Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, May 21, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/174/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114227325
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5114227325.1

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vprávnejvecinavrhovateľa:Bc.T.M.,nar.XX.XX.XXXX,bytomX.
XX, XXXXAK R. op D. N., proti odporcovi: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia a. s., so sídlom
Želatevská 1525/1, 140 92 Praha 4 - Michle, Česká republika, IČO: 649 48 242, vykonávajúca činnosť
v Slovenskej republike prostredníctvom: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia a. s., pobočka
zahraničnej banky, Šancová 1/A, 813 33 Bratislava, IČO: 47 251 336, zastúpený: HMG & PARTNERS,

s. r. o., so sídlom Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava, IČO: 35 885 459, v konaní o návrhu navrhovateľa
na obnovu konania sp. zn. 6C/208/2012, o odvolaní odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.
k. 40C/32/2014-57 zo dňa 24. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 40C/32/2014-57 zo dňa 24. novembra 2014, mení tak, že návrh
na povolenie obnovy konania zamieta.

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo
výške 214,58 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Žilina povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 6C/208/2012.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že v danom prípade obnova konania je dôvodná preto, lebo

právoplatný rozsudok vo veci sp. zn. 6C/208/2012 zo dňa 06.12.2013 je v rozpore s rozhodnutím
Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev (§ 228 ods.
1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“). V ďalších podrobnostiach uviedol, že
hore citovaným rozsudkom Okresný súd Žilina vyhovel návrhu navrhovateľa a uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi sumu 736,96 Eur spolu s riadnym úrokom z omeškania vo výške 17,88% z istiny
vo výške 677,74 Eur od 10.09.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9% z istiny vo výške

677,74 Eur od 10.09.2010 do zaplatenia a súčasne uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi
trovy konania vo výške 44,00 Eur titulom súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške
141,80 Eur titulom trov právneho zastúpenia, k rukám jeho právneho zástupcu. Okresný súd zaviazal
odporcu na zaplatenie žalovanej sumy na podklade uzatvorenej zmluvy medzi účastníkmi konania, na
základe ktorej odporca čerpal kreditnou kartou finančné prostriedky od navrhovateľa. Odporca však
riadne nesplácal svoj záväzok zo zmluvy o karte podľa dohodnutých zmluvných podmienok. Dostal sa

do omeškania a tak navrhovateľ oznámil predčasnú splatnosť úveru dňa 02.09.2010. V rozsudku č.
k. 6C/208/2012-62 zo dňa 06.12.2013 sa súd vôbec nezaoberal posúdením neprijateľnosti zmluvných
podmienok v zmluve o spotrebiteľskom úvere (napr. dojednanie riadnych úrokov, odkazov na pohyblivú
úrokovú sadzbu spôsobom uvedeným v článku VII. bod 6 Obchodných podmienok, či dojednanie bodu
2 Zmluvných ustanovení ku kreditnej Max karte o tom, že predmetný záväzkový vzťah sa spravuje
ustanoveniami Obchodného zákonníka), čo je však najpodstatnejšie, nevyhodnotil ani spôsob uzavretia

spotrebiteľskej úverovej zmluvy ako takej, vo vzťahu k ustanoveniu § 4 ods. 1 Zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch - predmetné ustanovenie totiž vyžaduje písomnú formu takejto zmluvy(inak je neplatné), pritom na zmluve na č. l. 23 spisu sa nenachádza podpis jednej zo zmluvných
strán (podpísal ju len dlžník, nie veriteľ), taktiež nie je zrejmé, kedy bolo T. M. doručené potvrdenie
o uzavretí zmluvy, a takisto nie je zrejmý ani dátum akceptácie. S poukazom na uvedené, v zmysle

cieľov zadaných právom Európskych spoločenstiev, a ďalej citovanej právnej úpravy majúce tieto ciele
transponovať a následne garantovať, rozhodol prvostupňový súd tak, že obnovu konania na základe
návrhu odporcu - spotrebiteľa. Pokiaľ sa týka rozhodnutí Súdneho dvora Európskych spoločenstiev
alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev prvostupňový súd v dôvodoch rozhodnutia poukázal
na viaceré rozhodnutia (napr. uznesenie Súdneho dvora C-76/2010 Pohotovosť/Korčkovská, rozsudky

Mostaza Claro 168/2005, Oceáno Grupo Editorial SA C 240-98-C 244/98).

Proti vyššie uvedenému uzneseniu podal odporca odvolanie, na základe ktorého odvolací súd žiadal,
aby napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že návrh na obnovu konania vedeného na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 6C/208/2012 zamietne.
Prvostupňovému súdu vytýkal to, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým

zisteniam a tiež nesprávne právne posúdenie veci. V bližších podrobnostiach uviedol, že okresný
súd nesprávne posúdil plynutie subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania. Okresný
súd skonštatoval, že táto lehota začala plynúť dňa 15.07.2014. Podľa názoru odvolateľa však takéto
stanovenie počiatku plynutia subjektívnej lehoty nemá zákonnú oporu. Ustanovenie § 228 ods. 1
stanovuje, že počiatok tejto lehoty závisí od doby, kedy sa ten, kto obnovu navrhuje dozvedel o

dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ju mohol uplatniť. Pokiaľ totiž navrhovateľovi uplynie zákonná
trojmesačná subjektívna lehota na podanie návrhu, na plynutie objektívnej lehoty už súd prihliadať
nemá, a teda subjektívna lehota má pred objektívnou prednosť. V danom prípade, navrhovateľ podal
návrh na obnovu konania dňom 12.08.2014 a to po tom, čo dňa 23.06.2014 požiadal súd o zaslanie
dokumentov, pričom s týmito sa oboznámil dňa 15.07.2014 pri osobnej návšteve súdu. Pokiaľ pri

svojej rozhodovacej činnosti okresný súd aplikoval ustanovenie § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. mal
odvolateľ za to, že toto ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že obnova konania pripadá do
úvahy len v prípadoch, kedy až po právoplatnom skončení veci dôjde k vydaniu rozhodnutia Súdneho
dvora Európskych spoločenstiev. S poukazom na uvedené, mal odporca za to, že neboli splnené
zákonné podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 230 ods. 1 O.s.p.. Za ďalšie, odvolateľ sa

nestotožnil ani so záverom prvostupňového súdu v zmysle ktorého sa súd konajúci vo veci sp. zn.
6C/208/2012 nezaoberal neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Rozsudok v predmetnej veci je vecne
správny a dostatočne odôvodnený. V dôvodoch rozhodnutia sa súd vysporiadal so všetkými uvádzanými
skutočnosťami. V danom prípade bola aj dodržaná písomná forma, a to bez ohľadu na to, či by sa na vec
mali aplikovať ust. Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka alebo zákona o spotrebiteľských

úveroch. Navrhovateľ v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol informovaný o všetkých
relevantných informáciách týkajúcich sa daného úveru, čo koniec koncov potvrdil aj svojim podpisom
na zmluve. To, že zmluvný vzťah dojednaný medzi účastníkmi konania bolo potrebné posudzovať podľa
ust. Obchodného zákonníka potvrdil aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 6MCdo 4/2012
zo dňa 27.03.2012. Správnosť aplikácie Obchodného zákonníka na takýto zmluvný vzťah prevzali aj

viaceré krajské súdy SR. Odvolateľ zdôraznil, že žiadny právny predpis účinný v čase uzatvorenia
zmluvy nestanovoval určenie výšky úrokovej sadzby poskytnutého úveru odkazom na ustanovenia
Obchodných podmienok ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. K uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v danom prípade došlo, čo de facto potvrdil aj navrhovateľ vo svojom návrhu na obnovu konania.
Na záver svojho odvolania odporca uviedol, že v danej veci prebehlo riadne konanie v zmysle ust.

Občianskeho súdneho poriadku boli dodržané všetky procesné podmienky nielen na to, aby sa odporca
ako veriteľ domohol svojho práva na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ale aj aby sa
navrhovateľ ako dlžník mohol brániť proti žalobe, či už tvrdeniami alebo dôkazmi, k čomu však z
jeho strany nedošlo. Nečinnosť navrhovateľa resp. nesplnenie si povinnosti informovať odporcu ako
veriteľa o zmene miesta pobytu, nemôže byť na ujmu odporcovi, ktorý si len uplatňuje svoje právo

na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov. Navrhovateľ sa len špekulatívnym spôsobom snaží
zrušiť rozhodnutie mimoriadnym opravným prostriedkom z dôvodu, že v relevantnom čase sa riešeniu
veci vyhýbal, čím radikálnym spôsobom zasahuje do jednej zo základných princípov právneho štátu, t.
j. princípu právnej istoty. Na zdôraznenie správnosti svojich tvrdení odvolateľ poukázal na vec vedenú
na obdobnom a skutkovom a právnom základe na Okresnom súde Prešov sp. zn. 12C/168/2014.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadeniaodvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a uznesenie okresného súdu podľa § 220 O. s.
p. zmenil, a to z nasledovných dôvodov.

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má povahu výnimky zo zásadnej
nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na to je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch
obmedzená. Predmetom obnovy je zásadne právoplatný rozsudok (ktorým sa rozhodlo o celej veci,
čiastočne alebo len o základe), právoplatné uznesenie schvaľujúce zmier, platobný rozkaz, rozkaz na

plnenie, zmenkový platobný rozkaz a šekový platobný rozkaz., ako aj rozhodnutie vydané v konaní o
dedičstve, za podmienok uvedených v § 231 O.s.p. Návrh na obnovu konania môže podať účastník
pôvodného konania, prípadne jeho právny nástupca. Návrh na obnovu konania nemôže podať vedľajší
účastník, a to ani vtedy, ak sa zúčastnil pôvodného konania, nakoľko zákon mu v týchto prípadoch
priznáva len právo vstúpiť do už začatého konania a nie podať návrh na začatie konania. Môže však
vstúpiť do už začatého konania o obnovu konania, ak ide o veci, v ktorých môže vystupovať. Účastníci

konania, proti ktorým smeruje návrh na obnovu konania, nemôžu byť osobami odlišnými od účastníkov
konania, o obnovu ktorého ide.
Vzhľadom na mimoriadny charakter uvedeného opravného prostriedku, je jeho prípustnosť vo viacerých
smeroch obmedzená, a to jednak z hľadiska dôvodov, jednak na z hľadiska plynutia času. Je na
navrhovateľovi obnovy konania, aby preukázal, že je tu nová skutočnosť alebo dôkaz a zároveň tento

je spôsobilý privodiť mu priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), že možno
vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie vo veci (§ 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku
trestného činu sudcu (§ 228 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo
dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli

porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia
neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením (§ 228 ods. 1 písm. d/ O.s.p.),
je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych
spoločenstiev (§ 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), možnosť jeho preskúmania vyplýva z osobitného predpisu
v súvislosti s uznaním alebo výkonom rozhodnutia slovenského súdu v inom členskom štáte Európskej

únie (§ 228 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. bolo do slovenského právneho poriadku zaradené zákonom č.
384/2008 Z. z. Dôvodová správa normu odôvodňuje odkazom na rozsudok Súdneho dvora Európskych
spoločenstiev z 18. júla 2007 (Štátna pomoc - ESUO - Hutnícky priemysel) vo veci C 119/05 (Ministero

dell'Industria, del Commercio e dell'Artigianato v. Lucchini SpA, predtým Lucchini Siderurgica SpA,). Ten
je však veľmi špecifický a týka sa len prípadu, ak vnútroštátny súd zasiahne do kompetencie orgánu
Európskej únie. Rozsudok Lucchini tak neumožňuje napadnúť rozhodnutie pre rozpor s akýmkoľvek
rozhodnutím. Dôvodová správa potrebu novelizácie okrem prípadu Lucchini neodôvodnila nijako inak.
Z toho možno vyvodiť, že cieľom novely bolo umožniť obnovu konania len v prípadoch analogických s

vecou Lucchini. Z pohľadu účelu by sa teda § 228 ods. 1 písm. e/ O.s.p. mal vykladať reštriktívne.
Zo systematických súvislostí celého § 228 ods. 1 O.s.p. jednoznačne vyplýva, že dôvodom na obnovu
konania sú len také dôkazy, skutočnosti, rozhodnutia, trestné činy či rozsudky Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktoré majú priamy vecný i personálny súvis s napadnutým rozhodnutím. Niet preto
rozumného argumentu, prečo by sa práve písmeno e/ tohto zákonného ustanovenia malo od tohto

systému odkláňať a umožňovať obnovu konania aj z dôvodov, ktoré nemajú ani s účastníkmi a ani
s predmetom sporu nič spoločné. Ani písmeno a/ tohto ustanovenia nehovorí o tom, že sa má týkať
len rozhodnutí, ktoré s vecou vecne i personálne súvisia. Ustálená judikatúra však zaujala jasný a
presvedčivý názor, že takýto súvis musí existovať. Niet racionálneho dôvodu, prečo by sa rovnaké
zmýšľanie ako pri písmene a/ nemalo použiť aj pri písmene e/ ustanovenia § 228 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd považuje za nevyhnutné uviesť, že okresný súd nesprávne hľadal pri posudzovaní návrhu
na povolenie obnovy konania rozpor napadnutého rozhodnutia s rozhodnutiami, ktoré nesúvisia s
pôvodným konaním vecne ani personálne a navyše sa snažil prehodnocovať postup okresného súdu
pri aplikácii vnútroštátnych spotrebiteľských noriem. Takýto prípadný nedostatok nemožno odstraňovať
prostredníctvom inštitútu obnovy konania, ale na základe iných opravných prostriedkov zakotvených

v Občianskom súdnom poriadku. Iná situácia by bola, samozrejme, ak by sa konkrétne rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ týkalo spôsobu vyhodnotenia konkrétnej otázky riešenej v pôvodnom konaní. Touto
otázkou sa však rozhodnutia, na ktoré odkázal okresný súd, vôbec nezaoberajú. Preto rozhodnutie
vydané v základnom konaní s nimi ani nemôže byť v rozpore. Rozpor vyjadrený v § 228 ods. 1 písm. e/O.s.p. nemožno chápať abstraktne, ale musí sa prejaviť v konkrétnom posúdení - t. j. ak je konkrétne
posúdenie vnútroštátnym súdom v rozpore s konkrétnym posúdením Súdnym dvorom EÚ či iného
orgánu EÚ.

Ďalším problémom, pred ktorým okresný súd stál, bol časový aspekt. Okresný súd argumentoval
rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ vydanými ešte pred právoplatným skončením pôvodného konania.
Navrhovateľ obnovy konania sa teda nimi mohol brániť už v pôvodnom konaní. Ak tak neurobil, nebolo
možné sa obnovou konania vôbec zaoberať. Pri povoľovaní obnovy konania totiž platí zásada, že pokiaľ
účastník zo svojej viny neuplatnil určitú skutočnosť v pôvodnom konaní, je vylúčený z ďalšieho jej

uplatňovania aj s dôkazmi, ktoré majú túto skutočnosť preukázať. Obnova konania preto v tomto prípade
nemala byť povolená. Nič na tom nemôže zmeniť ani fakt, že navrhovateľ obnovy je spotrebiteľ. Aj
ochrana spotrebiteľa musí mať svoje medze a nemožno ju poňať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a
nezodpovednosti.

Podstata úvah okresného súdu, na základe ktorých vo veci povolil obnovu konania spočívala v

nesprávnom postupe prvostupňového súdu v základnom konaní, predovšetkým v súvislosti s aplikáciou
spotrebiteľských pravidiel majúcich základ aj v starších rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ. V zmysle
vyššie uvedeného výkladu mal krajský súd za to, že dôvody pre povolenie obnovy konania neboli v
posudzovanej veci splnené. Navrhovateľ založil svoje podanie na chybnom postupe okresného súdu,
nekonštatoval zistenie žiadnych nových skutočností, resp. dôkazov, ani neoznačil rozhodnutie Súdneho

dvora EÚ, ktoré by malo konkrétnu väzbu k posudzovanej veci; skôr sa javí, že podaný opravný
prostriedok spĺňa kritériá iných opravných prostriedkov - odvolania, či dovolania, ktorých podstata však
stojí na iných princípoch ako je inštitút obnovy konania. Postup súdu prvého stupňa smeroval k novému
prehodnoteniu rozhodnutia vydaného v základnom konaní, a to na základe skutočností, ktoré bolo
možné použiť už skôr, preto to nebolo možné návrhu navrhovateľa vyhovieť.

Pre úplnosť odvolací súd na záver dodáva, že v prípade nesplnenia podmienok pre doručovanie
rozhodnutia vydaného v základnom konaní náhradným spôsobom by napadnuté rozhodnutie nebolo
ešte právoplatné.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. (v spojení s § 224 ods.

2 O.s.p.), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V konaní
nebol navrhovateľ úspešný, preto krajský súd priznal odporcovi právo na náhradu trov konania v sume
214,58 Eur (prevzatie a príprava právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a/ vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. 51,45 Eur, vyjadrenie k návrhu na obnovu konania podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1

písm. g/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. 51,45 Eur, odvolanie proti rozhodnutiu podľa § 10 ods. 1, § 13a
ods. 1 písm. g/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. 51,45 Eur, 2-krát režijný paušál za rok 2014 v sume 8,04
Eur, režijný paušál za rok 2015 v sume 8,39 Eur, 20% DPH 35,76 Eur). Pri výpočte základnej sadzby
tarifnej odmeny vychádzal krajský súd z výšky plnenia, ktoré bolo uložené navrhovateľovi v základnom
konaní (736,96 Eur).

Toto rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.