Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/44/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112219876
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8112219876.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Antónie Kandravej v spore žalobcu: M.. E. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. XX, E., právne zastúpeného: JUDr. Andrea Havlátová Rajczyová, advokátka so sídlom v Košiciach,
Žižkova 6, proti žalovaným: X.) E. H., E., zastúpený: H. a údržba ciest E. H. G. XX, E., M.: XX XXX
XXX, a X.) D. E., so sídlom L. XX, E., M.: XX XXX XXX, právne zastúpený: JUDr. Alojz Naništa, advokát
so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, o náhradu za vecné bremeno, o odvolaniach strán sporu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8C/133/2012-686 zo dňa 27.10.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. až IV.

II. Mení napadnutý rozsudok vo výrokoch V. až IX. tak, že
žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade v rozsahu 100%,
žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 100%,
žalovaný v 1. rade je povinný nahradiť znaleckej organizácií, M.žalovaný v 2. rade je povinný nahradiť
znaleckej organizácií, M.III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie o nároku žalobcu titulom náhrady za vecné bremeno,
ktorú uplatnil voči žalovaným v 1. a 2. rade rozhodol takto:

I. Žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.885,- € spolu s 8,75 % ročným úrokom
z omeškania od 26.4.2013 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému v 1. rade z a m i e t a.

III.Žalovaný v 2. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.077,50 € spolu s 8,75 % ročným úrokom

z omeškania od 23.4.2013 do zaplatenia, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

IV.V prevyšujúcej časti žalobu voči žalovanému v 2. rade z a m i e t a.

V. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania v rozsahu 56 % s tým, že o
ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

VI.Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania v rozsahu 56 % s tým, že o
ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.VII.Žalobca je povinný nahradiť znaleckej organizácii, M. V. H. M., družstvo, L. 3, XXX XX U., M.: XX
XXX XXX, znalečné v rozsahu 78 % s tým, že o jeho výške bude rozhodnuté samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku.

VIII.Žalovaný v 1. rade j e p o v i n n ý nahradiť znaleckej organizácii, M. V. H. M., družstvo, L. 3, XXX
XX U., M.: XX XXX XXX, znalečné v rozsahu 11 % s tým, že o jeho výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

IX.Žalovaný v 2. rade j e p o v i n n ý nahradiť znaleckej organizácii, M. V. H. M., družstvo, L. 3, XXX XX
U., M.: XX XXX XXX, znalečné v rozsahu 11 % s tým, že o jeho výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Súd prvej inštancie vyhovel z časti žalobe a priznal žalobcovi nárok na náhradu za zriadené vecné
bremeno, a to za obdobie od 01.07.2009 do 11.07.2012, pričom vychádzal zo záverov znaleckého

posudku M. V. ktorý súd pribral do konania a ktorý ustálil hodnotu odplaty za zriadenie vecného bremena
za uvedené obdobie za nehnuteľnosti v celkovej výške tak, ako ju súd prvej inštancie priznal. Súd prvej
inštancie uviedol, že predmetná náhrada bola určená na základe metódy polohovej diferenciácie, ktorá
je vhodnejšou pre ocenenie nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu oproti porovnávacej metóde,
nakoľko jedná sa o špecifické pozemky, ktorých porovnateľné vzorky realizované na trhu v danom čase

a v danom mieste neboli nájdené.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle Článku 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, §
1, § 4 Zákona č. 66/2009 Z.z., § 128, § 151 n, § 151 o Občianskeho zákonníka, pričom nepovažoval
vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaných za dôvodnú a o trovách konania rozhodol podľa

§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, keď priznal stranám sporu náhradu trov konania s prihliadnutím na
ich pomerný úspech vo veci.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie žalovaným v 2. rade, ktorý namietol
nesprávne posúdenie námietky premlčania a tým nesprávne právne posúdenie veci. Žalovaný v 2. rade

poukázal na skutočnosť, že žalobca doručil žalobu dňa 29.06.2012, ktorou žiadal, aby bolo určené, že
mu patrí náhrada za zriadené vecné bremeno zo strany žalovaných. Zároveň navrhol, aby súd rozhodol
medzitýmnym rozsudkom a pokračoval v konaní ustanovením znalca na ustálenie hodnoty vecného
bremena, následne súd vyzýval žalobcu na doplnenie svojho podania tak, aby špecifikoval náhradu za
vecné bremeno. Až po odmietnutí podania žalobcu došlo k podaniu odvolania voči tomuto odmietnutiu

a následne k úprave žalobného petitu v súlade s výzvou súdu. Pôvodne teda žiadal určiť žalobca, že
mu patrí náhrada za zriadené vecné bremeno, teda domáhal sa určenia právnej skutočnosti, s ktorou
objektívne právo viaže vznik, zmenu alebo zánik určitého subjektívneho práva. Takéto rozhodnutie
nemôže viesť k zastaveniu plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu ku konkrétnej výške náhrady za vecné
bremeno. Z uvedeného dôvodu žaloba zo dňa 29.06.2012 nezastavila beh premlčacej doby a keďže

žalobca napriek dvom výzvam neodstránil lehotu, nepokračoval riadne v konaní. Žalobu upravil až
po 8 mesiacoch, a preto premlčacia doba 3 rokov na náhradu za zákonné vecné bremeno začala
plynúť 01.07.2009 a uplynula 01.07.2012. Podaním žalobcu zo dňa 29.06.2012 nedošlo k zastaveniu
premlčacej lehoty, a preto uplynula 3-ročná premlčacia doba na domáhanie sa nároku žalobcu.

5. Žalovaný v 1. rade podal odvolanie, ktorým bol zaviazaný zaplatiť sumu 3.885,--eur s príslušenstvom
z totožných dôvodov ako žalovaný v 2. rade s tým, že toto podanie žalobcu nebolo spôsobilé zastaviť
beh premlčacej lehoty, pričom žalobný petít nebol určitý a zrozumiteľný a nebolo zrejmé čoho sa žalobca
domáhal. Preto vznesená námietka premlčania nebola správne posúdená súdom prvej inštancie a v
danom prípade je potrebné uplatniť princíp spravodlivého usporiadania veci ako základného princípu pri

riešení súdnych sporov. Je v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca, ktorý v čase uzavretia kúpnej zmluvy
vedel, že nadobúda pozemky zastavané pozemnou komunikáciou, stavba nie je neoprávnená, pričom
komunikácia slúži verejnému záujmu a žalovaní nemali možnosť odmietnuť nadobudnutie vlastníckeho
práva k týmto komunikáciám a následne žalobca tieto pozemky aj odpredal P. za cenu vyššiu než je
trhová cena, preto s poukazom na ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka pre rozpor s dobrými mravmi

nie je dôvodné vyhovieť žalobe.

6. Proti všetkým výrokom rozsudku bolo podané odvolanie aj zo strany žalobcu, ktorý súhlasil s tým, že
daný je právny základ nároku a žalobca má nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno s tým, že súdnesprávne použil pre určenie výšky tejto náhrady ako základ metódu polohovej diferenciácie, pričom
takto stanovená hodnota týchto pozemkov je omnoho nižšia než hodnota stanovená porovnávacou
metódou, pričom nepochybne platí, že od výšky hodnoty nehnuteľnosti sa odvíja aj hodnota náhrady za

zriadené vecné bremeno. Samotný obsah znaleckého posudku M., ktorý vykonal znalecké dokazovanie,
je vnútorne rozporuplný, nakoľko pri použití dvoch metód sú hodnoty tých istých pozemkov stanovené v
rozdiele viac než 138 %. Pri metóde polohovej diferenciácie, z ktorej vychádzal aj súd, bola stanovená
hodnota nižšia o minimálne 50 % než suma, za ktorú predal žalobca v roku 2012 pozemky P. I. Napriek
návrhu žalobcu, súd nevykonal kontrolné znalecké dokazovanie, pričom priznaná hodnota náhrady je

nesprávna a neprimerane nízka. Súd zároveň procesne pochybil, ak neumožnil vyjadriť sa žalobcovi k
obsahu nájomných zmlúv predkladaných protistranou a tieto boli zaslané až spolu s rozsudkom. Zároveň
namietol nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania s tým, že výška náhrady závisí od úvahy súdu
respektíve od znaleckého dokazovania, a preto nemožno vychádzať z výpočtu úspechu len porovnaním
výšky priznanej sumy s uplatnenou sumou v žalobe. Aj podľa Občianskeho súdneho poriadku, za
účinnosti ktorého bola podaná žaloba pri sporoch kedy výsledok závisel od znaleckého dokazovania, má

účastník právo na plnú náhradu trov konania. Tento záver vyplýva aj z komentára Civilného sporového
poriadku, ktorý upravuje trovy konania. Z týchto dôvodov žiadal zmeniť napadnutý rozsudok a priznať
plnú náhradu trov konania.

7. Žalobca k obsahu odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade uviedol, že nárok bol uplatnený riadne a

včas a nie je premlčaný, pretože jedná sa o konanie, ktoré od počiatku bolo konaním o zaplatenie
náhrady za zriadené vecné bremeno a nie určovacou žalobou. Žaloba nebola nikdy odmietnutá ani
konanie nebolo právoplatne zastavené, pričom v zmysle judikatúry súdov Slovenskej republiky aj
ak sa podá návrh, ktorý má určité nedostatky, začína týmto podaním konanie a zachovávajú sa
procesnoprávne aj hmotnoprávne lehoty aj v prípade nutnosti odstraňovania nedostatkov takejto žaloby.

Už zo samotnej žaloby vyplývalo, že táto bola formulovaná, aby súd najprv vyporiadal s právnym
základom nároku a následne na základe vykonaného znaleckého dokazovania priznal špecifikovaný
nárok. Na výzvu súdu žalobca na základe znaleckého posudku aj doplnil požadovanú výšku nároku,
hoci z nej súd pri rozhodovaní nevychádzal. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalovaného v 1.
rade, tieto sú nedôvodné, nakoľko žalobca predmetné nehnuteľnosti nadobudol v roku 2000 v rámci

konkurznej podstaty úpadcu H. E. a až následne po vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sa stal
vlastníkom parcely, ktorá je predmetom tohto konania. Z tohto postupu vyplýva, že žalobca nemal
žiadny špekulatívny zámer nadobudnúť zastavané nehnuteľnosti za neprimerane nízku cenu. Žalobca
nemôže znášať následky toho, že jeho vlastnícke právo bolo obmedzené zásahom štátu a ani to, že
práve štát by mal zabezpečovať úlohy verejného záujmu, teda žalobca nemôže znášať náklady toho,

že na pozemku je vybudovaná komunikácia, ktorá slúži verejnému záujmu. Rovnako skutočnosť, že
odpredaltietopozemkyP.I.,niejerelevantná,nakoľkovzhľadomnato,ženajehopozemkujepostavená
komunikácia, nepripadala do úvahy nejaká súťaž na trhovú cenu, naopak v prípade, že by pozemky
neboli zaťažené, ich suma by bola vyššia.

8. Žalovaní v 1. a 2. rade sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili napriek výzve súdu prvej inštancie.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolania strán
sporu nie sú dôvodné (okrem odvolania proti výroku o trovách konania).

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetkos prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto
skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

13. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,

pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

14. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu ako aj obsahu odvolaní strán sporu dospel k
záveru, že odvolania žalovaných v 1. a 2. rade sú nedôvodné v celom rozsahu a odvolanie žalobcu je

dôvodné proti výrokom V. až IX. rozsudku súdu prvej inštancie.

15. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalovaných v 1. a 2. rade poukazuje na obsah
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie v bode 42, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. V danom
prípade je rozhodujúci dátum podania žaloby na súd prvej inštancie, teda deň 29.06.2012. Zo samotnej

žaloby nepochybne vyplýva to, že jedná sa o žalobu o náhradu za vecné bremeno, kedy aj z petitu
žaloby je zrejmé, že žalobca, respektíve v čase podania žaloby žalobcovia, sa domáhali náhrady za
vecné bremeno zo strany žalovaných, pričom žiadali, aby výška náhrady bola špecifikovaná súdnym
znalcom pribratým súdom. Tento záver nezameniteľne vyplýva z obsahu žaloby, čím je zrejmé, že sa
nejednalo o určovaciu žalobu, ale o žalobu o na plnenie, pričom výška uplatnenej finančnej náhrady mala

byť špecifikovaná až v priebehu konania súdom pribratým znalcom. V danom prípade nebolo spornou
skutočnosťouto,ženárokžalobcuboluplatnenývrámcitrojročnejvšeobecnejpremlčacejdoby.Spornou
skutočnosťou bolo to, či zo samotného obsahu žaloby možno vydedukovať, že žalobca sa domáhal
finančnej náhrady za vecné bremeno, pričom vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a na ustanovenie
§ 41 OSP, ktoré bolo účinné v čase podania žaloby, je nutné posudzovať úkon urobený účastníkmi

podľa jeho obsahu, pričom z obsahu žaloby nepochybne vyplýva to, že sa žalobcovia v tom čase
domáhali finančnej náhrady v súvislosti s obmedzením ich vlastníckeho práva vecným bremenom. Z
týchto dôvodov považoval odvolací súd odvolacie námietky ohľadom nesprávneho posúdenia námietky
premlčania za nedôvodné.

16. Rovnako za nedôvodné boli odvolacím súdom považované aj námietky žalovaného v 1. rade v tom,
že predmetné plnenie je v rozpore s dobrými mravmi s tým, že na pozemku sa nachádza komunikácia,
ktorá slúži verejnému záujmu. V danom prípade sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobcu, že
došlo k zásahu zo strany štátu do vlastníctva fyzickej osoby, pričom zo samotného znenia Zákona
č. 66/2009 Z.z. vyplýva, že túto skutočnosť bral do úvahy citovaný zákon a upravil vzťahy medzi

vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby spôsobom takým, že bolo zriadené vecné bremeno. Odvolací
súd poukazuje na to, že nemožno prenášať na fyzické či právnické osoby bez odplaty úlohy, ktoré má
plniť vo verejnom záujme štát, čo by bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky ako aj s Dodatkovým
dohovorom č.1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého vlastnícke
právo bez náhrady nemožno nikomu obmedzovať.

17. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalobcu, tieto v podstate namietali postup súdu prvej inštancie,
ktorý vychádzal pri určovaní hodnoty náhrady za vecné bremeno za uplatnené obdobie tak, že
vychádzal zo znaleckého posudku inštitútu pribratého v konaní, a to v časti, kedy bola vyčíslená
hodnota predmetných pozemkov metódou polohovej diferenciácie a nie porovnávacou metódou, kedy

by bola hodnota týchto pozemkov vyššia a tým aj vyššia náhrada, ktorá by bola súdom priznaná
za vecné bremeno. Odvolací súd pri posúdení tejto skutočnosti plne stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, že v danom prípade je pre stanovenie všeobecnej hodnoty pozemkov vhodná metóda
polohovej diferenciácie. Tento záver vyplýva z Posudku č. 21/2016 Inštitútu znalcov aj zo špecifík tohtoprípadu. Metóda polohovej diferenciácie je štandardnou metódou pre stanovenie všeobecnej hodnoty
nehnuteľností so zohľadnením polohy a ostatných relevantných faktorov s ktorými počíta Vyhláška o
všeobecnej hodnote nehnuteľnosti, pričom v prípade, že existujú porovnateľné pozemky, ktoré boli na

trhu realizované v obdobnom mieste a v obdobnom čase, možno vychádzať z porovnávacej metódy.
Vzhľadom na špecifikum týchto pozemkov teda aj podľa názoru odvolacieho súdu, je dôvodné použiť
metódu polohovej diferenciácie a z tejto aj vychádzať, nakoľko pozemky, ktoré sú predmetom tohto
konania nie sú pozemkami typu, ktorý by bol bežne predmetom trhového obchodovania na realitnom
trhu. Je logické dospieť k záveru, že porovnávacia metóda je vhodná v prípade, ak sa predáva pozemok

vhodný pre výstavbu domu či pozemok pre poľnohospodársku výrobu v mieste, kedy sa v obdobnom
časerealizujenatrhupredajporovnateľnýchpozemkov,čosatýkavýmery,bonity,kvalityvdanejlokalite.
Vzhľadom na špecifiká tohto pozemku nemožno v danom prípade použiť metódu porovnávaciu, a preto
je nutné vychádzať zo záverov zistených na základe metódy polohovej diferenciácie. Z Doplnku č.1
Znaleckého posudku č. 21/2016 vyplývajú závery, ktoré korešpondujú s výrokovou časťou rozsudku
súdu prvej inštancie, kedy súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade na zaplatenie náhrady

za zriadenie vecného bremena v zmysle záverov citovaného znaleckého posudku (č.l. 654 v spise).

18. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu, že mu neboli doručené zmluvy, ktoré predkladali
žalovaní uvádza, že týmto postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces u žalobcu, nakoľko tento porovnávací materiál bol predkladaný za účelom vypracovania metódy

porovnávacej, pričom súd vychádzal z metódy polohovej diferenciácie, a preto nevychádzal z týchto
zmlúv pri rozhodovaní vo veci, čim nemohlo dôjsť k porušeniu práv žalobcu do tej miery, že by došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Rovnako to, že súd prvej inštancie neakceptoval návrh na
vykonanie kontrolného znaleckého dokazovania, nie je porušením práva žalobcu na spravodlivý proces,
súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil to, že súdom pribratá znalecká inštitúcia vysvetlila dostatočne

svoj postup pre svoje závery a vypracovanie ďalšieho znaleckého posudku by bolo nehospodárne. Súdy
v občianskom súdnom konaní nie sú povinné vykonať všetky navrhované dôkazy, pričom posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z týchto budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdu (§185 CSP) a nie účastníkov konania. Ak teda súd prvej inštancie odmietol vykonať
navrhnutý dôkaz s odôvodnením uvedeným v rozsudku, konal v rámci svojej právomoci. V danej

veci bol skutkový stav pre rozhodnutie súdu ustálený, a preto ako dôvodný je nepochybne nutné
zhodnotiť postup súdu prvej inštancie, keď zamietol návrh na vykonanie dôkazu vo forme kontrolného
znaleckého dokazovania. V danej veci odvolací súd uvádza, že výber dôkazných prostriedkov je na
vôli účastníka konania, teda strany sporu, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonávané
a ktoré nie rozhoduje súd na základe svojej úvahy, pričom obsahom záruky na spravodlivý proces

z pohľadu limitovania tejto voľnej úvahy súdu je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov
nepostavilo účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s protistranou v súdnom
spore (porovnaj rozsudok ESĽP Feldbruggee proti Holandsku z roku 1986). V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že týmto zamietnutím navrhovaného kontrolného dokazovania nebol postavený žalobca
do nevýhodnejšieho postavenia oproti žalovaným, nakoľko pribratá znalecká inštitúcia dostatočnej a

bezpečne ustálila výšku náhrady, ktorú uplatňoval žalobca. Samotný žalobca v žalobe, ktorú podal na
súd sám navrhoval, aby túto sumu ustálil súdom pribratý znalec, preto nemožno vyčítať súdu prvej
inštancie, ak rozhodol na základe takéhoto znaleckého posudku.

19. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno

zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu

práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S
prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že namietané konanie súdu nenapĺňa znaky
porušenia práva odvolateľa na spravodlivý proces aj s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti.

20. Pokiaľ sa týka podania žalobcu zo 14.02.2018, ktoré bolo doručené odvolaciemu súdu v priebehu
odvolacieho konania, k tomuto odvolací súd nezaujal stanovisko s poukazom na ustanovenie § 364
CSP, nakoľko odvolací súd sa môže zaoberať len skutočnosťami, v rozsahu ktorými bolo rozhodnutie
napadnuté v lehote na podanie odvolania.21. Pokiaľ sa týka odvolania žalobcu voči rozsudku, a to vo výrokoch V. až IX., odvolací súd považoval
odvolanie žalobcu za dôvodné.

22. Aj keď Civilný sporový poriadok neobsahuje ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 OSP, ktoré
umožňovalo priznať trovy v rozpore so zásadou úspechu, nakoľko však nemožno žalobcu ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti, je aj v takýchto prípadoch dôvodné pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzať z toho,

že žalobca bol úspešný v konaní, pričom je dôvodné priznať mu plnú náhradu trov konania vychádzajúc
však z výšky priznaného nároku, teda z prisúdenej sumy. Ide o prípadz, kedy bol žalobca plne úspešný
vo veci čo do právneho základu, nie však do výšky priznaného nároku, nakoľko to vychádzalo zo
znaleckého posudku. Žalobca nemohol predvídať závery znaleckého dokazovania, preto je dôvodné
priznať mu plnú náhradu trov konania. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok vo výrokoch V. až IX. tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania

proti žalovanému v 1. rade v rozsahu 100 %. Z rovnakých dôvodov má žalobca má nárok na náhradu
trov konania voči žalovanému v 2. rade v rozsahu 100 %.

23. Pokiaľ sa týka výrokov, ktorými odvolací súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade nahradiť znaleckej
organizácií znalečné, odvolací súd zaviazal žalovaného v 1. rade na náhradu znalečného v rozsahu 65

% s poukazom na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade bol pasívne legitimovaný vo vzťahu k pozemku o
výmere K. m.X a žalovaný v X. rade vo vzťahu k pozemkov o výmere K. m2, čo v pomere ku celkovej
výmere pozemkov XXX m2 činí na žalovaného v 1. rade XX % a na žalovaného v 2. rade 35 %. Znalecký
posudok bol vypracovaný na obe pozemky spoločne, preto je dôvodné, aby sa neúspešní žalovaní v 1. a
2. rade podieľali na nákladoch k vypracovanému znaleckému posudku v rozsahu, v ktorom zodpovedajú

za nárok žalobcu (§ 259, § 255 ods. 1 CSP).

24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením
§ 255 ods. 1 CSP s poukazom na skutočnosť, že v merite veci žiadna zo strán sporu nebola v odvolacom
konaní úspešná.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).