Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 12, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/53/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914212933
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6914212933.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana

Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu
EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35724803, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, zastúpeného
právnym zástupcom TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36613843, so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, v
mene ktorého pred súdom koná Mgr. Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, proti žalovaným: 1/ H. C., rod. D.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v M. G., Q. č. XXX/XX, v skutočnosti bytom v Y., S. XX, U., I. J., U. H. 5, a
2/C.C.,nar.XX.XX.XXXX,trvalebytomvM.G.,Q.č.XXX/XX,ozaplatenie7.216,65€spríslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 14C/290/2015-168 zo dňa

18.09.2017, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok) a žalovaným 1/ a

2/ nárok na náhradu trov konania nepriznal (druhý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa
ktorého právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., a žalovaní uzavreli zmluvu o splátkovom
úvere č. 0381516077 zo dňa 17.12.2004, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver v sume
8.630,42 € (260.000,- Sk), ktorý sa zaviazali vrátiť v 120 splátkach v sume 114,55 € (3.451,- Sk)
mesačne so splatnosťou prvej splátky dňa 20.01.2005 s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.12.2015;

zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 bola pohľadávka voči žalovaným z titulu zmluvy
o úvere postúpená na žalobcu; právny predchodca žalobcu oznámil žalovaným postúpenie pohľadávky
na žalobcu listom zo dňa 18.07.2012; žalobca dňa 18.07.2012 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru
a vyzval žalovaných na zaplatenie dlžnej sumy; výzva na úhradu dlžnej sumy doručená žalovaným
pred postúpením pohľadávky nebola preukázaná, keď oznámenie o začatí výkonu mandátnej činnosti
ohľadne správy spornej pohľadávky súd prvej inštancie za takúto výzvu nepokladal.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie nie je žaloba žalobcu dôvodná;
dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou mala byť sporná pohľadávka voči žalovaným
postúpená na žalobcu, predstavuje absolútne neplatný právny úkon a žalobca nie je v prejednávanom
spore aktívne vecne legitimovaný; žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok podľa § 92 ods.8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách jeho právnym predchodcom pred postúpením spornej pohľadávky;
z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka v spojení
s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov a
ustanovením § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1
C.s.p. a plne úspešným žalovaným náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, pretože žiadne trovy
neuplatnili a žiadne im ani nevyplývajú zo súdneho spisu.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
včas odvolanie zo dňa 27.10.2017 (č.l. 175-181 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v

celom rozsahu. Vyčítal súdu prvej inštancie, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Pokiaľ ide o názor súdu prvej inštancie o nedostatku jeho
aktívnej vecnej legitimácie v spore vyjadril žalobca názor, že v konaní predložil relevantné oznámenie
o postúpení pohľadávky žalovanej, ktoré zakladá jeho aktívnu legitimáciu v spore a súd mal povinnosť

z tohto oznámenia vychádzať; nakoľko súd napriek predloženému oznámeniu o postúpení pohľadávky
skúmal platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobcavyjadrilnázor,žeustanovenie§92ods.8zákonač.483/2001Z.z.obankáchvzneníneskorších
predpisov nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky, pretože účelom
uvedeného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti

postúpeniapohľadávok,aleibaopodmienkach,zasplneniaktorýchnedochádzakporušeniubankového
tajomstva; aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie
bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku; zo zákona nevyplýva, že by
podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia
pohľadávky; ani prípadné porušenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení

neskorších predpisov nespôsobuje občianskoprávny následok v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávok, pretože toto ustanovenie nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi
banky, ale len administratívnu povinnosť postihnuteľnú národnou bankou podľa § 50 ods. 1 zákona č.
483/2001Z.z.obankáchvzneníneskoršíchpredpisov;doručeniepísomnejvýzvybankydlžníkovipodľa
§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov nie je podmienkou pre

platné postúpenie pohľadávky a s nedoručením tejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce
zo zákona č. 483/2001 Z. z.; ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení
neskoršíchpredpisovpretonemožnospájaťsaktívnoulegitimácioužalobcuakopostupníkapohľadávky;
podotkol, že žalovaní boli ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1344 dní, teda súčet
ich omeškaní presiahol jeden rok, preto jeho právny predchodca by neporušil ustanovenie § 92

ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov aj keby písomnú výzvu
žalovaným nedoručil; poukázal aj na bod 19.16 všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého
„klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky
na tretiu osobu“ v spojení s § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších
predpisov, v zmysle ktorého si môže banka s klientom zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov

odchylne od zákona; uzavrel, že nakoľko uvedené ustanovenie pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou
a klientom odchylne od zákona č. 483/2001 Z. z., pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z. odchylnú úpravu nevylučuje, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od zákona vo
všeobecných podmienkach; záver súdu prvej inštancie o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie
pre nepreukázanie splnenia podmienok ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách

v znení neskorších predpisov preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a svoju aktívnu
vecnú legitimáciu preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky; ďalej argumentoval,
že žalovaní boli ku dňu postúpenia pohľadávky v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči postupcovi dlhšie ako 90 kalendárnych dní a súčasne boli postupcom
opakovane vyzvaní na úhradu omeškaných splátok (okrem iného aj oznámením o začatí výkonu

mandátnej činnosti), keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou rozporované, v zmysle § 151 ods.
1 C.s.p. ich bolo potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, t.j. nesporným skutkovým
tvrdením bola skutočnosť, že žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky v nepretržitom omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi dlhšie ako 90 kalendárnych dnía súčasne boli postupcom vyzvaní na úhradu omeškaných splátok; súd prvej inštancie preto dospel
v tomto smere k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo nespornými skutkovými
tvrdeniami a tiež predloženými listinnými dôkazmi preukázané, že žalovaní boli v čase postúpenia

pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo
strany postupcu nedošlo k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.; na základe
uvedeného žalobca navrhol zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle vyhovenia
žalobe v plnom rozsahu, resp. zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

2.2 Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri
rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax
(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2
C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec

bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
žalobcu podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby (prvý výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne nedôvodnosti žaloby z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v plnom rozsahu poukazuje. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že
súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré

aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že
odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci
sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných
podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.6 Zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním v prejednávanom spore vyplýva, že právny
predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., a žalovaní uzavreli zmluvu o splátkovom úvere č.
0381516077 zo dňa 17.12.2004, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver v sume 8.630,42€ (260.000,- Sk), ktorý sa zaviazali vrátiť v 120 splátkach v sume 114,55 € (3.451,- Sk) mesačne so
splatnosťou prvej splátky dňa 20.01.2005 s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.12.2015; zmluvou o
postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 bola pohľadávka voči žalovaným z titulu zmluvy o úvere

postúpená na žalobcu; právny predchodca žalobcu oznámil žalovaným postúpenie pohľadávky na
žalobcu listom zo dňa 18.07.2012; žalobca dňa 18.07.2012 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a
vyzval žalovaných na zaplatenie dlžnej sumy; výzva na úhradu dlžnej sumy doručená žalovaným
pred postúpením pohľadávky nebola preukázaná, keď oznámenie o začatí výkonu mandátnej činnosti
ohľadne správy spornej pohľadávky nemožno považovať za takúto výzvu.

4.7 Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu prvej
inštancie ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanom spore je správne.

4.7.1 Podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom aktívna vecná legitimácia sa rozumie také
hmotnoprávne postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný nárok

uplatnený žalobou v sporovom konaní; skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je
imanentnou súčasťou každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v
prípade, že ju žiadna zo strán konania nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vedie
vždy k zamietnutiu jeho žaloby. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je možné nadobudnúť aj postúpením

pohľadávky, ktorá je predmetom konania.

4.7.2 Súd prvej inštancie skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v prejednávanom spore a dospel
k záveru, že žalobca nie je nositeľom nároku voči žalovaným, ktorý uplatnil žalobou. Žalobca v
podanom odvolaní okrem iného namietal, že aktívnu vecnú legitimáciu nadobudol zmluvou o postúpení

pohľadávok, pričom oznámenie o postúpení pohľadávok bolo bankou ako postupcom žalovaným
oznámené.

4.7.2.1 Postúpenie pohľadávky podľa § 524 a nasledujúce Občianskeho zákonníka zakladá nový
záväzok len medzi postupníkom a postupcom; obsahom nového záväzku je prechod pohľadávky

z majetku postupcu do majetku postupníka; obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a
samotným uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky sa nemení ani postavenie dlžníka; jeho postavenie
sa mení až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámi (§ 526 Občianskeho zákonníka);
nemení sa nič na jeho postavení dlžníka, teda na jeho povinnosti dlh splatiť; postavenie dlžníka sa
po tom, ako mu niektorý z účastníkov zmluvy o postúpení pohľadávky postúpenie oznámi spôsobom

predpokladaným v ustanovení § 526 Občianskeho zákonníka, mení len v tom, že namiesto pôvodnému
veriteľovi musí dlh splniť postupníkovi; pokiaľ mu postúpenie neoznámia, musí plniť pôvodnému
veriteľovi a takýmto plnením sa zbaví záväzku (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1ObdoV/82/2005 zo dňa 28.11.2007).

4.7.2.2 Súdna prax dospela k záveru, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení
pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky;
súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a
platnosť zmluvy o postúpení; dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky

preukazoval zmluvou o postúpení postupník (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 zo dňa 11.06.2003 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 119/2003); zo skutkových okolností veci, v ktorej
bolo vydané uvedené rozhodnutie R 119/2003 vyplýva, že riadne doručenie oznámenia o postúpení
pohľadávky zo strany postupcu dlžníkovi bolo v uvedenom konaní nepochybne preukázané.

4.7.2.3 Neskoršia súdna prax sa čiastočne odklonila od uvedeného názoru v tom zmysle, že dlžník
je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola
uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo
preukázal postupník (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/49/2008

zo dňa 14.05.2008, ale najmä rozsudok sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009 uverejnený v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2009); túto súdnu prax
odobrilajústavnýsúd(porovnajuznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.IV.ÚS/337/2012
zo dňa 03.07.2012).4.7.2.4 Názor, že oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, však zostal vo všeobecnosti nedotknutý

(porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/409/2013 zo dňa 11.09.2014, ktorý
odmietol názor súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v incidenčnom konaní sp. zn. 1Cbi/48/2009,
resp. sp. zn. 2CoKR/56/2010, že bolo nevyhnutnosťou a ich zákonnou povinnosťou z vlastnej iniciatívy
skúmať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorými mal postupník uplatňované pohľadávky
nadobudnúť, aj keď to dlžník nenamietal, pretože podľa ústavného súdu to nezodpovedá zákonnej

úprave ani ustálenej súdnej praxi, keď podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí,
že oznámenie postúpenia doterajším veriteľom zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie zmluvy
o postúpení; dlžník tak nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená a nemôže
namietať ani nedostatky jej platnosti, ibaže by k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore so zákonom;
inak je vo vzťahu k dlžníkovi postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že došlo k postúpeniu,
t.j. zmene veriteľa podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka; podľa ústavného súdu je nerozhodné,

či je toto oznámenie kryté aj kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupcom a postupníkom, teda
zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu postupcu a postupníka,
ktorí sa prípadne môžu navzájom voči sebe domáhať vydania bezdôvodného obohatenia; na základe
uvedeného ústavný súd zjednodušený záver súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu, že skúmanie
platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok je akoby automaticky a bez ďalšieho súčasťou kompetencie

súdu v každom konaní, v ktorom sa daná pohľadávka uplatňuje, považoval na pozadí existujúcej
zákonnejúpravyzaarbitrárnyanezodpovedajúcipožiadavkámprávanasúdnuochranupodľačl.46ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky). V zmysle vyššie uvedeného právnou skutočnosťou, na ktorú hmotné
právo viaže zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie, je oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení
pohľadávky; dlžník v tomto prípade nie je oprávnený namietať neexistenciu alebo neplatnosť samotnej

zmluvy o postúpení pohľadávok, pretože ak podľa hmotného práva na určenie osoby oprávnenej
prijať plnenie dlžníka postačuje oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi bez ohľadu
na existenciu alebo platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok, nemôže byť táto skutočnosť významná
ani v súdnom konaní; súd skúma predovšetkým čo je dané podľa hmotného práva a to sa nemení
len preto, že dôjde k sporu (v podrobnostiach porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. 33Cdo/4148/2014 zo dňa 30.03.2015); na prípadnú absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávok pre rozpor so zákonom (napríklad § 525 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka; § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z. z.) je však súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti, pretože absolútne neplatný
právny úkon podľa hmotného práva nespôsobuje žiadne právne následky.

4.7.2.5 Uvedené závery v plnom rozsahu platia za predpokladu, že k postúpeniu pohľadávky dôjde pred
začatím konania (ide o skúmanie vecnej legitimácie sporových strán). Len pre úplnosť odvolací súd
udáva, že rozdielna situácia vo vzťahu k nutnosti preukázať postúpenie pohľadávky predložením zmluvy
o postúpení pohľadávky nastáva v prípade, že k postúpeniu pohľadávky dôjde po začatí konania a je
na základe príslušného procesného návrhu potrebné rozhodnúť o zmene strán sporu podľa § 80 ods.

1 a 2 C.s.p. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/546/2014 zo dňa
10.09.2015).

4.7.2.6 Z ustanovenia § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasne vyplýva, že v prípade, ak by
postupca svoju notifikačnú povinnosť voči dlžníkovi nesplnil, je potrebné, aby postúpenie pohľadávky

preukázal dlžníkovi postupník; na rozdiel od postupcu, ktorý dlžníkovi postúpenie pohľadávky oznamuje
bez toho, že by musel čokoľvek dokazovať, je v prípade postupníka potrebné, aby postúpenie
pohľadávky dlžníkovi preukázal; preukázaním sa má na mysli predloženie písomnej zmluvy o postúpení
pohľadávky dlžníkovi; v prípade vymáhania nároku postupníkom súdnou cestou stačí, ak je okolnosť
postúpenia pohľadávky súčasťou skutkového odôvodnenia žaloby a preukázaná priloženými dôkazmi

(ako prílohami žaloby) s tým, že doručením žaloby je oznámené (resp. preukázané v prípade absencie
oznámenia postupcu) postúpenie pohľadávky žalovanému ako dlžníkovi.

4.7.2.7 Odvolací súd po vyššie uvedenom zhodnotení právnej úpravy a relevantnej súdnej praxe
vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti prejednávaného sporu uvádza, že súd prvej inštancie

bol oprávnený skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012, ktorou mal
žalobca nadobudnúť spornú pohľadávku voči žalovaným, pretože na preukázanie svojej aktívnej vecnej
legitimácie ju predložil samotný žalobca; súdna prax pripustila možnosť skúmania platnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky v prípade postúpenia pohľadávky v rozpore so zákonom; v prejednávanom sporesúd dôvodne skúmal platnosť postúpenia spornej pohľadávky voči žalovaným v dôsledku postupu v
rozpore s ustanovením zákona, ktoré slúži na ochranu žalovaných ako klientov banky (pôvodného
veriteľa); skúmanie platnosti postúpenia bolo preto správne, pretože predstavuje overenie dodržania

zákonného ustanovenia, ktorého účelom je ochrana žalovaných (spotrebiteľov), ktorej sa inak nemôžu
domôcť. Samotné doručenie oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky žalovaným nebolo medzi
stranami sporné.

4.7.3 Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne

neplatnosti predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 vo vzťahu k postúpeniu
spornej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., voči žalovaným z uzavretej zmluvy
o úvere na žalobcu pre nesplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
v znení neskorších predpisov, ktorého prvá a druhá veta ku dňu 27.06.2012 zneli: „Ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke

zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou,
aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient
ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný
záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta

so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky
presiahol jeden rok“. Z uvedeného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v
znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky) jednoznačne vyplýva, že právo banky na postúpenie
pohľadávky voči dlžníkovi tretej osobe vznikne až po splnení zákonných podmienok, t.j. omeškanie
dlžníka s plnením peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 dní napriek písomnej výzve na plnenie

(podľa odvolacieho súdu časť druhej vety za bodkočiarkou sa vzťahuje len na možnosť banky postúpiť
pohľadávku aj napriek jej čiastočnej úhrade v prípade ak omeškanie klienta presiahlo jeden rok, nemá
však vplyv na povinnosť banky písomne vyzvať dlžníka na plnenie). Účelom uvedeného ustanovenia je
ochrana klientov pred postúpením pohľadávky voči nim pred splnením na subjekty, ktoré nepodliehajú
dohľadu národnej banky. Zákonné predpoklady na vznik práva postúpiť pohľadávku musia byť splnené

v čase postúpenia pohľadávky. Postúpenie pohľadávky napriek nesplneniu zákonných podmienok
predstavuje postup v rozpore so zákonom, ktorý má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o
postúpení pohľadávok (vo vzťahu k tejto pohľadávke) podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa
odvolacieho súdu predstavuje uvedené ustanovenie špeciálnu úpravu vo vzťahu k všeobecnej úprave
postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou

žalobcu, že predmetné ustanovenie má charakter len ochrany bankového tajomstva, pretože i keď je
zaradené v časti zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách upravujúcej bankové tajomstvo, podľa obsahu
nejde len o bankové tajomstvo v zmysle úpravy podmienok sprístupnenia neverejných informácií o
klientovi tretej osobe, ale o nadobudnutie pohľadávky a všetkých práv s ňou spojených, čo jednoznačne
presahuje inštitút bankového tajomstva (zaradenie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.

z. o bankách do časti o bankovom tajomstve považuje odvolací súd za nedôslednosť zákonodarcu,
čo potvrdila aj neskoršia úprava, pretože s účinnosťou od 10.06.2013 došlo zákonom č. 132/2013 Z.
z. k zmene označenia uvedenej časti zákona na „ochrana klientov a bankové tajomstvo“); k záveru,
že nedodržanie podmienok predmetného ustanovenia zo strany banky pred postúpením pohľadávky
na tretiu osobu bez súhlasu dlžníka spôsobuje neplatnosť postúpenia dospela aj aktuálna súdna prax

(porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018
a sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018 uverejnený v zbierke ako R 60/20108). Z vykonaného
dokazovania nevyplýva doručenie písomnej výzvy na plnenie žalovaným pred uzavretím zmluvy o
postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012, táto zmluva je tak v časti postúpenia spornej pohľadávky
voči žalovaným na žalobcu neplatná pre rozpor so zákonom, pretože bez preukázania doručenia

písomnej výzvy na plnenie žalovaným pred uzavretím uvedenej zmluvy o postúpení pohľadávok nebolo
v prejednávanom spore preukázané splnenie zákonných podmienok na postúpenie pohľadávky voči
žalovaným z uzavretej zmluvy na žalobcu ako tretiu osobu; žalobca preto spornú pohľadávku od
pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012
platne nenadobudol. Zamietnutie žaloby žalobcu z dôvodu nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie v

dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012 vo vzťahu k spornej
pohľadávke voči žalovaným zo strany súdu prvej inštancie bolo preto vecne správne.4.7.4 Odvolací súd pre úplnosť udáva, že písomnú výzvu na plnenie podľa § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách (ktorej doručenie žalovaným pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok
nebolo v prejednávanom spore tvrdené ani preukázané) je potrebné považovať za hmotnoprávny

úkon, na nastúpenie účinkov ktorého sa vzťahuje ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka (t.j.
aby vyvolalo zamýšľaný hmotnoprávny účinok musí sa dostať do dispozičnej sféry adresáta); takýto
záver však vo vzťahu k žalovaným z vykonaného dokazovania nevyplýva; aplikáciu tohto kogentného
ustanovenia Občianskeho zákonníka nemôžu strany vylúčiť svojou dohodou; preto bez doručenia
písomnej výzvy na plnenie do dispozičnej sféry žalovaným nemohli byť splnené podmienky ustanovenia

§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.

4.8 Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd udáva, že aplikácia ustanovenia § 92
ods.8zákonač.483/2001Z.z.obankáchvzneníneskoršíchpredpisovnebolavylúčenáanispoukazom
na tvrdené dojednania strán v bode 19.16 všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého „klient
výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky na

tretiu osobu“; v spornej zmluve o úvere strany uviedli, že ich právne vzťahy výslovne neupravené v
úverovej zmluve sa budú okrem iného riadiť aj všeobecnými obchodnými podmienkami (článok II bod
3 zmluvy) s tým, že žalovaní vyhlásili, že so všeobecnými obchodnými podmienkami sa oboznámili,
súhlasia s nimi a zaväzujú sa ich dodržiavať (článok II bod 2 zmluvy); medzi stranami nebolo sporné, že
predmetná zmluva o úvere predstavuje spotrebiteľskú zmluvu a žalovaní majú postavenie spotrebiteľa;

ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov je v prípade
spotrebiteľského sporu ustanovením upravujúcim právny vzťah, ktorého účastníkom je spotrebiteľ
(postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy); dojednanie v bode 19.16 všeobecných obchodných
podmienok je preto nutné považovať za absolútne neplatné (§ 52 ods. 2 druhá veta Občianskeho
zákonníka), pretože ide v podstate o odlišné dojednanie, ktorého obsahom je obchádzanie ustanovenia

§92ods.8zákonač.483/2001Z.z.obankách;vzmysle§52ods.2prvávetaObčianskehozákonníkaje
však nevyhnutná aplikácia uvedeného ustanovenia, pretože je to jednoznačne na prospech žalovaných
akozmluvnejstrany,ktorájespotrebiteľom;anipodľaodvolaciehosúdunemožnooznámeniepôvodného
veriteľa o mandátnej správe pohľadávky zo zmluvy o úvere zaslané žalovaným podľa jeho obsahu
považovať za písomnú výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, pretože neobsahuje

žiadnu výzvu na plnenie; nakoniec na rozdiel od tvrdenia žalobcu v odvolaní, žalovaná 1/ podľa obsahu
spisu v priebehu konania nesúhlasila s tvrdením žalobcu o splnení podmienok ustanovenia § 92 ods.
8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách pred postúpením pohľadávky (č.l. 125 spisu), preto nemožno v
tomto smere hovoriť o nepopretých skutkových tvrdeniach žalobcu, ktoré by mali byť súčasťou zisteného
skutkového stavu veci; odvolacia argumentácia žalobcu preto nebola dôvodná.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie
nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení

s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).

Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj jeho právne posúdenie vo vzťahu
k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanom spore však považuje odvolací súd za
správne (body 4.7 až 4.8 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne

potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania (§ 379 písm. a/ C.s.p.).

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.,
podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolaciekonanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalovaní

boli v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešní, vznikol im proti žalobcovi nárok na náhradu trov
odvolacieho konania; nakoľko im však zo spisu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú, odvolací
súd im náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznal (porovnaj uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/544/2015 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa
28.02.2018 uverejnené v zbierke ako R 72/2018).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).