Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 14, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/175/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316206264
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8316206264.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Klenkovej PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu Prima banka a.s., so sídlom Hodžova
11, 010 11 Žilina, IČO: 315 75 951, proti žalovanej S. P., F.. XX.X.XXXX, H. XX, XXX XX B., o zaplatenie
5.805,99 eura s príslušenstvom, takto o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.
5C/254/2016-103 zo dňa 4.9.2018

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania.

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

„Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 4265,58 eur s 5% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od
21.04.2016 do zaplatenia, priznanú rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 5C/254/2016-55 zo dňa
06.02.2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 9Co/68/2017-76 zo dňa 24.10.2017,
v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
Žalobcovi vo vzťahu k žalovanej priznáva náhradu trov konania v rozsahu 54% s tým, že o výške trov
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobou, súdu podanou 30.6.2016, doplnenou
28.9.2016 a 7.10.2016 žiadal, aby súd uložil žalovanej zaplatiť mu sumu 5.805,99 eura, úroky
z omeškania, žiadajúc taktiež, aby súd uložil žalovanej zaplatiť mu náhradu trov s konaním mu
vzniknutých. Žaloba bola odôvodnená tým, že dňa 17.6.2014 uzatvorená bola medzi ním a žalovanou
úverová zmluva č. XXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 6.000
eur. Poskytnutý úver žalovaná zaviazala sa splatiť v pravidelných anuitných splátkach, pričom počet a
termíny splátok, istiny, úrokov a poplatkov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky.

Celý úver bola povinná splatiť do 17.6.2024. Svoje povinnosti však nesplnila, splnenie má jej uložiť súd,
konkrétne má jej uložiť zaplatiť istinu úveru 5.537,70 eura, úrok 261, 32 eura, úrok z omeškania 2,39
eura a poplatky za poistenie schopnosti splácať úver 4,58 eura. Taktiež si uplatnil aj úrok z omeškania
zo sumy 5.537, 70 eura od 21.4.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
261,32 eura od 21.4.2016 do zaplatenia.
Súd konštatoval, že vo veci pôvodne rozhodol rozsudkom zo 6.2.2017 č.k. 5C/254/2016-55 tak, že
žalovanej uložil povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 4.265,58 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 %

ročne od 21.4.2016 do zaplatenia, a to v 100 eurových mesačných splátkach splatných vždy do 25. dňa
v mesiaci, počnúc prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku pod
stratou výhody splátok a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozsudok bol v zamietavom výroku a v
časti jeho vyhovujúceho výroku týkajúceho sa splatnosti istiny a príslušenstva a v súvisiacom výrokuo trovách konania uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 9Co/68/2017-76 z 24.10.2017 zrušený
a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V zrušujúcom uznesení bolo uvedené, že súd prvej inštancie sa nezaoberal možným výkladom

ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. vo svetle textu a účelu Smernice 2008/48/ES,
čím je jeho rozhodnutie v zamietavej časti nezrozumiteľným.
Z vykonaného dokazovania mal súd za zistené, že medzi stranami sporu bola dňa 17.6.2014 uzatvorená
Zmluva o úvere č. XXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej bezúčelový úver vo výške
6.000 eur pri fixnej úrokovej sadzbe do splatnosti úveru 13,9 % ročne. Žalovaná sa zaviazala úver splatiť

120 anuitnými splátkami po 93,49 eura mesačne. Súčasne sa zaviazala uhradiť poplatok za poskytnutie
úveru 300 eur a mesačne uhrádzať poplatok za poistenie schopnosti splácať úver 2,29 eura. Termín
splatnosti prvej splátky bol 15.7.2014 a poslednej 17.6.2024. Každá ďalšia splátka bola splatná k 15.
dňu v kalendárnom mesiaci. Výška RPMN bola 16,59 %, priemerná hodnota RPMN bola 17,94 %, úrok
z omeškania 5 % ročne, poplatok za vklad v hotovosti na úverový účet 2,50 eura, poplatok za predčasné
splatenie úveru alebo jeho časti 1 %/0,5 %/0 % z predčasne splatenej čiastky úveru, poplatok za zmenu

zmluvných podmienok na klientovu žiadosť 40 eur, poplatok za upomienku 15 eur, poplatok za výzvu 30
eur a poplatok za potvrdenie a súhlasy vydané bankou na klientovu žiadosť 24 eur. Celkovo sa žalovaná
zaviazala žalobcovi zaplatiť sumu 11.518,80 eura (článok 1. Zmluvy).
Súd uviedol, že žalobca výzvou z 20.4.2016 žalovanej oznámil predčasnú splatnosť úveru a vyzval
ju k zaplateniu úveru najneskôr do 30.4.2016. Do predčasného zosplatnenia pritom žalovaná uhradila

žalobcovi sumu 1.734,42 eura.

Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že podanej žalobe v časti
poplatkov a úrokov nie je možné vyhovieť. Zmluva, ktorá bola medzi stranami sporu uzatvorená,
bola zmluvou spotrebiteľskou. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s

dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že, vzhľadom na jeho podnikanie, ponúkaný tovar a služby,
koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Zmluva, nárok z ktorej žalobca
uplatnil žalobu, podľa súdu prvej inštancie je zmluvou, v ktorej absentuje údaj požadovaný Zákonom o
spotrebiteľských úveroch v jeho ust. § 9 ods. 2 písm. k), a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a
inýchpoplatkoch.Vzmluvejeuvedenýibapočetsplátokavýškamesačnejsplátky.Takétozneniezmluvy

je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je v súlade s uvedeným zákonným ustanovením.
Súd prvej inštancie mal taktiež za preukázané, že zmluva neobsahuje náležitosti v zmysle § 9 ods. 2
písm. j), aj keď uvedená listina obsahuje výšku RPMN a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
neobsahuje predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet tejto RPMN.
Súd prvej inštancie uviedol, že má vedomosť o právnom názore vyjadrenom v rozsudku Súdneho

dvora Európskej únie z 9.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s./Klára Bíroová. V
zmysle tohto rozsudku Smernica má sa vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť
vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Daný
záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný,
nakoľko v konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil

prísnejšie náležitosti vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie
ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. V danom prípade
je zrejmý konflikt medzi smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch, to však neznamená, že sa
má bez ďalšieho uplatniť pred vnútroštátnym právom smernica. V takomto prípade musí vnútroštátny
súd skúmať, či môže smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry

Súdneho dvora Európskej únie, v otázke priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v
zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku, spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice,
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také, sa nemôže použiť v rámci sporu, v
ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli
smernici priamy účinok. Súd prvej inštancie uviedol, že v takomto prípade musí súd skúmať, či môže

smernici priznať nepriamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora je rozsah a vymedzenie
priameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom Európskej únie, jednak právom vnútroštátnym, súd
posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či je vzhľadom na právnu povahu smernice
možné jej ustanovenie aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o
výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za použitia

výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie ísť o výklad contra legem a nesmú
byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného, výklad zákona nemôže narúšať všeobecné
právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie Zákona o spotrebiteľských
úverov v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno smernicipriznať ani nepriamy účinok. Jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. Súd prvej
inštancie preto napriek rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie mal za to, že úver je potrebné
považovať za bezúročný a bez poplatkov. V bodoch 21 - 25 poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského

súdu v Prešove, z ktorých vyplýva správnosť jeho záveru, ku ktorému dospel v tom zmysle, že Smernici
európskeho parlamentu a Rady 2008/48/EHS nie je možné priznať ani nepriamy účinok. Uzavrel preto,
že spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch
považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná má tak žalobcovi vrátiť len sumu reálne čerpaných
prostriedkov z úverovej zmluvy. Keďže žalovaná celkovo vyčerpala sumu 6.000 eur a žalobcovi vrátila

1.734,42 eura, čo je zrejmé zo žalobcom predložených prehľadov o čerpaní, je preto povinná zaplatiť
žalobcovi 4.265,58 eura, a preto žalobe vyhovel len v časti o zaplatenie tejto čiastky a v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Rozhodol taktiež o úrokoch z omeškania, nakoľko žalovaná so zaplatením svojho
záväzku mešká.
Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ust. § 497 Obchodného zákonníka, na ustanovenia
Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 565,

na ustanovenia Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9
ods. 1, 2, § 11 ods. 1, na ustanovenie § 3 ods. 3 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a na
ustanovenie § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.
Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255. Konštatoval, že žalobca bol úspešný v rozsahu
77 %, neúspešný v rozsahu 23 %, v dôsledku čoho patrí mu náhrada trov v rozsahu 54 %. Konštatoval

taktiež, že žalovaná požiadala o povolenie úhrady dlhu v splátkach, avšak svoju majetkovú zárobkovú
a sociálnu situáciu ničím nepreukázala, preto jej nebolo možné priznať plnenie dlhu v splátkach.

2. Proti tomuto rozsudku, v rozsahu zamietnutej časti a trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie
žalobca, majúc za to, že je daný odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h), a písm. f) Civilného

sporového poriadku. Uviedol, že pokiaľ súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol s argumentom, že
neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a písm. j), je to argument, ktorý je nesprávny. Výška,
počet a termíny splátok istiny a úrokov uvedené sú v samotnom texte zmluvy v bode 1.2. Zároveň
bod 2.5.3 obchodných podmienok žalobcu popisuje anuitné splácanie. Počet a termíny splátok istiny
aj úrokov sú rovnaké, určené sú v termínoch splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj

o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere poskytne spotrebiteľovi výpis účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie
istiny a úrokov, vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Anuita a anuitné
splácanie je definované ako pravidelné (periodické) plynutie pevne stanovených platieb počas určitej

špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká. Skladá sa zo splátky
istiny a splátky úroku a výška anuitnej splátky sa nemení. Plynule sa mení výška a pomer istiny a
úroku. Z toho vyplýva, že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky bude tvoriť úrok
a naopak, na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou splátkou
sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje. Je podľa žalobcu teda nesporné, že zmluva

obsahujeúdajeovýške,počteatermínochanuitnejsplátkyažiadnyspotrebiteľnemôžemaťpochybnosti
o tom, v akej výške a kedy bude poskytnutý úver splácať. Riešenie danej právnej otázky súdom
sa odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, podľa ktorého nie je potrebné, aby
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala vyjadrenie o vnútornej skladbe tej-ktorej splátky. V tejto
súvislosti poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2017 z

22.2.2018, 4Cdo/211/2017 z 23.4.2018, 3Cdo/56/2018 zo 17.4.2018, 4Cdo/187/2017 z 23.4.2018. Z
predmetných rozhodnutí vyplýva, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala
číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Eurokonformným
výkladom je možné dospieť k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z.
nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu.

Žalobca taktiež uviedol, že pokiaľ súd prvej inštancie má za to, že v zmluve chýba náležitosť podľa § 9
ods. 2 písm. j) - uvedenie predpokladov pre výpočet RPMN, všetky predpoklady sú v zmluve uvedené,
a to výška úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti, úroková sadzba,
anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru a dátum zmluvy. Zákon nepožadoval, ani v súčasnosti
nepožaduje, uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN. Žalobca taktiež uviedol, že

zmyslom zákona nie je bezúčelný formalizmus alebo vynucovanie náležitostí zmluvy bez akéhokoľvek
konkrétneho účelu. Účelom je dosiahnuť zrozumiteľnosť zmluvy pre spotrebiteľa, aby bol schopný
posúdiť rozsah svojho záväzku. Má za to, že všetky náležitosti uvedené v zmluve boli dostatočné.Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil
a žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34)
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu, v akom bol napadnutý, vrátane konania
mu predchádzajúceho, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na
úradnej tabuli ako aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 7.2.2019 (§ 219 ods. 3 CSP) a
dospel k záveru o tom, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.

5. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov vo vzťahu
k zamietavému výroku rozsudku a s ním súvisiacemu výroku o náhrade trov konania v kontexte s

namietanýmnesprávnymprávnymposúdením.Skúmalto,činazistenýskutkovýstavsúdprvejinštancie
správne a v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS/78/05).

6. Podstata odvolacích argumentov žalobcu bola koncentrovaná na tvrdenie o nesprávnom právnom
posúdení a nesprávnom zistení skutkového stavu veci súdom prvej inštancie.

7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje na zistený skutkový stav konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke,
a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo, opomenul.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

9. Oboznámením sa s obsahom spisu, s odôvodnením napadnutého rozsudku, zisteným skutkovým
stavom, právnym posúdením uplatneného nároku súdom prvej inštancie, odvolací súd konštatuje
postačujúco z vykonaného dokazovania zistený skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci, ako aj
správne právne posúdenie vo vzťahu k zamietavému výroku, ako aj k súvisiacemu výroku o nároku na

náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami
pri hodnotení dôkazov a právnym záverom, ku ktorému súd dospel. Odvolací súd sa stotožňuje so
záverom súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poukazujúc na to, že pre záver o
bezúročnosti úveru postačuje absencia aj len jednej zo zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere.

10. Súd prvej inštancie uzavrel, že poskytnutý úver je bezúročný pre rozpor s ust. § 9 ods. 2 písm.
k) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Z obsahu zmluvy
vyplýva totiž len stanovenie výšky splátky, termín splatnosti prvej splátky, počet splátok a to, ku ktorému
dňu v mesiaci mala žalovaná jednotlivé splátky splácať. Pokiaľ žalobca poukazoval na možnú aplikáciu

rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej
C-42/15, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona
členského štátu Európskej únie je povinnosťou vnútroštátneho súdu skúmať, či môže smernici priznať
nepriamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený,
je povinnosťou súdu skúmať, či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môže zákon

vykladať eurokonformne. Takýto eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože nemôže
nahradiť výslovné znenie zákona, lebo by sa jednalo o výklad contra legem. Otázka priameho účinku
smernice vo všeobecnosti sa v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány
môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom naexistenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami, v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku, spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také, sa

nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci (napr. rozsudok z 5.10.2004
voveciPfeifferC-397/01ažC-403/01,rozsudokzodňa17.7.1994voveciFacciniDoriC-91/92,rozsudok
zo dňa 26.2.1986 vo veci Marshall C-152/84).

11. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne postupoval, ak o uplatnenom nároku žalobcu rozhodol

v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
a úver posúdil ako bezúročný a bezpoplatkový. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsiahlu
prax odvolacích súdov vo vzťahu k posudzovaniu úveru za bezúročný a bezpoplatkový v prípade
nerozčlenenia splátky úveru na istinu, úroky a poplatky. Pri jednoznačnom závere o bezúročnosti úveru
z dôvodu nesúladu zmluvy s ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
nebolo potrebné zaoberať sa tým, či bol alebo nebol správnym záver, resp. výklad súdu prvej inštancie

k ním tvrdenej absencii uvedenia predpokladov pre výpočet RPMN, absencii uvedenia celkovej čiastky,
ktorú by mali spotrebitelia zaplatiť a reagovať tým na odvolaciu argumentáciu žalobcu v tejto súvislosti.

12. Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa iného právneho posúdenia náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a to v uzneseniach Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2017 z 22.2.2018, sp. zn. 4Cdo/211/2017 z 23.4.2018, sp.
zn. 3Cdo/56/2018 zo 17.4.2018 a sp. zn. 4Cdo/187/2017 z 23.4.2018, z ktorých záverov vyplýva, že
eurokonformným výkladom je možné dospieť k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch nemožno od dodávateľa žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej splátky, odvolací súd uvádza, že sa s vysloveným právnym názorom najvyššieho

súdu nestotožnil. Posúdenie právneho vzťahu, ako aj náležitostí nedostatku zmluvy o spotrebiteľskom
úvere (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch) je v zhode s ustálenou
rozhodovacou praxou a naplnením požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty (čl.2
ods.2 základných princípov CSP) .

V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie platí, že rozsah a medze nepriameho
účinku smerníc sú vyjadrené právom Európskej únie, ako aj vnútroštátnym právom. Spolupôsobenie
týchto právnych poriadkov sa prejavuje tým, že vnútroštátne ustanovenie je možné vykladať
eurokonformne len za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód, a to
všeobecných právnych zásad, najmä zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity. V Slovenskej

republike nemá všeobecnú (precedenčnú) záväznosť rozhodnutie v inej obdobnej veci nepublikované
v Zbierke stanovísk rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ani faktickú záväznosť pre iné - podobné
prípade prejednávané súdmi, i keď v zložitých prípadoch ju možno ako odkazovú metódu používať
pri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/136/2013 zo 14.5.2014). Uznesenia najvyššieho súdu, na ktoré poukázal žalobca v podanom

odvolaní neboli zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí Slovenskej republiky.
Nepriamy účinok smernice nie je možný, nakoľko vnútroštátne právo nad rámec smernice zakotvuje
prísnejšie podmienky v otázke členenia splátok, čo vzhľadom na zásadu zákazu výkladu contra legem
a zásadu právnej istoty zakladá prekážku eurokonformného výkladu.

Navyše odvolací súd dodáva , že s účinnosťou od 1.5.2018 prijatím novely zákona č. 129/2010 Z.z.
zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z., zákonodarca upustil od požiadavky
členenia splátok spotrebiteľského úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Uvedená zmena

je odôvodnená skutočnosťou, že by bez takejto zmeny bol zákon naďalej v rozpore so smernicou
a tiež dôvodom, že týmto postupom zákonodarca napravil skutočnosť, že Slovenská republika pri
implementácii smernice, t.j. požiadavky tzv. úplnej harmonizácie prijala právnu úpravu nad rámec
podmienokstanovenýchsmernicou. Vznenínovelyvykonanejzákonomč.279/2017Z.z.jenáležitosťou
zmluvy o spotrebiteľskom úvere náležitosť vyplývajúca z ust. § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010

Z.z. nahradená frekvenciou splátok. V danom prípade však na uvedenú zmenu právnej úpravy nebolo
možné pri posudzovaní náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere prihliadať, lebo právny vzťah medzi
stranami sporu vznikol dňa 17.6.2014.Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Beian v. Rumunsko zo 6.12.2007)
vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou
súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený

na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni
najvyššejsúdnejinštancie.Ústavnýsúdvosvojejjudikatúre(napr.IV.ÚS209/2010) vzhodespoukazom
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva konštatoval, že rozdiely v súdnych rozhodnutiach
sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ale zároveň zdôraznil, že dôveru v určitú
rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva prezentovaná rozhodovacia

prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutia súdu
v podobnej veci. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä
najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp., že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie vybočujúce
z doterajšej rozhodovacej praxe, sa súdy musia s jeho záverom stotožniť. Súd prvej inštancie , ani
odvolací súd sa s právnym záverom vyplývajúcim z uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu týkajúcim
sa eurokonformného výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

nestotožnil. Uplatnenú námietku preto odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú.

13. Z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku, ako aj v
súvisiacom výroku o trovách konania zodpovedajúceho výsledku celého konania ako vecne správny v
súlade s ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.

14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná, zo spisu však
nevyplýva to, že by si trovy odvolacieho konania uplatnila, k odvolaniu sa nevyjadrila, nebol preto dôvod
priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd vychádzal z článku 17 základných princípov

CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu konania pred súdom. Rozhodovanie postupom najskôr podľa
§ 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku úspešnej strane na náhradu trov konania a
následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď procesne úspešnej strane
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho konania.

15.RozhodnutieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvPrešovevpomerehlasov2:1;odlišnéstanovisko
predsedníčky v senátu k rozhodnutiu senátu je v súlade s ustanovením § 394 ods. 1 CSP pripojené k
rozhodnutiu a tvorí jeho súčasť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.