Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 9, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/129/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317216948
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317216948.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobkyne: Y. N., narodená
XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, L. G., proti žalovanému: TELERVIS PLUS a.s., IČO 35 717 769, so
sídlom Staré Grunty 7, Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Alan Strelák, advokát, so sídlom Na vŕšku
12, Bratislava, o zaplatenie bezdôvodného obohatenia a primeraného finančného zadosťučinenia, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 27Csp/22/2017-78 zo dňa 1.12.2017,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. priznal
žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% a výrokom III. uložil žalobkyni povinnosť
zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania v sume 89 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1, 3, 4
Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za

výpis z registra trestov, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že v čase uzavretia zmluvy o úvere č. P220150184
zo dňa 3.10.2015 žalobkyňa podnikala na základe živnostenského oprávnenia, ktoré jej dňa 25.6.2014
vydal Okresný úrad Galanta, pridelené jej bolo IČO: 47 835 664, ktorým bola označená aj v záhlaví
zmluvy o úvere. Zmluva o úvere bola vystavená na základe písomnej žiadosti žalobkyne, podľa
ktorej žiadosti žalobkyňa úver žiadala na podnikanie a podala ju ako podnikateľ. V konaní nebolo

preukázané, že by žalovaný z konania žalobkyne mohol zistiť, že žalobkyňa mieni úver použiť na
iný, než proklamovaný účel, resp. že o úver žiada ako spotrebiteľ. Ak za daných okolností využila
žalobkyňa poskytnuté peňažné prostriedky len na osobnú potrebu, nemá táto skutočnosť na zmenu
režimu právneho vzťahu vplyv. Žalobkyňa sa dovoláva postavenia spotrebiteľa napriek tomu, že svojim
správaním u žalovaného ako druhého účastníka zmluvy oprávnene vzbudila dojem, že koná na
podnikateľské účely. Keďže zmluvu o úvere uzavreli obaja účastníci ako podnikatelia a pri vzniku vzťahu
bolo zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týka ich podnikateľskej činnosti, nejde o zmluvu

spotrebiteľskú a poskytnutý úver nie je úverom spotrebiteľským. V čase poskytnutia úveru žalobkyňa
vykonávala činnosť obchodného zástupcu pre Provident financial a bola zapísaná ako finančný agent
v registri vedenom NBS, teda s ohľadom na toto jej postavenie možno rozumne predpokladať, že
vedela, eventuálne s prihliadnutím na všetky okolnosti vedieť mala a mohla, aký je rozdiel medzispotrebiteľský úverom a úverom na podnikanie. Vzťah strán sporu je obchodnoprávny a zmluvu o úvere
uzavreli podľa § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka. Ustanovenia Obchodného zákonníka
o záväzkových vzťahoch majú dispozitívnu povahu a účastníci zmluvného vzťahu sa od nich môžu

odchýliť, pokiaľ z § 263 Obchodného zákonníka nevyplýva opak. Neprichádza preto do úvahy, aby
bola (ne)prijateľnosť zmluvných podmienok posudzovaná podľa zákona č. 129/2010 Z. z., resp. podľa
§ 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a v neposlednom rade, aby bolo žalobkyni priznané
primerané finančné zadosťučinenie v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Na
základe uvedeného súd prvej inštancie žalobu zamietol.

4. Súd prvej inštancie žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania
vrozsahu100%.Keďževkonaníbolopreukázané,žežalobkyňaniejeoslobodenáodsúdnehopoplatku
zo zákona, nakoľko nepožíva postavenie spotrebiteľa, tak jej súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť
súdny poplatok z predmetu konania v sume 89 eur (položka 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov),
keď naviac aj žalovaný bol v konaní úspešný.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa ust. § 365 ods.
1 písm. d), e), f), g), h), § 366 písm. a), c), d) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedla,
že zákonná sudkyňa ignorovala, že spotrebiteľ je slabšou stranou zmluvy v spotrebiteľskom vzťahu
a patrí mu ochrana podľa spotrebiteľského práva. Aj keby sa súdneho procesu nezúčastnila, súd je

povinný z úradnej povinnosti preskúmať predloženú zmluvu o úvere, to znamená podrobiť ju súdnej
kontrole, a to s poukazom na únijné právo. Súd prvej inštancie odňal spotrebiteľke zákonné právo na
súdnu ochranu a konal v rozpore s únijným právom, pretože ex offo nepodrobil spotrebiteľskú zmluvu
súdnej kontrole, ktorej sa žalobkyňa domáhala. Takéto rozhodnutie prvoinštančného súdu je zjavne
nezákonné a predpokladajúce svojvôľu. V rozhodovaní súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces a súd prvej inštancie sa nevysporiadal s každou námietkou, riadne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, pričom ide o arbitrárne rozhodnutie. Ako ktorýkoľvek občan Slovenskej republiky
uzatvorila zmluvu s dodávateľom, a to Zmluvu P220150184. Na viaceré jej otázky obchodný zástupca
žalovaného povedal, že je to úplne jedno, či je zmluva na IČO alebo rodné číslo uzatvorená, zabudol
jej však ako profesionál opomenúť, že tým, že zmluva bola vystavená na IČO ju postavili do veľmi

znevýhodnenej pozície. Peniaze boli použité výlučne na súkromné účely, a to na refinancovanie
pôvodnej úverovej zmluvy zo žalovaným, čiže z úveru 1.200 eur reálne dostala len 600 eur, lebo
touto zmluvou P220150184 sa refinancovala pôvodná zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným a zvyšné
peniaze použila na rekonštrukciu detskej izby. Ako obchodná zástupkyňa spoločnosti Provident, kde
pracovala v čase čerpania úveru od žalovaného, nemala vedomosť, že žiadosť o úver, zmluvu o úvere,

obchodný zástupca žalovaného vypisuje na IČO ako podnikateľsky úver. Živnosť nie je činnosť pri
výkone povolaní. SZČO je fyzická osoba, ktorá vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, inými slovami
SZČO je živnostník. Ona ako občan spotrebiteľ je diskriminovaná postupmi dodávateľa, pričom ten
konal na ujmu jej práv, postavil ju pred vopred naformulovanou zmluvou do znevýhodňujúcej pozície,
hoci vopred vedel, že úver berie ako spotrebný a nie na podnikateľské účely. V dobrej viere podpísala

predtlačenú, formulárovú zmluvu, ktorej obsah ani nemohla ovplyvniť, musela ju podpísať tak, ako jej
bola predložená. Počas zmluvného vzťahu bola dobromyseľná a verila, že dodávateľ jedná zodpovedne,
čestne a dodržiava zákony SR a EÚ. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

6. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zmluvu o úvere
č. P220150184 zo dňa 30.10.2015 nie je možné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko
predmetnú zmluvu uzatvorili dva podnikateľské subjekty. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie,
vykonal pojednávanie vo vecí, na ktorom sa žalobkyňa zúčastnila, posúdil všetky dôkazné prostriedky,
a preto rozhodol v súlade s právnym poriadkom. Celá zmluvná dokumentácia bola jasne a zreteľne

označená ako podnikateľský produkt, pričom žalobkyni ako erudovanému viazanému finančnému
agentovi, ktorý splnil podmienky na zápis do registra viazaných finančných agentov Národnej banky
Slovenska, muselo byť zrejmé, že pokiaľ nie je zmluva označená ako Zmluva o spotrebiteľskom úvere
v príslušnom gramatickom tvare, tak sa nejedná o spotrebiteľský úver. Navrhuje, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

7. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa. Vo vyjadrení uviedla, že už na samotnom
pojednávaní uviedla, že predmetný úver zo zmluvy brala na vlastnú potrebu, na vlastné účely, čím
dostatočne preukázala spotrebiteľský úmysel. Už v žiadosti o samotný úver je zaškrtnutá kolónka"REF", čo znamená, že išlo o refinancovane pôvodnej zmluvy medzi žalovaným a žalobkyňou. Žalovaný
jej nevysvetlil, aký je rozdiel medzi zmluvou na rodné číslo a medzi zmluvou na IČO. Obchodný
zástupca žalovaného nepristupoval s odbornou starostlivosťou. Žalovaný zneužil, že dokladovala

príjem zo živnosti. Žalobkyňa napriek tomu, že v čase uzatvárania zmluvy pracovala ako viazaný
finančný agent, nevedela, aký je rozdiel medzi spotrebiteľským a podnikateľským úverom, nakoľko
žalobkyňa pracovala pre spoločnosť Provident Financial s.r.o. a tam bez ohľadu na to, či klient
preukazoval príjem zo zamestnaneckého pomeru alebo zo živnostenskej činnosti, sa každá zmluva
vystavovala a vypisovala ako spotrebiteľská. Žalobkyňa nemohla ovplyvniť zmluvné podmienky, inak

by žalobkyni nebola poskytnutá pôžička. Je nepredstaviteľné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere a
všeobecné obchodné podmienky. obsahovali neprijateľné zmluvné podmienky. Je presvedčená, že je to
predovšetkým veriteľ, ktorý by mal postupovať s odbornou starostlivosťou, v súlade s dobrými mravmi
a mal by na trhu ustáliť hranicu, pokiaľ ide o čestné podmienky a ich používanie v spotrebiteľských
zmluvách.Neexistujezákonnýdôvodvylúčiťspotrebiteľskúochranuvprejednávanomprípadeavytvárať
tak nezákonný stav. V ďalšom sa pridržiava svojich doterajších ústnych a písomných vyjadrení.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že

odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v
odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), e), f), g), h), § 366 písm. a),
c), d) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
(§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2

Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď
deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a webovej stránke
odvolaciehosúdu(§219ods.3vspojenís§378ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku)adospelkzáveru,

že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je vecne správny, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

9. Podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

10. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť

vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore

so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu
iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v
odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

11. Predmetom konania je požiadavka žalobkyne na zaplatenie bezdôvodného obohatenia v sume
984 eur z dôvodu, že zmluva o úvere uzavretá medzi stranami nespĺňa povinné náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 eur z
dôvodu, že žalovaný konal v úmysle poškodiť ju ako spotrebiteľa pri podpise zmluvy o úvere a zneužil

jej tieseň na získanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je
predmetomodvolaciehokonaniaposúdiť,čiprocesnýmpostupomsúduprvejinštanciedošlokporušeniu
práva na spravodlivý súdny proces, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil uplatnený nárok.12. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolaní sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola

vecne správna, objektívna, presvedčivá. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalovaný uvádzal v odvolaní,
vyriešil už súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a
odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria
jeden celok.

13. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,

zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,

účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

14. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce

sa žalobkyňou v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté

právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobkyňa sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej
inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie
totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

15. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti

záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

16. Žalobkyňa nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že Zmluva o úvere č. P220150184 zo dňa
30.10.2015 (ďalej aj „zmluva o úvere“), od ktorej zmluvy o úvere si v konaní odvodzuje svoje nároky,
nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavretou v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Z výsledkov
vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník uzavreli
dňa 30.10.2015 Zmluvu o úvere č. P220150184, predmetom ktorej zmluvy o úvere bolo poskytnutieúveru vo výške 1.200 eur. V zmluve o úvere je žalobkyňa okrem mena a priezviska, rodného čísla,
označená aj identifikačným číslom a miestom podnikania, účel poskytnutia úveru je výkon podnikania.
V Žiadosti o poskytnutie úveru je uvedené, že sa jedná o žiadosť pre podnikateľa, žalobkyňa ako

žiadateľka podniká na základe živnostenského listu s predmetom podnikania sprostredkovateľská
činnosť v rozsahu voľnej činnosti s tým, že živnosť jej bola vystavená dňa 3.12.2014. Ďalej je v
Žiadosti o poskytnutie úveru uvedený príjem žalobkyne z podnikania a výdaje z podnikania. Súd
prvej inštancie správne dospel k záveru, že v súdenom spore zmluva o úvere nie je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd zhodne so súdom

prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania má za to, že zmluva o úvere bola uzatvorená medzi
dvomi podnikateľmi (nejedná sa o spotrebiteľskú zmluvu), a to žalovanou ako osobou, ktorá podniká
na základe živnostenského oprávnenia (§ 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka) a žalovaným
ako osobou zapísanou v obchodnom registri (§ 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka). To, že
žalobkyňa podnikala v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, jednoznačne vyplýva z listín predložených
žalovaným, a to z Osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. OU-GA-OZP-2014/0011583-2 zo dňa

3.12.2014 a Osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. OU-GA-OZP-2014/006847-2 zo dňa 25.6.2014,
ktoré žalobkyňa priložila k jej Žiadosti o poskytnutie úveru. Znamená to, že záväzkový vzťah medzi
stranami, spadá pod režim Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 1 Obchodného zákonníka), jedná sa
o tzv. absolútny obchod. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že vzhľadom na postavenie
žalobkyne ako finančného agenta zapísaného v registri NBS možno rozumne predpokladať, že

žalobkyňa mala vedomosť, aký je rozdiel medzi spotrebiteľským úverom a úverom na podnikanie.
Neobstojí argumentácia žalobkyne, že keďže vykonáva (vykonávala aj v čase uzatvorenia zmluvy o
úvere) povolanie finančného sprostredkovateľa, nejedná sa o živnosť a jej úver je tak spotrebiteľský. V
zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 písm. c) Obchodného zákonníka je totiž podnikateľom aj osoba, ktorá
podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov, teda i podľa

zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, pričom podľa ustanovenia § 2 ods. 5 uvedeného zákona finančné sprostredkovanie
vykonávané podľa tohto zákona je podnikaním. V nadväznosti na vyššie uvedené je nutné konštatovať,
že súd prvej inštancie v odseku 12. napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil, prečo obranu žalobkyne
(zopakovanú aj ako argumenty v odvolaní) nepovažoval za dôvodnú a ku ktorým záverom niet čo dodať.

Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o tom, že pri uzatváraní zmluvy o úver konala v postavení
spotrebiteľa (§ 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa), na podporu tohto svojho tvrdenia nenavrhla
žiadne relevantné dôkazy a skutočnosti zistené v konaní pred súdom prvej inštancie nasvedčujú záveru,
že zmluvu o úvere uzatvárala v postavení podnikateľa. Práve z vyššie uvedených dôvodov nemohla
byť zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami posudzovaná podľa zákona o ochrane spotrebiteľa a

žalobkyni poskytnutá ochrana ako spotrebiteľovi podľa predpisov na ochranu spotrebiteľa. Opakované
tvrdenia žalobkyne ako odvolacieho argumenty odvolací súd považoval za právne irelevantné pre
rozhodnutie vo veci samej, bez potreby sa nimi vysporiadať.

17. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov námietky žalobkyne v odvolaní neboli dôvodné, keďže

žalobkyňa existenciu spotrebiteľského vzťahu nepreukázala, pričom v konkrétnom prejednávanom
prípade sa súd prvej inštancie vysporiadal náležitým spôsobom s otázkou, prečo nepovažoval nároky
žalobkyne z titulu zmluvy o úvere za dôvodné.

18. Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil v procesnom postupe súdu prvej inštancie

žiadne porušenie práva na spravodlivý súdny proces, nezistil ani skutkové, či právne vady napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie
dôvody uvádzané žalobkyňou nie sú naplnené.

19. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za

nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo

reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.20. S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov
dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na ktoré aplikoval správnu právnu úpravu, dostatočne sa

vyporiadal s námietkami uvádzanými žalobkyňou počas celého konania pred súdom prvej inštancie. Súd
prvej inštancie bol vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný,
jeho rozhodnutie je konzistentné, napadnutý rozsudok je presvedčivý, premisy v ňom zvolené, rovnako
ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Preto odvolací súd
podľaustanovenia§387ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkunapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciez

dôvodu vecnej správnosti potvrdil (vrátane rovnako správnych výrokov o nároku na náhrade trov konania
a o povinnosti zaplatiť súdny poplatok z predmetu konania, ktoré inak odvolaním ani spochybnené neboli
a v prípade ktorých ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody ich nesprávnosti).

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní

úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením
po právoplatnom skončení veci.

22. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).