Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 3, 2018

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 7Csp/56/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318202224
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Tomášová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2018:8318202224.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné v právnej veci žalobkyne: F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. Č.. XX,

korešpondenčná adresa: K. XX, XXX XX S., zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, AK ul. Sv.
hrdinov 163/66, 069 01 Snina, proti žalovanému: BENCONT COLLECTION, a.s., Vajnorská 100/A,
831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zast. Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubríková, PhD.,
s.r.o., Vajnorská 100/A, 531 04 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1 749,49 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 749,49 eur od 31.05.2018 do zaplatenia a to všetko

do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd u r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.06.2008
v Obchodných podmienkach, v článku 4. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie - bod
4.6., v znení: „Platby od klienta sa voči pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky
bola platba poukázaná v nasledovnom poradí: 1. na poplatky podľa Sadzobníka, 2. úrok z omeškania,
3. úrok z úveru. 4. splátka istiny úveru.“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Žalobkyni vo vzťahu k žalovanému p r i z n á v asúd náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým,
že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 22.05.2018 domáhala vydania rozhodnutia v
zmysle výroku tohto rozsudku. Podanie žaloby odôvodnila tým, že s právnym predchodcom žalovaného
Poštovou bankou, a.s. uzatvorila dňa 19.06.2018 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX. Predmetom
úverovej zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 60 000,- Sk (1 991,64 eur), ktorý som sa zaviazala
zaplatiť v 60 mesačných splátkach vo výške 1 624,- Sk ( 53,91 eur ), s konečnou splatnosťou úveru

19.06.2013. V úverovej zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba vo výške 21 % a RPMN vo výške
23,14 %. Jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu, ktorú uzatvorila ako spotrebiteľka s právnym predchodcom
žalovaného, dodávateľom finančnej služby.

Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
obsahovať náležitosti podľa 4 ods. 2. zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len
ZoSÚ). Konkrétne podľa ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí

obsahovať: adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (§ 4
ods. 2. písm. d)), výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i)),
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2písm. j)). V zmluve o úvere je tiež uvedená nesprávne celková výška nákladov 37 401,46 Sk. Celková
výška nákladov predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorú má spotrebiteľ na úver skutočne zaplatiť (výška
mesačnej splátky x počet splátok), čo predstavuje sumu 97 440,- Sk (1 624,-- Sk x 60) a výškou

poskytnutého úveru (60 000,- Sk). Skutočná celková výška nákladov je preto správne 37 440,- Sk (97
440,- Sk - 60 000,- Sk = 37 440,- Sk).

Zmluva o úvere neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2. písm. d), i) a j) ZoSÚ, preto je predmetný úver
podľa § 4 ods. 3. ZoSÚ, bezúročný a bez poplatkov.

Bezdôvodné obohatenie žalujem vo výške rozdielu medzi jej platbami, t.j. 3 741,13 eur a výškou úveru
1 991,64 eur, teda 1 749,49 eur.

Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX obsahuje aj neprijateľnú zmluvnú podmienku, v Obchodných
podmienkach, v článku 4. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie v bode 4.6.

Predmetnézmluvnéustanovenieposkytuježalovanémuakododávateľoviúverumožnosťzapočítavaťjej
platby na iný účel, akým je splatenie istiny tohto úveru, a bez ohľadu na jej vôľu. Toto ustanovenie zmluvy
zakladá nevyvážený vzťah medzi ňou a žalovaným, pokiaľ ide o započítavanie jej platieb na predmetný
úver, keďže umožňuje žalovanému postupovať v tomto smere nepredvídateľne a započítavanie jej
platieb sa tak stáva pre ňu netransparentné. Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje v rozpore s

požiadavkou dobrej viery zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech
spotrebiteľa a je teda v rozpore s generálnou klauzulou (§ 53 ods. 1 OZ). Poukázala na rozhodnutie
Krajského súdu Prešov, sp. zn. 6Co/39/2011 z 20.09.2011.

2. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju v celom rozsahu zamietnuť.

3. Súd sa oboznámil so žalobou a jej prílohami a to zmluvou úvere, obchodnými podmienkami pre
úveru, rozhodcovským rozsudkom, kalkulačkou pre výpočet RPMN, prehlásením zo dňa 02.05.2018,
písomnými vyjadreniami strán sporu a zistil tento skutkový stav veci:

4. Poštová banka, a.s. ako pôvodný veriteľ a žalobkyňa dňa 16.06.2008 uzatvorili zmluvu o úvere č.
XXXXXXXXX predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 60 000,- eur (1 991,64 eur). Žalobkyňa
sa zaviazala úver splácať formou mesačných 60 splátok pri výške mesačnej splátky 1 624,- Sk (53,91
eur). Splatnosť prvej splátky bola 19.07.2008 a každej ďalšej k 19. dňu v mesiaci. Dátum konečnej
splatnosti bol 19.06.2013. Výška úrokovej sadzby bola 21 % p.a., RPMN bola vo výške 23,14 % a

priemerná RPMN 64,79 %. Celkové náklady boli 37 401,46 Sk (1 241,50 eur).

Podľa Článku 3., bod 3. Zmluvy, právne vzťahy neupravené zmluvou sa riadia Všeobecnými obchodnými
podmienkami, Obchodnými podmienkami pre úver, sadzobníkom poplatkov, oboznámením spotrebiteľa
s niektorými zmluvnými podmienkami dostupnej pôžičky, oznámením o úrokových sadzbách a

informáciami o poistení.

Podľa Článku 3., bod 7. Zmluvy, zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou
uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienok.

5. Podľa Článku 4. - Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bod 4.6. Obchodných
podmienkach pre úver spol. Poštová banka, a.s., platby od klienta sa voči pohľadávke banky
započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná v nasledovnom poradí: 1. na
poplatky podľa Sadzobníka, 2. úrok z omeškania, 3. úrok z úveru. 4. splátka istiny úveru.

Podľa Článku 11. - Prechodné a záverečné ustanovenia, bod 11.2. Obchodných podmienok pre úver
spol. Poštová banka, a.s., zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, budú
riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody sa uplatní na riešenie sporov rozhodcovská doložka
uvedené vo VOP, na základe ktorej dochádza k mimosúdnemu riešeniu týchto sporov.

Podľa Článku 11. - Prechodné a záverečné ustanovenia, bod 11.2. Obchodných podmienok pre úver
spol. Poštová banka, a.s., postup pri podávaní reklamácií alebo sťažností vyplývajúcich z ZoÚ alebosúvisiacich so ZoÚ, ako aj sťažností na vykonávanie sprostredkovanie poistenia, upravuje Reklamačný
poriadok Banky, ktorý je prístupný na OM.

6. V zmysle čl. 10.2. - Riešenie sporov - Všeobecných obchodných podmienok ( ďalej len ,,VOP“), bod.
10.2.1.,Bankaaklientsabudúsnažiťourovnanievšetkýchsporov,ktorévzniknúzBankovýchobchodov
rokovaním vedeným v dobrom úmysle a v snahe vyhnúť sa súdnemu sporu.

Podľa bodu 10.2.2. VOP, Banka a Klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia

všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní Služieb,
Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a
zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom znení:
a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie
Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v
čase začatia rozhodcovského konania;

b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie
a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné
a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu.

Podľa bodu 10.2.3. VOP, Ak Klient, najneskôr pri uzavretí Bankového obchodu a/alebo Zmluvy nedoručí

Banke písomne oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal.

Podľa bodu 10.2.4. VOP, Banka a Klient sa dohodli, že sa podrobujú základným vnútorným právnym
predpisom Rozhodcovského súdu, najmä Štatútu a Rokovaciemu poriadku, ktoré sú platné a účinné v
čase začatia rozhodcovského konania. Jazykom rozhodcovského konania bude slovenský jazyk.

Podľa bodu 10.2.5. VOP, Banka a Klient sa ďalej dohodli, že táto rozhodcovská doložka zaväzuje
právnych nástupcov oboch zmluvných strán.

Podľa bodu 10.2.6. VOP, Banka a Klient sa dohodli, že odstúpenie od Zmluvy sa nedotýka

rozhodcovských doložiek, ktoré sú súčasťou Zmluvy uzavretej medzi Bankou a Klientom.

7. STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.,
rozsudkom vo veci sp. zn. PV-C/1011/0236 zo dňa 12.2.2017 rozhodol, že žalobkyňa je povinná zaplatiť
spol. PRO COVITAS s.r.o. 1 858,14 eur, úrok vo výške 21 % ročne zo sumy 1 858,14 eur od 02.12.2010

do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1 858,14 eur od 02.12.2010 do
zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania ku dňu splatnosti úveru vo výške 133,09
eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po splatnosti úveru
do dňa 01.12.2010 vo výške 775,80 eur, sumu dlžných poplatkov vo výške 38,18 eur, náhradu poplatku
za rozhodcovské konanie vo výške 112,24 eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodcovský

rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.02.2014.

8. Z prehlásenia združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 02.05.2018 vyplýva, že
žalobkyňa sa na združenie obrátila so žiadosťou o poskytnutie poradenstva ohľadom jej úveru, ktorý jej
poskytla Poštová banka. Dňa 27.05.2016 žalobkyňa mu predložila zmluvu o úvere zo dňa 19.06.2008

a po jej posúdení žalobkyňa bola informovaná, že zmluva je bezúročnou a bez poplatkov a obsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky. Po doložení potvrdenia od zamestnávateľa žalobkyne zistili, že úver
bol poskytnutý vo výške 1 991,64 eur a zrážkami zo mzdy žalobkyne, bola v prospech zmluvy o úvere
zrazená suma 3 741,13 eur. Tým došlo na strane veriteľa k bezdôvodnému obohateniu vo výške 1
749,49 eur.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 01.06.2018 uviedol, že jeho právny predchodca spoločnosť
PRO CIVITA s. r. o., podala voči žalobcovi žalobu o zaplatenie na Rozhodcovský súd dňa 17.10.2011,
pričom v tejto veci Rozhodcovský súd vydal rozhodcovský rozsudok zo dňa 17.01.2014, právoplatný
dňa 28.02.2014 pod sp. zn. PV-C/1011/0236. Žalobca v rozhodcovskom konaní ako žalovaný bol v

rozhodcovskom konaní úplne pasívny, pričom rozhodcovský súd podrobil zmluvu o úvere súdnemu
preskúmaniu a nezistil, že by bola bezúročná a bez poplatkov alebo, že by obsahovala akúkoľvek
neprijateľnú zmluvnú podmienku. V zmysle vyššie uvedeného vzniesol námietku „res iudicata“. V tomto
smere poukázal na uznesenie Okresného súdu Galanta zo dňa 12.12.2017 sp. zn. 26Csp/218/2017.Ohľadom reklamácií poukázal na znenie čl. 11, bod. 11.3 Obchodných podmienok. Poštová banka, a. s.
má po celom Slovensku 52 pobočiek, pričom o poštách ani nehovoriac. V prípade ak by žalobca chcel

skutočne uplatniť reklamáciu týkajúcu sa zmluvy o úvere, nájsť príslušné miesto na to vhodné, by bol
pre žalobcu najmenší problém. Navyše v čl. 1samotnej zmluvy o úvere, sa v prvom odseku, prvej vete
uvádza celé obchodné meno a adresa Poštovej banky a.s., a teda ak by sa žalobca nevedel dopátrať
ani jednej z 52 pobočiek Poštovej banky, a. s. na tam uvedenej adrese.

Pokiaľ ide o výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, poukázal na Rozsudok
súdneho dvora sp. zn. C-42/15, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11Co/39/2016 zo dňa
11.04.2017, uznesenie Krajského súdu v banskej Bystrici sp. zn. 16Co/208/2017 zo dňa 30.11.2017.

Z uvedeného možno zhrnúť, že Súdny dvor dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o
úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto

zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň
súdny dvor dospel k záveru, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Judikatúra európskeho súdneho dvora (ESD) je rozhodovacou
praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných

záležitostiach. Európsky súdny dvor je pritom jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto
nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami
členských štátov a európskymi inštitúciami a prejednáva aj žaloby jednotlivcov či organizácii proti
inštitúciám EÚ. Zároveň dohliada, aby členské štáty dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad
právnych aktov vydávaných inštitúciami EÚ so zakladajúcimi zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu

Európskej únie. Judikatúra európskeho súdneho dvora má pritom najmä zabezpečovať jednotný výklad
práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy
ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na
žiadosťsúdovčlenskýchštátovčiinýchorgánovainštitúciíEÚmájudikatúraESDvšeobecnúzáväznosť.
To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo

inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo ako aj
samotné orgány EÚ. Judikatúra ESD má preto povahu prameňa európskeho práva. Zároveň platí, že
ak je akékoľvek vnútroštátne pravidlo (napr. zákon, vyhláška) v rozpore s európskym právom, orgány
daného štátu ho nemajú uplatňovať.

Na základe vyššie uvedeného má žalovaný za to, že vyššie uvedenú zmluvu o úvere nemožno
považovať za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a
termíny splátok, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že zmluva o úvere priamo nemusí
takýto údaj obsahovať, ale postačí, ak sa táto informácia na základe zmluvy o úvere dá identifikovať,
čo v danom prípade zmluva o úvere spĺňa.

V ďalšom uviedol, že posledná splátka úveru je v nižšej sume, ako ostatné splátky a to v sume 1 585,54,-
Sk. A nakoľko je posledná splátka nižšia ako tie ostatné znamená to, že aj celková výška nákladov je iná
ako uvedená v zmluve. Právny predchodca žalovaného, banka, pred poslednou celou splátkou zasiela
žalobcovi informáciu o výške poslednej splátky, čiže ak posledná splátka je nižšia ako ostatné, tak banka

zašle pred jej splatnosťou dlžníkovi list, ktorým mu oznámi túto poníženú splátku a zároveň mu oznámi,
že sa jedná o poslednú splátku. Uvedené je práve z dôvodu, že bankový systém je nastavený na dobu
splácania v rokoch, pričom samotný dlžník si v žiadosti okrem iného má možnosť zvoliť výšku úveru ako
aj dobu splácania úveru v rokoch.

Nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný a preto vznáša námietku premlčania.
Žalobca podal žalobu na okresný súd dňa 21.05.2018, čo znamená, že žalobkyňa môže požadovať
platby 2 roky spätne od 21.05.2018. A teda ide o všetky platby od 21.05.2016. Uviedol, že žalobkyňa v
tomtočaserealizovalanasledovnéúhrady:dňa10.06.2016vovýške59,06eur,dňa08.07.2016vovýške
53,90 eur, dňa 10.08.2016 vo výške 22,86 eur, dňa 09.09.2016 vo výške 53,90 eur, dňa 10.10.2016 vo

výške 53,90 eur, dňa 10.11.2016 vo výške 53,90 eur a dňa 09.12.2016 sumu 53,90 eur. V prípade, ak
by aj čisto hypoteticky uvažoval nad vydaním bezdôvodného obohatenia, súd by ho nemohol priznať v
takom rozsahu ako uvádza žalobca, nakoľko nárok by mohol mať odo dňa 21.05.2016. Ide teda o vyššie
uvedené platby v celkovej sume 351,42 eur.Pokiaľ sa jedná o časť žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej
podmienky uviedol, že je právnym nástupcom pôvodného veriteľa, malo by ísť o nerozlučné

spoločenstvo a mal by byť preto žalovaný spolu s pôvodným veriteľom. Jedná sa o určujúci výrok a preto
musí žalobkyňa preukázať na takomto určení naliehavý právny záujem, čo preukázať nemôže. Všetky
platby žalobkyne boli zaúčtované na istinu úveru a ak by súd žalobe v tejto časti vyhovel, rozhodnutie by
nebolo nijakým spôsobom užitočné. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 25Co/531/2015.

10. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení zo dňa 15.06.2018 uviedla, že vznesenú námietku res iudicata
považuje za nedôvodnú. V zmluve je neprijateľným dojednaním dojednanie, ktorým sa zmluvné strany
dohodnú riešiť všetky spory vyplývajúce z úverovej zmluvy výlučne pred rozhodcovským súdom,
vopred vybraným dodávateľom, a následne by rozhodnutie tohto rozhodcovského súdu malo slúžiť
ako exekučný titul. Takáto zmluvná podmienka materiálnu disproporciu v neprospech spotrebiteľa.

Spotrebiteľ sa vopred vzdáva svojich práv, vyjadriť nesúhlas s rozhodcovskou doložkou a zhoršuje
si tým svoje zmluvné postavenie. V tomto smere poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 8Co/46/2014 zo dňa 24.03.2014. Zakomponovanie rozhodcovskej doložky do úverovej zmluvy
došlo k narušeniu rovnováhy medzi právami zmluvných strán. Rozhodcovský súd jej neposkytol žiadnu
ochranu spotrebiteľských práv. Dojednaná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc

rozhodcovského súdu.

Pokiaľ sa jedná o bezdôvodné obohatenie je toho názoru, že v úverovej zmluve absentujú náležitosti
podľa zákona č. 258/2001 Z.z. je v nej uvedená aj v nesprávnej výške suma nákladov spojených s
úverom. Neobsahuje ani povinné údaje v zmysle § 4 ods. 2 písm. d), i) a j) uvedeného zákona, preto

je predmetný úver bezúročný a bez poplatkov.

Nie je dôvodná ani argumentácia žalovaného ohľadom aplikácie rozhodnutia SD vo veci C-42/15
a predmetné rozhodnutie nie je použiteľné pre tento spor. V uvedenom rozsudku je podaný výklad
Smernice 2008/48, ktorá bola do právneho poriadku SR prevzatá až zákonom č. 129/2010 Z.z.

Predmetná úverová zmluva však bola uzavretá podľa zákona č. 258/2001 z.z..

Pokiaľ sa jedná o námietku premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia uviedla, že čo sa
týka subjektívnej a objektívnej premlčacej doby, tak pre kategóriu objektívnosti je podstatnou nezávislosť
od ľudského vedomia. Naproti tomu pre kategóriu subjektívnosti je podstatnou jestvovanie vo vedomí,

závislosť od vedomia, získanie vedomosti. Subjektívna premlčacia doba plynie odvtedy, kedy ten, na
úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané, zistí skutkové okolnosti o tom, že môže podať žalobu
o vydanie bezdôvodného obohatenia a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohla
dozvedieť skôr. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor
bezdôvodneobohatilvtedy,keďskutočnezistískutkovéokolnosti,nazákladektorýchmôžepodaťžalobu

o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. V tomt smere poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn.
1Cdo/67/2011, NS ČR sp. zn. 21Cdo/3433/2008 a 21Cdo/3434/2008, NS SR sp. zn. 3Cdo/145/2004,
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/281/2015 a ďalšie rozhodnutia prvoinštančných súdov -
Okresný súd Prešov sp. zn. 28C/45/2014, 17C/418/2014, Okresný súd Svidník sp. zn. 2C/102/2016,
6C/167/2010, 7C/107/2010, 2C/301/2013, 2C/79/2011, Okresný súd Bardejov sp. zn. 5C/457/2015.

Ona sa o skutočnosti, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil dozvedela dňa 09.06.2016 od
Združenia HOOS.

Pokiaľ sa jedná o objektívnu premlčaciu dobu uviedla, že je potrebné aplikovať desaťročnú
dobu. Konanie subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane poskytuje a spravuje spotrebiteľské úvery,

sa nedá označiť ináč ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým, že
nedá do súladu svoje zmluvy so zákonom o spotrebiteľských úveroch a požaduje plnenia, na
ktoré nemá nárok. V tomto smere poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 1Co/293/20114, sp. zn. 2Co/9/2012, sp. zn. 3Co/41/2012, 5Co/134/2012, 7Co/235/2015, sp.
zn. 12Co/16/2016, 17Co/50/2015, 18Co/47/2016, 20Co/295/2014, 21Co/72/2014, 3Co/105/2017,

6Co/243/2016, 25Co/75/2017, 18Co/18/2017, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/648/2013.

Pokiaľ sa jedná o námietku žalovaného ohľadom nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v časti
určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky tak uviedla, že na žalovaného bola predmetná pohľadávkapostúpená v celom rozsahu, spolu s príslušenstvom a všetkými právami a povinnosťami s ňou
spojenými. V tomto smere poukázala na kapitolu 1, čl. 2 písm. b) *Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2005/29/ES. Žalovaný je obchodníkom v zmysle citovanej normy. Takýto obchodník zodpovedá

za svoju činnosť, ktorou pomáha porušovať práva spotrebiteľa inému obchodníkovi a za ktorého sa iný
obchodník skrýva. Ďalej poukázala na znenie § 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z.z.

Na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky je na jej strane daný aj naliehavý právny záujem a s
určovacím výrokom počíta aj § 53a OZ a § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 350/2007 Z.z. V tomto smere poukázala

na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MCdo/1/2009, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/18/2013, Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 20Co/12/2012.

11. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 10.07.2018 uviedol, že pokiaľ ide Rozhodcovský súd, tak v zmysle §
21 ods. 1 ZRK je to v prvom rade samotný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený posudzovať platnosť
rozhodcovskej zmluvy a tým aj svoju vlastnú právomoc v tom danom prípade. Ak rozhodcovský súd po

preskúmaní okolností konkrétneho prípadu svoju právomoc uzná, je možné hovoriť o tom, že tak uznal
aj platnosť samotnej rozhodcovskej doložky, ktorá túto právomoc v spotrebiteľskej zmluve zakladá. V
tomto smere je tiež nutné poznamenať, že § 21 ods. 2 ZRK poskytuje spotrebiteľovi, ako riadnemu
účastníkovi rozhodcovského konania, možnosť namietať neplatnosť rozhodcovskej doložky už v konaní
pred samotným rozhodcovským súdom. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu II. US

499/2012. Z uvedeného je zrejmé, že právomoc rozhodcovského súdu má oprávnenie skúmať len
samotný rozhodcovský súd a to v konaní vedenom pred rozhodcovským súdom. Podľa jeho názoru, bola
rozhodcovská doložka dojednaná platne. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo
veci sp. zn. C-42/15. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument. Zmluva o úvere obsahuje odkaz na Obchodné podmienky, Všeobecné obchodné

podmienky, ako aj sadzobník poplatkov a iné dokumenty Poštovej banky, a.s.

Pokiaľ sa jedná o námietku premlčania uviedol, že žalobkyňa sa dozvedela o tom, že sa na jej úkor
bezdôvodne obohatil dňa 09.06.2016, avšak žaloba bola podaná až dňa 21.05.2018. Pričom žalobkyni
dňa 10.06.2016, 08.07.2016, 10.08.2016, 09.09.2016, 10.10.2016, 10.11.2016, 9.12.2016 boli zrazené

prostredníctvom dohody o zrážkach zo mzdy ďalšie prostriedky a nepodnikla žiadne kroky napriek tomu,
že mala vedomosť o tom, že sa jej úkor bezdôvodne obohacuje. Navyše od 09.12.2016 čakala ďalší 1
rok a 5 mesiacov a 12 dní kým podala žalobu. Preto za účelom posúdenia subjektívnej premlčacej doby
je potrebné vychádzať z dátumu podania žaloby.

Zdôraznil, že zákonu číslo 129/2010 Z. z. predchádzala smernica Európskeho parlamentu a rady
2008/48 ES. Na základe tejto smernice bol prijatý zákon č. 129/2010 Z. z. Následne Európsky súdny
dvor vo veci C42/15 poskytol výklad k tejto smernice. Z toho dôvodu je rozhodnutie C42/15 významným
zdrojom výkladu zákona č. 129/2010 Z. z.

12. Podľa § 261 ods. 3, písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného
v rozhodnom období ( ďalej len ,,Obchodný zákonník“), touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§

682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)
a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník
povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom
alebonazákladezákona.Akúrokyniesútaktourčené,jedlžníkpovinnýplatiťobvykléúrokypožadované

zaúvery,ktoréposkytujúbankyvmiestesídladlžníkavčaseuzavretiazmluvy.Akstranydojednajúúroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie
prípustnej výške.13. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy (ďalej len ,,Zákon“), spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej

forme.
Podľa § 4 ods. 1 Zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná,
pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 4 ods. 2 Zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí

obsahovať:
a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu,
b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v
okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k

tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa
zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby,

g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,
h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú
sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu,
i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver

pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok,
l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,

m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo
najpresnejší odhad,
n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred
lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred

lehotou splatnosti,
o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
p) práva spotrebiteľa podľa § 7,
q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1.

Podľa § 4 ods. 3 Zákona, pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere
platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe

a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba.
Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k)
a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

14. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákon o ochrane
spotrebiteľa“) v znení platnom a účinnom v rozhodnom období, každý spotrebiteľ má právo na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.Podľa § 5 ods. 1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, výrobca, predávajúci, dovozca alebo dodávateľ
nesmú klamať spotrebiteľa, najmä uvádzať nepravdivé, nedoložené, neúplné, nepresné, nejasné alebo

dvojzmyselné údaje alebo zamlčať údaje o vlastnostiach výrobku alebo služby alebo o nákupných
podmienkach.

Podľa § 8 ods. 3 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak
opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to,

aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný
spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

Podľa § 8 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci
skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom
podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je

zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

15. Podľa § 3 ods. 1. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka ( ďalej len ,, Občiansky zákonník“),
výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu

zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo
dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou

sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor

koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

16. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Týmto predpisom je v danom prípade nariadenie vlády SR č.87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia č.87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s

plnením peňažného dlhu.

17. Podľa čl. 3 bod. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľským zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán

vzniknutých na základe dôvery.

18. Podľa § 161 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“), ak
tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky,
za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

19. V danej právnej veci vzhľadom na námietku žalovaného veci rozhodnutej (res iudicate) súd v prvom
rade skúmal či takáto prekážka súdneho konania existuje a teda či môže vo veci konať a rozhodnúť.

Žalovaný namietal, že na základe predmetnej úverovej zmluvy bolo vedené rozhodcovské konanie a to

na základe platnej rozhodcovskej doložky uvedenej vo všeobecných obchodných pôvodného veriteľa,
ktoré podľa zmluvy o úvere mali byť jej súčasťou a v tomto konaní rozhodcovský súd aj o nároku
vyplývajúceho z predmetnej úverovej zmluvy právoplatne rozhodol.

Súdjetohonázoru,žeprávoplatnýrozhodcovskýrozsudoknaplneniepredstavujeprekážkuprávoplatne

rozsúdenej veci, nie však v konkrétnej prejednávanej veci, keďže rozsudok je založený na neprijateľnej
rozhodcovskej doložke a potom i rozhodnutie rozhodcovského súdu predstavuje nulitný rozhodcovský
rozsudok, ktorý nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Strany zmluvy o úvere uzatvorili v
súvislosti s úverovou zmluvou rozhodcovskú doložku v rámci všeobecných podmienok poskytovania
úveru ako súčasť úverovej zmluvy, od ktorej rozhodcovskej doložky odvodzoval i rozhodcovský súd

svoju právomoc. Súdy Slovenskej republiky vo viacerých prejednávaných veciach však judikovali,
že takto uzatvorená rozhodcovská doložka má charakter neprijateľnej, a teda, neplatnej zmluvnej
podmienky, pretože nebola individuálne dohodnutá, ale je len súčasťou štandardnej formulárovej zmluvy
- všeobecných obchodných podmienok, ktorej návrh bol vopred pripravený, hromadne používaný bez
akejkoľvek možnosti ovplyvnenia zo strany spotrebiteľa, ktoré dojednania nútili spotrebiteľa podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu na konkrétnom Rozhodcovskom súde bez možnosti domáhania sa ochrany
práv na súde všeobecnom. Rozhodcovská doložka bola len súčasťou všeobecných obchodných
podmienok k úverovým zmluvám, a preto pokiaľ takáto rozhodcovská doložka trpí absolútnou
neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a ak aj bol vydaný na základe takéhoto právneho
úkonu rozhodcovský rozsudok, trpí neúčinnosťou, pretože Rozhodcovskému súdu chýbala právomoc

na vydanie rozhodnutia.

Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak
zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je charakteristikou aj pre
daný prípad, keď rozhodcovská doložka bola inkorporovaná vo všeobecných obchodných podmienkach.

Je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej zmluvnej podmienky, preto právomoc rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského
rozsudku absentovala a takýto paakt preto nemôže byť spôsobilý, aby bol neodstrániteľný nedostatkom
podmienky konania a dôvodom na jeho zastavenie. Rozhodcovský rozsudok založený na neprijateľnejzmluvnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve je nulitný, ničotný akt, potom aj plnenie na jeho základe
nemôže požívať legitimitu rozsudku všeobecného súdu.

Rozhodcovská zmluva (rozhodcovská doložka) uzavretá so spotrebiteľom ak má byť právom
akceptovaná ako prejav zmluvnej autonómie musí byť tiež výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných
strán. Slobodná vôľa vyžaduje informáciu o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o
tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.

Súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/660/2015 zo dňa
20.11.2016: ,, doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zák. č.
244/2002 Z. z., má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok
súdu (§ 35 zák. č. 244/2002 Z. z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po
uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (§ 44 ods. 2
zák. č. 244/2002 Z. z. ). Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako

rozsudok všeobecného súdu, je súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako, ako s rozsudkom
všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil
rozdielny procesný postup v prípade , že žalobca uplatňuje svoje právo na základe rozsudku vydaného
všeobecným súdom a iný prístup, ak uplatňuje svoje právo na základe rozhodcovského rozsudku
vydaného v rozhodcovskom konaní. Zároveň však platí, že rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom,

nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Rozhodcovská zmluva môže
mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. ). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Ak v určitej veci nedošlo k
uzavretiu rozhodcovskej zmluvy alebo došlo k dojednaniu o rozhodcovskej doložke neplatne, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.

Keby súd v takomto prípade akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to
nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.“

Ústavný súd SR v uznesení sp. zn IV. ÚS 371/2018 zo dňa 20.06.2018 uviedol: ,, Podľa názoru

ústavného súdu zo žiadneho z odôvodnení rozhodnutí okresného súdu nemožno vyvodiť takýto
záver, práve naopak, okresný súd zreteľne artikuloval požiadavku individuálneho dojednávania
rozhodcovských zmlúv, resp. rozhodcovských doložiek ako predpoklad úspešného domáhania sa
ich ochrany v konaní pred súdom, t. j. podmienil posúdenie platnosti takejto zmluvy konkrétnou
požiadavkou, ktorá je pre dodávateľa (oprávnený subjekt) splniteľná a zakladá platnosť rozhodcovskej

doložky, na základe ktorej môže oprávnená osoba (dodávateľ) začať rozhodcovské konanie. Ústavný
súd k tomu ešte dodáva, že v prípade spotrebiteľskej legislatívy je popri gramatickom výklade na
mieste použiť aj výklad teleologický v súlade so zmyslom právnej úpravy, ktorý je v tomto prípade
determinovanýprincípompotrebyzvýšenejochranyspotrebiteľa.Tenvychádzazpožiadavkykorektných
spotrebiteľskýchzmlúvvočispotrebiteľom,zozákazuzneužívaniadominantnéhopostaveniadodávateľa

a zákazu používania zmluvných podmienok, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiachzmluvnýchstrán.Takáinterpretácia,ktoráakcentujeprincípzvýšenejochranyspotrebiteľa
a ochranu zmluvnej spravodlivosti je aj v súlade s požiadavkou stanovenou v § 54 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a nemožno ju hodnotiť ako interpretáciu, ktorá ide nad rámec zákona.“

PozriajuznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.3Cdo/122/2011zodňa09.02.2012,sp.
zn. 6Cdo143/2011zodňa18.01.2012,uzneseniesp.zn.3MCdo/11/2010zodňa26.09.2011,uznesenie
sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10. 2011 - rozhodnutie č. 46 Zbierky stanovísk NS a súdov SR 3/2012,
uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo/9/2012.

20. Podľa nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013 týkajúceho sa zabezpečenia
záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie : ,, ...v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní o
vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len na obsah
exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia, ale nad rámec toho

preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými poistnými podmienkami a na ten
účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému)
skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej podmienky a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnilisťažovateľke uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského
zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne priznaného nároku.
Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou minimálne okresného súdu dať

sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami,
ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim, ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie
týchto skutkových zistení. Uvedený priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje
však písomné alebo ústne vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde
ku skutočnému naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej

prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy. Na tomto
základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd porušil základné práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
keďže síce mal k dispozícii efektívne právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili v
predmetnej veci konajúce a rozhodujúce nižšie všeobecné súdy, ale ich nevyužil (neuplatnil).“

Po vydaní nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013, III. senát Ústavného súdu
vo svojich rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 433/2013 z 10. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 455/2013 z 26.
septembra 2013 a sp. zn. III. ÚS 480/2013 z 2. októbra 2013 a I. senát v uznesení sp. zn. I. ÚS 641/2013
z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, pričom v uzneseniach sp. zn. I. ÚS 675/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. I. ÚS 14/2014 z 23.

januára 2014 a sp. zn. I. ÚS 41/2014 z 29. januára 2014 I. senát ústavného súdu vyslovil právny názor,
podľa ktorého: ... pokiaľ sťažovateľ «Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa
nemohla vyjadriť k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o
vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu „materiálneho“ uvedenú
možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a

dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd
a najvyšší súd). Z hľadiska princípu materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil,
aby sa všeobecné súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými
sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným
súdom, ale v jeho celostnom priebehu.“ Pozri aj I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014 bod 38, I. ÚS 41/2014).

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného súdu rozdielne,
viedlo IV. senát Ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 344/2012 k uplatneniu
postupu podľa § 6 zákona o ústavnom súde, v rámci ktorého IV. senát ústavného súdu predložil
kľúčové právne názory I., II. a III. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach

o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky na posúdenie plénu ústavného súdu na účel
zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní o dosiaľ nerozhodnutých sťažnostiach sťažovateľky.
Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov prerokovalo na neverejnom
zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko: ,,Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia

Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh
na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v
neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak

tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republikyPreústavnúkonformnosťkonaniaakocelkupostačuje,akjeoprávnenémutátomožnosťreálne
poskytnutá v odvolacom konaní.“

21. Súd preto obranu žalovaného v tejto časti považoval za nedôvodnú.

22. Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že medzi žalobkyňou a pôvodným
veriteľom bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú
zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je

najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ
nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje
všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že
takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospechspotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej
viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a
ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá

sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník
zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa
sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.

Táto zmluva je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou aj v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom

tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady
93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka

23. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov
bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných

podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a
použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda
o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a
dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv,
ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ

vopredpripravenýaktorýpoužívavdvochaleboviacerýchprípadoch,pričomspotrebiteľspravidlaobsah
zmluvy nemení.

24. Súd na základe vykonaného dokazovania tak mal za preukázané, že medzi pôvodným veriteľom
a žalobkyňou bola uzatvorená zmluva o úvere, ktorá je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe

ktorej žalobkyni bol reálne poskytnutý úver vo výške 1 991,64 eur a v prospech predmetnej úverovej
zmluvy uhradila finančné prostriedky vo výške 3 741,13 eur. Súd pre úplnosť poukazuje, že v časti
výšky splatených finančných prostriedkov súd vychádzal z dokladov predložených žalobkyňou, nakoľko
žalovaný aj napriek výzve zo strany súdu platobnú históriu úverovej zmluvy nepredložil a uviedol, že
takýto doklad v konaní ani neposkytne.

25. Uzatvorená úverová zmluva je tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.
258/2001 Z. z. spotrebiteľských úveroch; uzavretá úverová zmluva nie je vylúčená z pôsobnosti
citovaného zákona. Pôvodný veriteľ ktorý zmluvu uzatváral bol právnická osoba, ktorá v rámci predmetu
svojho podnikania poskytuje spotrebiteľský úver a žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže je fyzickou

osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

26. Súd vykonaným dokazovaním mal tiež za preukázané, že v zmluve o pôžičke absentuje údaj
požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 4 ods. 2 písm. i) a to údaj o termínoch

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky.
Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným
zákonným ustanovením.

V zmluve sa uvádza len výška splátky bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva

obsahovalavýšku,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov.Zákonomstanovenéčlenenie
a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa
dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj
nároky, na ktoré nemá právo.

Zuvedenéhojezrejmé,žepovinnýmináležitosťamizmluvyospotrebiteľskomúverepodľaúpravyplatnej
včaseuzatvoreniazmluvymedzižalobkyňouapôvodnýmveriteľombolaajvýška,početatermínsplátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová výška, počet a termín splátok sa viaže ku každej tam z
uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda
jednoznačne, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov,

taktiež aj ich počet a termín splátok.

Musí byť bez akýchkoľvek pochybností ustálené, že účelom uvedenej právnej úpravy je poskytnutie
ochrany spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má byť totiž informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkochsúvisiacich s úverom. Žalobca pritom ako dodávateľ má zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom
úvere uviesť údaje o výške úrokov a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na
úroky a poplatky. Iba takáto informácia pre spotrebiteľa prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje

spotrebiteľovipoznaťrozsahsvojhozáväzku.Žalovanývpredmetnomprípadevšaktútomožnosťnemal,
keďže výška úrokov a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere (porovnaj uznesenie
NS SR sp.zn. 2Cdo/245/2010).

Špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ má možnosť v prípade sankcie

bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka. Spotrebiteľ má tiež možnosť
kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie
započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových nákladoch na úver. Špecifikácia splátok
úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo k naplneniu predzmluvných informácii o
splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES). (Pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/99/2017 zo dňa 29.05.2018, sp. zn. 16Co/8/2018 zo dňa 17.08.2018).

27. Súd v súlade s vyššie uvedeným, tak ako aj uvádzal žalovaný, poukazuje na rozsudok Súdneho
dvora z 9.11.2016 vo veci C-42/15 v ktorom sa uvádza, že zmluva o úvere, resp. jej náležitosti nemusia
byť obsiahnuté na jednom dokumente, avšak, vzhľadom na platnú právnu úpravu, dokumenty, v ktorých
súobsiahnuténáležitostipodľa§9ods.2Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,musiamaťpísomnúformu,

ktorápresvojuplatnosťvyžadujepodpisúčastníkazmluvnéhovzťahu.Súdnydvorvuvedenomrozsudku
uviedol, že „článok 10 ods. 1 a 2 smernice 2008/48 v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice sa má
vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil
na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná
písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania

sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10. ods. 2 smernice.

28. V zmluve je nesprávne uvedená aj výška celkových nákladov spojený s poskytnutím úveru a to v
sume 1 241,50 eur (37 401,46 Sk), pričom výška skutočných nákladov spojených s poskytnutým úverom
bola 1 242,78 eur (37 440,- Sk) a súd preto dospel k záveru, že nie je naplnená ani dikcia § 4 ods. 2

písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch.

29. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je
potrebné podľa § 4 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.

30. Pravidlá pre spotrebiteľské úvery predpokladajú ochranu vrátane eurokonformného výkladu zákonov
pre prípad, že veriteľ poskytol úver za takých okolností, že sa spotrebitelia zmluvnými konštrukciami
ocitli zo sféry spotrebiteľských úverov mimo tejto sféry, napr. cit.,, Členské štáty zabezpečia, že
úverové zmluvy neznižujú, na škodu spotrebiteľa, ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré
vyplývajú alebo sú v zhode s touto smernicou. ... Členské štáty taktiež zabezpečia, aby sa ustanovenia,

ktoré prijmú na vykonanie tejto smernice, neobchádzali v dôsledku formulácie dohôd, najmä však formou
rozdelenia čiastky úveru do niekoľkých dohôd (čl. 14 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986
o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru, ďalej aj smernica Rady 87//102/EHS).

Súd je toho názoru, že ak sa spotrebiteľovi poskytol úver za takých okolností, že sa ním obišli pravidlá
spotrebiteľských úverov, potom treba spotrebiteľom poskytnúť ochranu v spornom úverovom vzťahu.

31. K otázke bezúročnosti a bezpoplatkovosti v nadväznosti na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci Bírová (C-42/15), tak ako uvádzal žalovaný, súd poukazuje, že je potrebné brať do úvahy a

priori temporálne súvislosti a otázku času vzniku spornej zmluvy, ktorá dopadá na obdobie účinnosti
prvej smernice o spotrebiteľských úveroch (smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986), ktorá
nevyžadovala plnú harmonizáciu. Úvahy Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 sú preto na uvedenú vec
neaplikovateľné.

32. Veriteľovi z predmetnej úverovej zmluvy tak vznikol iba na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré
boli žalobkyni reálne poskytnuté a to vo výške 1 991,64 eur. Doposiaľ však žalobkyňa zaplatila už sumu
3 741,13 eur, vzniklo tak bezdôvodné obohatenie vo výške 1 749,49 eur.O plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy,
akdodatočneodpadol.Neexistenciaprávnehodôvoduodzačiatkuznamená,ževôbecnenastalaprávna
skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť a

zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu ten, kto
plnenie prijíma bez právneho dôvodu, Bezdôvodné obohatenie je konštruované ako záväzkový právny
vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu.
Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. l OZ) tomu, na úkor koho
sa získal (§ 456 OZ). (rozsudok NS SR 3Cdo52/2005).

33. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne na zaplatenie
sumy 1 749,49 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia je dôvodný.

34. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia a to z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby na strane žalobkyne.

Súd sa preto v ďalšom touto námietkou zaoberal.

Podľa ustanovenia § 107 odsek 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Vo vzťahu k tejto námietke žalovaného súd uvádza, že pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia plynie jednak subjektívna dvojročná premlčania doba plynúca odo dňa, keď sa oprávnený

dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, a objektívna trojročná
premlčacia doba plynúca odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu, resp. desaťročná pri
úmyselnom bezdôvodnom obohatení. V danom prípade však podľa názoru súdu objektívna premlčacia
doba je desaťročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného súd považuje za úmyselné.

Pôvodný veriteľ ako banka má v predmete činnosti dlhodobé poskytovanie úverov a jeho povinnosťou
bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Preto ak veriteľ
obchádzal zákon o spotrebiteľských úveroch tým, že ním predložená úverová zmluvy nemá zákonom
stanovené náležitosti, toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na
získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.

Zároveň z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení
dňa 09.06.2016, keď oslovila združenie na ochranu spotrebiteľa HOOS, čoho dôkazom je prehlásenie
združenia doložené do súdneho spisu, preto súd zastáva názor, že nakoľko žaloba v danej právnej veci
bola podaná dňa 21.05.2018, bola podaná i v rámci dvojročnej subjektívnej doby. Obdobne premlčanie

posúdil napr. aj Okresný súd Svidník v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove v rozsudku
sp.zn. 2C/79/2010-260 z 23.10.2013.

LenpreúplnosťsúdpoukazujenaobdobnérozhodnutiaodvolacíchsúdovatoKrajskéhosúduvPrešove
sp. zn. 1Co/293/2014, 2Co/9/2012, 3Co/89/2011, 5Co/134/2012, 7Co/84/2011, 12Co/16,17,18/2016,

17Co/50/2015, 18Co/282/2015, 20Co/295/2016, 21Co/72/2014, rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.
9Co/648/2013.

Súd preto považoval vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za nedôvodnú.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto súd žalovaného zaviazal na vydanie bezdôvodného
obohatenia žalobkyni vo výške 1 749,49 eur a nakoľko sa s plnením peňažného záväzku dostal
do omeškania a to preukázateľne druhým dňom nasledujúcim po doručení žaloby, keď žaloba bola
žalovanému doručená dňa 30.05.2018, pričom doručenie žaloby súd považoval za kvalifikovanú výzvu
na zaplatenie sumy 1 749,49 eur. Súd preto žalobkyni odo dňa 31.05.2018 priznal aj nárok na úrok z

omeškania v zákonnej výške 5 % ročne zo sumy 1 7949,49 eur.36. Okrem nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia si žalobkyňa v konaní uplatnil aj nárok na
určenieneprijateľnostizmluvnejpodmienkyuvedenejvObchodnýchpodmienkach,včlánku4.Splácanie
úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie - bod 4.6.

Podľa § 298 ods. 1 CSP, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu
vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných
zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd
uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej

zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

Podľa § 298 ods. 2 CSP, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných
zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti
takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo
mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie,

nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo
výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo
v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.

37. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za

neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich
použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných
podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany

dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa
ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa

v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

38. Vzhľadom na charakter sporu je potrebné uviesť, že práve spotrebiteľské právo je určené na
efektívne zamedzenie používania neprijateľných podmienok. Vychádzajúc zo znenia čl. 38 Charty
základných práv Európskej únie, Politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, a znenia

čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť
vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane hospodárskych záujmov spotrebiteľov. V
rámci politiky Európskej únie je sledovaný cieľ vytvorenia regulatívneho rámca na to, aby dodávateľ v
spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe zmluvných podmienok v súlade s drobnými mravmi a
bola tak zachovaná fiduciárna podstata záväzkového vzťahu medzi ním a spotrebiteľom.

39. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a
ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne vzhľadom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky

jednostrannecestouformulárovýchzmlúv.Pretakéhovzťahyjecharakteristické,žepodnetkzmluvnému
rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania
pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa.

40. Pri žalobe o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky súd neskúma naliehavosť právneho záujmu,

keďže ide o osobitný druh žalôb vyplývajúci z právneho predpisu, v danom prípade z § 3 ods. 3, 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen

podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná. Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný
záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnostizáujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami
v spotrebiteľských úverových vzťahoch).

41. Z vymedzenia zmluvnej podmienky v žalobnom návrhu je súdu z úradnej moci známe, že sa
jedná o zmluvnú podmienku ktorá v rovnakom znení používaná zo strany pôvodného veriteľa už
boli rozhodnutiami súdov určená za neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodu, že spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán sporu na úkor spotrebiteľa. Pozri nap. rozhodnutie
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/34/2016.

Súd poukazuje na znenie § 53a Občianskeho zákonníka, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v
spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu
takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s

rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy,
ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť
škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca
dodávateľa. Súd v takomto prípade ex offo prihliada na dané skutočnosti a z takto uplatnenej zmluvnej
podmienky nárok v konaní neprizná.

Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To
znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v
štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

42.Podľa§566ods.2Občianskehozákonníka,pričiastočnomplnenípeňažnéhodlhusaplneniedlžníka
započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak.

Sú je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná v spotrebiteľskej zmluve, podľa ktorej sa zaplatená

suma spotrebiteľom započíta najprv na príslušenstvo pohľadávky a až na poslednom mieste na samotnú
pohľadávku, čím sa výrazne navyšuje náklady spotrebiteľa spojené s úverom oproti situácii, ak by sa
jeho platby použili v súlade s úpravou obsiahnutou v § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Zistenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky predstavuje jeden z prostriedkov ochrany spotrebiteľov a
zároveň dáva základ pre zváženie prípadnej satisfakcie. Za takúto nepochybne možno považovať aj
zmluvnú podmienku obsiahnutú v Obchodných podmienkach, v článku 4. Splácanie úveru, započítanie
pohľadávok a zabezpečenie - bod 4.6., ktorou veriteľ jednostranne určil spôsob započítania jednotlivých
splátok úveru, najskôr na príslušenstvo a v poslednom rade na istinu, čím sa nepochybne, ako dodávateľ

vo svojich formulárových zmluvách odklonil od ust. § 566, ods. 2 Občianskeho zákonníka neprospech
spotrebiteľa.Aktotižzmluvaumožňujeľubovôľudodávateľavtakzávažnejotázke,akoujerozhodovanie
o účele platby, teda svojvoľné rozhodovanie o výške nielen príslušenstva, ale v konečnom dôsledku
aj o výške samotnej istiny pohľadávky, je v tejto časti hrubo nevyvážená a nepochybne v neprospech
spotrebiteľa, naviac ak nie je spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale je v rámci kontraktácie zahrnutá v

režime tzv. štandardnej typovej zmluvy. V takomto prípade ide vždy o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

43. Ohľadom námietky žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k určeniu
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nakoľko na neho bola pohľadávka zo zmluvy o úvere iba postúpená,
súd je toho názoru, že táto námietka žalovaného nie je dôvodná. Súdu z ust. § 299 ods. 2 CSP v spojení

s § 298 CSP a § 53a Občianskeho zákonníka vyplýva povinnosť v spotrebiteľských sporoch skúmať ne/
prijateľnosť zmluvných podmienok, a to bez ohľadu na skutočnosť, či v konaní vystupuje sám dodávateľ
alebo jeho právny nástupca, pričom súdu nič nebráni judikovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky v
spore, v ktorom ako strana vystupuje právny nástupca dodávateľa. Opačným postupom (nemožnosť
judikovania zmluvnej podmienky ako neprijateľnej v spore s právnym nástupcom dodávateľa a nutnosť

iniciovať ďalšie, osobitné konanie vo vzťahu k dodávateľovi za účelom možnosti judikovania podmienky
ako neprijateľnej, ktorej neprijateľnosť bola zistená v konaní s jeho právnym nástupcom) by bolo značne
sťažené docielenie zámeru zákonodarcu pozbaviť spotrebiteľské vzťahy neprijateľných zmluvných
podmienok.Výklad prezentovaný žalovaným sa prieči aj komunitárnemu právu, judikatúre SD EÚ. V čl. 7 ods. 2
Ústavy SR je deklarovaná záväznosť právnych aktov Európskej únie a ich prednosť pred zákonmi SR

(princíp priority). Vnútroštátne rozhodnutie teda musí byť v súlade s rozhodovacou líniou Súdneho dvora
EÚ. Cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
zbaviť spotrebiteľa neprijateľných podmienok „musí byť napĺňaný v rovine pravidiel verejného poriadku
(bod 50 uznesenia Súdneho dvora EÚ POHOTOVOSŤ/K. C-76/10). Zámerom možnosti prieskumu
zmluvných dojednaní a ich judikovania ako neprijateľných, neplatných vnútroštátnym súdom je snaha

o vylúčenie neprimeraných podmienok, ktoré zhoršujú kvalitu života, zo života bežných ľudí a tak
naplnenie cieľa čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v
zmluvách nezaväzovali“.

Za stavu, že dodávateľ sa rozhodne svoju pohľadávku voči spotrebiteľovi postúpiť na iný subjekt,
berie na seba aj riziko a musí rátať so situáciou, kedy v súdnom konaní budú podrobené prieskumu

zmluvné dojednania, z ktorých dodávateľ odvodzuje vznik postupovanej pohľadávky a kedy posúdenie
podmienok môže vyústiť do judikovania ich neprijateľnosti. Za daného stavu súd je toho názoru, že
žalovaný ako právny nástupca dodávateľa je vecne legitimovaný aj vo vzťahu k určeniu zmluvnej
podmienky za neprijateľnú.

Pozri rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/315/2014 zo dňa 29.04.2015, Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 6Co/2012/2016 zo dňa 31.10.2017.

44. Súd žalobu aj v tejto časti považoval za dôvodnú a preto určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

45. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

V danej právnej súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a preto žalobkyni v súlade splatnom právnou
úpravou priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov konania súd rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.