Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 26, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/355/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6413203019
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6413203019.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej
a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: I. R.,
narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z., T. XXXX/X, zastúpený splnomocnenou advokátkou JUDr.
Michaelou Maťuchovou, so sídlom Advokátska kancelária 962 21 Lieskovec, Osloboditeľov 2585/5, proti
žalovanému: T. L., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX O. V., C. S. XXX/XX, o zaplatenie 2.400 eur,

o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania 10C/36/2013-93 zo
dňa 15.05.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania 10C/36/2013-93 zo dňa 15.05.2017 p
o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd po tom, čo uznesením č.k. 10C/36/2013- 55 zo dňa 21. 1.
2015 konanie zastavil podľa ustanovenia § 96 ods. 1 a 3 O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30. 6.
2016 v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom voči žalovanému v celom rozsahu, rozhodol o trovách
zastaveného konania, keď s poukazom na ustanovenie § 156 ods. 1 Civilného sporového poriadku
priznal žalovanému náhradu trov konania v pomere 100 %. V odôvodnení uznesenia súd konštatoval

predchádzajúcu genézu konania, keď uviedol, že pokiaľ v uznesení č.k. 10C/36/2013- 55 zo dňa 21.
1. 2015, ktorým konanie zastavil, rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich
náhradu právo, v dôsledku odvolania žalovaného bolo predmetné uznesenie čo do výroku o trovách
konania uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14Co/292/2015 - 71 zo dňa 30. 4. 2015
v napadnutej časti zrušené a vec mu bola vrátená na nové rozhodnutie. Okresný súd následným
uznesením č.k. 10C/36/2013- 78 zo dňa 17. 9. 2015 rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému

náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, pričom aj toto uznesenie súdu prvej inštancie bolo v
dôsledku odvolania žalovaného uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14Co/119/2016 -
88 zo dňa 30. 3. 2016 zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Súd
v napadnutom uznesení, ktorým žalovanému priznal náhradu trov konania v pomere 100 % uviedol,
že v prejednávanej veci zavinil zastavenie konania žalobca, ktorý návrh na začatie konania vzal späť
bez uvedenia dôvodu. Súd s poukazom na ustanovenie § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku

uviedol, že z citovaného ustanovenia je zrejmé, že vyžaduje zodpovednosť za zavinenie strany, ktorej
procesnýúkonmalzanásledokzastaveniekonania.Súdprirozhodovaníotrováchzastavenéhokonania
skúmal otázku zavinenia a hodnotil ju podľa procesného výsledku. Z obsahu spisu je zrejmé, že k
zastaveniu konania proti žalovanému došlo v dôsledku späťvzatia žaloby samotným žalobcom, pričom
dôvodspäťvzatiažalobyžalobcabližšienešpecifikoval,uviedollen,žezvážilne/vymožiteľnosťžalovanej
pohľadávky a skutočnosť, že mu súdnym konaním budú vznikať iba ďalšie náklady a pokúsi sa vymôcť si

pohľadávku mimosúdnou cestou. Súd prvej inštancie poznamenal, že tým, že vzal žalobu žalobca späť,
ešte nie je preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne. K takémuto záveru by bolo možné dospieťaž prejednaním veci a meritórnym rozhodnutím. V priebehu konania nebolo žalobcom preukázané,
že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené správaním žalovaného a taktiež nebolo možné nájsť súvislosť,
a teda ani procesné zavinenie, medzi jeho správaním vo vzťahu k procesnej požiadavke zavinenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené potom súd uviedol, že žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania,
ktoré mu súd priznal v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením s poukazom na
ustanovenie § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

2. Proti uzneseniu okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Podľa názoru
žalobcu je rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania nesprávne a vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Argumentoval, že ak k zastaveniu konania došlo na návrh žalobcu, ktorý vzal
žalobu späť, zásadne platí, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, len výnimočne
možnoniektorémuzúčastníkovuložiťpovinnosťnáhradytrovkonaniaatotomu,ktorýzavinil,žekonanie
muselo byť zastavené. Žalobca sa domnieva, že v danej veci je dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257

Civilného sporového poriadku, pričom ako na dôvody hodné osobitného zreteľa súd mal prihliadnuť
najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy
pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy
uplatniť. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný sa mal možnosť vyjadriť k žalobnému návrhu,
ale uviedol len to, že tento návrh neuznáva, avšak neuviedol žiadne relevantné dôvody a nepoukázal

na žiadne dôkazy. Žalovanému bol návrh doručený, žalovaný mal právneho zástupcu a preto mohol
uviesť všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré však dodnes neuviedol. Pri zastavení sporového konania je pre
vyriešenie otázky náhrady trov konania dôležité zistiť, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného
hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z
objektívneho hľadiska a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, respektíve

výsledku ktorého sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým,
aby konanie bolo zastavené. Žalobca žiada preto, aby odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 237
Civilného sporového poriadku, nakoľko už pri prvom pojednávaní bolo súdom predostreté a súd vyzval
účastníkov, či došlo k mimosúdnej dohode, nakoľko tento prípad bude časovo a dôkazovo náročný a v
prípade otvorenia konania budú vznesené aj protinávrhy. Bol v konaní pripojený vyšetrovací trestný spis,

nakoľko konanie žalovaného nesie znaky trestného konania. Žalovaný opakovane nevyužil možnosť
uzavrieť túto záležitosť zmierlivo, naopak zaútočil na žalobcu tým, že si žiada trovy právneho zastúpenia
v rozpore s elementárnou morálkou. Neustále sa žalovaný vyhráža podaním trestného oznámenia.
Žalobcaužnemázáujemkomunikovaťsožalovanýmapoukazujehlavnenaskutočnosť,žedodnešného
dňa sa žalovaný žiadnym relevantným spôsobom k žalobe nevyjadril a nie je preto známe, za ktoré

úkony sa má priznať náhrada trov konania. Žalobca taktiež poukázal na to, že žalovaný bol právne
zastúpený, a teda mal dostatok času a príležitostí sa k návrhu žalobcu vyjadriť, respektíve otvoriť
mimosúdne konanie o náhrade trov a nie vyčkávať. Pokiaľ teda mal žalovaný záujem úmyselne uviesť
žalobcu do omylu, podarilo sa mu to. Žalobca si svoju časť dohody v dobrej viere splnil a žalobu zobral
späť, naopak druhá strana sa zachovala mimoriadne podvodne, keď na to všetko, čo bolo žalobcovi

odpustené, žiada ešte náhradu trov konania. Pokiaľ žalovaný uvádza, že žaloba bola zobratá späť bez
udania dôvodu, zavádza súd, nakoľko o tejto možnosti strany komunikovali a bolo to druhej strane
predostreté ako možnosť zmieru, ktorý sa nevzťahuje iba na túto pohľadávku, ale aj na konanie s tým
súvisiace. Žalobca potom poznamenal, že vzhľadom na tieto skutočnosti ho teraz mrzí, že v konaní
nepokračoval a nedokázal súdu podvodné konanie žalovaného, nakoľko aj toto odvolanie svedčí o

charaktere žalovaného. Žalovaný popiera základnú zásadu občiansko-súdneho konania, keď odmieta,
aby súd voľne hodnotil okolnosti prípadu. Žalobca v závere odvolania uviedol, že sa stotožňuje s tým,
aby súd prihliadol na všetky okolnosti a pomery pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa
a má za to, že práve posúdením tejto okolnosti súd mal dospieť k záveru a trovy konania žalovanému
nepriznať. Na základe uvedeného potom navrhuje, aby odvolací súd predmetné uznesenie súdu prvej

inštancie zrušil a návrh žalovaného na náhradu trov konania zamietol.

3. Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario uznesenie okresného
súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.5. Podľa ustanovenia § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak strana procesne zavinila zastavenie
konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

6. Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257
Civilného sporového poriadku).

7. Z hľadiska správnosti odvolaním napadnutého uznesenia je nevyhnutné konštatovať
predošlé rozhodnutia súdu po tom, čo okresný súd uznesením č.k. 10C/36/2013- 55 zo dňa 21. 1. 2015

konanie zastavil podľa ustanovenia § 96 ods. 1 a 3 O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30. 6. 2016,
v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom voči žalovanému v celom rozsahu. V predmetnom rozhodnutí
rozhodol súd o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá na ich náhradu právo, s odkazom
na ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v znení platnom a účinnom v danom čase. V dôsledku
odvolania žalovaného bolo predmetné uznesenie čo do výroku o trovách konania uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 14Co/292/2015 - 71 zo dňa 30. 4. 2015 v napadnutej časti zrušené a vec

mu bola vrátená na nové rozhodnutie a odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie mal skúmať dôvody,
za ktorých k späťvzatiu návrhu na začatie konania došlo a či za daných okolností neprichádza do úvahy
postup práve podľa ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p vety prvej, prípadne či nie sú splnené podmienky
na použitie ustanovenia § 150 O.s.p.. V predmetnom uznesení odvolací súd taktiež uviedol, že pokiaľ
nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či

aspoň v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je možné nachádzať
súvislosť - a teda ani procesné zavinenie - medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke a v
tomto prípade nesie zodpovednosť za zastavenie konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou
je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle, spočívajúci v späťvzatí návrhu. Odvolací súd
taktiež poznamenal, že vnútorná pohnútka žalobcu, vedúca k späťvzatiu návrhu, nezbavuje procesnej

zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Okresný súd následným uznesením č.k. 10C/36/2013-
78 zo dňa 17. 9. 2015 rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému náhradu trov konania voči
žalobcovi nepriznal, pričom aj toto uznesenie súdu prvej inštancie bolo v dôsledku odvolania žalovaného
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14Co/119/2016 - 88 zo dňa 30. 3. 2016 zrušené
a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Odvolací súd v predmetnom uznesení

poukázal na dovtedajší procesný priebeh konania a vyvrátil tak argument súdu, ktorý vyčítal žalovanému
procesnú pasivitu a to, že neuviedol žiadne argumenty, skutočnosti, dôkazy na spochybnenie žalobného
nároku, len ho bez uvedenia konkrétnych dôvodov poprel ako nedôvodný. Odvolací súd po konštatovaní
priebehu dovtedajšieho konania potom vyslovil, že právny zástupca žalovaného nemal ako reagovať na
tvrdenia žalobcu v podanej žalobe, pretože aj keby tak bol urobil písomne, bolo by to len tvrdenie proti

tvrdeniu a následne už k ďalšiemu konaniu medzi účastníkmi nedošlo, pretože žalobca vzal žalobu späť
a bez otvorenia pojednávania v merite veci súd konanie zastavil. Súd potom v následnom, odvolaním
napadnutom uznesení, žalovanému priznal náhradu trov konania v pomere 100 % a uviedol, že v
prejednávanej veci zavinil zastavenie konania žalobca, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez
uvedenia dôvodu, pričom dôvod späťvzatia žaloby žalobca bližšie nešpecifikoval, uviedol len, že zvážil

ne/vymožiteľnosť žalovanej pohľadávky a skutočnosť, že mu súdnym konaním budú vznikať iba ďalšie
nákladyapokúsisavymôcťsipohľadávkumimosúdnoucestou.Súdprvejinštanciepoznamenal,žetým,
že vzal žalobu žalobca späť, ešte nie je preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne. K takémuto záveru
by bolo možné dospieť až prejednaním veci a meritórnym rozhodnutím. V priebehu konania nebolo
žalobcom preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené správaním žalovaného a taktiež nebolo

možné nájsť súvislosť, a teda ani procesné zavinenie, medzi jeho správanie vo vzťahu k procesnej
požiadavke zavinenia, preto súd priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. S takýmto
záverom sa odvolací súd stotožňuje.

8. Civilný sporový poriadok, ktorý vo svojom ustanovení § 256 ods. 1 CSP upravuje zásadu náhrady

trov konania v prípade jeho zastavenia, predpokladá procesné zavinenie strany na zastavení konania.
V tomto štádiu konania - v prípade zastavenia konania v dôsledku dispozičného úkonu žalobcu - sa
súd ani nemá možnosť zaoberať otázkou dôvodnosti podania žaloby a teda hodnotiť úspech v konaní
niektorej zo strán sporu inak, ako výlučne len z procesného hľadiska. Súd prvej inštancie rozhodol o
zastavení konania podľa ustanovenia § 96 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 v

dôsledku dispozičného úkonu žalobcu, ktorý žalobu vzal svojim procesným podaním zo dňa 20.01.2015
späť v celom rozsahu, pričom zásadné je, že ako dôvod späťvzatia žaloby uviedol žalobca len svoje
subjektívnepohnútkyazváženieďalšiehopriebehusporuzhľadiskajehotrvania,efektívnosti,náročnosti
dokazovania a trov, ktoré si vyžiada, v dôsledku čoho potom žalobca zvážil ďalšie pokračovanie súdnehosporu a vzal žalobu späť v celom rozsahu. V zmysle dikcie ustanovenia § 256 ods. 1 CSP tak je nutné
konštatovať, že procesné zavinenie na zastavení daného konania nesie jednoznačne žalobca, ktorý
svojim dispozičným úkonom spôsobil zákonný následok vyplývajúci z ustanovenia § 145 ods. 1 CSP

(ktorému zodpovedalo ustanovenie § 96 ods. 1 O.s.p.). Súd ohľadom trov konania za danej procesnej
situácie potom je povinný ex lege obligatórne priznať náhradu trov konania protistrane, rešpektujúc
zákonnú dikciu ustanovenia § 256 ods. 1 CSP. Pokiaľ si protistrana - žalovaný trovy konania priznať
žiadala a vyčíslila ich, súd správne postupoval, pokiaľ priznal žalovanému náhradu trov konania v
pomere 100 % trov zastaveného konania.

9. Odvolací súd, reagujúc na konkrétne odvolacie argumenty žalobcu (§ 387 ods. 3 CSP), ktorý
v odvolaní namietal, že ak k zastaveniu konania došlo na návrh žalobcu, ktorý vzal žalobu späť,
zásadne platí, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, len výnimočne možno
niektorému z účastníkov uložiť povinnosť náhrady trov konania a to tomu, ktorý zavinil, že konanie
muselo byť zastavené, k tejto argumentácii odvolací súd poznamenáva, že tento odvolací argument

celkom zjavne vychádza z predchádzajúcej a v súčasnosti už neúčinnej zákonnej dikcie procesnej
úpravy Občianskeho súdneho poriadku, pričom tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, v danej veci
sú povinné aplikovať aktuálnu právnu úpravu obsiahnutú v Civilnom sporovom poriadku, rešpektujúc
zásadu tzv. okamžitej aplikability Civilného sporového poriadku v zmysle intertemporálneho ustanovenia
§ 470 ods. 1 CSP a teda vychádzať už len zo zásady upravenej v citovanom ustanovení § 256

ods. 1 CSP. Taktiež pokiaľ odvolateľ v odvolaní zdôrazňoval hlavne skutočnosť, že žalovaný sa mal
možnosť vyjadriť k žalobnému návrhu, ale uviedol len to, že tento návrh neuznáva, avšak neuviedol
žiadne relevantné dôvody a nepoukázal na žiadne dôkazy, pričom žalovaný mal právneho zástupcu
a preto mohol uviesť všetky skutočnosti a dôkazy, odvolací súd okrem už konštatovaného, že tieto
kritériápriposudzovanídôvodovhodnýchosobitéhozreteľazodpovedaliopäťpredošlejzákonnejúprave

obsiahnutej v ustanovení § 150 O.s.p., navyše však odvolací súd ohľadom týchto námietok žalobcu
odkazuje na obsah svojho predošlého uznesenia č.k. 14Co/119/2016-88 zo dňa 30.03.2016, v ktorom
sa dopodrobna s týmto odvolacím argumentom žalobcu už vysporiadal. Taktiež s poukazom na svoje
predošlé usmernenie obsiahnuté v uznesení č.k. 14Co/292/2015-71 zo dňa 30.04.2015 odvolací súd
vzhľadom na konkrétne okolnosti daného sporu má za to, že nie je namieste pri rozhodovaní o náhrade

trov zastaveného konania aplikovať ustanovenie § 257 CSP, ktorého aplikácie sa žalobca dovoláva,
pretože nie sú v konaní zrejmé žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo možné a
spravodlivé konštatovať výnimočnosť daného sporu a trovy konania žalovanému nepriznať. Odvolací
súd opakovane zdôrazňuje, že vnútorná pohnútka žalobcu, vedúca k späťvzatiu návrhu, nezbavuje
procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním

súdu prvej inštancie, že nebolo v konaní preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším
správaním žalovaného, ktorý bolo sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej
požiadavky a nie je tak možné zo žiadnej okolnosti, ktorá by bola preukázaná, nachádzať súvislosť -
a teda ani procesné zavinenie - medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke a neskorším
späťvzatím žaloby, preto v tomto prípade nesie zodpovednosť za zastavenie konania žalobca v dôsledku

príčinnej súvislosti, ktorou je prejav vôle tejto strany, spočívajúci v späťvzatí návrhu. Pokiaľ tvrdí žalobca
vodvolaní,žetakýtojehopostupbolvýsledkomvzájomnejdohodyadojednanéhopostupuprizmiernom,
mimosúdnom postupe oboch strán sporu, pričom žalobca svoju časť dohody splnil, ale žalovaný nie,
toto tvrdenie ostalo len v rovine ničím nepodloženej hypotézy produkovanej žalobcom, bez akéhokoľvek
verifikovania tohto tvrdenia, preto odvolací súd ho za relevantné považovať nemôže a nemôže tak na

neho pri rozhodovaní o trovách zastaveného konania prihliadať, dôsledne rešpektujúc aj práva druhej
procesnej strany a zásadu tzv. rovnosti zbraní (čl. 6 Civilného sporového poriadku). Navyše, odvolací
súd s poukazom na citované znenie ustanovenia § 257 CSP zdôrazňuje, že aplikácia tohto zákonného
ustanovenia v zmysle zákonnej dikcie musí mať zásadne charakter výnimočnosti a nie je preto úlohou
súdu, ani sledovaným cieľom tejto zákonnej úpravy, „hľadať“ v spore dôvody pre možnosť aplikovania

tohto výnimočného moderačného oprávnenia súdu pri rozhodovaní o trovách konania a obchádzať tak
všeobecnú zásadu povinnosti nahradiť trovy zastaveného konania upravenú v ustanovení § 256 ods.
1 CSP.

10. Pokiaľ skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu jednoznačne nenasvedčujú, že by procesný úkon

späťvzatia žaloby vyplynul z okolností, ktoré by mali súvis v správaní sa protistrany a späťvzatie
žaloby žalobcom bolo len a výlučne ako následok okolností relevantných len na jeho strane a v
dôsledku jeho zváženia (ako procesná reakcia na predpokladaný vývoj sporu), pričom žalovaný svojim
správaním či úkonmi nezapríčinil nutnosť konanie zastaviť, súd bol povinný zohľadniť túto skutočnosťpri rozhodovaní o náhrade trov konania a v súlade s ustanovením § 256 ods. 1CSP uložiť žalobcovi
povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému, ktoré mu v súvislosti s účelným bránením sa v konaní
do momentu jeho zastavenia vznikli. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že s poukazom na už

konštatované okolnosti potom ani nebol dôvod aplikovať súčasné zákonné ustanovenie § 257 CSP,
ktorého sa žalobca dovoláva, pretože nie sú žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré by bolo
nutné a spravodlivé prihliadnuť a oslobodiť žalobcu od povinnosti znášať trovy konania protistrany.

11. Prvoinštančný súd preto správne a zákonne rozhodol o náhrade trov zastaveného konania, keď

uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania, nakoľko žalobca svojim dispozitívnym
úkonom procesne zavinil zastavenie konania. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie okresného
súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods.

1 CSP) a vyslovil, že žalovanému, ktorému by ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní
inak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva,
nakoľko mu celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).