Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, March 28, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/174/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114207768
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5114207768.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pajštunská č. 5, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocneným
zástupcom TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pajštunská č. 5, IČO: 36 613 843, proti
žalovanej: Mgr. F. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. č. XXX, zastúpená splnomocneným zástupcom Burian
& partners, s.r.o., so sídlom Žilina, ul. V. Tvrdého č. 819/1, IČO: 47 254 483, o zaplatenie sumy 12.777,50
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 8C/75/2014-488
zo dňa 10. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.514 eur spolu s
úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 134,50 eur od 21.11.2007 do zaplatenia, vo výške
8,5 % ročne zo sumy 134,50 eur od 21.12.2007 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 134,50 eur
od 21.01.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 134,50 eur od 21.02.2008 do zaplatenia,
vo výške 8,5 % ročne zo sumy 134,50 eur od 21.03.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy
134,50 eur od 21.04.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 134,50 eur od 21.05.2008 do
zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 134,50 eur od 21.06.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 %

ročne zo sumy 134,50 eur od 21.07.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 134,50 eur od
21.08.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 134,50 eur od 21.09.2008 do zaplatenia, vo
výške 8,5 % ročne zo sumy 134,50 eur od 21.10.2008 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Vo zvyšnej časti, a to ohľadom sumy 11.263,50 eur s príslušenstvom žalobu žalobcu zamieta.

Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania prvej inštancie a odvolacieho konania v

rozsahu 82,62 %.

Slovenská republika m á nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 8C/75/2014-488 zo dňa 10.03.2017 žalovanú zaviazal zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 12.777,50 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy
134,50 eur od 21.11.2006 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.12.2006 do zaplatenia, zo sumy
134,50 eur od 21.01.2007 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.02.2007 do zaplatenia, zo sumy

134,50 eur od 21.03.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 134,50 eur od
21.04.2007 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 134,50 eur od 21.05.2007
do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.06.2007 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.07.2007
do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.08.2007 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.09.2007do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.10.2007 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.11.2007
do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.12.2007 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.01.2008
do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.02.2008 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.03.2008

do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.04.2008 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.05.2008
do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.06.2008 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.07.2008
do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.08.2008 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.09.2008
do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.10.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 6,50 %
ročne zo sumy 134,50 eur od 21.11.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy

134,50 eur od 21.12.2008 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 134,50 eur
od 21.01.2009 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.02.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo
výške 9,5 % ročne zo sumy 134,50 eur od 21.03.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,25
% ročne zo sumy 134,50 eur od 21.04.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 134,50 eur od 21.05.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 134,50
eur od 21.06.2009 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.07.2009 do zaplatenia, zo sumy 134,50

eur od 21.08.2009 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.09.2009 do zaplatenia, zo sumy 134,50
eur od 21.10.2009 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.11.2009 do zaplatenia, zo sumy 134,50
eur od 21.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 134,50
eur od 21.02.2010 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.03.2010 do zaplatenia, zo sumy 134,50
eur od 21.04.2010 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 134,50

eur od 21.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 134,50 eur od 21.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 134,50
eur od 21.08.2010 do zaplatenia a zo sumy 6.590,50 eur od 21.09.2010 do zaplatenia, a to všetko v
lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanej v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V bode označenom I. „Neplatnosť právneho úkonu - Dohody o ručení“ zotrvala na tom, že Dohoda o
ručení za záväzky z úverovej zmluvy zo dňa 04.11.2004 uzatvorená medzi Slovenskou sporiteľňou,
a.s. ako veriteľom a ňou ako ručiteľom je neplatná, lebo nebola uzatvorená slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne ako predpokladá § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre platnosť právnych úkonov.

Následne opätovne opisovala okolnosti, za ktorých podpísala Dohodu o ručení. Tvrdila, že v súvislosti
s podpísaním Dohody bol na ňu vytváraný časový nátlak bez akejkoľvek možnosti preštudovania
predložených dokumentov. S obsahom zmluvy sa neoboznámila, ani jej to nebolo umožnené, ani
so Všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej len „VOP“). Dohoda o ručení bola formulárovou
zmluvou s vopred stanovenými podmienkami, ktoré nemala možnosť ovplyvniť. Dohodu podpísala

v dôsledku naliehania, resp. na príkaz svojej matky, ktorá ju uisťovala, že sa jedná len o formálnu
záležitosť, samotnému obsahu a podstate tohto právneho úkonu nerozumela. Žalovaná mala za to, že
právny úkon - Dohoda o ručení trpí nezhodou vôle s prejavom, rozporom medzi vôľou a konaním.
Právny úkon je neplatný pre rozpor s ust. § 39 Občianskeho zákonníka - rozpor s dobrými mravmi /
pri jej podpisovaní bola využitá časová tieseň a nátlak pracovníčok Slovenskej sporiteľne, nebola

oboznámená s podmienkami Dohody, s VOP, ktoré ani len netvorili prílohu Dohody o ručení, neboli jej
dané k nahliadnutiu a preštudovaniu, nebol jej poskytnutý priestor na oboznámenie s dohodou, nebola
oboznámenástýmčopodpisuje,žalobcadisponujeexekučnýmtitulomvočidlžníčke,pričompohľadávka
od nej, ktorá je v pozícii spotrebiteľa, ktorý dlh v exekučnom konaní voči dlžníčke nevymáha, pôvodný
veriteľ pohľadávku voči dlžníčke riadne neuplatňoval/.

V bode II. označenom „Inštitút ochrany spotrebiteľa“ žalovaná poukazovala na ust. § 52 ods. 2
tretia veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy ktorých účastníkom
je spotrebiteľ vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Uvedené je konštatované taktiež ustálenou súdnou praxou, napr.
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 14/2014 ako aj v stanovisku Útvaru dohľadu nad

finančnýmtrhomNBSz21.04.2015kpoužitiuprávnejúpravyObčianskehozákonníkavspotrebiteľských
obchodných vzťahoch, kde je uvedené, že toto ustanovenie sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené
pred jeho účinnosťou, teda tak na Zmluvu o úvere ako aj na Dohodu o ručení je potrebné aplikovať
normy Občianskeho zákonníka. Pokiaľ je aj konajúci súd toho názoru, že uzatvorená Zmluva o úvere
a teda v rámci akcesority vzťahu aj Dohoda o ručení je absolútnym obchodom, poukázala na ust. §

3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu
pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľskými zmluvami sú pritom
zmluvy podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorýchcharakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Inštitút ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými a
neprimeranými podmienkami sa tak uplatňuje aj na zmluvy, ktoré neboli uzatvorené podľa Občianskeho

zákonníka, ale podľa Obchodného zákonníka. Zároveň žalovaná poukázala na ust. § 549 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého má ručiteľ právo plnenie z ručiteľského vzťahu odoprieť, ak veriteľ zavinil, že
pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník. Pokiaľ sa žalobca bránil tým, že takéto ustanovenia Dohody o
ručení ani VOP neobsahujú, resp. že uvedené dokumenty takúto možnosť vylučujú poukázala na fakt,
že spotrebiteľ a teda ona sa nemôže účinne vzdať práv, ktoré jej priznáva Občiansky zákonník alebo si

inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad,
ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Ďalej žalovaná v bode III. označenom „Nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu“ bola názoru, že žalobca
nie je aktívne vecne legitimovaný vo veci podanej žaloby s poukazom na ust. § 92 ods. 8 (v čase
uzatvorenia Zmluvy o úvere a Dohody o ručení ods. 7) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ďalej len „zákona o bankách)“. Z predmetného ustanovenia vyplýva,

že postúpené môžu byť iba splatné pohľadávky a nie pohľadávky, ktorých splatnosť nastane až po
postúpení pohľadávky. Spôsobilým predmetom postúpenia teda môže byť iba pohľadávka alebo jej
časť, ktorá je už splatnou, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy banky a nepretržitého
omeškania dlhšieho ako 90 kalendárnych dní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre
platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené kumulatívne v čase postúpenia pohľadávky

banky. Vychádzajúc z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 22.10.2008, berúc do
úvahy žalobcom uplatnenú výšku pohľadávky, teda že si uplatnil iba 95 neuhradených splátok v celkovej
výške 12.777,50 eur (splátky splatné od 20.11.2006 do 20.09.2014) a teda, že prvá žalobcom uplatnená
splátka sa stala splatnou dňa 20.11.2006 a tiež berúc do úvahy dátum uzavretia Zmluvy o postúpení
pohľadávky a ust. § 92 ods. 8 resp. 7 zákona o bankách prvá veta, teda dátum 22.10.208, Slovenská

sporiteľňa, a.s, bola oprávnená postúpiť na žalobcu len pohľadávky, s ktorými bol dlžník resp. žalovaná
napriek písomnej výzvy banky v omeškaní najmenej 90 kalendárnych dní. Ku dňu 22.10.2008 bol dlžník
v omeškaní aspoň 90 kalendárnych dní len so splátkami vo výške 134,50 eur mesačne od 20.11.2006
do 20.07.2008. Napriek tomu, že ona nemá vedomosť o tom, že by bola dlžníčka pani M. písomne
vyzývaná na nejaké plnenia a v tomto smere ani žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázaním

tejto skutočnosti mala za to, že Slovenská sporiteľňa, a.s, bola na žalobcu oprávnená postúpiť svoju
pohľadávku voči dlžníčke p. M. len vo výške splátok splatných do dňa 20.07.2008, nakoľko len s týmito
splátkamiboladlžníčkavomeškaníaspoň90kalendárnychdní.Uvedenémulensvedčításkutočnosť,že
Slovenská sporiteľňa, a.s., splatnosť úveru nevyhlásila, urobil to až žalobca dňa 30.08.2008 a opäť bez
toho, aby o tomto zámere upozornil dlžníčku, prípadne je v rozpore s 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.

Podľa žalovanej nie sú preto splnené podmienky uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách na platné
postúpenie pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu. V prvom rade v priebehu konania nebolo
preukázané, že by Slovenská sporiteľňa, a.s. vyzvala dlžníčku na úhradu dlžných splátok, a keby ju aj
vyzvala Slovenská sporiteľňa postúpila na žalobcu pohľadávky, resp. splátky, s ktorými dlžníčka nebola v
omeškaní aspoň 90 kalendárnych dní. Postúpenie pohľadávky nad rámec jednotlivých splátok splatných

90 kalendárnych dní pred uzavretím Zmluvy o postúpení pohľadávky spôsobuje neplatnosť postúpenia v
zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka a žalobca v tomto rozsahu nenadobudol pohľadávku voči nej, a
teda z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu by v rozsahu neplatného postúpenia pohľadávky
mala byť žaloba zamietnutá. Žalovaná bola tiež názoru, že s postúpením pohľadávky Slovenskej
sporiteľne, a.s., na žalobcu voči nej došlo k zmene jej obsahu tým, že neboli splnené požiadavky

uvedené v ust. § 92 ods. 8 resp. 7 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré
možno považovať ako druh ochrany spotrebiteľa pred svojvoľným postupovaním pohľadávok bankou.
V dôsledku tejto skutočnosti, že neboli splnené predpoklady platného postúpenia banky ako postupcu
na žalobcu ako postupníka v zmysle uvedeného postúpenia, nedošlo k platnému postúpeniu a teda
nie sú splnené zákonné predpoklady žalobcu na podanie žaloby a účinné domáhanie sa zaplatenia

pohľadávky. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp zn. 23Co/525/2015
z 22.08.2016. Pokiaľ žalobca argumentuje tým, že medzi ním a ňou došlo k osobitnému dojednaniu,
v rámci ktorého aplikáciu citovaného ustanovenia zo svojho zmluvného vzťahu vylúčili, nemožno tak
účinne konať s poukazom na skutočnosti v bode 2 tohto odvolania („inštitút ochrany spotrebiteľa“).
V bode IV. označenom „Premlčanie uplatňovaného nároku žalobcu“ žalovaná uviedla, že nárok žalobcu

je v časti premlčaný. Pri akceptácii aplikácie Občianskeho zákonníka aj čo sa premlčateľnosti nároku
týka a teda trojročnej premlčacej lehoty, sú nepremlčanými splátkami až splátky od 21.11.2007, nie
21.11.2006 ako si uplatňuje žalobca.V bode V. označenom „Neoprávnené vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom“ vyslovila
žalovaná názor, že žalobca nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru ako to učinil listom zo
dňa 30.08.2010 s čím sa stotožnil aj konajúci súd. Mala za to, že zosplatnenie úveru spadá pod činnosti

správy úveru, na čo žalobca nie je oprávnený. Žalobca nedisponuje bankovou licenciou a jeho činnosti
nie sú regulované Zákonom o bankách a tiež tak nepodlieha dohľadu NBS. Z toho dôvodu nemôže
vykonávať bankové činnosti, na ktoré je oprávnený len subjekt s bankovou licenciou v zmysle zákona
o bankách. Teda žalobca nebol oprávnený vykonávať správu úveru tým, že vyhlásil jeho mimoriadnu
splatnosť. Úver sa teda nestal splatným a podľa názoru žalovanej bolo potrebné aj z tohto dôvodu žalobu

zamietnuť. Na podporu svojich tvrdení pripojila rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Co 58/2016
z 21.03.2016, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/145/2014 z 11.03.2015 a sp. zn. 19Co 177/2014
zo dňa 24.02.2015.
Žalovaná žiadala rozsudok okresného súdu zrušiť a vrátiť súdu na nové konanie a rozhodnutie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom splnomocneného zástupcu navrhol, aby

odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.
V rámci bodu „Neplatnosť dohody o ručení“ považoval tvrdenia žalovanej za účelové a nesúhlasil s
konštatovaním, že tieto skutkové tvrdenia neboli ním rozporované. V bode II. označenom „Odopretie
ručiteľského plnenia žalobcu“ uviedol, že na uvedený právny vzťah je potrebné podľa neho aplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka, ktoré nedovoľujú ručiteľovi odoprieť plnenie, a aj v prípade, ak by

bolo ručenie uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka, v súdenom prípade nenastala situácia, že by
veriteľ zavinil neuspokojenie pohľadávky zo strany dlžníka, nakoľko dlžník je na základe právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia povinný zaplatiť veriteľovi pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania.
Skutočnosť, že tak dlžník v rozpore so zákonom neurobil, rozhodne nemožno pričítať na ťarchu
jemu a nemožno na základe toho ani zakladať dôvodnosť odopretia ručiteľského plnenia zo strany

žalovanej. Odopretie ručiteľského plnenia zo strany žalovanej je preto potrebné považovať za neúčinné.
K bodu „Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu“ poukazoval žalobca na to, že pred postúpením
pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá,
a teda v súdenom prípade nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. V tejto súvislosti na to, že
v konaní bolo preukázané, že dlžník bol v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného

záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že
bol postupcom vyzvaný na úhradu omeškaných splátok. Ďalej poukázal na bod 19.16 VOP. Nakoľko
ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od
ustanovení zákona o bankách, pričom ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu
vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona,

a to v bode 19.16. Všeobecných obchodných podmienok („Klient výslovne súhlasí s tým, že banka je
oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky...“). Na podporu svojich tvrdení poukázal
na označenie rozhodnutia krajských súdov. Žalobca bol názoru, že preukázal aktívnu vecnú legitimáciu
v konaní predloženým oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Pre úplnosť však v súvislosti s
platnosťou postúpenia pohľadávky žalobca uviedol, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa jeho

názoru nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného
ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia
pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva.
Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového
tajomstvaanieobmedzeniemožnostipostúpiťpohľadávku.Podľažalobcusplneniepodmienokvzmysle

§ 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak
banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť
postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy teda
nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie
vyplývajúce zo zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle § 50 ods. 1 zákona o

bankách. Ďalej žalobca upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že v súlade s prílohou č. 1 k Zmluve
o postúpení pohľadávok bol dlžník ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1.312 dní, teda
súčet všetkých omeškaní dlžníka so splnením čo len časti toho istého záväzku voči banke presiahol
1 rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, s poukazom na to, že omeškanie dlžníka
trvalo nepochybne viac ako rok, bol žalobca názoru, že postupca vykonal v súlade s § 92 ods. 8 zákona

o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu dlžníkovi
nezasielal. Námietku žalovanej ohľadom nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie považoval preto v
plnom rozsahu za nedôvodnú, nakoľko preukázal aktívnu legitimáciu v konaní predloženým oznámením
o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj Zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnoučasťouprílohykZmluveopostúpenípohľadávok.Kbodu„Oprávnenievyhláseniamimoriadnejsplatnosti
úveru žalobcom“ sa žalobca nestotožnil s názorom žalovanej, že nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru. Tým, že sa dlžník dostal do omeškania, uvedené termíny neplnil a postupcovi (resp. po

postúpení pohľadávky jemu) tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Postupca
svoje oprávnenie nevyužil a mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil až on. Postúpením pohľadávky sa
stal on sám veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho
zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Považoval preto za nesporné, že spolu
s postúpenou pohľadávkou na neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo

vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca mal za to, že mu po postúpení pohľadávky vzniklo právo
pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, nakoľko postupca toto oprávnenie nevyužil.

4. Žalovaná prostredníctvom splnomocneného zástupcu v písomnej reakcii na vyjadrenie žalobcu
(replike) uviedla k bodu „Neplatnosť právneho úkonu - Dohody o ručení“, že vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že sa s obsahom zmluvy neoboznámila, ani jej to nebolo umožnené a rovnako sa

neoboznámila ani so VOP, ktoré mali byť súčasťou Dohody o ručení za záväzky z úverovej zmluvy zo
dňa 04.11.2004, ale uzatvorenej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a ňou ako ručiteľom,
pričom v konaní bolo preukázané, že VOP súčasťou Dohody o ručení neboli, pričom tieto jej neboli
ani predložené na nahliadnutie. K bodu „Odopretie ručiteľského plnenia“, mala za to, že právny vzťah
strán sporu je s akcentom na jej status - spotrebiteľka, potrebné subsumovať pod režim Občianskeho

zákonníka. Ohľadom aplikácie ust. § 549 Občianskeho zákonníka zotrvala na dôvodoch uvedených
v odvolaní. V rámci bodu „Nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu“ - mala za to, že nie sú splnené
podmienky uvedené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách na platné postúpenie pohľadávky Slovenskej
sporiteľne, a.s. na žalobcu. K citovaniu žalobcu na čl. 19.16. VOP poukázala na to, že s obsahom VOP
pred podpisom zmluvy ona nebola oboznámená, neboli súčasťou zmluvy a jednak na skutočnosť, že

takéto ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a z toho dôvodu je ipso iure s odkazom
na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka sankcionované neplatnosťou. V bode „Oprávnenie vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti žalobcom“ zotrvala na dôvodoch uvedených v odvolaní. Mala za to, že žalobca
nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.

5. Žalobca na repliku žalovanej písomne nereagoval.

6. Krajský súd ako súd súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas,
oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a

contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) a napadnutý rozsudok podľa § 388 C. s. p. zmenil.

7. Napadnutému rozhodnutiu predchádzalo rozhodnutie okresného súdu č. k. 8C/75/2014-389 zo
dňa 19.05.2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 8C/75/2014-417 zo dňa 24.06.2016, ktorým

žalobu zamietol z dôvodu neplatnosti Dohody o ručení zo dňa 04.11.2004 odvíjajúcej sa od zmluvy o
splátkovomúverez04.11.2004uzavretejmedziSlovenskousporiteľňou,a.s.adlžníčkou.Pozrušujúcom
uznesení odvolacieho súdu č. k. 8Co/330/2016-457 zo dňa 30.11.2016 okresný súd týmto napadnutím
rozhodnutím opätovne rozhodol a žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel.

8. Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že predmetom konania bol nárok zo zmluvy o splátkovom
úvere č. 0362569720 zo dňa 04.11.2004 uzatvorenej medzi Slovenskou sporiteľňou, a. s., Bratislava, a
G. M. ako dlžníčkou. Na základe uvedenej zmluvy bol menovanej poskytnutý úver vo výške 300.000,-
Sk (9.958,18 eur) ako spotrebný - investície do nehnuteľnosti za účelom rekonštrukcie rodinného domu,
s úrokovou sadzbou 9,80 %, ktorý úver sa zaviazala splácať v splátkach vo výške 4.052,- Sk (134,50

eur) mesačne k 20. dňu v mesiaci, s tým, že splatnosť prvej splátky je 20.12.2004 a konečná splatnosť
úveru 20.09.2014. Dňa 04.11.2004 bola medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovanou ako ručiteľkou
uzavretá Dohoda o určení podľa § 303 - 312 Obchodného zákonníka. Zo strany Slovenskej sporiteľne,
a. s., nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti tohto úveru, zmluva nebola vypovedaná a nedošlo ani
k odstúpeniu od zmluvy (č.l. 111 spisu). Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22.10.2008 Slovenská

sporiteľňa, a.s., postúpila pohľadávku na žalobcu (č.l. 92 spisu).

9. Žalovaná v odvolaní poukazovala na potrebu použitia ustanovení Občianskeho zákonníka na daný
právny vzťah, ktorých účastníkom je spotrebiteľ.Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že súd ohľadom uvedeného poukázal na to,
že vzhľadom na právnu úpravu v čase uzavretia zmluvy o úvere sa nevzťahujú ust. Občianskeho
zákonníka (§ 52 a nasl.), ktorého znenie bolo zmenené novelou - zákonom č. 568/2007 Z. z. a je nutné

aplikovať smernicu č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vzhľadom na
to, že zmluva o splátkovom úvere bola uzavretá dňa 04.11.2004, nie je možné aplikovať ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v platnom znení. Súd však poukázal, že hoci nie je možné
na daný zmluvný vzťah aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení od 01.01.2008, súd
dal do pozornosti nález Ústavného súdu ČR zo dňa 15.06.2009, I. ÚS 342/09, podľa ktorého i v

prípade „de facto“ spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti zákona, ktorým
bol režim spotrebiteľských zmlúv do nášho právneho poriadku transformovaný, je treba cestou výkladu
podústavného práva dosiahnuť, zabezpečiť právnu ochranu i v týmto prípadoch, nakoľko materiálne
nahliadanie pozície kontrahenta uzatvárajúceho zmluvy pred nadobudnutím účinnosti zákona sa nijako
nelíšila od spotrebiteľa uzatvárajúceho zmluvu už v režime spotrebiteľských zmlúv. To znamená, že
práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré by mali podľa neskoršej právnej

úpravy povahu tzv. neprijateľných, resp. neprimeraných podmienok a ktoré by tak boli s poukazom na
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v platnom znení ex lege neplatné, nemôže v zmysle § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka a § 265 Obchodného zákonníka požívať právnu ochranu. Následne súd citoval
ust. § 261 ods. 3 písm. d/, § 497, § 303 Obchodného zákonníka, § 546 Občianskeho zákonníka, § 1
ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení do 30.06.2006. Podľa súdu z uvedeného vyplýva, že

predmetná zmluva o úvere sa nespravuje zákonom č. 258/2001 Z. z. vzhľadom na účel úveru vyplývajúci
zo zmluvy o úvere s poukazom na § 1 ods. 2 citovaného zákona. Súd poukázal na to, že ručiteľský
záväzokjeakcesorickýmzáväzkom,tedaviažesakhlavnémuzáväzku,t.j.kzmluveosplátkovomúvere,
preto aj daný záväzok sa spravuje totožnými právnymi predpismi, pričom zmluva o úvere je absolútny
obchod. Je nepochybné, že Dohoda o ručení bola uzavretá pred novelou Občianskeho zákonníka, teda

pred 01.01.2008. Súd poukázal na to, že Dohoda o ručení je akcesorická ku vzťahu - k zmluve o úvere,
ktorú súd posúdil, že ide o spotrebiteľskú zmluvu vzhľadom na smernice ES, avšak spravujúcu sa
Obchodným zákonníkom.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý vzťah medzi žalobcom
a žalovanou vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský, nakoľko tento vznikol zo zmluvy o splátkovom

úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu ako právnickou osobou pri výkone jeho
obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a dlžníčkou G. M. ako spotrebiteľom - fyzickou osobou, keď
vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by dlžníčka pri uzatváraní a plnení zmluvy konala
v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a že jej bol poskytnutý na účely podnikania. Pokiaľ
žalobca poukazuje na charakter zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu, aj keď ustanovenie §

261 ods. 6 Obchodného zákonníka výslovne uvádza, že právne vzťahy z absolútnych obchodov sa
spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, prostredníctvom ustanovenia
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom už v čase uzavretia úverovej zmluvy) došlo
k rozdeleniu obchodno-právnych vzťahov aj na ďalšiu kategóriu, ktorú predstavujú vzťahy medzi
podnikateľom (ako dodávateľom) a spotrebiteľom. Spotrebiteľskou zmluvou je pritom akákoľvek

súkromnoprávna zmluva, ktorá sa vyznačuje definičnými znakmi uvedenými v uvedenom ust. § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka a v Smernici 93/13/EHS bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym
zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným zákonom. Vzhľadom na uvedené, aj
keď má úverová zmluva nesporne charakter absolútneho obchodu, je potrebné pri posudzovaní
nárokov z nej aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. I keď súdna prax vo vzťahu k aplikácii

Občianskeho či Obchodného zákonníka nebola jednotná, je potrebné túto v súčasnosti posudzovať
aj v kontexte s aktuálnym znením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Novela Občianskeho
zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely
tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Cieľom

prijatia uvedenej právnej normy bolo práve odstránenie výkladových problémov v otázke použitia
Občianskeho alebo Obchodného zákonníka na spotrebiteľské vzťahy, a vzťahy s nimi súvisiace.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nevidel odvolací súd v súčasnosti dôvod nepostupovať v súlade
s tou doterajšou súdnou praxou, ktorá v prípade spotrebiteľských vzťahov uprednostňovala použitie
Občianskeho zákonníka. Z toho dôvodu mal súd na zmluvu o splátkovom úvere správne aplikovať

ustanovenia Občianskeho zákonníka. Taktiež aj na Dohodu o ručení, ktorá sa vzhľadom na akcesorickú
povahu viaže k zmluve o splátkovom úvere.10. Pokiaľ žalovaná v konaní namietala neplatnosť Dohody o ručení okresný súd v napadnutom
rozhodnutí v prvom rade konštatoval, že postupoval zmysle intencií odvolacieho súdu, ktorého názorom
v bode 18 odôvodnenia (Právny úkon sa urobil slobodne, vážne a právny úkon je zrozumiteľný a nie je

zrejmé, ktoré konkrétne objektívne skutočnosti nasvedčujú záveru prvostupňového súdu. Teda nie sú
zrejmé konkrétne úvahy ohľadom neslobody, nevážnosti, neurčitosti a nezrozumiteľnosti) bol viazaný.
Vzhľadom na to okresný súd konštatoval, že keďže iné skutočnosti súdu už neboli preukázané a zistené
a pokiaľ dovtedy vykonané dokazovanie a zistené skutočnosti pre konštatovanie neplatnosti úkonu boli
pre odvolací súd nepostačujúce s tým, že vyslovil, že úkon je slobodný, vážny, zrozumiteľný, nebolo

možné zaujať iný záver než ten, že Dohoda o ručení je platná. Okrem toho uviedol, že je nesporné
uzavretie zmluvy o úvere, Dohody o ručení, ktorú pokiaľ žalovaná si riadne neprečítala, resp. konala na
príkaz svojej matky, nemôže to byť na úkor žalobcu. Žalovaná nesie riziko v prípade uzavretia Dohody
o ručení, nemôže sa spoliehať na riadne plnenie zo strany dlžníka a pokiaľ dlžník neplní, je povinný
plniť ručiteľ. Pokiaľ nemala o tom vedomosť, vyplýva to zo zákonných ustanovení a neznalosť zákona
neospravedlňuje a nezbavuje ju to povinnosti. Žalovaná je svojprávna bez obmedzenej, či zbavenej

spôsobilosti, a preto bolo jej vecou, či zmluvu si riadne prečíta.
Aj keď odvolací súd nevyslovil v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení záväzný právny názor v zmysle
§ 391 ods. 2 C. s. p. ohľadom posúdenia právneho úkonu Dohody o ručení, nakoľko len vysvetľoval,
kedy sa právny úkon urobí slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, stotožnil sa so záverom okresného
súdu v tom, že Dohoda o ručení zo dňa 04.11.2004 je platná z dôvodov uvedených ním v bode 44

odôvodnenia. Z vykonaného dokazovania (výsluchom žalovanej a svedkov) ani podľa odvolacieho súdu
nevyplynulo preukázanie takých objektívnych skutočností, ktoré by nasvedčovali inému záveru súdu.
Odvolanie žalovanej v tejto časti nepovažoval preto za dôvodné.

11. Žalovaná v odvolaní namietala aj nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Nestotožňovala sa so

záverom súdu v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého je aktívna legitimácia žalobcu daná a došlo k
platnému postúpeniu. Súd záver odôvodnil poukazom na to, že predmetom tohto konania nie je zmluva
o postúpení, stranami konania nie sú ani všetky zmluvné strany tej zmluvy a s poukazom na ustálenú
súdnu prax nie je možné v takýchto konaniach posudzovať platnosť/neplatnosť zmluvy o postúpení.
Napriek tomu čo sa týka namietanej aktívnej legitimácie poukázal na ust. § 92 ods. 7 zákona o bankách

v znení ku dňu uzatvorenia Zmluvy o postúpení a stanovisko NBS č. ODB-7234/2014 (banka môže
postúpiť svoju pohľadávku na tretiu osobu aj bez súhlasu klienta, pričom ak je úver splatný v splátkach,
banka má právo postúpiť postupníkov celú, teda aj nesplatnú časť pohľadávky z úveru za podmienok,
že klient nesplnil riadne a včas, jeho omeškanie trvá viac ako 90 dní bol písomne vyzvaný).
Nakoľkosažalobcanárokudomáhaakopostupníkpôvodnéhoveriteľa(Slovenská sporiteľňa,a.s.,)bolo

aj podľa odvolacieho súdu preto potrebné, aby žalobca v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu,
teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa.
Ustanovenie § 92 ods. 7 zákona o bankách účinného ku dňu postúpenia pohľadávky t.j. 22.10.2008
je ustanovením špeciálnym vo vzťahu k všeobecnej úprave postúpenia upravenej v ust. § 524 a nasl.
Občianskehozákonníkaavzmyslezásadyprednostišpeciálnehopredpisupredpredpisomvšeobecným

je prednostne aplikovateľné na právny vzťah týkajúci sa bankovej pohľadávky. Jeho účelom je upraviť
špeciálny režim pri postupovaní pohľadávky banky, ktorá má v zmysle citovaného zákona postavenie
subjektu sui generis vzhľadom na jej špecifické oprávnenie a povinnosti vyplývajúce zo zákona o
bankách. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že banka môže pohľadávku postúpiť inej osobe
za podmienky, že dlžníka, ktorý je v omeškaní s úhradou dlžnej sumy na jej úhradu písomne vyzve a

dlžník je napriek tomu s úhradou dlžnej sumy viac ako 90 dní v omeškaní. V prípade, ak dlžník pred
postúpením pohľadávky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jej príslušenstva, uhradí,
banka už toto právo (t. j. právo postúpiť pohľadávku) uplatniť nemôže, okrem prípadu, ak súčet všetkých
omeškaní so splnením, čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke, presiahol jeden rok. Z
uvedeného jednoznačne vyplýva, že banka pred postúpením svojej pohľadávky musí klienta vždy (t. j.

aj v prípade, ak súčet omeškaní dlžníka so splnením, čo len časti toho istého peňažného záväzku voči
banke presiahol jeden rok) najskôr vyzvať na úhradu peňažného záväzku, pričom postúpiť pohľadávku
voči dlžníkovi môže až potom, ako dlžník po márnom uplynutí 90 dní od výzvy banky svoj dlh voči banke
nesplní.
Odvolací súd s poukazom na namietanie žalovanej, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno

preukázaním výzvy pre dlžníčku na plnenia, ktorou skutočnosťou sa okresný súd nezaoberal, doplnil v
odvolacom konaní dokazovanie. V tomto smere vyzval žalobcu na oznámenie, či bola G. M. ako dlžníčka
v zmysle zmluvy o splátkovom úvere vyzývaná zo strany jeho právneho predchodcu na zaplatenie
omeškaných čiastok úveru a to od uzatvorenia zmluvy t.j. 04.11.2004 do postúpenia pohľadávkyžalobcovi na základe zmluvy uzatvorenej dňa 22.10.2008 a tým, aby predložil výzvy aj s doručenkami
o posielaní, resp. ich doručení dlžníčke. Z vyjadrenia žalobcu a predložených listín mal preukázané, že
právny predchodca žalobcu vyzval dlžníčku G. M. listom z 19.04.2006 (č.l. 599 spisu) ako aj žalovanú

ako ručiteľku (č.l. 479 spisu) na zaplatenie omeškaných splátok. Dlžníčka G. M. ako aj žalovaná ako
ručiteľkavýzvyprevzalidňa26.04.2006(č.l.600,601spisu).Uvedenézisteniabolidoručenénavedomie
ajsplnomocnenémuzástupcovižalovanejatodňa26.01.2008(č.l.609spisu),naktorétentonereagoval.
Odvolací súd ich preto považoval za nesporné.
Vykonaným dokazovaním tak bolo preukázané, že dlžníčka bola v omeškaní viac ako 90 dní (posledná

splátka bola zaplatená dňa 20.03.2005 - č.l. 104 spisu), bola vyzvaná na zaplatenie dlhu, pričom dlh
neuhradila. Podľa odvolacieho súdu boli tak splnené podmienky uvedené v ust. § 92 ods. 7 zákona o
bankách vo vzťahu k dlžníčke i ručiteľke. Žalobca tak preukázal, že splátky splatné do 22.10.2008 t.j.
do uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom boli v
čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky splatnými (pred postúpením pohľadávky voči žalovanej
nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti ani k inému ukončeniu zmluvy o úvere). Možno preto

konštatovať, že bol splnený zákonný predpoklad pre platné postúpenie pohľadávky banky v tejto časti.

12. Žalovaná v konaní pred okresným súdom ako i v odvolaní mala za to, že nárok žalobcu je v časti
premlčaný. Podľa nej síce je Dohoda o ručení uzatvorená v režime obchodného práva, jedná sa o
spotrebiteľský vzťah, na ktorý je potrebné podľa jej názoru aplikovať podmienky občianskeho práva aj

čo sa premlčateľnosti nároku týka.
Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že premlčanie súd posudzoval podľa ust.
Obchodného zákonníka, aj napriek tomu, že ide o spotrebiteľský vzťah. Súd mal za to, že by bolo
nespravodlivé a došlo by k porušeniu právnej istoty, keby mal posudzovať zmluvu podľa Obchodného
zákonníka ale premlčanie podľa Občianskeho zákonníka, lebo ide o spotrebiteľa, resp. je to pre

spotrebiteľa výhodnejšie, hoci on je ten, ktorý niečo porušil a neplnil. Súd preto posúdil aplikáciu
Obchodného zákonníka aj na premlčanie. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd sa zaoberal
okamihom splatnosti úveru. Zo zmluvy o úvere je nepochybné, že deň splatnosti poslednej splátky bol
stanovený na 20.09.2014. Žaloba na rozhodcovskom súde bola podaná dňa 05.11.2010, splátky úveru
sú premlčané do 04.11.2006. Žalobca si v tomto konaní po čiastočnom späťvzatí uplatňoval už len

pohľadávku - splátky splatné od 30.11.2006 do 20. 09.2014, teda splátky, ktorých splatnosť nastala
počas premlčacej lehoty. Z daných dôvodov súd posúdil, že vznesená námietka premlčania zo strany
žalovanej nie je opodstatnená a nárok žalobcu nemožno s ohľadom na plynutie štvorročnej premlčacej
lehoty považovať za premlčaný.
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovanej spočívajúcu v nesprávnej aplikácii ustanovení Obchodného

zákonníka pri posudzovaní premlčania uplatneného nároku, táto je dôvodná.
Podľa odvolacieho súdu aj keď má úverová zmluva nesporne charakter absolútneho obchodu, je
potrebné na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy a súčasnú súdnu prax,
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nevidel odvolací súd
v súčasnosti dôvod nepostupovať v súlade s doterajšou súdnou praxou, v zmysle ktorej vychádzajúc zo

znenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného je potrebné otázku premlčania v spotrebiteľských
vzťahoch posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. K právnemu posúdeniu premlčania práva odvolací
súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.04.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého
„ust. § 52 od. 2 tretej vety Občianskeho Zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho
účinnosťou“.

13. Žalovaná v odvolaní mala za to, pri akceptácii aplikácie trojročnej premlčacej lehoty podľa
Občianskeho zákonníka sú nepremlčanými splátkami až splátky od 21.11.2007, nie 21.11.2006 ako si

uplatňuje žalobca.
V konaní si žalobca na žalovanej uplatňoval sumu 12.777,50 eur predstavujúcu splátky splatné od
20.11.2006 do 20.09.2014 (95 splátok x 134,50 eur).
Podľa odvolacieho súdu s ohľadom na to, že žaloba na rozhodcovský súd o zaplatenie sumy 17.429,07
eur s prísl. bola podaná dňa 18.11.2010 ako aj trojročnú premlčaciu dobu by nepremlčanými mali

byť splátky od 18.11.2007. Slovenská sporiteľňa, a.s., pohľadávku voči dlžníčke postúpila žalobcovi
dňa 22.10.2008. Pred uvedeným dňom nedošlo zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s, k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti ako to vyplýva z jej oznámenia (č.l. 111 spisu). Taktiež ani úver nenadobudol
konečnú splatnosť lebo k tomuto došlo až 20.09.2014. Za tohto stavu mohla Slovenská sporiteľňa,a.s., postúpiť len pohľadávku splatnú do dňa 22.10.2008 a len táto mohla byť preto predmetom sporu.
Vzhľadom na uvedené bolo možné žalobcovi priznať len splatnú časť pohľadávky zodpovedajúcu len
splátkam splatným do dňa postúpenia pohľadávky, t.j. 22.10.2008. Nepremlčanými sú tak splátky od

18.11.2007 do 22.10.2008, teda splátky v počte 12 (k 20. dňu v mesiaci - 20.11.2007, 20.12.2007,
20.01.2008, 20.02.2008, 20.03.2008, 20.04.2008, 20.05.2008, 20.06.2008, 20.07.2008, 20.08.2008,
20.09.2008, 20.10.2008). Pri mesačnej splátke v sume 134,50 eur je to celkove suma 1.614. eur (134,50
eur x 12). Z uvedenej sumy odpočítal platbu v sume 100 eur zaplatenú žalovanou dňa 19.07.2010 (viď
návrh na začatie rozhodcovského konania zo dňa 03.11.2010 - č.l. 56 spisu). Rozdiel predstavuje tak

sumu 1.514 eur, ktorú zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi a to spolu s úrokmi z omeškania z každej
jednotlivej splatnej splátky od nasledujúceho dňa po ich splatnosti (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. t.j. od 25.04.2007 do 28.10.2008 - 8,5 %).

14. Z týchto dôvodov odvolací súd pre nesprávne právne posúdenie veci rozsudok okresného súdu
zmenil a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 1.514 eur s prísl. Vo zvyšnej časti a to ohľadom

sumy 11.263,50 eur s prísl. žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 256 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 C. s. p. Žalobca sa na žalovanej domáhal zaplatenia sumy
17.429,07 eur (ako pôvodne uplatnenej sumy v rozhodcovskom konaní). Ohľadom sumy 4.651,57 eur

bolo konanie zastavené pre späťvzatie čo procesne zavinil žalobca keďže vzal žalobu späť bez udania
dôvodu (pokiaľ bolo uznesením č. k. 8C/75/2014-115 zo dňa 06.11.2014 konanie zastavené ohľadom
sumy 4.561,57 eur správne to mala byť suma 4.651,57 eur keďže uplatňovanou bola suma 12.777,50
eur s prísl. /17.429,07 - 12.777,50 eur = 4.651,57 eur/ - poznámka odvolacieho súdu), suma 1.514
eur bola žalobcovi rozsudkom priznaná a ohľadom sumy 11.263,50 bola žaloba zamietnutá. Úspech

žalobcu tak predstavuje suma 1.514 eur, v percentuálnom vyjadrení 8,69 %, neúspech suma 15.915,07
eur (4.651,57 eur + 11.263,50 eur), v percentuálnom vyjadrení 91,31 %. Rozdiel predstavuje 82,62
%. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania prvej
inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 82,62 %. O výške náhrady trov konania následne rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

16. Vychádzajúc z vyhodnotenia miery úspechu strán sporu na výsledku daného súdneho konania patrí
potom štátu právo na náhradu trov, ktoré vznikli z titulu výsluchu žalovanej na mieste samom (4,63 eur)
a v súvislosti s týmto sporom proti žalobcovi. Odvolací súd preto rozhodol, že Slovenská republika má
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a

podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).