Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 19, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/93/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2717200190
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2717200190.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov

Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna
48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Karadžičova 8,
Bratislava, proti žalovanej: T. V., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XXXX/XX, V., o zaplatenie 166,49 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 20. februára 2018,
č.k. 2Csp/10/2017-57, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. p o t v r d
z u j e a v súvisiacom výroku III. m e n í tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 30,92%.

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním určil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 109 eur s 5,25% ročným úrokom z omeškania od 20.3.2014 do zaplatenia do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a rozhodol, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania (výrok III.). Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca sa
na žalovanej domáhal žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 16.1.2017 zaplatenia sumy 166,49

eur s úrokom z omeškania 5,25% ročne od 20.3.2014 do zaplatenia a to titulom nedoplatku zo zmluvy
o pôžičke. Súd vykonal dokazovanie a zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou
ConsumerFinanceHolding,a.s.,ažalovanouboladňa26.4.2013uzavretázmluvaopôžičke,nazáklade
ktorej bola žalovanej poskytnutá pôžička v sume 199 eur, ktorú sa zaviazala splácať v celkovom
počte 18 splátok po 15 eur. V zmluve bola uvedená výška ročnej úrokovej sadzby 49,88%, RPMN
49,88%, a priemerná hodnota RPMN 47,29%. Z prehľadu splátok a úhrad súd zistil, že žalovaná na
splátkach pôžičky vykonala úhrady v celkovej sume 90 eur. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo

dňa 25.4.2017 súd zistil, že spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., oznámila žalovanej postúpenie
svojej pohľadávky na žalobcu. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 502 Obchodného
zákonníka, podľa § 1, § 2, § 9, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa § 52 OZ.
V konaní mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou zmluvu o úvere,
ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, preto pri právnom posúdení veci zmluvu posudzoval podľa
ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Na základe predmetnej zmluvy poskytol
právny predchodca žalobcu žalovanej úver vo výške 199 eur pri úrokovej sadzbe 49,88% ročne, ktorý

sa zaviazala splácať formou mesačných splátok v počte 18, pri výške mesačnej splátky 15 eur. Žalobca
ako veriteľ v zmluve o úvere výšku mesačnej splátky určil len jednou sumou 15 eur, bez jasnej a určitej
špecifikácie aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky tak, ako to ukladá ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivýchčiastok úveru nie je svojvoľné ale predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa
dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj
nároky, na ktoré nemá právo. Podľa § 11 ods. 1 psím. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý

spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá
písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10
ods. 1. V konaní mal súd preukázané, že zmluva v danom prípade neobsahovala presnú špecifikáciu
aká suma z mesačnej splátky úveru pripadá na istinu, aká na úroky a iné poplatky. Rovnako aj termín
splatnosti jednotlivých splátok je uvedený len vo VOP, ktoré však neboli žalovanou podpísané a neboli

individuálne dojednané. Zmluva o spotrebiteľskom úvere sa tak z dôvodu absencie uvedených zákonom
stanovených náležitostí považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Súd mal tak preukázané, že žalovanej
bolo poskytnuté peňažné plnenie v celkovej výške 199 eur a keďže sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov, žalovaná uhradila z poskytnutého úveru sumu 90 eur, súd považoval návrh za dôvodný
v sume 109 eur (199 eur poskytnuté plnenie mínus 90 eur uhradené plnenie) a v tejto sume i návrhu
vyhovel. Žalobcovi priznal aj úrok z omeškania v zákonnej sadzbe 5,25% ročne od 20.3.2014 (deň

nasledujúci po zosplatnení) a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP a vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu rozhodol, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalobca a to

proti výroku II., ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a v súvisiacom výroku III. o trovách
konania. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním k nesprávnemu záveru o
bezúročnosti úveru. Názor súdu prvej inštancie, že úver je nutné považovať za bezúročný a bez
poplatkov z dôvodu nerozčlenenia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, a to splátku istiny, úrokov
a poplatkov a z dôvodu neuvedenia termínu splatnosti splátok nie je správny a je v rozpore s článkom

10 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom Európskeho
spoločenstva a zároveň aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo
dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské
súdy viazané. Súd prvej inštancie bol povinný prihliadať pri svojom rozhodovaní prednostne na tento
rozsudok,keďžemáprednosťpredzákonomospotrebiteľskýchúveroch.PodľatohtorozsudkuSúdneho

dvora EÚ by totiž členské štáty nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré smernica 2008/48/
ES neupravuje. Rozčlenenie splátok predstavuje rozpor s požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti
a zrozumiteľnosti základných náležitostí úverovej zmluvy ako právneho úkonu. Ustanovenie článku 10
ods. 2 písm. u) smernice 2008/48/ES sa nemá vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než sú tie,

ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Článok 10 ods. 2 písm. h) a písm. i) smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať aká časť každej splátky bude
započítaná na vrátenie tejto istiny. Z rozhodnutia súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno vyvodiť záver,
že iba porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku

veriteľa na úroky a poplatky. Zároveň poukázal na rozhodnutie súdneho dvora EÚ C 565/2012 zo dňa
27.3.2014, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušení ako
i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo dňa 9.7.2015, podľa ktorého článok 4 smernice
č. 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986 vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky
okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Splatnosť jednotlivých úverových splátok bola

podľa článku 6 bod 6.1, 6.2 a 6.3 zmluvných podmienok úverovej zmluvy stranami dohodnutá k 20.
dňu v mesiaci so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20. dňa v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v
ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy. Z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je preukázané
dojednanietermínovsplatnostiúverovýchsplátokatovčlánku6bod6.1,6.2a6.3zmluvnýchpodmienok
úverovej zmluvy. Žalovaná ako spotrebiteľka mala možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy

a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich jej z úverovej zmluvy.
Nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť v každej zo splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok. Podporne odkázal aj na rozsudok KS v Banskej Bystrici, sp.zn.
12Co/284/17, sp.zn. 15Co/225/2017, 16Co/105/2017 a uznesenie NS SR, sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa

22.2.2018. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu trov konania, má za to, že úspech voči žalovanej v konaní
predstavuje 30,94%. V zmysle zásady zodpovednosti za výsledok sporu mu mala byť priznaná náhrada
trov konania v rozsahu 30,94%. Navrhol preto rozsudok v napadnutom výroku II. zmeniť a žalobe v
celom rozsahu vyhovieť s tým, že si uplatňuje aj náhradu trov odvolacieho konania.3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené
náležitosti (§ 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

4. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 2Csp/10/2017 je určenie povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 166,49 eur s 5,25% ročným úrokom z omeškania od 20.3.2014 do
zaplatenia titulom nedoplatku zo zmluvy o pôžičke uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu
Consumer Finance Holding a.s., a žalovanou dňa 26.4.2013.

5. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,

ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol potom, ako určil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
109 eur s 5,25% ročným úrokom z omeškania od 20.3.2014 do zaplatenia a žiadnej zo strán nepriznal
právo na náhradu trov konania.

6. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou

predchodkyňoužalobcuažalovanouakozaloženýspotrebiteľskouzmluvou,keďžetátospĺňaladefiničné
znaky takejto zmluvy, ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy.

7. V preskúmavanej veci založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého je potrebné
považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý žalobcom žalovanej na základe zmluvy o spotrebiteľskom

úvere za bezúročný a bez poplatkov, pre absenciu obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti takejto
zmluvy, a to neuvedenia výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2
písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).

8.Úpravaspotrebiteľskejzmluvytvoríprávnyzákladochranyspotrebiteľavsúkromnoprávnychvzťahoch

a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.

9. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade
so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí

zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s
ohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktácii,vzhľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet

k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
tútofaktickúnerovnosťatoformouobmedzeniaautonómievôle.Tápredstavujeelementárnupodmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov

je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou
jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon
ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach
spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne

dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to
práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval
až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako
sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu
(uvedené už odznelo v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11Co/127/2015).

10. Súd prvej inštancie rozhodol správne po zistení, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená
medzi stranami konania neobsahuje obligatórnu obsahovú náležitosť podľa ustanovenia § 9 ods. 2písm. k/ ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a z tohto dôvodu je treba úver považovať za
bezúročný a bez poplatkov.

11. Účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie
spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu
tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny
zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na
odplatužalobkyne.Tonemožnonahradiťuvedenímlenvýškymesačnejsplátky.Zmysluzákonnejúpravy

zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže
ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť,
teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn.
7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov
(tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá
pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne mechanizmus spôsobu (pravidiel)

jej zmeny.

12. Predmetná obligatórna náležitosť (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre
spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať ako konkrétne budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom
uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie

obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky
mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ
nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky. Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre
uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci, je potrebné mu poskytnúť informácie i o
nákladoch spojených s úverom. Občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je

založená na prednostnom splácaní istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565
ods. 2 O. z.. Na rozdiel od tejto úpravy ObZ upravuje započítavanie jednotlivých plnení v opačnom
poradí. Ak zmluva obsahuje rozčlenenie splátky, tak o tom, aká časť sa použije na splátku istiny a aká
na splátku úrokov, poplatkov, má spotrebiteľ vedomosť od počiatku uzavretia zmluvy a veriteľ, mimo
vôle spotrebiteľa, nemôže jednostranne rozhodnúť o splátke istiny a svojej odplaty, prípadne ďalších

nákladov. Ak spotrebiteľ v dôsledku nerozčlenenia splátky v zmluve nevie, v akom pomere bude splácať
istinu úveru a hradiť úroky z úveru ako odmenu veriteľa, je treba konštatovať kvalifikovanú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (rozdelenie tak neurčuje dohoda
so spotrebiteľom a o spôsobe splácania istiny a úrokov nie je veriteľom informovaný v čase uzavretia
zmluvy).

13. Predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice (Smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k tejto smernici) do slovenského právneho
poriadku, pričom ide o jej úplnú harmonizáciu. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h/ označenej smernice má

zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.

14. ZoSÚ však jednoznačne svojou úpravou ide nad rámec smernice a vyjadruje požiadavku rozčlenenia

splátky. Zrejmý konflikt medzi smernicou a zákonom bol riešený aj v rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktorý potvrdil,
že smernica skutočne takéto členenie nepožaduje. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok
smernicevzásadevylúčený.Vnútroštátnesúdysúsícepovinnévykladaťnárodnéprávovosvetleznenia
a účelu smernice, avšak tento výklad nie je absolútny, pretože eurokonformný výklad zákona nemôže

nahradiť jeho výslovné znenie (v opačnom prípade by šlo o výklad contra legem).

15. Žalobca hoci správne poukázal na skutočnosť, že členské štáty nie sú oprávnené prijímať odchylné
ustanovenia od smernice, teda nemajú zahŕňať do zmluvy o úvere iné náležitosti než uvedené v článku
10 ods. 2 smernice. ZoSÚ však nad rámec smernice požaduje rozčlenenie splátky. Gramatický, ale aj

teleologický výklad preto neumožňujú prijať záver, že predmetné zákonné ustanovenie len spresňuje, čo
splátka úveru zahŕňa (odlišný záver vyplýva z uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017). Rovnako tak
eurokonformným výkladom nemožno preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, ku ktorej došlo zosúladením
smernice a vnútroštátnej úpravy zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.
z. Z podnetu Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR k

predmetnej spornej otázke je zrejmé, že ustálená rozhodovacia prax súdov požadujúca rozčlenenie
splátky, bola podporená rozhodnutiami vyšších súdnych autorít sp. zn. 7Cdo 128/2016, 7 Sžo 61/2015.
Až uznesením NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017 došlo k vyjadreniu odlišného právneho názoru v danej
otázke s argumentáciou, že dotknuté zákonné ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahŕňa a
preto eurokonformným výkladom možno dospieť k záveru, že zákon členenie splátky nepožaduje. S

poukazom na článok 2 CSP, vyjadrujúci ústavný princíp právnej istoty, ako aj ustanovenie § 220 ods. 3
CSP, odklon od posledného, a to odlišného rozhodnutia NS SR, odvolací súd zdôvodňuje nasledovne:

16. Podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ zmluva o úvere obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

17. Podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZS (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

18. Uvedený text zákonov (pri použití historického výkladu ide o totožnú dikciu zákonov, porov. podnet
Krajského súdu v Prešove na prijatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR) je odlišný od textu
smernice (čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice rady 87/102/EHS), podľa ktorej zmluva

o úvere uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
splatenia.

19. Zámerom zákonodarcu (vyjadrenom už v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ) síce bolo

transponovať smernicu v celom rozsahu a nepochybne nebolo aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ bolo v
rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Do „konfliktu“ sa zákon so smernicou dostal v dôsledku priznania
vyššej ochrany spotrebiteľa, stanovením požiadavky rozčlenenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky,
aby spotrebiteľ mal vedomosť v akej výške bude platiť istinu (v akej časti splátky ju veriteľ započíta na
zaplatenie istiny a v akej výške na úroky a ostatné poplatky).

20. Až na základe rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia,
a.s. proti Kláre Bíróovej sa tento konflikt smernice a zákonnej úpravy, stal zákonodarcovi známy,
konštatovaním, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili
povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2

smernice.

21. Zámer zákonodarcu transponovať smernicu v celom rozsahu bol teda naplnený, ale keďže
zákonodarca postupoval tak, že sa dostal nad prípustný rozsah smernice, následne (po označenom
rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie) zosúladil smernicu a vnútroštátnu úpravu zákonom (z. č.

279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení
oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z.), ktorým došlo i k zásadnej zmene legislatívneho textu
ustanovenia§9ods.2písm.i/(pôvodnek/)zákonaZoSÚ,súčinnosťouod1.mája2018.Termín„splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov“ bol nahradený slovami „frekvenciou splátok“. Podľa dôvodovej správy

k tomuto novelizovanému zneniu zákona, vypustenie uvedenej náležitosti zmluvy bolo nevyhnutné z
dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-42/15, inak by Slovenská republika šla nad
rámec podmienok stanovených smernicou.

22. Z porovnania prvotnej vnútroštátnej právnej úpravy (historický výklad) tejto náležitosti zmluvy

zákonom ZS, s jej právnou úpravou ZoSÚ do 30. apríla 2018, vyplýva jej totožná formulácia (výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorou zákonodarca podľa dôvodovej správy k
zákonu (č. 568/2007 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a
o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, Notárskyporiadok, v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), ktorým sa zaviedlo
rozčlenenie splátky, vyjadril (po prvý krát) zámer zvýšiť informovanosť spotrebiteľa úpravou náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Konkrétne takým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť informovaný v

akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti splácať istinu,
úroky a iné poplatky, vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto nemožno preklenúť
eurokonformným výkladom, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ len spresňuje, čo splátka zahrňuje.
Zámer zákonodarcu vyplývajúci z dôvodovej správy k ZoSÚ je potom už nezmenený a podľa dôvodovej
správy k zákonu č. 279/2017 Z. z. (ktorým sa od 1. mája 2018 novelizuje aj sporné ustanovenie ZoSÚ)

je daná potreba legislatívnej zmeny z dôvodu, že ZoSÚ ide nad rámec smernice.

23. Dve rôzne zákonné formulácie predmetnej obsahovej náležitosti zmluvy ZoSÚ (do 1. mája 2018 a
po uvedenom dátume), nemôžu smerovať k jednému výkladu (porov. podnet Krajského súdu v Prešove
na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

24. Súčasne s prvotnou vnútroštátnou úpravou predmetnej náležitosti zmluvy bol doplnený tiež odsek 2
§ 566 Občianskeho zákonníka. Táto úprava určuje, v akom poradí je treba započítať čiastočné plnenie
dlhu (pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie započíta najprv na istinu a až potom na úroky,
pričom takéto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ).

25. Ako je už vyššie uvedené spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť)
požadovanou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aká časť splátky bude použitá na istinu, aká
na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby sa mohol rozhodnúť či zmluvu uzavrie a aby
veriteľ svojvoľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa i určoval aká časť sa použije na splácanie istiny, aká
na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy obchodného práva (§ 330 ods. 2 ObZ).

26. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka. Požiadavka rozčlenenia splátky
mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie
ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a
pomôžu pri rozhodovaní o výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť

veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom (aby veriteľ
svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť
sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov), teda poznanie pravidiel, podľa
ktorých veriteľ postupuje (uvedené už odznelo v odbornom článku „Prečo rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej nie je spôsobilý zmeniť doterajšiu

rozhodovaciu prax všeobecných súdov“). Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľov
o nákladovosti úveru, za účelom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, ako dôležité
právo spotrebiteľa v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Preto eurokonformným výkladom nebolo možné
preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho
vyššie uvedenému účelu (predstavujúceho vyššiu ochranu spotrebiteľa, avšak nad rámec smernice).

27. Konflikt medzi smernicou a vnútroštátnym zákonom (ktorý vyplýva aj z označeného rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie C-42/15) nie je možno riešiť priznaním priameho účinku tejto smernice,
ktorá je záväzná len pre štát a jej priamy účinok medzi jednotlivcami je vylúčený. Ani dostupnými
interpretačnými metódami však nebolo možné poskytnúť nepriamy účinok únijnému právu (napriek

povinnosti eurokonformného výkladu podľa článku 288 ZfEÚ, Zmluva o fungovaní Európskej únie,
Úradný vestník 2012/C 326/01 ). V posudzovanej veci by sa nejednalo o interpretačnú metódu contra
verba legis („kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a prijíma taký výklad, ktorý umožňuje
uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona a slová zákona ustupujú do úzadia“), ale
o výklad contra legem, keďže by ním došlo k popretiu predmetného ustanovenia, t. j. k povinnosti

neaplikovať ho. Takýto postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty vyplývajúcim z článku 1 ods.
1 Ústavy SR (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), vzhľadom na
jednoznačnosť úmyslu zákonodarcu, vyplývajúceho z dôvodovej správy, teda účel právnej normy, ako
aj jeho explicitné vyjadrenie v legislatívnom texte.

28. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už konštatoval (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011), že
nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych
noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy
uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktoréhonemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu (porov. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 179/2013).

29. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický význam.
Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mala byť naplnená len v prípade informovania
veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe
zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri

konsenzuálnom určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku úrokov. ZoSÚ
tiež stanovuje spôsob výpočtu RPMN, označením príslušného vzorca, ako i dosadzovaných hodnôt,
pričom pojem splátka v tomto smere ostáva zachovaný, vzhľadom na dohodnutú výšku splátky v zmluve.
Smernica pritom predpokladá na účely výpočtu RPMN údaje o splátkach, a to tak, aby bolo zrejmé, že
tam nie sú uvedené poplatky, ktoré sa do výpočtu nezahŕňajú, rovnako tak predpokladá informovanie
spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl. 19 ods. 2,čl. 10 ods. 1 písm. j/, príloha II., 2

porov. podnet Krajského súdu v Prešove na zaujatie Stanoviska občianskoprávneho kolégia NS SR).

30. Zákonodarca vychádzal z odlišností pojmov rozčlenenie (rozpis) splátky a amortizácia úveru,
vzhľadom na ich odlišný účel. Cieľom rozčlenenia splátok bolo informovanie spotrebiteľa o nákladovosti
úveru, so zámerom rozpoznania podmienok splácania úrokov a poplatkov, v čase uzatvorenia úverovej

zmluvy. Požiadavka poskytnúť spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ako i jej obsah
(§ 9 ods. 3, 5 ZoSÚ) sa vzťahuje na dohodu o amortizácii istiny (amortizačná tabuľka má obsahovať
rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov, dodatočných nákladov a iné). V prípade
ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje
naplnenie aj ďalšej obligatórnej zmluvnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. m/ ZoSÚ (súhrnný prehľad,

ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných
poplatkov). Uvedené ustanovenie § 9 ods. 2 písm. m/, ako aj ustanovenie § 9 ods. 3, 5 ZoSÚ, sa
týkajú (ne)existencie dohody o amortizácii, avšak bez vylúčenia nutnosti oboznámenia spotrebiteľa s
rozpisom jednotlivej splátky podľa § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Pokiaľ by sa rozčlenenie splátok malo meniť,
tak z hľadiska zrozumiteľnosti poznania nákladovosti úveru, spotrebiteľ má právo poznať podmienky

takejto zmeny. Argument poskytovateľov úverov o následku rozsiahlejšieho obsahu zmluvy, pri naplnení
požiadavky rozčlenenia splátok, nebol náležitý, keďže v prípade zmeny pomeru rozčlenenia splátky
postačovalo vyjadrenie mechanizmu zmeny, v súvislosti s jednotlivými časovými obdobiami, v priebehu
splácania úveru.

31. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu na úplné
zistenie skutkového stavu veci a dospel k správnemu právnemu záveru, keď považoval predmetný
spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov a v zostávajúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

32. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej

zamietajúcej časti vo veci samej ako vecne správne potvrdil.

33. Pokiaľ sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, tu má odvolací súd za to,
že súd prvej inštancie nerozhodol vecne správne, keď určil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov konania pre čiastočný úspech žalobcu. Aplikácia čiastočného úspechu žalobcu a následného

nepriznania náhrady trov konania je v prípade, ak je pomer úspechu a neúspechu u strán sporu približne
rovnaký. V danom prípade však žalobca požadoval zaplatenie sumy 166,49 eur a súdom prvej inštancie
mu bola priznaná suma 109 eur. Takže jeho úspech v konaní je 65,46%, úspech žalovanej je 34,54%,
takže žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 30,92% (65,46% - 34,54%). Preto v tejto časti
odvolací súd v súlade s ust. § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a určil, že žalobca má voči

žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 30,92%.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods.
1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal ich
náhradu v celom rozsahu.

35. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).