Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/226/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215220694
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:2215220694.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ C. E., narodenej XX. XX. XXXX, bývajúcej v K.
D., K. D. XX, 2/ C.. G. E., narodeného XX. XX. XXXX, bývajúceho v K. D., K. D. XX, 3/ W.. O. E., G..,
narodeného XX. XX. XXXX, bývajúceho v T., T. 539, 4/ C.. N. E., narodeného XX. XX. XXXX, bývajúceho
v J. XXX, J. XXX, zastúpených Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom v Trnave,
Hlavná 31, IČO: 36 865 281, proti žalovaným 1/ Slovenská autobusová doprava Dunajská Streda,

akciová spoločnosť, skrátene SAD Dunajská Streda, a. s., so sídlom v Dunajskej Strede, Bratislavská
cesta 2, IČO: 36 245 488, zastúpeného JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom
v Bratislave, Stará Vajnorská cesta 37, IČO: 36 264 750, 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna
Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpenej JUDr. Felixom
Neupauerom, advokátom so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, o náhradu nemajetkovej ujmy,
vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 16C/627/2015, o dovolaní žalobcov 1/, 2/, 3/,

4/ a žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 12. apríla 2017 sp. zn. 25Co/214/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalobcov 1/, 2/, 3, 4/ o d m i e t a.
Dovolanie žalovanej 2/ o d m i e t a.
Žalobcom 1/, 2/, 3/, 4/ a žalovanej 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 22. apríla 2016 č. k.

16C/627/2015-83 v spojení s opravným uznesením z 10. júna 2016 č. k. 16C/627/2015-112 uložil
žalovaným 1/ a 2/ povinnosť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni 1/ sumu
12.500 eur, žalobcovi 2/ sumu 9.000 eur, žalobcovi 3/ sumu 5.000 eur a žalobcovi 4/ sumu 4.000 eur
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,
že podľa ustálenej judikatúry je súčasťou práva na ochranu osobnosti i právo na súkromie a rodinný

život, ktoré v sebe zahrňuje tiež právo fyzickej osoby na spolužitie predovšetkým s členmi rodiny a že
zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom
ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá poškodenej osobe právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. V danej veci smrťou E. E. (manžela žalobkyne
a otca žalobcov) v dôsledku nárazu linkového autobusu žalovaného 1/ do vozidla, v ktorom sa viezol
E. E., došlo k pretrhnutiu rodinných a súkromných vzťahov žalobcov k nemu a teda k zásahu do

práv žalobcov na ochranu osobnosti v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).
Podľa názoru súdu smrť manžela žalobkyne a otca žalobcov spôsobila neodstrániteľné prerušenie
intenzívnych rodinných a súkromných vzťahov a živých rodinných väzieb, čo nemožno odčiniť iným
spôsobom než poskytnutím finančného zadosťučinenia podľa § 13 ods. 2 OZ. K výške nemajetkovej
ujmy uviedol, že pre jej priznanie je určujúca v zmysle § 13 ods. 3 OZ závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, pričom druhé

kritérium sa uplatňuje tak vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, ako aj k osobe, ktorá zásah spôsobila. K
okolnostiam neoprávneného zásahu uviedol, že konanie zamestnanca žalovaného 1/ naplnilo skutkovúpodstatu nedbanlivostného trestného činu a že neboli tvrdené a ani zistené žiadne ďalšie priťažujúce
a ani poľahčujúce okolnosti. Rovnako ani u zomrelého E. E. nezistil žiadne okolnosti, ktoré by svedčili
o jeho podiele na spôsobení ujmy. Pri posudzovaní závažnosti nemajetkovej ujmy prihliadal na stupeň

a intenzitu rodinných a súkromných vzťahov žalobcov k zomrelému, ktoré u každého zo žalobcov
podrobne vysvetlil. Pri určení výšky náhrady vychádzal aj z dostupných rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR v podobných prípadoch (rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo 139/2011, sp. zn. 3 Cdo 228/2012, sp. zn.
1 Cdo77/2009, sp. zn. 2 Cdo 194/2011), v ktorých bola pri úmrtí dieťaťa rodičom priznaná suma
15.000 eur, pri úmrtí manželky a syna priznaná suma 23.000 eur. V tejto súvislosti sa nestotožnil s

odkazom žalobcov na rozsudky okresných, resp. krajských súdov, ktoré v podobných situáciách priznali
postihnutým osobám 30.000 eur, či dokonca 100.000 eur. Ako vyplýva z judikatúry najvyššieho súdu,
každá náhrada musí byť riadne a spoľahlivo odôvodnená skutkovými okolnosťami prípadu, súd musí
pristupovať k priznávaniu obozretne a triezvo a nemožno priznať excesívne sumy, ktoré sú nereálne
vo vzťahu k priemerným majetkovým a príjmovým pomerom v Slovenskej republike, a ktoré sú reálne
nesplatiteľné. Osobitne sa podľa súdu prvej inštancie treba vyvarovať priznaniu nemajetkovej ujmy v

trestnej sume, teda pôsobiacej viac ako trest pre pôvodcu zásahu než náhrada pre dotknuté osoby.
Náhradu nemajetkovej ujmy treba preto priznávať proti fyzickým aj právnickým osobám podľa tých istých
kritérií a pri ich výške prihliadať aj na ich všeobecnú primeranosť v podmienkach Slovenskej republiky.
Aplikujúc uvedené potom priznal žalobcom 1/ až 4/ náhradu nemajetkovej ujmy v sumách uvedených
vo výroku I. rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť

druhého žalovaného (analogicky podľa judikátu R 2/1975) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. K
vecnej pasívnej legitimácii žalovanej 2/ uviedol, že § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“) treba vykladať tak, že poistenie
zodpovednosti kryje aj nároky pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ a

poškodení (pozostalí) môžu tieto nároky podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. uplatniť priamo proti
poisťovateľovi(vdanomprípadežalovanej2/),atorovnakoakovšetkyostatnénárokynanáhraduškody.
Tento právny záver vyvodil použitím eurokonformného výkladu smernice č. 2009/103/ES a aplikáciou
záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Haasová (C-22/12), podľa ktorých sa článok
3 ods. 1 smernice 2009/103/ES má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej. Podľa názoru súdu možno účel smernice dosiahnuť výkladom pojmov uvedených v ustanovení
§ 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., a to konkrétne pojmu „náklady pri usmrtení“. Takúto ujmu v zmysle
citovaného ustanovenia (za splnenia ostatných podmienok v ods. 4) kryje poistenie zodpovednosti za

škodu, ktoré mal žalovaný 1/ uzavreté u žalovanej 2/. Žalovaná 2/ je povinná žalobcom túto ujmu uhradiť.
Žalobcovia preto opodstatnene uplatňujú svoje nároky aj voči tejto žalovanej.

2. O odvolaní žalobcov 1/ až 4/ a žalovaných 1/ a 2/ rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací
súd“) rozsudkom z 12. apríla 2017 sp. zn. 25Co/214/2016 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil

a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil
jeho vecnou správnosťou stotožňujúc sa s jeho odôvodnením. Námietky žalobcov 1/ až 4/ smerujúce
voči zamietavému výroku rozsudku súdu prvej inštancie považoval za nedôvodné. Podľa odvolacieho
súdu sumu nemajetkovej ujmy neovplyvňuje krytie sumy poistením a ani povahou podnikateľskej
činnosti žalovanej 2/. Správne preto súd prvej inštancie prihliadol na závažnosť vzniknutej nemajetkovej

ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Vodiacimi parametrami proporcionálne
spravodlivého zadosťučinenia je podľa odvolacieho súdu atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim
kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie. Na druhej strane musí byť
zachovaný princíp proporcionality, aby suma peňažnej satisfakcie nebola prostriedkom obohacovania
sa a na škodcu pôsobila likvidačne. Všetky uvedené kritériá súd prvej inštancie pri určovaní rozsahu

nemajetkovej ujmy zohľadnil a odvolací súd sa s výškou priznanej nemajetkovej ujmy plne stotožnil.

3. K odvolaniu žalovanej 2/, ktorá namietala nesprávne právne posúdenie v otázke jej pasívnej vecnej
legitimácie uviedol, že pre jej určenie je rozhodujúci výklad pojmu škoda podľa § 4 ods. 2 zákona č.
381/2001 Z. z., ktorý ale treba vykladať eurokonformne tak, ako to urobil súd prvej inštancie. Je potom

správny aj jeho záver, že z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby
vyvolaný prevádzkou motorového vozidla sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma
spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou
podľa § 13 OZ. V posudzovanom prípade tak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2,3 OZ spadá do sféry povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
a ods. 2 C. s. p. v celom rozsahu potvrdil.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/, 2/, 3/, 4/ (ďalej aj „dovolatelia“) a žalovaná 2/
dovolania. Žalobcovia dovolanie odôvodnili v zmysle § 432 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C. s. p.“) tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci, pričom prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. Za právnu

otázku, ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená považovali určenie výšky a
kritérií rozhodných pre vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy, priznanie ktorej v danej veci považovali za
neadekvátne. Vo všeobecnej rovine uviedli ako je teóriou vnímaný pojem osobnosť, že pre rôznorodosť
jednotlivých stránok osobnosti možno uvažovať o širokom spektre neoprávnených zásahov proti týmto
osobnostným zložkám, a že súčasťou tohto jednotného práva sú i jednotlivé čiastkové práva smerujúce
k ochrane jednotlivých hodnôt osobnosti fyzickej osoby. Poukazovali na dôležitosť jednotlivých zložiek

ochrany osobnosti demonštratívne vypočítaných v § 11 OZ, kde bezpochyby je život fyzickej osoby tou
najvýznamnejšou zložkou práva na ochranu osobnosti. Pri zásahu do života a zdravia fyzickej osoby
spravidla neprichádza do úvahy iný prostriedok ochrany podľa § 13 OZ než poskytnutie peňažného
zadosťučinenia. V danom spore došlo k zásahu do najvyššej právom chránenej hodnoty, a to života
fyzickej osoby, a preto dovolateľmi uplatnené sumy nemajetkovej ujmy ako osôb najbližších nemožno

považovať za prehnané. Poukazovali na to, že úvaha súdu pri vyčísľovaní nároku musí mať jasnú
štruktúru a musí byť vedená výlučne kritériami formulovanými zákonom. Ustálená súdna prax založila
systém určenia primeranosti a spravodlivosti peňažnej výšky nemajetkovej ujmy na porovnávaní kritérií,
a to závažnosti ujmy, následkoch ujmy a miere zavinenia. Súdy priznávajú pri zásahoch do hierarchicky
nižšie umiestnených zložiek ochrany osobnosti niekoľkonásobne vyššie sumy. V tejto súvislosti dali

do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/211/2016, v zmysle ktorého bolo
pozostalým rodičom pri strate syna spôsobenej dopravnou nehodou priznaná nemajetková ujma
každému po 30.000 eur a pozostalej sestre, ktorá nežila s bratom v spoločne domácnosti suma 15.000
eur, ako aj Zákon o sociálnom poistení, ktorý priznáva pri smrti v dôsledku úrazu blízkym osobám pre
všetkých poškodených sumu 55.503,20 eur a pri vražde blízkej osoby má poškodený možnosť uplatniť

voči štátu nárok vo výške 50 násobku minimálnej mzdy (21.750 eur). Na základe vyššie uvedeného
nemožno otázku určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považovať za ustálenú právnu
otázku, ktorá bola v praxi dovolacieho súdu už vyriešená. Navrhli preto, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne ho zmenil a
ich žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

5. Žalovaná 2/ dovolanie odôvodnila rovnako v zmysle § 432 C. s. p. tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. a)
C. s. p., t. j., že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Poukázala na

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp.
zn. 3 Cdo 301/2012, sp. zn. 8 Cdo 219/2016, v ktorých najvyšší súd opakovane konštatoval právny
záver, že poisťovateľom (v danom prípade žalovanej 2/) nesvedčí pasívna legitimácia v konaní o
náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých podľa § 4 ods. 2 písm. a)
zákona č. 381/2001 Z. z. Za nesprávne právne posúdenie považovala určenie rozsahu povinného

zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona
č. 381/2001 Z. z., ktorý odvolací súd rozšíril aj na nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do práva
na ochranu osobnosti pozostalých po obeti dopravnej nehody. Neprípustne tak interpretoval pojem
„škoda na zdraví“ podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. aj o nemajetkovú ujmu
podľa § 13 ods. 2 OZ. Podľa žalovanej 2/ sa povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vzťahuje výlučne na škodu definovanú § 4 ods. 2 zákona č.
381/2001 Z. z. preto pod neho nemožno subsumovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Následne
uviedla, že slovenská právna úprava nemá ustanovenie, ktoré by priznávalo náhradu nemajetkovej
ujmy pozostalým po obeti dopravnej nehody v dôsledku zásahu do ich osobnostných práv z poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, a túto medzeru nemožno vyplniť

ani eurokonformným výkladom práva Európskej únie. Napokon upriamila pozornosť aj na § 5 ods. 1
písm. h) zákona č. 381/2001 Z. z., z ktorého vyvodila, že neexistuje príčinná súvislosť medzi dovolateľmi
uplatňovanou nemajetkovou ujmou a poistnou udalosťou ako takou, čo len potvrdzuje, že úmyslom
a cieľom zákonodarcu pri koncipovaní zákona č. 381/2001 Z. z. nebolo krytie nemajetkovej ujmypozostalých. Navrhla preto, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že
žalobu žalobcov voči žalovanej 2/ zamietne.

6. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k podaným dovolaniam uviedla, že dovolanie dovolateľov považuje za
zmätočné. Podľa žalovanej 1/ súdna prax dôsledne rozpracovala kritériá, podľa ktorých majú súdy v
rámci úvahy o sume nemajetkovej ujmy postupovať. Od týchto kritérií sa konajúce súdy neodchýlili.
Navyše, určenie konkrétnej sumy nemajetkovej ujmy nepredstavuje právnu otázku a dovolanie
dovolateľov je preto procesne neprípustné. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej 2/ o nedostatku jej

pasívnej vecnej legitimácie, túto považovala za prekonanú. V danom spore je potrebné vychádzať z
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Haasová, ako aj ustálenej rozhodovacej praxe
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojich rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 206/2015, sp. zn. III.
ÚS 645/2015, potvrdil správnosť aplikácie eurokonformného výkladu § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.
z. Žiadala preto, aby najvyšší súd obe dovolania odmietol.

7. Dovolatelia vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej 2/ uviedli, že sa nestotožňujú s právnym názorom
žalovanej 2/, podľa ktorého nie je v spore pasívne legitimovaná. Rovnako poukázali na rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Haasová a potrebu eurokonformného výkladu pojmu „škoda na
zdraví“ a „ujma na zdraví“. Otázka pasívnej legitimácie žalovanej 2/ bola vyriešená aj Ústavným súdom
Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2016 tak, ako ju vyriešili aj konajúce súdy. Žiadali

preto, aby najvyšší súd dovolanie žalovanej 2/ zamietol ako nedôvodné.

8. Najvyšší súd po zistení, že dovolanie podali v stanovenej lehote strany, v ktorých neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), zastúpené v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 C. s. p., že ide
o dovolania, ktoré spĺňajú náležitosti stanovené zákonom (§ 428 C. s. p.), zaoberal sa bez nariadenia

pojednávania ich prípustnosťou a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov ako aj žalovanej 2/ je potrebné
ako neprípustné odmietnuť. Dovolací súd na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 C. s. p.) uvádza
nasledovné:

9. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

10. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v ustanoveniach §
420 a § 421 C. s. p. V preskúmavanej veci žalobcovia a žalovaná 2/ odôvodňovali prípustnosť dovolania
podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p., resp. § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p.

11. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) ktorá
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Podľa § 432 ods. 1 a ods. 2 C. s. p., dovolanie prípustné podľa § 421 C. s. p. možno odôvodniť
iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí
tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

13. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol
zaoberať dôvodnosťou dovolania, v ktorom sa namieta nesprávne právne posúdenie veci, musí byť
splnená nielen podmienka vymedzenia tohto dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 C. s. p.,
ale musia byť splnené aj predpoklady prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovenia § 421 C. s. p.

14. Pokiaľ ide o dovolanie žalobcov, ktorí uplatnili prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/
C. s. p. treba uviesť, že určitá otázka, aby mala z hľadiska citovaného ustanovenia relevanciu, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej
alebo procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka

relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená v dovolaní
jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť)
dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku a nevysvetlí potrebu, aby dovolací súd
túto otázku vyriešil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) otom, ktorú otázku a akú jej naliehavosť mal dovolateľ na mysli. V prípade absencie uvedeného dovolací
súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré
pred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani rozhodnúť o tom, či ide o otázku

zásadnéhoprávnehovýznamu,ktorádoposiaľnebolariešenáaztohtopohľadurozhodnúťoprípustnosti
dovolania; v opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej
koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku, ale
aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová
J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.

H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 28/2017).

15. V danom prípade dovolatelia zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom v dovolaní neuviedli
právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil nesprávne a od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie
odvolacieho súdu. Za takúto otázku nemožno považovať len konštatovanie žalobcov, že „považujú
určenie výšky a kritérií rozhodných pre vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy priznanú súdom prvej

a druhej inštancie za neadekvátnu a v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ nevyriešenú“.
Samotné určenie konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy odvolacím súdom nepredstavuje právnu otázku.
Rovnako ani konštatovanie dovolateľov, že kritériá podstatné pre určenie rozsahu nemajetkovej ujmy
sú v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu doposiaľ nevyriešené, nemožno považovať za označenie
právnej otázky. Okrem toho dovolatelia v bode 9) dovolania uvádzajú, že súdna prax je ustálená v tom,

že pri určení primeranosti výšky nemajetkovej ujmy treba vychádzať z porovnania kritérií, a to závažnosti
ujmy, následkov ujmy a miery zavinenia. V tomto smere si tvrdenia samotných dovolateľov odporujú, sú
rozporné. Žalobcovia teda jasným a zrozumiteľným spôsobom nekonkretizovali právnu otázku, ktorá v
rozhodovacej praxi v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy (jej rozsahu) dovolacím súdom nebola
vyriešená. Navyše, dovolatelia v dovolaní neuviedli, v čom spočíva nesprávnosť právneho posúdenia

veci,pokiaľkonajúcesúdyichžalobunadrozsahpriznanéhoprísudkuzamietli.Lenprostékonštatovanie
dovolateľov, že priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy odvolacím súdom považujú za neadekvátnu
a že sumy nimi uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy ako osôb blízkych objektu zásahu nemožno
považovať za prehnané, obsahovo nezodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 432 ods.
2 C. s. p. Týmto požiadavkám nevyhovuje ani vo všeobecnej rovine podaný výklad ustanovenia § 13

OZ bez uvedenia konkrétnych právnych argumentov, z ktorých sa vyvodzuje nesprávnosť právneho
posúdenia odvolacím súdom v danej veci.

16. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že žalobcovia v dovolaní nevymedzili náležitým spôsobom
právnu otázku, ktorá ešte nebola dovolacím súdom riešená, čo bolo pre posúdenie prípustnosti

dovolania z hľadiska § 421 ods. 1 písm. b/ CSP podstatné a že ich dovolanie nevyhovuje ani kritériám
uvedeným v § 432 C. s. p. Vady dovolania tejto povahy bránia dovolaciemu súdu, aby v danom prípade
uskutočnil dovolací prieskum. Najvyšší súd dovolanie žalobcov smerujúce proti rozsudku odvolacieho
súdu preto podľa § 447 písm. c/ a f/ C. s. p. odmietol.

17. Pokiaľ ide o dovolanie podané žalovanou 2/, táto odôvodnila dovolanie nesprávnym právnym
posúdením veci spočívajúcim v tom, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z. z. sa nevzťahuje na nemajetkovú
ujmu spôsobenú zásahom do práva na ochranu osobnosti pozostalých po obeti dopravnej nehody,
a teda aj nesprávnym právnym posúdením jej pasívnej vecnej legitimácie. Prípustnosť dovolania je

podľa žalovanej 2/ daná tým, že pri riešení predmetnej otázky sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

18. Najvyšší súd v prvom rade považuje za nevyhnutné uviesť, že do ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj

naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v
Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018).

19. Pri posúdení právnej otázky pasívnej legitimácie žalovanej nemožno opomenúť rozsudok Súdneho
dvora Európskej Únie C-22/12 vo veci Haasová zo dňa 24. októbra 2013, v ktorom Súdny dvor vyslovil
záver, že príslušné ustanovenia smerníc (Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, Rady 84/5/EHS z30. decembra 1983 zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z
11. mája 2005 a Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa

majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí
usmrtenýchpridopravnejnehode,akjejnáhradunazákladezodpovednostipoistenéhozaujmu(hmotnú
i nehmotnú) upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Na závery uvedené v
tomto rozsudku Súdneho dvora nadviazal najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31. júla

2017 (uvedené rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 61/2018), kde vysvetlil, že „pri výklade pojmu škoda
pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve,
pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené
toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia

povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je
zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie
utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“,
z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu. Najvyšší
súd v tomto rozsudku vychádza z eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví, upraveného v

ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky, prezentovaným v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo 17. augusta 2016,
kde ústavný súd uviedol, že „hoci Súdny dvor Európskej únie viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený
vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky,
tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho

zákonníka umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého
má aj sťažovateľka (poisťovňa) ako poistiteľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území

Slovenskej republiky.“ V nadväznosti na uvedené dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zohľadňujúc
skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný prevádzkou motorového
vozidla, v súvislosti s ktorou vzniknutá zodpovednosť za spôsobené škody k záveru, že aj nemajetková
ujma za zásah do osobnostných práv pozostalých, je predmetom povinného zmluvného poistenia v

zmysle zákona č. 381/2001 Z. z., a že v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna legitimácia
poisťovne vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou
motorových vozidiel. Na označené rozhodnutia Súdneho dvora, Ústavného súdu ako aj najvyššieho
súdu nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, a to sp. zn. 6 Cdo 143/2017, sp. zn. 6 Cdo
219/2017, sp. zn. 6 Cdo 206/2017, 6 Cdo 212/2017 a sp. zn. 8 Cdo 6/2018. Z uvedeného je zrejmé,

že právny názor v otázke pasívnej legitimácie poisťovne uvedený v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.
zn. 8 Cdo 219/2016 a sp. zn. 3 Cdo 301/2012, na ktoré odkazovala žalovaná 2/, bol jeho neskoršou
judikatúrou prekonaný. V otázke vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej
ujmy uplatnenej pozostalými obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla treba
preto za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať vyššie uvedený právny názor prijatý

neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu.

20. V preskúmavanej veci odvolací súd riešil túto otázku v súlade s neskoršou judikatúrou najvyššieho
súdu. Nejde tak o situáciu prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p., pretože, ako
už bolo uvedené, rozhodnutia, na ktoré poukázala žalovaná 2/ boli prekonané práve rozhodnutím R

61/2018 (6 MCdo 1/2016) a naňho nadväzujúcimi rozhodnutiami.

21. So zreteľom na uvedené považoval dovolací súd dovolanie žalovanej 2/ z hľadiska § 421 ods. 1
písm. a) C. s. p. za neprípustné, preto ho podľa § 447 písm. c) C. s. p. odmietol.

22. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 ods. 1 a § 453
ods. 1 C. s. p. vychádzajúc z pomeru úspechu strán v dovolacom konaní. Keďže v dovolacom konaní ani
jeden z dovolateľov nebol úspešný (žiadna strana nedosiahla toho, čo sa dovolaním domáhala), žiadnej
zo strán nebol priznaný nárok na náhradu trov dovolacieho konania.23. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.