Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/294/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114210656
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5114210656.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a

členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: V. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX F. č. XXX, zastúpený JUDr. Martinom Olosom, advokátom, so sídlom F. F. X, XXX XX K.
V., proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova
2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody vo výške 773,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 6C/212/2014-113 zo dňa 11. mája 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 6C/212/2014-113 zo dňa 11. mája 2018 v prvej vete výroku, ktorým
bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 670,54 Eur spolu s úrokmi z omeškania

vo výške 5,5 % ročne zo sumy 670,54 Eur od 28.11.2013 do zaplatenia a v tretej vete výroku o trovách
konania, p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .

Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
670,54 Eur spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania z priznanej sumy za obdobie od 28.11.2013 do

zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (veta prvá výroku). Vo zvyšnej časti
žalobu zamietol (veta druhá výroku). Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 70 % (veta tretia výroku).

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na okresnom súde dňa 22.03.2014
si žalobca uplatnil voči žalovanému právo na zaplatenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z.

z.“) vo výške 773,80 Eur s príslušenstvom, ktorá predstavuje trovy obhajoby v trestnom konaní. Svoju
žalobu odôvodnil tým, že uznesením povereného policajta OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA/2010
zo dňa 01.10.2010 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin
poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona, voči ktorému
podal obvinený (žalobca) v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, o ktorej dňa 26.10.2010 rozhodla
dozorujúca prokurátorka Okresnej prokuratúry Žilina uznesením č.k. 2Pv/241/10-13 tak, že sťažnosť ako
nedôvodnú zamietla. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Žilina uznesením č.k. 2Pv/241/10-19 zo dňa

05.04.2011 podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku trestné stíhanie žalobcu ako obvineného
zastavila, nakoľko skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Odvolanie
poškodeného bolo uznesením Krajskej prokuratúry v Žiline č.k. 3Kpt/126/11-4 zo dňa 09.05.2011
podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zamietnuté a rozhodnutie o zastavení trestnéhostíhania nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 09.05.2011. V priebehu trestného konania si žalobca
zvolil obhajcu, ktorému na základe vykonaných úkonov právnej služby zaplatil tarifnú odmenu a
náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 773,80 Eur, zaplatenie ktorých preukazoval príjmovými

pokladničnými dokladmi zo dňa 15.01.2011 na sumu 200,00 Eur a zo dňa 20.12.2011 na sumu 573,80
Eur. V súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní si uplatnil nárok na náhradu škody
titulom trov obhajoby v trestnom konaní v sume 773,80 Eur. Súčasťou uplatneného nároku bolo
aj príslušenstvo pohľadávky vo forme zákonného úroku z omeškania počnúc dňom 28.05.2013 do
zaplatenia.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení, doručenom okresnému súdu dňa 07.03.2018, žiadal žalobu v celom
rozsahu zamietnuť. Nestotožnil sa s tým, že by nezákonným rozhodnutím, od ktorého žalobca odvodzuje
svoj nárok, bolo práve uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi zo dňa 01.10.2010 v spojení
s uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry Žilina zo dňa 05.04.2011. Žalovaný poukázal na ust.
§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého predmetný nárok možno uplatniť iba vtedy,

ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre jeho
nezákonnosť príslušným orgánom. Konštrukcia predkladaná žalobcom je v rozpore s týmto znením
zákona. V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje zákon, ktorý by za orgán príslušný na
zmenu, resp. zrušenie rozhodnutia o vznesení obvinenia orgánu činného v trestnom konaní, určoval
súd a už vôbec nie extenzívnym výkladom zákona. Poukázal, že zákon č. 514/2003 Z. z. stojí na

prísnej absolútnej objektívnej zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu, preto rozširovanie skutkových
podstát, ktoré sú základom pre priznanie nároku na náhradu škody, by bolo zásahom súdnej moci
do tvorby práva, ktorá v právnom poriadku SR nie je zverená súdom, ale zákonodarnej moci. Výklad
zákona (formulovaného reštriktívne) v žiadnom prípade nemôže ísť nad rámec zákona, a pokiaľ súdne
rozhodnutie vychádza výlučne z výkladu odporujúcemu zákonu, je nutné také rozhodnutie označiť za

arbitrárne. V právnom štáte žiadne rozhodnutie nemôže stáť nad zákonom a každé rozhodnutie musí
mať v zákone svoj podklad (článok 144 ods. 1 Ústavy SR). Zdôraznil, že na priznanie nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným rozhodnutím je potrebné kumulatívne splnenie troch
podmienok, pričom v tomto prípade nie je splnená základná z podmienok, a to existencia nezákonného
rozhodnutia ako základ pre nárok uplatnený žalobcom, a preto žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

4. Súd prvej inštancie na rozhodnutie o nárokoch žalobcu aplikoval ustanovenia § 1 písm. a/, § 2, § 3
ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, b/, f/, m/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, ods. 2, § 16
ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, ods. 3, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 121 ods. 3, § 122 ods. 1, ods. 2, §

517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 v spojení s § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z., príslušných ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 a zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách v spojení s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z. z.

5.Okresnýsúdmalzato,ževzmysleustanovenia§4ods.1písm.f/zákonač.514/2003Z.z.príslušným

orgánom konať v mene žalovaného (Slovenskej republiky) je Generálna prokuratúra SR. Vo vzťahu k
splneniu procesnej podmienky pre konanie súdu v predmetnej veci, a to predbežnému prerokovaniu
nároku žalobcu v zmysle § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. konštatoval, že ku dňu rozhodnutia
súdu (11.05.2018) zo strany GP SR nedošlo k uspokojeniu nároku žalobcu a ani k oznámeniu, že
jeho nárok neuspokojí, a teda zjavne márne uplynula 6-mesačná lehota v zmysle § 16 ods. 4 zák. č.

514/2003 Z.z. (pre jej začiatok bol určujúci deň 27.05.2013, kedy žalobca doručil žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody MV SR so zachovaním účinkov podania žiadosti v zmysle § 15
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.). V čase podania žaloby na súde dňa 24.03.2014 už došlo k uplynutiu lehoty
na predbežné prejednanie uplatneného nároku, a tým k splneniu zákonnej podmienky predbežného
prerokovania nároku na príslušnom orgáne.

6. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané všetky hmotno-právne predpoklady vzniku nároku
žalobcu na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia (nezákonné rozhodnutie, škoda, resp.
nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody). Uvedený
záver vyplýva z tej skutočnosti, že voči žalobcovi ako obvinenému bolo uznesením povereného policajta

OO PZ Bytča, ČVS:ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 vznesené obvinenie zo spáchania
trestného činu, voči ktorému sa žalobca bránil podaním sťažnosti, pričom predmetná sťažnosť bola
zamietnutá prokurátorkou Okresnej prokuratúry Žilina uznesením sp. zn. 2Pv 241/10-13 zo dňa
26.10.2010 ako nedôvodná. Účelom uznesenia o vznesení obvinenia je odsúdenie páchateľa (v súdenejveci žalobcu), k čomu však nedošlo, pretože trestné stíhanie voči žalobcovi ako obvinenému bolo
zastavené uznesením Okresnej prokuratúry Žilina sp. zn. 2Pv 241/10-33 zo dňa 05.04.2011 z dôvodu,
že skutok kladený žalobcovi za vinu nie je trestným činnom a nie je ani dôvod na postúpenie veci.

Zohľadniac vyššie prezentovaný právny základ a skutkové okolnosti prejednávaného sporu súd prvej
inštancie uzavrel, že v danom prípade bola naplnená podmienka podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č.
514/2003 Z.z. pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, t.j. existencia nezákonného rozhodnutia
(uznesenie povereného policajta OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010), voči
ktorému žalobca podal včas riadny opravný prostriedok (sťažnosť).

7. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v
zmysle§6ods.1vetaprvázákonač.514/2003Z.z.jezrušeniealebozmenaprávoplatnéhorozhodnutia,
ktorým bola škoda spôsobená, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Zákon výslovne
neupravuje nárok na náhradu škody v prípade zastavenia trestného stíhania voči obvinenému. Ide
o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,

pri ktorom treba vychádzať z výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o
vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania (alebo
oslobodenie spod obžaloby). Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na

nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok trestného stíhania. Vzhľadom na uvedené je potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté,
a teda v rámci spoločnosti utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú. Tento právny nárok
treba hľadať nielen v článku 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj vo všeobecnej rovine, predovšetkým v článku

1 ods. 1 Ústavy SR. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako
nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím (rozsudok NS ČR z 23.02.1990 sp.zn.
1Cz/6/90, rozsudok NS SR z 28.06.1993 sp.zn. 1Cdo/53/93, rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/194/2010 zo
dňa 30.03.2011, uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/64/2008 zo dňa 30.09.2019).

8. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela súdna judikatúra k záveru, že ak došlo k
zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (uznesenie NS SR z 18.08.2010 sp.zn. 4MCdo/15/2009).

9. Súd prvej inštancie si osvojil právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v citovanom uznesení
NS SR sp.zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010, ktorý odzrkadľuje doterajšiu súdnu prax, zdôrazňujúc

objektívny charakter zodpovednosti štátu (§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) a vychádzajúc z toho, že táto
zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok trestného konania.

10. Pokiaľ ide o samotnú výšku žalobcom uplatneného nároku v prejednávanej veci súd dospel k
záveru, že žalobca nesporne účelne vynaložil náklady na trovy právneho zastúpenia - obhajoby v

trestnomkonaní,akuhradiltrovyprávnehozastúpenia(čopreukázalpríjmovýmipokladničnýmidokladmi
vystavenými jeho obhajcom a táto skutočnosť bola medzi stranami nesporná) za nasledovné úkony
právnej služby: 1. príprava a prevzatie obhajoby vrátane prvej porady s klientom dňa 08.10.2010; 2.
sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 08.10.2010; 3. účasť na vyšetrovacích úkonoch
- výsluch obvineného dňa 22.10.2010; 4. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa

11.11.2010; 5. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 11.11.2010; 6. účasť na
vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 08.12.2010; 7. účasť na vyšetrovacích úkonoch -
konfrontácia svedkov H. a H. dňa 03.02.2011; 8. účasť pri oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania
dňa 03.02.2011. Okresný súd konštatoval, že účtované trovy obhajoby za uvedené úkony právnej služby,
ako aj náhrada výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (tzv. režijný paušál)

boli vyúčtované v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení
účinnom v čase vykonania úkonov právnej služby na sumu 542,06 Eur. V časti uplatneného nároku na
náhradu škody zodpovedajúcej výške náhrady za stratu času, vyúčtované náklady vo výške 96,76 Eur
zodpovedali výške náhrady za stratu času vyúčtovanú pri jednotlivých úkonoch právnej služby. Žaloba včasti uplatneného nároku na náhradu škody zodpovedajúcej výške náhrady cestovného vyúčtovaného
pri jednotlivých úkonoch právnej služby bola dôvodná čo do výšky 31,72 Eur. Súd prvej inštancie tak
vyhovel žalobe v časti o zaplatenie sumy 670,54 Eur (542,06 Eur + 96,76 Eur + 31,72 Eur) a vo zvyšnej

časti v rozsahu sumy 103,26 Eur žalobu ako nedôvodnú zamietol. Následne súd zamietol žalobu aj v
časti uplatneného príslušenstva v zamietajúcej časti nároku.

11. Okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal aj námietkami žalovaného proti uplatnenej výške
škody. Ako nedôvodnú vyhodnotil okresný súd námietku voči úkonu - príprava obhajoby vrátane prvej

porady s klientom. Konštatoval, že nepochybne zo strany obhajcu došlo k prevzatiu obhajoby a súčasne
logicky s tým spojenej príprave tejto obhajoby. Zdôraznil, že zo znenia ust. § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že ak si vec nevyžaduje pri prevzatí veci aj prvú poradu s klientom,
tak ju nemusí klient absolvovať, čo neznamená, že advokát nemá nárok na odmenu za tento úkon,
keďže v sebe zahŕňa prvotné oboznámenie sa s vecou, naštudovanie problematiky, prípravu podkladov.
Ak advokát uskutoční pri prevzatí veci aj prvú poradu s klientom, táto nie je samostatným úkonom,

ale je už zahrnutá do jedného právneho úkonu. Ako nedôvodnú námietku žalovaného vyhodnotil aj
to, že sa obhajca nezúčastnil výsluchu svedkyne Y. H.. Z obsahu vyšetrovacieho spisu vyplynulo, že
obhajca sa zúčastnil na výsluchu menovanej svedkyne, ktorý sa však konal dňa 11.11.2010 a nie dňa
15.01.2011, ako nesprávne vo vyúčtovaní uviedol obhajca. Nesprávne vyúčtovanú paušálnu náhradu,
ako aj cestovné náhrady a náhradu za stratu času pri tomto úkone súd zohľadnil vo výške žalovaného

nároku.
12. Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že v trestnom konaní bol
vykonaný úkon právnej služby - ďalšia porada s klientom dňa 27.01.2011. V tomto smere súd
nepovažoval za postačujúci argument žalobcu, že potreba ďalšej porady s klientom vyplynula sama o
sebe z nadchádzajúceho úkonu orgánu činného v trestnom konaní - konfrontácie svedkov H. a H.. Tento

argument nebol postačujúci na to, aby súd dospel k záveru, že k tomuto úkonu právnej služby došlo a
čo bolo konkrétnym obsahom tejto porady. Z uvedeného dôvodu nepriznal žalobcovi nárok na náhradu
škody v rozsahu zodpovedajúcom náhrade trov obhajoby za tento úkon právnej služby.

13. V kontexte s námietkou žalovaného, že žalobca nepreukázal vynaloženie cestovných výdavkov jeho

obhajcu, okresný súd zdôraznil, že zo samotnej logiky veci, že úkony neboli uskutočňované v mieste
sídla obhajcu, obhajca musel absolvovať cestu z miesta svojho sídla do miesta konania týchto úkonov
prípravného konania, t.j. zo B. do L. a späť, teda je nepochybné, že s vykonaním týchto ciest vznikli
obhajcovi žalobcu aj cestovné výdavky. Bolo účelné, aby na cestu z miesta svojho sídla do miesta
dotknutých úkonov právnej služby a späť vykonal cestu osobným motorovým vozidlom, keďže tým

predišiel navyšovaniu trov obhajoby v podobe náhrady za stratu času. Žalobca preukázal, že v danom
čase vykonania dotknutých úkonov obhajoby bol obhajca vlastníkom a držiteľom osobného motorového
vozidla zn. Fiat Stilo EVČ: ZA 163DO a súd nemal žiadnu dôvodnú pochybnosť o tom, že obhajca na
dotknuté cesty nepoužil práve označené osobné motorové vozidlo. Z pohľadu námietky žalovaného
považoval súd za nepreukázané vyúčtovanie cestovných náhrad za úkon právnej služby - výsluchu

svedkyne H. dňa 15.01.2011, keďže tento úkon bol vykonaný 11.11.2010 (po výsluchu svedka H.), preto
náhradu cestovných výdavkov účtovanú pri tomto úkone právnej služby žalobcovi za tento úkon súd
nepriznal.

14. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou žalovaného

nároku od 28.05.2013, od ktorého dňa si uplatnil úrok z omeškania. Uviedol, že zákonná lehota 6
mesiacov na predbežné prerokovanie nároku podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. začala
žalovanému plynúť nasledujúcim dňom od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, t.j. dňom 27.05.2013 (aj napriek tomu, že žiadosť bola podaná na nepríslušnom orgáne,
pretože účinky tejto žiadosti zostali zachované) a v súlade s ust. § 122 ods. 2 OZ uplynula dňa

27.11.2013. Keďže žalovaný v zákonom poskytnutej lehote predbežne neprerokoval nárok žalobcu na
náhradu škody a ani neoznámil žalobcovi, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí, nasledujúcim
dňom, t.j. 28.11.2013 sa dostal do omeškania. Žalobcovi vzniklo právo požadovať od žalovaného úroky
z omeškania (v zmysle § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 v znení
účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013 v spojení s ust. § 10c citovaného nariadenia v znení účinnom od

01.02.2013) vo výške 8,25 % ročne od 28.11.2013 do zaplatenia z priznanej sumy 670,54 Eur, avšak
žalobca si uplatnil úrok z omeškania len vo výške 5,5 % ročne, ktorý mu v tejto výške súd priznal a
žalobu v časti uplatneného príslušenstva (t.j. úrokov z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 670,54
Eur od 28.03.2013 do 27.11.2013) zamietol.15. Záverom súd uviedol, že v zmysle § 232 ods. 3 CSP nevzhliadol dôvod, pre ktorý by mal žalovanému
poskytnúť inú lehotu na plnenie ako zákonnú t.j. tri dni od právoplatnosti rozsudku. Súd mal za to, že

žalovaný je štát, ktorý samotný prostredníctvom zákonodarcu stanovil na plnenie v Civilnom sporovom
poriadku lehotu troch dní od právoplatnosti rozsudku a rozpočtové procesy GP SR ako štátneho orgánu
konajúceho v mene žalovaného nemôžu ísť na ťarchu žalobcu v zmysle ďalej predlžovať uspokojenie
nároku žalobcu (jeho priznanej pohľadávky týmto rozsudkom).

16. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že
žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu pomernej časti trov konania v rozsahu 70 %.

17.Protitomutorozsudkudovýroku,ktorýmbolažalovanémuuloženápovinnosťzaplatiťžalobcovisumu
670,54 Eur spolu s príslušenstvom a do výroku o trovách konania, podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veciarozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Vnapadnutej
časti žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že nárok
uplatnený žalobcom nemá oporu v zákone č. 514/2003 Z.z., a to z dôvodu absencie nezákonného
rozhodnutia. V celom rozsahu odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia zo dňa 07.03.2018, ako
aj vyjadrenie na pojednávaní dňa 11.05.2018 týkajúce sa nedôvodnosti nároku žalobcu uplatneného

z titulu, že uznesenie o vznesení obvinenia má byť nezákonným rozhodnutím. Uviedol, že zákon
č. 514/2003 Z.z. striktne a jednoznačne vymedzuje, že nezákonným rozhodnutím je iba právoplatné
rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v danom
prípade nestalo. Žiadnym výkladom a už vôbec nie extenzívnym, nemožno reštriktívne formulovaný
zákon vykladať v prospech žalobcu. Pokiaľ tak súd prvej inštancie učinil, jeho rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Objektívna zodpovednosť štátu je vykladaná súdom v rozpore
so zmyslom a účelom zákona. V trestnej veci, v čase vznesenia obvinenia žalobcovi, nešlo o žiadny
svojvoľný postup orgánov činných v trestnom konaní, ale o jediný možný a zákonný postup pre zistenie
trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu k skutku, ktorý sa stal. Vznesenie obvinenia bolo teda jediné
rozhodnutie, ktoré bolo v právnom štáte možné od orgánov činných v trestnom konaní očakávať. V

danom prípade uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonné, a teda ani titul na náhradu škody
nie je daný (na porovnanie II. ÚS 163/2013). Ústavný súd v náleze IV. ÚS 296/2014 zo dňa 06.05.2015
konštatoval, že aj prípadné oslobodenie páchateľa spod obžaloby v trestnom konaní neznamená, že
sa nedopustil protiprávneho konania, čo má vplyv na príčinnú súvislosť medzi škodou, ktorej náhradu
si uplatňoval a obvinením, ktoré mu v trestnej veci bolo vznesené. Zotrval na námietkach voči trovám

trestného konania, že nebola preukázaná prvá porada obhajcu s klientom, pretože podľa jeho názoru
obhajcovi patrí odmena za tento úkon len ak je vykonaný komplexne t.j. vrátane prvej porady (§ 14 ods. 1
písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) a vo vzťahu k uplatnenému nároku na cestovné zotrval na porušení
koncentračnej zásady v neprospech žalovaného. Pretože sa súd v rozsudku dostatočne nevysporiadal s
argumentáciou žalovaného, má to za následok inú vadu konania, a teda i nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
potvrdiť a žalovanému uložiť povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. Rozsudok súdu
prvej inštancie považuje za vecne správny a s týmto sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd vyčerpávajúcim
spôsobomvysvetlildôvodysvojhomeritórnehorozhodnutiaajehoskutkovéaprávnezáverypovažujeza

správne. Odvolanie žalovaného označil za všeobecné, pozostávajúce zo špekulatívnych, nepravdivých
a nepreukázaných tvrdení a žalovaný sa dovoláva aplikácie práva v priamom rozpore nielen s právnymi
predpismi ale aj ustálenou judikatúrou. Poukázal na procesnú neprípustnosť odvolacích námietok,
pokiaľ odvolateľ odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia ako aj na zodpovednosť odvolateľa
za vymedzenie a konkretizáciu odvolacích dôvodov, ktoré odvolací súd nemôže za neho dopĺňať,

dotvárať, upravovať či nahrádzať. Inak by došlo k porušeniu rovnosti strán a základných apelačných
princípov. Poukázal na objektívnu zodpovednosť štátu bez možnosti liberácie a v tejto súvislosti na
silné donucovacie právomoci štátu (konkrétne orgánov činných v trestnom konaní po začatí trestného
stíhania) a súčasne i na zodpovednosť štátu za ich postup, ktorej sa nemôže zbaviť. Podľa judikatúry
a súdnej praxe samotné právoplatné zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby

v trestnom konaní bez ďalšieho zakladá dôvod, že došlo k zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 296/2014-33
zo dňa 06.05.2015 uvedený odvolateľom považoval za bezpredmetný, nakoľko tento rieši otázku
zákonnosti prepustenia príslušníka PZ zo služobného pomeru (ak skutok nie je trestným činom, eštebez ďalšieho podľa ústavného súdu nemôže viesť k záveru, že skutok nemôže byť kvalifikovaný ako
disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť
hrubým spôsobom, pričom ide o také konanie, za ktoré možno príslušníka policajného zboru prepustiť

zo služobného pomeru).V jeho prípade nejde o prepustenie zo služobného pomeru a ďalej poukázal na
R70/1994 a R 35/1991. Zdôraznil, že v trestnom konaní išlo o zastupovanie na základe plnej moci (a nie
ex offo), kde zvolenému obhajcovi preukázateľne podpísal plnú moc, predložil mu uznesenie o vznesení
obvinenia, prebral s ním celú záležitosť, čo vyústilo do podania sťažnosti a účasti obhajcu na jeho
výsluchu. Námietka žalovaného, podľa ktorého by malo dôjsť len k podpisu plnej moci bez akejkoľvek

komunikácie s obhajcom, je absurdná. Námietku proti nároku na cestovom považoval za nedôvodnú.
K tejto okrem argumentov uvedených v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalovaný v písomných
vyjadreniach k žalobe relevantne nenamietal, že by obhajca nemal použiť osobné motorové vozidlo ale
verejnú prepravu a svoje paušálne námietky uviedol až na pojednávaní, na ktorom žalobca predložil
technický preukaz vozidla obhajcu. Uvedené nie je možné pokladať za porušenie zásady koncentrácie
konania, pretože súd rozhodne, ktoré dôkazy vykoná a Civilný sporový poriadok nezakazuje vykonať

súdu na pojednávaní aj iné listinné dôkazy, ktoré nie sú súčasťou spisu, najmä ak ide o reakciu strany
na nové tvrdenie protistrany učinené na pojednávaní. Rozhodne tak nemôže ísť o vadu konania majúcu
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému, ktorý už nepodal odvolaciu repliku. Iné podania vo

veci neboli doručené súdu prvej inštancie ani odvolaciemu súdu.

20. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 379
CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s §
378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario), rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 670,54 Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách
konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. Výrok rozsudku, ktorým v ostatnej časti
žalobu zamietol, zostal rozsudok súdu prvej inštancie týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

21. Vo vzťahu k časti výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 670,54

Eur spolu s príslušenstvom, odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli
vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci,
pre rozhodnutie o uplatnenom nároku žalobcu a vecne správne rozhodol, pričom svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu v predmetnej

časti je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

22. Odvolacie námietky žalovaného vo vzťahu k potvrdzujúcej časti rozhodnutia prvoinštančného súdu

vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.

23.Základnýmprávnymrámcompreposúdenieuplatnenéhonárokujepredovšetkýmzákonč.514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších právnych predpisov a tiež ustálená judikatúra súdov vzťahujúca sa k danej

problematike, na ktorú správne poukázal okresný súd a ktorá bola rozhodujúca aj pre právne závery
súdu prvej inštancie v aktuálne prejednávanej veci pri zachovaní princípu právnej istoty. Okresný súd v
napadnutom rozsudku správne aplikoval a interpretoval ustanovenia citovaného zákona.

24. K nesplneniu základných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody - nedostatok

nezákonného rozhodnutia - ako hlavnej odvolacej námietky žalovaného, je potrebné zdôrazniť, že podľa
ustálenej judikatúry súdov SR, právny nárok jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania,
ktoré bolo skončené zastavením trestného stíhania, treba vo všeobecnej rovine odvodiť z princípov
právneho štátu. V materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia,

resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak sa trestné
stíhanie konkrétnej osoby skončilo zastavením trestného stíhania, bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa
tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchtookolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca (z nálezu Ústavného súdu
SR č.k. I.ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016).

25. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní viesť vyšetrovanie a stíhať
trestnú činnosť, na strane druhej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa
ukáže ich postup ako mylný, a tým zasahujúci do základných práv jednotlivca. V takejto situácii nie je
teda rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili svoje pôvodné podozrenie, ale či sa
ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

26.Vposudzovanomprípadesavýsledoktrestnéhostíhaniavpodobeprávoplatnéhoodsúdeniažalobcu
v procesnom postavení obvineného nedostavil. Nenaplnil sa tak základný účel trestného konania -
vyvodenie trestno-právnej zodpovednosti voči páchateľovi. Štát sa stal teda zodpovedným za vedenie
trestného stíhania proti žalobcovi, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom.

27. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
v zmysle § 6 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z. z. je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre
správnu interpretáciu tohto zákonného ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho gramatického výkladu.
V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej

gramatický výklad právnej normy slúži len na prvotné priblíženie k obsahu právnej normy, ktorej
nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti výkladu, resp. na jej doplnenie alebo
spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na úroveň gramatického výkladu,
najmä teleologický a systematický výklad, vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v
kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.

28. Ustálená judikatúra súdov v prípadoch uplatnených nárokov na náhradu škody spôsobenej
začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, vychádza zo zmyslu
právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu proti občanovi, bola odčinená. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje

na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, a to uznesenie sp.zn. 4MCdo/15/2009, rozsudok NS SR sp.zn.
3Cdo/194/2010, ale aj nálezy Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 25/2011 a sp.zn. I.ÚS 540/2016.

29. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci
boli splnené všetky kumulatívne zákonné predpoklady na vznik zodpovednosti štátu za škodu, a to

nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a výškou
spôsobenej škody.

30. Trestné konanie vedené proti žalobcovi a v rámci neho realizované procesné úkony si v záujme
odvrátenia nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného vyžiadali náklady spojené s odmenou

zvoleného obhajcu podľa tarify určenej osobitným predpisom. Z ustanovenia § 18 ods. 1 a 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. jednoznačne vyplýva, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov
konania, ktoré poškodenému v konaní vznikli, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, vrátane
trov právneho zastúpenia, zahrňujúce účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie.

31. Pokiaľ odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 163/2013, táto jeho argumentácia neobstojí, pretože v predmetnom rozhodnutí je riešená
otázka zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Ústavný súd v danej veci riešil otázku premlčania
nároku na náhradu škody a či do nároku na náhradu škody možno započítať aj nárok za nezákonnú

väzbu. Konkrétne individuálne okolnosti danej veci teda nemožno vzťahovať na prejednávanú vec. Ani
Nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 296/2014 zo dňa 06.05.2015 nie je aplikovateľný na súdenú vec,
keďže nerieši obdobnú právnu situáciu. Odvolací súd tak opätovne poukazuje na rozhodovaciu prax
najvyššíchsúdnychautorít-ÚstavnéhosúduSR,akoajNajvyššiehosúduSRaichjudikatúruvzťahujúcu
sa k danej problematike citovanú vyššie, resp. citovanú v napadnutom rozhodnutí.

32. Odvolateľ v odvolacom konaní zotrval na námietkach voči vykonaným úkonom právnej služby,
vznesených v konaní pred súdom prvej inštancie (namietal nepreukázanie prvej porady s klientom a
vo vzťahu k cestovným nákladom porušenie zásady koncentrácie v neprospech žalovaného). Uvedenénámietky posudzoval už súd prvej inštancie, pričom ich vyhodnotil ako nedôvodné a podrobne vysvetlil
svoju argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd stotožnil (body 81. a 84. odôvodnenia napadnutého
rozsudku). Je vhodné dodať, že účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania

a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Znamená to, že strany sporu
nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom
štádiu konania, inak na ne nemusí súd prihliadnuť. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch
podobách ako koncentrácia vhodná - sudcovská koncentrácia konania (§ 153 CSP) a koncentrácia
nutná - zákonná koncentrácia konania (§ 154 CSP). Sudcovská koncentrácia je v diskrečnej právomoci

súdu. Správne žalobca vo vyjadrení k odvolaniu zdôraznil, že ak námietky voči výške uplatneného
nároku vzniesol žalovaný až na pojednávaní dňa 11.05.2018, správny bol procesný postup súdu prvej
inštancie, pokiaľ tieto námietky žalovaného pripustil a zároveň na tom istom pojednávaní akceptoval
predložený listinný dôkazný prostriedok žalobcu k časti uplatneného nároku (cestovnému). Odvolací súd
mal za to, že takýto procesný postup súdu prvej inštancie bol vyvážený k obom procesným stranám,
bez uprednostnenia jednej strany sporu na úkor druhej. Z uvedených dôvodov nie je možné uvažovať

o porušení koncentračnej zásady v neprospech žalovaného.

33. Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne

zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Odvolacie dôvody
žalovaného vyhodnotil krajský súd ako neopodstatnené, pričom zároveň nezistil v konaní vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti. Súd prvej inštancie
po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne
správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP aj správne a

presvedčivo odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal aj s argumentáciou strán sporu. V dôsledku toho
krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 670,54 Eur s priznaným príslušenstvom, ako vecne správny potvrdil.

34. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách

prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným
ustanoveniam v ňom uvedeným.

35. Vo vzťahu k výroku, ktorým v ostatnej časti súd žalobu zamietol, zostal tento výrok nedotknutý
rozhodnutím odvolacieho súdu, keďže ani jedna z procesných strán proti nemu nepodala opravný

prostriedok.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako úspešnej procesnej strane priznal voči žalovanému
nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.

37. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).