Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 29, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/17/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516204456
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8516204456.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a členov senátu JUDr.

Michala Boroňa a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: D. M., XXX XX M., C.: XX XXX XXX,
právne zastúpený JUDr. Jánom Škrabom, advokátom, so sídlom Sov. Hrdinov 200, 089 01 Svidník,
proti žalovanému: X. Z., G. R. XXX/X XXX XX P., C.: XX XXX XXX, právne zastúpený JUDr. Mariánom
Gelenekym, advokátom, so sídlom Garbiarska 20, 064 01 Stará Ľubovňa, o vydanie hnuteľných vecí,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 8C/30/2016-67 zo dňa
01.12.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
„I. Žalovaný j e p o v i n n ý vydať žalobcovi hnuteľné veci, ktoré žalovaný vypratal z priestorov
Kultúrneho domu v obci M., a to XXX ks bielych kovových stoličiek, XX ks drevených stolov zhotovených
z prírodného lakovaného bukového dreva a X ks bielych záclon, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude

rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 123, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o nájme nebytových
priestorov a dodatok k nej, na základe ktorých žalovaný užíval KD v obci M..

4. Nájomnú zmluvu, ako aj dodatok, pripravil žalovaný, a to aj pokiaľ ide o sporný čl. V. bod 5.
zmluvy. Uvedené je dôležité pre následný výklad uvedeného bodu nájomnej zmluvy a posúdenie
niektorých námietok strán sporu. Ak nájomnú zmluvu pripravil žalovaný, sám sa zaviazal prenechať
určité zariadenie sály žalobcovi. Uvedené oslabuje jeho námietku neurčitosti tohto ustanovenia, keďže
sa jej domáha tá strana, ktorá ju spôsobila. Aj keď je pravdou, že toto ustanovenie nie je najšťastnejšie
koncipované, v súlade so zásadou preferencie výkladu právnych úkonov v prospech ich platnosti
(vyslovenou Ústavným súdom SR v mnohých rozhodnutiach) a prihliadnuc na potrebu výkladu tohto

ustanovenia v súlade s vôľou tých, ktorí právny úkon urobili, súd dospel k záveru, že je možné toto
ustanovenie vyložil a dospieť k tomu, čo ním zmluvné strany chceli dosiahnuť. Ako už bolo uvedené,
žalobca sa domáha vydania iba niektorých hnuteľných vecí, čo nasvedčuje tomu, že medzi stranami bola
skutočne dohoda, čoho sa má čl. V. bod 5 týkať. Naviac z bodu IV. bod 5 nájomnej zmluvy vyplýva, žeostatné veci si nájomca zoberie po skončení nájmu, teda aj z tohto možno vyvodiť, že okruh vecí, ktoré
sa týkajú čl. V. bodu 5 zmluvy bol stranám sporu jasný, podobne bolo stranám jasné, že prenechaním
týchto vecí sa rozumie, že ich nájomca prenechá prenajímateľovi do vlastníctva.

5. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že pri uzatvorení dodatku došlo k ústnej dohode, že čl. V. bod 5
nájomnej zmluvy sa ruší, toto žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, teda v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno. Súd preto uzavrel, že tento článok platil aj pri zániku nájomnej zmluvy.

6. Následne sa súd zaoberal otázkou, či toto ustanovenie možno použiť aj na prípad predĺženia nájmu,
ako to bolo v tomto prípade, pričom dospel k záveru, že áno. V tomto ustanovení nie je vymedzené, o
aký prípad predĺženia nájmu by malo ísť, ani že by sa na určité prípady predĺženia nájmu nevzťahovalo,
resp. že by sa nevzťahovalo na predĺženie nájmu z určitých dôvodov. Je síce pravdou, že v danom
prípade nešlo o klasické predĺženie nájmu tesne pred koncom doterajšieho nájmu, nič to však nemení
na tom, že k predĺženiu nájmu reálne došlo, pričom k tomu došlo na žiadosť žalovaného. Za tohto stavu

súd nepovažoval námietky žalovaného v tomto smere za dôvodné.

7. Súpis vecí pri skončení nájmu znemožnil najmä žalovaný vyprataním vecí bez vedomia zastupiteľov
obce. Súd pri absencii iných dôkazov vychádzal zo súpisu predloženého žalobcom k žalobe. Z
vykonaného dokazovania mal súd nesporne preukázané zhodnými tvrdeniami strán sporu, že na konci

nájmubolivsálebielekovovéstoličkyadrevenéstolyabielezáclony.Pokiaľideoichpočet,vychádzajúc
zo súpisu vykonaného na začiatku nájmu a vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný znemožnil pri
vypratávaní sály vykonať ich súpis (čím znemožnil žalobcovi zabezpečiť si dôkaz o úplne presnom
počte odnášaných vecí), pričom žalobca požaduje o niečo menší počet stoličiek ako bol vnesený, a to
vzhľadom na poškodenie niektorých z nich, súd ustálil, že nárok žalobcu je dôvodný v rozsahu, v akom

ho požadoval.

8. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd uzavrel, že strany medzi sebou uzavreli nájomnú zmluvu, ktorá
bola predĺžená, v dôsledku čoho sa aktivoval čl. V. bod 5 zmluvy, na základe ktorého sa po skončení
nájmu stal žalobca vlastníkom stolov, stoličiek a záclon, ktoré v čase skončenia nájmu boli v sále KD.

Keďže žalovaný si tieto veci odniesol, žalobca má právo domáhať sa ochrany svojho vlastníctva, okrem
iného aj žiadať vydanie veci. Súd preto jeho žalobe vyhovel.

9. O nároku na náhradu trov súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

10. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že s poukazom
na neurčitosť článku V. bod 5. Zmluvy zo dňa 10.11.2009 je toto ustanovenie zmluvy neplatné, a preto
sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie vyjadreným v bode č. 24 napadnutého rozsudku. Dňa
29.07.2010 bol urobený dodatok k zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 10.11.2009. Tento
dodatok bol urobený v čase platnosti zmluvy o nájme zo dňa 10.11.2009. Dôvodom tohto dodatku bola

tá skutočnosť, že bola zo strany prenajímateľa požiadavka na ďalšie rekonštrukčne práce vstupu do
Domu kultúry. Teda dôvodom nebola tá skutočnosť, že nájom končí a žalovaný požiadal o predĺženie
nájmu, ale dôvodom bolo uskutočnenie ďalších rekonštrukčných prác prenajatých priestoroch. ktoré sa
uskutočnili na jeho vlastné náklady. Preto v článku III. ods. 1 v Dodatku k nájomnej zmluve je upravená
nová doba nájmu, kde je upravené, že nájom sa uzatvára na dobu určitú, t.j. 7 rokov od 15.11.2009

do 15.11.2016. Teda vychádzajúc z tohto článku III. odsek 1 jednoznačne vyplýva. že de iure nešlo o
predĺženie nájmu, ako to tvrdí žalobca, ale bola len medzi zmluvnými stranami dohodnutá nová doba
nájmu na dobu určitú, tj. na 7 rokov. To, že žalovaný v skutočnosti vykonal ďalšie rekonštrukčné práce
nepoprel ani samotný žalobca na pojednávaní. Iná situácia by bola, ak by tento článok III. odsek I bol
formulovaný tak, že doba nájmu sa predlžuje od 15.11.2014 do 15.11.2016. Teda tvrdenie žalobcu, že

formou tohto dodatku došlo k predĺženiu doby nájmu je v skutočnosti účelové a zavádzajúce a z tohto
dôvodu rozhodne nesúhlasí s odôvodnením rozsudku súdu v bode č. 26. Zvlášť dáva do pozornosti súdu
článok III. odsek 4 Dodatku k nájomnej zmluve ktorý znie, že v prípade skorej bezdôvodnej výpovede
zo strany prenajímateľa nájomcovi uhradí prenajímateľ sankciu 15.000.- Eur, teda sám prenajímateľ
akceptoval zmenu doby nájmy od 15.11.2009 do 15.11.2016 a zároveň akceptoval aj vnesené investície

do predmetu nájmu zo strany žalovaného. V obchodnoprávnych vzťahoch platí, že výkon práva, ktorý
je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu (§ 256 Obchodného
zákonníka). Ide o ustanovenie obsahovo podobné ako § 3 ods. 1 OZ, ktoré taktiež pojednáva o výkone
práv nesúladnom s určitými mimoprávnymi normami. resp. pravidlami slušnosti. Z uvedených dôvodovnavrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie., resp. zmenil ho tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a žalovanému prizná náhradu
trov konania.

11. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

12. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie s konaním,

ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 379 až § 381 zákona č. 160/2015 Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania. Oznámenie o verejnom vyhlásení
rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu ako aj na webovej stránke.

13. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a
zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na

týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

14. Súd prvej inštancie sa vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom vyrovnal s otázkou, ktorá zo
sporových strán koncipovala a predkladala návrh zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa

10.11.2009 a jej dodatku zo dňa 29.07.2010. Vzhľadom na to, že návrh zmluvy o nájme bol predostretý
žalovaným, jeho odvolacia námietka poukazujúca na neurčitosť, a tým neplatnosť čl. V. bod 5. nie
je opodstatnená. V takomto prípade sa totiž uplatní výklad contra proferentem, teda princíp zmluvnej
interpretácie, podľa ktorého sa majú pojmy, slovné spojenia, či celé ustanovenia použité pri formulovaní
zmluvy vykladať v neprospech (na ťarchu) tej zmluvnej strany, ktorá tento pojem použila po prvý raz,

resp. na ťarchu strany, ktorá trvala na jeho zahrnutí do obsahu zmluvy. Zástupca žalobcu vo výpovedi
pred súdom prvej inštancie uviedol, že sa žalovaného spýtal, čo myslí pod prenechaním vecí, a tento
uviedol, že stoly, stoličky a záclony, ktoré vnesie do sály, prenechá pri predĺžení nájmu v sále s tým, že
tieto ostanú vo vlastníctve žalovaného. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že pokiaľ teda došlo v
zmluve k použitiu formulácie „prenechá zariadenie“, toto správne súd prvej inštancie interpretoval tak, že

zakotvením čl. V. bod 5 do zmluvy sa sledoval cieľ prenechania hnuteľných vecí do vlastníctva žalobcu.

15. Samotný žalovaný vo výpovedi pred súdom prvej inštancie uviedol, že keď so starostom žalobcu
začali komunikovať ohľadne úpravy vestibulu, žalovaný sa vyjadril, že je ochotný ho zrekonštruovať,
ak mu žalobca predĺži nájom o dva roky. S týmto žalobca súhlasil, žalovaný zrekonštruoval vestibul,

následne žalovaný podpísal dodatok k zmluve o nájme.

16. Je zrejmé, že v zmysle zmluvy zo dňa 10.11.2009 mal nájom nebytových priestorov trvať od
15.11.2009 do 15.11.2014. V dodatku k zmluve o nájme je uvedené, že obsah nájomnej zmluvy zo
dňa 10.11.2009 sa mení tak, že nájom sa uzatvára na dobu určitú, t.j. 7 rokov, a to od 15.11.2009 do

15.11.2016. Z uvedeného je zrejmé, že oproti zmluve zo dňa 10.11.2009, na základe dohody zo dňa
29.07.2010 má tento nájom trvať dlhšie ako bolo pôvodne dohodnuté, o to o dva roky. K tomuto odvolací
súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že v dodatku nie je použitá formulácia „predĺženie nájmu“
neznamená, že k predĺženiu nájmu fakticky nedošlo. Je evidentné, že zmena doby nájmu predstavuje
jej predĺženie, keďže pôvodne mal nájom končiť dňa 15.11.2014, ale v dôsledku uzavretia dodatku bol

koniec nájmu posunutý na deň 15.11.2016.

17. V konaní nebolo zistené, z obsahu spisu nevyplýva také správanie sa žalobcu, ktoré by odporovalo
dobrým mravom, poctivému obchodnému styku.

18. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny súvisiaci výrok o trovách konania.

19. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods.
1 CSP).

20. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalobca, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa
nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy vodvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady

trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).