Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/357/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8311206219
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8311206219.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne: S. D., nar. XX.X.XXXX,
bytom Y., Laborecká č. XXXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Hencovským, AK JUDr.
Anton Hencovský & spol., Františkánska č. 3, Košice proti žalovaným: l/ Hilti Slovakia, spol. s.r.o., so
sídlom Galvaniho 7, Bratislava IČO: 31 344445, zást. Advokátskou kanceláriou NIŽNÍK spol. s.r.o.,

Kováčska 21, Košice, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., Dostojevského rad 4, Bratislava, o náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne a žalovaného v 1/ rade proti rozsudku Okresného súdu
Humenné, č. k. 5C/95/2011-301 zo dňa 14.05.2015, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v
rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu 1.inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému v 1/ rade povinnosť uhradiť žalobkyni
40.000,- Eur v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Ďalším výrokom v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Žalobu proti žalovanému v 2/ rade zamietol. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne v
lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Posledným výrokom uložil žalovanému v 1/
rade povinnosť uhradiť súdny poplatok z návrhu vo výške 2.400,- Eur na účet Okresného súdu Humenné
v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ratifikovaného pod č. 209/1992 Zb., čl. 19 ods. 2, čl. 15 ods. 1, 2
Ústavy SR, podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 09.06.2008 došlo k dopravnej nehode,

ktorú zavinil žalovaný v 1.rade, ktorý v čase dopravnej nehody bol zamestnancom žalovaného v 2.rade
a pri ktorej utrpela žalobkyňa zranenia, následkom ktorých musela byť vykonaná urgentná sekcia, pri
ktorej narodené dieťa krátko po 35. minútach zomrela. Smrťou blízkej osoby došlo nesporne k zásahu
do osobnostného práva žalobkyne tak, že bola narušená celistvosť jej rodiny, bolo zasiahnuté do jej
súkromného rodinného života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, najmä v citovej oblasti
nenapraviteľné. Žalobkyňa utrpela citovú ujmu, spočívajúcu v nepríjemných pocitoch smútku, šoku,

ľútosti, ale aj úzkosti a strachu, ktorý pretrváva doposiaľ aj po narodení jej ďalšieho dieťaťa. Subjektmi
zodpovednými za zásah, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v
porušení,alebolenvohrozeníosobnostifyzickejosobnosti,jejfyzickejamorálnejintegrity,môžubyťbuď
fyzické osoby, alebo osoby právnické. V prípade, že za zásah zodpovedá právnická osoba, vychádza
sa všeobecne z toho, že ak bol zásah do osobnosti spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou k realizácii činnosti tejto právnickej osoby, postihujú občiansko-právne sankcie podľa § 13 O.

z. samotnú právnickú osobu a to pri analogickom použití ustanovenia § 420a ods. 2 O. z. v spojení s
§ 427 a násl. O. z. a § 853 O. z. Z tohto hľadiska je teda zodpovedný žalovaný zamestnávateľ vodiča,t.j. spoločnosť Hilti Slovakia, spol. s r.o. (podobný názor bol vyslovený aj v rozhodnutí 30Cdo/999/2007
Najvyšší súd SR). Pri určení zodpovedného subjektu za zásah do súkromia žalobkyne vychádzal teda
súd zo zásady, podľa ktorej, ak bol neoprávnený zásah do osobnosti spôsobenej niekým, kto bol použitý

právnickou, či fyzickou osobou v realizácii činnosti tejto právnickej osoby, či fyzickej osoby, postihuje
občiansko-právna sankcia podľa § 13 O. z. samotnú právnickú, či fyzickú osobu pri analogickom použití
ustanovenia § 420 ods. 2 O. z. v spojení s ustanovením § 853 O. z. a § 427 a násl. O. z. Predpokladom
analogického použitia ustanovenia § 420 ods. 2 O. z. v danom prípade je, že činnosť zamestnanca
celkom zrejme nepostrádala miestny, časový a vecný vzťah k plneniu úloh právnickej osoby, keď v

konaní nebolo spochybňované, že by žalovaný (pôvodne žalovaný v 1.rade) v dobe predchádzajúcej
bezprostredne dopravnej nehode, ktorú zavinil, neplnil úlohy vyplývajúce z činnosti žalovaného v 2.rade
a že by sa tak dopustil v tomto zmysle excesu. Ustanovením § 13 O. z. fyzickej osobe dotknutej v jej
osobnostnej sfére dala mimo iného právo požadovať z tohto dôvodu zodpovedajúce zadosťučinenie a
to morálne, alebo prípadne majetkové. Ak Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 za určitých kvalifikovaných
podmienok poskytuje možnosť priznať postihnutej fyzickej osobe zadosťučinenie v peniazoch, potom

to súčasne nevymedzuje prípadnú hranicu či už minimálnu, alebo maximálnu pre určenie jej výšky.
Súd v medziach týchto ustanovení mal za to, že primerané finančné zadosťučinenie pre žalobkyňu je
40.000 eur, ktoré jej priznal a zaviazal žalovaného v 1.rade k náhrade tejto nemajetkovej ujmy. Táto
suma aj vzhľadom na rozsudok Krajského súdu v Prešove, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného
súdu Humenné a priznaná nemajetková ujma manželovi žalobkyne G. D. vo výške 30.000 eur je z

pohľadu súdu primeraná, pretože žalobkyňa, ktorá bola matkou tohto dieťaťa, prežívala intenzívnejšie
zásah do jej súkromia, čo v konaní bolo nepochybne preukázané, keďže išlo o jej druhé tehotenstvo
po tom, čo prvé skončilo potratom, po tom, čo bola onkologickým pacientom po ženskej stránke, bola
podrobená operácii a tešila sa na dieťa, ktoré očakávala, keďže v čase dopravnej nehody bola už v
29. týždni tehotenstva a mala k nemu vytvorený aj citový vzťah. Suma 40.000 eur, ktorú súd priznal

žalobkyni, by mala čiastočne zmierniť preukázanú ujmu, hoci ani táto hmotná satisfakcia nepochybne
nemôže odčiniť dôsledky tragickej nehody, ktorú zanechala v živote žalobkyne trvalé následky. V súlade
s citovaným zákonom pri výške náhrady nemajetkovej ujmy sa prihliada k závažnosti vzniknutej ujmy a k
okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd mal za to, že strata člena rodiny je neodčiniteľnou
ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny závažným spôsobom a preto morálne zadosťučinenie je

celkom nepostačujúce. Pokiaľ ide o okolnosti, ku ktorým došlo k zásahu, súd poukazuje na odôvodnenie
rozsudku vydaného v trestnej veci proti vodičovi motorového vozidla, kde sa konštatovalo, že síce išlo
o trestný čin spôsobený z nedbanlivosti, ale ním bola spôsobená ťažká ujma na zdraví a uvedený čin
bol spôsobený závažnejším spôsobom konania a to porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa
zákona. Posúdením týchto dvoch kritérií rozhodujúcich pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy

dospel k záveru, že náhradu je potrebné poskytnúť vo výške 40.000 eur. Súd žalobu voči žalovanému v
2.rade (pôvodne žalovaný v 3.rade) zamietol, pretože pokiaľ ide o tohto žalovaného, vzniku občiansko-
právnej zodpovednosti za majetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13
O. z. musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu spolu s objektívnym
spôsobom vyvolať nemajetkovú ujmu. Tento zásah musí byť neoprávnený a musí byť zistená existencia

príčinnej súvislosti medzi takýmto zásahom a neoprávnenosťou zásahu. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z
týchto predpokladov potom vylučuje možnosť nástupu sankcie podľa § 13 O. z. Žalovaný v 2.rade ako
poisťovňa je len účastníkom poisteného vzťahu zo zodpovednosti poistenia vozidla uzavretého medzi
ňouaprevádzkovateľommotorovéhovozidlaajenepochybné,žesámnezasiaholdoosobnostnýchpráv
žalobcu. Súd prvej inštancie mal za to, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nevyplýva, že
by rozsah poistného krytia zahŕňal aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, lebo tento
nárok sa v celom zákone ani nespomína. Súd mal teda zato, že tento nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 11 a násl. O. z. nie je krytý predmetným zmluvným poistením. Na podporu
uvedeného poukazuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009, podľa ktorého

chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poistného poškodenému, ak
v zmluve nie je uvedené inak, nie je zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život a teda
podľa súčasnej platnej právnej úpravy podľa tohto zákona nemožno priznať mu náhradu nemajetkovej
ujmy. Aplikačná prax vnútroštátnych súdov potvrdzuje, že rozsah poistného krytia podľa zákona o
poistnom zmluvnom poistení nepokrýva nemajetkovú ujmu. Aj napriek rozsudku Európskeho súdu vo

veci Haasová súd mal za to, že každý členský štát mal zosúladiť svoje vnútroštátne právo so smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/S, ktorej účelom je, aby každý členský štát prijal opatrenia
potrebné na zabezpečenie krytia zodpovednosti za škodu vzhľadom k používaniu motorových vozidiel
na svojom území (bod 3 smernice) a aby všetky motorové vozidlá na území spoločenstva boli pretento prípad poistené (bod 8 smernice). Zo smerníc, ktoré nie sú priamo aplikovateľné, aplikovateľné
sú iba nariadenia vyplýva, že každý členský štát by mal prijať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorou by
zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel, je pokrytá poistením, pričom

poistenie povinne pokrýva škodu na majetku a ujmy na zdrví. Keďže v súčasnej dobe tomu tak nie je,
súd z vyššie uvedených dôvodov žalobu voči žalovanej poisťovni zamietol. Výrok o trovách konania
odôvodnil ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 tak, že o nich
rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Výrok o súdnom poplatku odôvodnil v
súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v platnom znení noviel v spojení s položkou 1 písm. a)

sadzobníka predmetného zákona, pretože žalobkyňa bola vo vzťahu k žalovanému v 1/rade úspešná.

4. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa, a to voči výroku, ktorým bola žaloba voči
žalovaným v 2/ rade zamietnutá, teda tretiemu výroku rozsudku. Namieta, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza v tejto časti podľa žalobkyne z nesprávneho právneho posúdenia veci súdom.
Podľa názoru žalobkyne si súd prvej inštancie nesprávne po právnej stránke vyložil rozsudok Súdneho

dvora EÚ z 24.10.2013 vo veci C-22/12 (prípad Haasová) konkrétne v ňom obsiahnutý výklad únijného
práva. V uvedenom rozhodnutí tento súdny orgán konštatoval, že aj náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorá vznikla pozostalým v súvislosti so smrťou blízkej osoby spôsobenou prevádzkou motorového
vozidla, je nutné podradiť pod pojem ujma na zdraví, ktorý používa čl. 1 druhej smernice. Súdny
dvor EÚ týmto rozhodnutím zaujal záväzný právny názor pre Slovenskú republiku, v zmysle ktorého

povinné zmluvné poistenie musí pokrývať aj túto nemajetkovú ujmu. Satisfakcia nemajetkovej ujmy
pozostalých v zmysle ust. § 13 Občianskeho zákonníka tak má sledovať osud náhrady škody podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, čo súd prvej inštancie neakceptoval.
Žalobkyňa má za to, že Súdny dvor EÚ pri svojom rozhodovaní (čl. 57 - 58 rozsudku) prihliadol na
skutočnosť, že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej škodlivým zásahom mimo rámca všeobecnej zodpovednosti za škodu. Napriek tomu, že
náhrada nemajetkovej ujmy expressis verbis nie je uvedená medzi náhradami, ktoré zákonodarca
špecifikoval v ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., nemôže to podľa žalobkyne samo o sebe
viesť ku záveru, že tento nárok voči žalovanému v 2/ rade je nedôvodný. Povinnosťou súdu prvej
inštancie v tomto smere bolo vykladať zákon č. 381/2001 Z.z. v zhode s pravidlami únijného práva,

ktoré sú obsiahnuté v záväzných aktoch Európskej únie, nevynímajúc smernicu Rady č. 72/166/EHS
z 24.04.1972, č. 84/5/EHS z 30.12.1983, č. 90/232/EHS zo dňa 14.05.1990, ako aj č. 200/26/EHS
zo 16.05.2000. Ako je uvedené vo všeobecnej časti Dôvodovej správy ku zákonu č. 381/2001 Z.z., z
uvedenýchsmerníczákonodarcavychádzalpriprípravetohtozákona.Možnopretokonštatovať,žetento
právny predpis je výsledkom ich implementácie. Žalobkyňa považuje v tomto smere za dostatočné, že vo

vnútroštátnom poriadku (Občiansky zákonník) existuje zodpovednostný mechanizmus, ktorý sa aktivuje
v prípade vzniku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, pričom priznáva
poškodeným osobám nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Nesprávne právne posúdenie súdom prvej
inštancie v tejto otázke je dôsledkom chybného právneho výkladu, pri ktorom súd prvej inštancie
opomenul potrebu aplikácie eurokomformného výkladu, ktorý rešpektuje účel z transponovaných

smerníc. Pasívna legitimácia žalovaného v 2/ rade podľa žalobkyne vyplýva zo skutočností, že súčasťou
náhrady škody, ktorú pokrýva povinné zmluvné poistenie v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. je aj náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch, čo rezultuje z uvedeného eurokomformného výkladu, všeobecne
záväzného výkladu Súdne dvora EÚ v otázke stanovenia pojmu „škoda na zdraví“, ako aj účelu a cieľu
dotknutých transponovaných smerníc. Súd prvej inštancie neakceptoval prednosť únijného práva pred

vnútroštátnym právom a pri právnom posúdení veci opomenul na túto prioritu, ktorá sa vzťahuje nielen
na právne akty orgány európskych spoločenstiev a Európskej únie, ale aj na výklad, ktorý je obsahom
judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nezakladá sa na realite fakt, že by aplikačná prax vnútroštátnych súdov
ako v rozsudku tvrdí súd prvej inštancie potvrdzovala skutočnosť, že rozsah poistného krytia podľa
zákona č. 381/2001 Z.z. nepokrýva nemajetkovú ujmu. V tomto smere sú rozhodnutia súdov odlišné, a

to vrátane opačného právneho názoru v porovnaní s právnym názorom súdu prvej inštancie v tejto veci,
čo vyplynulo aj z rozhodnutí súdov SR, ktoré žalobkyňa predložila na pojednávaní konanom vo veci
dňa 14.05.2015. Preto žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti zmenil a vyhovel žalobe aj vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie aj žalovaný v 1/ rade, a to proti výrokom,
ktorým žalovanému v 1/ rade bola uložená povinnosť uhradiť žalobkyni 40.000,- Eur v lehote do 15
dní od právoplatnosti rozsudku, ktorým žaloba proti žalovanému v 2/ rade bola zamietnutá a ktorým
bola žalovanému v 1/ rade uložená povinnosť uhradiť súdny poplatok z návrhu vo výške 2.400,- Eurna účet Okresného súdu Humenné v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu voči žalovanému v 1/ rade zamietne a
žalobkyni bude uložená povinnosť nahradiť žalovanému v 1/ rade trovy súdneho konania. Žalovaný

v 1/ rade namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie, nakoľko je toho právneho názoru, že nie je
nositeľom povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva uplatnenej žalobkyňou v predmetnej žalobe, na
plneniektorejbolrozsudkomzaviazaný,atonajmäspoukazomnaskutočnosť,ženáhradanemajetkovej
ujmy spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel je krytá zákonným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel. Žalovaný vidí nesprávne právne posúdenie veci konajúcim

súdom, z dôvodu neakceptovania prednosti komunitárneho práva pred právom Slovenskej republiky ako
členského štátu EÚ, pričom táto prednosť vyplýva jednak zo samotnej zmluvy o pristúpení Slovenskej
republiky k Európskej únii, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je v zmysle čl. 1 ods. 2 Akt o podmienkach
pristúpenia a zároveň aj z Ústavy SR. Slovenský republika ratifikovala s účinnosťou od 01.05.2004
Zmluvu o pristúpení k Európskej únii. V zmysle čl. 2 Aktu o podmienkach pristúpenia k EÚ sú pre
Slovenskúrepublikuzáväznétakpôvodnézmluvy,akoajprávneaktyorgánovEurópskychspoločenstiev

a Európskej únie vrátane interpretácie obsiahnutej v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
SDEÚ) a teda aj zásady prednosti komunitárneho, resp. únijného práva pred vnútroštátnym. Žalovaný
v 1/ rade ďalej poukázal na čl. 7 ods. 5 ústavy SR o prednosti medzinárodných zmlúv o ľudských
právach a základných slobodách pred zákonmi. Prednosť sekundárneho komunitárneho a únijného
práva je upravená v čl. 7 ods. 2 vety druhej Ústavy SR a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev

Európskej únie majú v zmysle tohto ustanovenia prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi. V tejto
súvislosti poukázal na rozsudok SDEÚ vo veciach Costa verzus Enel 6/64, rozsudok ESD Internationale
Handelsgesellschaft, Van Duyn verzus Home Office 41/74. Zároveň poukázal na platnú smernicu
Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16.09.2009 o poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole a plnenia povinností z tejto zodpovednosti.

Súd prvej inštancie pri rozhodovaní má povinnosť nielen rešpektovať právo, ale výklad práva a
jeho aplikácia by mala viesť k spravodlivému rozhodnutiu. Ak je účelom poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z. v platnom znení
predovšetkým zabezpečiť, aby všetky poškodených pri škodových udalostiach spôsobených dopravnou
nehodou, boli reálne uspokojené a zároveň zabezpečiť aj ochranu subjektov prevádzkujúcich motorové

vozidlá pred neúmerným rizikom, ktoré im z tejto činnosti hrozí, potom nemožno vyvodiť iný záver ako
ten, že aj nemajetková ujma vyplývajúca z usmrtenia blízkej osoby musí byť krytá zákonným poistením,
čo je aj zámerom komunitárnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel. Žalovaný v 1/ rade poukázal aj na rozdielne znenie slovenského textu Smernice 2009/103/
ES, pričom anglický text nepoužíva termín poistenie zodpovednosti za škodu, ale termín poistenie

proti občianskoprávnej zodpovednosti. Aj české znenie Smernice upravuje pojištění o občanskoprávni
odpovědnosti z provozu motorových vozidiel a nie poistenie zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie SDEÚ z 20.06.2008 state Celina Nguyen The Norwegian state (E-8/07, EFTA
Court Report, čl. 26 a čl. 27), v ktorom tento uviedol, že vzhľadom na odlišnosť medzi rôznymi jazykovými
verziami, ako aj na cieľ, ktorý 3 uvedené smernice chránia treba uviesť, že pod pojmom ujma na

zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poistného za škodu upravuje
vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo
zahŕňa aj fyzickú, ako aj psychickú traumu. Ďalej žalovaný v 1/ rade poukázal na skutočnosť, že súd
prvej inštancie prerušil konanie do rozhodnutia SDEÚ o predbežnej otázke vo veci C-22/12, kde SDEÚ
vyhlásil dňa 24.10.2013 rozsudok, v ktorom jednoznačne konštatoval, že povinné zmluvné poistenie

musí pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy. SDEÚ dokonca stanovuje povinnosť súdov členských
štátov interpretovať vnútroštátne právo v duchu európskych smerníc, a to v čo najväčšej možnej miere.
V tejto súvislosti poukázal žalovaný v 1/ rade na rozsudok SDEÚ EÚ C-397/01- Pfeiffer a i. z 05.10.2004
a rozsudok SDEÚ EÚ C-282/10 z 24.01.2012. Z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby, ktorý je spôsobený prevádzkou motorových vozidiel sa v zmysle uvedeného

má teda odškodniť aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú
súd môže priznať zadosťučinenie peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka,
ktorú možno považovať pri použití eurokomformného výkladu za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2
písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z., za ktorú zodpovedá v celom rozsahu poisťovňa, teda v tomto prípade
žalovaný v 2/ rade. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že motorové vozidlo Škoda Octavia EČ

J. bolo poistené žalovaným v 1/ rade, a teda v prípade škodovej udalosti je žalobkyňa ako poškodená
oprávnená v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. v platnom znení uplatniť svoj nárok priamo
proti poisťovateľovi - žalovanému v 2/ rade.6. Žalovaný v 1/ rade napriek tomu, že stanovenie výšky nemajetkovej ujmy ponecháva zákon na
úvahu súdu má za to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 40.000,- Eur, na zaplatenie ktorej
zaviazal súd žalovaného v 1/ rade je neprimerane vysoká a je v rozpore s výškou náhrady, ktorú súdy

v obdobných prípadoch priznávajú pozostalým po obetiach dopravnej nehody. To považuje žalovaný v
1/ rade za porušenie zásad právneho štátu, zásady právnej istoty a predvídateľnosti konania orgánov
verejnej moci, ktorá vyžaduje, aby súdy v rovnakých prípadoch rozhodovali rovnako. Priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy už neplní satisfakčnú funkciu, len má vyslovene charakter obohacovací. Žalovaný
v 1/ rade nevyvracia, že v dôsledku dopravnej nehody došlo na strane žalobkyne k nenapraviteľnému

následku. Napriek tomu má za to, že pri stanovení peňažnej náhrady ako náhrady nemajetkovej ujmy,
ktorú žalobkyňa utrpela, je v tomto prípade nevyhnutné prihliadnuť na skutočnosť, že ujma žalobkyne
podstatným spôsobom spočíva viac-menej v strate určitých očakávaní, keďže žalobkyňa so svojou
novonarodenou dcérou, ktorá bohužiaľ žila len niekoľko minút, nemala ani nemohla mať vybudovaný
pevný vzájomný vzťah a na tieto okolnosti súd žiadnym spôsobom neprihliadol, ani s nimi v písomnom
vyhotovení rozsudku sa žiadnym spôsobom nevysporiadal. Z ľudského hľadiska je pochopiteľné, že

existuje rozdiel v intenzite následkov straty utrpenej pozostalým, ktorý mal s obeťou dopravnej nehody,
na základe spoločného súžitia vybudovaný vzájomný vzťah, teda aj dôsledky straty blízkeho príbuzného
sú nepochybne intenzívnejšie a bolestivejšie a ujmou, ktorú utrpela poškodená smrťou len niekoľko
minútžujúcejdcéry.Žalovanýv1/rademázato,žeokolnosti,ktorépredchádzalidopravnejnehodesúvo
vzťahu k stanoveniu výšky nemajetkovej výšky irelevantné, nakoľko za tieto žalovaný v 1/ rade nenesie

žiadnu zodpovednosť, a preto má za to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy nezodpovedá závažnosti
vzniknutej ujmy, ani okolnostiam, za ktorých ku poškodeniu práva došlo. Rozsudok je nepreskúmateľný,
nakoľkosakonajúcisúdpresvedčivoajednoznačnenevyporiadalsargumentácioužalovanéhov1/rade,
predovšetkým náležitým, jasným a zrozumiteľným spôsobom neobjasnil, prečo v danej veci neaplikoval
eurokomformný výklad pojmu škody v zmysle ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z., zároveň súd prvej

inštancie vychádzal pri svojom rozhodnutí z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prípade, že
odvolací súd potvrdí rozsudok, žalovaný navrhol pripustiť vo veci dovolanie.

7. K odvolaniu žalovaného v 1/ rade sa vyjadrila žalobkyňa. Považuje ho za nedôvodné, nakoľko
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal žalovaného v 1/ rade k úhrade sumy 40.000,- Eur

považuje za vecne správne. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaného v 1/ rade, v odvolaní žalovaný
v 1/ rade neuviedol žiadne skutkové ani právne argumenty, ktoré by jeho pasívnu legitimáciu v spore
vylučovali, resp. spochybňovali. Celá argumentácia žalovaného v 1/ rade sa týka pasívnej legitimácie
žalovaného v 2/ rade. Pokiaľ by aj odvolací súd bol toho názoru, že je daná pasívna legitimácia
žalovanéhov2/rade,žiadnymspôsobombytoneovplyvnilopostaveniežalovanéhov1/rade.Žalobkyňa

nepovažuje za potrebné, aby odvolací súd vyhovel návrhu žalovaného na vyslovenie prípustnosti
dovolania v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k súdom priznanej výške
odškodnenia žalobkyňa je toho názoru, že táto je primeraná a adekvátna protiprávnemu zásahu, ako
aj jeho následkom, pričom v žiadnom prípade nie je neprimeraná, resp. obohacujúceho charakteru ako
tvrdí žalovaný v 1/ rade. Súd prvej inštancie dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil svoje rozhodnutie v tom

smere, ktoré je plne preskúmateľné, preto navrhla rozsudok, ktorým bol žalovaný v 1/ rade zaviazaný k
úhrade sumy 40.000,- Eur, ako aj zaplatenie súdneho poplatku vo výške 2.400,- Eur potvrdiť ako vecne
správny.

8. K odvolaniu žalovaného v 1/ rade sa vyjadril žalovaný v 2/ rade. Uviedol, že má za to, že súd

prvej inštancie sa v odvolaní napadnutom rozhodnutí náležite vyporiadal s otázkou pasívnej legitimácie
žalovaných a vec správne právne posúdil. Svoje tvrdenie oprel aj o už právoplatné skončené konanie
vedené na Okresnom súdu Humenné pod sp. zn. 6C/96/2011, ktoré potvrdil Krajský súd v Prešove
rozsudkom sp. zn. 11Co/30/2012 a vyslovil právny názor, že nárok, ktorý je predmetom aj tohto konania
nie je poistený krytím v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. Právny názor súdu prvej inštancie je totožný

s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa
20.04.2011, ktoré rieši vecne totožný prípad v prejednávanej veci. Pokiaľ žalovaný v 1/ rade na podporu
svojho odvolania poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 Katarína Hassová
proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej, v tejto súvislosti žalovaný v 2/ rade uviedol, že Súdny
dvor EÚ v danom rozsudku odpovedal na prejudiciálnu otázku, t.j. podával výklad smerníc, ktoré sú

určené členskému štátu na ich transpozíciu do vnútroštátneho právneho poriadku. Smernice Rady nie sú
všeobecne záväznými právnymi predpismi a ich záväznosť je daná judikatúrou ESD, výlučne v rozsahu
nepriamej záväznosti. Smernica ako taká je právnym aktom EÚ, ktorý je adresovaný a zaväzuje priamo
členský štát a iba jemu určuje povinnosť prostredníctvom implementačného alebo transformačnéhoopatrenia previesť smernicu do vnútroštátneho práva. V tejto súvislosti poukázal žalovaný v 2/ rade
na rozhodnutie Súdneho dvora v rozhodnutí C-152/84 Marshall. Súd prvej inštancie v prejednávanej
veci správne aplikoval vnútroštátne právo. Žalovaný v 2/ rade preto má za to, že dôvody podaného

odvolania žalovaným v 1/ rade, v ktorej vytýka nesprávne posúdenie pasívnej legitimácie nie sú dané.
Napriektýmtoskutočnostiamžalovanýv2/radepoukázalnato,ževýškasúdomprvejinštanciepriznanej
nemajetkovej ujmy nie je primeranou.

9. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril aj žalovaný v 1/ rade. Poukázal na obsah svojho odvolania, v

ktoromnamietal,ženiejenositeľompovinnostivyplývajúcejzhmotnéhopráva,ktoráalebolažalobkyňou
uplatnenávtomtokonaní,atospoukazomnato,ženáhradanemajetkovejujmyspôsobenejprevádzkou
motorových vozidiel je krytá zákonným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel. Žalovaný v 1/ rade je toho právneho názoru, že z hľadiska zodpovednosti za
neoprávnenýzásahdopôsobnostifyzickejosobyvyvolanéhoprevádzkoumotorovýchvozidielsavrámci
náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma, spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody,

ktorú je s použitím eurokomformného výkladu možné subsumovať pod škodu na zdraví podľa § 4 ods.
2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. V súlade s ust. § 420 ods. 2 až 427 Občianskeho zákonníka, je síce
daná zodpovednosť žalovaného v 1/ rade za zásah do osobnosti žalobkyne, avšak nakoľko v konaní
bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný v 1/ rade bol v čase vzniku zodpovednosti povinne zmluvne
poistený u žalovaného v 2/ rade a v súlade s ust. § 15 ods. 1 zákona je poškodená žalobkyňa oprávnená

uplatniť si priamo nárok na náhradu škody voči poistiteľovi, čo v tomto konaní žalobkyňa urobila, tak
žalovaný v 1/ rade nie je nositeľom povinností vyplývajúcej z hmotného práva, a preto ani nemôže byť v
tomto konaní pasívne legitimovaný. Žalobkyňa vo svojom odvolaní voči rozsudku, konkrétne voči výroku,
ktorým súd zamietol žalobu voči žalovanému v 2/ rade, sama zaujala právny názor, že žalovaný v 2/
rade je v konaní pasívne legitimovaný a žalovaný v 1/ rade sa plne stotožňuje s jej argumentáciou,

avšak nevidí dôvod prečo by v danom prípade mali byť žalovaní v 1/ a 2/ rade zaviazaní na úhradu
nemajetkovej ujmy spoločne a nerozdielne, nakoľko žalovaný v 2/ rade je v danom prípade povinný
uhradiť žalobkyni nemajetkovú ujmu v celom rozsahu, to zn. bez spoluúčasti žalovaného v 1/ rade.

10. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu najskôr musí konštatovať, že pokiaľ

súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(zák. č. 99/1963 Z. z. v znení zmien a doplnkov účinného do 30. 06. 2016), tak odvolací súd musel
postupovať a vec posudzovať už podľa nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015
Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 07. 2016, pričom
aplikoval ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie

(okresného súdu) ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§
34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP),
preskúmalrozhodnutievnapadnutejčasti,t.j.okremvýrokuozamietnutížalobyvprevyšujúcejčasti, ako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia

pojednávania(§385CSPacontrario)a dospelk záveru,žeodvolaniežalobkyneiodvolaniežalovaného
v 1/ rade sú dôvodné.

11. Dohodou zo dňa 15.05.2008 spoločnosť Hilti Slovakia, spol. s r.o., Galvaniho 7, Bratislava - žalovaný
v 1/rade odovzdal osobné motorové vozidlo značky ŠPZ: J.., Škoda Octavia svojmu pracovníkovi I.

Q. pre služobné, i súkromné účely. Spoločnosť Hilti Slovakia, spol. s r.o., Bratislava (žalovaný v 1/
rade) listom oznámila Okresnému riaditeľstvu PZ v Humennom, Úrad justičnej a kriminálnej polície, že
vlastníkom osobného motorového vozidla ŠPZ: J., Škoda Octavia je spoločnosť Leaseplan Slovakia B.
V., organizačná zložka, Dúbravská cesta 1793/2, Bratislava - Karlová Ves, ktorá dňa 25.10.2007 vydala
oprávnenie k používaniu vozidla spoločnosti Hilti Slovakia, spol. s r.o., Bratislava. Krajský súd v Prešove

rozsudkom zo dňa 15.10.2009 č. k. 4To/11/2009-425, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť
dňa 15.10.2009, zrušil rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 4T/101/2008. Súčasne rozhodol vo veci tak, že
obžalovaného I. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, okr. T. - okolie uznal vinným, že dňa 09.06.2008 v
čase okolo 10.05 hod. po ul. Fidlíkovej v Humennom v smere k ul. Družstevnej viedol osobné motorové
vozidlo zn. Škoda Octavia, EČ: J. pričom na križovatke týchto ulíc v rozpore s povinnosťami uvedenými

v § 19 ods. 1, 3 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách, v znení neskorších
predpisov, s vozidlom vošiel do križovatky, kde narazil do prednej pravej časti po hlavnej ceste idúceho
osobného motorového vozidla zn. FIAT Brava, EČ: Y., ktoré viedol v tom čase vodič G. D. v ľavom
jazdnom pruhu štvorprúdovej vozovky v smere z Humenného, v dôsledku čoho G. D. utrpel zraneniaa to pohmoždenie prednej strany hrudnej steny vpravo ľahšieho stupňa, pohmoždenie malička pravej
ruky ľahšieho stupňa s dobou liečenia v trvaní 6 dní. Jeho spolujazdkyňa S. D., t.j. žalobkyňa sediaca na
mieste spolujazdca vpredu, v tom čase v 29. týždni gravidity, utrpela pohmoždenie prednej hrudnej steny

ľahšieho stupňa, pohmoždenie prednej brušnej steny ľahšieho stupňa, odlúčenie placenty, z ktorého
dôvodu jej bola urobená urgentná sekcia, po ktorej narodené dieťa L. D. krátko po 35. minútach zomrela
a to v dôsledku prerušenia dodávky kyslíka do tela novorodenca s následnou hypoxiou - zníženým
okysličovaním tkanív a orgánov pri vnútromaternicovom dusení s poškodením centrálneho nervového
systému. Teda inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a spáchal uvedený čin závažnejším

spôsobom konania a to porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona. Podľa potvrdenia o
poistení zodpovednosti č. 8080003042, osobné motorové vozidlo ŠPZ: J., Škoda Octavia od 25.10.2007
bolo poistené v spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., teda žalovanej v 2/ rade. Toto poistenie
bolo uzatvorené na základe flotilovej poistnej zmluvy pre povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. 8080003042 uzavretej medzi poisťovateľom
Allianz poisťovňa a.s., Bratislava a poistníkom Leaseplan Slovakia B. V., organizačná zložka, Bratislava.

Súčasťou tejto zmluvy boli aj všeobecné poistené podmienky žalovanej v 2/ rade účinné v čase vzniku
dopravnej nehody.

12. Žalobkyňa absolvovala sedenie u psychologičky G.. M. T. opakovane. Na dôkaz svojho tvrdenia
žalobkyňa k žalobe pripojila aj správu o psychologickom vyšetrení u psychológa G.. M. T. zo

dňa 03.06.2011, ktorá potvrdzuje, že žalobkyňa absolvovala v uvedeným období celkovo 14 hodín
psychologického poradenstva - psychoterapie, ktoré boli zamerané na psychologickú podporu a liečenie
postraumatickej stresovej poruchy. Žalobkyňa trpela desivými snami, znovu prežívala traumatizujúce
udalosti, mala panický strach z cestovania autom a tieto symptómy výrazne znižovali kvalitu jej života. Po
čase nastalo aj zníženie intenzity prežívania týchto symptómov. Postupne u žalobkyne nastal čiastočný

návrat niektorým symptómov postraumatickej stresovej poruchy pravdepodobne vyvolanej nárastom
úzkosti pri ďalšom tehotenstve a v strachu o to, aby sa dieťa, ktoré po tejto nehode opäť očakávala,
narodilo zdravé. Toto sa narodilo dňa 21.12.2010.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. 6C/96/2011 bolo rozhodnuté

o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- Eur, ktorú si uplatnil manžel žalobkyne,
t.j. G. D.. Súd prvej inštancie zaviazal dňa 17.01.2012 žalovaného I. Q. zaplatiť žalobcovi 10.000,-
Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rovnako zamietol aj
žalobu voči zamestnávateľovi žalovaného spoločnosť Hilti Slovakia, spol. s r.o., Galvaniho 7, Bratislava
a poisťovni Alianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4 Bratislava. Krajský súd v Prešove,

ktorý rozhodoval o odvolaní, potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby proti poisťovni a zmenil
rozsudok vo vzťahu k zamestnávateľovi I. Q., teda Hilti Slovakia, spol. s r.o. tak, že ten je povinný zaplatiť
žalobcovi 30.000,- Eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a zmenil rozsudok voči I. Q.
tak, že žalobu zamietol. Podľa názoru Krajského súdu v Prešove v čase rozhodovania, zodpovednosť za
náhradu nemajetkovej ujmy má iba zamestnávateľ I. Q., ktorý bol vodičom motorového vozidla a ktorý

dopravnú nehodu spôsobil. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 31.12.2012.

14. Súd prvej inštancie žalobu proti žalovanému v 2/ rade zamietol. Konštatoval, že zo žiadneho
ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nevyplýva, že by rozsah poistného krytia zahŕňal aj nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, lebo tento nárok sa v celom zákone ani nespomína. Súd mal
teda zato, že tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a násl. O. z. nie je krytý
predmetným zmluvným poistením. Na podporu uvedeného poukazuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
SRsp.zn.4Cdo/168/2009,podľaktoréhochránenýmpredmetom,zapoškodeniektoréhomápoisťovateľ
plniť za poistného poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je zásah do súkromia, ktorého

súčasťou je aj rodinný život a teda podľa súčasnej platnej právnej úpravy podľa tohto zákona nemožno
priznať mu náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd s názorom súdu prvej inštancie nesúhlasí. Podľa
názoru odvolacieho súdu je potrebné vykladať pojem škody eurokomformne. Z ust. § 4 ods. 1, 2 písm. a)
zákona č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisovo vyplýva, že poistné krytie zahŕňa jednak škodu
na zdraví a náklady pri usmrtení. Citovaný právny predpis výslovne nevylučuje náhradu nemajetkovej

ujmy, keď v tejto súvislosti je potrebné vychádzať z extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe
nepochybne zahŕňa aj ujmu, keď pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma aj nemajetková,
spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Keďže pojem škoda uvedený v
čl. 1 bod 2 prvej smernice nie je presnejšie vymedzený, nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhyškody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva, žeby
sa mali vylúčiť z tohto pojmu (bod 58 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12). Keďže zodpovednosť
poisteného, ktorá vyplýva z § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vznikla na základe dopravnej nehody a

mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne
hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice (bod 57 rozsudku Súdneho
dvora EÚ C-22/12). Ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody
požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením
motorového vozidla. Účastníkom tohto poistného vzťahu je žalovaný (poisťovňa) v 2/ rade a z toho

vyplýva dôvodnosť jeho pasívnej legitimácie v prebiehajúcom konaní. Treba zdôrazniť, že unijné právo
vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje. Harmonizácia sa týka až následného poistného krytia
náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátne právo priznáva.

15. Žalobkyňa podala odvolanie iba voči výroku čo do zamietnutia žaloby vo vzťahu k žalovanému v
2/ rade. S dôvodmi uvedenými v odvolaní žalobkyne, odvolací súd súhlasí. Ide o nesprávne právne

posúdenie súdu prvej inštancie v otázke chybného právne výkladu, pri ktorom súd prvej inštancie
opomenul potrebu aplikácie eurokomformného výkladu, ktorý rešpektuje účel transformovaných
smerníc. Žalobkyni skutočne súd prvej inštancie nepriznal taký rozsah práv, aký predpokladá právo
Európskej únie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že právny názor Najvyššieho
súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 4Cdo/168/2009, na ktorý poukazuje súd prvej inštancie, ale i

právny názor v rozsudku Krajského súdu v Prešove, vyslovený vo vzťahu k poisťovni, kde žalobcom bol
manželžalobkyne,vedenýnaOkresnomsúdeHumennépodsp.zn.6C/96/2011sazmenilavyvinulinak.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS. 474/2016-17 zo dňa
17.08.2016, ktorým bola sťažnosť obchodnej spoločnosti WÜSTENROT POISŤOVŇA a.s. odmietnutá
ako zjavne neopodstatnená, ale i na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 4Co/658/2014-158

zo dňa 21.05.2015 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/183/2014 zo dňa 26.05.2015. Súd prvej
inštancie teda nerozhodol správne, pokiaľ žalobu voči žalovanému v 2/ rade zamietol.

16. Žalobkyňa žiadala zaviazať žalovaných v 1/ a 2/ rade, predtým aj so žalovaným v 3/ rade k povinnosti
spoločne a nerozdielne zaplatiť jej titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 70.000,- Eur do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Čo do zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti, žalobkyňa odvolanie nepodala,
preto v tejto časti odvolací súd rozsudok nepreskúmaval. Predmetom preskúmania však bol rozsudok
vo vyhovujúcej časti, teda v časti, ktorej žalovanému v 1/ rade bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni
40.000,-Eurvlehotedo15dníodprávoplatnostirozsudku.Žalovanýv1/radepodalodvolanieanamietal
svoju pasívnu legitimáciu a tvrdil, že nie je nositeľom povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva, ktorá

bola žalobkyňou uplatnená v konaní, a to s poukazom na to, že náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej
prevádzkou motorových vozidiel je krytá zákonným poistením zodpovednosti za škodu, spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel. Žalovaný v 1/ rade tvrdil, že v čase vzniku zodpovednosti bol povinne
zmluvne poistený u žalovaného v 2/ rade a v súlade s ust. § 15 ods. 1 zákona je poškodený, teda
žalobkyňa oprávnená uplatniť si priamo nárok na náhradu škody voči poisťovateľovi, čo v tomto konaní

žalobkyňa aj urobila. Preto žalovaný v 1/ rade nie je nositeľom povinnosti vyplývajúcej z hmotného
práva. Tak ako bolo konštatované vyššie, súd prvej inštancie žalobu vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade
nesprávne zamietol. Uloženie povinnosti žalovanému v 1/ rade odôvodnil analogickým použitím ust. §
420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda, že činnosť zamestnanca celkom zrejme nepostrádala miestny,
časový a vecný vzťah k plneniu úloh právnickej osoby, keď v konaní nebolo spochybňované, že by

žalovanývdobepredchádzajúcejbezprostrednedopravnejnehode,ktorúzavinil(súdprvejinštanciemal
zrejme namysli I. Q., pracovníka žalovaného v 1/ rade) v dobe predchádzajúcej bezprostredne dopravnej
nehode, ktorú zavinil neplnil úlohy vyplývajúce z činnosti žalovaného v 1/ rade (predtým v 2/ rade) a žeby
sa tak dopustil v tomto zmysle excesu. Súd prvej inštancie zamietol žalobu vo vzťahu k žalovanému v
2/ rade, ale nezaoberal sa otázkou uplatnenia nároku na náhradu škody voči poisťovateľovi podľa ust.

§ 15 ods. 1 priamo, teda otázkou, či v takom prípade by žalovaný v 1/ rade bol alebo nebol nositeľom
povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva, a teda, či je v skutočnosti v konaní pasívne legitimovaný.

17. K námietka neprimeranej výšky náhrady odvolací súd uvádza, že výška náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou, vždy však s prihliadnutím na zákonné kritéria závažnosti

vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo. Určenie konkrétnej
výšky náhrady potom musí zohľadňovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s
požiadavkou spravodlivosti. Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom
na jej intenzitu, rozsah a trvanie.18. Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných
prostriedkov je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri

prevádzke dopravných prostriedkov je vysoké a nie je opodstatnené obmedzovať poistné plnenie a
prenášať ho na osoby, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácií sú povinne zmluvne poistené,
vrátane vodičov (porov. NS SR 3Cdo 228/2012).

19. Preto odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené, postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b), c)

CSP zrušil napadnutý rozsudok a postupom podľa ust. § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Úlohou súdu prvej inštancie sa bude znova vecou zaoberať, vysporiadať sa v tomto rozhodnutí
s vytýkanými nedostatkami, aplikovať európsku judikatúru i judikatúru Ústavného súdu SR, ďalej sa
vysporiadať so všetkými odvolacími námietkami žalobkyne i žalovaného v 1/ rade a následne vo veci

znova rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 ods. 2 CSP
odôvodniť. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v rozsudku je veľa chýb čo do
označenia strán sporu, zrejme aj z dôvodu, že miesto 3 žalovaných ostali žalovaní len dvaja. Súd prvej
inštancie si to však neuvedomil a často nazýva žalovaného v 1/ rade žalovaným v 2/ rade a žalovaného
v 2/ rade označil ako žalovaného v 3/ rade. Súd prvej inštancie sa znova bude zaoberať primeranosťou

výšky náhrady vo vzťahu k výške náhrady, ktoré súdu v obdobných prípadoch priznávajú.

21. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania
podľa ust. § 396 ods. 3 CSP.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.