Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/91/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1417200932
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1417200932.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a

sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: H-PROBYT, spol. s
r.o., Povraznícka 4, Bratislava, IČO: 35 722 924, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivanou Tomšovou,
P. Horova 13, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Ing. K. Č., nar. XX.X.XXXX, Y. V. XX, X., 2/ Q. Č.,
nar. XX.XX.XXXX, Y. V. XX, X., obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček s.r.o.,
Miletičova 5B, Bratislava, o zaplatenie 130,08 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 22C/3/2017-125 zo dňa 18.12.2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od
žalovaných zaplatenia 130,08 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 31.1.2017 do
zaplatenia ako neuhradeného nedoplatku z vyúčtovania nákladov za plnenia spojené s užívaním bytu
č. 28 na Ž. ulici X a bytu č. XX na ulici Ž.Á. XA P. X. za rok 2014. Žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ boli až do
11.2.2014 vlastníkmi bytu č. XX na ulici Ž. XA a bytu č. XX na ulici Ž. X v X., zapísaných na liste
vlastníctva katastra nehnuteľností č. XXXX vedeného pre katastrálne územie L. v Bratislave. Žalovaní
1/ a 2/ uzavreli s I. Š. zámennú zmluvu, na základe ktorej bol 12.2.2014 príslušným katastrálnym
orgánom povolený vklad vlastníckeho práva k týmto bytom v prospech I. Š.. Žalovaní 1/ a 2/ byty užívali
až do 31.3.2014, kedy podpísali s I. Š. protokol o prevzatí bytov a nová vlastníčka bytov 1.4.2014
pristúpila k zmluve o výkone správy bytov z 28.3.2013 so žalobcom ako správcom bytového domu, v

ktorom sa nachádzajú tieto byty. Žalobca vykonal vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytov za
rok 2014, a to za obdobie od 1.1.2014 do 31.3.2014, dokedy byty užívali žalovaní. Podľa vyúčtovania
nákladov vynaložených na byt č. 19 bol nedoplatok na úhradách 91,13 eura. Po započítaní preplatku
z mesačných zálohových platieb k 31.5.2014 vo výške 53,01 eura bol konečný nedoplatok 38,12
eura. Podľa vyúčtovania nákladov na byt č. XX mali žalovaní na týchto náhradách nedoplatok 158,22
eura. Po započítaní preplatku z mesačných zálohových platieb k 19.6.2014 vo výške 66,26 eura bol
nedoplatok z vyúčtovania 91,96 eura. Celkový nedoplatok žalovaných teda bol 130,08 eura. Žalobca

vyzval žalovaných na zaplatenie upomienkou z 8.3.2016. Napriek upomienke žalovaní nedoplatok z
vyúčtovania za rok 2014 neuhradili. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom konateľky
žalobcu, nakoľko vykonanie tohto dôkazu pre zistenie skutkového stavu veci nepovažoval za potrebné.
Návrh žalovaných na vyžiadanie potvrdenia od Okresného úradu Bratislava, katastrálneho odboru otom, že ku dňu prevodu obidvoch bytov nemali nedoplatky na úhradách za plnenia spojené s užívaním
bytu a na tvorbe fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu, nepovažoval za dôvodný, nakoľko
toto potvrdenie bolo súdu doručené žalobcom v rámci vyjadrenia 24.4.2017.

3.Sohľadomnaustanovenia§8,§8aods.1,ods. 2aods.7,§10ods.1aods.6zákonač.182/1993Z.z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993
Z.z.“) a § 531 ods. 1, § 533 a § 546 Občianskeho zákonníka sa ako prvou zaoberal otázkou pasívnej
vecnej legitimácie žalovaných v spore, a to i na ich námietku, že boli vlastníkmi bytov len do 12.2.2014.

Vychádzal zo zistenia, že žalovaní boli bezpodielovými spoluvlastníkmi bytov a spoluvlastníckych
podielov k spoločným častiam a spoločným zariadeniam bytového domu a spoluvlastníckym podielom k
pozemku, a to do 11.2.2014. Žalovaných považoval za pasívne vecne legitimovaných v tomto konaní vo
vzťahu k žalobcom uplatnenému nedoplatku z vyúčtovania za rok 2014 len za obdobie od 1.1.2014 do
11.2.2014, po ktoré boli vlastníkmi týchto nehnuteľností, nakoľko podľa uvedených ustanovení zákona č.
182/1993 Z.z. sú vlastníci bytov a nebytových priestorov povinní uhrádzať mesačné zálohové platby do

fondu prevádzky, údržby a opráv a tiež vysporiadať prípadné nedoplatky z vyúčtovania. Pretože dňom
12.2.2014 prešlo vlastnícke právo k dotknutým bytom na I. Š., stala sa ona pasívne vecne legitimovanou
vo vzťahu k nedoplatku z vyúčtovania za obdobie od 12.2.2014 do 31.3.2014. Nie je pritom rozhodujúce,
že žalovaní nehnuteľnosti užívali až do 31.3.2014. Takáto dohoda medzi žalovanými a I. Š., o ďalšom
užívaní nehnuteľností po zmene vlastníckeho práva, nemá vplyv na povinnosť vlastníka bytu platiť

úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu a nedoplatkoch za plnenia, ktorá vyplýva zo zákona č.
182/1993 Z.z. a zmluvy o výkone správy. Žalobca bol teda oprávnený domáhať sa v konaní uhradenia
nedoplatku z vyúčtovania nákladov súvisiacich s užívaním bytov za rok 2014 voči žalovaným len za
obdobie od 1.1.2014 do 11.2.2014. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku (od 12.2.2014 do 31.3.2014)
žalovaní podľa súdu prvej inštancie neboli pasívne vecne legitimovaní v spore.

4. K ručiteľskému vyhláseniu predloženému žalovanými, v ktorom uviedli, že spoločne a nerozdielne na
seba berú povinnosť I. Š. uhrádzať preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrady za plnenia a
akékoľvek ďalšie platby za obdobie od 12.2.2014 do 31.3.2014 súd prvej inštancie uviedol, že takýmto
vyhlásením nemohli na seba prevziať povinnosť I. Š., ako vlastníčky bytov, platiť úhrady vyplývajúce zo

zákona o vlastníctve bytov a zmluvy o výkone správy. „Ručiteľské vyhlásenie“ podľa súdu prvej inštancie
nezodpovedalo ustanoveniu § 546 Občianskeho zákonníka o ručení, podľa ktorého dohodou účastníkov
možno zabezpečiť pohľadávku ručením v prvom rade preto, že nešlo o dvojstranný právny úkon. Z
predloženého vyhlásenia je zrejmé, že toto podpísali žalovaní bez dohody so žalobcom (veriteľom).

5. Súd prvej inštancie ďalej posudzoval predložené ručiteľské vyhlásenie žalovaných z toho pohľadu,
či nie je prevzatím dlhu v zmysle § 531 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ku ktorému je potrebný súhlas
veriteľa buď vo vzťahu k pôvodnému dlžníkovi alebo tomu, kto chce dlh za dlžníka prevziať. Prevzatie
dlhu je možné výlučne zmluvou a vychádza z konsenzu pôvodného dlžníka a jeho nástupcu, s ktorým
musí osobitne súhlasiť veriteľ pohľadávky. V danom prípade dospel k záveru, že vyhlásenie žalovaných

nemožno považovať za prevzatie dlhu I. Š., nakoľko nešlo o dvojstranný právny úkon (medzi I.. Š.N. a
žalovanými), pri ktorom sa vyžaduje súhlas veriteľa (žalobcu). Ručiteľské vyhlásenie podľa súdu prvej
inštancie nie je ani pristúpením k záväzku podľa ustanovenia § 533 Občianskeho zákonníka, keďže aj
toto je dvojstranným právnym úkonom dohodnutým medzi dlžníkom (v tomto prípade žalovanými ) a
veriteľom (žalobcom).

6. Po závere, že žalovaní boli v konaní pasívne vecne legitimovaní v časti žaloby na uloženie
povinnosti uhradiť žalobcovi nedoplatok z vyúčtovania za obdobie od 1.1.2014 do 11.2.2014, kedy
boli bezpodielovými spoluvlastníkmi bytov (spolu 42 dní) z predložených vyúčtovaní za rok 2014 (do
31.3.2014) súd prvej inštancie zistil, že za byt č. XX za rok 2014 do 11.2.2014, pri pomere 42/90

(42 dní, počas ktorých boli žalovaní vlastníkmi bytu a 90 dní, za ktoré žalobca vyhotovil vyúčtovanie)
zo sumy 303,71 eura, bol nedoplatok 141,73 eura. Keďže žalobca v konaní nepredložil vyúčtovanie
pre žalovaných do dňa 11.2.2015, a teda neuniesol dôkazné bremeno v tom, že by vyúčtovanie
nákladov za byt č. XX malo byť vyššie ako vypočítané súdom prvej inštancie a žalovaní na zálohových
platbách uhradili 265,59 eura, súd prvej inštancie mal za to, že uhradili všetky náklady za užívanie

bytu vyplývajúcich z vyúčtovania za rok 2014 za byt č. XX. Z predloženého vyúčtovania za rok 2014
(do 31.3.2014) za byt č. XX bol nedoplatok 257 eur. Keďže žalovaní uhradili za tento byt mesačnými
zálohovými platbami 265,04 eura a vlastníkmi bytu boli iba do 11.12.2014, pri pomere 42/90 (42 dní,
počasktorýchboližalovanívlastníkmibytua90dní,zaktoréžalobcavyhotovilvyúčtovanie)zosumy357eur bol nedoplatok za tento byt 166,60 eura. Žalobca v konaní nepredložil vyúčtovanie pre žalovaných do
11.2.2015, a teda nepreukázal, že by vyúčtovanie nákladov za byt č. XX malo byť vyššie ako vypočítané
súdom. Nakoľko žalovaní na zálohových platbách uhradili 265,04 eura, mal za to, že uhradili všetky

náklady za užívanie bytu č. XX vyplývajúce z vyúčtovania za rok 2014. Keďže podľa súdu prvej inštancie
žalovaní uhradili náklady za služby spojené s užívaním bytov č. 19 na Ž. D. XA H. Č.. XX na Ž. D. X
v plnom rozsahu, žalobu zamietol.

7. K námietke žalovaných k uzneseniu vlastníkov bytov z 10.9.2014 súd prvej inštancie uviedol, že

uznesenie nepovažuje za retroaktívne, nakoľko sa týkalo spôsobu rozúčtovania nákladov, ktoré vznikli
za kalendárny rok 2014 a boli predmetom vyúčtovania, ktoré mal žalobca ako správca vykonať do
31.5.2015. Skutočnosť, že žalovaní v čase prijatia tohto uznesenia už neboli vlastníkmi bytov č. XX a
XX nespôsobuje retroaktivitu tohto uznesenia. Ani prípadná účasť žalovaných na tomto hlasovaní by
nemala vplyv na rozhodnutie vlastníkov bytov, keď za nový spôsob rozúčtovania nákladov na teplo
hlasovalo 43 vlastníkov bytov zo 43 prítomných vlastníkov.

8. Poukaz žalovaných na potvrdenie žalovaného, že ku dňu prevodu vlastníctva bytov nemali nedoplatky
na úhradách za plnenia spojené s užívaním bytov a na tvorbe fondu prevádzky, údržby a opráv bytového
domu, a teda nemohli mať voči žalobcovi žiadny nedoplatok, súd prvej inštancie nepovažoval za
dôvodný, keď vychádzal z obsahu tohto potvrdenia (č. l. 68 súdneho spisu), z ktorého vyplýva, že

správca potvrdil, že žalovaní 1/ a 2/ majú k 31.3.2014 uhradené preddavkové zálohy za služby spojené
s užívaním bytu č. XX a XX a nemajú nedoplatky na tvorbe fondu údržby a opráv. V potvrdení sa však
uvádza aj to, že toto prehlásenie nepotvrdzuje nedoplatky z vyúčtovania služieb spojených s užívaním
bytov za rok 2014.

9. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení
s jeho § 255 ods. 1 tak, že žalovaným 1/ a 2/, ktorí boli v konaní úspešní, priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorým žiadal napadnutý rozsudok

zmeniť a žalobe v celom rozsahu. K záveru súdu, že tzv. „ručiteľské vyhlásenie“, ktoré žalovaní
predložili na poslednom pojednávaní, konanom dňa 29.11.2017, je neplatné poukázal na to, že dohodu,
resp. písomný súhlas s ručením žalovaných za dlh I. Š. žalobca na uvedenom pojednávaní ani
nemohol predložiť, nakoľko súd bez toho, aby dal žalobcovi možnosť navrhnúť ďalšie dokazovanie, a to
predloženie písomného súhlasu žalobcu s ručiteľským vyhlásením žalovaných, bez výzvy na doplnenie

dokazovania, vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené. Vzhľadom na túto skutočnosť, aj keď
vzápätí žalobca ako veriteľ dopísal na uvedenom „ručiteľskom vyhlásení“ súhlas s ručením žalovaných
za dlh I. Š., tento dôkaz, resp. procesný prostriedok nemohol v konaní bez svojej viny predložiť.

11. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval žalobca za nesprávne aj z dôvodu, že nesprávne

vypočítal nárok žalobcu voči žalovaným, a to do 12.2.2014. Poukázal na ustanovenie § 10 ods. 1
zákona č. 182/1993 Z. z. v platnom znení, podľa ktorého sú vlastníci bytov v dome povinní v súlade
so zmluvou o výkone správy poukazovať preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv domu od
prvého dňa mesiaca nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Vzhľadom
na uvedené je nesprávne posudzovať nárok žalobcu na platby voči žalovaným iba do dňa nadobudnutia

vlastníctva bytov novým vlastníkom, teda do 12.2.2014, správny postup, ktorý je v súlade s uvedeným
ustanovením zákona, je do 28.2.2014. Zdôraznil, že žalovaní sa do 31.3.2014 cítili byť vlastníkmi
uvedených bytov, ktoré odovzdali novej vlastníčke až 31.3.2014, čo aj viackrát v konaní pred súdom
prvej inštancie deklarovali. Na základe dohody medzi nimi a I. Š. vzhľadom na to, že byt jej odovzdali
až 31.3.2014, mali do tohto dátumu platiť všetky náklady spojené s vlastníctvom bytu. Túto ich ústnu

dohodu správca akceptoval aj pri vykonaní vyúčtovania za rok 2014 za obidva byty. I. Š. vzhľadom na
túto dohodu pristúpila k zmluve o výkone správy domu so žalobcom až dňom 1.4.2014. S ohľadom na
tieto skutočnosti považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za nespravodlivé a nesprávne.

12. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

K námietke žalobcu, že dohodu, resp. písomný súhlas s ručením žalovaných za dlh I. Š. nemohol
súdu predložiť, pretože tento mu nedal možnosť navrhnúť ďalšie dokazovanie (predloženie písomného
súhlasu žalobcu s ručiteľským vyhlásením žalovaných) uviedli, že toto tvrdenie nie je pravdivé, pretože
súd prvej inštancie ešte pred vydaním rozhodnutia riadne oboznámil strany o dôkazoch, ktoré vykonáa ktoré nevykoná, čo aj odôvodnil. Žalobca nenamietal nevykonania niektorého dôkazu a vykonanie
ďalšieho dôkazu nenavrhol. Žalovaní poukázali na to, že žalobcovi poskytli dokument označený ako
ručiteľské vyhlásenie ešte pre začatím pojednávania dňa 29.11.2017, čo vyplýva to aj zo zápisnice z

tohto pojednávania. Poukázali tiež na to, že podpis konateľa žalobcu na ručiteľskom vyhlásení (podľa
listiny, ktorú žalobca predložil súdu spolu s odvolaním) bol datovaný dňom 15.12.2017, 3 dni pred
vyhlásením rozsudku a žalobcovi teda nič nebránilo predložiť túto listinu súdu ešte pred vyhlásením
rozsudku; je bežnou praxou, že v takýchto (odôvodnených) prípadoch súd uznesenie o vyhlásení
dokazovania za skončené zruší a pripustí vykonanie nového dôkazu. Žalobca však predmetnú listinu

súdu prvej inštancie nedoručil (resp. doručil ju súdu až spolu s odvolaním) a preto nie je v zmysle
ustanovenia § 366 ods. 1 písm. d) CSP dôvod na to, aby súd na nový dôkaz prihliadol. Nesúhlasili ani
s tým že by mali platiť žalobcovi podľa ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. minimálne
do 28.2.2014, pretože pri konečnom vyúčtovaní je potrebné vychádzať z reálneho stavu a vyúčtovanie
vykonať na základe toho, aký bol skutočný počet dní, počas ktorých boli žalovaní vlastníkom dotknutých
bytov. Z opatrnosti vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku.

13.Odvolacísúdviazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§379,§380ods.1CSP)preskúmalnapadnutý
rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia §
385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil
28.3.2019 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP).

14. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko
sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie rozsudok náležite, v súlade s ustanovením § 220
ods. 2 C.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne
posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán.

15. S ohľadom na dôvody odvolania odvolací súd zisťoval opodstatnenosť návrhu žalobcu, Začiatok
formuláraaby bolo v odvolacom konaní doplnené dokazovanie pripojenou kópiou „ručiteľského
vyhlásenia“ žalobcov z 29.11.2017, v ktorom uviedli, že spoločne a nerozdielne na seba berú povinnosť
I. Š. uhrádzať preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu, úhrady za plnenia
a akékoľvek ďalšie platby v zmysle príslušnej zmluvy o výkone správy bytového domu a zákona č.

182/1993 Z.z. vyplývajúce z toho, že v období od 12.2.2014 do 31.3.2014 bola vlastníčkou bytu č. XX
na ulici Ž. X P. X. a bytu č. XX na ulici Ž.Á. XA P. X., podpísaného žalovanými, na ktorom je pripojené
vyhlásenie žalobcu z 15.12.2017 k danému súdnemu konaniu (sp. zn. 22 C/3/2017), že ako veriteľ
pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania prehlasuje, že súhlasí so znením ručiteľského vyhlásenia
z 29.11.2017. Po preskúmaní odvolací súd dospel k tomu, že tomuto návrhu nemôže vyhovieť, lebo

mu v tom bráni úprava ustanovenia § 366 písm. d) CSP, podľa ktorej prostriedky procesnej obrany,
ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, sú prípustným odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich
odvolateľ nemohol bez svojej viny uplatniť pred súdom prvej inštancie.

16. Zmyslom odvolacieho konania, okrem iného, je preskúmať (ne)správnosť postupu súdu prvého

stupňa z hľadiska zachovania (dodržania) procesnoprávnych predpisov upravujúcich takýto postup.
Zásadám spravodlivého procesu zodpovedá možnosť účastníka konania vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom ako aj navrhnúť vykonanie vlastných dôkazov, pričom súd síce nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy, avšak musí o podaných návrhoch rozhodnúť, a pokiaľ im nevyhovie, vyložiť, z akých
dôvodov (spravidla vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisov, ktoré aplikoval a k právnym záverom, ku

ktorým dospel na základe zisteného skutkového stavu) navrhnuté dôkazy nevykonal, resp. neprevzal
pre základ svojich skutkových zistení; ak súd tak neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou
v porušení všeobecných procesných predpisov.

17. Odvolací súd pri preskúmavaní postupu súdu prvej inštancie zisťoval, či žalobca mal v konaní

vedenom týmto súdom možnosť vyjadriť sa k písomnému vyhláseniu žalovaných z 29.11.2017, že
preberajú na seba povinnosť I. Š. uhrádzať preddavky a úhrady za plnenia v zmysle ustanovení § 10 ods.
1 a ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. a akékoľvek ďalšie platby vyplývajúce zo zmluvy o správe bytového
domu za obdobie od 12.2.2014 do 31.3.2014. V zápisnici z pojednávania, ktoré sa konalo 29.11.2017, je
zaznamenaný prejav právneho zástupcu žalovaných, že žalovaní sú ochotní prebrať zodpovednosť za

nároky žalobcu viažuce sa k predmetným bytom až do 31.3.2014, k čomu predložil súdu, a aj právnemu
zástupcovižalobcu,písomnévyhláseniežalovaných.Právnyzástupcažalobcukonkrétnenatentoprejav
žalobcov reagoval tak, že zobral späť návrh na pripustenie I. Š. do konania na strane žalovaných, ktorý
predtým podal osobitným podaním doručeným súdu 28.11.2017. Súd do výpočtu listinných dôkazmi,ktoré boli predložené stranami sporu (založené v spise) zahrnul aj vyhlásenie žalovaných z 29.11.2017
a zástupca žalobcu na výzvu súdu, aby sporové strany zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa k dokazovaniu a
právnej stránke veci sa k postoju žalovaných vyjadrenom v prehlásení z 29.11.2017 nijako nevyjadril, a

tak isto k listine, na ktorej bol tento zaznamenaný. Za opísaného postupu súdu prvej inštancie námietka
žalobcu, že súd mu nedal možnosť navrhnúť ďalšie dokazovanie a predložiť mu písomný súhlas s
ručiteľským vyhlásením žalovaných, a nevyzval sporové strany predložiť ďalšie návrhy na dokazovanie,
podľa odvolacieho súdu nie je dôvodná.

18. Z pohľadu odvolacieho konania ručiteľské vyhlásenie žalovaných, na ktorom je dopísané vyhlásenie
žalobcu ako veriteľa, že s ním súhlasí, je „novým“ dôkazom preto, že nebol navrhnutý v priebehu
konania pred súdom prvého stupňa, t.j. od jeho začatia do vyhlásenia rozsudku a nebol ani vykonaný
súdom prvého stupňa. Žalobca predložil vyjadrenie (č.l. 145) až po skončený konania súdom prvej
inštancie. Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany (najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov,

námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky, § 149 CSP), ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

19. Druhým dôvodom na zmenu napadnutého rozsudku bola podľa žalobcu nesprávna aplikácia
ustanovenia § 10 ods. 1 vety prvej zákona č. 182/1993 z.z. súdom prvej inštancie na danú vec. Súd
prvej inštancie posudzoval podľa žalobcu jeho nárok na platby iba do dňa nadobudnutia vlastníctva
bytu novým vlastníkom, teda do 12.2.2014, namiesto toho, aby podľa uvedeného ustanovenia zákona

č. 182/1993 Z.z. vychádzal z toho, že nárok na platby má do konca mesiaca, t. j. do 28. 2.2014.

20. Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 vety prvej zákona č. 182/1993 Z.z. vlastníci bytov a nebytových
priestorov v dome sú povinní v súlade so zmluvou o spoločenstve alebo so zmluvou o výkone správy
poukazovaťpreddavkymesačnevopreddofonduprevádzky,údržbyaopráv,atoodprvéhodňamesiaca

nasledujúceho po vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

21. Právnym posúdením veci je činnosť súdu spočívajúca v subsumácii zisteného skutkového stavu pod
skutkovú podstatu vyhľadanej právnej normy, ktoré vedie k záveru, či a komu súd právo priznáva ale
nepriznáva. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd dopustí pri tejto činnosti omylu, t.j. ak na

správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval
síce správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo zo skutočností naisto preukázaných
vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením je vedľa prípadov, kedy súd na
zistený skutkový stav aplikuje nesprávnu právnu normu i situácie, keď súd aplikuje právnu normu na
nedostatočne zistený skutkový stav, z ktorého nemožno posúdiť správnosť aplikácie práve tejto právnej

normy, t.j. keď súd subsumuje zistený skutkový stav pod skutkovú podstatu normy bez toho, aby bolo
naisto dané naplnenie všetkých jej zákonných znakov.

22. Podľa toho, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ustanovenie § 10 ods.
1 zákona č. 182/1993 Z.z. zaradil medzi citované zákonné ustanovenia, možno vychádzať z toho, že

ho považoval na normu vzťahujúcu sa na danú vec. Z ďalšieho odôvodňovania, za aplikáciu tohto
ustanovenia možno považovať len záver uvedený v bode 21 rozsudku k pasívnej legitimácii žalovaných,
že dohoda medzi žalovanými a I. Š. o ďalšom užívaní bytu po zmene vlastníctva, nemá vplyv na
povinnosť vlastníka bytu platiť úhrady za plnenia v súvislosti s užívaním bytu a prípadne nedoplatky
vyplývajúce z ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. a zmluvy o výkone správy, a žalobca bol teda

oprávnený domáhať sa uhradenia nedoplatku z vyúčtovania za rok 2014 voči žalovaným 1/ a 2/ len za
obdobie od 1.1.2014 do 11.2.2014, keďže vo zvyšnej časti (od 12.2.2014 do 31.3.2014) neboli pasívne
legitimovaní.

23. V odôvodnení napadnutého rozsudku podľa odvolacieho súdu chýba vysvetlenie, ako bolo

ustanovenie § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. na vec aplikované, keďže súd uviedol len toľko, že
z ustanovení zákona č. 182/1993 Zb., zrejme tých, ktoré v odôvodnení rozsudku citoval (§ 8 ods. 1, §
8a ods. 1, ods. 2, ods. 7, § 10 ods. 1 a ods. 6), a zmluvy o správe, povinnosť platiť úhrady za plnenia
súvisiace s užívaním bytu a prípadne nedoplatky má vlastník bytu.24. Ustanovenie § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. však podľa odvolacieho súdu nebolo pre posúdenie
danej veci podstatné preto, že predmetom konania neboli preddavky/nedoplatky na preddavkoch do
fondu prevádzky, údržby a opráv, upravené v tomto zákonnom ustanovení. V konaní nebolo sporným,

že žalovaní preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv, po dobu pokiaľ boli vlastníkmi, a po dohode
s novou vlastníčkou bytov, až do 31.3.2014, riadne uhrádzali. Súd prvej inštancie v danej veci konal o
nároku na úhradu nedoplatku z vyúčtovania použitia fondu prevádzky, údržby a opráv a úhrad za plnenia
za rok 2014 pripadajúce na byty č. XX na Ž. XA H. X. Č.. XX na Ž. Č.. X P. X. vykonanom žalobcom. S
ohľadom na to, že žalovaní 1/ a 2/ boli vlastníkmi týchto bytov len do 12.2.2014, pri absencii pozitívnej

úpravy, ako sa uhrádzajú nedoplatky na úhradách plnení vykonaných správcom z fondu prevádzky,
údržby a opráv zhrnuté/uvedené v jeho vyúčtovaní (§ 8a ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z.), bolo treba
sa riadiť ustanovením § 8a ods. 7 veta tretia zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého prevodom alebo
prechodom bytu alebo nebytového priestoru v dome na nového vlastníka odstupuje doterajší vlastník
bytu alebo nebytového priestoru v dome od zmluvy o výkone správy; záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy
zanikajú až ich usporiadaním, a ustanoveniami ôsmej časti Občianskeho zákonníka o záväzkovom

práve. Predovšetkým, po odstúpení od zmluvy o správe určenom v § 8a ods. 7 zákona č. 182/1993
Z.z., ktorý nastáva zo zákona prevodom alebo prechodom bytu alebo nebytového priestoru v dome na
iného, nemožno na bývalého vlastníka vzťahovať ustanovenia zmluvy a zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov týkajúce sa vlastníka bytu. Nárok na úhradu nedoplatku na plneniach vykonaných
z fondu, ktorý je tvorený vlastníkmi bytov a nebytových priestorov, vypočítaný správcom bytového domu,

ktorý je tento povinný predložiť vlastníkom bytom a nebytových priestorov v dome najneskôr do 31.
mája nasledujúceho roka (vyúčtovanie úhrad za plnenie poskytované s užívaním bytov, cien a záloh
za dodávku tepla a teplej úžitkovej vody) je nárokom iným ako je preddavok do fondu, ktorého výšku
určujú vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome spravidla vždy na jeden rok vopred tak, aby
sa pokryli predpokladané náklady na prevádzku, údržbu a opravy spoločných častí domu, spoločných

zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a priľahlého pozemku, ako aj výdavky
na obnovu, modernizáciu a rekonštrukciu domu (§ 10 ods. 1 druhá veta zákona č. 182/1993 Z.z.) a na
rozhodovanie o nich je treba vzťahovať rôzne právne normy.
25. Len nedostatočné vysvetlenie toho, ako súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 10 ods. 1
zákona č. 182/1993 Z.z. v odôvodnení rozsudku, keďže to nebolo pre rozhodnutie o uplatnenom nároku

podstatné, a odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie o žalobe je vecne správne a
stotožnil sa aj s jeho odôvodnením súdom prvej inštancie, nebolo podľa odvolacieho súdu dôvodom
na zmenu napadnutého rozhodnutia, tak ako sa toho žalobca v odvolacom návrhu domáhal. Súd prvej
inštancie dospel podľa odvolacieho súdu k správnemu záveru, že žalovaní 1/ a 2/ sú vecne legitimovaní
v tomto konaní vo vzťahu k žalobcom uplatnenom nároku, nedoplatku z vyúčtovania za rok 2014 za

obdobie od 1.1.2014 do 11.2.2014, dokedy boli vlastníkmi označených bytov, čo zodpovedá úprave v
ustanovení § 8a ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorej je bývalý vlastník zodpovedný za záväzky,
ktoré vyplývajú pre neho zo zmluvy o správe bytov a nebytových priestorov. Výpočet nedoplatku za
obdobie od 1.1.2014 do 11.2.2014, ktorý boli žalovaní 1/ a 2/ povinní žalobcovi uhradiť, vykonaný súdom
prvej inštancie žalobca v odvolaní nenamietal.

26. Odvolací súd potom, čo preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa odvolacích
dôvodov uplatnených žalobcom a s ohľadom na povinnosť sporových strán tvrdiť pred súdom prvej
inštancie všetky pre vec právne významné skutočnosti a označiť dostupné dôkazy spôsobilé na
ich preukázanie, nezistil dôvody na jeho zmenu, nepovažoval za potrebné posudzovať námietku

premlčania, ktorú žalovaní vzniesli voči uplatnenému nároku až vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Z
uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

27. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa ustanovenia § 396 ods.

1 CSP v spojení s jeho § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalovaným 1/ a 2/, ktorí mali vo veci úspech,
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákonpripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).