Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/72/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310203323
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Bakošová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1310203323.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu S., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. Jozefom
Polákom, advokátom v Dolnom Kubíne, Aleja Slobody 1890/50, proti žalovanej Miroslava Vigašová -
RK-Reality, s miestom podnikania v Bratislave, Plynárenská 4, IČO: 40 429 482, zastúpenej advokátkou
kanceláriou Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., so sídlom v Bratislave, Mlynské nivy 10, Twin
City Tower, IČO: 47 239 921, o zaplatenie 2 655,52 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde

Bratislava III pod sp. zn. 12 C 77/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 23. augusta 2017 sp. zn. 3 Co 106/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 20. novembra 2013 č. k. 12 C 77/2010-265 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 2 655,52 eur s
príslušenstvom z titulu nevydania bezdôvodného obohatenia (nevrátenia zálohy kúpnej ceny bytu) a
uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania žalovanej vo výške 1 151,23 eur a náhradu trov
konania štátu vo výške 107,46 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie právne
odôvodnil ustanoveniami § 37, § 39, § 451 ods. 1 a 2, § 489 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,

vecne tým, že žalobca ako záujemca a žalovaná ako sprostredkovateľka sa dohodli na sprostredkovaní
kúpy bytu, pričom medzi sebou uzavreli zmluvu o prevzatí zálohy kúpnej ceny, na základe ktorej žalobca
zložil v prospech žalovanej zálohu (preddavok) vo výške 2 655,52 eur. Z vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že z dvoch sporných predložených zmlúv o prevzatí zálohy kúpnej ceny za relevantnú je
potrebnépovažovaťzmluvupredloženúžalovanou,ktoráobsahovalavšetkynáležitostivrátanepodpisov
zmluvných strán. V zmysle tejto zmluvy zložená záloha zároveň mala predstavovať odstupné pre prípad,

že žalobca neuzavrie zmluvu o kúpe bytu (čl. 1 bod 5 tejto zmluvy) a túto zálohu sa žalovaná zaviazala
vrátiť v plnej výške, ak k prevodu vlastníctva bytu nedôjde vinou predávajúceho, okrem prípadu, ak
žalobca jednostranne odstúpi od realizácie uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu alebo ak je
zrejmé, že k jej uzavretiu nepríde alebo nemôže prísť zo subjektívnych dôvodov na strane žalobcu,
za ktorý sa považuje tiež skutočnosť, že žalobcovi na tento účel nebude poskytnutý hypotekárny
úver. V tomto prípade žalovaná je oprávnená ponechať si zloženú zálohu ako odstupné (čl. 3 bod 1

tejto zmluvy). V konaní bolo preukázané, že k uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva bytu nedošlo
z dôvodu, že žalobcovi nebol poskytnutý hypotekárny úver na kúpu bytu, a preto aj keby žalobca
výslovne od zmluvy o prevode vlastníctva bytu neodstúpil, bolo postačujúce, aby z tejto okolnosti bolo
zrejmé, že k jej uzavretiu nepríde resp. nemôže prísť zo subjektívnych dôvodov (zavinením) na strane
žalobcu, ktorý nemal dostatok finančných prostriedkov na kúpu týchto nehnuteľností. Za takejto situácie
v zmysle zmluvy o prevzatí zálohy kúpnej ceny si zloženú zálohu žalovaná bola oprávnená ponechať ako

odstupné. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie uzavrel, že v danom spore nešlo o prípad plnenia z
právneho dôvodu, ktorý odpadol, k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej teda nedošlo a pretožalobu ako nedôvodnú zamietol. Námietky žalobcu o absolútnej neplatnosti zmluvy o prevzatí zálohy
kúpnej ceny pre jej neurčitosť a rozpor s dobrými mravmi vyhodnotil ako neopodstatnené, pretože jej
rozpor s dobrými mravmi v konaní nebol preukázaný a jej neurčitosť, ktorá mala spočívať v absencii

uvedenia dátumu jej uzavretia, pre ktorú sa podľa tvrdenia žalobcu nedala ustáliť jej účinnosť, jednak
bola vyvrátená predložením pokladničných dokladov o zložení a prijatí zálohy (pričom posledný z nich
bol vystavený v deň podpisu zmluvy) a jednak táto skutočnosť sama osebe nebola pre jej platnosť a
účinnosť relevantná, keďže išlo o zmluvu, ktorá nemala zákonom predpísanú formu. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 148 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v

znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“).

2. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozsudkom z 23. augusta 2017 sp. zn. 3 Co
106/2014 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„C.s.p.“) a priznal žalovanej nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie
v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti
žalobného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k
správnymskutkovýmaprávnymzáverom,ktorévosvojomrozhodnutíajnáležiteadostatočneodôvodnil.
K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a k dôslednému vysporiadaniu sa s odvolacími

námietkami žalobcu dodal, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne vyvodil,
že jediným relevantným dôkazom zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami je zmluva o prevzatí
zálohy kúpnej ceny bytu predložená žalovanou a správne posúdil jej platnosť a určitosť. Za správny
tiež považoval záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že žalovanú zaťažuje povinnosť vrátiť
mu zloženú zálohu. Jeho tvrdenia o tom, že uvedená zmluva sa vzťahovala na kúpu bytu na W. a

nie na W. v O., resp. že následne došlo k presunutiu zálohy z kúpy bytu na W. na kúpu bytu na W.
neboli žalobcom preukázané a ostatné vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti tieto jeho tvrdenia
popierajú. Za nedôvodné pokladal aj odvolacie námietky ohľadne nesprávneho právneho posúdenia
veci a poznamenal, že za nesprávne právne posúdenie nemožno považovať prípadný nesprávny dôvod
vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré je ako také právnym titulom na plnenie. Pokiaľ súd prvej

inštancie konštatoval, že skúmal nárok z pohľadu možného bezdôvodného obohatenia, z pohľadu
právneho posúdenia je uvedené postačujúce bez ohľadu na to, či konštatované bezdôvodné obohatenie
vychádzalo z plnenia bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu alebo z právneho dôvodu,
ktorý odpadol. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že súd mu
nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.). Vo svojom dovolaní,
ktoré je v prevažnom rozsahu doslovným zopakovaním jeho odvolania proti rozsudku súdu prvej

inštancie, vytýkal súdom oboch nižších inštancií, že nesprávne a nedostatočne zistili skutkový stav, ak
vychádzali zo zavádzajúcich a nepravdivých tvrdení žalovanej a zo spochybnených a nedôveryhodných
dôkazov, že sa nevysporiadali s jeho tvrdeniami a právnymi názormi uvedenými v jeho záverečnej
reči a vec nesprávne právne posúdili, pokiaľ nezohľadnili jej absolútnu neplatnosť pre nemožnosť
plnenia jej predmetu, pre jej neurčitosť vyplývajúcu z absencie uvedenia dátumu jej uzavretia (podpisu),

pre jej rozpor s dobrými mravmi a pre skutočnosť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá obsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky, pre ktorú bolo potrebné jeho nárok právne kvalifikovať ako právny
nárok z titulu bezdôvodného obohatenia prijatého na základe neplatného právneho úkonu, a nie z
právneho dôvodu, ktorý odpadol. Podľa jeho názoru súdy oboch nižších inštancií aplikovali príslušné
zákonné ustanovenia alibisticky a príliš formalisticky. Ďalej namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu

porušujejehoprávonariadneodôvodneniesúdnehorozhodnutiaazároveňprávonaspravodlivýproces,
pretože v ňom chýba logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z
akých dôvodov aplikoval, ako ju interpretoval, a to najmä pri otázke právneho posúdenia, keď uviedol,
že neuniesol dôkazné bremeno, pretože mu nie je zrejmé, čo s ohľadom na zistený skutkový stav mal
ešte v konaní preukazovať. Rozhodnutiu zároveň vytýkal, že je vzájomne si protirečiace, zmätočné,

nepresvedčivé, nedáva odpovede na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a jeho
odvolacie námietky, a je podľa jeho názoru nedostatočné, arbitrárne a nepreskúmateľné. Prípustnosť
svojho dovolania vyvodzoval tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.. Mal za to, že odvolací
súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri riešení právnej otázky, keďzaložil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, podľa ktorých argumentácii žalobcu o nesprávnom
právnom posúdení nemožno priznať úspech. Tieto právne závery o nepreukázaní jeho nároku na
zaplatenie žalovanej sumy, ktoré prijali oba súdy nižšej inštancie, pokladá za rozporné s elementárnou

logikou a predpismi upravujúcimi inštitút bezdôvodného obohatenia. Zároveň poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 196/2009, podľa ktorého účastníci konania nie sú
povinní uplatnený nárok právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu, ale musia uviesť
rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu túto právnu kvalifikáciu uplatneného nároku vykonať. Žalobca
ohľadne svojho nároku uviedol rozhodné skutočnosti, a preto bolo povinnosťou súdov oboch nižších

inštancií aplikovať naň správnu právnu normu. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu
zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a žalobcovi priznal náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedla, že súdy oboch nižších inštancií dostatočne a
správne ustálili skutkový a právny stav, tvrdené skutočnosti a vykonané dôkazy vyhodnotili správne a
vec správne právne posúdili, pričom odôvodnenia ich rozhodnutí spĺňajú všetky zákonom vyžadované

kritériá. Dovolacie námietky žalobcu považovala za účelové a neopodstatnené a pokiaľ išlo o námietku
nesprávneho právneho posúdenia, túto žalobca namietol iba formálne, ale z jej obsahu však vyplýva, že
sa týka iba skutkových zistení, a preto nemôže viesť k založeniu prípustnosti jeho dovolania. Navrhla,
aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné odmietol a priznal jej náhradu trov
dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
424 C.s.p.), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§
443 C.s.p.) skúmal, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum

napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo.

6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo
domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie,

sa v civilnom procese zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Ako už Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval vo viacerých skorších rozhodnutiach (por. napr. sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo
132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012, 7 Cdo 92/2012), dovolanie

nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným
dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Tejto
mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p.
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená,
že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu

prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (m. m. napr.
IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).

7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (por. § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je procesnou povinnosťou dovolateľa
vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom

dovolacídôvod(§420alebo§421C.s.p.vspojenís§431ods.1C.s.p.a§432ods.1C.s.p.).Vdôsledku
spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

8. V danom prípade dovolateľ uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., podľa ktorého je

dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí),
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Za porušenie práva na spravodlivý
proces možno považovať taký postup súdu, ktorým sa znemožnila, odňala alebo sťažila realizácia
tých procesných práv, ktoré strane civilného súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom
zabezpečenia spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov, čím bola zmarená možnosť
jej aktívnej účasti na konaní. Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

§ 420 C.s.p. nie je významný subjektívny názor procesnej strany tvrdiacej, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.

10. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca

činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (por. R 129/1999, ale tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda

rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku.

11. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnomprocese,potomuž„postupomsúdu“vôbecnemôžebyťaničasťrozhodnutia-jehoodôvodnenie

(obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť
dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (por. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 ECdo 10/2014 a 3 Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem
„procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

12. K tvrdeniu dovolateľa, že rozhodnutia súdov nižších inštancií sa nevysporiadali s jeho
argumentáciou, právnymi názormi a námietkami, že v nich chýba logické vysvetlenie, k akým skutkovým
zisteniam súdy dospeli, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikovali a ako ju interpretovali, pretože
mu nie je zrejmé, čo v konaní mal ešte preukazovať, a že ich rozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené,
zmätočné, nepresvedčivé a v dôsledku toho nepreskúmateľné, dovolací súd poznamenáva, že

už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
(nedostatok odôvodnenia) rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania;
nepreskúmateľnosť bola považovaná za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv.
iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

13. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Zmeny v právnej úprave dovolania a
dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

14. V prejednávanej veci obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska

R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém“(pozriSutyazhnik
proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok

„justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Z konštantnej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky tiež vyplýva, že všeobecný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len tie, ktoré majú (podľa názoru súdu)
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia beztoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného i odvolacieho), ktoré jasne a stručne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

15. Podľa názoru dovolacieho súdu potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím
súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 C.s.p. z hľadiska
formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych

otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy odvolacieho i prvoinštančného súdu
(ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal), ktoré viedli k prijatiu konečného záveru v
prejednávanejveci.Súdprvejinštancieuviedol,čojepredmetomkonania,akéskutočnostitvrdilisporové
strany, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, jasne a zrozumiteľne
vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, a teda z akého skutkového stavu veci vychádzal,
ako vec právne posúdil a zároveň sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami a námietkami žalobcu

spochybňujúcimi platnosť zmluvy, ktorá tvorí právny základ daného sporu. V danom prípade treba mať
na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca
spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)
jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak
v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie

veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie. Pritom platí, že súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky
uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

16. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií vyplýva, že predmetom konania bol nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia z právneho úkonu, ktorý odpadol. Podľa zistenia súdov v konaní
nebolo sporné, že žalobca na základe zmluvy o prevzatí zálohy kúpnej ceny bytu zložil v prospech
žalovanej zálohu (preddavok) na kúpu bytu vo výške 2 655,52 eur, ku ktorej realizácii nakoniec nedošlo

z dôvodu, že žalobca nemal dostatok finančných prostriedkov, a to aj v dôsledku toho, že mu nebol
poskytnutý hypotekárny úver. Súdy v odôvodnení uviedli, ktorú z dvoch predložených verzií zmluvy o
prevzatí zálohy kúpnej ceny bytu a z akých dôvodov považovali za relevantnú, uviedli a citovali zmluvné
aj zákonné ustanovenia, ktoré sa na daný právny vzťah vzťahujú a na základe ktorých dospeli k záveru,
že medzi účastníkmi bolo dohodnuté, že v prípade, keď nastanú okolnosti, z ktorých bude zrejmé,

že k uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva k bytu nepríde alebo nemôže prísť z dôvodov na strane
žalobcu, za ktorý sa v zmysle zmluvy považovala tiež skutočnosť, že žalobcovi na tento účel nebude
poskytnutý hypotekárny úver (tak ako sa podľa zistenia súdov stalo v prejednávanej veci), žalovaná
bola oprávnená ponechať si zloženú zálohu ako odstupné. Na základe týchto skutkových a právnych
zistení uzavreli, že v danom spore teda nešlo o prípad plnenia z právneho dôvodu ktorý odpadol,

k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej nedošlo, a preto bolo potrebné žalobu zamietnuť.
Následne sa (prvoinštančný aj odvolací súd) vysporiadali s námietkami žalobcu o absolútnej neplatnosti
uvedenej zmluvy pre jej neurčitosť a rozpor s dobrými mravmi, s tvrdením žalobcu, že uvedenú zmluvu
vlastnoručne nepodpísal, ako aj jeho tvrdeniami o tom, že uvedená zmluva sa vzťahovala na kúpu bytu
na Skalickej ulici a nie na Starhradskej ulici v Bratislave, resp., že následne došlo k presunutiu zálohy

z kúpy bytu na Starhadskej ulici na kúpu bytu na Skalickej ulici, ktoré vyhodnotil ako neopodstatnené,
pretože v konaní nebol preukázaný akýkoľvek zmluvný základ o takomto právnom úkone a ostatné
vykonané dôkazy vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti tieto jeho tvrdenia popierajú.

17. V relácii na zistenú kvalitu odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií dovolací súd

konštatuje, že tieto sú plne v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces a
zodpovedajú ustanoveniam § 393 ods. 2 C.s.p. resp. § 220 ods. 2 C.s.p. (predtým § 157 ods. 2 O.s.p.).
Dovolateľ teda nedôvodne argumentuje, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné. Za
porušenie práva na spravodlivý súdny proces a zároveň procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p.
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa; ale

len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o taký prípad tu ale nešlo).

18. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia správnosť právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná,lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá; nesprávne právne
posúdenie nezakladá vadu zmätočnosti (R 54/2012 a R 24/2017). Skutočnosť, že dovolateľ má odlišný
právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ním tvrdenú vadu v zmysle §

420 písm. f/ C.s.p. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť,
že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (I. ÚS 188/06).

19. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, že súdy vykonané dôkazy nevyhodnotili správne, skutkový stav zisťovali

jednostranne v jeho neprospech, nezaoberali sa ním tvrdenými skutočnosťami a vzali na zreteľ
spochybnené a nedôveryhodné dôkazy, a teda vychádzali z nesprávnych skutkových zistení a
skutkových záverov, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle §
420 písm. f/ C.s.p., pretože do obsahu práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Prípustnosť dovolania v zmysle §

420 písm. f/ C.s.p. nie je spôsobilé založiť ani neúplné zistenie skutkového stavu (R 37/1993, R 125/1999
a R 42/1993). Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 420 C.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 421 ods.
1 C.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdom prvej inštancie a odvolacím súdom, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

20. Vo vzťahu k dovolacej námietke, že súdy oboch nižších inštancií vec nesprávne právne posúdili,
pokiaľ nezohľadnili absolútnu neplatnosť zmluvy o prevzatí zálohy kúpnej ceny bytu, pre ktorú bolo
potrebné žalovaný nárok právne kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie prijaté na základe neplatného
právneho úkonu, dovolací súd opätovne uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/

C.s.p. nezakladá a účinky umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvoláva ani to, že napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch. Nesprávne
právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti, pretože ním sa strane neznemožňuje
realizácia jej procesných oprávnení (R 54/2012 a R 24/2017).

21. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia dovolací súd pripomína konštatovanie Ústavného súdu
Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do
30. júna 2016, je však naďalej aktuálne), v zmysle ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia
dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne
posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti.

22. Pokiaľ dovolateľ namieta, že mu bolo odopreté právo na súdnu ochranu, keď jeho právu, ktorého
sa na súde žalobou domáhal, súdna ochrana nebola priznaná resp. nemohla byť priznaná v dôsledku
konania súdu, ktoré bolo v rozpore so zákonom, táto jeho námietka je celkom zjavne nenáležitá. Podľa
stabilnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd je zaručiť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť. K porušeniu tohto základného práva by došlo vtedy, ak
by komukoľvek, kto sa zákonom ustanoveným postupom domáhal svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde, súdna ochrana tomuto jeho právu napriek tomu, že boli splnené všetky procesné

podmienky súdneho konania, nebola poskytnutá (I. ÚS 62/97).

23.Vprejednávanejveciobsahspisuvžiadnomprípadenedávapodkladprezáver,žebydovolateľovmu
žalobou uplatnenému právu nebola poskytnutá súdna ochrana. Žalobcovi bolo umožnené domáhať sa
zákonom stanoveným postupom svojho práva ako na súde prvej inštancie, tak aj na odvolacom súde.

Žiadny zo súdnych orgánov, na ktorý sa žalobca postupne obrátil, mu totiž neuprel možnosť domáhať
sa svojho práva zákonom stanoveným postupom, naopak, každý o jeho veci konal a aj rozhodol. Aj keď
nesprávnym procesným postupom súdov v začatých a prebiehajúcich súdnych konaniach môže dôjsť
k porušeniu práva účastníkov súdneho konania na spravodlivý súdny proces (vrátane ich základných
práv ako účastníkov súdneho konania), samotné konania a rozhodnutia súdov sú prejavom toho, že

základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v danom
prípade bolo rešpektované.24. Pre prípad, že dovolateľ porušenie práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a tým aj porušenie práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.), spája s tým, že súdna
ochrana jeho právu nebola priznaná v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci (alibistického a

príliš formalistického aplikovania príslušných zákonných ustanovení), ktoré považuje za konanie súdu v
rozpore so zákonom, dovolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo dožadovať sa
toho, aby súdy preberali alebo riadili sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), ani právo na to, aby bola pred všeobecným súdom úspešná, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jej vôľou, požiadavkami a právnymi názormi; neúspech v súdnom konaní
nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces (I. ÚS 50/04).

25. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľ neopodstatnene tvrdí, že súd mu

nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prípustnosť jeho dovolania v zmysle § 420
písm. f/ C.s.p. preto nemožno vyvodiť.

26. Z obsahu žalobcom podaného dovolania vyplýva, že jeho prípustnosť vyvodzuje tiež z ustanovenia

§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

27. Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

28. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z § 421 C.s.p., má viazanosť
dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C.s.p.) kľúčový význam. Závery o (ne)prípustnosti
dovolania prijíma dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (por. § 432
C.s.p.). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ sám vysvetlí
(konkretizuje a doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej

právnej otázky, a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

29. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 C.s.p., musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou

riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Zároveň
platí, že musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie
napadnuté dovolaním, teda o právnu otázku rozhodujúcu pre rozhodnutie vo veci samej. Právna

otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k
záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní, a to jasným, určitým
a zrozumiteľným spôsobom. Pre posúdenie, či ide o právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci

samej a pre posúdenie prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, že
daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je výlučne záver dovolacieho súdu
rozhodujúceho o jej dovolaní.

30. Súčasná judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa

vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú
odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho rozhodnutia
najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. Samapolemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho
rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.

31. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.,
nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa
jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach
(predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na

mysli.Vprípadeabsencievymedzeniaprávnejotázkyanekonkretizovaniapodstatyodklonuodustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže ale najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých
procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a
v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa, z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia
dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od
názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací

prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho
konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením §
421 ods. 1 C.s.p.

32. Vychádzajúc z vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je teda povinnosťou

dovolateľa pri vymedzení dovolacieho dôvodu v prípade dovolania prípustného podľa § 421 ods. 1
C.s.p. výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať,
ako podľa jeho názoru mal odvolací súd konkrétnu právnu otázku správne vyriešiť, a zároveň ak
má byť dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., musí dovolateľ špecifikovať ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu s uvedením konkrétnych rozhodnutí dovolacieho súdu, od ktorej

sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R 83/2018). Iba ak sú všetky
uvedené kumulatívne podmienky splnené, môže dovolací súd pristúpiť k uskutočneniu meritórneho
dovolacieho prieskumu, v opačnom prípade dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. f/ C.s.p.

33.Vprejednávanejvecidospeldovolacísúdkzáveru,žedovolaniežalobcuneobsahujevyššieuvedené

zákonné vymedzenie dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 C.s.p. Dovolateľ
vo svojom dovolaní uviedol len všeobecnú charakteristiku nesprávnosti, ku ktorej podľa jeho názoru
došlo pred prvoinštančným a odvolacím súdom. Dovolateľ v dovolaní súdom vytýka, že v podanom
žalobnom návrhu rozhodné skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok uviedol, preto bolo
povinnosťou súdu aplikovať správnu právnu normu, čo však súdy neurobili. Keď odvolací súd túto

skutočnosť ospravedlnil v odôvodnení napadnutého rozsudku len tým, že argumentácii žalobcu o
nesprávnom právnom posúdení nemožno priznať úspech, uvedené je v príkrom rozpore s judikatúrou
dovolacieho súdu, konkrétne rozhodnutím sp. zn. 5 Cdo 196/2009, a odvolací súd sa odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď založil svoje rozhodnutie na právnych záveroch,
ktoré podľa jeho názoru sú v príkrom rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ale

aj elementárnou logikou s predpismi, ktoré upravujú inštitút bezdôvodného obohatenia. Nešpecifikoval
však právnu otázku, pri vyriešení ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.), ani neuviedol, ako mal odvolací súd podľa jeho názoru
nastolenú právnu otázku (resp. nastolené právne otázky) správne riešiť.

34. Pri vymedzení dovolacieho dôvodu v súlade s ustanovením § 432 ods. 2 C.s.p. nepostačuje
všeobecné konštatovanie dovolateľa, že určitý právny záver odvolacieho súdu je v rozpore s
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu. Dovolací súd môže vychádzať iba z obsahu dovolania a
nemôže nahrádzať pasivitu dovolateľa (zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom) a vytvárať
namiesto neho vlastnú právnu argumentáciu vyvodením z možnej nespokojnosti dovolateľa s právnymi

závermi odvolacieho súdu, ktorej správnosť alebo nesprávnosť by mala byť podrobená dovolaciemu
prieskumu. V takom prípade by totiž dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací
prieskum priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania v Civilnom sporovom poriadku, ale aj
účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C.s.p., ale aj princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže
rozhodnutie dovolacieho súdu by bolo založené na iných skutočnostiach, ako boli tvrdené dovolateľom a

ku ktorým mala možnosť vyjadriť sa žalovaná ako protistrana vo svojom vyjadrení k dovolaniu. Dovolací
súd nie je treťou inštanciou a dovolanie nie je koncipované ako ďalší riadny opravný prostriedok.
Preto platí, že odlišný pohľad dovolateľa na správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu bez vymedzenia
dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 C.s.p. nemôže zakladať prípustnosť jehodovolania v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. Absenciu takej náležitosti považuje Civilný sporový poriadok za
dôvod pre odmietnutie dovolania (§ 447 písm. f/ C.s.p.).

35. Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd odmietol dovolanie žalobcu, a to v časti namietajúcej vadu
zmätočnosti (§ 420 písm. f/ C.s.p.) ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné, podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C.s.p. a vo zvyšnej časti namietajúcej odklon
odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 447 písm.
f/ C.s.p.

36. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 druhá veta C.s.p.). O výške náhrady trov dovolacieho konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie
(§ 262 ods. 2 C.s.p.).

37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.