Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, May 11, 2018

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/212/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114210656
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2018:5114210656.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v spore pred sudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci žalobcu: Ľ. H., X..

XX.XX.XXXX, V. L. XXX XX F. XXX, Š. S. R., právne zastúpený JUDr. Martinom Olosom, advokátom
so sídlom Karola Kašjaka 1, 013 13 Rajecké Teplice, IČO: 42 055 148, proti žalovanému: Slovenská
republika, v jej mene koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85
Bratislava, o zaplatenie náhrady škody 773,80 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 670,54 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,5 %
ročne zo sumy 670,54 eur od 28.11.2013 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 22.03.2014 podanou na Okresnom súde Žilina dňa 24.03.2014 sa žalobca proti
žalovanému domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu sumu 773,80
eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 77380 eur od 28.05.2013 do zaplatenia
a nahradiť mu trovy konania.

2. Žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že poverený príslušník OO PZ Bytča mu uznesením
ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 vzniesol obvinenie pre skutok tak, ako je popísaný
vo výrokovej časti citovaného uznesenia, ktorý kvalifikoval ako prečin poškodzovania veriteľa podľa
ust. § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. Proti uvedenému
uzneseniu o vznesení obvinenia podal prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť, ktorá bola dozorujúcim
prokurátorom zamietnutá. V danej trestnej veci bolo proti nemu ďalej vedené trestné stíhaný a vykonané
rozsiahle vyšetrovanie. Pretože skutok mu kladený za vinu obsahovo ani nemohol naplniť znaky

žiadneho trestného činu, po skončení vyšetrovania prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina trestné
stíhanie uznesením spis. zn. 2Pv 241/2010 zo dňa 05.04.2011 v zmysle ust. § 215 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku právoplatne zastavil. Vzhľadom na skutkovú náročnosť veci počas vyšetrovania
splnomocnil jeho obhajobou obhajcu JUDr. Martina Olosa, advokáta so sídlom M. R. Štefánika 71,
010 01 Žilina, ktorý v rámci jeho obhajoby v označenom trestnom konaní vykonával úkony právnych
služieb, za ktoré mu voči jeho osobe vznikol nárok na zaplatenie tarifnej odmeny a náhrady hotových
výdavkov v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. Na základe vykonaných

úkonov právnej služby bol povinný zaplatiť obhajcovi JUDr. Martinovi Olosovi tarifnú odmenu a náhradu
hotových výdavkov v celkovej sume 773,80 eur, ktorú uhradil. Táto suma tak v zmysle ust. § 17 a § 18
ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu. Medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu je objektívne daná príčinnásúvislosť. Na základe uvedených skutočností požiadal v zmysle ust. § 15 zákona č. 514/2003 Z. z.
MinisterstvovnútraSRakoorgánkonajúcivmeneštátu(Slovenskejrepubliky)žiadosťoudoručenoudňa
27.05.2013, aby označený nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím uspokojilo a

náhradu škody vo výške 773,80 eur mu zaplatilo v plnom rozsahu. Ministerstvo vnútra SR vec postúpilo
Generálnej prokuratúre SR, ktorá jeho žiadosti v zákonnej lehote 6 mesiacov nevyhovela. Žalovaný
jeho splatnú pohľadávku na peňažné plnenie doposiaľ neuspokojil ani sčasti. V žalobe preto požaduje
zaplatenie zákonných úrokov z omeškania vo výške podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
odo dňa po dni doručenia jeho žiadosti Ministerstvu vnútra SR, t.j. odo dňa 28.05.2013.

3. Žalovaný sa k žalobe a jej prílohám doručeným orgánu konajúcemu v jeho mene (Generálnej
prokuratúre SR; k tomu viď odseky č. 61 až 67 odôvodnenia tohto rozsudku) vyjadril na výzvu súdu
písomne podaním zo dňa 07.03.2018, v ktorým neuznal žalovaný nárok v celom rozsahu a žiadal žalobu
v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia. Túto
svoju námietku žalovaný odôvodňoval tým, že žalobca označil za nezákonné rozhodnutie, od ktorého
odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, uznesenie povereného príslušníka OO PZ Bytča o vznesení

obvineniavočijehoosobeČVS:ORP-588/BY-ZA-2010zodňa01.10.2010pretrestnýčinpoškodzovania
veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona z dôvodu, že uvedené trestné
konanie neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, ale bolo uznesením prokurátora Okresnej
prokuratúry Žilina spis. zn. 2Pv 241/10 zo dňa 05.04.2011 zastavené. Má tak za to. že zastavenie
trestného stíhania nezakladá záver o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia voči osobe žalobcu bolo

nezákonné. Konštrukcia, ktorú uvádza žalobca, t. j. že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné s
poukazom na skutočnosť, že neskôr bolo trestné konanie voči nemu zastavené, nemá oporu v žiadnom
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Tento zákon v žiadnom z ustanovení takúto konštrukciu neupravuje
anepriznávajejstatusnezákonnéhorozhodnutia.Žalobcapritomodkazujevýlučnenazáveryniektorých
rozhodnutíNajvyššiehosúduSRopomínajúcskutočnosť,žetietozáveryvprávnomporiadkuSRnemajú

právnu záväznosť, a preto nemôžu byť základom pre uplatnenie nároku, ktorý nemá žiadnu oporu
v zákone. Konštrukcia predkladaná žalobcom je v rozpore so samotným znením zákona, nakoľko z
ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je zrejmé, že tento zákon vymedzuje striktne a jednoznačne
(nie exemplárne), aké rozhodnutie možno považovať za nezákonné. Nezákonným rozhodnutím je iba
právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V

právnomporiadkuSRneexistujezákon,ktorýbyzaorgánpríslušnýnazmenuresp.zrušenierozhodnutia
o vznesení obvinenia orgánu činného v trestnom konaní určoval súd. Súd teda v tomto prípade v
žiadnom prípade nemôže byť príslušným orgánom na zrušenie rozhodnutia o vznesení obvinenia v
zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a už vôbec nie extenzívnym výkladom tohto zákona, ktorý
je vzhľadom na znenie citovaného zákonného ustanovenia vylúčený (je to iba právoplatné rozhodnutie,

ktoré bolo zmenené alebo zrušené príslušným orgánom). Extenzívny výklad, uplatňovaný v zmienených
rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, je o to viac neprípustný, že zákon č. 514/2003 Z. z. stojí na prísnej
absolútnej objektívnej zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu, preto rozširovanie skutkových podstát,
ktorésúzákladomprepriznanienárokunanáhraduškody,bybolozásahomsúdnejmocidotvorbypráva,
ktorá v právnom poriadku SR nie je zverená súdom, ale zákonodarnej moci. Je vecou zákonodarcu, aby

do znenia zákona č. 514/2003 Z. z. pojal právnu úpravu takejto konštrukcie nezákonného rozhodnutia a
stanovil jej zákonný rámec. Ak tak zákonodarca neurobil, nie je dôvod, aby činnosť zákonodarnej moci
nahrádzalamocsúdna,tzv.extenzívnymvýkladomtohtozákona,ktorýjevrozporesosamotnýmznením
zákona a predstavuje neprípustný zásah do výkonu právomocí orgánov činných v trestnom konaní.
Výklad zákona (formulovaného reštriktívne) v žiadnom prípade nemôže ísť nad rámec zákona, a pokiaľ

súdne rozhodnutie vychádza výlučne z výkladu odporujúcemu zákonu, je nutné také rozhodnutie označiť
za arbitrárne. V právnom štáte žiadne rozhodnutie nemôže stáť nad zákonom a každé rozhodnutie musí
mať v zákone svoj podklad. Ani sudcovská tvorba práva nemôže zasahovať do zákona výkladom, ktorý
jevpriamomrozporesoznenímzákona.Opačnýzáverbybolvrozporesosystémomprávnehoporiadku
SRanepochybnezásahomdozákonodarnejmoci.Spoukazomnauvedenéatiežspoukazomnaust.čl.

144ods.1ÚstavySR,podľaktoréhorozhodnutiasúdovSRnemajúvšeobecnúprávnuzáväznosť,žiadal
žalovaný, aby súd vzal uvedené do úvahy a nenasledoval bezvýhradne tieto rozhodnutia, ale rozhodol
na základe zákona. Keďže pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
rozhodnutím je potrebné súčasné splnenie troch kumulatívnych podmienok, t. j. existencie nezákonného
rozhodnutia,vznikuškodyapríčinnejsúvislostimedzinamietanýmrozhodnutímavznikomškody,pričom

v tomto prípade nie je splnená základná z podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia, nie je
daný v tejto veci už samotný základ nároku uplatňovaného žalobcom, z ktorého dôvodu žalovaný žiadal
žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. Pokiaľ ide o samotnú výšku náhrady škody, žalovaný
žiadal, aby súd pripojil vyšetrovací spis Obvodného oddelenia PZ Bytča spis. zn. ČVS: ORP-588/BY-ZA- 2010, z ktorého bude zrejmé, aké úkony právnej služby boli žalobcovi poskytnuté, nakoľko až
preskúmaním obsahu vyšetrovacieho spisu bude možné posúdiť okrem iného aj účelnosť uplatnených
trov obhajoby.

4. Žalobca sa v podanej replike (§ 167 ods. 3 CSP) - podaní zo dňa 14.03.2018 vyjadril k vyjadreniu
žalovaného k žalobe tak, že žalovaný sa snaží v podstate celú vec plne bagatelizovať. Podľa úvahy
žalovaného štát za úradnú a rozhodovaciu činnosť jeho policajných a vyšetrovacích zložiek (orgánov
činných v trestnom konaní) nie je nijako zodpovedný. Úvahy a tvrdenia žalovaného neobstoja, sú
absurdné a v plnom rozpore s právnymi predpismi a ustálenou judikatúrou. Žalovaný relevantne

nevysvetlil, prečo by štát nemal zodpovedať za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Je nesporné,
že poverený príslušník OO PZ Bytča mu uznesením ČVS : ORP- 588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010
vzniesol obvinenie pre skutok tak, ako je popísaný vo výrokovej časti citovaného uznesenia, ktorý
kvalifikoval ako prečin poškodzovania veriteľa podľa ust. § 239 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného
zákona č. 300/2005 Z. z. Proti uvedenému uzneseniu o vznesení obvinenia podal prostredníctvom
obhajcu v zákonnej lehote riadny opravný prostriedok - sťažnosť, ktorá bola dozorujúcim prokurátorom

zamietnutá. V danej trestnej veci bolo proti nemu ďalej vedené trestné stíhanie a vykonané rozsiahle
vyšetrovanie. Pretože skutok jemu kladený za vinu obsahovo ani nemohol napĺňať znaky žiadneho
trestného činu, po skončení vyšetrovania prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina trestné stíhanie
uznesením spis. zn. 2Pv 241/2010 zo dňa 05.04.2011 v zmysle ust. § 215 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku právoplatne zastavil, t. j. z dôvodu, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, nie

je trestným činom. Žalovaný v prvom rade plne opomenul, že zákon č. 514/3003 Z. z. zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa štát nemôže zbaviť (bez liberačných
dôvodov). Štátne orgány majú silné a donucovacie právomoci a súčasne i zodpovednosť za svoj postup.
Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci

je výsledok tohto konania. V danom prípade došlo ku škode v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom
konaní sú prokurátor a policajt (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku). Policajtom sa na účely tohto zákona
rozumie aj vyšetrovateľ Policajného zboru (viď bližšie § 10 ods. 7 Trestného poriadku). Trestné stíhanie
sa začne vydaním uznesenia, ktoré policajt doručí prokurátorovi najneskôr do 48 hodín (§ 199 ods. 1
veta druhá a šiesta Trestného poriadku). Ak je po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený

záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia,
ktoré doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi (viď bližšie § 206 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku).
Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva
prokurátor (§ 230 ods. 1 Trestného poriadku). Pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený: a) dávať
záväzné pokyny na vyšetrovanie a určovať lehoty na ich vybavenie, b) vyžadovať od policajta spisy,

dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na
zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje, c) zúčastniť sa na vykonávaní
úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v
ktorejkoľvek veci, d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania s pokynmi, e) zrušiť nezákonné
alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami, f) odňať vec

policajtovi(viďbližšie§230ods.2Trestnéhoporiadku).Žalovanýopomenul,žepodľajudikatúryasúdnej
praxe samotné právoplatné zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie obvineného spod obžaloby
v trestnom konaní bez ďalšieho zakladá dôvod založený na tom, že došlo tak k zrušeniu uznesenia o
začatí trestného konania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. (R 73/1994, R 35/1991) Žalovaný ďalej
plne opomenul uviesť, že uznesenie o vznesení obvinenia je voči obvinenému vykonateľné vždy ihneď

po doručení bez ohľadu na podanie sťažnosti. Žalobca ďalej viedol, že jeho obrana v trestnom konaní
sa ukázala ako pravdivá a kvalifikovane ju učinil, orgány činné v trestnom konaní ju však spočiatku
ignorovali. Po vznesení obvinenia nebol nečinný a pasívny. Vzhľadom na skutkovú náročnosť trestnej
veci počas vyšetrovania splnomocnil svojou obhajobou obhajcu JUDr. Martina Olosa, advokáta, v tom
čase so sídlom M. R. Štefánika 71, 010 01 Žilina, ktorý v rámci jeho obhajoby vo dotknutom trestnom

konaní vykonával úkony právnych služieb, za ktoré mu voči jeho osobe vznikol nárok na zaplatenie
tarifnej odmeny a náhrady hotových výdavkov v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. Na základe
vykonaných úkonov právnej služby bol povinný zaplatiť obhajcovi tarifnú (t. j. tabuľkovú, mimozmluvnú)
odmenu a náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 773,80 eur, ktorú aj uhradil. Citovaná suma tak v
zmysle ust. § 17 a § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. predstavuje škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím štátneho orgánu. Medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu je
objektívne daná príčinná súvislosť. Nakoľko šlo o tarifnú (t. j. úradnú, tabuľkovú) odmenu za výlučne
reálne vykonané úkony obhajoby podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.., náklady obhajoby v uvedenej
výške boli plne dôvodné a účelne vynaložené.5. Žalovaný v podanej duplike (§ 167 ods. 4 CSP - podaní zo dňa 05.04.2018 uviedol len toľko, že v
celom rozsahu odkazuje na svoje vyjadrenie zo dňa 07.03.2018.
6. Súd spor prejednal na pojednávaní dňa 11.05.2018 v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a

žalovaného (teda povereného prokurátora Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom konajúcim v mene
žalovaného) a v neprítomnosti žalobcu, ktorý ospravedlnil písomne podaním zo dňa 09.05.2018 svoju
neprítomnosť na pojednávaní zo zdravotných dôvodov a vyjadril svoj výslovný súhlas s vykonaním
pojednávania aj v jeho neprítomnosti a na tomto pojednávaní aj verejne vyhlásil tento rozsudok.
7. Možno konštatovať, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní zotrval

na svojej argumentácii už uvedenej vo vyššie spomenutých písomných podaniach. Nad rámec tejto
sa vyjadril k námietkam žalovaného k rozsahu uplatnenej náhrady trov obhajoby v predmetnej trestnej
tak, že pokiaľ ide o cestovné, je logické, že jeho obhajca na políciu do L. musel prísť zo Ž.. Išiel
tam nie verejnou dopravou, ale vozidlom Fiat Stilo. Ak ide o jednotlivé samotné úkony obhajoby,
prevzatie a príprava zastúpenia bola predsa vykonaná, musel prísť k svojmu obhajcovi do kancelárie,
logicky podpísať plnú moc a musel obhajcovi odovzdať uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré mu bolo

doručené políciou, o ktorom sa logicky museli pozhovárať. Logicky tak musela byť vykonaná prvá
porada s klientom a bolo tam vykonané aj nahliadnutie do spisu pred jeho výsluchom dňa 22.10.2010.
Nie je predsa logicky možné, aby k advokátovi prišiel nejaký klient, ktorý chce byť zastupovaný v
rámci obhajoby a aby sa s advokát s ním prvý raz neporadil, to je absolútne vylúčené. Čo sa týka
výsluchu svedkyne H. na tomto sa jeho obhajca zúčastnil. Čo sa týka ďalšej porady, išlo o poradu

pred konfrontáciou svedkov dňa 03.02.2011, čiže táto bola účelná. Išlo o dôležitú konfrontáciu, pretože
nevedel, ako bude konfrontovaný svedok reagovať. Porád s jeho obhajcom bolo viac, ale to sa ani
neúčtovalo.Napokonžalobcauviedol,žepokiaľbysúddospelkzáveru,žecestajehoobhajcupodiaľnici
do L. bola osobným motorovým vozidlom neúčelná, bolo by nutné priznať aspoň cestovné vo výške
cestovného verejnou dopravou, s čím by však bola spojená vyššia náhrada za stratu času jeho obhajcu

cestou do L..
8. Žalovaný sa na pojednávaní nad rozsah svojej argumentácie uvedenej vo vyjadrení k žalobe vyjadril
k samotnej výške žalovaného nároku. V prvom rade namietal, že pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok
na zaplatenie úrokov z omeškania už odo dňa 28.05.2013 a pokiaľ by teda súd mal za preukázaný
základ uplatneného nároku, úroky z omeškania by v tomto prípade bolo možné priznať až odo dňa

28.11.2013, teda o 6 mesiacov neskôr, nakoľko až uplynutím 6 mesačnej lehoty možno konštatovať, že
sa žalovaný sa dostal do prípadného omeškania. Pokiaľ ide o výšku uplatnených trov za úkony právnej
pomocivpredmetnomtrestnomkonanížalovanýnamietal,žežalobcanepreukázalvpotrebnomrozsahu
tento nárok, nakoľko uskutočnenie výsluchu svedkyne H. dňa 15.01.2011 za účasti obhajcu žalobcu z
dotknutého trestného spisu nevyplýva. Súčasne žalovaný namietal uskutočnenie a zároveň aj účelnosť

porád s klientom. V prvom prípade samotnú prvú poradu s klientom, ktorá nebola v konaní preukázaná
a rovnako poradu s klientom dňa 27.01.2011, ktorá taktiež nebola preukázaná, ako ani jej obsah, z
ktorého dôvodu nie je možné posúdiť ani účelnosť takto uskutočnenej porady. Žalovaný tak namietal
uskutočnenie 3 úkonov právnej služby, za ktoré podľa jeho názoru nie je možné priznať náhradu škody.
Súčasne žalovaný namietal nedostatky žaloby aj vo vzťahu k preukázaniu cestovného, keďže obsahom

žaloby nie sú vstupné podklady na výpočet cestovného a teda aj túto časť uplatneného nároku považuje
za nepreukázanú.
9. Súd tak vykonal dokazovanie stranami sporu produkovanými listinnými dôkazmi, pričom dospel k
nasledovným skutkovým zisteniam.
10. Poverený policajt OO PZ Bytča vydal dňa 01.10.2010 uznesenie ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 (dôkaz

produkovaný žalobcom na č. l. 4 spisu), ktorým rozhodol v zmysle ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku,
žestíhažalobcuakoobvinenéhozaprečinpoškodzovaniaveriteľapodľaust.§239ods.1písm.a)aods.
3 písm. a) Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver,
že napriek tomu, že ako dlžník voči veriteľovi E.. E. H. mal splatiť pohľadávku vo výške 21.131,05 eur,
ktorá vznikla na základe hotovostných a bezhotovostných pôžičiek, ktoré mu poskytol veriteľ v období

od 13.02.2007 do 11.10.2007 a mal ju splatiť do 12.11.2007, túto doposiaľ nesplatil, a to ani čiastočne,
hoci finančné prostriedky mal, a to najmä z predaja jeho nehnuteľnosti vedenej Správou katastra L. pre
k. ú. F. na LV č. XXXX ako stavba bez súpisného čísla - rozostavaný rodinný dom polyfunkčný stojaci
na pozemku parcela č. XXX, ktorá stavba bola dňa 04.05.2009 odpredaná na základe kúpnej zmluvy
kupujúcemu K. H., pričom Správa katastra Bytča dňa 18.05.2009 povolila vklad pod č. V 371/2009, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 18.05.2009, kde pri kúpnej zmluve dňa 04.05.2009 kupujúci vyplatil časť
kúpnejcenyvovýške16.119,49eurkrukámpredávajúcichpripodpisekúpnejzmluvy,čopotvrdilisvojimi
podpismi, následne dňa 04.05.2009 kupujúci zaslal na účet vedený v ČSOB, a. s. patriaci spoločnosti
Vináreň - Lux, s. r. o. sumu 5.500,- eur, následne dňa 30.09.2009 kupujúci vložil vklad hotovosti vo výške3.350,39 eur na účet vedený v Dexia banke, a. s., ktorý patrí spoločnosti IFM, a. s. a dňa 30.09.2009
kupujúcivložilnaosobnýúčetvedenývSlovenskejsporiteľni,a.s.namenoA.H.vkladvovýške3.115,75
eur.

11. Prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina uznesením č. k. 2 Pv 241/10-13 zo dňa 26.10.2010 (dôkaz
produkovaný žalobcom na č. l. 8 rub spisu) podľa ust. § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako
nedôvodnú zamietol riadne a včas prostredníctvom zvoleného obhajcu podanú sťažnosť žalobcu ako
obvineného proti uzneseniu povereného príslušníka OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa
01.10.2010.

12. Prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina uznesením č. k. 2 Pv 241/10-19 zo dňa 05.04.2011 (dôkaz
produkovaný žalobcom na č. l. 4 rub spisu) podľa ust. § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné
stíhanie žalobcu ako obvineného stíhaného pre prečin poškodzovania veriteľa podľa ust. § 239 ods. 1
písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v uznesení povereného
príslušníka OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 zastavil, nakoľko tento skutok
nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. V odôvodnení uznesenia prokurátor uviedol,

že vzhľadom na pred tým v uznesení uvedené možno jednoznačne konštatovať, že v konaní žalobcu ako
obvineného v súvislosti s predajom časti svojho majetku absentuje úmysel zmariť uspokojenie svojho
veriteľa E.. E. H.. Samotná skutočnosť, že časť svojho majetku predal, ešte nepostačuje na vyvodenie
trestnoprávnej zodpovednosti pre trestný čin poškodzovania veriteľa, keď je preukázané, že disponoval
a disponuje iným majetkom, z ktorého je možné pohľadávku veriteľa uspokojiť a uspokojenie ktorej sa

toho času realizuje v rámci exekučného konania.
13. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Žiline uznesením č. k. 3 KPt 126/11-4 zo dňa 09.05.2011 (dôkaz
produkovaný žalobcom na č. l. 6 rub spisu) podľa ust. § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol
ako nie dôvodnú sťažnosť poškodeného E.. E. H. proti uzneseniu prokurátora Okresnej prokuratúry
Žilina č. k. 2 Pv 241/10-19 zo dňa 05.04.2011, ktorým bolo trestné stíhanie žalobcu ako obvineného

zastavené. V odôvodnení uznesenia medzi iným prokurátor uviedol, že žalobca ako obvinený sa dostal
do situácie, keď bol nútený odpredať časť svojho majetku (spornej nehnuteľnosti) za účelom splatenia
pohľadávky ďalšieho oprávneného subjektu. Takéto konanie nie je možné hodnotiť ako protiprávne a
trestné, aj keď z časti vo vzťahu k E.. E. H. zmaril uspokojenie jeho pohľadávky. Navyše ide o osobu
obvineného, ktorý z vlastníctva k nehnuteľnostiam môže v plnej výške uspokojiť pohľadávky veriteľa, čo

sa začalo aj prostredníctvom exekútora realizovať.
14. Zo zápisnice o výsluchu svedka OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 11.11.2010 (dôkaz
na č. l. 45 pripojeného vyšetrovacieho spisu OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010) vyplýva, že
dňa 11.11.2010 v čase od 11.00 hod. do 11.25 hod. bol orgánom činným v trestnom konaní v dotknutej
trestnej veci žalobcu vykonaný výsluch svedkyne Y. H., a to za súčasnej prítomnosti obhajcu obvineného

žalobcu JUDr. Martina Olosa, advokáta.
15. Obhajca žalobcu v dotknutej trestnej veci JUDr. Martin Olos, advokát dňa 20.12.2011 vyúčtoval s
odkazom na vyhlášku MS SR č. 655/2004 Z. z. žalobcovi nasledovné úkony obhajoby v dotknutom
trestnom konaní: 1. príprava a prevzatie zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom -
odmenu vo výške 60,08 eur a režijný paušál vo výške 7,21 eur; 2. spísanie sťažnosti proti vzneseniu

obvinenia - odmenu vo výške 60,08 eur a režijný paušál vo výške 7,21 eur; 3. Účasť na výsluchu
obvineného dňa 22.10.2010 - odmenu vo výške 60,08 eur, režijný paušál vo výške 7,21 eur, náhradu
za stratu času za cestu Ž. - L. a späť dňa 22.10.2010 (2 polhodiny / 12,01 eur) vo výške 24,02 eur a
cestovnú náhradu za použitie osobného motorového vozidla Fiat Stilo 1,9 JTD za cestu Ž. - L. a späť
dňa 22.10.2010 vo výške 7,93 eur [cestovné za 1 km = koeficient 0,183 eur + (priemerná spotreba 5,4 l /

100 km x priemerná cena za liter nafty 1,20 eur = 0,248 eur na 1 km (vzdialenosť Ž. - L. 16 km)]; 4. účasť
na výsluchu svedka H. dňa 11.11.2010 - odmenu vo výške 60,08 eur, režijný paušál vo výške 7,21 eur,
náhradu za stratu času za cestu Ž. - L. a späť dňa 22.10.2010 (2 polhodiny / 12,01 eur) vo výške 24,02
eur a cestovnú náhradu za použitie osobného motorového vozidla Fiat Stilo 1,9 JTD za cestu Ž. - L. a
späť dňa 11.11.2010 vo výške 7,93 eur [cestovné za 1 km = koeficient 0,183 eur + (priemerná spotreba

5,4 l / 100 km x priemerná cena za liter nafty 1,20 eur = 0,248 eur na 1 km (vzdialenosť Ž. - L. 16 km)]; 5.
účasť na výsluchu svedka H. dňa 11.11.2010 - odmenu vo výške 60,08 eur, režijný paušál vo výške 7,21
eur, náhradu za stratu času za cestu Ž. - L. a späť dňa 08.12.2010 (2 polhodiny / 12,01 eur) vo výške
24,02 eur a cestovnú náhradu za použitie osobného motorového vozidla Fiat Stilo 1,9 JTD za cestu Ž.
- L. a späť dňa 08.12.2010 vo výške 7,93 eur [cestovné za 1 km = koeficient 0,183 eur + (priemerná

spotreba 5,4 l / 100 km x priemerná cena za liter nafty 1,20 eur = 0,248 eur na 1 km (vzdialenosť Ž. - L.
16 km)]; 6. účasť na výsluchu svedka H. dňa 15.01.2011 - odmenu vo výške 61,75 eur, režijný paušál
vo výške 7,41 eur, náhradu za stratu času za cestu Ž. - L. a späť dňa 15.01.2011 (2 polhodiny / 12,35
eur) vo výške 24,70 eur a cestovnú náhradu za použitie osobného motorového vozidla Fiat Stilo 1,9JTD za cestu Ž. - L. a späť dňa 15.01.2011 vo výške 7,93 eur [cestovné za 1 km = koeficient 0,183
eur + (priemerná spotreba 5,4 l / 100 km x priemerná cena za liter nafty 1,20 eur = 0,248 eur na 1 km
(vzdialenosť Ž. - L. 16 km)]; 7. porada s klientom dňa 27.01.2011 - odmenu vo výške 61,75 eur, režijný

paušál vo výške 7,41 eur; 8. účasť na konfrontácii H. a H. dňa 03.02.2011 - odmenu vo výške 61,75
eur, režijný paušál vo výške 7,41 eur, náhradu za stratu času za cestu Ž. - L. a späť dňa 03.02.2011 (2
polhodiny / 12,35 eur) vo výške 24,70 eur a cestovnú náhradu za použitie osobného motorového vozidla
Fiat Stilo 1,9 JTD za cestu Ž. - L. a späť dňa 03.02.2011 vo výške 7,93 eur [cestovné za 1 km = koeficient
0,183 eur + (priemerná spotreba 5,4 l / 100 km x priemerná cena za liter nafty 1,20 eur = 0,248 eur

na 1 km (vzdialenosť Ž. - L. 16 km)] a 9. účasť na preštudovaní spisu po skončení vyšetrovania dňa
03.02.2011 - odmenu vo výške 61,75 eur, režijný paušál vo výške 7,41 eur; celkovo tak trovy obhajoby
vo výške 773,80. (vyčíslenie zo dňa 20.12.2011 predložené žalobcom ako dôkaz na č. l. 10 spisu)
16. Obhajca žalobcu JUDr. Martin Olos, advokát potvrdil v príjmových dokladoch č. 1/2011 zo dňa
15.01.2011 a č. 4/2011 zo dňa 20.12.2011 (dôkazy predložené žalobcom na č. l. 14 spisu), že od žalobcu
prijal v hotovosti dňa 15.01.2011 sumu 200,- eur ako odmenu v konaní ORP-588/BY-ZA-2010 - zálohu

na obhajobu a dňa 20.12.2011 sumu 573,80 eur ako doplatok odmeny obhajcu v konaní ORP-588/BY-
ZA-2010.
17. Z osvedčenia o evidencii č. R. XXXXXX (dôkaz predložený žalobcom na č. l. 96 spisu) vyplýva, že
ku dňu 19.05.2008 bol do evidencie vozidiel Okresným dopravným inšpektorátom v Žiline zapísaný ako
vlastník a držiteľ osobného motorového vozidla zn. Fiat Stilo EVČ: B. XXX G. s normovanou spotrebou

5,4 l motorovej nafty / 100 km JUDr. Martin Olos.
18.Žiadosťouopredbežnéprejednanienárokunanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
(dôkaz predložený žalobcom na č. l. 12 spisu) zo dňa 24.05.2013 požiadal žalobca Ministerstvo vnútra
SR (ďalej len „MV SR“) o predbežné prerokovanie totožných nárokov, ako si ich žalobou uplatnil v
prejednávanom spore, a to v celkovej sume 773,80 eur (bez úrokov z omeškania). Podľa prezenčnej

pečiatky MV SR na predloženej žiadosti bola táto doručená MV SR dňa 27.05.2013.
19.GenerálnaprokuratúraSR(ďalejlen„GPSR“)listomzodňa21.10.2013(dôkazpredloženýžalobcom
na č. l. 13 spisu) s odkazom na to, že mu bola dňa 22.07.2013 z MV SR doručená žiadosť žalobcu o
predbežné prejednanie nároku na náhradu škody, postúpilo v zmysle ust. § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z. Ministerstvu spravodlivosti SR (ďalej len „MS SR“) žiadosť žalobcu o predbežné prejednanie jeho

nároku na náhradu škody z dôvodu, že nie je orgánom oprávneným konať v danom prípade za SR, o
ktorej skutočnosti oboznámi aj žalobcu.
20. Súd má zo svojej činnosti vedomosť (§ 186 ods. 1 CSP), že priemerná mzda zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky bola: za prvý polrok kalendárneho roka 2009 vo výške 721,40 eur a
za prvý polrok kalendárneho roka 2010 vo výške 741,- eur.

21. Súd považoval medzi stranami sporu za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP) skutkové tvrdenie žalobcu, že
žalobca splnomocnil na svoju obhajobu vo vyššie uvedenej trestnej veci JUDr. Martina Olosa, advokáta,
v tom čase so sídlom M. R. Štefánika 71, 010 01 Žilina.
22. Podľa ust. § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu

spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
23.Podľaust.§2zákonač.514/2003Z.z.,naúčelytohtozákonaa)výkonverejnejmocijerozhodovanie
a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej
samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.
24. Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
25. Podľa ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

26. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom
od 01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.
1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku
rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, [1) § 3 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č.

323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, § 38 a §
175a až 175zd Občianskeho súdneho poriadku] 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej
činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, [2) zákon Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov]
27. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.

účinnom od 01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa
§ 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu
spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, [3) § 10 ods. 8
Trestného poriadku v znení neskorších predpisov] a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej

veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník
Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.
28. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 508/2010 Z. z. účinnom
od 01.01.2011, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa
osobitného predpisu [4) § 38 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre] v občianskom súdnom konaní, v

trestnom konaní alebo správnom konaní.
29. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom
od 01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné
prerokovanienároku(§15),akkuškodedošlovoblastiverejnejmoci,ktorápatrídopôsobnostiviacerých

orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo
veci začal konať ako prvý.
30. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

31. Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
32. Podľa ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,

ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
33. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
34. Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne,
je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného.

Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
35. Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od
01.01.2013, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo

jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia

neskôr.
36. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 215/2007 Z. z. účinnom od
01.09.2007, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. [1a) § 35b
ods. 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení zákona č. 215/2007 Z. z.]

37. Podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, náhrada škody
zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí ainom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
38. Podľa ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, súčasťou trov

konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. [9) Vyhláška
MinisterstvaspravodlivostiSlovenskejrepublikyč.163/2002Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovza
poskytovanie právnych služieb, Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002
Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci; pozn. s účinnosťou od
01.01.2005 upravuje vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z.] Súčasťou trov konania nie sú náklady na

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
39. Podľa ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinnom od
01.01.2013, ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa
tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.
40. Podľa ust. § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), príslušenstvom
pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

41. Podľa ust. § 122 ods. 1 OZ, lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti,
ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní.
42. Podľa ust. § 122 ods. 2 OZ, koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na
deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota
začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.

43. Podľa ust. § 517 ods. 1 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, dlžník, ktorý svoj
dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej
mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie
veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
44. Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, ak ide o

omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z
omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania
a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
45. Podľa ust. § 3 ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení nariadenia Vlády SR č. 586/2008 Z. z. účinnom od

01.01.2009 do 31.01.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky (§ 17 ods. 1 zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro
v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
46. Podľa ust. § 10c nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka v znení nariadenia Vlády SR č. 20/2013 Z. z. účinnom od 01.02.2013, ak
záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov
účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.
47. Podľa ust. § 3 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 30.06.2013, výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka (ďalej len "výpočtový základ").
48. Podľa ust. § 9 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení vyhlášky MS SR č. 649/2005 Z. z.
účinnom od 01.01.2006, základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo
druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto

vyhláška neustanovuje inak.
49. Podľa ust. § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., pri obhajobe v trestnom konaní
okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide
o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje päť
rokov, jedna dvanástina výpočtového základu.

50. Podľa ust. § 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení vyhlášky MS SR č. 232/2010 Z.
z. účinnom od 01.06.2010 do 13.06.2013, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za
tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s
klientom, b) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch,
pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným

orgánom, [4) § 36 Trestného poriadku] pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to
za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných
počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri hodiny, patrí odmena
za každé dve skončené hodiny, d) vypracovanie právneho rozboru veci okrem trestnoprávnej veci, e)návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, mimoriadne dovolanie, podnet na podanie sťažnosti
pre porušenie zákona, f) vypracovanie listiny o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie.
51. Podľa ust. § 15 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., advokát má popri nároku na odmenu aj nárok a) na

náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych
služieb, najmä na súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za
znalecké posudky, preklady a odpisy, b) na náhradu za stratu času (§ 17).
52. Podľa ust. § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., od klienta možno požadovať na náhradu
výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny

výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak
sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.
53.Podľaust.§16ods.4vyhláškyMSSRč.655/2004Z.z.,Navýškunáhradypreukázanýchcestovných
výdavkov sa vzťahujú osobitné predpisy, [5) Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách] ak táto
vyhláška neustanovuje inak.
54. Podľa ust. § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., pri úkonoch právnej služby vykonávaných

v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi
náhradazastratučasuvovýškejednejšesťdesiatinyvýpočtovéhozákladuzakaždúajzačatúpolhodinu.
55. Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení zákona č. 475/2008
Z. z. účinnom od 01.01.2009, ak sa zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri
pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého

zamestnávateľom, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (ďalej len „základná náhrada“) a
náhrada za spotrebované pohonné látky; ak zamestnanec použije cestné motorové vozidlo na žiadosť
zamestnávateľa, odsek 10 sa nepoužije.
56. Podľa ust. § 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení zákona č. 475/2008
Z. z. účinnom od 01.01.2009, sumu základnej náhrady pre jednostopové vozidlá a trojkolky a pre osobné

cestné motorové vozidlá podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá ministerstvo; opatrenie sa
vyhlási uverejnením jeho úplného znenia. [6) § 4 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov] Pri použití prívesu k
osobnému cestnému motorovému vozidlu sa základná náhrada zvýši o 15%.
57. Podľa ust. § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení zákona č. 475/2008

Z. z. účinnom od 01.01.2009, náhrada za spotrebované pohonné látky patrí zamestnancovi podľa
cien pohonných látok prepočítaných podľa spotreby pohonných látok (ďalej len „spotreba“) uvedenej v
technickom preukaze cestného motorového vozidla alebo v osvedčení o evidencii cestného motorového
vozidla (ďalej len „technický preukaz“).
58. Podľa ust. § 1 písm. b) opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z.

z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách
účinného od 01.01.2009, suma základnej náhrady za každý 1 km jazdy pre osobné cestné motorové
vozidlá je 0,183 eura.
59. Pokiaľ ide o žalobcom žalobou uplatňované právo v spore, možno konštatovať, že žalobca si
žalobou v konaní nepochybne uplatňoval právo na náhradu škody (majetkovej ujmy) podľa cit. ust. §

17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplývajúce z objektívnej zodpovednosti žalovaného za rozhodnutie
- uznesenie povereného policajta OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 o
vznesení obvinenia žalobcovi - podľa cit. ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. Táto škoda mu mala vzniknúť vynaložením trov obhajoby v príčinnej súvislosti s jeho
trestným stíhaním začatým uznesením povereného policajta OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010

zo dňa 01.10.2010.
60. Ak teda ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore (t. j. ako nositeľa ním tvrdeného hmotného
práva), žalobca túto nepochybne odvodzoval z toho, že označeným rozhodnutím (o vznesení obvinenia)
bol ako obvinený poškodený, keďže mu vznikla škoda (majetková ujma).
61. Súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o žalovaného (štát) tento nie je

logicky sám o sebe spôsobilý konať v civilnom sporovom konaní a je potrebné, aby v jeho mene konal
príslušný štátny orgán podľa osobitného predpisu (ust. § 73 CSP) V prejednávanom spore je takýmto
osobitným právnym predpisom nepochybne zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa ust. § 3 ods. 1 určuje príslušný orgán v ust. § 4.
62. Súd mal za to, že v dotknutom prípade je orgánom príslušným konať v mene žalovaného v zmysle

cit. ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. GP SR.
63. Vzhľadom k tomu, že žalobca v podanej žalobe označil ako orgán, ktorý by mal konať v mene
žalovaného MS SR, ako aj vzhľadom k tomu, že pri predbežnom prerokovaní žalobcom uplatneného
nároku podľa ust. § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. jednotlivé štátne orgány (MV SR, MS SR a GPSR) namietali svoju príslušnosť, súd považuje za potrebné odôvodniť, z akých dôvodov tak s GP SR
ako s orgánom konajúcim v mene štátu v prejednávanom spore konal.
64. V danom prípade mal totiž súd za to, že neboli naplnené podmienky pre pôsobnosť MS SR podľa

ust. § 4 ods. 1 písm. a) alebo m) a ani podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a ani pre pôsobnosť
MV SR podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.
Podľa skutkových tvrdení žalobcu mal totiž prokurátor sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení
obvinenia žalobcovi ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 (ktoré, ako to vyplýva z obsahu
žaloby, považoval žalobca za nezákonné rozhodnutie) zamietnuť uznesením č. k. 2Pv 241/10-13 zo dňa

26.10.2010, pričom následne nedošlo k podaniu obžaloby v predmetnej trestnej veci a prokurátor trestné
stíhanie žalobcu uznesením č. k. 2Pv 241/10-19 zo dňa 05.04.2011 zastavil.
65. V danom prípade tak nezákonným rozhodnutím bez najmenších pochybností a nesporne nemalo
byť rozhodnutie či už súdu, alebo notára, alebo súdneho exekútora [§ 4 ods. 1 písm. a)] a zjavne ani
nešlo o prípad podľa ust. § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z. z., kedy by bolo príslušných viacero
orgánov podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) až l) zákona č. 514/2003 Z. z. a ani podľa ust. § 4 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z. z., kedy by nebolo možné určiť príslušný orgán, a kedy by do úvahy ako príslušný orgán
pripadalo do úvahy MS SR.
66. Tým, že prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobcovi ČVS:
ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 nie je taktiež naplnená jedna z kumulatívnych podmienok
pre pôsobnosť MV SR podľa cit. ust. § 4 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. konať v

prejednávanom spore za štát. K tomuto záveru viď rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 8 Cdo
289/2014 zo dňa 14.10.2015 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
SR č. 1/2016 pod publikačným č. 6, podľa ktorého: „Nové ustanovenie [pozn. ust. § 4 ods. 1 písm. b)
bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.] teda určuje MV SR za orgán konajúci v mene štátu (len) vtedy, ak sú
kumulatívne (pozri spojku „a“) splnené podmienky, že v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ

Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal
v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. A contrario, ak prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci
obžalobu príslušnému súdu (aká bola procesná situácia v preskúmavanej veci), vo veci náhrady škody,

keďže škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, koná v mene štátu
GP SR [§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z.].“.
67. Pokiaľ teda ide o záver o príslušnosti GP SR podľa cit. ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. súd dáva do pozornosti nasledovné. Ešte pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 514/2003 Z. z., a to aj ust. § 4,

t. j. pred 01.01.2013 sa Najvyšší súd SR vyporiadal s príslušnosťou orgánu konajúceho v mene štátu
v rozsudku spis. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011 nasledovne: „Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1.
zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa
§ 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v občianskom súdnom
konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 4 ods. 1 písm. b)

tohto zákona koná vo veci náhrady škody Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil
vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru. V zmysle § 4 ods. 1 písm. f) tohto zákona koná
vo veci náhrady škody Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu (v odkaze pod čiarou je uvedený § 38 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre) v občianskom
súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. V zmysle § 4 ods. 1 písm. l) tohto zákona

koná vo veci náhrady škody orgán príslušný podľa písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť
na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do
pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch,
ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V danom prípade došlo ku škode žalobkyne v trestnom
konaní. Orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt (§ 10 ods. 1 TP). Policajtom sa na účely

tohto zákona rozumie aj vyšetrovateľ policajného zboru (pozri bližšie § 10 ods. 7 TP). Trestné stíhanie
sa začne vydaním uznesenia, ktoré policajt doručí prokurátorovi najneskôr do 48 hodín (§ 199 ods. 1
druhá a šiesta veta TP). Ak je po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný
čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré doručí
najneskôr do 48 hodín prokurátorovi (pozri bližšie § 206 ods. 1 prvá veta TP). Po skončení vyšetrovania

policajt predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby alebo na iné rozhodnutie (pozri
bližšie § 209 ods. 1 prvá veta TP). Prokurátor alebo policajt postúpi vec inému orgánu, ak výsledky
vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin (pozri bližšie § 214 ods.
1 TP). Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konanívykonáva prokurátor (§ 230 ods. 1 TP). Pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený a) dávať
záväzné pokyny na vyšetrovanie a určovať lehoty na ich vybavenie, b) vyžadovať od policajta spisy,
dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na

zistenie či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje, c) zúčastniť sa na vykonávaní
úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v
ktorejkoľvek veci, d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania s pokynmi, e) zrušiť nezákonné
alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami, f) odňať
vec policajtovi (pozri bližšie § 230 ods. 2 TP). Iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní podať

obžalobu [§ 231 písm. a) TP]. Uvedený výňatok z niektorých ustanovení Trestného poriadku ozrejmuje,
ženaúsekutrestnéhokonania,ktorýzačínavydanímuzneseniaozačatítrestnéhostíhaniaajezavŕšený
podanímobžaloby,vykonávajúsvojupôsobnosťtakvyšetrovateľpolicajnéhozboru,akoajprokurátor.Vo
veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán
konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra
SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v danom prípade orgánom konajúcim v mene štátu,

je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci
začal konať ako prvý [§ 4 ods. 1 písm. l) zákona č. 514/2003 Z. z.].“. Zákon č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou
od 01.01.2013 novelizoval ust. § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pokiaľ ide o príslušnosť MS SR,
MV SR a GP SR [t. j. písm. a), b) a f)], len v časti právnej úpravy týkajúcej sa príslušnosti MS SR a

MV SR. Úmysel zákonodarcu pri prijímaní dotknutej zmeny právnej úpravy vymedzenej ust. § 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. je obsiahnutý v dôvodovej správe k návrhu zákona, v ktorej vo všeobecnej časti
sa udáva: „Účelom návrhu zákona je vytvoriť legislatívne podmienky na ďalšie zlepšenie fungovania
inštitútu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a reagovať na poznatky aplikačnej
praxe. Súčasne sa spresňuje platná právna úprava, aby nedochádzalo k výkladovým rozdielnostiam,

ktoré komplikujú proces uplatňovania zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Návrh zákona na dosiahnutie uvedených cieľov precizuje úpravu pôsobnosti orgánov konajúcich v
mene štátu,“. V osobitnej časti sa k bodom 1 a 2 [t. j. k novelizovaným zneniam ust. § 4 ods. 1
písm. a ) a b)] udáva: „Ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 rozlišuje viaceré prípady spôsobenia škôd
orgánom verejnej moci a v nadväznosti na túto diferenciáciu určuje viacero orgánov konajúcich v mene

štátu. Vychádzajúc z poznatkov aplikačnej praxe sa navrhuje precizovať príslušnosť orgánov verejnej
moci v súvislosti so zodpovednosťou za nezákonné rozhodnutie. Explicitne sa vymedzuje príslušnosť
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v prípade nezákonného rozhodnutia vydaného súdom
alebo v prípade nesprávneho úradného postupu súdu.“ a „Obdobne ako v bode 1, sa explicitne
vymedzuje príslušnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v prípade konania vyšetrovateľa alebo

povereného pracovníka Policajného zboru resp. Ministerstva financií Slovenskej republiky v prípade
konania vyšetrovateľa finančnej správy a povereného pracovníka finančnej správy. Vo vzťahu ku
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky naďalej platia ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f).“. Prihliadajúc
tak na závery súdnej praxe spred novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z., ako aj na dôvody
predkladateľa tejto novely, ktoré sú obsiahnuté v dôvodovej správe k návrhu uvedeného zákona, možno

autentickým výkladom dospieť k záveru, že cieľom zákonodarcu pri prijímaní zákona č. 412/2012 Z. z.
nebolo negovať dovtedajšiu súdnu prax (viď vyššie cit. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3 Cdo
194/2010),alelentútopotvrdiťaprecizovaťdovtedyplatnúprávnuúpravu.Tomuvprípadenezákonného
rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní (mimo rozhodnutia súdu) zodpovedá to, že naďalej je
potrebné príslušnosť štátnych orgánov podľa ust. § 4 deliť medzi MV SR a GP SR. Príslušnosť MV SR sa

tak po novele vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. obmedzila len na prípady, keď prokurátor nezamietol
sťažnosť proti (nezákonnému) uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka
Policajného zboru a (kumulatívne) nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu
prokurátora. V ostatných prípadoch nezákonného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní (mimo

rozhodnutia súdu, čo bolo aj v prejednávanom spore) je tak príslušná GP SR. Tomu zodpovedá aj
skutočnosť, že zákon č. 412/2012 Z. z. nenovelizoval ust. § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z.
68. Z hľadiska naplnenia procesnej podmienky pre konanie súdu v prejednávanej veci, a to či došlo k
predbežnému prerokovaniu nároku žalobcu podľa ust. § 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. príslušným
orgánom podľa ust § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konštatuje, že ku dňu rozhodnutia súdu v

prejednávanej veci, t. j. ku dňu 11.05.2018, zo strany GP SR nedošlo na základe písomnej žiadosti
žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktorý si uplatňoval v súdnom konaní,
doručenej MV SR (ako nepríslušnému orgánu štátu) dňa 27.05.2013, k uspokojeniu jeho nároku a ani
k oznámeniu GP SR, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí. Možno tak konštatovať, že ku dňurozhodnutia súdu vo veci, t. j. ku dňu 11.05.2018, už zjavne márne uplynula 6-mesačná lehota podľa cit.
ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., pre ktorej začiatok v zmysle ust. § 122 ods. 1 OZ (zohľadniac
odkaz ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) bol určujúci deň 27.05.2013, kedy žalobca doručil

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody MV SR (so zachovaním účinkov podania
žiadosti aj na nepríslušnom orgáne v zmysle cit. ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.) a ktorej
koniec v zmysle ust. § 122 ods. 2 OZ tak spadá na deň 27.11.2013 (o 24.00 hod.). Teda už v čase
podania žaloby na súde dňa 24.03.2014 došlo k uplynutiu lehoty podľa cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z. Predmetná podmienka predbežného prerokovania nároku na náhradu škody tak bola v

prejednávanom spore naplnená.
69. Súd sa tak v ďalšom zaoberal vecne posúdením vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. a s tým spojenej dôvodnosti žaloby.
70. Pokiaľ tak ide o žalobcom v spore žalovaný nárok (na náhradu škody ako majetkovej ujmy v
peniazoch), tento nárok mal vzniknúť žalobcovi v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o vznesení obvinenia
- uznesenie povereného policajta OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010, súd

poukazuje na to, že hmotno-právnymi podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za škodu (v danom
prípade za vznik škody ako ;majetkovej ujmy) podľa cit. ust. 3 ods. 1 písm. a) v spojení s ust. § 5 ods.
1 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. na rozdiel od všeobecných predpokladov vzniku zodpovednosti
za škodu podľa ust. § 420 ods. 1 OZ (protiprávne konanie škodcu, škoda, príčinná súvislosť medzi
protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody a napokon zavinenie), sú: 1. nezákonné rozhodnutie,

2. škoda, resp. nemajetková ujma a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody, resp. vznikom nemajetkovej ujmy).
71. „Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v
zmysle cit. ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre

správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z
doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z
hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach
s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza

do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom
bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska
výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade
uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno
lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie
tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa
ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania ak k takémuto rozhodnutiu došlo

preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená,
že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že

podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o
začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu
škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného
zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za

materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým
priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú
vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na
jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup

ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány
činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č.514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila,

že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.
Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok

na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.
februára 1990 spis. zn. 1 CZ 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 spis. zn. 1 Cdo 53/93
publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994).
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší

výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek
zmene právnej úpravy stále použiteľné.“. [z uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009
zo dňa 18.08.2010 publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č.
2/2014 pod publikačným č. 37, obdobné závery vyplývajú tiež z rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn.
3Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011, z uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo 64/2008 zo dňa

30.09.2009: „So zreteľom aj na systematický výklad (prihliadnutie na cit. úpravu v ust. § 5 ods. 2 písm. a)
a b) a § 6 ods. 3 písm. a) a b) tohto zákona, ktoré ustanovenia stanovujú prípady, kedy právo na náhradu
škody neprichádza do úvahy) a na analogické použitie uvedených ustanovení na riešenú právnu vec
(ako výnimiek - negatívne vymedzenie, kedy nemá spod obžaloby oslobodená osoba právo na náhradu
škody), je treba uzavrieť, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu má ten, kto bol oslobodený spod

obžaloby, právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia; takéto právo by nemal
iba vtedy, ak by si vznesenie obvinenia zavinil sám, bol spod obžaloby oslobodený len pre to, že nie je za
trestný čin trestne zodpovedný, resp. že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný.“,
na ktoré rozhodnutia poukazoval aj žalobca v rámci svojej právnej argumentácie]
72. V kontexte s vyporiadaním sa s (už notoricky opakovanou GP SR) obranou žalovaného uvedenou

v odseku č. ... odôvodnenia tohto rozsudku si súd dovolí osvojiť si a v celom rozsahu odkázať
na závery uvedené v náleze Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13.12.2016 (na
tento na podporu dôvodnosti žalovaného nároku upriamil pozornosť súdu samotný žalobca), pričom
súd má za to, že tieto závery v plnej miere vyvracajú argumentáciu žalovaného a nie je k nim čo
dodať. „Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného

stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Doterajšia
súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby

každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k
oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho,
že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase
platnostizákonač.58/1969Zb.súnapriekzmeneprávnejúpravystálepoužiteľné[rozsudokNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) spis. zn. 4 M Cdo 15/2009] a svojou rozhodovacou
činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016,

I. ÚS 395/2016 a iné). Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. však
nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné
uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru,
že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť

na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto
podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklado spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného
stíhaniasatrestnékonaniekončí,toznamená,žezanikajúúčinkyrozhodnutiaozačatítrestnéhostíhania

a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)
konaniaukazujú,ženejdeotrestnýčin,zároveňznamená,žepodozreniezospáchaniatrestnéhočinusa
nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho
súdu z 18. októbra 2010 spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014). Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že

právne závery krajského súdu vychádzajúce zo zistenia, že výsledky prípravného konania odôvodňovali
záver, že sťažovateľ spáchal skutky, ktoré mu boli v obžalobe kladené za vinu, v dôsledku čoho nebolo
možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné tak, ako sú tieto formulované v
jeho rozsudku, nevychádzajú z už uvedených právnych úvah, ktoré ústavný súd považuje za ústavno-
konformné s obsahom sťažovateľom označených práv a osobitne s čl. 46 ods. 3 ústavy. Ústavný súd
zhodne so svojou judikatúrou pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu

zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie
nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním
oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo (v danom prípade táto situácia

nastala z dôvodu, že prokurátor ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku), uznesenie,
ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za
nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca.“. [obdobne tiež Ústavný súd SR v náleze č. k.
II. ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.03.2011, ktoré v plnej miere reflektuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho
súdu SR reprezentovanú práve cit. uznesením spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010: „Vo vzťahu

k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu
škody stanovuje § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad na
náhradu škody (mimo iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené
práve z dôvodu nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia

potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý. Príslušným orgánom
povolaným zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia v trestnom konaní pre jeho nezákonnosť, resp.
oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, môže byť iba súd alebo orgán činný v trestnom konaní. Ústavný
súd zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto,

že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. tak, ako bolo judikované všeobecnými súdmi (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky spis. zn. 4 M Cdo 15/2009), ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení
veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného

činu obvineným. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci je totiž stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky
prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý

sa neskôr ukázal ako nezákonný. V prípade sťažovateľov bolo trestné konanie skončené uznesením,
z ktorého je zrejmé, že predpoklad o tom, že sa dopustili trestného činu, sa nenaplnil. S ohľadom
na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd na vec sťažovateľov skutočne aplikoval
právnu normu spôsobom, ktorý poprel jej účel a zmysel. Keďže právne závery krajského súdu boli
zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel

k záveru, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, a tým aj základné právo sťažovateľov na vlastníctvo podľa čl. 20 ods.
1 ústavy, pretože sťažovateľom svedčila od začiatku legitímna nádej na zhmotnenie ich pohľadávky na
náhradu nákladov nimi vynaložených na obhajobu v trestnom konaní, keďže od momentu právoplatného
skončenia trestného konania, resp. najneskôr od momentu právoplatného skončenia priestupkového

konania bez uznania ich viny spĺňali všetky podmienky na priznanie nimi uplatňovanej náhrady škody.“
a v náleze č. k. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 07.07.2016: „Z hľadiska teleologického výkladu nemožno
lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie
tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiskazodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného

stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného
stíhaniasatrestnékonaniekončí,toznamená,žezanikajúúčinkyrozhodnutiaozačatítrestnéhostíhania
a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného)
konaniaukazujú,ženejdeotrestnýčin,zároveňznamená,žepodozreniezospáchaniatrestnéhočinusa
nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho

súdu z 18. októbra 2010 spis. zn. 4 MCdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014.). ... Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp.
postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd
konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý
bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený,

uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na
vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné,
zasahujúce do základných práv jednotlivca.“.] Napokon treba tiež poznamenať, že Najvyšší súd SR
konajúc v rozsahu svojej pôsobnosti podľa ust. čl. 142 ods. 1 Ústavy SR zjednocovať výklad zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a

o zmene a doplnení niektorých zákonov) zverejnil v roku 2014 uznesenie Najvyššieho súdu SR spis.
zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR
č. 2/2014 pod publikačným č. 37, pričom tak toto rozhodnutie z hľadiska jeho právneho významu je
nutné považovať za rozhodnutie zásadného významu podľa čl. 2 ods. 2 CSP [k tomu uznesenie NS SR
spis. zn. 3 Cdo 158/2012 zo dňa 14.11.2012: „Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie

rozhodnutia najvyššieho súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam.
Výklad najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)
má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure
normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii
(medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Podmienkou efektívneho plnenia

úlohy najvyššieho súdu vyplývajúcej z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonovvzmyslevyššieuvedenéhojeajto,žeakuždošlokjudikatórnemu
vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku
v zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi reflektovali.“].
73. Súd si tak v prejednávanej veci osvojil právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v cit. uznesení

NS SR spis. zn. spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010, ktorý odzrkadľuje doterajšiu judikatúrnu
prax najvyššieho súdu, zdôrazňujúc objektívny charakter zodpovednosti štátu podľa ust. § 3 zákona č.
514/2003 Z. z., t. j. vychádzajúc z toho, že táto zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok trestného
konania. Pre účely posudzovania vzniku zodpovednosti štátu podľa ust. § 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
tak nie je zásadne rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní v akomkoľvek jeho štádiu vyhodnotili

pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo v konečnom rozhodnutí.
Ak tomu tak nie je a trestné stíhanie bolo voči určitej osobe, ktorej bolo pre určitý skutok vznesené
obvinenie, zastavené, niet logického dôvodu, aby aj napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia
nebolo nikdy v rámci trestného konania formálne zrušené pre jeho nezákonnosť, toto uznesenie nebolo
považované pre účely ust. § 3 ods. 1 písm. a) a ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. za nezákonné

rozhodnutie. Súd tak nevidel žiaden dôvod stotožniť sa s argumentáciou žalovaného a odchýliť sa tak od
citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. (ust. čl. 2 ods. 2 a 3 CSP) Za nesprávnu považuje súd aj v
iných konaniach notoricky opakovanú argumentáciu GP SR, že sa týmto spôsobom vykladania ust. § 6
ods. 1 zákona č. 514/2004 Z. z. vytvára neprípustný tlak súdnej moci na orgány činné v trestnom konaní,
keďže je potrebné vo všeobecnosti si uvedomiť, že objektívna zodpovednosť v tomto prípade vzniká

štátu, nie tomu ktorému orgánu činnému v trestnom konaní. Súčasne súdy výkladom zákonov (čím plnia
len svoju pôsobnosť vymedzenú Ústavou SR) ani nijakým spôsobom na orgány činné v trestnom konaní
nie sú spôsobilé vyvíjať neprípustný tlak. Naopak súdy prezentovaných výkladom len chránia práva
fyzických a právnických osôb (najmä podľa ust. čl. 46 ods. 3 Ústavy SR), ktoré boli trestne stíhané a
ktoré neboli uznané za vinné zo spáchania trestného činu, čím len potvrdzujú ich práva podľa ust. čl.

50 ods. 2 Ústavy SR.
74. V spornom prípade tak po tom, ako bolo žalobcovi uznesením povereného policajta OO PZ Bytča
ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010 vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu a
súčasne po tom, ako bola prokurátorom Okresnej prokuratúry Žilina uznesením spis. zn. 2Pv 241/10-13zo dňa26.10.2010zamietnutávčasnáariadnasťažnosťžalobcuprotiuvedenémuuzneseniuovznesení
obvinenia, došlo právoplatne rozhodnutím prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina - uznesením spis.
zn. 2Pv 241/10-33 zo dňa 05.04.2011 k zastaveniu dotknutého trestného stíhania z dôvodu, že skutok

kladený žalobcovi za vinu nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Zohľadniac vyššie
prezentovaný právny výklad a tieto skutkové okolnosti prejednávaného sporu, je možné uzavrieť, že v
danom prípade bola naplnená podmienka podľa cit. ust. § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. pre vznik
zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j. existenciu nezákonného rozhodnutia (uznesenie povereného
policajta OO PZ Bytča ČVS: ORP-588/BY-ZA-2010 zo dňa 01.10.2010), voči ktorému žalobca podal

včas riadny opravný prostriedok (sťažnosť).
75. Pod pojmom škody je z teoreticko-právneho hľadiska nutné rozumieť ujmu, ktorá nastala
v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným
ekvivalentom. Zákon rozoznáva skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou treba rozumieť
zmenšenie majetku poškodeného, prípadne aj náklady potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci
stav. Pod ušlým ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, keby nedošlo k vzniku škody.

76. Je nepochybné v danom prípade, že u žalobcu vynaložením trov obhajoby (ich zaplatením
zvolenému obhajcovi) došlo k ujme v jeho majetkovej sfére, a to k zmenšeniu majetku zodpovedajúcemu
zaplatenej peňažnej sume trov obhajoby, teda ku skutočnej škode podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. Tým bol naplnený ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa cit. ust.
§ 3 ods. 1 písm. a) v spojení s cit. ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

77. Existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, je nutné v
každom konkrétnom prípade bezpochybne preukázať, teda nemožno ju len predpokladať. Ide o vzťah
príčiny - porušenia právnej povinnosti a následku - vzniku škody.
78. Je teda súčasne nepochybné, že nebyť trestného stíhania vedeného po vznesení obvinenia
dotknutým uznesením povereného príslušníka PZ voči žalobcovi, neboli by žalobcovi vznikli akékoľvek

trovy obhajoby, v prejednávanom spore spočívajúce v žalobcom zaplatenej odmene a náhradách
vyúčtovaných žalobcovi jeho obhajcom za poskytovanie právnych služieb. V tomto prípade je tak nad
všetku pochybnosť daná príčinná súvislosť medzi vznikom škody u žalobcu (t. j. ujmy, ktorá nastala v
jeho majetkovej sfére) v podobe trov obhajoby a trestným stíhaním vedeným proti žalobcovi na podklade
dotknutého rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia) povereného príslušníka PZ. V dotknutom

prípade súčasne nebolo podstatné, že u žalobcu nešlo o povinnú obhajobu podľa ust. § 37 Trestného
poriadku, ale to, že žalobca len realizoval svoje ústavou garantované právo podľa ust. čl. 50 ods. 3
Ústavy SR [resp. ust. čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd].
Realizácia tohto práva žalobcu v dôsledku nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní mu tak nemôže
byť na škodu. Týmto došlo k naplneniu aj posledného hmotno-právneho predpokladu vzniku nároku

žalobcu na náhradu škody (majetkovej ujmy, ktorú si žalobca uplatňoval v rozsahu sumy 773,80 eur)
podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to, že škoda žalobcovi vznikla v dôsledku (v príčinnej
súvislosti) dotknutého nezákonného rozhodnutia.
79. Na základe uvedeného súd dospel k nepochybnému záveru o oprávnenosti uplatneného nároku
žalobcu čo do jeho základu, teda dôvodnosti žaloby v tejto časti (ktorou si uplatňoval žalobca nárok na

náhradu škody zodpovedajúcej ním vynaloženým trovám obhajoby), čo do jej základu.
80. Zaoberajúc sa výškou uplatneného nároku v kontexte rozsahu uplatnenej náhrady škody podľa ust.
§ 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konštatuje, že žalovaný (na pojednávaní dňa 11.05.2018)
v spore namietal nepreukázanie vykonania troch úkonov z úkonov právnej služby, o ktorých žalobca
tvrdil, že mu boli poskytnuté v rámci jeho obhajoby ním zvoleným obhajcom v dotknutej trestnej veci, a to

výslovne týchto úkonov právnej služby: prvá porada s klientom (v rámci úkonu právnej služby prevzatie
a príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom), účasť na výsluchu svedkyne H. dňa 15.01.2011
a ďalšia porada s klientom dňa 27.01.2011. Súd tak považoval v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP medzi
stranami sporu za nesporné, že zo strany obhajcu žalovaného došlo k účelnému poskytnutiu úkonov
právnejslužbyžalobcovivrámcijehoobhajobyvdotknutejtrestnejvecitak,akobolotietoúkonyuvedené

vovyčíslenítrovobhajobypodbodmič.2ažč.5,č.8ač.9(dôkazpredloženýžalobcomspolusožalobou
na č. l. 10 spisu - uvedené v odseku č. 15 odôvodnenia tohto rozsudku). Žalovaný tak koncentroval
svoje námietky, pokiaľ ide o rozsah vyúčtovaných trov obhajoby žalobcu v predmetnej trestnej veci, do
nasledovných námietok: 1. námietka neuskutočnenia úkonov: príprava obhajoby vrátane prvej porady
s klientom, účasť na výsluchu svedkyne H. a porada s klientom dňa 27.01.2011 (úkony obhajoby č. 1,

č. 6 a č. 7); 2. námietka účelnosti úkonov právnej služby - prvá porada s klientom a ďalšia porada s
klientom dňa 27.01.2011 (úkony obhajoby č. 1 a č. 7); 3. námietka nepreukázania cestovných náhrad za
použitie motorového vozidla súvisiacich s úkonmi právnej služby - účasť na výsluchu obvineného dňa
22.10.2010, účasť na výsluchu svedka H. dňa 11.11.2010, účasť na výsluchu svedka H. dňa 08.12.2010,účasť na výsluchu svedka H. dňa 15.01.2011 a účasť na konfrontácii svedkov H. a H. dňa 03.02.2011
(úkony obhajoby č. 3 až 6 a č. 8).
81. Pokiaľ tak ide o v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedené námietky

žalovaného ohľadom niektorých úkonov právnej služby poskytnutých žalobcovi jeho obhajcom v rámci
jeho obhajoby v predmetnej trestnej veci, súd dospel k záveru, že námietka žalovaného ohľadom
vykonania úkonu obhajoby - príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom nebola dôvodná. V
konaní bolo medzi stranami sporu totiž nesporné, že JUDr. Martin Olos prevzal obhajobu žalobcu v
dotknutej trestnej veci, a to nepochybne na základe žalobcom udeleného splnomocnenia. Nepochybne

tak zo strany obhajcu došlo k prevzatiu obhajoby a logicky súčasne s tým spojenej príprave tejto
obhajoby. V ďalšom súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ sa týka úkonu právnej služby -
prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, zo znenia cit. ust. § 14 ods. 1 písm. a)
vyhláškyMSSRč.655/2004Z.z.logickyvyplýva,žeaksivecnevyžadujepriprevzatíveciajprvúporadu
s klientom, tak ju nemusí klient absolvovať, čo však neznamená, že advokát nemá nárok na odmenu
za prevzatie a prípravu zastúpenia (táto v sebe zahŕňa prvotné oboznámenie sa s vecou, naštudovanie

problematiky, prípravu podkladov). Ak ale naopak, advokát uskutoční pri prevzatí veci aj prvú poradu
s klientom, tak táto prvá porada nie je samostatným úkonom, ale je už zahrnutá do jedného prvotného
úkonu podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. V kontexte s uvedeným tak
súd považoval za nedôvodnú aj námietku žalovaného spočívajúcu v neúčelnosti tohto úkonu právnej
služby, čo logicky vyplýva z toho, že bez tohto úkonu ani nemôže dôjsť k náležitej obhajobe klienta v

trestnom konaní advokátom.
82. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že v dotknutej trestnej veci sa obhajca žalobcu nezúčastnil
výsluchu svedka Y. H., súd ani túto nepovažoval za dôvodnú. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že dňa 11.11.2010 bol v dotknutej trestnej veci vykonaný úkon orgánu činného v trestnom konaní, a to
výsluch tejto svedkyne. Zo zápisnice o výsluchu tejto svedkyne vyplýva, že tohto úkonu prípravného

konania sa zúčastnil aj obhajca žalobcu (ako obvineného v dotknutej trestnej veci). Súd z formálneho
hľadiska nepovažoval za podstatné, že výsluch tejto svedkyne nebol vykonaný dňa 15.01.2011, ako to
bolo bez akýchkoľvek pochybností nesprávne uvedené vo vyčíslení trov obhajoby obhajcom žalobcu zo
dňa 20.12.2011. Výsluch tejto svedkyne dňa 15.01.2011 sa podľa obsahu vyšetrovacieho spisu ČVS:
ORP-588/BY-ZA-2010 dňa 15.01.2011 totiž vôbec neuskutočnil a teda obhajca žalobcu len zjavne pri

vyčíslení trov obhajoby urobil chybu dátume (táto sa potom prejavila aj pri vyúčtovaní paušálnej náhrady
podľa cit. ust. § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., ako aj cestovných náhrad a náhrady za
stratu času podľa cit. ust. § 15 v spojení s ust. § 17 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., čo zohľadnil
súd pri svojom rozhodnutí o výške žalovaného nároku, k tomu viď odseky č. 87, 88 a 89 odôvodnenia
tohto rozsudku).

83. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobca nepreukázal vykonanie úkonu právnej služby - ďalšej
porady s klientom dňa 27.01.2011 v dotknutej trestnej veci, súd sa v tomto prípade so žalovaným
stotožnil. Žalobca nepodložil toto svoje skutkové tvrdenie žiadnym dôkazom, len argumentoval tým, že
potreba tejto ďalšej porady s klientom vyplynula sama o sebe z nadchádzajúceho úkonu orgánu činného
v trestnom konaní v dotknutej trestnej veci, a to konfrontácie svedkov H. a H.. Tento argument súd

však nepovažoval za postačujúci, aby dospel k skutkovému záveru, že k tomuto úkonu právnej služby
- obhajoby žalobcu v dotknutej trestnej veci došlo a ak áno, čo bolo konkrétnym obsahom tejto porady.
Z dôvodu nepreukázania samotného úkonu právnej služby sa tak súd logicky nemohol zaoberať zo
strany žalovaného taktiež namietanou otázkou účelnosti tohto úkonu obhajoby. Vzhľadom k tomu potom
súd žalobu v časti, ktorou si žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody v rozsahu zodpovedajúcom

náhrade trov obhajoby za úkon právnej služby - ďalšia porada s klientom dňa 27.01.2011 považoval za
nedôvodnú.
84. V kontexte s námietkou žalovaného, že žalobca nepreukázal vynaloženie (prípadne účelnosť)
cestovných výdavkov jeho obhajcu v dotknutej trestnej veci pri obhajobe žalobcu pri úkonoch obhajoby -
účasť na výsluchu obvineného dňa 22.10.2010, účasť na výsluchu svedka H. dňa 11.11.2010, účasť na

výsluchusvedkaH.dňa08.12.2010,účasťnavýsluchusvedkaH.dňa11.11.2010aúčasťnakonfrontácii
svedkov H. a H. dňa 03.02.2011, súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo samotnej logiky veci
spočívajúcej v tom, že tieto úkony neboli uskutočnené v mieste sídla obhajcu žalobcu - Žilina, ale na
OO PZ Bytča, vyplýva, že obhajca žalobcu, aby sa mohol zúčastniť týchto úkonov prípravného konania,
musel absolvovať cestu z miesta svojho sídla do miesta konania týchto úkonov prípravného konania, t.

j. zo Ž. do L. a následne po vykonaní týchto úkonov prípravného konania späť do miesta svojho sídla, t.
j. z L. do Ž.. Je nepochybné, že s vykonaním tejto cesty vznikli obhajcovi žalobcu aj cestovné výdavky.
(len ťažko možno predpokladať, že by absolvoval obhajca žalobcu cestu peši, alebo prostredníctvom
dopravného prostriedku nevyžadujúceho cestovné výdavky, napr. bicykla, čo by ani nebolo možnéspravodlivo od neho požadovať) V ďalšom súd považuje za potrebné poznamenať, že v zmysle cit. ust.
§ 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. by mala náhrada škody zahŕňať len účelne vynaložené trovy
konania (vrátane trov právneho zastúpenia), a to aj napriek tomu, že účelnosť vynaloženia týchto trov

konania bola do znenia ust. § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. inkorporovaná až s účinnosťou
novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z., t. j. s účinnosťou od 01.01.2013. Vychádzajúc aj z osobitnej
častidôvodovejsprávyktejtonovele,súddospelkzáveru,žeidelenoprecizovanieprávnejúpravy,ktorá
si už aj pred touto právnou zmenou vyžadovala prihliadanie na toto kritérium poskytnutia náhrady škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci. [z dôvodovej správy: „V súlade s § 24 sa spravujú právne vzťahy

upravené týmto zákonom úpravou Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o úpravu náhrady nákladov, aj
právna úprava Občianskeho zákonníka rovnako používa pojem účelne využívané náklady (napr. §
130 ods. 3, § 151i ods. 3, § 151l ods. 3 atď.). Ako už bolo uvádzané, finančná kompenzácia podľa
tohto zákona na jednej strane nemá vytvárať priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane má
umožňovať „spravodlivé zadosťučinenie“. Tento princíp má platiť aj v prípade náhrady trov konania.“]
Napokon z logiky veci vyplýva, že náklady na trovy právneho zastúpenia ako škoda môžu byť nahradené

len v tom prípade, ak ich vznik bol v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pričom ak
nedošlo k účelnému vynaloženiu trov právneho zastúpenia (t. j. vynaloženie týchto trov si nevyžiadala
účelná ochrana práv a záujmov klienta), nemožno o tejto príčinnej súvislosti uvažovať. V danom prípade
(t. j. dotknutých úkonov právnej služby) možno zásadne prisvedčiť žalobcovi, že bolo účelné, aby na
cestu z miesta svojho sídla do miesta dotknutých úkonov právnej služby a späť vykonal osobným

motorovým vozidlom, keďže týmto v ďalšom predišiel navyšovaniu trov obhajoby v podobe náhrady za
stratu času, keďže cesta vykonaná prostriedkami hromadnej dopravy by s určitosťou priniesla väčšiu
stratu času v porovnaní s cestou vykonanou osobným motorovým vozidlom. Napokon súd zdôrazňuje,
že žalovaný nenamietal predmetné vyúčtovanie trov obhajoby, pokiaľ ide účtovanú cenu motorovej nafty
vo výške 1,20 eur / l. Žalobca v ďalšom preukázal, že jeho obhajca bol v čase vykonania dotknutých

úkonov obhajoby vlastníkom a držiteľom osobného motorového vozidla zn. Fiat Stilo EVČ: B. XXX G. s
normovanou spotrebou 5,4 l motorovej nafty / 100 km. V konaní nevyšli najavo žiadne skutočnosti, pre
ktoré by mal mať súd dôvodnú pochybnosť o tom, že obhajca žalobcu na dotknuté cesty nepoužil práve
toto osobné motorové vozidlo. Z pohľadu námietky žalovaného tak súd považoval za nepreukázané a
zároveň aj pochybné účtovanie cestovných náhrad za oba úkony právnej služby - obhajoby žalobcu v

dotknutej trestnej veci vykonané dňa 11.11.2010: účasť na výsluchu svedkov H. a H., keďže tieto dva
úkony orgánov činných v trestnom konaní nasledovali jeden po druhom a nebol tak žiaden rozumný
dôvod, aby obhajca žalobcu v tento istý deň vykonal cestu z miesta svojho sídla (Ž.) do miesta úkonu
(L.) dva krát. Ak si teda žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody v rozsahu zodpovedajúcom náhrade
cestovných výdavkov jeho obhajcu za účelom účasti na výsluchu svedkyne H.M., ako aj náhradu za

stratu času stráveného cestou na tento úkon, súd žalobu v tejto časti považoval za nedôvodnú.
85. Súd tak dospel v ďalšom k záveru, že žalobca nesporne účelne vynaložil náklady na trovy právneho
zastúpenia - obhajoby v dotknutej trestnej veci, ak uhradil trovy právneho zastúpenia (čo jednak
preukázal príjmovými pokladničnými dokladmi vystavenými jeho obhajcom a bolo to aj medzi stranami
sporu nesporné) za nasledovné úkony právnej služby: 1. príprava a prevzatie zastúpenia alebo obhajoby

vrátane prvej porady s klientom dňa 08.10.2010; 2. písomné podanie na súd alebo iný orgán týkajúce sa
vecisamej-sťažnosťprotiuzneseniuovzneseníobvineniazodňa08.10.2010;3.účasťnavyšetrovacích
úkonoch - výsluch obvineného dňa 22.10.2010; 4. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka
H. dňa 11.11.2010; 5. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 11.11.2010; 6. účasť
na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 08.12.2010; 7. účasť na vyšetrovacích úkonoch -

konfrontácia svedkov H. a H. dňa 03.02.2011 a 8. účasť pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania
dňa 03.02.2011.
86. Zaoberajúc sa výškou uplatneného nároku v kontexte rozsahu uplatnenej náhrady škody podľa ust.
§ 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konštatuje, že obhajcom žalobcu účtované trovy právneho
zastúpenia za v predchádzajúcom odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedené úkony právnej služby

- obhajoby v dotknutej trestnej veci, t. j. odmena za tieto úkony právnej služby, ako aj náhrada výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (tzv. režijný paušál), boli vyúčtované v súlade
s vyššie cit. ust. § 1 ods. 3, § 9, § 12 ods. 3 písm. b), § 14 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a), § 15
písm. a), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom v čase vykonania
úkonov právnej služby čo do sumy 542,06 eur.

87. Pokiaľ ide o základnú sadzbu tarifnej odmeny, súd konštatuje, že túto bolo potrebné posúdiť podľa
cit. ust. § 9 v spojení s cit. ust. § 12 ods. 3 písm. a) [keďže žalobcovi bolo v danom prípade vznesené
obvinenie pre prečin podľa ust. § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon, na ktorý Trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je triroky] a v spojení s cit. ust. § 1 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom ku dňu
vykonania dotknutých úkonov právnej služby. Advokátovi tiež v zmysle cit. ust. § 15 písm. a) v spojení
s cit. ust. § 16 ods. 3 a cit. ust. § 1 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom ku dňu

vykonania dotknutých úkonov právnej služby patrí tiež náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné
výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej
služby (tzv. „režijný paušál“). Konkrétne tak obhajca žalobcu v predmetnej trestnej veci vyúčtoval (medzi
stranami) nesporne za každý (v konaní preukázaný a účelný) úkon právnej služby - obhajoby: 1. príprava
a prevzatie zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom dňa 08.10.2010; 2. písomné

podanie na súd alebo iný orgán týkajúce sa veci samej - sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia
zo dňa 08.10.2010; 3. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch obvineného dňa 22.10.2010; 4. účasť
na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 11.11.2010; 5. účasť na vyšetrovacích úkonoch -
výsluch svedka H. dňa 08.12.2010; odmenu vo výške 60,08 eur, ďalej režijný paušál vo výške 7,21
eur; ďalej za každý (v konaní preukázaný a účelný) úkon právnej služby - obhajoby: 1. účasť na
vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H.Č. dňa 11.11.2010; 2. účasť na vyšetrovacích úkonoch -

konfrontácia svedkov H. a H. dňa 03.02.2011 a 3. účasť pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania
dňa 03.02.2011; odmenu vo výške 61,75 eur a ďalej režijný paušál vo výške 7,41 eur. V súlade s v tomto
odseku odôvodnenia tohto rozsudku vyššie označenými ustanoveniami vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.
z. vzniklo obhajcovi žalobcu právo požadovať za každý (v konaní preukázaný a účelný) úkon právnej
služby - obhajoby: 1. príprava a prevzatie zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom

dňa 08.10.2010 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z. z:]; 2. písomné podanie na súd alebo iný orgán týkajúce sa veci samej - sťažnosť proti uzneseniu o
vznesení obvinenia zo dňa 08.10.2010 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z:]; 3. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch obvineného dňa 22.10.2010
[úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z:]; 4. účasť

na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 11.11.2010 [úkon právnej služby podľa cit. ust. §
14 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z:]; 5. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch
svedka H. dňa 11.11.2010 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z. z:]; 6. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 08.12.2010 [úkon právnej
služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z:]; tarifnú odmenu vo výške

60,11 eur (ako 1/12 výpočtového základu, t. j. 1/12 zo sumy 721,40 eur ako priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok kalendárneho roka 2009), ďalej režijný paušál vo výške
7,21 eur (ako 1/100 výpočtového základu, t. j. 1/100 zo sumy 721,40 eur = 7,21 eur); ďalej za každý
(v konaní preukázaný a účelný) úkon právnej služby - obhajoby: 1. účasť na vyšetrovacích úkonoch
- konfrontácia svedkov H. a H. dňa 03.02.2011 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm.

c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z:] a 2. účasť pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania dňa
03.02.2011 [úkon právnej služby podľa cit. ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.
z:]; tarifnú odmenu vo výške 61,75 eur (ako 1/12 výpočtového základu, t. j. 1/12 zo sumy 741,- eur ako
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok kalendárneho roka 2010 =
61,75 eur), ďalej režijný paušál vo výške 7,21 eur (ako 1/100 výpočtového základu, t. j. 1/100 zo sumy

741,- eur = 7,41 eur); celkovo tak za všetky uvedené úkony obhajoby sumu 542,24 eur. Keďže žalobca
zaplatil za každý z úkonov obhajoby vykonaných v roku 2010 tarifnú odmenu len vo (vyúčtovanej) výške
60,08 eur, súd tak viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 CSP) zodpovedajúcim vyúčtovaným trovám
obhajoby žalobcu v dotknutej trestnej veci mal za to, že žaloba v časti uplatneného nároku o náhradu
škodyzodpovedajúcejvýškeúčelnevynaloženýchtrovobhajoby(zavyššievtomtoodsekuodôvodnenia

tohto rozsudku uvedené úkony právnej služby) žalobcu v dotknutej trestnej veci, pokiaľ ide o tarifnú
odmenu a paušálnu náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, je
dôvodná čo do výšky 542,06 eur [6 x (60,11 eur + 7,21 eur) + 2 x (61,75 eur + 7,41 eur) = 542,06 eur],
pričom na zaplatenie tejto sumy tak vo výroku tohto rozsudku zaviazal žalovaného.
88. Pokiaľ tak v ďalšom ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody v rozsahu zodpovedajúcej

náhrade za stratu času uhradenej žalobcom jeho obhajcovi v dotknutej trestnej veci za čas strávený
cestou do miesta úkonov právnej služby: 1. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch obvineného
dňa 22.10.2010; 2. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 11.11.2010; 3. účasť
na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 08.12.2010; 4. účasť na vyšetrovacích úkonoch -
konfrontáciasvedkovH.aH.dňa03.02.2011;aspäť,t.j.zoŽ.doL.aspäť,súdvychádzalzovzdialenosti

cesty zo Ž.A. do L. 16 km (údaj uvedený vo vyúčtovaní trov obhajoby, ktorý zodpovedá skutočnosti
všeobecne známej, § 186 ods. 1 CSP). Pri každom z uvedených úkonov právnej služby tak musel
obhajca žalobcu stráviť cestu zo Ž. do L. a následne po vykonaní týchto úkonov cestu späť, t. j. z L. do
Ž.. V zmysle cit. ust. § 15 písm. b) v spojení s cit. ust. § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.tak vzniklo právo obhajcu žalobcu na náhradu za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového
základu za každú aj začatú polhodinu a teda pri každej ceste zo Ž. do L. a späť v rozsahu za dve
začaté polhodín, teda pri úkonoch právnej služby vykonaných v roku 2010 (1. účasť na vyšetrovacích

úkonoch - výsluch obvineného dňa 22.10.2010; 2. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka
H. dňa 11.11.2010; 3. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa 08.12.2010) vo výške
24,04 eur (1/60 výpočtového základu, t. j. 1/60 zo sumy 721,40 eur ako priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok kalendárneho roka 2009 = 12,02 eur; potom 2 x 12,02
eur = 24,04 eur) a pri úkone právnej služby - účasť na vyšetrovacích úkonoch - konfrontácia svedkov

H. a H. dňa 03.02.2011 vykonanom v roku 2011 vo výške 24,70 eur (1/60 výpočtového základu, t. j.
1/60 zo sumy 741,- eur ako priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok
kalendárnehoroka2010=12,35eur;potom2x12,35eur=24,70eur).Keďžežalobcazaplatilzakaždýz
úkonov obhajoby vykonaných v roku 2010 svojmu obhajcovi náhradu za stratu času len vo (vyúčtovanej)
výške 24,02 eur, súd tak viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 CSP) zodpovedajúcim vyúčtovaným
trovám obhajoby žalobcu v dotknutej trestnej veci mal za to, že žaloba v časti uplatneného nároku na

náhradu škody zodpovedajúcej výške náhrady za stratu času (za vyššie v tomto odseku odôvodnenia
tohto rozsudku uvedené úkony právnej služby) obhajcu žalobcu v dotknutej trestnej veci je dôvodná čo
do výšky 96,76 eur [(3 x 24,02 eur) + (1 x 24,70 eur) = 96,76 eur], pričom na zaplatenie tejto sumy tak
vo výroku tohto rozsudku zaviazal žalovaného.
89. Ak ide o žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu škody zodpovedajúcej rozsahu účelne

vynaložených cestovných výdavkov jeho obhajcu na cestu do miesta úkonov právnej služby: 1. účasť
na vyšetrovacích úkonoch - výsluch obvineného dňa 22.10.2010; 2. účasť na vyšetrovacích úkonoch
- výsluch svedka H. dňa 11.11.2010; 3. účasť na vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka H. dňa
08.12.2010; 4. účasť na vyšetrovacích úkonoch - konfrontácia svedkov H. a H. dňa 03.02.2011; a späť,
t. j. zo Ž. do L. a späť, súd opätovne vychádzal zo vzdialenosti cesty zo Ž. do L. 16 km (údaj uvedený vo

vyúčtovanítrovobhajoby,ktorýzodpovedáskutočnostivšeobecneznámej,§186ods.1CSP),súčasnez
toho,žeobhajcažalobcutútocestuvykonalosobnýmmotorovýmvozidlomvosvojomvlastníctveadržbe
zn. Fiat Stilo so spotrebou 5,4 l motorovej nafty / 100 km a napokon z ceny motorovej nafty 1,20 eur /
l (tento údaj žalovaný nerobil sporným, a preto súd vychádzal z nespornosti tejto ceny medzi stranami
sporu, keďže nemal dôvodné pochybnosti o pravdivosti tohto údaja; § 186 ods. 2 v spojení s ust. § 151

ods. 1 CSP). V zmysle cit. ust. § 15 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. má advokát popri nároku
na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti
s poskytovaním právnych služieb, medzi iným aj na cestovné výdavky. Obhajcovi žalobcu tak vznikol
nárok na náhradu týchto cestovných výdavkov na cestu do miesta vyššie v tomto odseku odôvodnenia
tohto rozsudku uvedených úkonov právnej služby a späť, t. j. zo Ž. do L. a späť (spolu 32 km pri každom

úkone právnej služby) osobným motorovým vozidlom zn. Fiat Stilo, EVČ: B. XXX G.. Podľa cit. ust. §
16 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa
vzťahujú osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak. Týmto osobitným predpisom je zákon
č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, ktorý v ust. § 7 ods. 1 uvádza, že ak sa zamestnanec
písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem

cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu základná náhrada za každý 1
km jazdy (ďalej len „základná náhrada“) a náhrada za spotrebované pohonné látky. Podľa ust. § 7 ods.
2 zákona č. 283/2002 Z. z., sumu základnej náhrady pre jednostopové vozidlá a trojkolky a pre osobné
cestné motorové vozidlá podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo práce, sociálnych
vecí a rodiny SR; opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia. Týmto opatrením je opatrenie

Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z. z., ktoré v ust. § 1 písm. b) stanovuje
túto sumu osobné cestné motorové vozidlá vo výške 0,183 eura za 1 km. Súd tak dospel k záveru, že
obhajcovi žalobcu v dotknutej trestnej veci vznikol nárok na náhradu cestovných výdavkov v súlade s
vyššie v tomto odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedenými ustanoveniami právnych predpisov, a to
vo výške 0,248 eur / km cesty [cena PHM 1,20 eur / l x spotreba PHM 5,4 l / 100 km = 0,065 eur / km;

0,065 eur / km + základná náhrada vo výške 0,183 eur / km = 0,248 eur / km) a teda na cestu do miesta
vyššie v tomto odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedených úkonov právnej služby a späť v celkovej
sume 31,74 eur (32 km x 4 cesty x 0,248 eur / km = 31,74 eur). Súd tak viazaný žalobným návrhom (§
216 ods. 1 CSP) zodpovedajúcim vyúčtovaným trovám obhajoby žalobcu v dotknutej trestnej veci mal za
to, že žaloba v časti uplatneného nároku na náhradu škody zodpovedajúcej výške náhrady cestovného

(za vyššie v tomto odseku odôvodnenia tohto rozsudku uvedené úkony právnej služby) obhajcu žalobcu
vdotknutejtrestnejvecijedôvodnáčodovýšky31,72eur(4x7,93eur=31,72eur),pričomnazaplatenie
tejto sumy tak vo výroku tohto rozsudku zaviazal žalovaného.90. S poukazom na uvedené v predchádzajúcich odsekoch odôvodnenia tohto rozsudku súd tak žalobe
v časti o zaplatenie sumy 773,80 eur vyhovel v rozsahu o zaplatenie sumy 670,54 eur a vo zvyšnom
rozsahu sumy 103,26 eur žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rovnako tak už bez ďalšieho súd zamietol

žalobu aj v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 103,26 eur od
28.05.2013dozaplatenia,keďžetakžalobcovizpohľadávky,ktorámunebolavsporepriznaná,nemohlo
byť logicky priznané ani jej príslušenstvo podľa ust. § 121 ods. 3 OZ.
91. Čo sa týka časti žaloby, ktorou si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške
5,5 % ročne z (priznanej) sumy 670,54 eur od 28.05.2013 do zaplatenia s odkazom na cit. ust. § 517

ods. 2 OZ, žalobca si tento nárok uplatňoval z hľadiska počiatku obdobia omeškania žalovaného s
plnením s poukazom na to, že dňa 27.05.2013 doručil MV SR svoju žiadosť o predbežné prejednanie
svojho nároku, pričom odo dňa nasledujúceho sa tak dostal žalovaný do omeškania. Súd tak žalobcom
uplatnený nárok právne posúdil ako nárok vyplývajúci z práva žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania
podľa cit. ust. § 16 ods. 4 v spojení s odkazom v cit. ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a cit. ust.
517 ods. 2 OZ. Pokiaľ ide o čas, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou žalovaného nároku

na zaplatenie sumy 670,54 eur, súd vec právne posúdil podľa cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.
z. Súd sa v konaní nestotožnil so žalobcom (naopak stotožnil sa s právnou argumentáciou žalovaného),
keďže podľa cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. lehota omeškania začína príslušnému orgánu
plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej
lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Lehota omeškania

tak začína plynúť príslušnému orgánu, ktorým však MV SR v zmysle odsekov č. 61 až 67 odôvodnenia
tohto rozsudku nebolo. Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody tak
bola dňa 27.05.2013 podaná na nepríslušnom orgáne, pričom však v zmysle cit. ust. § 15 ods. 2 veta
druhá zákona č. 514/2003 Z. z. účinky tejto žiadosti aj napriek tejto skutočnosti zostali zachované. MV
SRakonepríslušnýorgánmalovzmyslecit.ust.§15ods.2vetaprvázákonač.514/2003Z.z.povinnosť

bezodkladne postúpiť žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie príslušnému orgánu - GP SR, k čomu
napokon aj takmer po 2 mesiacoch aj došlo. Lehota šiestich mesiacov podľa cit. ust. § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. tak začala plynúť aj GP SR v zmysle cit. ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
dňom nasledujúcim od podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, t. j. dňom
27.05.2013 a uplynula v súlade s cit. ust. § 122 ods. 2 OZ uplynutím dňa 27.11.2013. Keďže zo strany GP

SR ako príslušného orgánu na predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu škody v danej lehote
šiestich mesiacov nedošlo k predbežnému prerokovaniu nároku žalobcu a ani k oznámeniu žalobcovi,
že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí, žalovaný sa dostal prostredníctvom svojho príslušného
orgánu GP SR do omeškania dňom 28.11.2013. Súd mal tak za to, že žalobcovi v zmysle cit. ust. §
517 ods. 2 OZ vzniklo právo požadovať od žalovaného úroky z omeškania vo výške podľa cit. ust. § 3

ods. 1 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013 v spojení
s cit. ust. § 10c nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.02.2013 (keďže k vzniku
záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami sporu došlo vznikom zodpovednosti žalovaného za škodu,
t. j. momentom, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. k.
2Pv 241/10-10 zo dňa 05.04.2011, t. j. dňa 01.05.2011), teda vo výške o 8 percentuálnych bodov vyššej,

ako bolo výška základnej úrokovej sadzby ECB platná k prvému dňu omeškania žalovaného s plnením,
t. j. vo výške 8,25 % ročne (ku dňu 28.11.2013 bola základná úroková sadzba ECB vo výške 0,25 %,
o čom má súd vedomosť zo svojej činnosti; § 186 ods. 1 CSP) zo sumy 670,54 eur od 28.11.2013 do
zaplatenia. Súd viazaný žalobným návrhom (§ 216 ods. 1 CSP) tak priznal žalobcovi nárok na zaplatenie
úrokovzomeškaniavovýške5,5%ročnezosumy670,54eurod28.11.2013dozaplateniaavozvyšnom

rozsahu žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 670,54 eur od
28.03.2013 do 27.11.2013 zamietol.
92. Podľa ust. § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd
môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
93. Žalovaný žiadal, aby mu súd v prípade vyhovenia žalobe určil dlhšiu ako zákonnú paričnú lehotu

(§ 232 ods. 3 CSP) na plnenie peňažnej povinnosti, keďže uvoľnenie peňažných prostriedkov je
dlhotrvajúcejší proces. Súd však tejto žiadosti žalovaného nevyhovel a na plnenie mu určil zákonnú
paričnú lehotu podľa cit. ust. § 232 ods. 3 veta prvá CSP, a to vzhľadom k tomu, že žalovaný je štát,
ktorýsamotnýprostredníctvomzákonodarcustanovilnaplnenievCSPlehotutrochdníodprávoplatnosti
rozsudku, a preto súd nevzhliadol dôvod, aby práve takýto subjekt ako je štát mal mať poskytnutú

inú ako zákonnú lehotu na plnenie. Súd mal za to, že rozpočtové procesy GP SR ako štátneho
orgánu konajúceho v mene žalovaného nemôžu ísť na ťarchu žalobcu a predlžovať ďalej omeškanie
uspokojenia jeho týmto rozsudkom priznanej pohľadávky s príslušenstvom.94. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
95. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
96. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
97. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 2

CSP, a to vzhľadom k pomeru úspechu strán sporu v konaní v prejednávanej veci. Žalobca mal vo veci
len čiastočný úspech v čistom vyjadrení 70 % [úspech žalobcu počítaný ku dňu vyhlásenia rozsudku,
t. j. ku dňu 11.05.2018: 670,54 eur, t. j. istina + 164,19 eur, t. j. úroky z omeškania vo výške 5,5 %
ročne zo sumy 670,54 eur od 28.11.2013 do 11.05.2018 = 834,73 eur; celková výška pohľadávky s
príslušenstvom vyčíslená ku dňu vyhlásenia rozsudku, t. j. ku dňu 11.05.2018: 773,80 eur, t. j. istina
+ 210,93 eur, t. j. úroky z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 773,80 eur od 28.05.2013 do

11.05.2018 = 984,73 eur; %-tuálny úspech žalobcu = 834,73 eur / 984,73 eur = 0,85 = 85 %; úspech
žalovaného 15 % = 100 % - úspech žalobcu 85 %; čistý úspech žalobcu 85 % - 15 % = 70 %]. Preto
o trovách konania rozhodol súd tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu pomernej
časti trov konania zodpovedajúcej 70 %-tám ním vynaložených trov konania na účelné uplatnenie práva
proti žalovanému. O samotnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd podľa ust. § 262 ods.

2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

Podľa ust. § 125 ods. 1 CSP, odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v
elektronickej podobe.
Podľaust.§125 ods.2CSP,odvolanieurobenévelektronickejpodobebezautorizáciepodľaosobitného
predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa
osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd

na dodatočné doručenie podania nevyzýva.
Podľa ust. § 125 ods. 3 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte
rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a
príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).