Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/72/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7217226431
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Solčányová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7217226431.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Solčányovej a členiek

senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a JUDr. Marianny Hraboveckej v právnej veci navrhovateľa S. P.
nar. X.XX.XXXX bývajúceho na H. ul. č XX v H. proti otcovi navrhovateľa S.. S. P. nar. XX.X.XXXX
bývajúcemu na N. N. ceste č. XX v H. právne zastúpenému advokátkou JUDr. Adrianou Krajníkovou so
sídlom na Kuzmányho ul. č. 57 v Košiciach v konaní o určenie výživného pre plnoleté dieťa o odvolaní
otca navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 27.4.2018 č.k. 19Pc/115/2017- 131 takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok tak, že návrh zamieta.

Náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal povinného otca prispievať na výživu
navrhovateľa 450 Eur mesačne od 6.12.2017, ktoré je povinný zaplatiť vždy do 15. dňa v mesiaci
dopredu navrhovateľovi. Dlžné výživné 2190 Eur za obdobie od 6.12.2017 do 30.4.2018 ho zaviazal
zaplatiť do tridsiatich dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku. O trovách účastníkov konania
rozhodol s poukazom na ust. § 52 CMP tak, že žiaden z nich nemá právo na ich náhradu.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm.

b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku s návrhom, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie
a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, zároveň si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania. Vyslovil presvedčenie, že napadnuté rozhodnutie vychádza predovšetkým
zo skutočností tvrdených navrhovateľom a jeho matkou bez toho, aby boli tieto preukázané zákonným
spôsobom, pričom namietal samotný nárok navrhovateľa na výživné ako aj výšku výživného. Nesúhlasil
s výškou vyčíslených výdavkov navrhovateľa a zdôraznil, že tieto neboli navrhovateľom v konaní riadne
preukázané (okrem obedov v sume 100 Eur mesačne). Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ žije

v byte, ktorý nadobudli s matkou navrhovateľa (bývalou manželkou) za trvania manželstva, pričom za
tento nežiadal žiadnu náhradu a podľa názoru otca ide o významnú okolnosť pri zohľadnení výživného.
Nesúhlasil s konštatáciou konajúceho súdu, podľa ktorej je pre existenciu vyživovacej povinnosti
relevantná denná forma štúdia, avšak súčasne prebiehajúca externá forma štúdia má podľa neho vplyv
na výšku výživného, pretože sa podieľa na opodstatnených výdavkoch oprávneného. Z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že u navrhovateľa nejde o plynulé pokračovanie štúdia a otec má za to, že v
danom prípade navrhovateľ nárok na výživné nemá. V závere vytkol konajúcemu súdu, že napadnuté

rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a nie je z neho zrejmé, o ktoré dôkazy (nie tvrdenia)
navrhovateľa sa priznaný nárok opiera.3. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné a
navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil ako vecne správne. Nesúhlasil s námietkami odvolateľa, že jeho
tvrdenia neboli v konaní preukázané žiadnymi dôkazmi, práve naopak, tieto boli potvrdené viacerými

listinnými dôkazmi a tiež výpoveďou matky, ktorá v konaní vystupovala ako svedok. Uviedol, že práve
ona sama a bez podpory otca vždy financovala všetky jeho potreby, hoci ešte žili v spoločnej domácnosti
a podporuje ho aj doteraz. Zdôraznil, že otec si voči nemu vyživovaciu povinnosť nikdy neplnil, aj keď
mu to jeho možnosti a pomery ako špecializovanému lekárovi dovoľovali. V tejto súvislosti poukázal
na výdavky otca na šport, ktoré v konaní deklaroval (400 Eur), pričom nie je zrejmé či ide o výdavky

mesačné alebo ročné ale navrhovateľ má za to, že ide o výdavky opakované. Tvrdil, že štúdium na dvoch
vysokých školách nie je z jeho strany žiadnym výstrelkom ako sa odvolateľ domnieva, ale vníma ho ako
vhodnú perspektívu pre budúci výber povolania. Vyslovil presvedčenie, že je to práve otec, ktorý by mal
mať pochopenie s ,,predĺženým štúdiom“, keď sám šesťročné štúdium medicíny študoval takmer deväť
rokov. Podľa názoru navrhovateľa nebola zo strany povinného otca preukázaná žiadna špekulatívnosť
z jeho strany, čo rovnako rázne odmieta, má za to, že nárok na výživné, ktorý mu bol súdom priznaný, je

v celom rozsahu dôvodný a v konaní neboli zo strany otca preukázané žiadne skutočnosti svedčiace o
opaku.Navrhovateľsastotožnilsnapadnutýmrozsudkomvtom,žehocisúichvzťahysotcomnarušené,
nie sú dané dôvody, pre ktoré by súd nemohol priznať výživné pre rozpor s dobrými mravmi.

4. Otec navrhovateľa v replike zotrval na tvrdeniach uvedených v odvolaní a zdôraznil, že navrhovateľ

nepreukázal ani jednu z ním tvrdených skutočností. V ďalšej časti zopakoval odvolacie dôvody a vytkol
konajúcemu súdu, že tento sa nijako nevysporiadal s otázkou dobrých mravov, pričom navrhovateľ sa
sám vyjadril, že mu nikdy nezavolá ani neponúkne pomoc. Uvedené dáva podľa názoru odvolateľa obraz
o silne nenávistnom postoji navrhovateľa k vlastnému otcovi. Tvrdil, že navrhovateľ neváhal za účelom
dosiahnutia svojho zámeru získať výživné, uviesť o ňom nepravdivé a hrubo znevažujúce informácie

(o fyzickom útoku a pod.) bez toho, aby tieto preukázal. V závere uviedol, že konanie navrhovateľa je
ľstivé, účelové a uplatnený nárok nedôvodný.

5. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č.
161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „ CMP“).

6. Podľa ust. § 2 ods. 1 Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“)
na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon
neustanovuje inak.
7. Podľa ust. § 388 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „ CSP“) odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho

zrušenie.

8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu
danom ust. § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie otca navrhovateľa

je dôvodné.

9. Predmetom konania na súde prvej inštancie je určenie vyživovacej povinnosti na navrhovateľa zo
strany povinného otca, pričom navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal, aby súd zaviazal povinného
na plnenie výživného 450 eur mesačne od podania návrhu (t.j. od 6.12.2017). Predmetom odvolacieho

konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým určil otcovi
povinnosť platiť navrhovateľovi výživné 450 eur mesačne s účinnosťou od 6.12.2017 do budúcna,
zároveň určil nedoplatok na zročnom výživnom 2190 Eur za obdobie od 6.12.2017 do 30.4.2018, ktorý
zaviazal povinného zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, keď odvolateľ namietal absenciu
základného hmotnoprávneho predpokladu na určenie vyživovacej povinnosti pre plnoleté dieťa, nakoľko

podľa jeho názoru už v čase podania návrhu bol navrhovateľ schopný sám sa živiť a nesúhlasil ani so
samotnou výškou výživného určenou konajúcim súdom.

10. Odvolací súd vo všeobecnej rovine konštatuje, že vyživovacia povinnosť predstavuje obsahovú
zložku základných rodinno-právnych vzťahov. Je praktickým vyjadrením ekonomickej funkcie rodiny,

ktorej účelom je zabezpečovať pre svojich členov uspokojovanie materiálnych potrieb a to vzájomnou
pomocou podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Vyživovacia povinnosť rodičov
voči deťom predstavuje jeden z dvoch základných pilierov systému zákonnej povinnosti poskytovať
výživu a cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečiť výživu ekonomicky najslabšej skupine osôbv spoločnosti deťom. Pre zákonný vznik vyživovacej povinnosti je relevantnou objektívna právna
skutočnosť narodenia dieťaťa, jej zánik zákon spája s nadobudnutím schopnosti dieťaťa samostatne
sa živiť.

11. Pri posudzovaní vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči otcovi je potrebné prioritne vychádzať z
ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich
zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Schopnosť dieťaťa samo
sa živiť nezávisí od určitej vekovej hranice (R 100/1967) alebo stupňa telesnej a duševnej vyspelosti

(R 74/1969) a vo všeobecnosti možno prijať taký výklad pojmu daného kritéria, že dieťa je schopné
samostatne sa živiť, ak je spôsobilé samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať všetky relevantné
životné náklady (pozri Zákon o rodine, Komentár, JUDr. Edmund Horváth, JUDr. Erik Varga, 2. vydanie
2014, Wolters Kluwer, str. 309). Súd prvej inštancie rozhodoval v prejednávanej veci o vyživovacej
povinnostiotcavovzťahukplnoletémusynovi(vek26rokov)apodľanázoruodvolaciehosúdujevtýchto
prípadoch potrebné hodnotiť vyživovaciu povinnosť a jej výšku veľmi obozretne a pojem schopnosť

samostatne sa živiť vykladať podľa špecifík každého konkrétneho prípadu. Je síce nesporné, že
dosiahnutie plnoletosti dieťaťa nemá pre trvanie vyživovacej povinnosti hmotnoprávny význam, súčasne
je však z logiky veci zrejmé, že odlišná situácia je u dieťaťa neplnoletého (predovšetkým mladšieho ako
15 rokov), ktoré je s ohľadom na stupeň fyzického a psychického vývoja a koniec koncov aj podľa platnej
právne úpravy celkom alebo prevažne odkázané na svojich rodičov a dieťaťa plnoletého, u ktorého vo

všeobecnosti platí, že bude vyvíjať primerané úsilie k tomu, aby sa ekonomicky osamostatnilo. Inými
slovami je potrebné odlíšiť prípady rozhodovania o výžive neplnoletých detí, v ktorých bude priznávanie
výživného zodpovedajúceho odôvodneným potrebám dieťaťa samozrejme pravidlom a plnoletých detí,
kde je potrebné na vyživovaciu povinnosť nazerať optikou výrazne odlišnou, pretože plnoletý jedinec
by mal byť v zásade schopný sa o seba postarať a dôvod pre stanovenie vyživovacej povinnosti by

mal byť odôvodnený okolnosťami konkrétneho prípadu (uznesenie Ústavného súdu ČR II. ÚS 2121/14
z 30.9.2014).

12. Navrhovateľ sa podaným návrh domáhal určenia výživného 450 Eur mesačne zo strany otca na tom
skutkovom základe, že je denným študentom 1. ročníka Podnikovohospodárskej fakulty Ekonomickej

univerzity v Bratislave so sídlom v Košiciach a externým študentom Fakulty práva Paneurópskej vysokej
školy, nota bene sa pripravuje na svoje budúce povolanie, je bez akéhokoľvek príjmu, odkázaný len
na finančné prostriedky matky, s ktorou žije v spoločnej domácnosti a otec si voči nemu vyživovaciu
povinnosť neplní.

13. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry odvolací súd konštatuje, že príprava na budúce povolanie
formou vysokoškolského štúdia sa považuje za efektívny spôsob získania kvalifikácie, keď vyživovanej
osobe zabezpečí do budúcna väčšie možnosti uplatnenia na trhu práce, a teda dosiahnutie schopnosti
samostatne sa živiť. Záver konajúceho súdu, že navrhovateľ študujúci o.i. dennou formou štúdia na
vysokej škole nie je schopný samostatne sa živiť a z toho dôvodu je odkázaný na výživné od povinného

rodiča má preto vo všeobecnosti svoj základ v ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine. Odvolací súd však
považuje za relevantné špecifikum súdenej veci skutočnosť, že navrhovateľ ukončil v roku 2012 strednú
školu (gymnázium), následne sa zaevidoval na ÚPSVaR a v roku 2013 započal štúdium na Slovenskej
zdravotníckej univerzite v Bratislave, kde si povinnosti študenta riadne neplnil, po troch rokoch štúdia bol
vylúčený z druhého ročníka a ďalej nikde neštudoval, bol zamestnanom a dohodárom v spol. TEATRO

s.r.o. (od 18.5.2015 do 3.9.2017). Navrhovateľ následne zahájil prípravu na povolanie štúdiom, od
4.9.2017 sa stal denným študentom K. a od 22.9.2017 je zapísaný ako externý študent Fakulty práva
na K. vysokej škole.

14. Odvolací súd má na základe uvedených skutočností ten právny názor, že navrhovateľ nemá nárok

na výživné od povinného rodiča, u ktorého došlo k zániku vyživovacej povinnosti, pretože navrhovateľ
prerušil prípravu na budúce povolanie bez toho, aby preto existovali ospravedlniteľné dôvody. Pokiaľ
navrhovateľovi učebný odbor na prvej vysokej škole s ohľadom na jeho zameranie alebo náročnosť
nevyhovoval, tak ako v konaní deklaroval, nič mu nebránilo, aby sa uchádzal o status študenta v
nasledujúcom školskom roku na vysokej škole pre neho vhodnejšej, čo ale neučinil, preto jeho prípravu

na budúce povolanie nepovažuje odvolací súd za cieľavedomú a sústredenú. Za situácie keď doba
štúdia nie je obmedzená vekom nemôže byť skutočnosť, že navrhovateľ opakovane začína študovať
rôzne študijné odbory (pretože si riadne neplnil svoje školské povinnosti) na škodu rodiča, ktorý nie je
ochotný toto nadštandardné štúdium hradiť a podporovať platením výživného. Odvolací súd konštatuje,že v prejednávanej veci, keď navrhovateľ zmenil v podstate už tretíkrát študijný odbor, nemožno
akceptovať vznik vyživovacej povinnosti rodiča pri každom jeho ,,vzdelávacom pokuse“. Akokoľvek je
právo na vzdelanie ústavne zaručené, nemôže byť štúdium plnoletého dieťaťa podporované zákonnou

vyživovacou povinnosťou rodiča nekonečne a použitím argumentu ad absurdum by navrhovateľ takto
mohol zahajovať a ukončovať štúdium ešte mnoho rokov, bez toho aby niektoré štúdium riadne dokončil.

15. Na základe uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že vyživovacia povinnosť otca
navrhovateľa zanikla v zmysle ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine v máji 2015, t.j. v okamihu skončenia

predchádzajúceho štúdia keď sa stal navrhovateľ zárobkovo činným, nota bene schopným samostatne
sa živiť a neobnovila sa v septembri 2017 ďalším štúdiom navrhovateľa, ktoré už nemožno s poukazom
na vyššie uvedené považovať za riadnu prípravu na budúce povolanie.

16. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrh
zamietol.

17. O návrhu navrhovateľa na priznanie trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania
rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods.1 CMP, podľa ktorého ustanovenia
o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 52 CMP,
podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje

inak. Podľa § 57 CMP o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje
súd len na návrh; podľa § 58 CMP, o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko v prejednávanej veci nejde o konanie podľa § 53 CMP
a odvolací súd nezistil okolnosti pre priznanie náhrady trov konania (§ 55 CMP), o trovách konania na
súde prvej inštancie a trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok

na ich náhradu.

18. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 zák.č. 160/2015 Z.z.)

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je :
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolanieniejeprípustnéprotirozsudku,ktorýmsavyslovilo,žesamanželstvorozvádza,žejeneplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania.