Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 19, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/72/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514207015
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2514207015.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11,
Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: K. E., nar. XX.X.XXXX, trvalý pobyt Mesto X., o zaplatenie
1.962,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č.k.
14C/253/2014-76, zo dňa 24. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III. a IV. p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním konanie v časti o zaplatenie sumy 63,98

eur zastavil (výrok I.), žalovanému určil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.065,64 eur s úrokom z
omeškania vo výške 188,34 eur, úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 2.065,64 eur od
2.10.2014 do zaplatenia, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vo zvyšnej časti
žalobu zamietol (výrok III.) a rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu
72,40% (výrok IV.). Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvej
inštancie domáhal určenia povinnosti žalovanému zaplatiť mu istinu vo výške 1.962,26 eur, nezaplatené
úroky vo výške 395,88 eur, nezaplatené sankčné poplatky vo výške 192,81 eur, poplatky vo výške

63,98 eur, úrok 12,9% ročne z nezaplatenej istiny od 2.10.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo
výške 8% ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od 2.10.2014 do zaplatenia a náhrady
trov konania, z dôvodu, že žalovaný riadne a včas nespláca poskytnutý úver. Žalobca podaním zo
dňa 27.3.2015 špecifikoval, že zmluvný úrok vo výške 12,9% ročne si uplatňuje na základe bodu
1.2 zmluvy. Ku dňu podania žaloby predstavoval sumu 395,88 eur a následne si ho žalobca uplatnil
do 2.10.2014 do zaplatenia. Uviedol tiež, že sankčný poplatok (úrok z omeškania) si uplatňuje na
základe zmluvy bod 4.1 - 4.3 vo výške 8% ročne. Ku dňu podania žaloby predstavoval sumu 192,81

eur a následne si uplatnil tento úrok od 2.10.2014 do zaplatenia. V časti uplatnenej sumy vo výške
63,98 eur za poplatky, za upomienky vzal žalobca žalobu späť. Súd prvej inštancie v súlade s ust.
§ 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 2 CSP v časti zaplatenia sumy 63,98 eur preto konanie zastavil.
Vykonal dokazovanie listinami a zistil, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 23.11.2012 Zmluvu o úvere č.
0000000000019754, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 2.000 eur, ktorý sa
žalovaný zaviazal splácať v 120 anuitných splátkach po 29,91 eur s termínom splatnosti prvej splátky
dňa 18.12.2012, ročnou úrokovou sadzbou fixnou vo výške 12,9%, poplatkom za správu úverového

účtu 1,99 eur mesačne, splatnosťou úveru do 18.11.2022, pri RPMN 15,8%, priemernej RPMN 19,37%
a celkovej čiastke, ktorú musí klient zaplatiť vo výške 3.828 eur. Listom zo dňa 19.7.2013 žalobca
vyzval žalovaného na predčasné splatenie úveru s príslušenstvom vo výške 2.113,95 eur do 10.8.2013.
Žalovaný dlh neuhradil, čím sa nasledujúcim dňom dostal s plnením do omeškania. Z vyjadrenia zodňa 12.9.2017 vyplynulo, že žalovaný zo zmluvy o úvere uhradil celkom sumu 119,64 eur. Splátky boli
započítané v prospech istiny vo výške 37,74 eur a v prospech zmluvného úroku vo výške 81,90 eur.
Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4 OZ, podľa § 1 ods. 1, § 2 písm. d), §

9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Skonštatoval, že posudzovaný právny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným je od svojho vzniku zmluvným vzťahom medzi spotrebiteľom a
dodávateľom a zmluva je zmluvou spotrebiteľskou. V konaní bolo žalobcom tvrdené a preukázané, že
žalovaný po poskytnutí úveru 2.000 eur, tento v dohodnutých splátkach vo výške 29,91 eur mesačne
nesplácal. Súd preskúmal obsahové náležitosti uvedenej úverovej zmluvy a zistil, že táto obsahuje

všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný mal povinnosť prvú splátku
uhradiť dňa 18.12.2012, žalovaný uhradil celkom z poskytnutej sumy 119,64 eur. Žalobca potom, čo bol
žalovaný v omeškaní, v súlade s bodom 4 zmluvy pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Žalovaný z titulu
zosplatneného úveru neuhradil žiadnu platbu. Vzhľadom na uvedené súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 2.065,64 eur pozostávajúcu zo zosplatnenej a neuhradenej časti úverovej istiny
vo výške 1.962,26 eur a zosplatnených a neuhradených zmluvných úrokov vo výške 103,38 eur, ktoré sú

v uvedenej sume vyčíslené ku dňu zosplatnenia úveru a v prevyšujúcej časti požadovaných zmluvných
úrokov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný neplnil včas a riadne
záväzky vyplývajúce z dojednaného zmluvného vzťahu, dostal sa s plnením vo vzťahu k žalobcovi do
omeškania. v zmysle § 517 ods. 2 a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v platnom znení súd
priznal žalobcovi z nezaplatenej úverovej istiny a zmluvných úrokov dojednaný úrok z omeškania vo

výške 8% ročne, ktorý je v medziach zákonného úroku z omeškania a to od 11.8.2013. Žalobca si úrok
z omeškania vo výške 8% ročne za obdobie od 11.8.2013 do 1.10.2014 vyčíslil v sume 192,81 eur
a následne požadoval úrok z omeškania od 2.10.2014 do zaplatenia. Súd však prepočtom zistil, že
žalobcovi patrí za obdobie od 11.8.2013 do 1.10.2014 úrok z omeškania vo výške 188,34 eur, preto
priznalžalobcoviúrokzomeškaniatak,akojeuvedenévovýrokutohtorozhodnutia.Pokiaľideozmluvný

úrokvovýške12,9%ročne,ktorýsiuplatnilžalobcaznezaplatenejistinyod2.10.2014dozaplatenia,súd
v tejto časti žalobu zamietol. Je preukázané, že si strany dojednali zmluvný úrok v uvedenej výške ako
fixný do doby splatnosti úveru. Žalobca však pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho,
že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok z omeškania odo dňa účinkov zosplatnenia
nepatrí. Súd pritom vychádzal z uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.9.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd

SR odobril názor odvolacieho a prvoinštančného súdu, podľa ktorého veriteľovi patria zmluvné úroky len
do splatnosti dlhu. Následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania.
Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že
následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 2

CSP. Žalobca mal v konaní úspech pomerný, čiastočné zastavenie konania zavinil žalobca, takže v
časti o zaplatenie sumy 2.253,98 eur súd žalobe vyhovel, čo predstavuje 86,20% úspech žalobcu. Vo
zvyšnej časti súd žalobu zamietol, čo predstavuje 11,35% úspech žalovaného, čistý úspech žalobcu tak
predstavuje 72,40% (86,2% - 2,45% čo je úspech žalovaného v časti zastavenia konania + 11,35%).

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku III. a súvisiacom výroku IV. podal v zákonom
určenejlehoteodvolaniežalovaný.Vodvolaníuviedol,žesúdprvejinštancievyhovelžalobevčastiistiny,
zmluvných úrokov a úrokov z omeškania do zosplatnenia úveru a úrokov z omeškania po zosplatnení
úveru. Vo zvyšku, t.j. v nároku na zmluvný úrok po zosplatnení, žalobu zamietol, pričom sa odvolal
na uznesenie Ústavného súdu ÚS IV. 476/2012. S uvedeným postupom a argumentmi súdu prvej

inštancie sa žalobca nestotožňuje. K zamietnutiu zmluvných úrokov po zosplatnení uviedol, že v zmysle
§ 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne
v jeho prospech prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky. Vychádzajúc z tohto ustanovenia obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len
poskytnuté peňažné prostriedky ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky

sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru. Dlžník ich je povinný
platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia. Úrok z úveru je
nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových
sankčných záväzkov dlžníka. Samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. V zmysle § 502
ods. 1 Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť

z nich úroky v dojednanej výške. Aj v zmysle § 503 ods. 3 je dlžník povinný úroky zaplatiť len za
dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov. Takže povinnosť platenia úrokov sa spája
s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov. Tvrdenie, že po zosplatnení úveru
veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky, nemá oporu v právnychpredpisoch. Obchodný zákonník priznáva veriteľovi právo na dohodnutý úrok od poskytnutia peňažných
prostriedkov, pričom stanovuje moment vzniku tohto nároku a aj moment zániku, ktorým je vrátenie
peňažných prostriedkov, nie splatnosť či už dohodnutá alebo predčasná. Žiadny iný právny predpis

tento nárok veriteľa neobmedzuje. Navrhovaná zmena Občianskeho zákonníka z roku 2013 obsahovala
ustanovenie, ktorým sa navrhovalo doplnenie OZ tak, že v § 53 ods. 9 sa na konci pripája veta:
úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565.
Táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a zákon č. 106/2014 Z.z., ani žiadna iná
zákonná novelizácia takéto, ani obdobné ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky

po zosplatnení dlhu neobsahuje. Ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp.zn.
6Co/190/2014, rozhodnutie NS SR 4Obo 143/98. Pokiaľ sa týka uznesenia Ústavného súdu SR, č.k.
IV. ÚS 476/2012, tak z tohto rozhodnutia vyplýva, že Ústavný súd sa v danej veci zaoberal sťažnosťou
na porušenie základného práva, najmä práva na súdnu ochranu a odmietnutím uvedenej sťažnosti
skonštatovaním, že v konaniach predchádzajúcich danej ústavnej sťažnosti všeobecné súdy neporušili
základné právo sťažovateľky, v žiadnom prípade nevyjadril právny názor ohľadne nároku veriteľa v tomto

konaní, ktorý by akýmkoľvek spôsobom podporoval stanovisko súdu prvej inštancie. Na uvedenom nič
nemení ani fakt, že predmetom citovanej ústavnej sťažnosti bolo zhodou okolností aj rozhodovanie
o nároku na zmluvný úrok po zosplatnení. Ďalej poukázal na aktuálnu judikatúru a to rozhodnutie
Krajského súdu Žilina, č.k. 11Co/12/2017, rozhodnutie NS ČR, sp.zn. 33Cdo 212/2014. Navrhol v
napadnutom výroku v zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a určiť žalovanému

povinnosť uhradiť dlžnú sumu do troch dní a priznať žalobcovi náhradu trov konania tak prvoinštančného
ako i odvolacieho.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP zákon č. 160/2015 Z.z.), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 2 CSP) po skonštatovaní, že odvolanie
obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania

(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 14C/253/2014 je určenie povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.962,26 eur nezaplatenú istinu, sumu 395,88 eur nezaplatené
úroky, sumu 192,81 eur nezaplatené sankčné poplatky, sumu 63,98 eur poplatky, úrok 12,9% ročne

z nezaplatenej istiny od 2.10.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania 8% ročne z nezaplatenej istiny
a nezaplatených úrokov od 2.10.2014 do zaplatenia a trovy konania titulom nedoplatku zo Zmluvy o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 23.11.2012.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej

inštancie v zamietajúcom výroku v časti uplatneného zmluvného úroku 12,9% ročne z nezaplatenej
istiny od 2.10.2014 do zaplatenia (potom, ako súd určil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.065,64 eur, 188,34 eur úrok z omeškania s 8% ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.065,64 eur od
2.10.2014 do zaplatenia a v časti 63,98 eur konanie zastavil) a taktiež v súvisiacom výroku o nároku
na náhradu trov konania.

7. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, keď súd
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a

pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie uvádza nasledovné.

8. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení, odvolací
súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnils názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu
a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Uvedené závery
akceptoval i Ústavný súd SR v rozhodnutí zo dňa 18.9.2012, sp. zn. IV.ÚS 476/2012, keď uviedol, že

pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje
režimplateniaúrokovzomeškaniaanieúrokovzúveru.Ústavnýsúdnezistilexistenciutakejskutočnosti,
ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym
názoromokresnéhosúdu,jasne,zrozumiteľneapresvedčivoobjasnilrozdiel,resp.vzťahmedziúrokmiz

úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

9. Uvedený záver nie je v rozpore ani so znením ustanovenia § 502 ods. 1 ObZ, podľa ktorého od
doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške,
inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Znenie § 502 ods.
1 ObZ nezakotvuje, že po zosplatnení vzniká nárok na zaplatenie úrokov z úveru i za čas po tomto

zosplatnení. Pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i lehotu na vrátenie
poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu (do splatnosti)
podľa jeho predstáv, poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku prirodzene sledujú
úroky dohodnutú dobu poskytnutia finančných prostriedkov, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru.
Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo splatnosť skrátiť, tu i

využitím práva odstúpiť od úverovej zmluvy. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by
dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po ukončení zmluvného úverového vzťahu úroky popri úrokoch
z omeškania. Ak úver nie je po ukončení zmluvy (po splatnosti) splatený, zákon priznáva veriteľovi
za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne
stanoveným limitom), alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta).

10. Z dôvodu, že odvolacie dôvody odvolateľa neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne
nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
zamietnutia žaloby v časti uplatneného úroku vo výške 12,9% ročne z nezaplatenej istiny od

2.10.2014( po zosplatnení) do zaplatenia z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
Keďže súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, keď správne zohľadnil
pomerný úspech žalobcu v konaní, odvolací súd preto aj v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1,
§ 256 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade
bol v odvolacom konaní úspešný žalovaný pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov
konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu, ak strana, ktorá na základe procesných

ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa
obsahu spisu jej ani žiadne trov nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné
ustanovenia CSP alebo iného zákona. Odvolací súd preto s použitím základných princípov článku 4 ods.
2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu
a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám

zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní,
ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s článkom 17 základných princípov CSP
zakotvujúcich procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP, v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady

trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu. Preto súd v odvolacom
konaní plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

13. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).