Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 24, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/322/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618201924
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5618201924.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov

senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Ladislava Mejstríka v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému S. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom K J.
XXX/X, H., o zaplatenie 951,33 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 4Csp/51/2018-109 zo dňa 23. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, v ktorom žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku o
trovách konania potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutej, ponecháva rozsudok nedotknutý.

Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 492,29 eur,
vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žiadnej zo strán konania sa náhrada trov konania
nepriznáva.
2) Súd mal preukázané, že medzi stranami sporu bola dňa 21.11.2016 uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere - povolené prečerpanie na účte, ktorou sa banka zaviazala zriadiť klientovi

povolené prečerpanie na účte do výšky limitu 800,- eur. Žalovaný sa v mesiaci november 2016
dostal do nepovoleného prečerpania. Následne banka účtovala žalovanému úroky a poplatky v súlade
so Všeobecnými obchodnými podmienkami. Nakoľko účtované úroky a poplatky neboli individuálne
dojednané v zmluve, súd ich žalobcovi ako veriteľovi nepriznal. Z výpisu z účtu žalovaného mal súd
preukázané, že tomuto veriteľ neoprávnene účtoval úroky a poplatky v mesiacoch 11/2016 až 3/2018,
spolu v sume 459,04 eur, v ktorej časti žalobu ak nedôvodnú zamietol. Z uvedených dôvodov
sú žalobu zamietol aj v časti čo do žalobocm uplatnených úrokov vo výške 28 % ročne. O nároku na

náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.

3) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie zmenil a vyhovel žalobe v zamietnutej časti a priznal žalobcovi náhradu trov konania.
Argumentoval prioritne právnym významom ustanovenia § 31 ods. 2 zák. o platobných službách. V
zmysle § 31 ods. 4 neoddeliteľnou súčasťou rámcovej zmluvy sú obchodné podmienky o poskytovaní
platobných služieb. V zmysle § 31 ods. 5 písm. d/ rámcová zmluva obsahuje aj informácie o poplatkoch

a úrokoch. Z toho je zrejmé, že zákon o platobných službách výslovne nestanovuje, že poplatky za
poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané. Poukázal aj na najnovšiu judikatúru
Súdneho dvora EÚ, konkrétne na rozsudok Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní k smernici 2008/48/
EHS - vec C-42/15 z 09.11.2016, z ktorého vyplýva, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutnevyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice
musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. To znamená, že náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sú povinnou náležitosťou

úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte úverovej zmluvy, ale časť z nich
môže byť obsiahnutá aj v Obchodných podmienkach (ďalej aj ako „VOP alebo OP“) alebo Sadzobníku,
ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Žalobca ďalej poukázal na to, že celkom zrejme rozlišuje
medzi povoleným prečerpaním a prekročením. Ustanovenie VOP žalobcu, ktoré obsahuje dojednania o
úroku pre prípad nepovoleného debetu, takmer doslovne kopíruje zákonnú úpravu, keďže ide o inštitút

prekročenia v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. V spojitosti na tento záver cituje obsahové
znenie bodov 3.4, 3.8, 3.12 VOP. Úrok z prekročenia čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je teda
odplatou, ktorú klient platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na
účte klienta. S oprávneným banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník,
takajzákonospotrebiteľskýchúverochvust.§18ods.1.Vdanomprípadesapretonejednáošpecifickú
zmluvnú podmienku alebo princíp zavedený žalobcom, nakoľko sa opiera o právnu úpravu. Zákon

nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve o účte, preto je zamietnutie nároku na úrok nedôvodné.
Ohľadne nároku na úrok 28 % ročne žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 43Co/4/2018-54 zo dňa 27.03.2018.

4) K podanému odvolaniu sa žalovaný nevyjadril.

5) Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní
(§ 379 CSP, §380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý
rozsudok vo výroku, v ktorom žalobu vo zvyšnej časti zamietol a vo výroku o trovách konania podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Vo zvyšnej časti, odvolaním nenapadnutej, ponechal

rozsudok nedotknutý.

6) Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa neboli v

priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

7) Odvolateľ poukázal na zákon o platobných službách, ktorý nevyžaduje, aby boli poplatky za
poskytované služby individuálne dojednané. Takýto názor však neobstojí, nakoľko ust. § 31 ods. 2 zák. č.

492/2009 Z. z. o platobných službách stanovuje, že poskytovateľ platobných služieb poskytuje platobné
služby používateľovi platobných služieb na základe a) zmluvy o poskytnutí jednorazovej platobnej služby
alebo b) rámcovej zmluvy. Žalovaný je spotrebiteľom, ktorému právny poriadok poskytuje ochranu inými
špeciálnymi predpismi. Pokiaľ ide o spotrebiteľský vzťah musí veriteľ/dodávateľ (žalobca) prihliadať aj na
špecifické podmienky, ktoré je nutné dodržiavať pri ochrane spotrebiteľa. Tieto podmienky neupravuje

zákon o platobných službách, ale špeciálne predpisy akými sú napríklad zákon ochrane spotrebiteľa, či
Občiansky zákonník. Názor vyjadrený v odvolaní, podľa ktorého, ak určité podmienky nie sú uvedené v
zákone o platobných službách nie je potrebné ich, pri tomto type vzťahu, dodržiavať nie je správny.

8) Žalobca ďalej argumentoval skutočnosťou, že VOP sú súčasťou zmluvy. Odvolací súd mal zhodne

so súdom prvej inštancie za to, že účtované úroky a poplatky neboli individuálne dohodnuté, pričom
za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal síce spotrebiteľ
(žalovaný) možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V danom
prípade nijako žalovaný obsah sadzobníka poplatkov ovplyvňovať nemohol. Takisto pokiaľ išlo o VOP
tieto majú slúžiť na dojednania technického alebo vysvetľujúceho charakteru a nemali by sa v nich

nachádzať dojednania úrokov, či iných poplatkov, pokiaľ ich spotrebiteľ (žalovaný) nemôže individuálne s
dodávateľom (žalobcom) dohodnúť. Keďže úroky ani poplatky neboli so žalovaným dohodnuté správne
súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi na ne nárok.

9) Pokiaľ žalobca poukazoval na závery rozsudku súdneho dvora C-42/2015 je potrebné dať do

pozornosti, že i v tomto rozhodnutí sa konštatuje, že Smernica 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský
štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do
pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto
požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitostí tejto zmluvy. Tu je potrebné poukázať na to,že Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 9 presne špecifikuje podstatné
náležitostí zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitostí musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. Teda
v prípade, že by tieto náležitostí zmluvy boli obsiahnuté vo Všeobecných obchodných podmienkach,

minimálne je potrebné, aby tieto boli účastníkmi zmluvy i podpísané.

10) Za nesprávny považuje odvolací súd argument žalobcu, podľa ktorého mu sankčný úrok za sumu
nepovoleného prečerpania účtu umožňuje požadovať ustanovenie § 18 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Predovšetkým dané ustanovenie upravuje výlučne informačnú povinnosť

banky vo vzťahu ku klientovi pre prípad vzniku prekročenia (prečerpania) bežného účtu, neustanovuje
akékoľvek práva banky v súvislosti s prekročením (prečerpaním) bežného účtu. Predmetné ustanovenie
nerozlišuje medzi povoleným a nepovoleným prečerpaním bežného účtu, vzťahuje sa na oba tieto
inštitúty, pričom neustanovuje, že banka má voči klientovi pri nepovolenom prečerpaní nárok na všetky
plnenia, o ktorých jej toto ustanovenie ukladá klienta informovať, čo treba považovať za konzekventnú
povinnosť banky. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že v spotrebiteľskom

právnom vzťahu musí byť výška úrokov priamo uvedená v zmluve. Žalobca nepreukázal platné
individuálne dojednanie úroku vo výške 28 % v spotrebiteľskej zmluve a ani v listine, ktorá by bola
spojená so zmluvou a že žalovaný ako spotrebiteľ bol s ňou preukázateľne oboznámený, z ktorého
dôvodu sa poskytnutý úver vo forme povoleného prečerpania v súvislosti s účtovaním za poskytované
produkty a služby považoval za bezúročný.

11) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, nakoľko
žalovaný, aj keď ostal v odvolacom konaní nečinný mal v ňom úspech, a preto by mal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Vzhľadom na jeho nečinnosť v odvolacom konaní mu súd nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal (návrh nepodal a zo spisu mu trovy nevyplývajú).

12) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).