Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 19, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/17/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316207709
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316207709.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35
807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, právne zastúpeného: Advocate, s.r.o., IČO: 36 865 141,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti žalovanej: M. A., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XXX/XX, Z., o
zaplatenie 675 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa
09.októbra 2017, č.k. 10C/191/2016-45, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti
nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
675 eur spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 30.04.2013 do zaplatenia, žalovanej povolil istinu
s príslušenstvom zaplatiť v mesačných splátkach po 200 eur splatných vždy do 20. dňa toho ktorého
mesiaca počnú kalendárnym mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že pri omeškaní
čoilenjednejsplátky,stávasazročnýmcelédlžnéplnenie(výrokI.),vozvyšnejčastisúdžalobuzamietol
(výrok II.) a žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2
písm. d), písm. j), § 9 ods. 1, 2, 6, 7, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, §
52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 5, § 53 ods. 9, § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecne súd
dôvodil, že žalobca sa domáhal zaplatenia 675 eur titulom nesplatenej istiny úveru, poplatku vo výške
476 eur, úroku vo výške 32% ročne zo sumy 800 eur od 28.11.2012 do 22.1.2013 vo výške 38,58 eur,
zo sumy 675 eur od 23.1.2013 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8% eur zo sumy 675 eur od

30.4.2013, nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 344,81 eur trov mediačného konania, 24 eur
poplatku za upomienky a 379,37 eur trov rozhodcovského konania a to titulom záväzkov zo Zmluvy o
úvere č. 405701351 zo dňa 28.11.2012. Súd vykonal dôkazy listinami pripojenými k žalobe a výsluchom
žalovanej a zistil, že žalobca uzavrel so žalovanou dňa 28.11.2012 Zmluvu o úvere, predmetom ktorej
bolo poskytnutie úveru vo výške 800 eur. Žalovaná sa zaviazala zaplatiť veriteľovi dlžnú sumu zvýšenú
o príslušný poplatok vo výške 700 eur, t.j. celkovo mala zaplatiť 1 500 eur v 12 mesačných splátkach po
125 eur. RPMN bolo v zmluve uvedené vo výške 261,44%. Žalovaná uviedla, že si je vedomá dlhu voči

žalobcovi, pohľadávku uznáva, úver brala v ťažkej životnej situácii, zomrel jej manžel aj syn, vzhľadom
na výšku dôchodku je schopná dlh zaplatiť v splátkach po 200 eur. Uviedla, že hneď po obdržaní úveru
musela zaplatiť 125 eur titulom začatia rozhodcovského konania, z titulu úveru uhradila zatiaľ 50 eur,
čo preukázať nevedela.3. Súd prvej inštancie posúdil nároky žalobcu ako vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy, a preskúmal
náležitosti zmluvy o úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Dospel k záveru,

že neobsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 9 ods. 2 písm. f) a k) zák.č. 129/2010 Z.z.) preto ju
považoval za bezúročnú a bez poplatkov, na ktorú skutočnosť musel súd prihliadnuť, nakoľko oslabuje
nárok veriteľa v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa a nič na tom nemení ani fakt, že žalovaná
pohľadávku uznala. Preto súd zaviazal žalovanú len na zaplatenie rozdielu požičanej sumy 800 eur,
z ktorej odpočítal už uhradené splátky v celkovej výške 125 eur, a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú

zamietol. Súd preskúmal tiež náležitosti všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej VPPÚ),
ktoré neboli podpísané žalovanou, taktiež preskúmal dohodu o mediácii a rozhodcovskú zmluvu. V
zmluve o úvere pri ručiteľskom vyhlásení je uvedené, že súčasťou zmluvy je aj Mediačná dohoda.
Žalobca predložil mediačnú dohodu uzatvorenú dňa 15.10.2013 podpísanú žalovanou na záväzok vo
výške 1.719,81 eur. V ten istý deň bola podpísaná aj Rozhodcovská zmluva, obsahujúca dojednanie,
že všetky spory, ktoré vzniknú z Dohody o výsledku mediácie zo dňa 15.10.2013, budú riešené pred

Rozhodcovským súdom, pred príslušným súdom v SR. V zmysle bodu 13. VPPÚ zmluvné strany
prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov vznikajúcich z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského
vyhlásenia, dohody o vyplnení zmeniek a zmenky. V zmysle bodu 5 VPPÚ dlžník sa zaväzuje uhradiť
veriteľovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením práva spôsobom vyplývajúcim z tejto zmluvy
a to najmä, avšak nie výlučne, trovy mediácie, trovy rozhodcovského konania, trovy súdneho konania,

trovy exekúcie, trovy právneho zastúpenia veriteľa v týchto konaniach a iné veriteľom preukázateľne
vynaložené náklady pri uplatnení svojho práva. Súd v zmysle vyššie uvedeného mal pochybnosti o
podpísaní dohody o mediácii a Rozhodcovskej zmluvy dňa 15.10.2013. Žalovaná si požičala od žalobcu
800 eur, z ktorej sumy hneď zaplatila 125,- eur za rozhodcovské konanie. Žalobca ani na výzvu súdu
nedoložil preukázateľne vynaložené náklady mediačného a rozhodcovského konania, ich výšku odkázal

naVPPÚbod5.,kdealevýškaurčenánieje.Trovyrozhodcovskéhokonanianebolipreukázané,nakoľko
žalobca nepreukázal, že sa nejaké rozhodcovské konanie uskutočnilo. Súd zamietol ďalej žalobu aj
v časti uplatnených poplatkov za upomienky, lebo žiadne upomienky neboli predložené ako dôkaz.
Napokon v časti zaplatenia zmluvných úrokov vo výške 32% a poplatku vo výške 476 eur, súd žalobu
zamietol s poukazom na to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná sa s plnením

svojho dlhu dostala do omeškania, preto ju súd zaviazal na zaplatenie aj úroku z omeškania v zákonnej
výške od 30.4.2013 a keďže požiadala o zaplatenie dlhu v splátkach, súd jej umožnil dlh splatiť v
splátkach po 200,- eur pod stratou výhody splátok v prípade s ich omeškaním. Vzhľadom k čiastočnému
úspechu každej zo strán súd nepriznal žiadnej z nich nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods.
2 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to podľa
dôvodov v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f), a písm. h) CSP. Uviedol, že žalobca si
v tomto spore uplatnil nároky zo zmluvy o úvere, ktorú súd posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov a
žalobu čiastočne zamietol. Podľa názoru odvolateľa zmluva nemá spotrebiteľský charakter. Vzhľadom

na odsek 19 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré podmienky sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy, kde si strany dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy
sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, nie je možné na zmluvu aplikovať ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch a nedošlo k naplneniu dôvodov, za ktorých možno v zmysle § 11 zákona č.
129/2010 Z.z. považovať zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Výška, počet a termíny splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov, je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
kde sa uvádza „veriteľ je oprávnený poskytnúť dlžníkovi úver v sume 800 eur a dlžník sa zaväzuje
zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 700 eur, t.j. celkovo zaplatí čiastku
1.500 eur v 12 pravidelných mesačných splátkach po 125 eur“. Z uvedeného vyplýva, že nemožno
hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Každá uvedená

splátka bola prednostne započítavaná na istinu, až potom na poplatok a úroky a každý klient je o tom
informovaný ústne. Žalovaný bol pri podpise zmluvy upovedomený o rozdielnej, nie však nesprávne
uvedenej RPMN. Zákon sankcionuje iba nesprávne uvedené RPMN alebo absentujúce RPMN, čo nie je
aleuvedenýprípad.Rovnonemožnohovoriťouvádzanídoomylu,pretožedlžníkoviboljasnevysvetlený
rozdiel medzi RPMN v prípade, ak si požiada o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží splátku

tak, ako sa uvádza na prednej strane zmluvy. Súd teda nesprávne posúdil zmluvu ako bezúročnú
a bezpoplatkovú, nakoľko obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom. Jasne bola
dojednaná RPMN vo výške 261,44%, ktorá bola vypočítaná v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch
podľa vzorca uvedeného vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a to vzmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. podľa vzorca platného a účinného v čase uzavretia
zmluvy, s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré sú na zmluve. V ďalšom poukázal na nariadenie vlády
č. 87/1995 Z.z., ktoré definuje odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo

iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím
peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Žalobca je toho
názoru, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri
užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie, ktoré je
dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy ale nie je spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov

z dôvodu, že je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov a úrok nie je ani vyžadovaný pri
poskytnutí peňažných prostriedkov ale až po poskytnutí. Je teda zrejmé, že slovenské právo poplatok
za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa ale aj výslovne uvádza. Čo sa týka poplatku za poskytnutie
úveru,tenniejepodľažalobcuneprimeranevysoký,vzhľadomnaskutočnosť,žežalobcajenebankovým
subjektom, ktorého riziko podnikania aj podnikateľské náklady sú vyššie oproti bankám. Pokiaľ ide o
výšku príslušného poplatku, tento v čase uzavretia zmluvy žalovanému vyhovoval, keďže nič voči tejto

výškenenamietal,zmluvuuzatvorilapeňažnéprostriedkyodžalobcuprevzal.Bolotedanadobrovoľnom
rozhodnutí dlžníka, či na dané podmienky zmluvy pristúpi alebo nie. Výška príslušného poplatku je v
zmluve dostatočne jasne uvedená a výrazne napísaná, žalovaný mal okamžite pri podpisovaní zmluvy
vedomosť, aká je cena úveru a s obsahom zmluvy a so zmluvnými podmienkami súhlasil. Žalobca okrem
iného poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 C-42/15. Podľa názoru žalobcu dohodnutá

výška úroku nie je neprimeraná ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. dobrými
mravmi. Vzhľadom na podmienky, za ktorých žalobca žalovanému úver poskytol a s ohľadom na ďalšie
obchodné riziko žalobcu a s prihliadnutím tiež na to, že žalobca od žalovaného nežiadal zabezpečenie
úveru. Poukázal tiež na to, že predmetom prieskumu z hľadiska skúmania neprijateľných podmienok v
zmysle § 53 ods. 1 OZ nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa primeranosti ceny a pokiaľ by takýto

prieskum bol prípustný, dochádzalo by k neprimeraným a extrémnym zásahom do trhu a v konečnom
dôsledku k regulácii cien všetkých tovarov a služieb, čo je v priamom rozpore s článkom 55 ods. 1 Ústavy
SR. Zmluvné dojednanie, ktoré podliehalo prieskumu v tomto konaní je pritom celkom jednoznačne
cenovým dojednaním, kde prieskum primeranosti dojednania zo strany súdu je vylúčený v zmysle §
53 ods. 1 OZ i článku 4 ods. 2 smernice Rady 93/13/EHS. Vzhľadom k uvedenému žalobca navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

5. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

6. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 10C/191/2016 bolo zaplatenie
sumy 675 eur ako nesplatenej istiny úveru, ďalej poplatku vo výške 476 eur, úroku vo výške 32%
ročne zo sumy 800 eur od 28.11.2012 do 22.01.2013 vo výške 38,58 eur a 675 eur od 23.01.2013 do

zaplatenia, ďalej úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 675 eur od 30.04.2013 do zaplatenia,
ako aj nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a to trov mediačného konania vo výške 344,81 eur,
poplatku za upomienky vo výške 24 eur, trov rozhodcovského konania v celkovej výške 379,37 eur a
napokon náhrady trov tohto konania a trov právneho zastúpenia. Rozsudkom, napadnutým odvolaním,
súd prvej inštancie žalobe vyhovel žalobe iba čo do istiny 675 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške

5% ročne od 30.04.2013 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v časti zvyškového zamietnutia žaloby a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania. Odvolací
súd zdôrazňuje, že bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu.

9. Odvolanie musí obsahovať niektorý (alebo aj viaceré) z odvolacích dôvodov uvedených v § 365
CSP, nestačí však formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho presne identifikovať,
to znamená v akom konkrétnom pochybení súdu vidí odvolateľ naplnenie konkrétneho odvolaciehodôvodu. V tomto prípade žalobca odvolanie zdôvodňoval viacerými odvolacími dôvodmi podľa § 365
ods. 1. CSP. Uviedol, že podľa neho v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k vade uvedenej v
ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. V čom ale súd prvej inštancie mal porušiť právo odvolateľa na spravodlivý proces
žalobca nijako nešpecifikoval. Obdobne pokiaľ ide o tvrdenie, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, žalobca opäť neuviedol,
v akom konkrétnom nesprávnom procesnom postupe súdu vidí odvolateľ naplnenie tohto odvolacieho

dôvodu.

10. Relevantnými odvolacími dôvodmi tak boli vytýkané vady rozhodnutia v podobe vád v skutkových
zisteniach súdu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ktoré mali spočívať predovšetkým v nesprávnom
vyhodnotenívykonanýchdôkazovatiežvpodobevádmajúcichzákladvnesprávnomprávnomposúdení
žalovaných nárokov v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP). Na tieto odvolateľ poukazoval vo vzťahu

k posúdeniu právnej povahy predmetnej úverovej zmluvy, nesprávnemu vyhodnoteniu zmluvy ako
bezúročnej a bez poplatkov, posúdeniu primeranosti dohodnutej odplaty, a napokon vo vzťahu k otázke
nenáležitého súdneho prieskumu cenových dojednaní v zmluve.

11. Odvolací súd preberá skutkový stav tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Stotožňuje sa pritom

s dôvodmi vyhodnotenia predmetnej úverovej zmluvy ako spotrebiteľskej v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ZoSÚ), poukazujúc
pritom na početnú judikatúru súdov v skutkovo a právne obdobných veciach žalobcu, z ktorých bez
akýchkoľvek pochýb treba vyvodiť záver o spotrebiteľskom charaktere predmetnej úverovej zmluvy.
Žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorej predmetom podnikania je poskytovanie spotrebiteľských

úverov nebankovým spôsobom. Žalovaná je fyzická osoba, nepodnikateľ. Ide o typickú formulárovú
zmluvu, pri uzatváraní ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných dojednaní.
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru žalovaná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už
vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľov
platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy a teda platia aj vo vzťahu k úverom ako

tzv. absolútnym obchodnoprávnym vzťahom. Spotrebiteľské zmluvy, teda zmluvy medzi podnikateľmi
a spotrebiteľmi spadajú pod ochranu ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
je neprípustné dojednať so spotrebiteľom nevýhodnejšie ustanovenie zmluvy ako upravuje Občiansky
zákonník. Argumentácia žalobcu, že zmluvné strany si dohodli aplikáciu Obchodného zákonníka na
všetky ich právne vzťahy, z ktorého dôvodu potom nemožno preskúmavať zmluvné náležitosti z pohľadu

zákona č. 129/2010 Z.z., preto neobstojí.

12. Žalobca v pozícii veriteľa na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere zo dňa 28.11.2012 č. 405701351
poskytol žalovanej ako spotrebiteľke úver vo výške 800 eur a žalovaná sa zaviazala vrátiť ho spolu
poplatkom vo výške 700 eur v 12 mesačných splátkach vo výške 125 eur, počnúc dňom 24.12.2012. V

zmluve bolo dohodnuté RPMN vo výške 261,44%.

13. Súd prvej inštancie vzhľadom na neuvedenie obligatórnych náležitostí zmluvy v zmysle § 9 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z.z. vyhodnotil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov, s čím sa
odvolací súd plne stotožňuje. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy) vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia
ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie
iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné
obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu
k profesionálnemu dodávateľovi a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii,

vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť
právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových
zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla
od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy

spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Tá predstavuje elementárnu podmienku fungovania materiálneho právneho štátu, nie
je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov je limitovaná princípom ochrany slabšej
strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav). Zuvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti
spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy
bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie

ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z
uzatvorenejúverovejzmluvy.Niektoréustanovenénáležitosti,atoprávetie,ktorésúuvedenév§11ods.
1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie
sankcionovalbezúročnosťouabezpoplatkovosťouúveruakosankciupredodávateľa,ktorýnerešpektuje
zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

14. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným konštatuje, že v úverovej zmluve absentuje údaj o dobe
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 9
ods.2písm.f)cit.zákona,ktoráskutočnosťsamaosebemázanásledok,ževzmysle§11ods.1písm.a)
zákona č. 129/2010 Z.z. je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Hoci zmluva neobsahuje
tiež viaceré ďalšie zákonom požadované náležitosti, posudzovanie absencie aj týchto ďalších by bolo

za uvedenej situácie nadbytočné a nespôsobilé privodiť vo veci iný záver, než už vyššie vyslovený o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, pretože už absencia jedinej obligatórnej náležitosti v zmysle
§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. postačuje na prijatie tohto záveru. Prvoinštančný súd
preto správne zamietol z vyššie uvedených dôvodov žalobu v časti uplatnených úrokov ako aj poplatkov
a zaviazal žalovanú len na zaplatenie rozdielu medzi výškou reálne poskytnutého úveru a sumou

splatených splátok.

15. Pokiaľ odvolateľ v ďalšom vytýkal súdu, že preskúmaval zmluvné dojednania o cene úveru, kde
prieskum primeranosti dojednania zo strany súdu je vylúčený, odvolací súd poukazuje na skutočnosť,
že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nič také nevyplýva. Súd prvej inštancie svoj rozsudok v

zamietajúcej časti týkajúcej sa zaplatenia zmluvných úrokov vo výške 32% a poplatku vo výške 476
eur odôvodil tým, že úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zák. č.
129/2010 Z.z.. Preto za irelevantné treba považovať odvolanie žalobcu, v ktorom dôvodil nesprávnym
posúdením primeranosti dohodnutej odplaty súdom, výšky úroku, spôsobom dojednania RPMN, pretože
týmito otázkami sa prvoinštančný súd nezaoberal.

16. Zamietnutá bola aj žaloba v časti žalobcom uplatnených nákladov mediačného a rozhodcovského
konania, ktorých výšku žalobca nepreukázal a iba odkázal na VPPÚ bod 5., kde ale výška určená
nie je, zároveň žalobca nepreukázal ani nárok na uplatnené poplatky za upomienky. Rozsudok v časti
zamietnutých uplatnených nákladov mediačného a rozhodcovského konania bol síce tiež napadnutý

odvolaním žalobcu (ktorý sa odvolal voči celému zamietajúcemu výroku), avšak ako vyplýva z obsahu
odvolania, žalobca voči tejto časti zamietajúceho výroku nesmeroval žiadne konkrétne pripomienky,
pretoodvolacísúdnemalargumentáciu,sktoroubysamoholvodvolacomkonanívysporiadať.Toistésa
týka aj čiastočne zamietnutého úroku z omeškania, žalovaného vo výške 8% ročne a súdom priznaného
iba v sume 5% ročne v súlade s § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády

SR č. 87/1995 z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

17. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie
v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správne potvrdil a rovnako ho potvrdil i v časti nároku na
náhradu trov konania, keď prvoinštančný súd správne o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa

§ 255 ods. 2 CSP a vzhľadom k pomeru ich úspechu v spore nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov
konania.

18. V odvolacom konaní plne úspešná žalovaná má v zásade voči žalobcovi v zmysle ustanovenia § 255
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, avšak

s prihliadnutím k skutočnosti, že táto bola v odvolacom konaní nečinná a žiadne trovy jej tak nevznikli,
odvolací súd vedený zásadou hospodárnosti konania s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP
aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a rozhodol
podľa fiktívnej normy, vychádzajúc z toho, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa
obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim

procesnú ekonómiu rozhodnúť tak, že sa jej nárok na náhradu trov nepriznáva.

19. Senát odvolacieho súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).