Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 26, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoP/117/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314212503
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2314212503.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Katarína Arnouldová a sudcov:

JUDr. Silvia Hýbelová a Mgr. Fedor Benka v právnej veci žalobcu: X. M., nar. XX.X.XXXX, bytom M.. L.
S. XXXX/X, K.-K., právne zastúpený splnomocnencom: Marián Galbavý, advokátska kancelária s.r.o.,
so sídlom Kapitulská 448/6, Trnava, IČO: 51 436 108, proti žalovanej: W. M., nar. XX.X.XXXX, bytom
M.. L. S. XXXX/X, K.-K., právne zastúpená advokátkou: Mgr. Elena Szabóová, so sídlom Hlavné nám. 7,
Nové Zámky, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 26. septembra 2016, č.k. 5C/233/2014-103, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie vyporiadal zaniknuté bezpodielové
spoluvlastníctvo strán sporu tak, že z vecí, ktoré mali žalobca a žalovaná v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, sa prikazujú do výlučného vlastníctva žalobcu: a) nehnuteľnosti v celkovej
hodnote17.000,-Eur,ato-rodinnýdomsosúpisnýmčíslomXXXstojacinapozemkusparcelnýmčíslom
702 registra „C“, - pozemok parc. č. 702 registra „C“ - zastavané plochy a nádvoria o výmere 255 m2, -
pozemok parc. č. 703 registra „C“ - záhrady o výmere 158 m2, spoločne zapísané na Liste vlastníctva č.

XXXX vedenom Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie B. S., obec
B. S., okres Galanta (výrok I.), z vecí, ktoré mali žalobca a žalovaná v bezpodielovom spoluvlastníctve
manželov, sa prikazujú do výlučného vlastníctva žalovanej: a) nehnuteľnosti v celkovej hodnote 40.100,-
Eur, a to - byt č. XX, na prízemí, vo vchode č. X, v bytovom dome súpisné číslo XXXX, stojacom na
parcele č. 3080/146, 3080/147, 3080/148, 3080/149 a s ním súvisiaci podiel na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu vo veľkosti podielu 7857/442384, zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX
vedenom Okresným súdom Šaľa, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie K., obec K., okres

Šaľa, b) hnuteľné veci v celkovej hodnote 1.300,- Eur, a to - zariadenie obývačky, sedacia súprava
rohová, textilná, čiernej farby + taburet, hodnota 165,- Eur, skrinková zostava + malá policová knižnica,
kombinácia čiernej a zelenej farby, materiál drevo, hodnota 150,- Eur, konferenčný stolík, kombinácia
drevo + sklo, hodnota 30,- Eur, zelený koberec strapcový 1,50 x 2 m, hodnota 15,- Eur, plazmový TV
Panasonic, hodnota 140,- Eur, - vybavenie kuchyne, kombinovaná chladnička s mrazničkou Zanussi
bielej farby, hodnota 100,- Eur, mikrovlnná rúra bielej farby Elektrolux, hodnota 30,- Eur, plynový sporák
Mora bielej farby, hodnota 30,- Eur, stôl okrúhly rozkladací, drevo, čierna farba, hodnota 20,- Eur, 5 ks

jedálenských stoličiek, kombinácia drevo + látka, hodnota 20,- eur, - zariadenie spálne, skriňa šatníková
s posuvnými dverami, svetlej farby, 1 ks 3-dverová, 1 ks 2-dverová, hodnota 60,- Eur, manželské
dvojlôžko výklopné, s úložným priestorom, poťah hnedý textil, hodnota 40,- Eur, - zariadenie detskej
izby, skrinková zostava študentská, drevená, farby venge, hodnota 160,- Eur, posteľ látková výklopná súložným priestorom, bielo-čiernej farby 2 ks, hodnota 170,- Eur, počítačový stolík drevený, farba venge,
hodnota 30,- Eur, stolička otočná látková, farba červeno-čierna, 2 ks, hodnota 40,- Eur, - zariadenie
predsiene, šatníková skriňa s posuvnými dverami bielej farby, hodnota 80,- Eur, botník 3-zásuvkový,

bielej farby, hodnota 20,- Eur (výrok II.) a žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie jeho
podielu sumu 12.200,- Eur, do troch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia (výrok III.), ďalej rozhodol,
že žalovaná má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.), a že žalobca a žalovaná sú
povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Slovenskej republike na účet S. Z. a.s. súdny poplatok vo výške
1.752,- Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok V.).

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 143, § 148 ods. 1, §
149 ods. 1 a 3, § 150 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ), a vecne odôvodnil tým, že mal
za preukázané, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov zaniklo rozvodom manželstva na základe
rozsudku Okresného súdu Galanta, ktorý nadobudol právoplatnosť 31.8.2012. Po rozvode manželstva
nedošlo medzi stranami sporu k dohode o vyporiadaní BSM. Z vykonaného dokazovania, predovšetkým

zhodných vyjadrení strán mal súd za preukázané, čo tvorí masu ich BSM. Samotné strany ustálil aj
hodnotu vecí, ktoré patria do zaniknutého BSM, vo vzťahu k nehnuteľnostiam predložili súdu znalecké
posudky vypracované za účelom stanovenia hodnoty nehnuteľností. V zmysle § 182 ods. 2 Civilného
sporového poriadku súd prvej inštancie v tejto časti vychádzal zo zhodných tvrdení strán, keďže nebol
dôvod na pochybnosť o ich pravdivosti a rozsah majetku patriaceho do BSM ako aj jeho hodnotu tak ako

je vymedzená vo výroku tohto rozhodnutia preto súd ďalej nedokazoval. Spornou otázkou, ktorá bola
predmetom dokazovania v tomto konaní, bola oprávnenosť nároku vzneseného žalobcom, ktorý žiadal,
aby sa mu uhradila suma 16.596,96 Eur, ktorú mal zo svojho vložiť na spoločný majetok. Predmetná
suma mala predstavovať dar rodičov žalobcu, ktorý mal byť podľa tvrdenia žalobcu poskytnutý výlučne
jemu a žalobca ho následne použil na kúpu bytu, ktorý patrí do masy BSM. Žalovaná namietala tak

výšku poskytnutého daru ako aj tvrdenie, že šlo o dar výlučne pre žalobcu. Žalobca v žalobe tvrdil, že
celá čiastka daru vo výške 500.000,- Sk bola použitá na kúpu bytu, toto tvrdenie sa mu však v priebehu
konania nepodarilo preukázať. Spochybnil to sám žalobca, ktorý vo svojej výpovedi na pojednávaní
dňa 13.4.2015 uviedol, že za byt zaplatil 400.000,- Sk a o výške kúpnej ceny za byt v sume 400.000,-
Sk sa zhodne vyjadrili aj žalovaná a svedkyňa Ing. Y.. Žalovaná v priebehu konania spochybnila aj

tvrdenie, že kúpna cena bytu vo výške 400.000,- Sk bola uhradená výhradne z prostriedkov získaných
darom od rodičov žalobcu. Toto svoje tvrdenie odôvodnila tým, že v súvislosti s kúpou bytu vyberali
aj žalobca aj žalovaná zo zrušených stavebných sporení svojich detí hotovosť vo výške 18.353,60 Sk,
ktorá bola použitá ako súčasť sumy použitej na obstaranie bytu, čo doložila účtovnými dokladmi S. S. o
vykonaní výberu hotovosti žalobcom zo zrušených zmlúv o stavebnom sporení. Na základe uvedeného

súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, v akej výške mali byť ním tvrdené vlastné
prostriedky použité na obstaranie spoločného majetku. Zatiaľ čo žalobca odovzdanie peňazí datuje
obdobím októbra - novembra 1997, jeho matka ako darkyňa v čestnom vyhlásení z 27.5.2013 uvádza
rok 1998 a pri svojom výsluchu pred súdom uskutočnenom o necelé dva roky uviedla, že si časové
obdobie nepamätá. Vyjadrenia žalobcu a svedkyne si odporujú aj pokiaľ ide o miesto odovzdania peňazí,

keď podľa žalobcu k nemu malo dôjsť v byte rodičov v M. alebo v B. S., podľa svedkyne na matrike
v Galante. Domnienky, ktoré uvádzal Ing. X. M. CSc. vo svojej výpovedi, vychádzajúc z povahových
vlastnostísvojhobrata,súdprvejinštanciepovažovalzairelevantné.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,
že žalobca nepreukázal bez akýchkoľvek pochybností, že ním tvrdená suma 16.596,96 Eur predstavuje
jeho vlastné prostriedky, ktoré boli vynaložené na obstaranie majetku v BSM. Súd prvej inštancie

vychádzal zo zhodných vyjadrení manželov, že hodnota masy BSM predstavuje 58.400,- Eur, a podiel
každého z manželov tak predstavuje 29.200,- Eur. Nakoľko spoločné veci nebolo možné a ani účelné
rozdeliť medzi manželov presne podľa veľkosti podielov, súd vychádzal zo stavu v akom manželia veci
užívajúvčasevyporiadaniaapretopovažovalzavhodnéprikázaťdovýlučnéhovlastníctvažalovanejbyt
spolu s hnuteľnými vecami tvoriacimi jeho zariadenie, keďže žalovaná tento byt užíva spolu s plnoletými

deťmi od rozvodu manželstva. Na druhej strane do výlučného vlastníctva žalobcu prikázal rodinný dom,
čím je v prípade potreby zabezpečené aj vyriešenie bytovej otázky na strane druhého manžela. Na
vyrovnanie podielov zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 12.200,- Eur, ktorá predstavuje rozdiel
medzi hodnotou žalovanou nadobudnutých vecí 41.400,- Eur a výškou jej podielu 29.200,- Eur. Žalovaná
v priebehu konania deklarovala schopnosť vyplatiť žalobcovi vyrovnací podiel z prostriedkov získaných

z úveru, o poskytnutí ktorého sa už informovala v banke. Vzhľadom k tomu súd prvej inštancie uložil
žalovanej povinnosť vyplatiť sumu 12.200,- Eur žalobcovi do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Spor bol vyvolaný snahou žalobcu uplatniť si voči spoločnému majetku pohľadávku v
podobe peňažnej čiastky, ktorú mal na spoločný majetok vynaložiť zo svojich prostriedkov. Nakoľko súdprvej inštancie takto uplatnený nárok žalobcu považoval za nedôvodný a zároveň o vyporiadaní BSM
rozhodol spôsobom zhodným s tým, ako ho navrhovala žalobkyňa pred začatím súdneho konania, súd
prvej inštancie žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. O poplatkovej povinnosti súd

prvejinštancierozhodolvzmysle§2ods.1písm.b)aods.3zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov tak, že žalobca a žalovaná sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za konanie (položka 6 písm. b) Sadzobníka súdnych
poplatkov) vo výške 3% z predmetu konania (z hodnoty vyporiadavaného BSM vo výške 58.400,- Eur),
t.j. vo výške 1.752,- Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

3. Proti tomuto rozsudku v časti I., II., III. a IV. výroku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie
dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel pri rozhodovaní k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec nesprávne právne posúdil. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania je nesprávna
konštatácia súdu, že o vyporiadaní BSM rozhodol spôsobom zhodným s tým, ako ho navrhovala
žalovaná pred začatím súdneho konania, nakoľko pred začatím súdneho konania navrhovala žalovaná

dvealternatívyvysporiadaniaBSM.MimosúdnerokovanieovyporiadaníBSMpočítaloajsvyporiadaním
bezpodielového spoluvlastníctva manželov k motorovým vozidlám, pričom v priebehu súdneho konania
sa žalobca a žalovaná zhodli, že vlastníctvo k motorovým vozidlám nebude predmetom vyporiadania.
Zároveň je potrebné dodať, že suma určená na výplatu žalovanou žalobcovi je nižšia, ako bola suma
navrhovaná žalovanou v rámci predsúdneho rokovania. V čase mimosúdneho rokovania existovali

iné rodinné pomery na strane žalobcu, a síce že žalobca mal záujem na nadobudnutí rodinného
domu z dôvodu, že v ňom žila jeho matka, avšak tieto pomery sa v priebehu konania zmenili.
Domnieval sa, že súd rozhodol na základe „vyššej“ spravodlivosti s citom pre usporiadanie majetkových
pomerov exmanželov s veľkou empatiou zohľadňujúc najmä majetkové pomery rozvedených manželov
abudúcnosť(užplnoletých)detíavšakdoznačnejmieryignorovalskutkovézistenia.Tvrdeniežalovanej,

že dar „bol určený rodine“ neobstojí, nakoľko slovenský právny poriadok nepriznáva rodine právnu
subjektivitu.Súdprvejinštanciesavyporiadalsdôkazmi,ktorépodporovalitvrdeniažalobculenformálne
a arbitrárne, tým, že nepriame dôkazy - najmä výpoveď Ing. X. M., DrSc. zmalicherňuje, prípadne priame
svedectvo I. M. priamo vylučuje ako zaujaté. Ak by bol žalobca býval súdom prvej inštancie upozornený,
že spochybňuje svedectvo (hodnovernosť) jediného priameho svedka z dôvodu: I. okolností prevodu

vlastníctva k domu v B. S., II. okolností napísania Čestného vyhlásenia, mohol by o tejto otázke vykonať
dokazovanie. Žalobca sa v tomto smere nachádzal v nepomerne odlišnej situácii ako žalovaná, pretože
pri svojich tvrdeniach sa mohol spoliehať výlučne len na svoju pamäť, pretože všetka dokumentácia
ohľadom sporných okolností zostala v poslednej spoločnej domácnosti exmanželov, ktorú žalobca
opustil a túto naďalej obývala výlučne žalovaná. V prejednávanej veci išlo zo strany žalobcu o legitímne

uplatňovanie svojich práv, pričom žalobca v čiastkovej otázke ohľadom pohľadávky voči spoločnému
majetku nebol v konaní úspešný, avšak táto skutočnosť nemôže byť argumentom pre priznanie 100 %
nároku na náhradu trov konania žalovanej s prihliadnutím na vyššie uvedenú skutočnosť, že neexistuje
totožnosť návrhu na vyporiadanie BSM pred začatím súdneho konania a výroku č. I. až IV. napadnutého
rozsudku. Tiež masa BSM, ktorá bola predmetom pokusov o dohodu mimo súdneho konania bola v

predsúdnom konaní ustálená v odlišnom rozsahu ako tomu bolo rozsudkom prvoinštančného súdu. V
prípade žalobcu nešlo o bezúčelovú obranu práva, ale predovšetkým o nevyhnutnosť, ak nechcel, aby
nastúpila prezumpcia vyporiadania BSM podľa § 149 Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby Krajský súd
vTrnavevýrokč.I.-III.napadnutéhorozsudkuzrušilavecvrátilsúduprvejinštancienanovérozhodnutie,
prípadne aby rozsudok v tejto časti zmenil v zmysle návrhu navrhovateľa a výrok č. IV. rozsudku zmenil

tak, že žalobca ani žalovaná nemajú právo na náhradu trov konania.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že skutočnosť, že neskôr v priebehu konania
(fakticky na poslednom pojednávaní predchádzajúcom vyhláseniu rozsudku) strany sporu konsenzuálne
zúžili masu BSM tak, že nežiadali rozhodnúť o vlastníctve/prikázaní motorových vozidiel hoci sa toho

domáhali vo svojich predošlých podaniach, nemá vplyv na rozhodnutie o trovách konania. V konaní
o vyporiadanie BSM nie je súd striktne viazaný žalobným návrhom, vzhľadom na to, že ide o vzťah
strán sporu upravený osobitným predpisom (§ 216 ods. 2 CSP, predtým § 153 ods. 2 OSP). Čo sa
týka záujmu žalobcu o rodinný dom, na pojednávaní predchádzajúcom vyhláseniu rozsudku (7.9.2016)
žalobca expressis verbis uviedol: „Žiadam súd, aby vyporiadal BSM tak, že byt spolu so zariadením a

rodinný dom prikáže do výlučného vlastníctva žalobcu...“. Dôvodom pre zmenu hodnoty rozdeľovaného
hnuteľného majetku bolo, že nedostatok žalobného návrhu spočívajúci v nepostačujúcom označení
(pomenovaní) a nevyčíslení hodnoty jednotlivých položiek (hnuteľností) odstraňovala žalovaná svojím
podaním zo 6.10.2014, hoci toto bolo povinnosťou žalobcu už pri podaní návrhu. Rodičia žalobcu, akoaj žalovaná so žalobcom, nie sú osobami s právnym vzdelaním, pričom pri prijatí daru však postupovali
všetciúčastnícidarovacejzmluvyvjednotnomúmysle-zostranydarcovposkytnúťžalobcoviažalobkyni
prostriedky na zabezpečenie bývania pre nich a ich spoločné deti - ktorých spoločne subsumovali pod

pojem rodina, a s ním korešpondujúcom prejave obdarovaných tento dar prijať. Svedkyňa - matka
žalobcu pritom ani spontánne, ani v reakcii na otázky strán sporu a ich právnych zástupcov nezmienila
ani nenaznačila, že by postup strán sporu (spoločné nadobudnutie bytu) považovala za rozporné s vôľou
darcov, prípadne, že by byt mal úplne či sčasti patriť deťom strán sporu. V priebehu celého časového
obdobie od darovania peňazí na kúpu bytu do podania žaloby (1998-5/2014) nikto vrátane žalobcu

samotného, nespochybňoval, že línia vyporiadania BSM by mala viesť striktne v zmysle ustanovenia §
150 OZ, a nevzniesol požiadavku na postup podľa § 150 veta druhá OZ. Žalobca pripustil, že súčasťou
kúpnej ceny (správne: sumy, za ktorú obstarali strany sporu členský podiel v bytovom družstve, vrátane
práva nájmu k družstevnému bytu), mohla byť aj suma vybratá zo stavebných sporení ich detí, a nebol
schopný poskytnúť ani odpoveď na položenú otázku, z akých zdrojov sa hradili náklady spojené s
predajom bytu rodičov vo výške 1.904 eur. Žalobca nikdy nenavrhol žiadne dokazovanie za účelom

preukázania okolností prevodu vlastníctva k domu v B. S., pričom nie je možné absenciu skutkových
tvrdení a nevyužitie v tom čase dostupných prostriedkov procesného útoku zo strany žalobcu nahrádzať
v konaní odvolacom, narušiac tak zásadu sudcovskej aj zákonnej koncentrácie konania. Na zásadné
rozpory ohľadom sumy, ktorá mala byť predmetom daru, ako aj podstatnú odlišnosť tvrdení žalobcu a
jeho matky ohľadom miesta odovzdania daru upozornila aj na pojednávaní 12.8.2015, a preto nie je

možné uzavrieť, že by žalobca nemal možnosť produkovať do vyhlásenia rozsudku tvrdenia na svoju
obranu.Sporsaneviedolaniohodnotehnuteľnýchanehnuteľnýchvecí,keďobestranysporuvpodstate
akceptovali hodnoty nehnuteľností určené znaleckými posudkami (nehnuteľnosti) a navrhnuté žalobcom
v návrhu mimosúdnej dohody (hnuteľné veci), a napokon ani o žiadnej zo skutočností, ktorá by spôsobila
disparitu podielov. Žalovaná viacnásobne - tak pred začatím sporu, ako aj vo svojom iniciálnom vyjadrení

po začatí konania - prejavila ochotu pristúpiť na návrh dohody, ktorý jej bol predložený žalobcom,
s výhradou jeho vkladu na obstaranie spoločného majetku. Žalovaná je aj za aktuálnej procesnej
situácie naďalej ochotná, ako to formulovala aj vo svojom prvom vyjadrení v konaní, uzavrieť súdny
zmier. K tvrdenej sťaženej situácii žalobcu žalovaná poznamenáva, že žalobca si zo spoločného bytu
zobral všetky veci, ktoré uznal za vhodné, niektoré z nich aj v neprítomnosti žalovanej. Podľa názoru

žalovanejjerozsudoksprávnyamáplnúoporuvovýsledkochvykonanéhodokazovaniaprijehoriadnom
odôvodnení, rešpektujúcom zásady vyporiadania BSM a zároveň je toto rozhodnutie výsledkom konania
bez procesných vád so zachovaním práv oboch strán sporu. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil a procesne úspešnej strane v odvolacom konaní priznal náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

5. Žalobca v odvolacej replike doplnil, že pri určení ceny vecí patriacich do BSM sa síce vychádza
zo stavu ku dňu zániku BSM, avšak z ceny vecí v čase vyporiadania BSM. Uvedené platí tak pre
určenie ceny hnuteľných vecí, ako aj pri určení ceny nehnuteľnosti (viď R 42/1972). Navrhol, aby súd
doplnil dokazovanie o určenie hodnoty nehnuteľností vzhľadom na dlhší časový úsek, ktorý uplynul od

stanovenia hodnoty nehnuteľností aj s ohľadom na informácie zverejnené Národnou bankou Slovenska,
keď ceny nehnuteľností dosahovali v roku 2014 dlhoročné minimum a od tohto roku len rástli. Neskôr
v priebehu odvolacieho konania v súvislosti s jeho návrhom na doplnenie dokazovania zaslal do spisu
nové znalecké posudky znalkyne Ing. Márie Gašpierikovej z odboru Stavebníctvo, a to č. 11/2018 a
12/2018, na stanovenie všeobecnej hodnoty bytu č. XX bytového domu s.č. XXXX v K. a rodinného

domu s.č. XXX v obci B. S. a pozemkov parc. č. 702 a 703 v kat. úz. B. S..

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
vyhovieť, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/233/2014 bolo vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu, ktoré zaniklo rozvodom ich manželstva dňa 31.8.2012.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov spôsobom uvedeným vo výrokuI., II. a III. napadnutého rozsudku, ako aj závislé výroky IV. ( o náhrade trov konania) a V. ( o uložení
povinnosti zaplatiť súdny poplatok).

9. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci,
ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne

vyložil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé
písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a iba na zdôraznenie
správnosti jeho záverov dodáva nasledovné:

10. Podľa § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže

byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou
vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe
alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku
jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému
bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

11. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zánikom manželstva zanikne i bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov.

12. Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa

vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka.

13.Podľa§150Občianskehozákonníka,privyporiadanísavychádzaztoho,žepodielyobochmanželov
sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil
na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný

majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov
staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery
pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

14. Ak zanikne BSM, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka.

Vyporiadanie BSM podľa tohto ustanovenia pozostáva jednak zo stránky kvalitatívnej, t.j. usporiadania
vlastníctva k jednotlivým veciam patriacich do BSM, jednak zo stránky kvantitatívnej, ktorá sa týka
hodnotových podielov účastníkov - bývalých manželov. Pre vyporiadanie je preto podstatná cena
jednotlivých vecí patriacich do BSM. Pri určení ich ceny sa síce vychádza zo stavu ku dňu zániku BSM,
avšak z ceny vecí v čase vyporiadania BSM. Uvedené platí tak pre určenie ceny hnuteľných vecí, ako aj

pri určení ceny nehnuteľností. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 343/2014
zo dňa 14.4.2016)

15. Pod vyporiadaním BSM sa rozumie nielen rozdelenie vecí tvoriacich predmet BSM, ale kompletné
riešenie majetkových vzťahov medzi bývalými spoluvlastníkmi, vrátane pohľadávok a dlhov, ktoré vznikli

za trvania manželstva. Vyporiadanie sa má v zásade týkať všetkého majetku, ktorý v zmysle ust. §
143 Občianskeho zákonníka do BSM účastníkov patril a ktorý existoval v čase tohto spoluvlastníctva.
Pokiaľ ide o hodnotu vecí patriacich do BSM je potrebné vychádzať z tej ceny, ktorú majú veci v čase
vyporiadania.

16. V konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva súd nie je viazaný návrhmi strán a to ani
pokiaľ ide o rozsah tohto spoluvlastníctva ani pri posúdení právnej otázky, či určitý majetok patrí do
nevyporiadaného BSM. Rovnako súd nie je viazaný návrhmi strán pokiaľ ide o spôsob vyporiadania
BSM, pretože spôsob vyrovnania vzťahu medzi nimi vyplýva zo zákona. Predmetom vyporiadania môžu
byť iba veci, ktoré niektorá zo strán označila za veci patriace do ich BSM a navrhla, aby boli v rámci

konania vyporiadané, pričom to isté platí aj pre pohľadávky každého z manželov z titulu úhrady toho, čo
zo svojho vynaložil na spoločný majetok a spoločné pohľadávky voči niektorému z nich z titulu toho, čo
bolo zo spoločného majetku vynaložené na jeho oddelený majetok ( § 150 OZ).17. Odvolacím dôvodom tu bolo tvrdenie žalobcu, že súd ignoroval skutkové zistenia ohľadom daru
- hotovosti vo výške 500.000 Sk (16.596,96 eur), nesprávne sa s vykonanými dôkazmi vysporiadal,
výsledkomčohobolonesprávneprávneposúdeniesúduvtejtoveci,keďsúdnezohľadniluvedenúsumu,

hoci išlo o vlastné prostriedky žalobcu, ktoré boli vynaložené na obstaranie majetku v BSM.

18. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia však vytýkané nedostatky v
postupe súdu prvej inštancie nezistil. Súd prvej inštancie sa s vykonanými dôkazmi náležite vysporiadal,
vyhodnotil každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a dospel k správnemu záveru, že žalobcovi

sa nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že suma 16.596,96 eur predstavuje jeho vlastné
prostriedky, ktoré vynaložil na obstaranie majetku v BSM. Odvolací súd pripomína, že v závislosti
na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania,
ktorý z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá

existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V danom prípade rozhodujúcou hmotnoprávnou normou bolo
ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobca tvrdil, že na obstaranie majetku v BSM
boli vynaložené finančné prostriedky v jeho výlučnom vlastníctve vo výške 16.596, 96 eur a treba tieto
finančné prostriedky preto zohľadniť pri postupe podľa § 150 Občianskeho zákonníka; v zmysle vyššie
uvedeného zaťažovala žalobcu povinnosť preukázať svoje tvrdenia. (porovnaj uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 174/2012 zo dňa 25.7.2013). Toto sa mu však ani podľa názoru
odvolacieho súdu nepodarilo. Predovšetkým sa mu nepodarilo preukázať, že dar bol určený výlučne
jemu.

19. Pri obdarovaní manželov inou osobou je pre posúdenie toho, kto je obdarovaný, rozhodujúci úmysel

darcu, a to v tom zmysle, či chcel darovať vec len jednému z manželov alebo obom. Na tento úmysel
možno vo väčšine prípadov usudzovať z okolností, za ktorých k darovaniu došlo. Nepostačí pritom iba
posudzovanie povahy predmetu daru, či slúži potrebám celej rodiny alebo len jedného z manželov, ale
vždy treba vychádzať z úmyslu darcu (R 42/1972).

20. V preskúmavanej veci z dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že za trvania manželstva bola
uzavretá ústna darovacia zmluva, ktorej predmetom bola suma 16 596,96 eur a darcami boli rodičia
žalobcu. Sporným bolo, kto bol obdarovaným. Žalovaná nespochybňovala, že rodičia žalobcu tento
dar poskytli a fyzicky ho odovzdali žalobcovi, tvrdila však, že dar bol jednoznačne určený rodine a nie
žalobcovi samotnému, obdarovaný teda nebol výlučne žalobca. Prvoinštančný súd k tejto - prakticky

jedinej spornej otázke, vykonal dokazovanie všetkými dôkazmi, ktoré strany navrhli, a síce okrem
výpovedí strán sporu aj svedeckými výpoveďami, čestným prehlásením i ďalšími listinnými dôkazmi
pričom správne sa súd zameriaval na zistenia týkajúce sa skutočnosti, komu bol dar určený, teda aký
bol úmysel darcu, keďže právny úkon je potrebné vykladať podľa obsahu a nie je rozhodujúce, komu boli
peniaze fyzicky odovzdané, ale komu bol dar určený. Dôkazy, vykonané súdom prvej inštancie postačujú

aj podľa názoru odvolacieho súdu na vyslovenie záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu vo
vzťahu k ním tvrdenej skutočnosti. Zároveň odvolací súd mal za to, že prvoinštančný súd vyhodnotil
dôkladne všetky dôkazy jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, dostatočne sa zaoberal obsahom výpovedí
svedkov-matkyžalobcuI.M.,strýkažalobcuIng.CSc.X.M.,sestryžalovanejIng.S.Y.,bratažalobcuE.
M., tiež oboch plnoletých detí strán sporu A. a B., ale aj výpovedí žalobcu samotného ako aj žalovanej.

Žalovaná v konaní uviedla, že „...za celé manželstvo aj po rozvode som bola ja v tom, že ten majetok je
náš spoločný, že peniaze, ktoré poskytli jeho rodičia boli to síce jeho rodičia, ale vždy bolo povedané,
že to bolo poskytnuté nám..“. V prospech tvrdenia žalobcu mala vypovedať jeho matka I. M., ktorá bola
darkyňou, tejto sa však nepodarilo súd presvedčiť o pravdivosti žalobcovho tvrdenia. Napriek tomu,
že darkyňa stále tvrdila, že peniaze dostal jej syn, zároveň táto uviedla, že „..peniaze sme odovzdali

synovi, aby si mohli kúpiť byt v K., kde obidvaja pracovali a mali dve maloleté deti, aby nemuseli toľko
cestovať..“ Podobný úmysel darcu v podstate nepriamo vyplýva aj z vyjadrenia brata žalobcu E. M.,
ktorý uviedol: „Môžem len zopakovať, že mne bolo povedané toľko, že je to kvôli tomu, aby A. ( syn,
pozn. súdu) mal trvalý pobyt, pri preberaní peňazí som nebol, neviem povedať komu mali byť tieto
peniaze darované, či len bratovi, alebo rodine.“ Do kontextu obrany žalovanej zapadá aj vyjadrenie

plnoletého syna B. M., ktorým sa obracal na pojednávaní na darkyňu: „ty si nám povedala, že keby
nebolo mňa a brata, tak by sme tie peniaze nedostali...“ na čo darkyňa reagovala slovami „áno ale tie
peniaze dostal navrhovateľ.“ Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo v prejednávanej veci treba dospieť
k záveru, že v tomto prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno a dar treba považovať za poskytnutýspoločne žalobcovi a žalovanej za účelom zabezpečenia riadnej starostlivosti ich detí. V tejto súvislosti
odvolací súd podotýka, že odvolateľom spochybňovaný obdarovaný subjekt „rodina“ ( z dôvodu, že
táto nemá právnu subjektivitu) treba chápať v zmysle členov rodiny a nie doslovne, v tomto prípade

žalobcu a žalovanú. Na úmysel darkyne obdarovať mladých manželov, teda žalobcu aj žalovanú, možno
usudzovať nepriamo aj z toho, že svedkyňa ako uviedla, chcela, aby bola aj nevesta pri odovzdávaní
peňazí prítomná ( žalovaná ako nevesta prítomná nebola).

21. Vyjadrenia darkyne, ako kľúčovej svedkyne, boli však aj podľa názoru odvolacieho súdu

nejednoznačné ako správne zhodnotil prvoinštančný súd, ktorý podrobil jej vyjadrenia v odôvodnení
rozsudku podrobnému skúmaniu. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom svedeckej výpovede
I. M. nemohol nesúhlasiť s pochybnosťami prvoinštančného súdu ohľadom presvedčivosti svedkyne
a následným záverom súdu o jej zrejmej ovplyvnenosti situáciou, ktorá nastala v rodine jej syna po
rozvode, čo má za následok, že niektoré jej tvrdenia sa javia ako účelové a cez prizmu uvedeného
záveru treba posudzovať aj jej čestné prehlásenie.

22. Žalobca v odvolaní argumentoval, že ak súd spochybňoval hodnovernosť jediného priameho svedka
z dôvodu okolností prevodu vlastníctva k domu v B. S. a okolností napísania čestného vyhlásenia, mal
žalobcu na toto upozorniť a žalobca mohol navrhnúť vykonanie dokazovania. Odvolací súd k tomuto
uvádza, že v predmetnej veci oslabená vierohodnosť svedkyne nebola zdôvodňovaná jej vzťahom k

žalobcovi, i keď ich vzťahy môžu čiastočne vierohodnosť výpovede znížiť, a súd pri hodnotení dôkazov
na ne prihliada. V tomto prípade však súd poukázal na zníženie vierohodnosti svedkyne, ktoré vyplynulo
z jej nejednoznačných a nejasných vyjadrení, ktoré rozpornosti vo vyjadreniach presne špecifikuje súd
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí a to najmä v bode 34 odôvodnenia rozsudku. Súd prvej
inštancie nemal dôvod upozorňovať žalobcu na mieru hodnovernosti výpovede jeho svedkyne, obsah

svedeckých výpovedí bol stranám sporu známy, keďže je zachytený v zápisniciach, mali možnosť sa
s ním podrobne oboznámiť, vyhodnotiť jej presvedčivosť a navrhnúť prípadné ďalšie dôkazy. Treba
pripomenúť, že vykonávanie dôkazov síce prebieha na pojednávaní, avšak hodnotenie dôkazov je iba
vecou súdu. Súd pritom nie je obmedzovaný zákonnými predpismi v tom zmysle, ako ten či onen dôkaz
hodnotiť - ide o zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 Civilného sporového poriadku.

23. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ vierohodnosť výpovede svedka je oslabená, ako v tomto prípade, má
to za následok, že takýto dôkaz bude spravidla iba súčasťou logického dôkazného reťazca ale nebude
dôkazom rozhodujúcim a v zmysle uvedeného aj postupoval prvoinštančný súd. Odvolací súd mal za
to, že vyhodnotenie dôkazov okresným súdom bolo v súlade s obsahom spisu aj so zásadami formálnej

logiky. Treba tu zdôrazniť, že pokiaľ sa žalobca pri vyporiadaní BSM domáhal nahradenia toho, čo sa z
jeho výlučného majetku vynaložilo na ich spoločný majetok, bolo na ňom aby preukázal, že ním tvrdená
suma 16.596,96 eur predstavuje jeho vlastné prostriedky a zároveň, že tieto prostriedky boli vynaložené
na obstaranie spoločného majetku manželov, avšak ako správne uzavrel okresný súd, nepodarilo sa mu
v konaní preukázať splnenie ani jednej z uvedených podmienok, ktoré musia byť preukázané súčasne.

24. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že nezrovnalosti vyplývajú z okolnosti, že žalobca nemá prístup
k dokumentom, ktoré zostali v pôvodnej domácnosti, je treba konštatovať, že žalobca síce uvedenú
skutočnosť tvrdil, ale nepreukázal, hoci uvedenú skutočnosť žalovaná popierala vo vyjadrení k odvolaniu
zo dňa 8.12.2016.

25. Vedený týmito úvahami, odvolací súd nemal dôvod dať za pravdu odvolateľovi dôvodiacemu
nesprávnym právnym posúdením veci, pretože takáto vada rozhodnutia nebola zistená. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis ako mal správne použiť, alebo aplikoval

síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. O žiadny z uvedených prípadov však v
prejednávanej veci nejde, pretože prvoinštančný súd na vec použil správne ustanovenia zákona, tieto
aj správne vyložil, zároveň súd svoje rozhodnutie v tejto časti dostatočným spôsobom odôvodnil a jeho
závery možno považovať za logické a objektívne.

26.Odvolacísúdpripomína, žeprávonariadneodôvodneniesúdnehorozhodnutiapatrímedzizákladné
zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sašpecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

27. Pokiaľ žalobca v priebehu odvolacieho konania doplnil podaním zo dňa 23.03.2017 odvolanie o nové
dôvody a namietal cenu nehnuteľností, z ktorej súd prvej inštancie vychádzal pri svojom rozhodovaní,
odvolací súd nemohol na tento odvolací argument prihliadnuť. Zákonná koncentrácia konania sa totiž
uplatňuje aj v opravných konaniach. V zmysle § 379 písm. c) CSP odvolací súd síce v danom prípade

vzhľadomkpredmetukonanianiejeviazanýjerozsahomodvolania,keďževkonaníovyporiadanieBSM
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, avšak odvolacími dôvodmi
je odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný. Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a
dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, pričom
v tomto prípade posledným dňom lehoty na podanie odvolania žalobcu bol 20. október 2016. V lehote
na podanie odvolania žalobca nenamietal hodnotu vyporiadavaných nehnuteľností, ani nerozporoval

znalecké posudky, ktoré ostatne v konaní predložil sám žalobca, a z ktorých prvoinštančný súd pri
rozhodovaní vychádzal, dôvody jeho odvolania boli iné. Táto odvolacia námietka bola vznesená až
dodatočným podaním, ktoré bolo urobené zjavne po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania a
keďžezákonneumožňujepouplynutíodvolacejlehotyrozširovaťalebomeniťodvolaciedôvody,odvolací
súd preto z neskôr uvedených dôvodov nemohol napadnutý rozsudok preskúmavať a ani prihliadať na

žalobcom doložené nové znalecké posudky.

28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a
právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozhodnutia,
a keďže neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací

súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
nemožno priznať úspech a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 379 ods. 1, 2
CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku s ktorým sa
stotožňuje.

29. V časti trov prvoinštančného konania odvolací súd rovnako považoval napadnuté rozhodnutie za
správne. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci ( § 255
CSP), ktorú dopĺňa zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie, kde náhrada v prípade zavinených
trov konania sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu ( § 256 CSP). V predmetnej veci
prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanej právo na náhradu trov konania

v rozsahu 100%, keď vychádzal z príčin, ktoré viedli k vzniku sporu. Správne pritom konštatoval, že v
tomto prípade spor nevychádzal z toho, čo patrí či nepatrí do masy BSM, ani z hodnoty vecí v BSM
či uplatnenia disparity podielov, ale bol vyvolaný snahou žalobcu uplatniť si voči spoločnému majetku
pohľadávku v podobe peňažnej čiastky, ktorú mal na spoločný majetok vynaložiť zo svojich prostriedkov.
Nakoľko súd takto uplatnený nárok žalobcu považoval za nedôvodný a zároveň o vyporiadaní BSM

rozhodol spôsobom zhodným s tým, ako ho navrhovala žalobkyňa pred začatím súdneho konania, súd
žalovanej priznal plnú náhradu trov konania. Odvolateľ namietal, že návrh dohody zo strany žalovanej
na vyporiadanie BSM a výrok napadnutého rozsudku nie je identický.

30. Z predsporovej korešpondencie strán vyplýva, že pred podaním žaloby žalovaná navrhla žalobcovi

dve alternatívy dohody, a to buď spoločne darovať byt ich deťom B. a A., s tým, že zariadenie bytu
pripadne do vlastníctva žalovanej, rodinný dom pripadne žalobcovi a vlastníctvo k 2 motorovým vozidlám
bude vysporiadané tak, ako to žiadal žalobca ( jedno vozidlo každej zo strán) a to bez povinnosti
vzájomnej výplaty, alebo druhou navrhovanou alternatívou bolo vyporiadanie spôsobom, že byt so
zariadením pripadne do vlastníctva jej, dom do vlastníctva žalobcu a vlastníctvo k motorovým vozidlám

bude vysporiadané tak, ako to žiadal žalobca, s povinnosťou žalovanej vyplatiť žalobcovi titulom
vyrovnania sumu 12.250 eur. Žalovaná pritom vychádzala z hodnoty spoločného majetku 60.400 eur,
pozostávajúcej z hodnoty bytu 40.100 eur, hodnoty domu 17.000 eur, hodnoty zariadenia bytu 1.600
eur a hodnoty dvoch motorových vozidiel 1.700 eur, pričom neuznávala, že by na kúpu bytu boli použité
peniaze vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Oba návrhy alternatívnych dohôd boli jej advokátkou spísané

a spolu s vyjadrením zo dňa 29.04.2014 doručené na podpis žalobcovi. Žalobca so žiadnou alternatívou
nesúhlasil a dňa 20.05.2014 podal na súd predmetnú žalobu, v ktorej sa mu však nepodarilo preukázať,
že z jeho výlučného majetku sa suma 16.596,96 eur vynaložila na spoločný majetok manželov. Po
vykonanom dokazovaní súd rozhodol o vyporiadaní spôsobom, ako sa uvádza v bode 1. Odvolací súdmal za to, že rozdiel medzi návrhom dohody žalovanej ( druhej vyššie opísanej verzie) a výrokom, ktorým
súd napokon rozhodol o vyporiadaní ich majetku, je zanedbateľný, keď predstavuje prakticky iba rozdiel
50 eur v sume finančného vyrovnania, ktorý bola žalovaná zaviazaná uhradiť žalobcovi ( namiesto ňou

navrhovanej výšky vyrovnania 12.250 eur ju súd zaviazal zaplatiť mu 12.200 eur). K rozdielu pri hodnote
hnuteľných vecí došlo v dôsledku odstraňovania procesného nedostatku žaloby v súvislosti s písomným
vyjadrením žalovanej k žalobe zo dňa 6.10.2014 a v dôsledku súhlasu žalobcu s vylúčením oboch
vozidiel z BSM na pojednávaní zo dňa 7.9.2016, čo nemožno vyhodnotiť ako neúspech žalovanej v
spore. Podanie písomného vyjadrenia k žalobe zo dňa 6.10.2014 bolo iniciované na pojednávaní zo dňa

24.9.2014. Žaloba neobsahovala popis a ohodnotenie hnuteľných vecí v BSM. Žalobca navrhoval, aby
popísanie hnuteľných vecí uskutočnila žalovaná z dôvodu, že hnuteľné veci sa nachádzajú u žalovanej.
Žalovanáreagovalanažalobcomvznesenúpožiadavkutým,žeuskutočníbližšiušpecifikáciuhnuteľných
vecí písomne. V dôsledku toho súd prvej inštancie uložil žalovanej procesnú povinnosť označiť hnuteľné
veci s ich rozpisom tak, aby boli hnuteľné veci riadne popísané s označením aj ich hodnoty. Nemožno
pričítať na vrub žalovanej, že splnila povinnosť uloženú súdom, pričom berúc do úvahy väčší počet

položiek (cca. 17) označených spoločne ako hnuteľné veci je potrebné rozdiel v hodnote hnuteľných vecí
označiť za nepatrný, keďže žalovaná v návrhu dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov zo dňa 29.4.2014 vyčíslila hodnotu zariadenia bytu v sume 1.600 eur a v písomnom vyjadrení
k žalobe zo dňa 6.10.2014 vyčíslila hodnotu hnuteľných vecí v sume 1.300 eur. K vylúčeniu oboch
automobilov z BSM došlo na pojednávaní zo dňa 7.9.2016, kedy žalobca v záverečnej reči uviedol,

že strany sporu sa dohodli, že dve motorové vozidlá nie sú predmetom vyporiadania BSM. Bol to
práve žalobca, ktorý predniesol pred súdom takúto dohodu strán sporu a nemožno potom spravodlivo
požadovať, aby takáto dohodou sporových strán určená zmena v rozsahu vyporiadavania BSM bola
vyhodnotená ako zníženie procesného úspechu žalovanej.

31. Odvolací súd poznamenáva, že v konaniach zahájiteľných oboma účastníkmi, v ktorých vykázanie
do procesnej pozície žalovaného závisí od faktoru predstihnutia jednej zo sporiacich sa strán tou druhou,
majú status žalobcu i jeho úspech s návrhom len obmedzený význam, totiž v konaní o vyporiadaní
BSM (podobne ako aj v konaní o zrušenie spoluvlastníctva podielového) je pre posúdenie úspechu
žalobcu s návrhom aj samotnej nutnosti vedenia konania pred súdom potrebným najmä zodpovedanie

si otázok, 1/ na čej strane bol dôvod neúspechu prípadného pokusu alebo aj viacerých pokusov o
mimosúdne vyriešenie predmetu sporu (pokiaľ tu takýto pokus vôbec bol) a 2/ do akej miery sa spôsob
vyporiadania ustálený rozsudkom kryje so spôsobom vyporiadania navrhovaným návrhom, resp. tým,
ktorý bol obsahom dohody ponúkanej druhému účastníkovi vzťahu pred začatím konania.

32. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, aj odvolací súd dospel záveru, že výsledok predmetného sporu
treba hodnotiť ako plný úspech žalovanej, resp. jej neúspech iba v pomerne nepatrnej časti, čo viedlo
správne súd prvej inštancie k priznaniu jej práva voči žalobcovi na náhradu trov konania vo výške 100%.

33. K argumentu žalobcu, že nepreukázanie existencie daru nemôže spôsobiť pri vyporiadaní BSM

uloženie povinnosti nahradiť trovy konania vo výške 100 % odvolací súd pripomína, že práve toto
tvrdenie žalobcu bolo predmetom prakticky celého dokazovania, čo vyplýva aj z konštatovania súdu
prvej inštancie zaznamenaného v zápisnici o pojednávaní zo dňa 24.9.2014 a zo dňa 12.8.2015, a
pokiaľ neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno, treba tu vidieť súvis s jeho neúspechom v spore.
Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že u neho došlo k zmene pomerov, keďže ide o internú záležitosť na

strane žalobcu. Z objektívneho hľadiska takýto argument nemôže obstáť, nakoľko druhá strana sporu
takúto zmenu pomerov nevie ani vyvolať a ani ovplyvniť. V prejednávanom prípade tak žalobca sám
musí znášať dôsledky zmeny pomerov na jeho strane.

34. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd považoval aj rozhodnutie o trovách konania za vecne

správne a aj v tejto časti napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP, keďže v tomto štádiu konania mala plný úspech v konaní žalovaná, preto odvolací
súd žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov bude

rozhodnuté postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

36. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).