Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 25, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/120/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5817201738
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5817201738.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a

členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobcu: Prima
banka Slovensko, a.s., IČO: 315 759 51, so sídlom Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: Mgr. A.
A., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/XX, H., zastúpenému splnomocneným zástupcom: Bc. Richard
Mažári, nar. XX.XX.XXXX, bytom I. U. C. XXXX/XX, N., o zaplatenie 8 555,84 eur s príslušenstvom, na
základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č.k. 7Csp/32/2017-161 zo dňa
11. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e c h á v a n e d o t k n u t ý vo výroku (I.) o povinnosti

žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.232,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
18.02.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e vo zvyšnej časti.

Stranám sporu nárok na náhradu odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

.Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.232,80
eur spolu so špecifikovaným príslušenstvom. Vychádzal z toho, že žalobca ako banka a žalovaný ako

klientdňa24.08.2015(správne24.9.2015-pozn.odvol.súdu)uzatvorilizmluvuospotrebiteľskomúvere,
v rámci ktorej dohodli, že žalobca poskytne žalovanému pôžičku vo výške 9.300 eur so splatnosťou
16.09.2024.
2.Nadväzne žalovaný potvrdil, že žalobca mu na základe tejto zmluvy poskytol pôžičku, avšak nie 9.300
eur, ale len 9.021 eur, pričom rozdiel 279 eur predstavuje zrejme poplatok za poskytnutie úveru. Žalobca
nespochybnil tvrdenie žalovaného, že žalovanému poskytol pôžičku v ním uvedenej výške a ani tvrdenie
žalovaného, že na úver doposiaľ zaplatil 1.788,20 eur, podľa žalovaného ale všetky tieto splátky majú

byť zaúčtované na istinu, nie na príslušenstvo úveru, nakoľko z dôvodu absencie zákonných náležitostí
zmluvy o úvere sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
3.V tejto spojitosti súd prvej inštancie ustálil, že dotknutá zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje len
výšku mesačnej splátky 130,85 eur, z ktorej nemožno zistiť, koľko z tejto splátky pripadá na istinu, úroky
a iné poplatky. Uvedené má za následok, že zmluva sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Pokiaľ
žalobca tvrdil, že zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom a poukázal na právny
názor, vyjadrený v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit

Slovakia, a.s. c/a Klára Bíroová, okresný súd argumentoval, že originál zmluvy o spotrebiteľskom úvere
obsahuje samotný text zmluvy, Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, Informáciu o
ročnej percentuálnej miere nákladov a Všeobecné poistné podmienky pre poistenie schopnosti splácať
úver - PBS. Tieto listiny sú zopnuté kancelárskou zošívačkou, prelepené lepiacou páskou, na ktorej jezo zadnej strany odtlačok pečiatky žalobcu. Takéto vyhotovenie zmluvy neumožňuje, aby doňho bolo
dodatočne zasiahnuté bez toho, aby boli zistiteľné známky zásahu (napr. odstránenia nejakých listín).
Na základe tohto dôkazu súd vyhodnotil za preukázané tvrdenie žalovaného, že napriek vyhláseniu v

texte zmluvy, že pred jej uzatvorením prevzal a oboznámil sa s jej súčasťami, okrem iného s Obchodnými
podmienkami, Všeobecnými obchodnými podmienkami a Sadzobníkom, tieto mu reálne žalobcom
neboli poskytnuté a ani s nimi nebol oboznámený. Za nereálne pritom považoval, aby vzhľadom na
rozsiahlosť Obchodných podmienok, Všeobecných obchodných podmienok a Sadzobníka bol s nimi
žalovaný žalobcom oboznámený pred podpisom zmluvy.

4.Následne okresný súd podotkol, že rešpektuje výklad Súdneho dvora EÚ, ktorý vyjadril v namietanom
rozsudku, podľa ktorého článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES
z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS v
spojení s čl. 3 písm. m/ tejto smernice sa má vykladať tak, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne
vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 uvedenej smernice

musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, no v danom prípade súvisiace dokumenty
(obchodné podmienky a sadzobník), v ktorých sa uvádzajú zákonné náležitosti ohľadne splátok úveru,
žalovaný nemal k dispozícii pred uzatvorením zmluvy. Tvrdenie žalovaného, že tieto dokumenty neboli
súčasťou originálu zmluvy, ktorý podpísal, napokon ani žalobca nerozporoval. Odhliadnuc od toho však
okresný súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 3512/11, v zmysle

ktorého obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napr. od obchodných zmlúv majú
slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického
a vysvetľujúceho charakteru. Naopak nesmú slúžiť na to, aby do nich v často neprehľadnej, zložito
formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa
nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú (napr. rozhodcovská

doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu
poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu.
5.Súd prvej inštancie tu dospel k záveru, že aj ustanovenia týkajúce sa splátok, ktoré žalobca zahrnul
do Obchodných podmienok, Všeobecných obchodných podmienok a Sadzobníka, sú práve takého
charakteru a preto ich absencia v zmluve evokuje nepoctivosť jeho konania vo vzťahu ku spotrebiteľom.

Uzavrel preto, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, na základe čoho uložil žalovanému, aby
žalobcovi zaplatil rozdiel medzi skutočne poskytnutou pôžičkou a doposiaľ žalovaným uhradenou
čiastkou.

6.Súčasne okresný súd žalobcovi priznal úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni, kedy žalobca

vyhlásil svoju pohľadávku z úveru za predčasne splatnú. Neakceptoval argumenty žalovaného, že
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je neplatné. Pokiaľ totiž bola dohodnutá výška mesačných
splátok, bolo povinnosťou žalovaného splátky v tejto výške splácať bez ohľadu na to, že vzhľadom na
absenciu zákonných náležitostí zmluvy o úvere sa tá považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Pokiaľ tak
žalovaný neurobil, žalobca pristúpil k vyhláseniu predčasnej splatnosti oprávnene.

7.O trovách konania súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žalobcovi priznal ich náhradu
v rozsahu 52 %.

8.Proti tomuto rozsudku podal, čo do zamietajúcej časti a trov konania, odvolanie žalobca a domáhal

sa zmeny napadnutého rozhodnutia v podobe vyhovenia žalobe v plnom rozsahu. Namietal, že výška,
počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v texte zmluvy bod 1.2. Počet a termíny splátok
istiny, úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pri údajoch
o výške splátky. Banka bezplatne kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere
poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú

zaplatiť, lehoty a podmienky úhrady, vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a
úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby v spotrebiteľských úveroch. Informáciu, že splácanie
spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok a že rozdelenie splátok na istinu a
úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií
pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie

o spotrebiteľskom úvere. Anuita a anuitné splácanie je definované ako pravidelné (periodické) plynutie
pevne stanovených platieb počas určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby
splácania rovnaká. Skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku, pričom plynule sa mení výška a pomer
istiny a úroku. Z toho vyplýva, že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky bude tvoriťúrok a naopak na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou splátkou
sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy obsahovať
podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti úveru, znamenalo by to neúmerné

rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvnej
dokumentácie. Pri spotrebiteľskom úvere s lehotou splatnosti 9 rokov, by členenie tejto požiadavky
znamenalo rozpísanie každej zo 108 mesačných splátok v členení na časť pripadajúcu na istinu a časť
pripadajúcu na úroky.
9.Ďalej odvolateľ argumentoval, že výška, počet a termíny splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje

a povinnosť ich úhrady zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy, sú uvedené v samotnom texte zmluvy.
Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v Sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP, a tým aj
súčasťou zmluvy. Z povahy jednotlivých poplatkov vyplýva, že nie je možné vopred stanoviť počet,
koľkokrát bude klient daný poplatok povinný zaplatiť, pretože uvedené bude závisieť od toho, koľkokrát
danú službu banky využije. Zároveň, termín splatnosti poplatku vyplýva zo zásad spoplatňovania,
ktoré sú súčasťou Sadzobníka, a ktoré stanovujú, kedy je ktorý poplatok splatný. Prípadné poradie, v

ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia zmluva neuvádza, nakoľko na základe zmluvy o pôžičke
nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami.
10.Rozhodujúcimargumentom,prektorýjenapadnutérozhodnutiepodľaodvolateľavosvojichzáveroch
nesprávne, je fakt, že aktuálne znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v ust. § 9 ods. 2 nevyžaduje rozčlenenie

mesačnej splátky spotrebiteľského úveru na jednotlivé zložky dlhu osobitne s prislúchajúcimi dátumami
splatnosti. Podporne poukázal na text pripravovanej novely zákona o spotrebiteľských úveroch z októbra
2015, z ktorého má vyplývať, že za právneho stavu ku dňu uzatvorenia dotknutej úverovej zmluvy
(a ani za súčasného právneho stavu), zákon o spotrebiteľských úveroch od veriteľa nevyžadoval
zahrnúť všetky náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 do samotného textu zmluvy a z dotknutého písm.

k) (resp. súčasného písm. i) taktiež nevyplýva povinnosť uvádzať v zmluve presný rozpis toho, aký
podiel z jednotlivých splátok pripadá na uhradenie istiny a úrokov. Túto funkciu plní amortizačná
tabuľka, o ktorú môže spotrebiteľ kedykoľvek veriteľa požiadať a tento je povinný ju spotrebiteľovi
bezplatne poskytnúť. Žalobca má za to, že zmyslom a účelom právnej úpravy spotrebiteľných úverov je
informovanosť spotrebiteľa zakladajúca sa na jednoznačnom vymedzení rozsahu svojho záväzku. Tento

cieľ je naplnený aj bez toho, aby bol spotrebiteľ pri uzatvorení informovaný v číselnom vyjadrení o tom,
čo sa zo splátky započítava na istinu, úrok, úrok z omeškania a poplatky, pokiaľ z ostatných ustanovení
Zmluvy musí byť rozsah záväzku priemernému spotrebiteľovi zrejmý. Prísnejší výklad príslušných
zákonných ustanovení je v rozpore s predmetnou Smernicou ES a ako názor aj v zmysle aktuálnej
judikatúry neobstojí. Okrem toho, ak by veritelia boli povinní poskytnúť tabuľku len v okamihu podpísania

zmluvy o úvere, slovné spojenie „... právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej
tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere“ by bolo zbavené účinku a
právo, ktoré z neho vyplýva spotrebiteľovi, by malo oveľa menší praktický význam. Amortizačná tabuľka
poskytnutá pri uzavretí zmluvy o úvere je v podstate len vyhlásením o zámere, ktoré sa týka budúcnosti.
Nepomôžespotrebiteľovizistiť,akosamudarísplácaťúver.Natentoúčelsimusívyžiadaťaktualizovanú

tabuľku.
11.Na podporu svojej argumentácie odvolateľ poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo
veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej, Stanovisko odboru ochrany finančných
spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18. apríla 2017, rozhodnutia krajských súdov SR a odlišné
stanovisko podpredsedu Ústavného súdu SR JUDr. Ľalíka obsiahnuté v Náleze Ústavného súdu SR

sp.zn. I.ÚS 547/2013.

12. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

13.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná

strana sporu (§ 359 CSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec
v rozsahu danom v ustanovení § 379 CSP (z tohto titulu nedotknutým ponechal samostatný a
odvolaním nenapadnutý výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.232,80 eur spolu
so špecifikovaným príslušenstvom) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.

1 CSP.14.Hoci vo všeobecnosti sú správnymi východiskové úvahy okresného súdu o „len“ technickom a
vysvetľujúcom charaktere obchodných podmienok, ktoré (obchodné podmienky) z tohto dôvodu nesmú
obsahovaťzákladnézmluvnénáležitosti,nadväzujúcizáverokresnéhosúduo„ustanoveniachtýkajúcich

sa splátok, ktoré žalobca zahrnul do Obchodných podmienok, Všeobecných obchodných podmienok a
Sadzobníka“ je do takej miery nejasný/nekonkrétny, že nemôže byť podkladom pre pozitívny odvolací
prieskum. Inými slovami, z opísaného konštatovania (odvolateľom spochybneného) súdu nie je zrejmé,
ktoré/aké skutočnosti týkajúce sa splatnosti/splátok absentujú v základnom texte zmluvy tak, aby bolo
možné na tomto právnom základe kvalifikovane vysloviť zákonný následok v podobe bezúročnosti/

bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

15.Nadväzne jediným náležite vysloveným (a odvolaním napadnutým) záverom súdu prvej inštancie je
absencia rozdelenia mesačnej splátky úveru na istinu a úrok/poplatky. V súvislosti s takto vymedzeným
predmetom odvolacieho konania disponoval krajský súd v čase svojho rozhodovania vedomosťou o
dvoch vecne odlišných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Chronologicky skorším je rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktoré (bod 19 jeho
odôvodnenia) konštatovalo vecnú správnosť potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu založeného na
právnom závere, v zmysle ktorého pokiaľ úverová zmluva jednotlivé splátky úveru nečlení podľa § 4
ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v rozhodnej dobe,
tak, ako to ustanovil zákonodarca („Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí

musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“), t.j. splátka je
vyjadrená iba jednou sumou, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Stotožnil
sa pritom s argumentáciou odvolacieho súdu o primárnom účele noriem spotrebiteľskej ochrany, ktorým
je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu,
ktorému účelu môže zodpovedať len taký výklad dotknutého ustanovenia, ktorý každý z atribútov

vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených
zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a poplatkom.
16.Krajský súd tu dodáva, že novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z.,
bol doplnený § 566 o odsek 2, ktorý určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenia. Pri
čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu, až potom na úroky. Toto

poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť
zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a pomôžu pri rozhodovaní o
výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť veci spotrebiteľa predpokladá
poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom a poznanie pravidiel, podľa ktorých veriteľ

postupuje, a tým súčasne smeruje k požiadavke, aby veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval
plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov
a poplatkov. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický
význam. Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mohla byť naplnená len v prípade informovania
veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe

zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri
konsenzuálnom určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov. Uvedené
nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka.

17.Opačný postulát rezultuje z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.

februára 2018, v zmysle záverov ktorého pri aplikácii § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnej dobe, nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich
uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, t.j. rozpis po častiach (samostatne vo väzbe na
istinu, úrok a poplatky). Najvyšší súd SR mal za to, že pokiaľ predmetné ustanovenie uvádza pojmy

„výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ide len o spresnenie, čo
splátka úveru zahrňuje. Argumentoval, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby dotknuté
ustanovenia bolo v rozpore s čl. 10 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Smernica“), resp., aby sprísnilo požiadavku
zakotvenú v Smernici, t.j., aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru,

ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. totiž vyplýva, že
ide o transpozíciu predmetnej Smernice do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.18.S ohľadom na opísanú disproporciu v záveroch rozhodnutí Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa
výkladu totožného zákonného textu a (hlavne) pri absencii výslovného vyporiadania sa s existenciou
a predovšetkým dôvodmi odklonu od záverov skoršieho/odlišného rozhodnutia Najvyšším súdom SR

(nesprávne je východiskové konštatovanie NS SR obsiahnuté v bodoch 16 a 17 uznesenia sp.zn. 3Cdo
146/2017 zo dňa 22. februára 2018, že ide o doposiaľ neriešenú otázku), odvolací súd pri nevyhnutnosti
priklonenia s k niektorému z označených rozhodnutí dovolacieho súdu pristúpil k podrobnému rozboru/
výkladu predmetného slovného spojenia.
19.Už izolovaný/jednoduchý gramatický výklad dotknutej normy umožňuje prikloniť sa skôr k prvému z

prezentovaných výkladov (bod 15 tohto odôvodnenia), keď zvolená terminológia osobitne vymenúva/
člení splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Ustálená súdna prax však gramatický výklad považuje len
za prvotný prístup k zákonnému textu/pojmosloviu. Aj v posudzovanej veci je preto potrebné komplexný
výklad použitím ďalších výkladových metód. Veľkou výpovednou hodnotou v tejto spojitosti disponuje
porovnanie jednotlivých časových verzií skúmaného zákonného textu (historický výklad) v spojení s
dôvodmi/účelom, ktoré k jednotlivým zmenám viedli (teleologický výklad).

20.Rozoberané slovné spojenie sa právnom poriadku SR objavuje už v zákone č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Najvyšší súd SR v druhom z označených rozhodnutí ponecháva skoršie
úpravy bez odozvy, hovorí len o „novo prijímanom“ ustanovení, tieto (skoršie znenia) však stavajú celú
problematiku do iného svetla. Zákon č. 258/2001 Z.z. obsahoval text „Zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných

poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania
kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť.“ Opísaný text právnej normy úplne
jednoznačne prezentuje úmysel zákonodarcu, aby obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy
bolo vnútorné rozčlenenie splátky na istinu, úroky a poplatky, dokonca súčet týchto položiek bol len
fakultatívny (za splnenia stanovenej podmienky). Práve tu, keďže ide o prvýkrát zavedený pojem,

možno vzhliadnuť/odhaliť skutočný úmysel zákonodarcu. Tento záver následne potvrdila aj aplikačná
prax súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR. Jazykový aj logický výklad tohto znenia je jednoznačný
a vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnému zákonu. Dôvodová správa k predmetnému zákonu
zdôrazňovala princíp minimálnej harmonizácie pri prevzatí Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o
aproximácii zákonných právnych predpisov a správnych opatrení v členských štátoch, ktoré sa týkajú

spotrebiteľského úveru, keď predmetná smernica (čl. 15) umožňovala členským štátom možnosť zaviesť
aj prísnejšie ustanovenia pre zabezpečenie komplexnej ochrany spotrebiteľov.
21.K zmene predmetného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. došlo zákonom č. 568/2007
Z.z., a to tak, že znel: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zmena teda spočívala v nahradení slova

sumu slovom výšku (bez právnej relevancie k rozoberaným otázkam) a vypustení požiadavky uviesť
súčet platieb (položiek). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva požiadavka posilniť postavenie
spotrebiteľa, ako aj zvyšovať informovanosť spotrebiteľov. Z toho možno vyvodiť jediný záver a to, že
uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok, vypustil len požiadavku na
uvedenie súčtu týchto platieb. Opačný výklad by totiž nesmeroval k posilneniu postavenia spotrebiteľov,

naopak, znižoval by rozsah ich informovanosti (absenciu údaja o členení splátok) a nemal by žiadnu
oporu v texte dôvodovej správy, kde niet zmienky o zámere vypustiť doteraz nepochybné rozčlenenie,
ani v samotnom (legislatívno-technickom) prevedení/realizácii novelizácie, keď zákonný text stále (ako
pred novelizáciou) odčleňuje splátky istiny od splátok úverov a iných poplatkov.
22.Chronologicky nasledovalo zrušenie zákona č. 258/2001 Z.z. a to prijatím zákona č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, implementujúcim okrem iného v Smernicu Rady 2008/48 z 23.4.2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Posudzovanú normu tu nachádzame v
§ 9 ods. 2 písm i/ v znení: „Zmluva o spotrebiteľskom okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Formulácia textu normy
tedavporovnanísnahradzovanounormounevykazuježiadnuvýznamovú/formulačnúzmenu.Nemožno
preto hovoriť ani o zmene doterajšieho chápania/výkladu opätovne použitého pojmoslovia.
23. Posledná relevantná novelizácia (zákona č. 129/2010 Z.z.) bola vykonaná zákonom č. 279/2017

Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia
o oprave chyby č. 299/2017 Z.z., ktorá novela s účinnosťou od 1.5.2018 zmenila ustanovenie § 9
ods. 2 písm. i) tak, že aktuálne znie: Zmluva o spotrebiteľskom okrem všeobecných náležitostí podľaObčianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.

24.V posledne označenom prípade (bod 22) už je zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a nadväzne
z logiky vyššie opísaných zmien možno nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom „výška, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského
úveru a termínom „frekvencia splátok“ (od 1.5.2018) len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/
jednotlivých splátok bez požiadavky ich rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným

poplatkom.

25. Z aplikovaných výkladových metód teda vyplýva, že až s účinnosťou od 1.5.2018 (§ 25j zákona č.
129/2010 Z.z.) došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať, že vnútorné
členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec, ako
i obidva prípady posudzované Najvyšším súdom SR (body 15 a 16) sa však týkajú skutkového

a právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z. (bod 23 tohto odôvodnenia).
Najvyšší súd SR však v druhom z označených rozhodnutí (sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára
2018) pristúpil k zmene doterajších záverov svoje rozhodovacej činnosti (akceptujúcej požiadavku
vnútorného členenia splátok) za nezmenenej právnej úpravy, za ktorej aplikačná prax prijala záver o
danosti zákonnej požiadavky vnútorného členenia splátok (zodpovedajúci aj záveru vyplývajúcemu z

rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017).
26.Odvolací súd pripomína akceptovaný postulát, v zmysle ktorého je rôzny výklad rovnakých slov
v rozpore s princípom právnej istoty. Ústavný súd SR (napr. Pl. ÚS 6/04) už v opísanej spojitosti
konštatoval, že diametrálne odlišné rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je

ústavneneudržateľná.Osobitneod NajvyššiehosúduSRpritompožadoval,abyprizámerezmeniťsvoje
skoršie závery venoval zvýšenú pozornosť vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia pri
vyrovnaní sa so svojou „rozchádzajúcou sa“ rozhodovacou činnosťou.
27.Aj s ohľadom na opísané otázky nastolené postupom Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo
146/2017 zo dňa 22.2.2018 súdy (napr. rozhodnutie Krajského súdu Košice sp.zn. 5Co/468/2017 zo

dňa 10.4.2018, rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/48/2017 zo dňa 28.3.2018, viaceré
rozhodnutia Krajského súdu Prešov) aj po prijatí predmetného uznesenia NS SR zotrvali na záveroch
svojej rozhodovacej činnosti (o danosti zákonnej požiadavky vnútorného rozdelenia splátok) a to opretím
sa o podrobnú argumentáciu.

28.NajvyššísúdSRvrámciuzneseniasp.zn.3Cdo146/2017zodňa22.2.2018dôvodíeurokonformným
výkladom, ktorý má byť založený na tom, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby dotknuté
ustanovenie bolo v rozpore so Smernicou, resp., aby sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, t.j.,
aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky
a iné poplatky, nakoľko z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že ide o transpozíciu

predmetnej Smernice do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.
29.Opísaná úvaha však opomína otázku vyhodnotenia správnej realizácie zámeru zákonodarcu
transponovať Smernicu Rady 48/2008/ES, v ktorej spojitosti je evidentné, že zákon č. 129/2010 Z.z.
priznal spotrebiteľovi vyššiu mieru ochrany stanovením požiadavky rozčlenenia (vnútornej skladby)
splátky ma istinu, úroky a poplatky. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit

Slovakia vs. Klára Bírová dňa 9.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej
vnútroštátnej úprave stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy aj iné náležitosti než vymenúva článok
10 ods. 2 Smernice. Tento zámer zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od 1.5.2018, kedy
zosúladil text vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia teda/ale nie je možné hovoriť
o riadnej transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy.

30.Zhrnúc doteraz konštatované, podstatným nie je neúspešný zámer zákonodarcu transponovať
smernicu do právneho poriadku, ale práve a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu,
ktorý až do kvalifikovanej zmeny právneho poriadku účinnej od 1.5.2018 nastavil vyššiu miery ochrany
spotrebiteľa než Smernica.

31.Nadväzne, pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR
sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal aj samotný
Najvyšší súd v bode 24 odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 Cdo 146/2017) výklad nie je absolútny a
nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s nepriamym účinkomsmerníc, ktorý (účinok) zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa vykladať transponované
normy tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou. Naznačené limity tohto výkladu spočívajú (okrem
iného) v tom, že (takýmto výkladom) nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada

právnej istoty, preto eurokonformný výklad nemôže byť contra legem, ďalej že vnútroštátne právo má byť
posúdené ako celok, tiež že vnútroštátne ustanovenia môžu byť vykladané len za použitia vnútroštátnym
právnym poriadkom akceptovaných výkladových metód (bližšie pozri napr. rozsudok Súdneho dvora
EÚ C-282/10 Dominguez, kde Súdny dvor EÚ konštatuje v prípade nemožnosti dosiahnuť nepriamym
účinkom súlad vnútroštátneho práva s normou EÚ, možnosť účastníka poškodeného nesúladom

vnútroštátneho práva dovolať z tohto titulu sa náhrady škody) .
32.Z opísaného teda rezultuje konečný záver, že princípu právnej istoty korešponduje len rovnaký výklad
rovnakých „slov zákona“ a nesprávna transpozícia smernice EÚ nemôže byť odstraňovaná výkladom
contra legem (čo si uvedomil aj zákonodarca, keď pristúpil od 1.5.2018 k jednoznačnej zmene formulácie
textu spornej právnej normy). Inými slovami, eurokonformným výkladom nie je možné preklenúť nutnosť
legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho účelu.

33.Prijatie opačného výkladu by viedlo k porušeniu základného princípu právnej istoty, nakoľko totožný
text právnej normy by bol aplikačnou praxou všeobecných súdov (vrátane Najvyššieho súdu) dlhodobo
vykladaný určitým spôsobom a od istého momentu - bez zmeny relevantnej vnútroštátnej úpravy -
by mal byť vykladaný opačne. Uvedené rozhodne nezodpovedá nastaveným hraniciam a podstate
eurokonformného výkladu.

34.Praktickým dôsledkom záverov neskoršieho/druhého uznesenia Najvyššieho súdu SR by totiž bolo,
žeslová„výšku“(resp.sumu),„početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“je(vzáväzkových
vzťahoch) od roku 2001 do 9.11.2016 potrebné vykladať tak, že členenie splátok je obligatórnou
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere (podporené rozsiahlou judikatúrou), ale od 9. 11.2016 (bez
zmeny vnútroštátneho zákona) by identické slovné spojenie malo byť vykladané opačne, t.j. že vnútorné

rozdelenie splátok sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje. Navyše, významovo jednoznačne
zmenený/novelizovaný text zákona (od 01.05.2018) v znení „výšku, počet, frekvenciu splátok“ by sa mal
(až absurdne) vykladať rovnako ako predchádzajúci odlišný text zákona v znení „výšku (resp. sumu),
počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov“, a to ešte ale len od určitej doby (od 9.11.2016).

35.Na základe opísaných úvah sa odvolací súd priklonil v rámci zisťovania obsahu a zmyslu
aplikovaných noriem (nález Ústavného súdu sp. zn. III.ÚS 341/2007 z 1.8.2008) k záverom skoršieho
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktorý svoj základ
nachádza v úsudku o danosti požiadavky vnútornej skladby splátok vyplývajúcej z platného právneho
poriadku SR v znení účinnom do 1.5.2018 a pristúpil ku konštatovaniu/potvrdeniu vecnej správnosti

meritórneho výroku napadnutého rozsudku.
36.Relevantnej procesnej úprave založenej na pomerovaní miery úspechu tej-ktorej sporovej strany
súčasne zodpovedá i závislý výrok o trovách prvoinštančného konania.

37.O nároku na trovy odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §

262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca - odvolateľ nebol v tomto štádiu súdneho konania úspešný,
preto mu vznikla povinnosť nahradiť protistrane - žalovanému trovy odvolacieho konania. Žalovanému
však v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd súhrnným výrokom
nepriznal nárok náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo sporových strán.

38.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Dovolanie je podľa § 420 CSP prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolanie možno odôvodniť iba tým,
že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie,
v čom spočíva táto vada.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a
dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť zastúpenia advokátom neplatí v prípadoch uvedených v §
429 os. 2 CSP.