Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/176/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314200968
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:8314200968.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu V. P., narodeného XX. XX.
XXXX, s trvalým pobytom Ul. K. XX, X. V., H., právne zastúpeného JUDr. Petrom Gdovinom, advokátom,
AdvokátskakanceláriasosídlomKalininova675,06601Humenné,protižalovanejSlovenskejrepublike,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/115/2014-191 zo 6. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej náhradu trov tohto odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 06. 03. 2018 žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok). O
náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania
voči žalobcovi v plnej výške (druhý výrok).

2. V odôvodnení rozsudku prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od

žalovanej zaplatenia náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 28.675,30 Eur z titulu
nezákonného rozhodnutia o väzbe podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Konkrétne si žalobca uplatnil náhradu
škody ako ušlého zisku vo výške 4.429,72 Eur z dôvodu, že počas výkonu väzby nemohol vykonávať
svoju podnikateľskú činnosť, ďalej uplatnil sumu 7.360,58 Eur z titulu náhrady trov právneho zastúpenia
vynaložených na svoju obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a
napokon požadoval zaplatenie sumy 16.885,- Eur ako náhrady nemajetkovej ujmy, keďže v dôsledku

dlhodobého pobytu vo väzbe bola vážnou mierou poškodená jeho povesť a narušené, resp. popretŕhané
rodinné a spoločenské vzťahy.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca uplatnené nároky odvodzoval od uznesenia Špeciálneho
súduPezinokč.k.BB-Tp29/07zodňa10.05.2007,ktorýmbolvzatýdoväzbyzdôvodovpodľa§71ods.
1 písm. a) Trestného poriadku. Podľa prvoinštančného súdu nebola spornou skutočnosť, že rozsudkom
Okresného súdu Košice I sp. zn 5T/48/2008 zo dňa 12. 03. 2012 v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Košiciach č. k. 4To/56/2012-3558 zo dňa 28. 11. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.
11. 2012, bol žalobca oslobodený spod obžaloby. Spornou bola skutočnosť, či žalobcovi vzniklo právo
na náhradu škody s poukazom na § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., vzhľadom na obranu žalovanej,
že si žalobca väzbu zavinil sám. Pri posudzovaní tejto otázky uviedol súd prvej inštancie nasledovné:„36.Nároknaodškodneniezaväzbuakbolobvinený,t.j.žalobcaspodobžalobyoslobodenýsapriznáva
aj keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné. Skutočnosť, že v čase začatia trestného stíhania sa väzba

javila dôvodná nemení nič na tom, že obvinený bol v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený
a je potrebné konštatovať, že sa jednalo o nezákonné obmedzenie osobnej slobody, pričom ale nejde
o prípad, že si obvinený spôsobil obmedzenie osobnej slobody výlučne vlastným zavinením (napríklad
útekom a podobne) a takému obvinenému patrí nárok na odškodnenie za väzbu. Predpokladmi vzniku
zodpovednosti za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú väzbou sú rozhodnutie o väzbe, vykonanie

väzby a oslobodenie spod obžaloby, nejde o prípad uvedený v § 8 ods. 6 zákona, vznik škody a
nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi väzbou a škodou.

37. Vzatie obvineného do väzby za splnenia zákonných predpokladov je ústavou dovoleným
prostriedkom dočasného obmedzenia osobných slobôd osoby dôvodne podozrivej a obvinenej zo
spáchania trestného činu, ktorého účelom je zabrániť možnému pokračovaniu v páchaní trestnej

činnosti, vyhýbaniu sa trestnoprávnej zodpovednosti alebo vyvíjaniu aktivít smerujúcich k možnému
ovplyvňovaniu objektívneho prešetrenia vzneseného obvinenia. Väzba nie je rozhodnutím o vine
obvineného, ide o dočasné obmedzenie vykonávané v nevyhnutnej miere na dosiahnutie účelu. V
Trestnom poriadku sú upravené formálne a materiálne podmienky väzby. Formálnymi podmienkami
je úprava procesného postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdu, procesných úkonov iných

oprávnených osôb a materiálnymi podmienkami sa rozumejú hmotnoprávne predpoklady väzby. Účelom
tzv. útekovej väzby je zabezpečenie obžalovaného pre potreby trestného konania, teda jeho účasť
na úkonoch ak je dôvodné podozrenie, že sa trestnému stíhaniu účelovo vyhýba. Pre posúdenie
miery zavinenia žalobcu na uvalení väzby je rozhodujúci zistený skutkový stav a konanie v čase pred
rozhodnutím o väzbe, neskôr vykonané dôkazy a novozistené skutočnosti, ktoré vedú k prepusteniu

z väzby, prípadne oslobodeniu spod obžaloby, nemôžu mať vplyv na hodnotenie stavu veci v čase
rozhodovania o väzbe (uznesenie NS ČR č. k. 25Cdo/2113/2006). Zavinenie obvineného na vzatí
do väzby v zmysle citovaného ustanovenia znamená, že jeho zavinené konanie je aspoň vo forme
nevedomej nedbanlivosti, bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na vzatie do väzby.“

4. Aplikujúc potom tieto východiská a právne úvahy súd prvej inštancie zdôvodnil zamietnutie žaloby
takto:

„39. Z uznesenia č. k. BB-TP 29/2007 zo dňa 10. 05. 2007, a to z odôvodnenia bolo zistené, že žalobca
bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku, keďže

žalobcovi bolo vznesené obvinenie podľa § 185a ods. 1 TZ a § 171a ods. 1, 2 písm. a/ TZ. Súčasťou
spisového materiálu vyšetrovateľa boli prepisy telefonických hovorov obvineného T. s P. na základe
ktorých dospel súd k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ organizoval z ukrajinskej
strany prevoz a prechod nelegálnych migrantov na územie SR a sú splnené podmienky pre vznesenie
obvinenia. Vzhľadom na to, že sa jedná o cudzieho štátneho občana, ktorý nemá trvalé ani prechodné

bydlisko na území SR mohlo by dôjsť k podstatnému sťaženiu alebo zmareniu zadokumentovania
trestnej činnosti, nielen vo vzťahu k jeho osobe ale aj vo vzťahu k ostatným obvineným a ide o
konkrétnu skutočnosť, z ktorej vyplýva dôvodná obava, že obvinený V. P. opustí územie SR a vyhne sa
takýmto spôsobom trestnému stíhaniu. Voči uzneseniu podal žalobca sťažnosť. Uznesením NS SR č.
k. 1ToŠS/24/2007 bola jeho sťažnosť zamietnutá a v dôvodoch uvedeného uznesenia bolo uvedené,

že formálne podmienky na vzatie obvineného do väzby boli splnené. Mal sa dopustiť trestnej činnosti
v období od mája 2004 do augusta 2004 viacerými dielčími skutkami. Je štátny občan H., na území
SR nemá prechodný pobyt ani zamestnanie a z jeho vyjadrenia je zrejmé, že na H. sa po prepustení z
väzby mieni vrátiť. Je zrejmé, že odchodom do zahraničia, ktoré nevydáva vlastných občanov na trestné
stíhanie do iných štátov by došlo k zmareniu stíhania obvineného, obvinený by sa mu vyhol, čo zakladá

dôvod väzby a ani zloženie prípadnej peňažnej záruky v danom štádiu konania vzhľadom na okolnosti
prípadu a osobu obvineného nebolo dostatočné pre nahradenie väzby obvineného.

40. Súd rozhodol vo veci tak, že žalobu zamietol z dôvodu, že základ nároku nie je daný, vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti mal za to, že z predložených rozhodnutí o vzatí do väzby žalobcu, ktorý

opakovane žiadal o prepustenie z väzby a s poukazom na rozhodnutie BB Tp/29/2007 zo dňa 23. 10.
2007 v spojení s uznesením NS SR 1Tošs/47/2007 zo dňa 07. 07. 2007 bolo nepochybné, že žalobca
si väzbu zavinil sám, tak ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia, bolo tu dôvodné podozrenie na
prevod a prevoz migrantov vzhľadom na zabezpečené dôkazy. Žalobca je štátnym občanom H., ktoránevydáva svojich občanov na trestné stíhanie, nemal trvalý ani prechodný pobyt na území Slovenskej
republiky a išlo o trestné stíhanie v zmysle ktorého hrozil žalobcovi vysoký trest v prípade uznania
jeho viny a teda jeho prepustením by mohlo dôjsť k zmareniu alebo podstatnému sťažovaniu trestného

konania. Zároveň je občanom H., ktorá nevydáva vlastných občanov na trestné stíhanie do iných štátov
a preto ani prípadné vydanie medzinárodného zatykača by nemalo prakticky význam pre slovenské
orgány činné v trestnom konaní s tým, že sám žalobca v danom konaní uviedol, že po prepustení sa
vráti na H.. Dôkazy, ktoré boli zabezpečené neboli vyhodnotené ako nezákonné, z ktorých vyplývalo,
že žalobca uskutočňuje prevoz migrantov ale nemohli byť vyhodnotené ako dostatočné bez ďalšieho

podporného dôkazu, správanie žalobcu po danom trestnom stíhaní je opätovne trestne stíhaní pre
trestný čin prevádzačstva. Po prepustení z väzby odišiel z územia Slovenskej republiky, sám jeho právny
zástupca uviedol, že sa nebude zúčastňovať konaní, pretože mu opätovne hrozí väzobné stíhanie a v
čase vzatia do väzby tu existovala dôvodná obava, že ujde alebo sa vyhne trestnému stíhaniu ako sa to
ajneskôrpreukázalojednakvzhľadomnahroziacivysokýtrestakoajvzhľadomnato,žejeobčanomH..“

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“) a priznal úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnej výške.

6. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

7. Žalobca v odvolaní uviedol, že rozsudok je nesprávny a nezákonný z dôvodu, že súd prvej inštancie
neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že zákon
č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa štát

nemôže zbaviť, a teda sa neposudzuje správnosť rozhodnutia jeho orgánu z toho hľadiska, či pri
rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak
došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu

nemalo byť začaté, a preto ani nemal byť vzatý do väzby, i keď v čase rozhodovania o nej existovali
konkrétne skutočnosti odôvodňujúce niektorý z väzobných dôvodov. Vo vzťahu k dôvodom uvádzaným
prvoinštančným súdom popieral, že sa mal vyjadriť v tom zmysle, že sa po prepustení okamžite vráti
na H.. Žiadne takéto tvrdenie sa v trestnom spise nenachádza, lebo pri všetkých svojich výsluchoch
uvádzal, že v prípade prepustenia z väzby neopustí územie Slovenskej republiky, bude bývať u známych

v B. a nemá žiaden záujem vyhýbať sa trestnému konaniu. Zároveň dal písomný sľub, že sa vždy
na predvolanie dostaví na úkony vykonávané orgánmi činnými v trestnom konaní a svoj sľub podporil
ponukou zloženia peňažnej kaucie, čo však súd ako náhradu väzby neprijal. Poukazujúc na čl. 12 Ústavy
SR bol toho názoru, že sama skutočnosť, že je občanom cudzieho štátu, ktorý údajne nemá vydávať
svojich občanov na trestné stíhanie do cudziny (čo však podľa neho v konaní nebolo preukázané) a

ktorý preto logicky nemá žiadny trvalý ani prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, nemôže bez
ďalšieho viesť k záveru, že si sám zapríčinil dôvod väzby. Poukázal ďalej na odôvodnenie rozsudku
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2255/2002 zo dňa 31. 03. 2004, podľa ktorého nie
je významné či správanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či naplnilo
skutkovú podstatu trestného činu pre ktorý je stíhaný, významné je to, či správanie obvineného bolo

dôvodom k obave zakladajúcej dôvod, pre ktorý bol vzatý do väzby. Podľa neho ustanovenie § 8
ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. vylučuje vznik práva na náhradu škody vtedy, ak si osoba
väzbu zavinila sama, a teda sa vyžaduje úmyselné a vedomé konanie osoby, ktoré za splnenia ďalších
zákonných podmienok vedie k jej vzatiu do väzby. Ide tak o naplnenie čisto formálnych dôvodov väzby
osoby, ktorá napriek tomu, že bola ponechaná na slobode, sa rozhodne ujsť alebo sa skrýva, ovplyvňuje

svedkov alebo spoluobvinených, či pokúsi sa dokončiť svoj trestný čin, ktorý pripravovala alebo sa oň
pokúsila. Zopakoval, že samotný pôvod a národnosť obvineného takou skutočnosťou nemôže byť. V
trestnom konaní nebolo preukázané, že by sa pokúsil ujsť, ani že by sa skrýval, čím by dal príčinu
na odôvodnenie väzobného stíhania a ani v tomto spore o tom žalovaná nepredložila žiadne dôkazy.
Skutočnosť, že po prepustení z nezákonnej väzby odišiel domov na H. k rodine a v tejto veci sa

nezúčastňoval pojednávaní je podľa CSP jeho zákonným právom a nemá to žiaden vplyv na posúdenie,
čisiväzbuzavinilsám.Vtomtoprípadesamusiabraťdoúvahylenokolnostiexistujúcevčasejehovzatia
do väzby a nie tie, na ktoré súd prvej inštancie poukazuje po 11 rokoch. Tiež samotná skutočnosť, že jeopätovne stíhaný pre obdobnú trestnú činnosť nemôže mať žiadnu súvislosť s prejednávaným prípadom
a s dôvodmi jeho väzby, pretože v právnom štáte musí byť rešpektovaný princíp prezumpcie neviny.

8. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

9. Na základe odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom
ustanoveniami § 379, § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie a dospel aj ku správnym skutkovým zisteniam, ktoré po právnej stránke
takisto správne posúdil. Pretože aj odôvodnenie rozsudku prvoinštančného súdu spĺňa zákonné kritéria
odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP (čo žalobca ani nespochybnil), odvolanie žalobcu

vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.

11. Pokiaľ ide o konkrétne odvolacie námietky, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ťažiskovo
je odvolanie založené na odlišnom pohľade žalobcu na zásadnú otázku tohto sporu (resp. obranu
žalovanej), a to, či si v rámci svojho trestného stíhania sám zavinil uvalenie väzby, do ktorej bol vzatý

uznesením Špeciálneho súdu Pezinok sp. zn. BB-Tp 29/07 zo dňa 10. 05. 2007, v dôsledku čoho mu
preto podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody (a nemajetkovej ujmy)
vočižalovanejnevzniklo,ikeďbolneskôrspodobžalobyprávoplatneoslobodenýrozsudkomOkresného
súdu Košice I sp. zn 5T/48/2008 zo dňa 12. 03. 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
č. k. 4To/56/2012-3558 zo dňa 28. 11. 2012.

12. V tomto smere súd prvej inštancie správne vychádzal pri právnom posúdení veci primárne z
ustanovenia § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z., pretože zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenúvsúvislostisvýkonomverejnejmociupravujetentozákonv§3určujúcrozsahzodpovednosti
tak, že štát, (t. j. Slovenská republika, pozn. odvolacieho súdu) za podmienok určených týmto zákonom

zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci:
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

13. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa štát svojej zodpovednosti za škodu nemôže
zbaviť, čím sa završuje právna úprava tejto zodpovednosti ako zodpovednosti objektívneho charakteru
(bez ohľadu na zavinenie) s absolútnou povahou (bez možnosti liberácie). Objektívna zodpovednosť sa

niekedy označuje aj ako zodpovednosť za výsledok, a preto odvolací súd dáva za pravdu žalobcovi,
že rozhodujúcim kritériom hodnotenia zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je v
konečnom dôsledku až výsledok tohto konania. V praxi sa síce stále možno stretnúť s častými (podľa
názoru odvolacieho súdu nesprávnymi) názormi, že (ne)zákonnosť najmä trestného stíhania, presnejšie
uznesenia o vznesení obvinenia v rámci trestného konania treba posudzovať vzhľadom na dôkaznú

situáciu existujúcu v čase vznesenia obvinenia bez ohľadu na neskoršie oslobodenie obvineného spod
obžaloby, resp. zastavenie jeho trestného stíhania, tento názor ale neberie do úvahy práve povahu
zákonom konštruovanej zodpovednosti štátu za škodu ako zodpovednosti absolútne objektívnej a
zodpovednosti za výsledok. Odvolací súd tým chce poukázať (aj) na správnosť konštatovania žalobcu
v odvolaní, že judikatúra je ustálená v tom, že zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod

obžaloby znamená s prihliadnutím na konkrétne okolnosti to, že obvinený čin nespáchal a trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté (pozri najmä stále aktuálne rozhodnutia R 35/1991, R 70/1994,
resp. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo 15/2009 a sp. zn. 7MCdo 27/2012), a preto
ani nemal byť vzatý do väzby napriek tomu, že v čase rozhodovania o nej ju konkrétne okolnosti
opodstatňovali. Ako bude ďalej uvedené, podľa odvolacieho súdu zákonodarca výslovnou a osobitnou

úpravou práva na náhradu škody spôsobenej väzbou (hoc táto mohla byť vzhľadom na poznatky v
danom štádiu trestného konania opodstatnená) dal nepochybne najavo, že takýto zásah do ústavných
právjednotlivca(naosobnúslobodu,slobodupohybuapobytu,atď.)zostranyštátusizaslúžizasplnenia
stanovených podmienok príslušnú kompenzáciu a treba len zvýrazniť, že zákon v tejto súvislosti vôbecnepoužíva pojem „nezákonné“ rozhodnutie o väzbe, lebo odškodneniu podliehajú dôsledky spôsobené
„rozhodnutím o väzbe“.

14. V prípade rozhodovacej činnosti teda zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá zodpovednosť štátu za
nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa najmä osobnej slobody jednotlivca
(rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.).

15. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.

16. V citovanom ustanovení je uvedené, že ten, kto bol vzatý do väzby má právo na náhradu škody

spôsobenej rozhodnutím o väzbe v tom prípade, ak bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie alebo ak
bol oslobodený spod obžaloby alebo ak bola vec postúpená inému orgánu. To znamená, že ten, na kom
bola väzba vykonaná na základe väzobného rozhodnutia vydaného v rámci trestného konania podľa
Trestného poriadku (aktuálne zákon č. 301/2005 Z. z.), pričom trestné konanie bolo potom ukončené
niektorým z uvedených spôsobov (t. j. bez toho, že by bola súdom právoplatne konštatovaná vina

dotknutej osoby) má zásadne právo na náhradu škody vrátane nemajetkovej ujmy, ktoré vznikli ako
dôsledok rozhodnutia o väzbe.

17. Na strane druhej, vzhľadom na takto pomerne prísne koncipovanú právnu úpravu zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe (čo je ale podľa odvolacieho súdu správne, pretože

ak je podľa Trestného poriadku povinnosťou jednotlivca podrobiť sa potrebným procesným úkonom
zameraným na zistenie trestnej činnosti a spravodlivé potrestanie jej páchateľov, tak takéto obmedzenie
ústavných práv jednotlivca sa nemôže bez legitímneho dôvodu zaobísť bez adekvátnej kompenzácie),
v ustanovení § 8 ods. 6 písm. a) zákon č. 514/2003 Z. z. vylučuje z odškodnenia väzby tie prípady, kedy
si daná osoba väzbu zavinila sama. Ide tu o limitáciu náhrady škody plne logicky odôvodniteľnú tým,

že ak si raz niekto spôsobil škodu sám svojim konaním, tak za ňu nemôže zodpovedať niekto iný. V
tejto právnej úprave sa premieta v podstate klasický občianskoprávny princíp zavinenia poškodeného
vyjadrený v ustanovení § 441 Občianskeho zákonníka (Ak bola škoda spôsobená aj zavinením
poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám).

18. Podľa ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody nevznikne
ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

19. Významovo a dosahom totožné ustanovenie obsahovala aj predchádzajúca právna úprava
zodpovednosti štátu za škodu účinná do 01. 07. 2004. Bola obsiahnutá v zákone č. 58/1969 Zb.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, kedy § 5 ods. 2 písm. a) cit. zákona dokonca demonštratívne uvádzal, čo sa považuje za
zavinenie poškodeného na uvalení väzby. Ustanovenie § 5 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. znelo takto:
Právo na náhradu škody nemá ten, kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným
svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia.

20.Podľaodvolaciehosúdunietpochýb,ževyššiecitovanáaktuálnaprávnaúpravasanijakodpredošlej
úpravy neodchýlila (došlo iba k vypusteniu príkladov zavineného konania) a preto je stále použiteľným
stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Plsf 3/77 z 30. 11. 1977, podľa ktorého sa v sporoch o
náhradu škody skúma, či ten, na kom bola väzba vykonaná, si ju zavinil sám najmä tým, že pokusom o

útek alebo iným svojím konaním dal príčinu k obavám, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia.
Ďalej sa v stanovisku uvádza: „K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu podľa ustanovenia § 5 ods.
2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. totiž nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v zmysle ustanovenia
§ 67 Trestného poriadku alebo jej trvania v zmysle ustanovenia § 72 Trestného poriadku, ale treba,
aby si obvinený sám väzbu zavinil. I keď pritom zákon len príkladom uvádza, ktoré konanie obvineného

treba považovať za zavinenie väzby (napr. pokus o útek), rozhodne vždy predpokladá určité konkrétne
konanie obvineného, ktorým dal príčinu na uvalenie väzby. To znamená, že podľa úpravy vzatia do väzby
a jej trvania zakotvenej v Trestnom poriadku bude tu zákonný dôvod väzby, keď v zmysle ustanovenia
§ 67 Trestného poriadku bude tu skutočnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že obvinený napr. ujde alebože bude pokračovať v trestnej činnosti alebo že bude pôsobiť na svedkov a pod. Pre vylúčenie nároku
na odškodnenie za väzbu malo by však byť preukázané aj určité konanie obvineného, napr. pôsobenie
na znalca, zastrašovanie svedkov, odstraňovanie dôkazov a pod., ktorým dal príčinu k obavám, ktoré

boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia, lebo len v takomto prípade možno hovoriť o tom, že obvinený
mal vinu na uvalení väzby. Nemožno preto jednoznačne vidieť zavinenie na uvalení väzby len v tom, že
okresný prokurátor zdôvodnil vzatie do väzby konštatovaním, že išlo napr. o osobu niekoľkokrát súdne
trestanú pre majetkové a iné delikty a vzhľadom na osobu páchateľa je nebezpečenstvo, že by mohol
ujsť alebo sa skrývať, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu, a že je to dôvodná obava, že by mohol

i naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti obdobnej povahy. Zrejme nepôjde taktiež o zavinenie
na vzatí do väzby ani vtedy, keď sa obvinený ku spáchaniu trestného činu nepriznal alebo odmieta
vypovedať a tak svojím konaním vzbudzuje dôvodné obavy, že by mohol mariť vyšetrovanie pôsobením
na svedkov alebo spoluobvinených.“

21. Zhrnúc dosiaľ uvedené sa odvolací súd v zásade stotožňuje a poukazuje ako na plne správne

východiská a úvahy uvedené prvoinštančným súdom v už prv citovaných odsekoch 36. a 37.
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie iba nesprávne poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2113/2006, lebo toto rozhodnutie bolo zrušené
uznesením Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 590/2008 (i v tomto rozhodnutí ale ústavný
súd potvrdil ako správnu úvahu, že na účely odškodnenia nemožno izolovane posudzovať väzbu a

samotné trestné stíhanie, lebo ak sa trestné stíhanie ukázalo ako nedôvodné, bola nedôvodná tiež
samotná väzba, resp. ak bolo trestné stíhanie nedôvodné, platí tento záver pre všetky úkony a inštitúty
k nemu sa viažuce).

22. Aj podľa odvolacieho súdu môže v zmysle § 8 ods. 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedať

štát (Slovenská republika) za škodu a nemajetkovú ujmu vzniknutú ako následok väzby len po
kumulatívnom splnení predpokladov, ktorými sú: a/ rozhodnutie o väzbe, b/ vykonanie väzby, c/
oslobodenie spod obžaloby, d/ nejde o prípad uvedený v § 8 ods. 6 zákona, e/ vznik škody, prípadne
ujmy v nemajetkovej sfére a f/ príčinná súvislosť medzi väzbou a škodou. Pretože pre nastúpenie
zodpovednosti štátu za škodu, prípadne nemajetkovú ujmu sa vyžaduje súčasné naplnenie všetkých

vymenovaných podmienok, resp. zodpovednosť štátu nenastáva ak nedošlo k naplneniu niektorej z nich,
úplne postačovalo, ak súd prvej inštancie vzhľadom na obranu žalovanej zameral svoju pozornosť na
(ne)splnenie kritéria uvedeného v ustanovení § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. vylučujúceho
zodpovednosť v prípade, ak si osoba väzbu zavinila sama. Ak súd prvej inštancie mal preukázaný
(podľa odvolacieho súdu správny) záver, že žalobca si uvalenie väzby zavinil sám, bolo v tejto situácii

nadbytočným, aby skúmal a zaoberal sa naplnením ostatných podmienok, inými slovami, preukázané
zavinenie žalobcu na svojom vzatí do väzby postačovalo na zamietnutie žaloby a keďže súd prvej
inštancie vykonal vo vzťahu k tejto otázke všetky žalobcom označené dôkazy, nemožno mu dať za
pravdu, že skutkový stav bol zistený neúplne.

23. Odvolací súd sa takisto nestotožňuje s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej sa v zmysle
ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. vyžaduje úmyselné (a vedomé) konanie osoby,
ktoré za splnenia ďalších podmienok viedlo k jej vzatiu do väzby, lebo odvolací súd je toho názoru, že
nakoľko toto ustanovenie formu zavinenia na uvalení väzby nedefinuje, postačuje aj zavinenie vo forme
nevedomej nedbanlivosti. Táto spočíva v tom, že osoba nevedela, že môže svojim konaním spôsobiť

určitý následok, hoci to s prihliadnutím na okolnosti vedieť mala a mohla. Zavinenie obvineného na vzatí
do väzby preto treba chápať tak, že jeho zavinené (čo aj nedbanlivostné) konanie bolo dôvodom k vzatiu
do väzby a z tohto pohľadu nie je významné, či konanie obvineného zakladalo podozrenie zo spáchania
trestného činu a či napĺňalo príslušnú skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale je
rozhodujúce to, či jeho zavinené konanie vyvolávalo obavu zakladajúcu dôvod vzatia do väzby (pozri aj

žalobcom označené rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2255/2002 zo dňa
31. 03. 2004). Zavinenie obvineného na vzatí do väzby treba posudzovať vzhľadom na dôvody vzatia
do väzby, a to vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam, na ktorých založil súd rozhodujúci o väzbe dôvody
pre väzobné stíhanie a ktoré existovali v čase rozhodovania o väzbe.

24. Zostávalo teda posúdiť, či v čase, kedy bol žalobca vzatý do tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku na základe vyššie uvedeného uznesenia Špeciálneho súdu Pezinok, resp.
následne pokiaľ bola táto jeho väzba predĺžená na základe jednotlivých uznesení najskôr ŠpeciálnymsúdomPezinokapopodaníobžalobyOkresnýmsúdomKošiceI,bolidanéokolnosticharakterizovateľné
ako zavinené konanie žalobcu vyvolávajúce dôvodnú obavu zakladajúcu dôvod väzby.

25. Z odôvodnení predmetných väzobných uznesení založených v spisovom materiály vyplýva, že v
podstate ako „červená niť“ sa všetkými tiahne konštatovanie súdov rozhodujúcich o väzbe žalobcu,
že tento je štátnym občanom H. ako štátu, ktorý nevydáva svojich občanov na trestné stíhanie (teda
nemalo by zmysel ani vydanie medzinárodného zatykača), nemal v tom čase trvalý ani prechodný
pobyt na území Slovenskej republiky, išlo o trestné stíhanie, v zmysle ktorého hrozil žalobcovi vysoký

trest v prípade uznania jeho viny a jeho prepustením by mohlo dôjsť k zmareniu alebo podstatnému
sťažovaniutrestnéhokonania,čímbolanaplnenádôvodnáobava,žeopustíúzemieSlovenskejrepubliky
kvôli vyhnutiu sa trestnému stíhaniu. Toto by podľa názoru odvolacieho súdu samo o sebe nebolo
možné kvalifikovať ako zavinenie si väzby žalobcom, avšak ako ďalej vyplýva z väzobných uznesení, z
vyjadrení žalobcu bolo zrejmé, že sa na H. po prípadnom prepustení z väzby mieni vrátiť (konštatovanie
Najvyššieho súdu SR v uznesení zo dňa 25. 05. 2007 sp. zn. 1 Tošs 24/2007 založenom na č.l. 99 a nasl.

spisu, Špeciálneho súdu v Pezinku v uznesení zo dňa 27. 08. 2007 sp. zn. BB-Tp 29/07 na č.l. 104 a
nasl. spisu, Najvyššieho súdu SR v uznesení zo dňa 06. 09. 2007 sp. zn. 2 Tošs 14/2007 založenom na
č.l. 112 a nasl. spisu, Špeciálneho súdu v Pezinku v uznesení zo dňa 23. 10. 2007 sp. zn. BB-Tp 29/07
na č.l. 118 a nasl. spisu). Toto vo vzájomnom komplexe s prv uvedenými konkrétnymi skutočnosťami už
zakladá zavinené správanie sa žalobcu na uvalení väzby a existenciou súhrnu týchto okolností v danom

čase je podľa už uvedenej právnej úpravy vylúčená dôvodnosť žalobou uplatnených nárokov. Žalobca
sa preto mylne domnieva, že prvoinštančný súd vyvodil jeho zavinenie na väzbe iba z jeho zahraničného
pôvodu, či národnosti, lebo ako prvoinštančný súd poukázal, tak poukazuje aj odvolací súd na celý súhrn
konkrétnych skutkových okolností opodstatňujúcich záver o zavinení žalobcu, z čoho nemožno účelovo
vyberať len jednu parciálnu otázku.

26. Ak žalobca v rámci odvolania tvrdil, že v trestnom spise sa nenachádza žiadne jeho vyjadrenie o tom,
že sa po prepustení vráti na H., táto jeho obrana je podľa odvolacieho súdu v úplnom rozpore s vyššie
uvedenými uzneseniami. Väzobné súdy vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že žalobca sa mienil
vrátiť po prepustení z väzby na H. (čo je aj logické, keďže tam mal v tom čase svoju rodinu a zázemie),

pričom ak v rámci tohto sporu tvrdil opak (že sa vyjadroval v trestnom konaní vždy tak, že v prípade
prepustenia z väzby neopustí územie Slovenskej republiky, bude bývať u známych v B. a nemá žiaden
záujem vyhýbať sa trestnému konaniu), nič také zo spisu a vykonaného dokazovania nevyplýva. V spise
sa nenachádza žiaden dôkaz potvrdzujúci žalobcom uvádzané skutočnosti. Odvolací súd nesúhlasí ani
s tvrdeniami žalobcu o neopodstatnenosti záveru, že H. v tom čase nevydávala vlastných občanov,

lebo zasa ide len o názor žalobcu úplne odporujúci záverom konštatovaným v predmetných väzobných
uzneseniach, a to aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Odvolací súd nemá dôvod a ani podklad
spochybňovať tento záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

27. Žalobcovi odvolací súd dáva za pravdu vzhľadom na už vyššie uvedené teoretické východiská tohto

prípadu len v tom, že pri posudzovaní jeho zavinenia na väzbe nebolo možné prihliadať na skutočnosti,
ku ktorým došlo po prepustení z väzby (odchod na H., ďalšie trestné stíhanie, atď.). Podľa odvolacieho
súdu však na toto neprihliadal ani súd prvej inštancie, lebo jeho posledné dve vety v 40. odseku
odôvodnenia napadnutého rozsudku treba chápať skôr ako dokreslenie toho, že v čase väzby existujúca
dôvodná obava bola opodstatnená. A takisto je pravdou, že v trestnom konaní nebolo preukázané, že by

sažalobcapokúsilujsť,resp.žebysaskrýval,aleakoužodvolacísúdvpodstateuviedolnainommieste,
ustanovenie § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. nedefinuje ani príkladmo konkrétne konanie,
ktoré možno považovať za zavinenie väzby. Preto za takéto nemožno v zmysle zákona považovať iba
žalobcom spomínaný útek, či skrývanie sa pred trestným stíhaním.

28. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

29. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu

súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola
v odvolacom konaní plne úspešná žalovaná, zásadne by teda mala nárok aj na náhradu trov odvolacieho
konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovanej v tomto odvolacom konaní nejakéúčelne vynaložené trovy vznikli (k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila), odvolací súd jej náhradu trov tohto
odvolacieho konania nepriznal.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).