Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 4, 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoE/75/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816206229
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8816206229.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň
JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska č. 5, Bratislava, právne zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so
sídlom Pajštúnska č. 5, Bratislava, proti povinnej: K. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. W. XXXX/XX, A. C.
D., o vymoženie sumy 639,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Vranov nad Topľou č.k. 11Er/719/2016-42 zo dňa 05.04.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia odôvodnil tým, že sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy na základe

rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeného pri Asociácii pre
arbitráž, so sídlom Vansovej 2 Bratislava, IČO: 45 744 971 zo dňa 22.06.2016 sp. zn. O. XXXXX/
XX zo dňa 01.12.2015, pričom rozhodcovská zmluva nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná,
znemožnila voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom. Rozhodcovská zmluva je
preto neprijateľná, neplatná.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že v posledných rokoch právny poriadok
Slovenskej republiky v oblasti spotrebiteľského rozhodcovského konania prešiel zásadnými zmenami
vyžadovanými právom Európskej únie. Oprávnený sa všetkým legislatívnym zmenám podrobil a
pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy s povinným postupoval prísne podľa právnymi predpismi
vymedzených pravidiel, ako aj v súlade s rozhodovacou činnosťou exekučných súdov. Napriek tomu, že

v čase podpisu rozhodcovskej zmluvy nebolo účinné ust. § 3 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní, táto je uzatvorená na samostatnom dokumente a je tak obsahovo, ako aj
formálne oddelená od dohody o uznaní záväzku. Povinný rozhodcovskú zmluvu podpísal sám a
dobrovoľne. Rozhodcovská zmluva neobsahovala žiadne iné dojednania, okrem rozhodcovskej zmluvy.
To znamená, že spotrebiteľ ju mohol odmietnuť, čím by zároveň neodmietol žiadne iné zmluvné
ustanovenia, keďže sa v danej rozhodcovskej zmluve nenachádzali. Oprávnený súdu predložil tiež

dotazník, ktorý vyplnil povinný. Rozhodcovská zmluva bola uzatvorená po viac ako 4 rokoch od
poskytnutia finančných prostriedkov. Povinný mal nielen možnosť rozhodcovskú zmluvu nepodpísať,
ale mohol od nej bez udania dôvodu odstúpiť. Povinný k podpisu rozhodcovskej zmluvy nebol žiadnym
spôsobom nútený. Jej rozsah a text nie je ani tak rozsiahly, ani tak zložitý, aby jej obsahu nemohol
porozumieť. Rozhodcovská zmluva je formulovaná alternatívne, teda dáva zmluvným stranám na výber,
na ktorý rozhodcovský, resp. všeobecný súd sa v prípade sporu obrátia. Možnosť výberu má nielen

dodávateľ, ale aj spotrebiteľ. Ak by bolo v úmysle zákonodarcu zakázať v spotrebiteľských sporoch
rozhodcovské konanie, neprijímal by samostatný zákon na jeho úpravu. Rovnako z dôvodovej správyk ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka vyplýva, že cieľom tejto úpravy bolo umožniť
spotrebiteľom rozhodnúť sa kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej
doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná

úpravy považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti
celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle
dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči
dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne
v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle

navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade
nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.
09. 2011 vydaného vo veci 3MCdo/11/2010 vyplýva, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmanie
správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné len pokiaľ ide o dôvod uvedený v
ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z., teda vtedy, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi je tak viazaný na plnenie a nie iba na to, či
samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Nie každá skutočnosť hodnotená ako
neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len to, či
plnenie, ktoré má byť vykonané odporuje alebo neodporuje dobrým mravom. Len tento zákonný dôvod
umožňujezastaviťexekučnékonanie.Oprávnenýmávzmyslečl.46ods.1ÚstavySRačl.6Dohovoruo

ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný súd priznal jeho nároku ochranu
spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k
neoprávnenémuzásahudozákladnéhoprávaoprávnenéhonasúdnuochranuakporušovaniuprincípov
právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom
konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a zároveň takýto postup môže

založiť zodpovednosť štátu za škodu.

3. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 9a, § 243h Exekučného

poriadku účinného do 31.03.2017 a § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel
k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným

súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa
ktorej uzavretiu dohody o uznaní záväzku a rozhodcovskej zmluvy predchádzala zmluva o poskytnutí
spotrebného úveru zo dňa 17.04.2008 medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným. Išlo o
spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. OZ.

Podľa dojednanej rozhodcovskej zmluvy sa všetky spory z dohody o uznaní záväzku mohli riešiť buď
pred rozhodcovským súdom alebo pred všeobecným súdom. Podanie žaloby na všeobecnom súde
malo síce povahu rozväzovacej podmienky vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve, avšak toto dojednanie
neplatilo, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd.
S prihliadnutím na uvedené, ak spor vyvolal dodávateľ podaním žaloby na rozhodcovskom

súde, spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musel podrobiť. Podanie žaloby na
rozhodcovskom súde má totiž rovnaké účinky ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom po začatí
rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde.
Rozhodcovská zmluva, hoci uzatvorená na samostatnom tlačive, má charakter štandardnej zmluvnej
podmienky používanej oprávneným pri uzatváraní zmlúv so spotrebiteľmi. Je preto právne

bezvýznamné, či riešenie sporu rozhodcovským súdom vyplýva z rozhodcovskej doložky k zmluve
alebo z osobitnej zmluvy. Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné
ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy,
ak nemohol ovplyvniť ich obsah. V prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané

(§53ods.3Občianskehozákonníka).Rozhodcovskázmluvabolauzatvorenánapredtlačenomformulári
v čase uzatvorenia dohody o uznaní záväzku a oprávnený ničím nepreukázal individuálny charakter
tohto dojednania. Dôkazom o splnení informačnej a poučovacej povinnosti vo vzťahu k rozhodcovskej
zmluve nie je ani dotazník k dohode o uznaní záväzku a rozhodcovskej zmluve podpísaný povinnýmdňa 24.01.2013 (č.l. 21 spisu). V tomto dotazníku povinný len vyhlásil, že mu boli vysvetlené podmienky
rozhodcovského konania. Aké sú aspoň základné rozdielnosti súdneho a rozhodcovského konania z
tohto dotazníka a ani zo samotnej rozhodcovskej zmluvy vôbec nevyplýva.

Občiansky zákonník účinný od 01. 01. 2008 do 31.12.2014 za neprijateľnú podmienku v ust. § 53 ods. 4
písm. r) považoval aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Vychádzajúc z tohto ustanovenia zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola
sospotrebiteľomindividuálnedojednanáaktorávyžadujeodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešil

výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol
byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy,
ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ak túto možnosť
skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné či riešenie jeho sporov prostredníctvom
rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním
podaním žaloby na rozhodcovskom súde.

Keďže ust. § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§
40a Občianskeho zákonníka) išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na
ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná,
pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul.

Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými
stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov uzatvorená platná
rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v
určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Bez takejto
platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§

4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok
nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.
V súvislosti s akoukoľvek rozhodcovskou zmluvou je potrebné dodať, že jej cieľom je dosiahnuť
prejednanieprípadnéhosporurozhodcomakosúkromnouosobou,naktoréhozmluvnéstranydelegovali
takúto právomoc. Často krát sa rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky,

ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými
podmienkami je predsa len význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pri vzniku sporu súkromná
osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak stane v súkromnom právnom procese, požiadavka na
rešpektovanie princípov súkromného práva rozhodcom, vrátane princípu dobrých mravov je plne

opodstatnená. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo
štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud
v závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces nedokáže náležite naplánovať sú plne
namieste.
Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav

zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená. Z uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy žiadne podstatné informácie o rozdieloch
medzi riešením sporu pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom nevyplývajú. Oprávnený sa
svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôže zbaviť ani poukazom na

princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje), uplatnením jeho dôsledkov
v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo
strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa
bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj
v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa

dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských
právnych vzťahov, realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na
podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp.
jeho nedostatočná informovanosť mu nemôže byť na ujmu.
Rozhodcovskú zmluvu v predmetnej veci si povinný osobitne nevyjednal. Mohol len zmluvu ako celok

odmietnuť alebo sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. V subjektívne
nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho
procesu, nakoľko o poučení spotrebiteľa o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym procesom
v zmluve niet ani zmienky.S poukazom na ust. § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z. a § 44 ods. 3 Exekučného poriadku účinného
do 31.03.2017 pre rozpor rozhodcovskej doložky s právnymi predpismi (§ 53 Občianskeho zákonníka)
nie je možné v predmetnej veci súdnemu exekútorovi udeliť poverenie na vykonane exekúcie.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP napadnuté
uznesenie ako vecne správne potvrdil.

4. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.