smernice. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h/ označenej smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a
frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia.

32. Zákon o spotrebiteľských úveroch však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a
vyjadruje požiadavku rozčlenenia splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený
aj v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s.
proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil, že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch
medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený. Vnútroštátne súdy sú síce povinné

vykladať národné právo vo svetle znenia a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože
eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o
výklad contra legem).33. Hoci členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné ustanovenia od smernice, teda nemajú
zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku 10 ods. 2 smernice, zákon o
spotrebiteľských úveroch však nad rámec smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj

teleologický výklad neumožňujú prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje, čo
splátka úveru zahŕňa (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017).

34. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) (i) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o úvere obsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky

priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia.

35. Podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje výšku,

počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

36. Uvedený text zákonov (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet
Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu
smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla

2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva
o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru
na účely splatenia.

37. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice vylúčený. Vnútroštátne súdy musia
skúmať,čimôžunormuprávaEÚtransponovanúurčitýmzákonomvykladaťeurokonformne,avšaktento
tzv. nepriamy účinok smernice nie je absolútny, keďže eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť
výslovne znenie zákona (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).

38. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu o
spotrebiteľských úveroch) síce bolo transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so
smernicou dostal v dôsledku priznania vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia
splátky na istinu, úroky a iné poplatky, aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v

akej časti splátky ju veriteľ započíta na zaplatenie istiny) a v akej výške na úroky a ostatné poplatky.

39. Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia proti
Kláre Bíróovej sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy, konštatovaním,
že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť

zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice.

40. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže
zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah Smernice a následne (po označenom
rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (z. č.

279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení
oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) (pôvodne k/) zákona o spotrebiteľských úveroch s účinnosťou od 1. mája
2018. Termín „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“.

Podľa dôvodovej správy k tomuto novelizovanému zneniu zákona vypustenie uvedenej náležitosti
zmluvy bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by
Slovenská republika šla nad rámec podmienok stanovených smernicou.

41. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy

zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, s jej právnou úpravou zákona o spotrebiteľských
úveroch do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnenízákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notársky
poriadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo
rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí

zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný, v
akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch
len spresňuje, čo splátka zahrňuje. Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k zákonu o

spotrebiteľských úveroch je potom už nezmenený a podľa dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z.
z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch)
zosúladenie je odôvodnené potrebou legislatívnej zmeny z dôvodu, že zákona o spotrebiteľských
úveroch ide nad rámec smernice.

42. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy zákona o spotrebiteľských

úveroch (do 1. mája 2018 a po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet
Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

43. Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2
§ 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie

dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky,
pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).

44. Ako je už vyššie uvedené, spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť)
požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká

na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby
veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká
na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 Obchodného
zákonníka).

45. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky
mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie
ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a
pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť
veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom, aby veriteľ

svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa
použijenasplátkuistiny,akánasplátkuúrokovapoplatkov(tedapoznaniepravidiel,podľaktorýchveriteľ
v tomto smere postupuje, pričom uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť
doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie

spotrebiteľov o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov,
ako dôležité právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom
nebolo možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona,
ale aj k jeho vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec
smernice). Smernica predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje

o splátkach a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu
byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú, podľa čl. 19 ods. 2 smernica; smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov, podľa
čl. 10 ods. 1 písm. j/, príloha II., 2 (porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska
občianskoprávneho kolégia NS SR).

46. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny a praktický význam.
Zmluvná rovnováha v zmluve o spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade informovania
veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe
zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i

určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov (Občiansky zákonník
preferuje dlžníka ako subjekt určujúci priraďovanie čiastočného plnenia vo vzťahu k povinnostiam
platiť istinu, úroky a poplatky). Zákon o spotrebiteľských úveroch stanovuje spôsob výpočtu RPMN,
označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných hodnôt, pričom pojem splátka v tomto smereostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky v zmluve. Smernica pritom predpokladá na
účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené poplatky, ktoré
sa do výpočtu nezahŕňajú. Rovnako tak predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok

úrokov a poplatkov.

47. Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru,
vzhľadom na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok je informovanie spotrebiteľa o nákladovosti
úveru, s cieľom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej

zmluvy. Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej
obsah (§ 9 ods. 3, 5 zákona o spotrebiteľských úveroch) sa vzťahujú na dohodu o amortizácii istiny
(amortizačná tabuľka má obsahovať rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov,
dodatočných nákladov a iné). V prípade ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, zmluva
o spotrebiteľskom úvere vyžaduje naplnenie aj ďalšej obligatórnej zmluvnej náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. m) zákona o spotrebiteľských úveroch (súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky

splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú
platiť bez amortizácie istiny). Uvedené ustanovenie § 9 ods. 2 písm. m), ako aj ustanovenie § 9 ods. 3,
5 zákona o spotrebiteľských úveroch, sa týkajú amortizácie, avšak bez vylúčenia nutnosti oboznámenia
spotrebiteľa s rozpisom jednotlivej splátky podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Pokiaľ by sa rozčlenenie splátok malo meniť, tak z hľadiska zrozumiteľnosti poznania nákladovosti

úveru, spotrebiteľ má právo poznať podmienky takejto zmeny, pretože sa to týka schopnosti dlžníka
posúdiť rozsah svojho záväzku. Spôsobilosti dodávateľa naplniť požadovanú spornú náležitosť zmluvy
nasvedčuje aj argument poskytovateľov úverov o následku rozsiahlejšieho obsahu zmluvy.

48. Ak teda súd prvej inštancie považoval úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu žalovanému

v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o
spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru, pričom
tento bol opodstatnený už pri absencii čo len jednej obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie teda správne žalobu žalobcu zamietol v sume 1.744,81
Eur spolu s úrokom z omeškania 8 % ročne od 16.6.2016 do zaplatenia, keď v tejto časti odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

49. Odvolací súd považoval požiadavku žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania 3% ročne zo
sumy 1.690,- Eur od 16.6.2016 do zaplatenia za dôvodnú. Žalobca pôvodne žiadal žalobou aj úrok z
omeškania 8 % ročne z prisúdenej sumy 1.690,- Eur, pričom jeho požiadavke bolo vyhovené čiastočne

a to vo výške 5 % ročne (III. výrok) napadnutého rozhodnutia, ktorý je právoplatný. Výška základnej
úrokovej sadzby zverejnená na webovej stránke www.nbs.sk bola ku dňu vzniku omeškania 16.6.2016
vo výške 0,75 % + 8 bodov spolu vo výške 8,75 % ročne v zmysle § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolací súd bol viazaný požiadavkou žalobcu, vyhovel žalobe

v časti požadovaného úroku z omeškania 3 % ročne zo sumy 1.690,- Eur od 16.6.2016 do zaplatenia,
keď sa stotožnil s dňom vzniku omeškania.

50. S poukazom na vyššie uvádzané odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo IV. výroku vo veci
samej s použitím ustanovenia § 388 CSP v časti o zaplatenie úroku z omeškania 3% ročne zo sumy

1.690,- Eur od 16.6.2016 do zaplatenia zmenil tak, že žalobe v tejto časti vyhovel a vo zvyšnej časti
napadnutého IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej podľa ustanovenia § 387 ods. 1
CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

51. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu ohľadom záveru o absencii údaja o adrese predávajúceho, na

ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch
odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, keďže poskytnutý úver je pre
absenciu uvádzaných podstatných náležitostí potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. I podľa
už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každújednupoznámku,čipripomienkuúčastníkakonania,ktorýjunastolil.Jevšaknevyhnutné,abybolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutiaÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už
nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

52. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

53. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

54. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

55. Citované ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vyžaduje teda zodpovednosť za zavinenie strany, ktorej
procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Zavinenie v danom prípade je možné posudzovať
len z procesného hľadiska, nie však podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posudzovanie
dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že by po zastavení konania súd neprípustne ďalej skúmal

dôvodnosť uplatneného nároku. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z
hmotného, ale z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať
z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu.
Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bola v
meritórnom konaní úspešný alebo nie. Preto ak žalobca zobral žalobu (čiastočne) späť z dôvodu na jeho

strane, tak ako je tomu podľa obsahu spisu v tomto prípade, z procesného hľadiska platí, že žalobca
zavinil, že konanie muselo byť (čiastočne) zastavené.

56. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

57. Ak nejde o prípad, kedy bolo žalobe celkom vyhovené, musí byť v zmysle citovaného ustanovenia
§ 255 CSP náhrada trov pomerne rozdelená. To vyžaduje určiť pomer úspechu oboch strán vo veci a

od úspechu strany odčítať jej neúspech (t.j. mieru úspechu druhej strany). Vo výške rozdielu má strana
právo, aby mu druhá strana nahradila pomernú časť trov, ktoré vynaložil pri účelnom uplatňovaní alebo
bránení práva. Výška trov, ktoré v konaní vznikli druhej strane, je tu nerozhodná. Ak je pomer úspechu
a neúspechu u oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov nemá
na náhradu trov právo.

58. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodoval podľa cit. ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s cit. ust. § 255 CSP a § 256 CSP, pričom žalovaný dosiahol v konaní čistý úspech 21,06 % ako
rozdiel 60,63 % (zamietnutá + späťvzatá suma 2.591,18 Eur) a 39,47 % (prisúdená suma 395,46 Eur),
pričom žalobca žiadal priznať sumu 4.281,18 Eur.

59. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v prvoinštančnom konaní a v odvolacom
konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a
podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v prvoinštančnom konaní a v odvolacom konaní nevznikli.

60.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona (analogia legis alebo juris). Odvolací súd preto s
použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov

konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy,
ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana
náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl.17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

61. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku
strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za
situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i
v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

62. Vzhľadom na uvedené odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi na
súdu prvej inštancie a na odvolacom súde nepriznal.

63. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).