Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, February 20, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5XObdo/353/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516202499
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Ličková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8516202499.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Bc. M. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom XX. novembra
XXX/XX, V. N., proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO:
35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov,
vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 1C/96/2016, o dovolaní žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 17. augusta 2018 č. k. 8Co/139/2017-145, takto

r o z h o d o l :

l. Dovolanie o d m i e t a
II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej aj „súd prvej inštancie”) rozsudkom z 19. mája 2017, č. k.
1C/96/2016-88 uložil žalovanému povinnost' vydat' žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 520,00
eurspolusúrokomzomeškaniavovýške8,00%ročnezosumy520,00eurod17.12.2016dozaplatenia,

atovšetkovlehotetrochdníodprávoplatnostirozsudkuazároveňvyhlásilzmluvnúpodmienkuvzmluve
o úvere č. 706100387 zo dňa 15.10.2012 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným uvedenú v bode 11
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru o tom, že 2/3 poplatku zahŕňajú náklady na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne vec posúdil s poukazom na ust. § 52, § 54 ods. 2, § 451, § 457
zákonač.40/1964Zb.Občianskyzákonník(ďalejlen„Občianskyzákonník“);§1ods.2písm.a/,b/ad/,§
9ods.la2,§11ods.lzákonač.129/2010Z.z.oúverochaoinýchúverochapôžičkáchprespotrebiteľov
(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch”). Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi
stranami sporu bola dňa 15. októbra 2012 uzatvorená úverová zmluva, na základe ktorej bol žalobkyni

poskytnutý úver vo výške 1.000,- eur. V uvedenej zmluve bola žalobkyňa označená ako živnostníčka, no
aj ako fyzická osoba (označená rodným číslom). Nakoľko žalovaný v konaní nepreukázal, aby žalobkyni
uvedený úver poskytol na účel jej podnikania, súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa vystupovala pri
uzatváraní zmluvy ako spotrebiteľ. Po preskúmaní zmluvy o úvere dospel súd prvej inštancie k záveru,
že táto neobsahuje údaj o druhu úveru, o termíne konečnej splatnosti úveru, úrokovú sadzbu, RPMN,
ani konkrétnu výšku a termíny jednotlivých splátok a istiny, úrokov a iných poplatkov. Konštatoval, že

absencia uvedených náležitostí spôsobuje, že poskytnutý úver sa považuje bezúročný a bez poplatkov.
Žalobkyňa z poskytnutého úveru 1.000,- eur zaplatila žalovanému sumu 1.520,- eur, čo mal
prvoinštančný súd preukázané z výpisov žalovaného, a teda preplatila poskytnutý úver o sumu 520,-
eur. Uvedený prípad pre účely posúdenia vzniku bezdôvodného obohatenia bolo možné posúdiť ako
plnenie zo zmluvy, ktorá je v časti neplatná, keďže jednak časť zmluvnej podmienky upravujúcej poplatok
za poskytnutý úver prvoinštančný súd považoval za neprijate+nú podmienku, ktorá je v dôsledku toho

neplatná, pričom odplatu vo výške dosahujúcej 52 % z poskytnutej istiny bolo možné považovat' aj
za odplatu dohodnutú v rozpore so zákonom (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka) a aj s dobrýmimravmi, t. j. tiež ako neplatnú, a to už len s prihliadnutím na priemerné úrokové sadzby bánk pri
obdobných úveroch v čase podpisu zmluvy. Námietku premlčania súd prvej inštancie vyhodnotil tak,
že z predloženého prehlásenia mal súd preukázané, že žalobkyňa sa o tom, že došlo k bezdôvodného

obohatenia a kto sa na jej úkor obohatil, dozvedela v apríli 2016. Žaloba bola súdu doručená dňa 30.
júna 2016, teda v rámci dvojročnej subjektívnej doby. Aj keď v predloženom prehlásení nie je uvedený
konkrétny dátum, vzhľadom na to, že žaloba bola podaná najneskör do troch mesiacov, od kedy sa
žalobkyňa dozvedela o bezdôvodnom obohatení, je zrejmé, že subjektívna premlčacia doba neuplynula.
Objektívna premlčacia doba začala plynút' dňom 27. novembra 2012, preto prvoinštančný súd skúmal,

či možno v danom prípade aplikovat' 10-ročnú premlčaciu dobu, keďže v 3-ročnej premlčacej dobe
žaloba na súd nebola doručená. V tejto súvislosti prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaný podniká
okrem iného v oblasti poskytovania úverov, teda musí mu byt' zrejmé, aké náležitosti musí obsahovat'
zmluva o úvere, ako aj aké sankcie vyplývajú z neuvedenia zákonom požadovaných náležitostí. S
týmto je teda minimálne uzrozumený. Ak tieto údaje zo zmluvy o úvere neuvedie a žiada od dlžníka
plnenie uvedené v zmluve o úvere v plnej výške, nemožno jeho konania hodnotit' inak, jako konanie

zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia, minimálne s nepriamym úmyslom. Po preskúmaní
bodu 1 VPPÚ súd prvej inštancie dospel k záveru, že neprijateľnou podmienkou v tomto bode je časť
jeho zmenia upravujúceho, že 2/3 poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy
o úvere spolu s administratívou s tým spojenou. Ide o vágne a do veľkej miery neurčité ustanovenie,
ktoré vôbec nešpecifikuje o aké činnosti ide. Naviac poplatok v takejto výške považoval za neúmerne

vysoký, najmä za situácie, že nemožno zistit', za čo mal byt' vlastne zaplatený, konštatujúc, že je vysoko
pravdepodobné,žežalovanýdonehoskrývaodplatuzaposkytnutieúveru,tedaúrok,resp.aspoňnejakú
čast' z neho.

3. Na odvolanie žalovaného proti prvoinštančnému rozsudku s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby v

prevyšujúcej časti Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „C. s. p.”) po preskúmaní veci v rozsahu podľa § 379 C. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. l C. s. p. a contrario) rozsudkom zo 17. augusta 2018 č. k. 8Co/139/2017 rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

4.Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožnilsoskutkovýmizisteniamisúduprvejinštancie,jehoprávnym
posúdením, osvojil si aj odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom. Na zdôraznenie správnosti
prvoinštančného rozsudku a k odvolacím námietkam poukazujúc na obsah spisu a ust. § 52 ods.1,
2, 3, 53a ods. l, § 100 ods. l, 107 ods. l, 2 § 451 ods. 1, 2, § 9 ods. 2, § 1l ods. l Občianskeho

zákonníka konštatoval, že spotrebiteľský charakter Zmluvy o úvere bez akýchkoľvek pochybností bol v
konaní preukázaný. Zdôraznil, že dôvodom vedúcim k uloženiu povinnosti žalovanému vydať žalobkyni
bezdôvodné obohatenie bolo nedodržanie obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vyplývajúcich z ust. § 9 ods. 2 písm. f/, i/, j/ a y/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. V čase uzatvorenia zmluvy už niekoľko rokov platila

pri spotrebiteľských úveroch úprava vyžadujúca uvádzat' priamo v zmluve úrokovú sadzbu a ročnú
percentuálnu mieru nákladov umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať sa v ponukách rôznych finančných
inštitúcii poskytujúcich úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého úveru. Odvolací súdu mal za dôvodné
preto predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením tak podstatného údaja akým je
výška úrokovej sadzby a výška RPNN priamo v zmluve o spotrebitel'skom úvere nastane zákonom

predpokladaná sankcia, t. j. že veriteľ (žalovaný) nebude moct' od dlžníka (žalobkyne) žiadať úrok z
úveru a ani iné poplatky, a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený
(nepriamy úmysel). Odvolací súd konštatoval, že konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo
súladné s dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských
úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie

preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez
právnehodôvodu,minimálnesnepriamymúmyslomzískat'majetkovýprospech.Sohľadomnaokolnosti
prípaduodvolacísúddospelkzáveru,žeúmyselžalovanéhobezdôvodnesaobohatit'naúkoržalobkyne
bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobkyni,
a teda bol daný aj v čase, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. V tomto

kontexte uviedol, že pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení sa uplatňuje ustanovenie § 107 ods.
2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je premlčacia doba desaťročná a plynie od vzniku
bezdôvodného obohatenia. V predmetnom prípade táto desaťročná premlčacia doba nemohla začat'
plynúť skôr ako v roku 2012 (t. j. skôr ako bola uzatvorená Zmluva o úvere) Je teda zrejmé, že žalobabola podaná pred uplynutím objektívnej premlčacej doby (žaloba doručená súdu 30.06.2016). Žalobu
o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyňa podala aj v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby, pretože o bezdôvodnom obohatení sa nedozvedela skôr ako v januári 2016, kedy kontaktovala

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Žalobkyňa predložila prvoinštančnému súdu o tejto
skutočnostilistinnýdôkaz(č.l.9),ktorýžalovanýrelevantnýmspôsobomnespochybnil.Ztýchtodôvodov
odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné, a preto potvrdil rozsudok v napadnutom
rozsahu ako vecne správny (§ 387 C. s. p.) O nároku odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. l C. s. p. v spojení s § 255 ods. l C. s. p..

5. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný dovolanie,
prípustnost' ktorého odôvodnil ust. § 421 ods. l písm. a/ a c/ C. s. p. tým, že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. V tomto kontexte
uviedol, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty

(napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka na určitú právne relevantnú otázku pri
opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS
80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnost' všeobecného o tej istej právnej otázke za rovnakej
alebo analogickej skutkovej situácie, pokial' nemožno objektívne a rozumne odôvodnit', je ústavne
neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade

v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom
a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou
chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (nález Ústavného súdu SR z 29. mája 2013, sp. zn. l . ÚS 564/2012-48).
Žalovaný poukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd”) sp.

zn. 8Cdo/251/2015, 1Cdo/67/2011, 5Cdo/121/2009, 3Cdo/169/2017, ako aj rozhodnutie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5Co/433/2017, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6Co/430/2016, Krajského súdu v Žiline
pod sp. zn. 7Co/250/2017, považoval rozhodnutie odvolacieho súdu v rozpore s ustálenou judikatúrou.
Namietal procesnú neprípustnosť žaloby o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 137
písm. d/ C. s. p. Podl'a žalovaného nesprávny je aj názor súdov, že ide o bezdôvodné obohatenie a

akýkoľvek jeho nárok na vydanie podlieha zákonnej objektívnej a subjektívnej premlčacej dobe. Mal
za to, že žalobca sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení dňom uhradenia sumy nad rámec istiny,
podľa nevyvrátiteľnej domnienky uvedenej v ust. 2 zákona č. 1/1993 Z. z. Zbierke zákonov Slovenskej
republiky a teda nárok žalobcu je premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe v celom rozsahu. Žalovaný
dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na

ďalšie konanie, alternatívne zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu
zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

6. Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovaného nevyjadrila.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd”) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení,
že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
C. s. p.), konajúca zamestnancom v súlade s ustanovením § 429 ods. 2 písm. b/ C. s. p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru,
že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ C. s. p.).
8. Podl'a § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti (1. júla 2016).

9. V danom prípade bolo konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia začaté pred l. júlom 2016

a teda ešte podľa O. s. p. O žalobe žalobkyne o určenie, že poskytnutý úver je bezúročný a bez
poplatkov, rozhodol súd prvej inštancie po 1. júli 2016 rozsudkom dňa 19. mája 2017, následne, na
odvolanie žalovaného rozhodol odvolací súd (potvrdzujúcim) rozsudkom dňa 17. augusta 2018, a teda
v obidvoch prípadoch už podľa C. s. p. Dovolanie žalovanej bolo podané tiež podľa C. s. p. Aj po
zmene právnej úpravy dovolacieho konania, ktorú priniesol C. s. p. ako nový civilný procesný kódex v

porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou v O. s. p., je však potrebné dovolanie naďalej považovat'
za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového
konania osobitné postavenie a ktorým možno napadnút' rozhodnutie odvolacieho súdu pri splnení
zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania jepodstatnésprávnevymedzeniedovolacíchdôvodovspôsobomupravenýmvzákone(§§431až435C.s.
p.), a to v nadväznosti na konkrétne dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokial' nie sú
splnené procesné podmienky dovolacieho konania, resp. predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobit' prieskumu jeho vecnej správnosti v
dovolacom konaní.

10. Podľa § 419 C. s. p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu

odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnút' dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
C. s. p..

11. Podl'a 421 ods. 1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa odseku 2, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku
I nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podl'a § 357 písm. a/ až n/.
12. Pre úspešnosť dovolania pre riešenie právnej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ C. s.

p. musí dovolatel' vymedziť dovolací dôvod spôsobom upraveným v § 432 ods. 1 a 2 C. s. p., teda tak,
že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnost'
tohto právneho posúdenia.

13. V prípade uplatnenia dovolacieho dövodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne

vymedzenie dovolacieho dövodu v zmysle § 432 ods. 2 C. s. p. nevyhnutným predpokladom pre
posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. Len konkrétne označenie právnej
otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či
ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.), alebo

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.) alebo
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. I písm. c/ C. s. p.).

14. Podl'a § 447 písm. f/ C. s. p., dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spösobom uvedeným v § 431 až §

435.

15. V zmysle citovaných ustanovení na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberat' dovolaním, musia byť
splnené predpoklady prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovení § 420 alebo § 421 C. s. p. a musia
byť splnené podmienky dovolacieho konania, okrem iného aby dovolanie bolo odôvodnené dovolacími

dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolanie a aby dôvody dovolania boli vymedzené spösobom uvedeným
v ust. § 431 až § 435 C. s. p.

16. Uplatnenie dovolacích dôvodov je plne v dispozícii účastníkov konania. Zákon kladie na
ich vymedzenie prísne kvalitatívne nároky, čo súvisí aj s požiadavkou povinného zastúpenia. V

preskúmavanej veci dovolatel' zastúpený advokátom prípustnost' dovolania vyvodzuje s ustanovenia §
421 ods. 1 písm. a/ a c/ C. s. p.

17. V dovolaní, ktorého prípustnost' sa vyvodzuje z 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. musí dovolatel'
konkretizovat' právnu otázku riešenú dovolacím súdom a uviesť ako ju riešil odvolací súd, musí

vysvetliť, v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu a musí uviest', ako by mala byť táto otázka správne riešená. Pre posúdenie
procesnej situácie, v ktorej je prípustné dovolanie podl'a § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. má význam
obsah pojmu „právna otázka”, t. j. ako dovolateľ právnu otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Môže ísť o otázku buď hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli

§ 421 ods. I písm. a/ C. s. p. je charakteristický odklon jej riešenia, ktoré zvolil odvolací súd, od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, kedy sa už rozhodovanie v senátoch
dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, avšak odvolací súd sa svojim rozhodnutím
odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.”, pričom dovolatel' je povinný ním tvrdenýodklon v dovolaní preukázat'. Zároveň ak má byt' dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. c/ C. s.
p., musí dovolateľ špecifikovať rozdielnu rozhodovaciu prax dovolacieho súdu s uvedením konkrétnych
rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých je právna otázka rozhodujúca pre posudzovanú vec riešená

rozdielne. Iba ak sú všetky uvedené kumulatívne podmienky splnené, môže dovolací súd pristúpiť k
uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu.

18. V preskúmavanej veci dovolateľ podal dovolanie, prípustnost' ktorého odvodzoval podľa 421 ods.
1 písm. a/ a c/ C. s. p.. Najvyšší súd konštatuje, že dovolanie žalovaného nesplňa požiadavky

podľa ustanovenia § 432 ods. 2 C. s. p.. Z obsahu dovolania nevyplýva vymedzenie právnej otázky,
od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu ani označenie judikatúry dovolacieho
súdu, ktorá tvorí jeho ustálenú rozhodovaciu prax, od ktorej sa podľa dovolateľa odvolací súd pri
riešení vymedzenej právnej otázky odklonil, resp. označenie judikatúry dovolacieho súdu, v ktorej
je vymedzená právna otázka rozhodovaná rozdielne. Len samotná polemika dovolateľa s právnymi
závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho,

ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu
uvedenému v ustanovení 421 ods. 1 C. s. p..

19. Pokiaľ dovolatel' namietal odklon odvolacieho súdu od rozhodnutí odvolacích súdov a rozdielnu
rozhodovaciu prax odvolacích súdov, zákon viaže prípustnost' dovolania v ustanovení § 421 ods. 1

C. s. p. v písm. a/ a c/ výlučne na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako
súdu dovolacieho, argumentácia inými rozhodnutiami môže byť relevantná ako podporná argumentácia
pri odôvodňovaní dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., avšak nemôže byť
spôsobilávyvolat'dovolacíprieskumprávnychzáverovodvolaciehosúduvoveciach,vktorýchdovolatel'
odvodzuje prípustnost' dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ C. s. p.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené s poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti dospel k záveru, že v podmienkach danej veci k naplneniu tvrdeného dôvodu prípustnosti
dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C. s. p. nedošlo, keďže dovolacie dôvody nie sú
vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C. s. p.. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
dovolanie žalobcu odmietol podľa § 447 písm. f/ C. s. p. bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej

správnosti napadnutých rozhodnutí.

21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C. s. p.). O výške náhrady trov konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie (§ 262
ods. 2 C. s. p).

22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.