Rozsudok Judgement was issued on Thursday, August 14, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/111/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116209516
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8116209516.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobkyne: U. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., I.
X, právne zast. JUDr. Danielom Boľanovským, advokátom so sídlom v Prešove, Slovenská 69, proti
žalovanému: F. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom V., I. X, t.č. bytom K., Y. XX, XXX XX Q., právne zast.
JUDr. Ernestom Vokálom, advokátom so sídlom v Prešove, Hlavná 61, v konaní o vylúčenie žalovaného
z užívacieho práva dvojbytovky, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
28C/84/2016 - 234 zo dňa 15.01.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkomsúd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala vylúčenia
žalovaného z užívacieho práva dvojbytovky s poukazom na ustanovenie § 146 Občianskeho zákonníka.

2. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalobkyne nedošlo k uneseniu dôkazného
bremena na preukázanie predpokladov pre použitie ustanovenia § 146 Občianskeho zákonníka pre
vylúčenie žalovaného z užívania bytu či domu. Poukázal na to, že tu reálne neexistuje spolužitie

obidvoch manželov v predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko žalovaný v nej reálne nebýva celé roky a
ani nedisponuje kľúčmi k tejto nehnuteľnosti. Zároveň z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie
nevyplynulo, že v danom prípade bola preukázaná existencia násilia, respektíve realizácia násilia
žalovaného voči žalobkyni, ktorá by čo i len vo forme reálnej hrozby odôvodnila vylúčenie žalovaného
z užívania tejto nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie poukázal na to, že neznesiteľnosť spolužitia v
spoločnej nehnuteľnosti musí mať značnú intenzitu tak, aby takéto spolužitie mohlo byť považované
za neznesiteľné. V súvislosti s dôvodmi, pre ktoré žiadala žalobkyňa vylúčiť žalovaného z užívania

nehnuteľnosti, súd prvej inštancie bral do úvahy aj skutočnosť, že dôvodom konania žalovaného voči
žalobkyni, kedy boli preukázané zaslané sms správy vulgárneho charakteru, bola skutočnosť, že do
spoločnej nehnuteľnosti sa nasťahoval priateľ žalobkyne, čo je skutočnosť, ktorú nepochybne je nutné
brať do úvahy pri hodnotení vzniknutej situácie. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že neboli
preukázané skutočnosti, že žalobkyňa trpí syndrómom týranej ženy, kedy je znakom násilia to, že je tam
nerovnovážny vzťah medzi partnermi. Aj samotná existencia hrubého slovníka, respektíve emocionálne
výkyvy nemôžu byť postačujúce pre takéto rozhodnutie, hlavne ak určitým spôsobom druhá strana

zapríčinila vznik takejto konfliktnej situácie porušením svojich povinností, ktoré ako manžel v zmysle
Zákona o rodine má mať.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu.4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobkyne. Žalobkyňa namietla
nesprávne zistenie skutkového stavu, ako aj nesprávne právne posúdenie. Poukázala na to, že povaha,

rozsah a stupňujúca intenzita psychického násilia zo strany žalovaného má stupňujúci charakter, pričom
takéto konanie spĺňa definíciu násilia v zmysle trestného práva. Poukázala na právoplatné rozhodnutia
súdov, či Okresného úradu vo vzťahu ku konaniam žalovaného, pričom nesúhlasila s hodnotením súdu
prvej inštancie, podľa ktorého neuniesla dôkazné bremeno preukázania skutočností, že sú tu splnené
dôvody pre vylúčenie žalovaného z užívania nehnuteľnosti, ako aj na skutočnosť, že samotný žalovaný

dlhodobo neplní svoju vyživovaciu povinnosť voči deťom v súvislosti s čím je tiež voči nemu vedené
trestné konanie. Pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil konanie žalovaného len ako priestupkové, tento
záver nedáva logiku, nakoľko pojmovým znakom priestupku je tiež použitie sily či moci voči určitej osobe,
pričom vo vzťahu k ustanoveniu § 146 ods. 2 OZ nie je nevyhnutným to, aby bolo konanie kvalifikované
ako trestný čin. Zároveň nie je náležité odôvodnenie súdu poukazujúce na syndróm týranej osoby,
nakoľko ustanovenie § 146 ods. 2 OZ nevyžaduje, aby násilné správanie muselo vykazovať až znaky

syndrómu týranej ženy.

5.Zároveňžalobkyňanamietlaprocesnépochybeniesúdu,ktorýneumožnilvykonaťnavrhovanývýsluch
svedkyne na nariadenom súdnom pojednávaní a z odôvodnenia nevyplýva záver ako sa súd prvej
inštancie vyporiadal s týmto návrhom.

6. Rovnako namietla nesprávnu formuláciu výroku II. o trovách konania, z ktorého nie je zrejmé, aká je
výška tejto náhrady a nie je tam uvedené, že o tomto bude rozhodnuté samostatným uznesením.

7. Žalovaný sa k obsahu odvolania žalobkyne nevyjadril napriek výzve súdu prvej inštancie.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2
CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

12. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,

ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.13. Pokiaľ sa týka vznesenej odvolacej námietky vo vzťahu k nevykonaniu navrhovaného výsluchu
svedka, odvolací súd uvádza, že v zmysle zápisnice z pojednávania zo dňa 15.01.2018 je zrejmé,

že po vykonaní svedeckých výsluchov právni zástupcovia uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie
dokazovania a následne súd vyhlásil dokazovanie za skončené (č.l. 229 spisu). Z uvedeného vyplýva,
že nevykonaním navrhovaného svedeckého výsluchu nemohlo dôjsť k porušeniu procesných práv
žalobkyne, nakoľko z vyjadrenia právneho zástupcu vyplynulo, že už netrvá na doplnení dokazovania
výsluchom ďalšieho svedka, a preto túto skutočnosť nemožno vytknúť súdu prvej inštancie. Odvolací

súd poukazuje na skutočnosť, že ak sú v konaní navrhované viaceré dôkazné prostriedky, ktoré napriek
tomu vykonané neboli, no následne zo strany právneho zástupcu nie sú vznesené návrhy na doplnenie
dokazovania a z obsahu tohto vyjadrenia nepochybne vyplýva, že strana sporu netrvá na vykonaní
dôkazu, možno prijať záver, že strana sporu upustila od vykonania dôkazu. Neskorší návrh mení návrh
pôvodný a z neho vyplýva, že už strana sporu netrvá na vykonaní tohto dôkazu. Za takýchto okolností
nemožno považovať postup súdu prvej inštancie za taký, ktorý by porušil právo na spravodlivý proces

na strane žalobkyne.

14. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo

navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva
strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí
ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S

prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že namietané konanie súdu spočívajúce v
nevykonaní dôkazu, a to svedka, ktorý bol pôvodne navrhovaný žalobkyňou a následne netrvala na jeho
výsluchu a nenapĺňa znaky porušenia práva odvolateľa na spravodlivý proces aj s poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti.

15. Takýto záver vyplýva aj z rohodnutí vyšších súdnych autorít: „Posúdenie toho, či sa vyhovie
návrhu na vykonanie dokazovania, a ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, bolo vecou
súdu (§ 121 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Výsluch účastníka konania je iba jedným z
dôkazných prostriedkov (§ 125 O.s.p.) a tento súd hodnotí ako každý iný dôkaz. Nevykonanie dôkazu
výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred

súdom podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 96/99). Najvyšší súd to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 37/1993, v ktorom vysvetlil, že prípadné
nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu zmätočnosti znemožňujúcu realizáciu

procesných oprávnení účastníka konania. Aj v ďalšom rozhodnutí R 125/1999 najvyšší súd vysvetlil,
že ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy, nemožno to považovať za odňatie
možnosti konať pred súdom. Aj v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu do 30. júna 2016 sa vyskytovali
námietky dovolateľov vyššie uvedených skutočností. Najvyšší súd vo vzťahu k takýmto námietkam
dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a

zakladajúcim prípustnosť dovolania) nie je nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,
nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R
37/1998, R 125/1999, R 42/1993, 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2
Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho
súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016,

nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. „ Najvyšší súd SR,
spisová značka: 5Cdo/90/2018 z 27. februára 2019.

16. „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto

skutočností tvrdí.“ (II. ÚS 38/2015).
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil poprávnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže
príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v

dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP (Dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné
okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného
dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,

ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

18. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad. Odvolací súd v prejednávanej veci po oboznámení s odôvodnením napadnutého rozsudku
dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený. Súd prvej inštancie aplikoval na správne

zistený skutkový stav správnu právnu normu, ktorú aj správne vyložil.

19. Vyššie uvedené skutočnosti zo spisu nevyplývajú, preto sú tieto odvolacie námietky nedôvodné.

20. Vzhľadom na správne zistený skutkový stav odvolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani

námietka nesprávneho právneho posúdenia veci. Vylúčenie užívateľa podľa § 146 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je mimoriadne závažným zásahom do vlastníckeho práva, a preto je tento postup možný iba
v prípade splnenia zákonných podmienok. Jednou z týchto zákonných podmienok, na ktorej nesplnenie
poukázal aj súd prvej inštancie a s tým sa stotožňuje odvolací súd, je aj nedostatok preukázania takej
intenzity domáceho násilia, ktorá je spôsobila natoľko znížiť kvalitu spolužitia, že toto spolužitie bude

objektívne možné považovať za neznesiteľné. V danom prípade súd prvej inštancie správne poukázal na
skutočnosť, že strany sporu nevedú spoločnú domácnosť vzhľadom na pracovné pôsobenie žalovaného
v zahraničí, ako aj na to, že podľa zisteného skutkového stavu ani žalovaný nedisponuje kľúčmi od
nehnuteľnosti. Na druhej strane je pravdou, že boli preukázané v konaní známky minimálne takého
správania sa žalovaného voči žalobkyni, ktoré sa negatívnym spôsobom môžu odraziť na jej psychike.

Iný záver z hodnotenia dôkazov, ktorými sú obsah sms správ, ako aj výsluch syna strán sporu, nemôže
byť uzavretý. Podľa názoru odvolacieho súdu však rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne,
nakoľko toto konanie nemá takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala vylúčenie žalovaného z užívania
tejto nehnuteľnosti. V danom prípade je nutné vychádzať z toho, že jedná sa tu o konflikt dvoch
základných práv, a to práva na život a zdravie, ako aj práva na nerušené užívanie svojho vlastníctva,

kedy nepochybne musí mať právo na život a zdravie vyššiu ochranu, než samotné zachovanie obsahu
práva užívať majetok, no pri zachovaní zásad primeranosti a proporcionality sa zo spisového materiálu
ani odvolaciemu súdu nejaví byť dôvodné vylúčenie žalovaného z užívania predmetnej nehnuteľnosti
trvalým spôsobom. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na predošlé trestné konania voči žalovanému, kde
bol uznaný vinným, v danom prípade nie sú relevantné pre posúdenie tohto nároku. Z ustanovenia § 146

ods. 2 OZ vyplýva, že dôvodom pre vylúčenie z užívania je len fyzické alebo psychické násilie, či jeho
hrozba vo vzťahu k manželovi alebo blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome alebo byte. V danom
prípade sa nejednalo o konania ani v jednom z týchto konaní voči žalobkyni, okrem priestupkového
konania, kde však odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že ani zo strany žalobkynesa nejednalo o konanie, ktoré je v súlade so zákonom o rodine a dobrými mravmi, nakoľko nebolo
spornou skutočnosťou to, že zaslaním týchto smsiek a k tomu správaniu sa žalovaného došlo po tom,
čo zistil nasťahovanie si partnera žalobkyne do ich spoločnej nehnuteľnosti bez jeho vedomia. Správne

zohľadnil súd prvej inštancie túto skutočnosť ako skutočnosť, ktorá mala bezprostredný vplyv na konanie
žalovaného.

21. Za takto zisteného skutkového stavu berúc do úvahy to, že žalovaný nebýva v spoločnej domácnosti
so žalobkyňou, že nedisponuje kľúčmi od predmetnej nehnuteľnosti, je správny právny záver súdu

prvej inštancie o tom, že neboli splnené a preukázané dôvody pre vylúčenie z užívania bytu na strane
žalovaného.

22. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacími námietkami žalobkyne o tom, že v danom prípade nie je
nutné preukázať syndróm týranej manželky či ženy, nakoľko to zákon nevyžaduje. V tomto smere je
argumentácia súdu prvej inštancie nedôvodná, nakoľko citované ustanovenie Občianskeho zákonníka

nepodmieňuje vylúčenie z užívania zistením predmetného syndrómu, no táto úvaha súdu prvej inštancie
však nespôsobuje vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku. S poukazom na správne zistený skutkový
stav súdu prvej inštancie preto odvolací súd považoval za dôvodné potvrdiť napadnutý rozsudok v
celom rozsahu, pričom v danom prípade sa však nejedná o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku
rozhodnutej veci v prípade, že by v budúcnosti došlo k zhoršeniu situácie medzi stranami sporu, ktorou

sa môže opätovne prípadne súd zaoberať bez ohľadu na závery tohto konania.

23. Rovnako odvolací súd považoval za nedôvodné odvolacie námietky žalobkyne týkajúce sa výroku o
náhrade trov konania, v danom prípade absencia formulácie, že o výške nároku na náhradu trov konania
buderozhodnutésamostatnýmuznesením,niejenevyhnutnousúčasťouvýrokuotrováchkonania,ktorý

by spôsoboval jeho nesprávnosť. Tento postup nepochybne vyplýva z ustanovení Civilného sporového
poriadku a nie je nutné opakovane na tieto ustanovenia poukazovať. Súd prvej inštancie rozhodol v
intenciách Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania ako to vyplýva z ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP a následne bude konať súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí vo forme samostatného uznesenia vydaného súdnym úradníkom v zmysle § 262 ods. 2

CSP bez ohľadu na skutočnosť, že o tomto sa rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej nezmieňuje.

24. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd

SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite

veci bez významu.

25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).