Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, May 23, 2017

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16C/223/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214222441
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2017:2214222441.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudcom Michalom Novotným v sporovej veci žalobcu: Z. T., Q.. XX. D.

XXXX, bytom S. XXXX/XXA, D. Y., zastúpeného splnomocnencom: Mgr. Juraj Trokan, advokát v Trnave,
proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o
3.000.000 €, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaná je povinná do troch dní zaplatiť žalobcovi 1.300 €.
II. V časti o zaplatenie 2.998.700 € sa žaloba zamieta.
III. Žalovanej sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov konania prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pomerne komplikovanou žalobou došlou súdu 11. decembra 2014 (po jej doplnení na
pojednávaní 29. júla 2016) domáhal voči žalovanej zaplatenia 3.000.000 €. V žalobe predniesol, že

rozsudkom tunajšieho súdu 18. januára 2012 bol oslobodený spod obžaloby, na základe ktorej bol
predtým rozsudkom z 30. marca 2011 uznaný za vinného a odsúdený; na jeho odvolanie bol však
tento rozsudok odvolacím súdom zrušený ako nepreskúmateľný. Tým mu bola spôsobená škoda jednak
vyšetrovateľom Policajného zboru, ktorý nezastavil jeho trestné stíhanie, jednak prokurátormi tunajšej
okresnej prokuratúry, ktorí podali obžalobu, nedoplnili včas dôvody odvolania proti oslobodzujúcemu
rozsudku a nekonali o trestnom oznámení žalobcu voči jeho bývalej manželke, hoci toto malo podobný
skutkový základ ako skutok, za ktorý žalobcu stíhali, ale aj sudcom tunajšieho súdu, ktorý ho odsúdil

a následne akceptoval neskoré odôvodnenie odvolania prokurátora proti rozsudku. Následne žalobca
podrobne opísal okolnosti vzniku škody. V roku 2006 sa rozviedol s manželkou, ktorá od neho žiadala
1,5 mil. býv. Sk. Keď jej ich nedal, podala naňho trestné oznámenie za týranie, za čo bol aj rozsudkom
2 T 48/2007 odsúdený na jeden rok s dvojročnou podmienkou. Jeho obhajkyňa proti tomu odvolanie
nepodala. V roku 2006 manželka žalobcu žiadala od neho kód k bezpečnostnej signalizácii v ich dome,
hoci ju dobre poznala. Následne žalobca po zistení, že mu z domu miznú jeho veci, kód zmenil.
Jeho manželka sa tak nevedela do domu dostať a zavolala na žalobcu policajtov, hoci vlastne do

domu ani nechcela ísť. Tento postup považoval žalobca za provokáciu zo strany advokáta manželky,
manželke však oznámil nový kód. Napriek tomu ho začali stíhať a podali naňho za zmenu kódu aj
obžalobu. Počas hlavného pojednávania žalobca manželke znova oznámil nový kód, tá ho však už
o hodinu na to zmenila a bránila mu tak dostať sa tam. Trestné oznámenie žalobcu na ňu však bolo
odmietnuté okresnou prokuratúrou, krajskou prokuratúrou aj generálnou prokuratúrou, pretože takáto
zmena vôbec nie je trestným činom. Napriek týmto názorom tunajší súd žalobcu za jeho konanie odsúdil,
odvolací súd však na odvolanie žalobcu tento rozsudok zrušil a v novom rozsudku žalobcu tunajší súd

spod obžaloby oslobodil. Podľa neho vyšetrovateľ v konaní proti nemu postupoval inak ako voči jeho
manželke. Prokurátor zamietol jeho sťažnosť a podal naňho obžalobu, od počiatku konal neobjektívne
a po vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku až po siedmich mesiacoch doplnil dôvody svojho odvolania,
čím ťahal čas, aby žalobcu po všetkých stránkach ničil. Jeho trestné oznámenie na postup orgánovčinných v trestnom konaní bolo odmietnuté. Sudca tunajšieho súdu mu od počiatku naznačoval, že ho
odsúdi, nútil ho do priznania, nebol nestranný a uznal ho za vinného bez dôkazov. Okrem toho takisto
ťahal čas trestného stíhania, čím sa znemožnilo vysloviť osvedčenie za jeho pôvodné odsúdenie v roku

2007. K vzniku škody žalobca predovšetkým poukázal na to, že vyšetrovateľ, prokurátor aj sudca mu
spôsobili majetkové, zdravotné i morálne škody, podobne ich spôsobili jeho rodičom a sestre. Žalobca
trpel stresmi, únavou, nespavosťou a výrazne schudol, no k lekárovi z obavy pred bývalou manželkou
- zdravotnou sestrou nešiel. Nemohol pracovať ako živnostník, z čoho predtým dosahoval obrat 1,5 až
2 mil. Sk a zisk 13.400 €, okrem toho nebol schopný napĺňať mandátnu zmluvu so spoločnosťou D.

Z. O., takže od 2007 do 2014 mu celkovo z podnikania ušlo 93.800 €. V roku 2008 si našiel prácu v
spoločnosti Z. W. v Maďarsku (W.), kde mal mať základnú mzdu 1.009 €, ako aj provízie, auto a ďalšie
výhody, celkovo 14.400 € ročne, a nemožnosťou ju vykonávať mu za sedem rokov ušlo celkovo 100.800
€. Žalobca mohol pracovať len v Maďarsku v spoločnosti Nokia za 300 € mesačne, no prácu stratil, lebo
mal zápis v registri trestov a jeho osvedčenie nemohlo byť vyslovené, čím mu ušlo 21.600 €. V dôsledku
svojich problémov žalobca nemohol splácať pohľadávku z pôžičky Štátneho fondu rozvoja bývania v

sume 30.000 € a došlo k strate - dražbe jeho domu (v BSM s bývalou manželkou), ktorého polovica
mala hodnotu 100.000 €, a tieto sumy takisto považuje za škodu. Ďalej nemohol splácať pôžičku z
podnikania, ktorá narástla na 15.081,51 €. Ďalej musel vypovedať životné poistenie, čím mu na poistnom
plnení z poisťovne UNIQA ušlo 99.581,76 € a z Českej poisťovne Slovensko, a.s., ďalších 48.131,18
€. Za ďalšiu škodu považoval výdavky na obhajcu v sume 2.000 €. Žalobca si neúspešne hľadal prácu

počas celého trestného konania, na pohovory ho vozil otec, ktorý na to vynaložil 3.000 €, čo je jeho
ďalšou škodou. Konečne, poslednou škodou je zaostalé výživné 1.400 € v exekúcii, ako aj ďalších
2.800 €. Okrem tejto škody žiadal priznať 2.486.805,55 € ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu
vznikla tým, že v dôsledku finančných problémov trpel hladom a žil ako žobrák a bezdomovec, stratil
spoločenskékontaktyažilvstálomstrese.Trestnýmstíhanímbolzbavenýcti,považovalhozapsychické

a fyzické týranie, bola zničená celá jeho existencia, pretože to obdobie bolo horšie ako byť vo väzení.
Trestné stíhanie negatívne vplývalo na matku žalobcu, ktorá zomrela krátko pred jeho oslobodením. Vo
všeobecnosti žalobca vo svojom veku nie je schopný vybudovať svoj zničený život znova.

2. Podaním predloženým 28. februára 2017 žalobca tieto svoje nároky upresnil tak, že ako náhradu

skutočnej škody žiadal náhradu výdavkov obhajoby v sume 1.014,89 €, úroky a úroky z omeškania z
podnikateľského úveru vo VÚB, a.s., vo výške 15.081,51 €, nároky na poistné plnenie od poisťovne
UNIQA v sume 99.581,76 € a Českej poisťovne Slovensko v sume 48.131,30 €, istinu a trovy exekúcie
na výživnom 3.187,55 €, ako aj nároky uplatnené voči nemu Štátnym fondom rozvoja bývania v
sume 20.895,90 € (istina, zmluvný úrok, úrok z omeškania) a sumu 7.140 € ako nájomné otcovi za

prenájom dopravného prostriedku a náklady na pohonné hmoty. Ako ušlý zisk žiadal sumu 25.200 € za
nedobrovoľne zrušené podnikanie, keďže kvôli trestnému stíhaniu stratil svojich doterajších zákazníkov,
pričom túto sumu by dosiahol za obdobie od 20. marca 2009 do dňa tohto podania. Ďalším ušlým ziskom
mala byť nesplatená pôžička otcovi a sestre v sume 5.975 €. Z ukončeného pracovného pomeru pre
spoločnosť Nokia mu vznikol ušlý zisk 17.394,50 € a z nenaplnených projektov pre spoločnosť D. Z. O.

suma 1.590 €, ako aj z činnosti pre Z. W. F. v sume 20.400 € a pre spoločnosť O. v sume 896,24 €.

3. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Predovšetkým však spochybnila, že by ju malo zastupovať
Ministerstvo spravodlivosti SR, keďže s ohľadom na judikát R 1/2016 mala za štát konať Generálna
prokuratúra SR. Procesne namietla, že žaloba nie je spôsobilá na prerokovanie, keďže z nej nie je

zrejmé, čo žalobca chce a z akých dôvodov, z akého rozhodnutia alebo postupu mala škoda vzniknúť a
neobsahuje vykonateľný petit. Vo veci samej namietla, že nie sú preukázané ani vznik škody, príčinnej
súvislosti, ani výška škody. Žalobcom vyčíslený ušlý zisk nie je preukázaný, ani nie je preukázaná jeho
súvislosť so vzneseným obvinením. Takisto popierala príčinnú súvislosť so vznikom záväzku voči ŠFRB.
Škoda100.000€zpredajadomumuešteaninevznikla,nároknasplateniepôžičkyvznikolzozmluvy,nie

z nesprávneho úradného postupu. Náklady obhajoby nie sú preukázané, suma uplatnená ako náklady
otca je úplne nejasná a výživné je zákonnou povinnosťou, nie škodou. Žalobca nepreukázal, ako a prečo
boli skončené poistné zmluvy a ako žaloba vypočítal svoju škodu. Náhrada nemajetkovej ujmy presahuje
sumu 17.500 € priznávanú osobám odškodňovaným za trestné činy (§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z.).

4. Súd nariadil na prerokovanie veci pojednávanie (§ 177 ods. 1 C. s. p.) na viaceré termíny, na ktorých
za prítomnosti oboch strán vykonal dokazovanie
- listinnými dôkazmi, a to: zmena pracovnej zmluvy z 24. novembra 2010 s prekladom (č. l. 9), dohoda o
ukončení pracovného pomeru z 2. marca 2011 s prekladom (č. l. 10), potvrdenie zo 17. novembra 2011s prekladom (č. l. 11), výzva na zaplatenie z 11. februára 2014 (č. l. 12), žaloba Štátneho fondu rozvoja
bývania z 11. novembra 2014 (č. l. 13 a 14), výzva na úhradu z 10. marca 2014 (č. l. 15), odstúpenie
ŠFRB od úverovej zmluvy z 15. mája 2013 (č. l. 16), odstúpenie od úverovej zmluvy z 23. novembra

2011 (č. l. 17), potvrdenie ÚPSVaR Dunajská Streda z 15. novembra 2013 (č. l. 18), mandátna zmluva
z 24. apríla 2007 (č. l. 22), časť daňového priznania k dani príjmov z rok 2005 (č. l. 24), 2006 (č. l. 25),
2007 (č. l. 26), 2008 (č. l. 27), 2009 (č. l. 28), protokol - analýza potrieb klienta z 25. augusta 2006 (č.
l. 29), poistka č. XXXXXXXXXX (č. l. 30), poistka č. XXXXXXXXXX (č. l. 31 a 32), prípis MS SR z 1.
decembra 2014 (č. l. 38), prípis GP SR z 8. septembra 2014 (č. l. 39), lekárske správy J.. K. z 13. júna

2011 a J.. X. z 11. októbra 2011 (č. l. 142/rub), úmrtný list P. T. (č. l. 143), lekárske správy žalobcu z
17. februára 2017 (č. l. 144 a 145), lekárske správy žalobcu z 1. a 22. apríla 2016, 15. a 25. januára
2010 (č. l. 146), lekárske správy z 15. januára 2015, 31. marca 2016 a 17. októbra 2016 (č. l. 147),
žiadanka z 15. novembra 2016 (č. l. 148), dohoda o pracovnej činnosti zo 14. novembra 2012 (č. l.
149), dohoda o ukončení z 22. februára 2013 (č. l. 150), pracovná zmluva z 9. apríla 2014 a dohoda o
skončení zo 16. júna 2014 (č. l. 151), mandátna zmluva č. X/XXXX zo 17. júla 2008 (č. l. 152 a 153),

dobropis č. XX/XXXX (č. l. 153/rub), faktúra č. XXXXXXXX (č. l. 154), výpis z účtu z augusta 2009 (č. l.
155), výpis zo živnostenského registra žalobcu (č. l. 157), uznanie dlhu žalobcom z 24. februára 2010
(č. l. 158), zmluva o pôžičke z 21. marca 2007 (č. l. 159 a 160), zmluva o nájme dopravného prostriedku
zo 16. októbra 2006 (č. l. 161), zoznam oslovených spoločností (č. l. 162 a 163), čestné vyhlásenie z
15. októbra 2016 (č. l. 164), rozsudok č. k. 14 C 384/2015-170 (č. l. 165 až 168), faktúra č. XXXXXX (č.

l. 169), upovedomenie o začatí exekúcie EX 806/2010 z 10. júna 2010 (č. l. 170) a návrh na vykonanie
exekúcie (č. l. 171), uznesenie KS v Trnave č. k. 10 CoE 220/2014-53 (č. l. 172 až 173), prehľad dlžného
výživného a podacie lístky (č. l. 174 a 175), oznámenie VÚB, a.s., o postúpení pohľadávky z 11. februára
2014 (č. l. 176), faktúra JUDr. Szakála zo 7. januára 2016 (č. l. 178), príjmové pokladničné doklady z
24. marca 2009, 23. apríla 2010, 11. marca a 7. októbra 2011 (č. l. 199),

- obsahom spisu tunajšieho súdu sp. zn. 2 T 48/2007, a to: rozsudok č. l. 84,
- obsahom spisu tunajšieho súdu sp. zn. 1 T 42/2010, a to: uznesenie z 8. januára 2007 (č. l. 1),
uznesenie z 28. marca 2007 (č. l. 9), uznesenie z 1. októbra 2007 (č. l. 15), uznesenie z 11. marca 2009
(č. l. 16 a 17), plomocenstvo z 24. marca 2009 (č. l. 21), uznesenie z 14. júla 2009 (č. l. 19), zápisnica o
výsluchu obvineného z 2. apríla 2009 (č. l. 22 až 28), zápisnica o konfrontácii zo 16. septembra 2009 (č.

l. 42 až 49), zápisnica o výsluchu svedka z 29. septembra 2009 (č. l. 39 a 40), záznam o preštudovaní
vyšetrovacieho spisu z 21. októbra 2009 (č. l. 68), obžaloba (č. l. 70), návrh na vykonanie dôkazov (č. l.
81 a 82), zápisnica o hlavnom pojednávaní z 5. mája 2010 (č. l. 85 a 86), doplnenie návrhu na vykonanie
dokazovania (č. l. 89 a 90), zápisnice o hlavnom pojednávaní z 19. mája 2010 (č. l. 91 až 95), z 11.
júna 2010 (č. l. 103 až 106), z 30. júna 2010 (č. l. 108 až 111), zo 16. februára 2011 (č. l. 122), 11.

marca 2011 (č. l. 124), o 30. marca 2011 (č. l. 125 až 127), odôvodnenie odvolania (č. l. 134 až 137),
zápisnica o verejnom zasadnutí zo 4. októbra 2011 (č. l. 142), zápisnica o hlavnom pojednávaní zo 7.
decembra 2011 (č. l. 149), z 18. januára 2012 (č. l. 152 až 154), rozsudok (č. l. 155 a 156), prípis súdu z
2. apríla 2012 (č. l. 168), z 9. mája 2012 (č. l. 172), z 11. júna 2012 (č. l. 173), z 12. júla 2012 (č. l. 174),
odôvodnenie odvolania zo 7. augusta 2012 (č. l. 179 až 181), vyjadrenie k odvolaniu zo 6. augusta 2012

(č. l. 183 a 184), zápisnica o verejnom zasadnutí z 27. novembra 2012 (č. l. 195).
a v spojení všeobecne známymi a uznanými skutočnosťami (§ 186 ods. 2. § 150 a § 151 ods. 1 C. s.
p.) zistil tento

skutkový stav:

5. a) Žalobca bol od roku 1998 podnikateľom na základe živnostenského oprávnenia (výpis č. l. 157).
Zo svojej podnikateľskej činnosti dosiahol v roku 2005 zisk (základ dane z príjmov) vo výške 5.486,19
€ a v roku 2006 vo výške 1.931,65 € (daňové priznania č. l. 24 a 25). Na účely výkonu podnikania si
žalobca zmluvou zo 16. októbra 2006 (č. l. 161) najal od svojho otca auto za 800 Sk mesačne. Ďalej

žalobca na účely svojho zabezpečenia uzavrel poistenie pre prípad smrti a dožitia, ako aj niektoré ďalšie
poistné riziká dňa 25. augusta 2006 v Českej poisťovni - Slovensko, a.s., na celkovú poistnú sumu
1.450.000 Sk (poistka č. l. 30) a 31. augusta 2006 v UNIQA poisťovňa, a.s., na celkovú poistnú sumu
3.000.000 Sk (poistka č. l. 31 a 32). Ďalšou zmluvou z 21. marca 2007 (č. l. 159 a 160) si žalobca
požičal od svojich rodičov 120.000 Sk a od svojej sestry 60.000 Sk, ktoré im mal vrátiť v hotovosti do 21.

marca 2010. Ďalej ešte 24. apríla 2007 žalobca uzavrel so spoločnosťou D. Z. O. - D..Z..O.. Y., Y..N..K..
mandátnu zmluvu (č. l. 22), na základe ktorej mal vykonávať sprostredkovanie predaja diamantov (ods.
I) za odmenu určovanú podľa osobitnej prílohy č. 2 (ods. III). Nebolo dokázané, aký bol obsah prílohyč. 2, ani nebolo dokázané, aké konkrétne obchody žalobca podľa tejto zmluvy uzavrel a akú konkrétnu
odmenu získal v rokoch 2007.

b) Medzi 15. júnom a 7. júlom 2006 sa žalobca nebezpečne vyhrážal svojej (vtedajšej) manželke, za čo
bol rozsudkom č. k. 2 T 48/2007-84 právoplatným 27. júna 2007 odsúdený na trest odňatia slobody na
jeden rok s podmienečným odkladom na dva roky. Žalobca proti tomuto rozsudku odvolanie nepodal.
(spis 2 T 48/2007) Ešte približne v septembri 2006 žalobca pozmenil kód od zabezpečenia rodinného
domu, ktorý bol v jeho bezpodielovom spoluvlastníctve s manželkou, za čo naňho manželka podala

trestné oznámenie a policajt 8. januára 2007 podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku začal trestné stíhanie v tejto
veci (spis 1 T 42/2010, č. l. 1). Následne uznesením z 28. marca 2007 (č. l. 9 a 10 spisu 1 T 42/2010)
trestné stíhanie zastavil, lebo skutok nie je trestným činom, na sťažnosť poškodenej však prokurátor 1.
októbra 2007 toto uznesenie zrušil a policajtovi prikázal, aby vo veci konal a rozhodol (uznesenie č. l.
15 spisu 1 T 42/2010).

c) Medzičasom žalobca ďalej vykonával podnikateľskú činnosť, no v roku 2007 v nej utrpel stratu
2.544,91 € (daň. priznanie č. l. 26). Ďalšou mandátnou zmluvou č. 2/2008 zo 17. júla 2008 (č. l. 152)
sa zaviazal vykonávať obchodnú činnosť predajom produktov a služieb pre spoločnosť O. Y..N..K..,
a to za odmenu 4 % z hrubého zisku, najmenej však 40.000 Sk mesačne pri dosiahnutí určitých
ukazovateľov [čl. VI písm. a) a b)]. Nebolo dokázané, či žalobca tieto ukazovatele splnil, ani aký hrubý

zisk počas svojho podnikania dosiahol. Dobropisom 01/2009 z 31. marca 2009 (č. l. 153/rub) však
žalobca mandatárovi dobropisoval vyplatené zálohy v sume 753,15 €. Takisto v roku 2008 žalobca
uzavrel sprostredkovateľskú zmluvu so spoločnosťou Z. W. F. X.., ktorej bližší obsah nebol dokázaný,
no ktorá bola ukončená k 7. januáru 2009 (nesporné tvrdenie žalobcu, faktúra č. l. 154). Za rok 2008
však žalobca zo svojho podnikania dosiahol zisk (základ dane) vo výške 3.497,81 € (daňové priznanie

č. l. 27). Už v januári 2009 však musel spoločnosti D. Z. O. - D..Z..O.. Y., Y..N..K.., uhradiť náklady na
školenie v sume 70 € (faktúra č. l. 169).

d) Uznesením vyšetrovateľa z 11. marca 2009 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie z prečinu
neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, 3 písm.

a) Trestného zákona za to, že od septembra 2006 pozmenením vstupného kódu zabezpečenia bráni
svojej bývalej manželke užívať ich spoločný rodinný dom. Žalobca toto uznesenie prevzal 20. marca
2009 a už 23. marca 2009 proti nemu podal sťažnosť, ktorú prokurátor uznesením zo 14. júla 2009
zamietol ako nedôvodnú. Zároveň žalobca 24. marca 2009 splnomocnil svojou obhajobou advokáta
JUDr. Tibora Szakála, ktorému v tento deň zaplatil aj preddavok na odmenu 300 € (doklady č. l. 199).

Obhajca žalobcu sa 2. apríla 2009 od 9.10 do 11.45 hod. zúčastnil na výsluchu žalobcu ako obvineného,
ďalej 16. septembra 2009 od 8.40 do 12.20 na konfrontácii žalobcu so svedkyňou a 29. septembra 2009
od 14.40 do 15.00 na výsluchu svedka. Ďalej mu bolo 21. októbra 2009 umožnené preštudovať trestný
spis. (spis 1 T 42/2010)

e) Nebolo dokázané, že by v dôsledku vznesenia obvinenia trpel žalobca takými psychickými alebo
psychickými problémami, ktoré by mali za následok jeho práceneschopnosť. Taktiež nebolo dokázané,
že by v dôsledku vznesenia obvinenia so žalobcom prerušili spoluprácu niektorí jeho obchodní partneri,
ani to, že by žalobca kvôli svojmu trestnému stíhaniu nemohol realizovať niektoré obchodné príležitosti
alebo získať niektorého zákazníka. Napriek tomu však žalobca 14. septembra 2009 oznámil ukončenie

podnikania, čím jeho živnostenské oprávnenie zaniklo (výpis č. l. 157). Za túto časť roka žalobca vykázal
stratu vo výške 2.839 € (daňové priznanie č. l. 28) a od 15. septembra 2009 až do 16. júna 2010 bol
evidovaný ako nezamestnaný (potvrdenie č. l. 18).

f) Obžaloba na žalobcu bola podaná 8. marca 2010 a súdom mu bola doručená 18. marca 2010. Jeho

obhajca už v ten istý deň namietol proti vykonaniu dôkazu výsluchom splnomocnenca poškodenej. Prvé
hlavné pojednávanie sa konalo 5. mája 2010 a bolo odročené bez prejednania veci, načo obhajca 13.
mája 2010 doplnil svoje návrhy na doplnenie dokazovania. Hlavné pojednávanie pokračovalo 19. mája
2010 od 13.40 do 14.48 hod., 11. júna 2010 od 13.00 do 13.31 hod., 30. júna 2011 od 11.00 do 11.36
hod. Ďalší termín bol nariadený na 16. februára 2011, kedy však bolo hlavné pojednávanie odročené

bez prejednania veci, takisto aj 11. marca 2011. Hlavné pojednávanie potom pokračovalo 30. marca
2011 od 13.45 do 14.39 hod., kedy bol vyhlásený rozsudok č. k. 1 T 42/2010-130. Obhajca sa zúčastnil
všetkých uvedených termínov. Proti rozsudku zahlásil obhajca odvolanie, ktoré dňa 4. mája 2011 doplnil
písomnými dôvodmi. Jeho odvolanie prejednal odvolací súd na verejnom zasadnutí 4. októbra 2011od 9.00 do 9.40 hod za prítomnosti obhajcu, pričom rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a prikázal mu
aby, vec znovu prejednal a rozhodol. Ďalšie hlavné pojednávanie bolo nariadené na 7. decembra 2011,
bolo však odročené bez prejednania veci za prítomnosti obhajcu žalobcu. Hlavné pojednávanie potom

pokračovalo 18. januára 2012 od 9.10 do 9.38 hod. a súd na ňom vyhlásil oslobodzujúci rozsudok č. k. 1
T 42/2010-155. Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie prokurátor, jeho dôvody však nedoplnil. Preto
ho tunajší súd prípismi 2. apríla, 9. mája, 11. júna a 12. júla 2012 urgoval na ich doplnenie. Prokurátor
nakoniec dôvody odvolania doplnil 7. augusta 2012 a obhajca žalobcu sa k nemu 7. septembra 2012
vyjadril. Krajský súd v Trnave ho prejednal na verejnom zasadnutí 27. novembra 2012 od 9.20 do

9.45 hod. za prítomnosti obhajcu žalobcu, kde odvolanie uznesením č. k. 3 To 122/2012-196 zamietol.
Obhajca žalobcu faktúrou zo 6. januára 2016 (č. l. 178) vyúčtoval odmenu a paušálne náhrady v sume
1.014,89 € za celkovo 15 úkonov právnej služby.

g) Od 17. júna 2010 žalobca vstúpil do pracovného pomeru so spoločnosťou R.-B. Y. Y. M. na dobu
určitú, ktorú 24. novembra 2010 predĺžili do 31. marca 2011 (dohoda č. l. 9), no k 2. marcu 2011

ho skončili (dohoda č. l. 10) z dôvodu, že žalobca nevedel predložiť čistý výpis z registra trestov
(potvrdenie č. l. 11). V dôsledku toho bol žalobca od 3. marca 2011 do 15. novembra 2012 evidovaný ako
nezamestnaný (potvrdenie č. l. 18). Už počas obdobia 2009 až do marca 2012 žalobca prostredníctvom
portáluprofesia.czoslovovalrôznespoločnostivreakciinaichpracovnéponuky(zoznamč.l.162a163).
Nebolo však dokázané, ako tieto spoločnosti na tieto ponuky reagovali, a pokiaľ reagovali negatívne, z

akého dôvodu tak reagovali. Od 16. novembra 2012 začal žalobca znova pracovať na základe dohody
o pracovnej činnosti (č. l. 149) pre Z.. J. J. - SHR za odmenu 2,20 €/hod. Tento pomer bol ukončený
24. februára 2013 (dohoda č. l. 150). Následne bol žalobca znova evidovaný ako nezamestnaný od 25.
februára do 24. marca 2013 (potvrdenie č. l. 18), kedy nastúpil do pracovného pomeru k W. W. Y..N..K..
(pracovná zmluva č. l. 151) až do 16. júna 2014 (dohoda o skončení č. l. 151/rub).

h) Už počas trestného konania pred súdom žalobca 24. februára 2010 uznal dlh proti veriteľovi E. E. Y.
z titulu neuhradenej kúpnej ceny za tovar (uznanie č. l. 158). Nebolo však dokázané, z akého dôvodu
žalobca túto kúpnu cenu nemohol zaplatiť. Ďalej sa počas trestného konania pred súdom začala voči
žalobcovi exekúcia na vymoženie dlžného výživného na jeho deti, ktoré neplatil od septembra 2009, v

celkovej sume 844,46 € (upovedomenie č. l. 170, návrh č. l. 171, uznesenie č. l. 172 a 173, prehľad č.
l. 174 a 175). Listom z 11. februára 2014 (č. l. 12) bol žalobca vyzvaný na zaplatenie sumy 15.081,51 €
vzniknutého na základe zmluvy o úvere č. XXXX/XXXX/XX z 28. apríla 2009 medzi ním a Všeobecnou
úverovou bankou, a.s., ktorá svoj nárok postúpila na vyzývajúci subjekt, keďže žalobca bol v omeškaní
so splácaním splátok (oznámenie č. l. 176). Podobne Štátny fond rozvoja bývania listom z 15. mája

2013 (č. l. 16) odstúpil od úverovej zmluvy uzavretej ešte v roku 2001, keďže žalobca bol v omeškaní so
splácaním 11 splátok. Listom z 10. marca 2014 (č. l. 15) ŠFRB vyzval žalobcu na zaplatenie 16.448,65
€ a tento nárok následne uplatnil žalobou, ktorej tunajší súd rozsudkom č. k. 14 C 384/2015-170 (č. l.
165 až 168) vyhovel a žalobcu spolu s bývalou manželkou zaviazal na solidárne zaplatenie 14.810,51
€ s úrokom, úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou.

i) Dňa 5. decembra 2011 zomrela žalobcova matka (úmrtný list č. l. 143), ktorá sa predtým liečila na
srdečnú chorobu a vysoký tlak, ako aj chorobu obličiek a cukrovku (preukaz, lekárske správy č. l. 142).
Žalobca sám sa v roku 2010 a potom znova v roku 2016 liečil na bolesti lakťa, ramena, chrbtice (č. l.
144 až 148), ich príčiny však dokázané neboli.

j) Žalobca 4. júna 2014 podal Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie svojho
nároku, v ktorom (po doplnení) uviedol, že za orgány, ktoré mu spôsobili škodu, považuje vyšetrovateľa,
prokurátora a súd (sudcu). Ministerstvo 27. augusta 2014 žiadosť postúpilo Generálnej prokuratúra
Slovenskej republiky v podstate s odôvodnením, že žalobca sa náhrady škody domáha titulom

nezákonného vznesenia obvinenia, a nie nezákonného rozhodnutia súdu. Generálna prokuratúra SR 8.
septembra 2014 postúpila žiadosť späť v odôvodnením, že škodu nespôsobil prokurátor. Ministerstvo
spravodlivosti SR 6. októbra 2014 žiadosť opätovne postúpilo Generálnej prokuratúre SR. V obsiahlom
odôvodnení poukázalo okrem iného na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010, podľa
ktorého je na zastupovanie štátu v prípade škody spôsobenej nezákonným vznesením obvinenia

príslušné tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. Generálna prokuratúra SR 7.
októbra 2014 opätovne (bez bližšieho vysvetlenia) postúpila žiadosť späť Ministerstvu spravodlivosti
SR. Žiaden z týchto orgánov však žalobcovi na jeho žiadosť meritórne neodpovedali, ani jeho nárok
neuspokojili. (spis MS SR 39324/2014/34)6. Takto zistený skutkový stav, pokiaľ nevyplýva zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré sa považujú
za nesporné podľa § 151 ods. 1 C. s. p., vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej

súvislosti (§ 191 C. s. p.).

a) Skutkové závery v bode 5 vyplývajú z listinných dôkazov, spisov tunajšieho súdu a spisov Ministerstva
spravodlivosti SR uvedených pri nich v zátvorkách. Medzi jednotlivými dôkazmi sa v podstate nevyskytli
rozpory, ktoré by si vyžadovali vyhodnotenie.

b) Žalobca, ktorý v prerokúvanej veci tvrdí, že mu v dôsledku nezákonného trestného stíhania ušiel
zisk z podnikania, bol podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. povinný označiť dôkazy na preukázanie
tohto ušlého zisku, ako aj dôkazy dosvedčujúce, že mu tento zisk ušiel práve preto, že bol trestne
stíhaný. Žalobca však počas konania predložil len svoje daňové priznania za roky 2006 až 2009, potom
mandátnu zmluvu s D. Z. O. - D..Z..O.. Y., Y..N..K.., dobropis a faktúru spoločnosti Z. W. F. X.. Tieto

dôkazy však ani jednotlivo, ani vo vzájomnej súvislosti nedokazujú ani výšku ušlého zisku, ani dôvody,
kvôli ktorým žalobca tento zisk nedosiahol. Na to, aby súd mohol dospieť k záveru, že žalobcovi vôbec
ušiel určitý zisk, by bolo potrebné, aby žalobca jasne preukázal, že mal nejaké obchodné vzťahy,
obchodné príležitosti, prípadne plány, ktoré by mu pri pravidelnom behu vecí priniesli určitý zisk, a
tieto nemohol realizovať kvôli trestnému stíhaniu a nemohol realizovať ani ekonomickú náhradu za ne.

Žalobca však žiadne konkrétne dôkazy na preukázanie takýchto skutočností nenavrhol ani neoznačil.
Samotné daňové priznania pritom takéto skutočnosti nepotvrdzujú, keďže daňové priznanie je len
sumárnym údajom o daňových výnosoch a nákladoch za určité obdobie. Z daňového priznania však
nemožno dospieť k tomu, z čoho jednotlivé výnosy a náklady prichádzajú, za akých okolností, v akom
odvetví, s akou ziskovou prirážkou a pod. Jednotlivé žalobcom predložené mandátne zmluvy takisto

nie sú takýmto dôkazom, pretože samy osebe predstavujú len úpravu práv a povinností ich strán a
vymedzujú okrem iného záväzok žalobcu a jeho možnú odmenu. Samotné zmluvy však nič nehovoria o
konkrétnom úspechu žalobcu pri ich napĺňaní, teda o tom, či vôbec a aký zisk dosahuje z vykonávania
činností na ich základe. O to menej potom možno takéto zmluvy považovať za dôkaz toho, že aj v
budúcnosti by žalobca s ich napĺňaním bol konkrétne úspešný. Mandátna zmluva z 24. apríla 2007 bola

navyše uzavretá dostatočne skoro pred týmto obdobím a žalobca ani ohľadom nej nepredložil žiadne
dôkazy o tom, ako sa mu darilo, aké obchody mal rozpracované, aké obchody boli vo výhľade a aká
bola šanca na ich uzavretie a aký zisk by mu tieto obchody vyniesli [bod 5 písm. a), c) a e)].

c) Pri určení sumy zaplatenej žalobcom za obhajobu [bod 5 písm. d)] súd vyšiel z príjmových

pokladničných dokladov potvrdených samotným obhajcom (č. l. 199). Z nich však vyplynulo, že žalobca
sám zaplatil len preddavok v sume 300 €. Zvyšné sumy boli podľa údajov v pokladničných dokladoch
prijaté od otca žalobcu. Žalobca pritom netvrdil ani nedokázal, že by mal s otcom akúkoľvek dohodu o
vrátenítýchtoprostriedkov,prípadneinýprávnyvzťah,nazákladektoréhobytietoprostriedkymuselsám
vynaložiť. V dôsledku toho súd nemohol prijať za dokázané, že by išlo o náklady vynaložené samotným

žalobcom, a naopak, za dokázané mohol prijať len to, že žalobca sám vynaložil na svoju obhajobu len
300 €. Tvrdenia o „odpracovaní si“ časti odmeny v záhrade obhajcu zostali celkom nedokázané, keďže
žalobca v tomto smere žiadne dôkazy nenavrhol.

d) Žalobca ďalej nepredložil nijaké dôkazy na preukázanie výšky svojej mzdy u spoločnosti R.-B. Y.

Y. M. v marci 2011, takisto nedokázal, či a za akých podmienok by mohol v práci pokračovať [bod
5 písm. g)]. Takým dôkazom opäť nie je samotná zmluva, keďže tá je jednak uzavretá len na dobu
určitú, jednak z nej výška mzdy žalobcu nijako nevyplýva. Pokiaľ ide o neúspešné uchádzanie sa o
prácu, žalobca predložil len zoznam spoločností, na ktorých ponuku reagoval na portáli profesia.cz.
Nepredložil však žiadne dôkazy o tom, či a ako tieto spoločnosti na jeho ponuky reagovali. Samo

oslovovanie množstva spoločností totiž nemôže byť dôkazom toho, že žalobca sa nevedel zamestnať
kvôli trestnému stíhaniu. Jednotlivé oslovené spoločnosti ho totiž mohli odmietnuť z mnohých dôvodov
(napr. pre nespĺňanie kritérií na prácu, nespokojnosť s jeho mzdovými nárokmi), nielen kvôli jeho
trestnémustíhaniu,nehovoriacužotom,žetátoskutočnosťzrejmeoslovenýmspoločnostiamaninebola
ihneď známa. Z týchto dôvodov nie je možné považovať za dokázaný súvis medzi trestným stíhaním a

cestovnými nákladmi vynaloženými žalobcom, resp. jeho otcom (podľa čestného vyhlásenia č. l. 164).

e) Pokiaľ ide o ochorenia matky žalobcu, žalobca nenavrhol vykonať žiadne konkrétne dôkazy, z ktorých
by vyplývala súvislosti medzi jej ochoreniami a trestným stíhaním žalobcu. Z lekárskych správ vyplýva,že matka žalobcu sa liečila len na všeobecné civilizačné choroby (cukrovka, vysoký tlak, problémy s
obličkami, so srdcom), pričom sama bola najneskôr od roku 2003 ťažko zdravotne postihnutá a takisto
cukrovkou trpela dlhšie. Za danej situácie možno jej úmrtie počas trestného konania už prima facie

považovať za dôsledok tohto jej zdravotného stavu. Pokiaľ žalobca tvrdí, že jej smrť bola spôsobená
trestným stíhaním žalobcu (jej syna), bolo jeho povinnosťou navrhnúť v tomto smere dôkazy spôsobilé
odborne posúdiť túto súvislosti, teda znalecký posudok alebo odborné vyjadrenie (§ 206 a 207 C.
s. p.). Žalobca však takéto dokazovanie nenavrhol. To isté platí, pokiaľ ide o ochorenie samotného
žalobcu, prípadne jeho práceneschnopnosť. Žalobca predložil len lekárske správy čiastočne z roku

2010, čiastočne z roku 2016, z ktorých vyplýva že trpí bolesťami ramena (ramenného kĺbu). Ani z týchto
správ, ani z iného žalobcom predloženého dôkazu nevyplýva, v dôsledku čoho sa tieto bolesti u žalobcu
objavili, ako sa vyvíjali, ako ich žalobca liečil a kedy. Žalobca bol však povinný podľa čl. 5 základných
princípovC.s.p.dokázaťsúvismedzitrestnýmstíhanímajehotvrdenýmiochoreniami,resp.súvismedzi
ochoreniami a práceneschopnosťou. Pokiaľ takýto súvis nevyplýva z ním predložených lekárskych
správ, čo nevyplýva, potom bol povinný navrhnúť na preukázanie tejto súvislosti ďalšie spôsobilé dôkazy.

Ak tak neurobil, musí znášať následky neunesenia dôkazného bremena. Súd nemohol akceptovať jeho
ospravedlnenie, že k lekárovi nešiel, lebo bývalá manželka je zdravotná sestra. Pokiaľ žalobca nemal
dôveru v svojho lekára s okrese Dunajská Streda, mohol sa nechať vyšetriť iným lekárom mimo okresu,
prípadne aj niektorým odborným pracoviskom v blízkej Bratislave. Ťažko možno predpokladať, že by
jeho bývalá manželka ako zdravotná sestra bola schopná vykonávať akýkoľvek vplyv na práce takéhoto

pracoviska.

7. Časť žalobcom predložených listín bola predložená len v maďarskom jazyku (zmluva č. l. 20 a
21). Podľa judikatúry (porov. judikát R 142/2014) takéto listiny nemožno ani čítať, ani oboznamovať
ich podstatný obsah. Súd pritom nevyhovel žiadosti žalobcu o zabezpečenie ich prekladu, keďže vo

výsledku obsah týchto listín nebol pre rozhodnutie veci podstatný. Nesporne sa totiž týkali vzťahu
žalobcu so spoločnosťou Z. W. F. X.., ktorý bol ukončený ešte 7. januára 2009, teda pred vznesením
obvinenia voči žalobcovi, čím je vylúčené, aby toto vznesenie obvinenia malo akýkoľvek vplyv na tento
právny vzťah. Pokiaľ ďalej žalobca navrhoval vykonať dokazovanie znaleckým posudkom na zistenie
výšky ušlého zisku, súd nepovažoval za potrebné toto dokazovanie vykonávať. Výšku ušlého zisku

možno totiž ustaľovať až vtedy, keď je dokázané, že tu existovali určité obchody, obchodné vzťahy,
obchodné príležitosti a pod., z ktorých sa mohol realizovať zisk, no ktorý sa nerealizoval kvôli trestnému
stíhaniu. Kým nie sú tieto základná okolnosti (podklady) ušlého zisku dokázané a ustálené, nemá
zmysel nariaďovať znalecké dokazovanie na zistenie výšky tohto zisku. Nedokázanie týchto skutočností
nemožno nahrádzať akýmsi hypotetickým znaleckým výpočtom zisku, teda koľko by žalobca mohol

zarobiť, keby bol ďalej podnikal. Najskôr musí byť dokázané, že žalobca by mal obchodné príležitosti na
dosiahnutie takéhoto zisku, až potom možno skúmať výšku zisku, ktorú by bolo možné takto dosiahnuť.
Súd takisto nepovažoval za dôležité vykonávať dokazovanie výsluchom ošetrujúcich lekárov matky
žalobcu, keď ani z lekárskych práv, ani z prednesov žalobcu nevyplynuli žiadne konkrétne skutočnosti, o
ktorých by títo lekári mali hovoriť. Pokiaľ nimi chcel žalobca dokazovať súvislosť ochorení jeho matky s

jeho trestným stíhaním, treba opätovne zdôrazniť, že tento záver by si vyžadoval odborné resp. vedecké
poznatky, ktoré možno dokázať len znaleckým posudkom alebo odborným vyjadrením (§ 206 a 207
C. s. p.). Vzhľadom na to súd tieto navrhnuté dôkazy nevykonal. Súd ďalej nevykonal dokazovanie
exekútorským spisom EX 806/2010, keďže (ako bude ďalej uvedené) exekúcia na vymoženie výživného
nemá žiaden súvis s vedeným trestným stíhaním proti žalobcovi.

Právne vec súd posúdil takto:

I. Procesné námietky

8. Žalovaná vzniesla na úvod námietku, že žaloba je nezrozumiteľná, petit je nevykonateľný a chýba
v nej označenie nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia a spôsob výpočtu
uplatnených nárokov. Súd však tieto výhrady žalovanej nezdieľa. Hoci je pravdou, že žalobca je písaná
komplikovane, kostrbatým štýlom a s mnohými gramatickými a štylistickými chybami, ako celok je z jej
obsahu zrejmé, v akom konaní a čím mala žalobcovi vzniknúť škoda a nemajetková ujma a v akej výške

sa domáha ich náhrady. Je zrejmé, že žalobca sa domáha nároku na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy v dôsledku jeho nezákonného trestného stíhania a postupu všetkých troch na ňom zúčastnených
orgánov (vyšetrovateľ, prokurátor a sudca), že z týmto stíhaním mu mala vzniknúť majetková škoda,
ktorú zrozumiteľne vymedzil, i nemajetková ujma. Nie je povinnosťou žalobcu kvalifikovať, či ide o nárokz titulu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, keďže by išlo už o právnu
kvalifikáciu, ktorá je úlohou súdu. Ustanovenie § 79 ods. 1 O. s. p., ani § 132 C. s. p. právne posúdenie
veci žalobcom v žalobe nevyžadujú. Vzhľadom na to súd žalobu žalobcu neodmietol, ale ju prerokoval

meritórne.

9. Žalovaná ďalej opakovane poukazovala na to, že súd nesprávne koná s Ministerstvom spravodlivosti
SR, keď v prerokúvanej veci má za štát konať Generálna prokuratúra SR. Žalovaná však ignoruje,
že táto otázka už bola obsiahlo riešená a vyriešená uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.

24 Co 987/2015-96. Týmto uznesením súd síce zrušil uznesenie tunajšieho súdu, avšak výlučne z
procesných dôvodov (nadbytočnosť jeho vydania). Čo do riešenia otázky, ktorý orgán má konať za
štát, toto uznesenie na s. 3 a 4 rekapituluje podstatné argumenty a potvrdzuje správnosť záveru
tunajšieho súdu, že konať má Ministerstvo spravodlivosti SR. Preto súd čo do riešenia tejto otázky
odkazuje na odôvodnenie jeho zrušeného uznesenia č. k. 16 C 223/2014-59 a už citovaného uznesenia
krajského súdu. Na tomto mieste možno len stručne zopakovať, že v prerokúvanej veci vzniesol proti

žalobcovi obvinenie vyšetrovateľ Policajného zboru konajúc na základe predošlého pokynu prokurátora
a prokurátor zamietol sťažnosť proti tomuto uzneseniu a podal proti žalobcovi obžalobu. Na základe toto
jepodľa§4ods.1písm.f)zákonač.514/2003Z.z.vzneníúčinnomod1.januára2013oprávnenákonať
Generálna prokuratúra SR (porov. aj judikát R 1/2016). Zároveň však žalobca tvrdí, že škoda mu vznikla
aj postupom sudcu tunajšieho súdu v trestnom konaní, ktorý „ťahal vec“. V prerokúvanej veci sú tak

oprávnené konať v mene štátu dva orgány: Ministerstvo spravodlivosti SR, keďže žalobca tvrdí, že škoda
mu vznikla aj postupom súdu v trestnom konaní, a Generálna prokuratúra SR, keďže škoda mu bola
spôsobená uznesením o vznesení obvinenia, proti ktorému prokurátor zamietol sťažnosť, a podaním
obžaloby, teda úkonmi prokuratúry v trestnom konaní. Pre prípad takejto konkurencie však neplatí, že
za štát konajú oba orgány, ale § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. ustanovuje, že v mene štátu

koná orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie
nároku. Zo spisu Ministerstva spravodlivosti SR je zrejmé, že žiadosť o predbežné prerokovanie bola
najskôr podaná uňho. V dôsledku toho je tak Ministerstvo spravodlivosti SR príslušné konať v mene
štátu na základe citovaného § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. Tým je oprávnené konať
zaň aj v civilnom sporovom konaní podľa § 73 C. s. p. Zostáva len dodať, že pre toto posúdenie nie je

podstatné, ako súd vo výsledku posúdi právnu povahu jednotlivých úkonov, teda či ich bude považovať
za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, a zodpovednosť ktorého orgánu ustáli.
Podstatné je, z akého rozhodnutia a postupu odvodzuje svoj nárok žalobca (poškodený). V opačnom
prípade by v prípade nedôvodného nároku nemohol existovať orgán oprávnený konať za štát, čo je
zjavne v rozpore s § 4 zákona č. 514/2003 Z. z.

II. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup

10. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Citovaný zákon

bol podstatným spôsobom novelizovaný zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorý však neupravuje žiadne
prechodné ustanovenia. Podľa názoru súdu sa však podmienky vzniku a obsah nárokov na náhradu
škody vzniknuté do 31. decembra 2012 musia spravovať právnymi normami účinnými v čase vydania
nezákonného rozhodnutia a nezákonného postupu. Opačný postup by podľa názoru súdu znamenal
neprípustnú retroaktivitu, a to navyše bez výslovného zákonného ustanovenia (pozri nález ÚS ČSFR

sp. zn. PL. ÚS 78/92).

11. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) a d) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2012 štát
zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

možno právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uplatniť len vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom, ktorého rozhodnutím je súd viazaný, a ak poškodený proti nemu podal riadny opravný
prostriedok. Podľa dnes už stabilizovanej judikatúry sa za nezákonné rozhodnutie považuje aj uznesenie
o vznesení obvinenia, ak bol neskôr spod obžaloby oslobodený (porov. R 35/1991, R 70/1994), resp.

ak bolo trestné stíhanie skončené iným výsledkom než odsúdením (napr. R 37/2013). Ustanovenie § 9
zákona č. 514/2013 Z. z. za nesprávny úradný postup príkladmo považuje aj zbytočné prieťahy v konaní.12. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že voči žalobcovi bolo 11. marca 2009
vznesené obvinenie pre trestný čin a uznesenie o tom mu bolo doručené 20. marca 2009. Žalobca proti
nemu síce podal sťažnosť, ale tú prokurátor zamietol ako nedovôdonú a následne proti nemu podal

obžalobu. Rozsudkom č. k. 1 T 42/2010-155 bol žalobca spod obžaloby pre tento skutok oslobodený,
lebo tento skutok nie je trestným činom. Tento rozsudok nadobudol podľa § 183 ods. 1 písm. b) tretieho
bodu Trestného poriadku právoplatnosť 27. novembra 2012 dňom, kedy odvolací súd uznesením č.
k. 3 To 122/2012-96 odvolanie prokurátora proti nemu zamietol. Oslobodením žalobcu spod obžaloby
je v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právoplatne a pre tunajší súd záväzné vyslovené,

že uznesenie o vznesení obvinenia proti žalobcovi sa ako nezákonné zrušuje. Toto uznesenie je teda
nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa PZ - orgánu verejnej moci a štát podľa citovaného § 3 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá za škodu, ktorá bola týmto rozhodnutím spôsobená. Ďalej z
vykonaného dokazovania vyplýva, že proti oslobodzujúcemu rozsudku č. k. 1 T 42/2010-155 zahlásil
svoje odvolanie okresný prokurátor ihneď po jeho vyhlásení 18. januára 2012. Podľa § 311 ods. 2
Tr. por. odvolanie prokurátora musí byť odôvodnené tak, aby z neho bolo zrejmé, v ktorej časti sa

rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré mu predchádzalo. Podľa §
311 ods. 3 Tr. por. má predseda senátu vyzvať odvolateľa, aby prípadné nedostatky odstránil, a to pod
následkom § 70 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia môže predseda senátu toho, kto bez dostatočného
ospravedlnenia neuposlúchne príkaz alebo nevyhovie výzve, potrestať poriadkovou pokutou do 1.650
€, ak ho na to vopred upozornil. Napriek tejto úprave prokurátor doplnil dôvody odvolania až 7. augusta

2012, teda takmer po šiestich mesiacov od zahlásenia odvolania. Po celý čas ho pritom súd urgoval
viacerými prípismi, no bez toho, aby voči nemu uplatnil akékoľvek poriadkové opatrenie. Prokurátor na
tieto prípisy ani nijako nereagoval a svoju nečinnosť nijako neospravedlnil. Podľa názoru súdu takýto
postup, kedy prokurátor počas šiestich mesiacov nedoplní dôvody svojho odvolania bez akéhokoľvek
ospravedlnenia alebo vysvetlenia a súd sa počas celej doby obmedzuje len na opakované vyzývanie,

nemožno považovať za postup s náležitou rýchlosťou a starostlivosťou. Preto tento postup vykazuje
znaky zbytočných prieťahov, teda zbytočných prieťahov v zmysle § 9 zákona č. 514/2013 Z. z., za ktoré
sú spoločne zodpovedné dva orgány verejnej moci - tunajší súd a tunajšia prokuratúra. V dôsledku toho
štát podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá aj za škodu, ktorá bola spôsobená týmto
postupom.

III. Škoda a jej príčinná súvislosť

13. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím účastník konania (strana), ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v

tomto konaní. Podľa § 18 ods. 1 cit. zák. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, a v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené. Citované ustanovenie je osobitnou úpravou nároku na náhradu škody, keďže v
podstate normuje existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou v podobe
trov konania, a tak nie je potrebné ju osobitne dokazovať. V prerokúvanej veci to znamená, že žalobcovi

ako obvinenému, ktorý je stranou (účastníkom) trestného konania podľa § 10 ods. 11 druhej vety Tr. por.,
patrí aj náhrada trov obhajoby, a to bez ohľadu na to, či ide o obhajobu nutnú alebo dobrovoľnú (porov. aj
R 70/1994), a to tak po samotnom vznesení obvinenia, ako aj počas celého trestného konania. Obhajca
žalobcu bol prítomný najmenej pri piatich vyšetrovacích úkonoch v roku 2009, z ktorých niektoré trvali
viac než 2 hodiny, v roku 2010 bol prítomný alebo vykonal štyri úkony, v roku 2011 tri úkony a v roku

2012 tiež tri úkony. Základná sadzba tarifnej odmeny podľa § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov bola vo výške 1/12 výpočtového základu, čo v roku
2009 znamenalo 57,95 €, v roku 2010 sumu 60,11 €, v roku 2011 sumu 61,75 € a v roku 2012 sumu
63,58 €. Na základe počtu úkonov je zrejmé, že obhajca obvineného by mal za svoju obhajobu nárok
na odmenu minimálne vo výške 1.014,89 €, ktorú si obhajca vyúčtoval.

14. Zo zisteného skutkového stavu je však zrejmé, že žalobca sám zaplatil obhajcovi len sumu 300 €.
Ďalších 300 € mu zaplatil otec žalobcu, ktorý však podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je
účastníkom trestného konania a ani žalobcovi obhajcu nezvolil. Žalobca ďalej nepreukázal žiaden titul,
na základe ktorého by mal jeho otec túto sumu zaplatiť a na základe ktorého by sa ním zaplatená suma

prenieslanažalobcu.Aktedaotecžalobcuzaplatilobhajcoviodmenu,robiltakbezprávnehodôvodu,len
z ochoty pomôcť svojmu synovi. Potom ale nejde o náklady žalobcu, a preto žalovanú nemožno zaviazať
na ich náhradu žalobcovi, pretože by to na jeho strane znamenalo získať tým bezdôvodné obohatenie.
Pokiaľ ide o zvyšok odmeny obhajcu 414,89 €, ktorá zostala neuhradená po úhradách žalobcu a jehootca, súd nesúhlasí s názorom žalovanej, že by ju bolo možné priznať až po jej úhrade. Takéto vnímanie
pojmu majetkovej škody je podľa názoru súdu príliš zjednodušené. K vzniku škody z titulu trov konania
(odmeny obhajcu) totiž dochádza už vznikom nároku obhajcu na túto odmenu. Už vznikom pohľadávky

obhajcu je totiž žalobca zaťažený určitým pasívom a je len vecou jeho aktuálnej finančnej situácie,
či ju dokáže uhradiť. Už vznikom pohľadávky ju pritom obhajca môže uplatniť na súde, vymáhať ju a
pod. Teda už vznikom samotnej pohľadávky obhajcu - dlhu žalobcu mu vznikla konkrétna majetková
škodaspočívajúcavzmenšeníjehomajetku,pretožeužtýmtomomentommuvznikápovinnosťvynaložiť
majetkové hodnoty na to, aby spôsobil zánik tohto dlhu (zaplatiť ho). Na druhej strane však je pri

posudzovaní podmienok náhrady takejto škody vždy potrebné vnímať aktuálny stav takéhoto záväzku,
ktorého obsah sa časom môže meniť. Premlčaním dlhu a zánikom jeho vymáhateľnosti podľa názoru
súdu v zásade zaniká škoda na strane dlžníka, pretože akémukoľvek vymáhaniu sa môže dlžník brániť
jednoduchou námietkou premlčania. Výnimky ako napr. situácia, kedy sa premlčaný dlh uspokojuje
zo záložného práva (§ 151j ods. 2 Obč. zák.) alebo započítanie vzájomných pohľadávok, nie sú v
prerokúvanej veci podstatné. V zásade tak platí, že premlčanú pohľadávku nemožno vymáhať ani

vymôcť a dlžník sa proti nej môže brániť námietkou premlčania. Okamihom premlčania pohľadávky
tak na strane dlžníka zaniká škoda spočívajúca v jeho zaťažení týmto dlhom a nová škoda by mohla
vzniknúťlenvtedy,akbypohľadávkuskutočneuhradil.Z§441Obč.zák.všakpotomvyplýva,žeakbysa
dlžník námietkou premlčania nebránil alebo ak by bez osobitného dôvodu dobrovoľne zaplatil premlčanú
pohľadávku obhajcu, vznik škody si zavinil sám a škodca by za ňu nezodpovedal. V prerokúvanej veci

nebolo zistené, že by medzi žalobcom a jeho obhajcom bola dohodnutá osobitná splatnosť odmeny
obhajcu, preto treba vychádzať z toho, že nárok na jeho odmenu mu vznikol najneskôr ukončením
obhajoby žalobcu, teda 27. novembrom 2012 (právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku). Podľa §
563 Obč. zák. to znamená, že najneskôr týmto dňom mohol obhajca žiadať od žalobcu zaplatenie
svojej odmeny, a to aj súdne. Už v judikáte R 28/1984 bolo vyslovené, že v tomto prípade plynie

premlčacia doba nie od výzvy veriteľa, ale už od okamihu vzniku dlhu, pretože vtedy mohol veriteľ
svoje právo uplatniť tým, že by dlžníka vyzval na jeho splnenie (opačne síce 4 Cdo 146/2008, ktoré
však nebolo schválené na publikáciu v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk; zhodne naopak 1
Cdo 197/2009). Obhajca bol teda oprávnený žiadať zaplatenie svojej odmeny už 28. novembra 2012 a
trojročnápremlčaciadoba(§101Obč.zák.)uplynula28.novembra2015.Aktedaobhajcasvojuodmenu

vyúčtoval až 6. januára 2016, urobil tak po jej uplynutí. Nárok obhajcu na (zvyšok) odmeny je tak v čase
rozhodovania tunajšieho súdu (§ 217 ods. 1 C. s. p.) premlčaný a nemožno ho priznať ani žalobcovi ako
náhradu škody podľa § 18 zákona č. 514/2003 Z. z.

15. Inak sa však podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Pod

pojmom škoda sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým poskytnutím peňazí. Skutočnou škodou sa pritom rozumie ujma spočívajúca v zmenšení
majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby
došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou

v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci
sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu).
Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri
pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený

dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu
(škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne
dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem
poškodený prišiel (konštantná judikatúra, za všetky napr. R 55/1971, 1 ObdoV 111/2006, 4 M Cdo
23/2008, 4 Cdo 319/2008 a ďalšie).

16. Žalobca v žalobe a neskoršom podaní zo 17. februára 2017 za skutočnú škodu okrem trov konania
označoval nároky z podnikateľského úveru vo VÚB, a.s., poistné sumy z poistenia, vymáhané výživné a
nároky z neho a nároky z úveru od Štátneho fondu rozvoja bývania, ako aj náklady za pohonné hmoty a
opotrebenie súčiastok auta. Podľa názoru súdu však v tomto prípade možno o skutočnej škode hovoriť

lenveľmiobmedzene.Predovšetkým,nárokVÚB,a.s.,nasplatenieúverunemožnopovažovaťzaškodu,
ale ide o záväzok, ktorý vznikol žalobcovi zo zmluvy s touto bankou. Žalobca ho prevzal dobrovoľne, bol
mu na jej základe poskytnutý aj úver (teda dostal peňažné prostriedky, čím sa jeho majetok rozmnožil),
ten však bol povinný vrátiť aj spolu s úrokami a ďalšími v zmluve vymedzenými nákladmi (čím mu vznikoldlh a pohľadávka VÚB, a.s.). Táto pohľadávka sa nemôže následne na strane žalobcu stať „novou“
ujmounamajetkuanemôžesatedastaťskutočnouškodou,naktorejnáhradubyžalobcamalmaťnárok.
Za skutočnú škodu by tak teoreticky bolo možné považovať len tú časť úrokov, úrokov z omeškania a

ďalších nákladov, ktoré by neboli vznikli ani pri riadnom splácaní poskytnutého úveru žalobcom. Len
v tejto časti ide totiž o novú majetkovú ujmu (dlh), ktorá nevznikla už okamihom uzavretia zmluvy o
úvere a zaviazania sa žalobcu na jeho splácanie. To isté potom platí aj o úvere od Štátneho fondu
rozvoja bývania, pri ktorom by takisto bolo možné za skutočnú škodu považovať len dodatočne zvýšené
úroky, úroky z omeškania a náklady, ktoré by žalobca nebol povinný vynaložiť pri riadnom splácaní

poskytnutého úveru. Takisto vyživovaciu povinnosť (vymáhanú voči žalobcovi v exekúcii) nemožno
považovať za ujmu na majetku (skutočnú škodu), keďže ide o povinnosť vznikajúcu zo zákona tým, že
sa povinný stane rodičom dieťaťa (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z.). Za skutočnú škodu
by teda opäť bolo možné považovať len zvýšené náklady, ktoré žalobca musí znášať v exekúcii (trovy
exekúcie), nie samotné dlžné výživné. Pokiaľ ide o nároky na pohonné hmoty a súčiastky, tu opäť vznikla
povinnosť hradiť ich na základe zmluvy o nájme zo 16. októbra 2006, a teda povinnosť platiť ich sa

nemôže stať na strane žalobcu skutočnou škodou. Za skutočnú škodu by zasa bolo možné považovať
len také zvýšené náklady, ktoré by žalobca nemusel vynaložiť na základe bežného užívania uvedeného
vozidla podľa citovanej zmluvy. Jednotlivé poistné sumy nemožno vôbec považovať za skutočnú škodu,
keďže žalobcovi ešte nevznikol nárok na ich výplatu; až keby žalobcovi vznikla konkrétna pohľadávka
na výplatu poistného plnenia, ktorej hodnota by sa v dôsledku nezákonného rozhodnutia znížila, bolo

by vôbec možné uvažovať o vzniku skutočnej škody (analogicky judikát R 89/2004).

17. Vo výsledku teda ide v týchto prípadoch o posúdenie príčinnej súvislosti medzi skutočnou škodou a
protiprávnym konaním (nezákonným uznesením o vznesení obvinenia). Podľa judikatúry (porov. napr.
R 137/2014, R 7/1992, R 7/1979) je príčinná súvislosť daná vtedy, ak protiprávne konanie a vznik

škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom
tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),

bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania
(opomenutia) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť, zodpovednosť
za škodu nenastáva. Príčinnú súvislosť pritom nemožno zamieňať so súvislosťou časovou. Príčinnú
súvislosťnemožnoaniodvodiťztakejskutočnosti,ktorásamajenásledkominejudalosti.Vprerokúvanej
veci žalobca v podstate tvrdil, že vyššie uvedená skutočná škoda mu vznikla v dôsledku toho, že kvôli

trestnému stíhaniu poklesli jeho príjmy a nebol tak schopný platiť splátky úverov, výživné, poistné na
poistky a pod. Podľa názoru súdu však takéto následky nemožno považovať za dostatočne priamy a
bezprostredný následok prebiehajúceho trestného stíhania voči žalobcovi. Naopak, je celkom zrejmé,
že príčinou vzniku tejto škody bol samotným pokles príjmov, resp. nedostatočný príjem žalobcu. Zo
zisteného skutkového stavu však nie je dostatočne preukázané, že by žalobca bez trestného stíhania

dosahoval také príjmy, že by z nich bol schopný všetky svoje záväzky platiť a nedošlo by teda voči nemu
k uplatneniu dodatočných úrokov, úrokov z omeškania, nákladov, trov exekúcie. Dosahovanie určitých
príjmov alebo zisku v minulosti ani podľa skúseností bežného života neznamená istotu dosahovania
rovnakých príjmov alebo zisku v budúcnosti. Preto ani nemožno povedať, že nebyť trestného stíhania
bol by žalobca po celý čas schopný riadne plniť svoje záväzky. Žalobca sa navyše podľa vlastných slov

v danom čase nachádzal vo veľmi negatívnej osobnej situácii (rozvod a konflikty s bývalou manželkou, s
ktorou vedie aj konanie o vyporiadanie BSM uvádzané v žalobe), v dôsledku čoho nemožno zo zisteného
skutkového stavu s dostatočnou istotou uzavrieť, že neschopnosť plniť jednotlivé záväzky je v priamej
a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným trestným stíhaním.

18. Žalobca si ďalej ako ušlý zisk uplatňoval nároky na ušlý zisk z podnikania za roky 2009 až 2016
po 3.600 €, pôžičky 180.000 Sk (5.975 €), ušlú mzdu od spoločnosti R.-B. Y. Y. M. za 48 mesiacov
po 362,38 €, ušlý zisk z nezrealizovaných obchodov pre D. Z. O. v sume 1.520 €, nákladov školenia
70 €, ušlý zisk z Z. W. F. vo výške 20.400 €, ušlý zisk z obchodov pre O. s.r.o. 896,24 €. Ako
však už bolo uvedené, ušlým ziskom nahraditeľným podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je

prospech, ku ktorému malo reálne dôjsť, ale zabránilo mu konanie škodcu (škodná udalosť). Nestačí
pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí
(nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať
zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Prevýšku ušlého zisku je rozhodujúce, o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. Okrem toho je
potrebné preukázať, že tento ušlý zisk je bezprostredným a priamym dôsledkom škodnej udalosti (teda
že ušlý zisk je v príčinnej súvislosti s touto udalosťou). Požiadavky na dokázanie týchto skutočností

musia byť vysoké, keďže (analogicky k judikátu R 4/2005) v príčinnej súvislosti so škodnou udalosťou
nie je taká strata príjmu, ktorá je dôsledkom situácie na trhu (napr. poklesu dopytu). V prerokúvanej
veci je škodnou udalosťou nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi z 11. marca 2009,
ktoré malo za následok trestné stíhanie až do právoplatného oslobodenia žalobcu 27. novembra 2012.
Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani reálnu výšku ušlého

zisku, ani bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi nezákonným vznesením obvinenia a týmto ušlým
ziskom. Žalobca sa v podstate obmedzoval na úplne triviálne extrapolácie svojej doterajšej situácie,
svojich príjmov pred začatím trestného stíhania až do podania žaloby. V tejto súvislosti však treba
povedať, že v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím môže byť logicky len taký ušlý zisk, ktorý
ušiel v období od 11. marca 2009 do 27. novembra 2012. Žalobca v tejto súvislosti na viacerých miestach
vyčísľoval svoj zisk až do rozhodnutia súdu, pričom nijako nedokázal, prečo by mal štát zodpovedať

za ušlý zisk aj po dátume jeho oslobodenia spod obžaloby. Podobne ho žalobca vyčísľoval aj za
obdobie predchádzajúce vzneseniu obvinenia až od 2007 ignorujúc pritom, že v konaní 2 T 48/2007
bol právoplatne odsúdený, takže v tomto konaní nie sú splnené podmienky náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím.

19. Uvedené všeobecné závery pre jednotlivé nároky znamenajú toto: (a) Ušlý zisk z podnikania môže
byť nahraditeľný podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. len vtedy, ak žalobca mal určité konkréte
obchodné príležitosti, obchodné vzťahy alebo konkrétnych odberateľov, s ktorými mal uzavreté určité
obchody alebo s ktorými mal reálnu a bezprostrednú možnosť určité obchody uzavrieť, no neuzavrel
ich len v dôsledku trestného stíhania voči nemu. Typickým príkladom môže byť konkrétny obchod,

ktorý zmluvný partner odmietne, lebo kvôli trestnému stíhaniu stratí v obvineného zmluvného partnera
dôveru. Z vykonaného dokazovania však nevyplynuli žiadne takéto konkrétne skutočnosti, ktoré by
umožňovali prijať záver o tom, že žalobcovi ušli určité konkrétne obchody z konkrétneho dôvodu vedenia
trestného stíhania. To, že žalobca v predošlých rokoch dosahoval určitý zisk z podnikania, neznamená
bez ďalšieho dôkazy, že ho bude dosahovať aj ďalej. Pokiaľ žalobca tvrdil, že nebol schopný podnikať

kvôlipsychickýmproblémomztrestnéhostíhania,súdtakýtodôvodnemožnostianáslednéhoukončenia
podnikania nemohol akceptovať. Samotné trestné stíhanie nemôže byť dôvodom pre to, aby obvinený
prestal vykonávať elementárne činnosti nevyhnutné pre jeho vlastnú obživu. Stačí si uvedomiť, že
ani Zákonník práce nepovažuje prebiehajúce trestné stíhanie automaticky za dôvod, kvôli ktorým by
mohol zamestnanec odopierať prácu. Ak je obvinený zamestnanec, je povinný naďalej vykonávať prácu

pre zamestnávateľa a plniť si povinnosti z pracovného pomeru. Len ak by trestné stíhanie vyvolalo
také psychické problémy na strane obvineného, že by tento bol práceneschopný, išlo by o prekážku
v práci na jeho strane. Podľa názoru súdu nie je odôvodnené pristupovať odlišne ani k podnikateľovi,
aj keď nie je zamestnancom. Od podnikateľa teda možno očakávať, že bude ďalej prevádzkovať svoje
podnikanie aj po vznesení obvinenia, okrem prípadov, že by bol uznaný za práceneschopného. Žalobca

však nedokázal, že by bol práceneschopný. Na základe uvedeného tak nemožno dospieť k záveru,
že žalobcovi v dôsledku trestného stíhania ušiel zisk z podnikania v sume 25.200 €. (b) Pokiaľ ide o
nesplatený záväzok z pôžičky 5.975 €, tento nie je v žiadnej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním,
keďže ju žalobca vzal ešte v roku 2007 a vtedy vznikol aj jeho záväzok vrátiť ju. Nie je zrejmé, ako sa teda
jeho majetok nerozmnožil o túto sumu práve v dôsledku trestného stíhania začatého 11. marca 2009.

(c) Pokiaľ ide o ušlý zisk zo spolupráce s D. Z. O. - D..Z..O.. Y., Y..N..K.., žalobca takisto nepreukázal
žiadne konkrétne obchodné príležitosti, ktoré mal a ktoré kvôli trestnému stíhaniu stratil. V dôsledku toho
nie je zrejmé, aké „rozbehnuté avšak nezrealizované obchody ohodnotené od 0 do 400 bodov“ mohol
žalobca zrealizovať a aký vplyv malo jeho trestné stíhanie na ne. Súvislosť náhrady nákladov školenia so
začatým trestným stíhaním je úplne nejasná. (d) Zo zisteného skutkového stavu nevyplývajú podrobnosti

právneho vzťahu so spoločnosťou Z. W. F. X.., no žalobca sám potvrdil, že k jeho ukončeniu došlo ešte v
januári 2009. Trestné stíhanie voči žalobcovi však bolo začaté až 11. marca 2009, v dôsledku toho je už
na prvý pohľad zrejmé, že toto ukončenie nemohlo byť dôsledkom tohto trestného stíhania. (e) Uvedené
závery platia aj pre nároky žalobcu na ušlý zisk z obchodov zo spoločnosti O. Y..N..K.. Zo zisteného
skutkového stavu nevplýva, aké konkrétne obchody nemohol žalobca zrealizovať a prečo sa tak malo

stať práve v dôsledku jeho trestného stíhania. Okrem toho k dobropisovaniu odmien žalobcu došlo už
31. marca 2009, teda len dva týždne po začatí trestného stíhania, a takisto nie je zrejmé, prečo už v tak
krátkom čase malo dôjsť k takému zásadnému zásahu do podnikania žalobcu.20. Čiastočne odlišná je situácia ohľadom pracovného pomeru pre R.-B. Y. Y. M.. Zo zisteného
skutkového stavu vyplýva, že žalobca mal pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú do 31. marca 2011,
no skončil sa 2. marca 2011 kvôli tomu, že žalobca nevedel predložiť tzv. čistý výpis z registra trestov,

teda výpis z registra trestov bez odsúdenia vysloveného rozsudkom č. k. 2 T 48/2007-84 právoplatným
27. júna 2007. Týmto rozsudkom bol žalobca odsúdený na trest odňatia slobody na jeden rok s odkladom
na dva roky. Podľa § 50 ods. 1 druhej vety Tr. zák. začína skúšobná doba plynúť v deň nasledujúci po
právoplatnosti rozsudku. Podľa § 50 ods. 4 Tr. por. súd vysloví, že obvinený sa osvedčil, ak odsúdený
viedol v skúšobnej dobe riadny život; ak neurobí rozhodnutie do jedného roka od uplynutia skúšobnej

doby, má sa za to, že sa odsúdený osvedčil (§ 50 ods. 5 Tr. zák.). Táto lehota sa predlžuje na dva
roky, ak sa v skúšobnej dobe voči obvinenému vedie trestné stíhanie pre iný trestný čin (§ 50 ods. 6
Tr. zák.). V prerokúvanej veci skúšobná doba podľa rozsudku č. k. 2 T 48/2007-84 uplynula 27. júna
2009, súd však neurobil rozhodnutie o osvedčení. Jednoročná doba § 50 ods. 5 Tr. zák. tak uplynula 27.
júna 2010 a dvojročná doba § 50 ods. 6 Tr. zák. uplynula 27. júna 2011. Dôsledkom trestného stíhania
žalobcu tak bolo predĺženie doby, ktorá bola potrebná na osvedčenie sa žalobcu bez rozhodnutia súdu

až do 27. júna 2011 a práve počas tohto obdobia (28. júna 2010 až 27. júna 2011) došlo k ukončeniu
pracovného pomeru žalobcu u spoločnosti R.-B. Y. Y.S. M.. Podľa názoru súdu však toto skončenie
pracovného pomeru nemožno považovať za škodu v bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným
trestným stíhaním žalobcu. Posun doby osvedčenia sa totiž nastáva priamo zo zákona tým, že sa voči
odsúdenému začne viesť trestné stíhanie. Naviazanie tohto predĺženia len na samotnú skutočnosť, že

sa vedie trestné stíhanie (bez ohľadu na to, za aký skutok sa vedie, v akom je štádiu a ako sa skončí)
je rozhodnutím zákonodarcu vyjadreným v § 50 ods. 6 Trestného zákona. Toto ustanovenie vychádza
z myšlienky, že vedenie trestného stíhania do určitej miery naznačuje, že odsúdený nemusel viesť
počas skúšobnej doby riadny život. V takom prípade by aj súd, pokiaľ by rozhodoval o osvedčení sa
odsúdeného podľa § 50 ods. 4 Tr. por., potreboval viac času na riadnu analýzu otázky, či sa odsúdený

osvedčil alebo nie. Preto je opodstatnené viazať aj vznik zákonnej fikcie na dlhšiu dobu a poskytnúť tak
aj súdu rozhodujúcemu o osvedčení sa dlhší časový priestor na prípadné uváženie všetkých okolností.
Zároveň je potrebné vnímať aj praktické aspekty, kedy sa trestné konanie práve počas tejto predĺženej
doby môže skončiť a súd tak môže o osvedčení sa rozhodnúť okamžite. Zo všetkých uvedených
dôvodov je však predĺženie doby podľa § 50 ods. 6 Tr. zák. dôsledkom zákonného ustanovenia, nie

dôsledkom prípadnej nezákonnosti trestného stíhania, a štát tak za prípadnú škodu ním spôsobenú
nemôže zodpovedať podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. V neposlednom rade však žalobca
nedokázal, že by bol v tejto spoločnosti (ak by mal čistý register trestov) zamestnaný aj po 31. marci
2011 (keďže jeho pracovný pomer bol na dobu určitú) a ak áno, za akých podmienok.

IV. Nemajetková ujmy a jej príčinná súvislosť

20. Podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiťjuinak.Jejvýškasaurčujesprihliadnutímnajmänaa)osobupoškodeného,jehodoterajšíživot
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vzniklipoškodenémuvspoločenskomuplatnení.Určenievýškynemajetkovejujmyjevecouvoľnejúvahy
súdu, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy

má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí
mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku
ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania
a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi (porov. 7 Cdo 145/2011). Aj nemajetkovú
ujmu v peniazoch však možno priznať len vtedy, ak nemajetková ujma je v určitej príčinnej súvislosti

s nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nemožno ju teda priznať za takú
ujmu, ktorá by vznikla, aj keby nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu nebolo.

21. Žalobca v prerokúvanej veci požadovať nemajetkovú ujmu v podstate vo výške viac než 2,7 mil.
€, ktorú zakladá v podstate na troch dôvodoch: trestné stíhanie preňho predstavovalo psychickú ujmu,

keďže znamenalo stratu rodinných a priateľských väzieb, možnosti vykonávať menej kvalifikovanú
prácu, trestné stíhanie viedlo k zdravotným problémom spočívajúcim v schudnutí a trestné stíhanie
znamenalo smrť jeho matky. Z vykonaného dokazovania však nevyplynuli ani žalobcom tvrdené
psychické ujmy, ani príčinná súvislosť medzi jeho zdravotnými problémami a smrťou jeho matky atrestným stíhaním. Zo žalobcom predložených lekárskych správ je zrejmé, že žalobca trpel a trpí bližšie
neurčenými bolesťami ramenného kĺbu. Z vykonaného dokazovania však nevyplýva, že by žalobca
vôbec trpel psychickými problémami, ani to aké majú jeho bolesti kĺbu súvislosť s jeho trestným

stíhaním, ako mu toto trestné stíhanie stav jeho kĺbu zhoršilo a aké obmedzenia to pre žalobcu
znamená. Z právneho hľadiska však treba dodať, že bolesť kĺbu je škodou na zdraví a odškodňuje sa
bolestným a náhradou sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka a zákon č.
437/2004 Z. z.), eventuálne následnými odškodneniami straty na zárobku (§ 445 až 449 Občianskeho
zákonníka),nievrámcináhradynemajetkovejujmyvpeniazoch.Zvykonanéhodokazovaniaďalejnijako

nevyplynula príčina smrti matky žalobcu, keďže z predložených lekárskych správ vyplýva len to, že trpela
určitými civilizačnými chorobami, a to navyše chronicky, čo dokazuje aj jej preukaz ťažko zdravotne
postihnutej osoby. Akokoľvek môže byť strata blízkej osoby zásahom do súkromného a rodinného
života, podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. možno túto ujmu nahradiť len vtedy, ak je priamym
(bezprostredným) dôsledkom nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. To
žalobca v prerokúvanej veci nedokázal. Okrem toho však z vykonaného dokazovania nevyplývajú ani

žiadne konkrétne okolnosti, z ktorých možno usudzovať, že intenzita nemajetkovej ujmy je taká, že je
potrebné ju kompenzovať peňažnou náhradou v žalobcom žiadanej enormnej výške. Žalobca síce tvrdí,
že trestné stíhanie preňho znamenalo stratu priateľov, známych, obchodných partnerov a pod., z tieto
jeho tvrdenia však dokazovaním preukázané neboli. Nebolo teda zistené, kto o jeho trestnom stíhaní
vedel a odkiaľ, či a ako konkrétne naň reagoval a aké dôsledky to žalobcovi prinieslo. V neposlednom

rade žalobca sám ignoruje, že nezákonné trestné stíhanie sa proti nemu neviedlo od roku 2007, ale od
11. marca 2009 do 27. novembra 2012.

22. Súd súhlasí s názorom žalobcu, že trestné stíhanie predstavuje určitú záťaž pre každého človeka,
a možno osobitne pre takého, ktorý si je vedomý svojej neviny. To však neznamená, že by každé

nezákonné trestné stíhanie so sebou automaticky nieslo povinnosť nahrádzať aj nemajetkovú ujmu
v peniazoch. Takýto názor totiž odporuje výslovnému zneniu § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.,
ktoré umožňuje priznať náhradu v peniazoch len vtedy, ak samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením. Podľa názoru súdu je pre nezákonne obvineného primárnym
zadosťučinením oslobodzujúci rozsudok, ktorý sa vyhlasuje verejne a v ktorom sa jasne vysloví, že

obvinený trestný čin nespáchal (§ 249 ods. 6 a § 285 Tr. por.). Takáto forma zadosťučinenia je pre trestné
konanie typická a podľa názoru súdu predstavuje vo všeobecnosti dostatočnú formu zadosťučinenia
pre každého obvineného. Len v prípadoch, ak bola obvinenému trestným stíhaním spôsobená osobitná
ujma, má sa nahrádzať v peniazoch (porov. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). V prípade žalobcu
sa takáto nemajetková ujma nepreukázala (pozri predošlý bod). Ak žalobca ďalej videl svoju ujmu v

tom, že si mohol nájsť len menej kvalifikovanú prácu, toho jeho tvrdenie zostalo takisto nepreukázané.
Z vykonaného dokazovania totiž vyplýva len toľko, že žalobca oslovoval určité spoločnosť so žiadosťou
o prácu, no nepreukázal, že by tieto spoločnosti jeho žiadosti odmietli práve kvôli prebiehajúcemu
trestnému stíhaniu alebo kvôli okolnostiam z neho vyplývajúcim. Pokiaľ žalobca poukazuje na zápis v
registri trestov, ten nie je dôsledkom nezákonného trestného stíhania, ale predošlého právoplatného

odsúdenia. Navyše z predošlého výkladu je zrejmé, že žalobca sa osvedčil najneskôr 27. júna 211.
Najneskôr od 28. júna 2011 tak zápis v registri trestov nemohol prekážať v hľadaní práce, odhliadnuc
od toho, že podľa úpravy § 41 ods. 6 písm. c) Zákonníka práce v znení účinnom v danom čase mohol
zamestnávateľ požadovať informácie o bezúhonnosti len v prípade, ak to vyplývalo zo zákona alebo ak
to vyplývalo z povahy práce. Žalobca pritom nedokázal ani len to, že od neho výpis z registra trestov bol

požadovaný.Žalobcompredloženédohodyapracovnézmluvynanímtvrdenúmenejkvalifikovanúprácu
sú pritom z novembra 2012, resp. dokonca 9. apríla 2014, a s obdobím nezákonného trestného stíhania
sa tak kryjú len asi počas 11 dní. Konečne, súd nevidí žiadne súvis medzi tým, že žalobcovi hrozí dražba
jeho domu na účely uspokojenia pohľadávky Štátneho fondu rozvoja bývania, a jeho nemajetkovou
ujmou. Dražba je dôsledkom výkonu záložného práva na zabezpečenie pohľadávky Štátneho fondu

rozvojabývaniaztituluúveru,ktorýžalobcanesplácalaktorýmsasúdzaoberalužvyššie,kdeodôvodnil,
prečo tento úver nemožno považovať za škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním.

23. Na druhej strane však z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že tam uvedené kritériá
priznania náhrady nemajetkovej ujmy sú vymedzené len demonštratívne, nie taxatívne (arg. slovo

„najmä“ v predvetí). Podľa názoru súdu teda je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy aj v iných
prípadoch, v ktorých sa to s ohľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom javí primerané. Pri posudzovaní tejto otázky sa súdy môžu a majú orientovať okrem
iného aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a na to, v ktorých prípadoch tento súdpovažuje za správne priznať náhrada nemajetkovej ujmy. Názor, podľa ktorého sa v prípade prieťahov v
konaní zásadne priznáva táto náhrada, je dnes už stabilizovanou judikatúrou ústavného súdu. Vzniknuté
prieťahy v konaní totiž spravidla nemožno reparovať len obyčajným vyslovením porušenia práva,

odhliadnuc od toho, že súd v civilnom sporovom konaní nemôže vo výroku rozsudku len vysloviť
porušenie práva. Preto má § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. namysli vyslovenie porušenia práva
príslušným orgánom, ktorý rozhoduje o zrušení alebo zmene nezákonného rozhodnutia alebo posudzuje
nesprávny úradný postup. V prípade prieťahov vzniknutých v konaní však k takémuto výroku dochádza
zriedkakedy, preto bude spravidla prichádzať do úvahy aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

V prerokúvanej veci súd už uviedol, že postup okresnej prokuratúry a súdu od 18. januára do 7.
augusta 2012 (nedoplnenie dôvodov odvolania) považuje súd za nesprávny úradný postup spočívajúci v
zbytočných prieťahoch. Okolnosti tohto postupu sú pritom také, že v žalobcovi mohli oprávnene vyvolať
alebo posilniť nedôveru v postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu. Žalobca bol totiž rozsudkom
č. k. 1 T 42/2010-155 oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že skutok, ktorého sa dopustil, nie je trestným
činom. Išlo teda o právnu otázku posúdenia skutku žalobcu, či tento napĺňa znaky trestného činu alebo

nie. Ak prokurátor zahlásil odvolanie, zrejme s právnym názorom súdu nesúhlasil. Potom ale možno od
prokuratúry očakávať, že ako kvalifikovane vybavený orgán povolaný na ochranu práv fyzických osôb,
právnických osôb a štátu (čl. 149 ústavy) bezodkladne svoje právne výhrady sformuluje a predloží ich
súdu tak, aby mohla byť vec predložená odvolaciemu súdu a ten o nich mohol s konečnou platnosťou
rozhodnúť. V prerokúvanej veci však prokurátor po zahlásení odvolania šesť mesiacov vôbec nekonal a

súd sa obmedzoval na opakované výzvy bez účinného uplatnenia poriadkových opatrení (pokút). Takýto
postup - bez ohľadu na dôvody a na skutočný postoj oboch orgánov k žalobcovi - mohol u žalobcu
opodstatnene vyvolať dojem, že cieľom je čo najviac odďaľovať právoplatnosť jeho oslobodenia, a
objektívne bol spôsobilý narušiť dôveru žalobcu v zákonnosť činnosti orgánov činných v trestnom konaní
a súdu. Z uvedených dôvodov súd považoval za splnené podmienky nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd pritom s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy (ohrozenie dôvery v zákonnosť trestného stíhania) a okolnosti, za ktorých k nej došlo (po
neprávoplatnom oslobodení žalobcu prieťahmi v pomerne jednoduchom úkone - odôvodnení odvolania)
za primeranú náhradu považoval sumu 1.000 €. Pritom súd prihliadol na výšku nemajetkovej ujmy
priznávanej v podobných prípadoch prieťahov v konaní (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo

139/2015 - náhrada 5.000 € pri sedemročnej nečinnosti, 6 Cdo 7/2012 - 330 € za kratšiu nečinnosť v
konaní verejnej správy). Keďže žalobca nedokázal, že by tieto prieťahy mali hlbší vplyv na jeho osobný,
rodinný alebo pracovný život alebo na jeho uplatnenie v spoločnosti, nebolo mu možné priznať náhradu
vyššiu.

24. Súd len na záver dodáva, že tvrdenia žalobcu o údajných mimoprocesných aktivitách sudcu v konaní
sp. zn. 1 T 42/2010 (odkazy cez obhajcu, cez syna a pod.) sú pre posúdenie zodpovednosti štátu
nepodstatné. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. totiž štát zodpovedá len za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Za konanie sudcov teda štát zodpovedá len v tých
prípadoch, ak konajú ako sudcovia pri výkone svojich právomocí v zmysle procesných predpisov a

aplikácii hmotného práva. Mimoprocesné aktivity, pri ktorých sudca zjavne prekračuje rámec výkonu
týchtosvojichprávomocí(tedanapr.jehovyjadreniaprisúkromnýchstretnutiachalebomimoprocesných
úkonov upravených príslušnými procesnými predpismi), nie je konaním pri výkone verejnej moci a
štát zaň podľa citovaných predpisov nezodpovedá. Takéto úkony môžu eventuálne založiť osobnú
zodpovednosť sudcu či už disciplinárnu alebo občianskoprávnu, ak sú splnené jej príslušné podmienky.

V. Záver a trovy konania

25. Na základe uvedeného teda možno uzavrieť, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi
nezákonným uznesením o vznesení obvinenia v konaní sp. zn. tunajšieho súdu 1 T 42/2010 a nesprávny

úradným postupom (prieťahmi pri doplnení dôvodov zahláseného odvolania) v tomto konaní. Škoda
spočíva v skutočnej škode - trovách obhajoby podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v sume 300 €.
Žalobcamáďalejpodľa§17ods.2cit.zákonanároknanáhradunemajetkovejujmyzauvedenéprieťahy
v sume 1.000 €. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca podal 4. júna 2014 Ministerstvu
spravodlivosti SR ako príslušnému orgánu podľa § 4 ods. 1 písm. m) cit. zák. žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platilo, že príslušný orgán mal 6
mesiacov na to, aby uspokojil uplatnený nárok mimosúdne. Pokiaľ ho neuspokojil v uvedenej lehote,
mohol sa žalobca domáhať svojho práva na súde. V prerokúvanej veci Ministerstvo spravodlivosti SR
bezdôvodne postúpilo podanú žiadosť Generálnej prokuratúre SR, s ktorou si ju následne posúvali. Jeteda zrejmé, že do šiestich mesiacov (do 4. decembra 2014) nedošlo k uspokojeniu nárokov žalobcu
ani čiastočne, v dôsledku čoho je podanie žaloby v súlade s citovaným ustanovením.

26. Na základe toho tak súd žalobe žalobcu vyhovel v rozsahu 300 + 1.000 = 1.300 € (výrok I) a vo
zvyšnej časti ju zamietol (výrok II).

27. Žalovaná síce bola v konaní úspešná len sčasti, no percento úspechu žalobcu je tak malé (menej
než 0,1 %), že súd podľa § 255 ods. 2 C. s. p. priznal žalovanej plnú náhradu trov konania (výrok III).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde. V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je určené, spisovej
značky a označenia veci, ktorej sa týka, označení a podpise odvolateľa a uviesť tiež, v akom rozsahu
sa tento rozsudok napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie súdu považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody, § 365 C. s. p.) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ak žalovaná dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú vykonateľným rozsudkom, môže sa žalobca
domáhať jej splnenia v exekúcii.