Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 10, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/13/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813010191
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kyselová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5813010191.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kyselovej a sudcov JUDr.
Marcely Malatkej a Mgr. Miroslava Mazúcha, prejednal na neverejnom zasadnutí konanom dňa 10. júla
2019 odvolanie obžalovaného Ing. Y. X. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/64/2013
zo dňa 15.4.2016 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por. rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/64/2013

zo dňa 15.4.2016 z r u š u j e .

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom, sp. zn. 6T/64/2013 zo dňa 15.4.2016 uznal obžalovaného Ing. Y.

X. vinným v bodoch I. a II. z pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) (s
poukazom na § 138 písm. b/, g/, h/ Tr. zák.), písm. b) (s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h/ Tr. zák.)
Tr. zákona a v bodoch I., II., III., IV. z pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák., na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
Za spáchanie tejto trestnej činnosti bol obžalovanému Ing. Y. X. podľa § 189 ods. 2 Tr. zák., § 41
ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. uložený úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky. Za splnenia zákonných podmienok podľa § 48 ods. 2 písm.
a) Tr. zák. bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Proti všetkým výrokom rozsudku podal odvolanie obžalovaný Ing. Y. X.. Krajský súd v Žiline uznesením,
sp.zn. 2To/50/2016 zo dňa 9.11.2016 odvolanie obžalovaného postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Proti vyššie uvedeným rozhodnutiam a to rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/64/2013 zo
dňa 15.4.2016 a uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 2To/50/2016 zo dňa 9.11.2016 obvinený Ing.
Y. X. podal dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením, sp.zn. 2Tdo/39/2017 zo dňa 6.12.2017 dovolanie
obvineného Ing. Y. X. z dôvodu podľa § 392 ods. 1 Tr. por. zamietol.

Na podklade sťažnosti podanej Ing. Y. X. proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 2To/50/2016 zo

dňa 9.11.2016 a proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Tdo/39/2017 zo dňa 6.12.2017, Ústavný
súd SR Nálezom, sp.zn. IV. ÚS 558/2018 zo dňa 7.2.2019 v podstatných častiach rozhodol nasledovne:

1.ZákladnéprávoIng.Y.X.nasúduochranupodľačl.46ods.1ÚstavySRazákladnéprávonaobhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline,

sp.zn. 2To/50/2016 zo dňa 9.11.2016 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené.2. Základné právo Ing. Y. X. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR, sp.zn.

2Tdo/39/2017 zo dňa 6.12.2017 porušené boli.
3. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 2To/50/2016 zo dňa 9.11.2016 a uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp.zn. 2Tdo/39/2017 zo dňa 6.12.2017 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
Ústavný súd SR v odôvodnení Nálezu na úvod považoval za potrebné poukázať na chronologickú

následnosť a obsah meritórnych rozhodnutí vydaných v trestnej veci sťažovateľa Ing. Y. X. pred vydaním
rozsudku okresného súdu a naň nadväzujúceho napadnutého uznesenia krajského súdu:
Zobsahuspisovéhomateriáluvyplýva,žeokresnýsúd(vporadíprvým)rozsudkom,č.k.6T/64/2013-679
zo dňa 13. januára 2015 Ing. Y. X. spod obžaloby Okresnej prokuratúry Námestovo oslobodil podľa §
285 písm. b) Tr. por., teda z dôvodu, že žalovaný skutok nie je trestným činom.
Krajský súd uznesením, č.k. 2To/42/2015-697 zo dňa 15.7.2015 na základe odvolania prokurátora

rozsudok Okresného súdu Námestovo, č.k. 6T/64/2013-679 zo dňa 13.1.2015 zrušil podľa § 321 ods.
1 písm. b), d) Tr. por. a vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.
Okresný súd po vrátení veci krajským súdom rozhodol rozsudkom, č.k. 6T/64/2013-776 zo dňa
15.4.2016 tak, že v bodoch I. a II. obžaloby uznal Ing. Y. X. za vinného zo spáchania pokračovacieho

zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), g), h) a
§ 139 ods. 1 písm. h) Tr. zák. a v bodoch I až IV obžaloby ho uznal vinným zo spáchania pokračovacieho
prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák.

V nadväznosti na tieto meritórne rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu vydané v tejto trestnej

veci Ing. Y. X., ústavný súd, vychádzajúc z jeho stabilnej judikatúry, poukázal na skutočnosť, že
neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ústavy, je aj princíp právnej
istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že
príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú
správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03). Obsahom princípu právneho

štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. PL. ÚS 16/95).
Z popísanej chronológie rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v trestnej veci Ing. Y. X., ktorých
podstatné časti boli citované, vyplýva, že Ing. Y. X. bol (v poradí prvým) rozsudkom okresného
súdu spod obžaloby prokurátora oslobodený s odôvodnením, že skutok, pre ktorý bola na neho

podaná obžaloba, nie je trestným činom. Krajský súd na základe odvolania prokurátora odsudzujúci
rozsudok prvostupňového súdu zrušil s tým, že okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie a že jeho rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného zákona
(§ 321 ods. 1 písm. b/, d/ Tr. por.). Krajský súd v zrušujúcom uznesení bližšie neobjasnil, v čom
spočívalanesprávnosťzáverovokresnéhosúdu(okremopakovanéhopoukazovanianaobsahodvolania

podaného prokurátorom), pričom vyslovil názor, že „za súčasnej dôkaznej situácie sa javí vyvodenie
trestnoprávnej zodpovednosti voči obžalovanému za opodstatnené“, resp. že „zistená dôkazná situácia
je logickým predpokladom pre iný právny záver, aký vyvodil prvostupňový súd o vine obžalovaného“.

Vo vzťahu k (v predchádzajúcom odseku) citovanej konštatácii krajského súdu v jeho zrušujúcom

uzneseníústavnýsúdpoukazujena(ajIng.Y.X.označenú)judikatúrunajvyššiehosúdu,zktorejvyplýva,
že odvolací súd môže prvostupňovému súdu vytknúť chyby pri hodnotení dôkazov, ktorých sa podľa jeho
názoru dopustil (nelogickosť záverov, opomenutie niektorých okolností a pod.), nie je však oprávnený
dávať mu záväzné pokyny, k akým záverom má dôjsť pri hodnotení jednotlivých dôkazov, ani na to,
aké celkové skutkové zistenia má urobiť (viď napr. rozsudky najvyššieho súdu, sp.zn. 6 Tdo/30/2010,

sp.zn. 6 Tdo/27/2012). Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade pokyn krajského súdu
adresovaný okresnému súdu, ktorým v podstate prikázal, akým spôsobom má rozhodnúť o základnej
otázke trestného konania (t.j. o vine, či nevine obžalovaného), bol v okolnostiach posudzovanej veci
neprípustný.

Po vrátení veci na ďalšie konanie krajským súdom, okresný súd na podklade skutkového stavu totožne
so stavom, na základe ktorého sťažovateľa spod obžaloby v poradí prvým rozsudkom oslobodil,
na hlavnom pojednávaní 15. apríla 2016 bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania napadnutým
rozsudkom uznal obžalovaného Ing. X. za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu vydierania apokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Z obsahu odsudzujúceho rozsudku
pritom vyplýva, že okresný súd žiadnym spôsobom nevysvetlil (neodôvodnil), svoj odklon od svojich
predchádzajúcich právnych záverov, týkajúcich sa najmä rozhodujúcich skutočností, na ktorých

založil svoj predchádzajúci oslobodzujúci rozsudok, t.j. (vôbec) neuviedol, prečo považoval svoje
predchádzajúce právne závery (pri nezmenenom skutkovom stave) za nesprávne (išlo najmä o závery
týkajúce sa žiadosti samotnej poškodenej, aby jej Ing. Y. X. uviedol, ako má rozhodnúť v predmetných
vkladových konaniach; nedostatku kompetencie Ing. Y. X. na ukončenie štátnozamestnaneckého vzťahu
s poškodenou; (ne) preukázania, že Ing. Y. X. konal s cieľom získať konkrétny majetkový prospech).

Krajský súd následne napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľa zamietol (v podstate) s tým, že
sa stotožnil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu, ktoré doplnil aj vlastnou argumentáciou
(podľa neho) svedčiacou o vine Ing. Y. X..

Podľa názoru ústavného súdu, odvolací súd nemôže obmedzenie vyplývajúce z ustanovenia § 322 ods.
4 písm. a) Tr. por. (podľa ktorého odvolací súd nemôže sám uznať obžalovaného za vinného zo skutku,

pre ktorý bol rozsudkom prvostupňového súdu oslobodený) obchádzať vyslovením záväzného pokynu
okresnému súdu, k akým konkrétnym právnym záverom má na podklade určitého skutkového stavu
dospieť. Takýto postup by totiž bol v rozpore so zmyslom a účelom označeného ustanovenia Trestného
poriadku. Na neprípustnosti pokynu krajského súdu okresnému súdu podľa názoru ústavného súdu nič
nemení ani skutočnosť, že krajský súd v zrušujúcom uznesení poukázal aj na možnú aplikáciu § 285

písm. a) Tr. por. (podľa ktorého, súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa
stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný). Z kontextu zrušujúceho uznesenia krajského súdu, ako aj
jehovýslovnevyjadrenýchnázorovnavinuIng.Y.X.,jetotižzrejmé,žekrajskýsúdvkonečnomdôsledku
prikázal okresnému súdu, ako má vo veci rozhodnúť (čomu nasvedčuje aj následný postup okresného
súduatonevykonaniežiadnehodoplňujúcehodokazovania,akoajobsahjehoodsudzujúcehorozsudku,

v ktorom vôbec nekonfrontoval svoje predchádzajúce závery z oslobodzujúceho rozsudku. Následne
krajský súd napadnutým uznesením „odobril“ v poradí druhý (odsudzujúci) rozsudok okresného súdu,
pred ktorého vydaním súd prvého stupňa odmietol vykonať Ing. Y. X. navrhnutý dôkaz (podľa názoru
ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci dôkaz zásadného významu), čím mu
bolo popreté právo na obhajobu a odňatá možnosť konať pred súdom.

Z ústavnej sťažnosti Ing. Y. X., ako aj obsahu spisového materiálu vyplýva, že Ing. Y. X. dňa 14.4.2016
písomným podaním, ako aj v priebehu hlavného pojednávania dňa 15.4.2016 navrhol doplnenie
dokazovania o výsluch svedka Ing. L. J. (zamestnanca Okresného úradu Námestovo), ktorý sa mal
vyjadriť k okolnostiam týkajúcim sa reštitučných konaní, ktoré mali byť dôvodom prerušenia vkladových

konaní poškodenou JUDr. Y.. Okresný súd na hlavnom pojednávaní uvedený návrh Ing. Y. X. na
doplnenie dokazovania (podľa zápisnice bez bližšieho odôvodnenia, len s odkazom na § 272 ods. 3 Tr.
por.) odmietol, čo v napadnutom rozsudku odôvodnil tým, že „objasnenie uvedených skutočností nemalo
vplyv na rozhodnutie ohľadom viny obžalovaného zo súdených trestných činov, skutočnosti, ku ktorým
mal navrhovaný svedok vypovedať, presahovali rámec vykonávaného dokazovania.“

V súvislosti s Ing. Y. X. navrhovaným výsluchom svedka ústavný súd považoval v okolnostiach
posudzovanej veci za podstatnú aj tú skutočnosť, že z napadnutého rozsudku okresného súdu, ako ani z
napadnutého uznesenia krajského súdu nie je zrejmé, ktoré konkrétne reštitučné konania boli dôvodom
na prerušenie vkladových konaní, pričom okresný súd, ani krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach

vôbec nevysporiadali so súvisiacou námietkou Ing. Y. X., že reštitučné konania neboli špecifikované ani
v rozhodnutiach o prerušení vkladových konaní (vydaných poškodenou), pričom navyše (podľa Ing. Y.
X.) žiadne reštitučné konania týkajúce sa dotknutých pozemkov v rozhodnom čase (t.j. v čase spáchania
skutkov) ani neprebiehali. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci mohol Ing. Y. X. navrhovaný
výsluch svedka Ing. L. J. k týmto (pre meritórne rozhodnutie súdu relevantným) otázkam podľa názoru

ústavného súdu významným spôsobom prispieť k náležitému objasneniu veci).

Nazákladeuvedenýchskutočnostíústavnýsúdpotomdospelkzáveruonesprávnompostupekrajského
súdu, spočívajúcom v tom, že:
- neprípustným pokynom vo svojom zrušujúcom uznesení (v podstate) uložil okresnému súdu, aby uznal

Ing. Y. X. za vinného zo spáchania žalovaných trestných činov,
- potvrdil následný odsudzujúci rozsudok okresného súdu, ktorý prvostupňový súd vydal bez
akéhokoľvek doplnenia dokazovania (napriek existencii návrhu Ing. Y. X. na vykonanie ďalšiehodokazovania) a bez riadneho odôvodnenia odklonu v právnom posúdení veci, pri nezmenenom
skutkovom stave v porovnaní s jeho predchádzajúcim (oslobodzujúcim) rozsudkom.

Podľa názoru ústavného súdu bola popísaným postupom krajského súdu Ing. Y. X. odňatá možnosť
reálneho uplatnenia jeho práva na obhajobu, čím došlo v konečnom dôsledku k neprípustnému zásahu
do jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. do práva na spravodlivé súdne konanie. Uvedené
dôsledky sa pritom primárne vzťahujú (aj) na napadnuté uznesenie krajského súdu, keďže odvolací súd
ním nenapravil pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.

Na tomto základe ústavný súd preto rozhodol, že (napadnutým) uznesením Krajského súdu v Žiline,
sp.zn. 2To/50/2016 zo dňa 9.11.2016 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu
základného práva Ing. Y. X. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, jeho základného práva na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 a 3 písm. d) Dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojim rozhodnutím vysloví, že
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku
1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci

konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde, ak sa základné právo alebo sloboda porušili
rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení
alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe
je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým uznesením krajského súdu a
napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené označené práva Ing. Y. X. podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 50 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru (v prípade napadnutého uznesenia krajského súdu vrátane práva
podľa čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru), rozhodol zároveň aj o zrušení uznesenia Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 2Tdo/39/2017 zo dňa 6.12.2017 a uznesenia Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 2To/50/2016 zo dňa

6.11.2016 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd na záver dal do pozornosti, že krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný
právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze. Úlohou krajského súdu bude na základe
odvolania Y. X. opätovne preskúmať rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 6T/64/2013 zo dňa
15.4. 2016, predovšetkým z toho hľadiska, či označené rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z

dostatočne a správne zisteného skutkového stavu (aj v kontexte s Ing. Y. X. navrhovaným výsluchom
svedka) a či sa okresný súd riadne vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie
aj v konfrontácii s jeho závermi obsiahnutými v jeho prvom (oslobodzujúcom) rozsudku.

Podľa § 362b ods. 1 Tr. por., po doručení nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie

orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu alebo jeho časť, pokračuje orgán činný v trestnom
konaní alebo súd v tom štádiu trestného konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu zrušeného
rozhodnutia, ak zákon alebo nález ústavného súdu neustanoví inak. Orgán činný v trestnom konaní
alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci ústavný
súd.

Vzhľadom na vyššie citovaný nález ústavného súdu, ktorým bolo zrušené uznesenie Krajského súdu
v Žiline, sp.zn. 2To/50/2016 zo dňa 6.11.2016, ktorým bolo postupom podľa § 319 Tr. por. rozhodnuté
o zamietnutí odvolania obžalovaného Ing. Y. X. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn.
6T/64/2013 zo dňa 15.4. 2016, krajský súd postupujúc v súlade s ustanovením § 362b ods. 1 Tr. por.,

vo veci znovu konal a rozhodoval o odvolaní obžalovaného Ing. Y. X. proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo, sp.zn. 6T/64/2013 zo dňa 15.4.2016.Ako už bolo v úvode odôvodnenia tohto uznesenia uvedené, napadnutým rozsudkom Okresného súdu
Námestovo, sp. zn. 6T/64/2013 zo dňa 15.4. 2016, bol obžalovaný Ing. Y. X. uznaný vinným v bodoch I.
a II. z pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) (s poukazom na § 138 písm.

b/, g/, h/ Tr. zák.), písm. b) (s poukazom na § 139 ods. 1 písm. h/ Tr. zák. ) Tr. zákona a v bodoch I., II.,
III., IV. z pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm.
b) Tr. zák., na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Za spáchanie tejto trestnej
činnosti bol obžalovanému Ing. Y. X. podľa § 189 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák.,
§ 36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Za splnenia zákonných podmienok podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol obžalovaný na výkon trestu
odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

ObžalovanýIng.Y.X.protitomutorozsudkupodalodvolanieihneďpojehovyhlásenípriamodozápisnice
o hlavnom pojednávaní.

Podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 15.6.2016, odvolanie prostredníctvom obhajcu
písomne odôvodnil. Uviedol, že okresný súd už raz vo veci rozhodol, a to rozsudkom zo dňa 13.1.2015,
kedy ho podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil. Po vrátení veci a doslovnom „usmernení“ zo strany
krajského súdu, ako má súd vo veci rozhodnúť, okresný súd nevykonal vo veci žiadne nové dôkazy,
len prečítal zápisnice z predchádzajúcich pojednávaní a napriek tomu, že obhajoba podala návrh

na doplnenie dokazovania, okresný súd pri nezmenenom skutkovom stave a dôkaznej situácii vydal
rozsudok, ktorým dôkazy, ktoré v pôvodnom rozsudku vyhodnotil v jeho prospech a ktoré slúžili na
jeho oslobodenie, v novom konaní vyhodnotil v jeho neprospech a uznal ho vinným. Ďalej dôvodil
tým, že v prípade, ak súd uzná obžalovaného vinným z trestného činu, musí pri tomto rozhodnutí
vychádzať predovšetkým z vykonaného dokazovania a z vnútorného presvedčenia, že dôkazy sú

takého charakteru, ktoré odôvodňujú výrok o uznaní viny. V tejto súvislosti obhajoba poukazovala
na stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 6Tdo/27/2012 zo dňa 16.8.2012, v ktorom sa okrem iného
uvádza, že rozhodnutie nadriadeného súdu nemôže byť v takom smere, že úplne odníme priestor pre
hodnotenie dôkazov podľa vlastného uváženia a absolútne predurčí, ako má vo veci samej súd nižšieho
stupňa rozhodnúť. Súd nižšieho stupňa nemôže bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania, výlučne

iba na základe opätovného oboznámenia obsahu spisu obžalovaného odsúdiť. Podľa obhajoby ide o
totožný prípad a postup aj v tejto trestnej veci. Obžalovaný bol najskôr oslobodený a po zrušení veci
nadriadeným súdom, súd prvého stupňa len prečítal zápisnice z predchádzajúcich pojednávaní. Žiadne
doplnenie dokazovania nevykonal a vyniesol odsudzujúci rozsudok. V rámci vykonaného dokazovania
bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný ako riaditeľ Správy katastra Tvrdošín písomne emailom

z 28.3.2011, resp. písomnosťami z 3.5.2011 a z 28.6.2011 ukladal poškodenej JUDr. Y. opakovane
úlohu, aby vydala rozhodnutia v nadväznosti na rozsudky Krajského súdu Žilina, sp.zn. 29Sp/25/2009
a sp.zn. 29Sp/23/2009. Týmito rozsudkami boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia v dotknutých
katastrálnych konaniach, v ktorých správa katastra rozhodla o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho
práva, pričom aktuálny právny stav v týchto konaniach bol taký, že poškodená JUDr. Y. dňa 21.1.2011

prerušila konanie, čo odôvodňovala tým, že je potrebné vyriešiť predbežnú otázku, či o konkrétnych
nehnuteľnostiach boli ukončené reštitučné konania. Odvolateľ ďalej uviedol, že v týchto pokynoch
poškodenú Y. len informoval, že nesplnenie úlohy bude považovať za závažné porušenie pracovnej
disciplíny, pritom nebol predložený žiadny dôkaz, že by sa touto písomnosťou, resp. e-mailom snažil
vydierať poškodenú pod stratou zamestnania. Tiež bolo emailovou komunikáciou preukázané, že až

na žiadosť poškodenej zo dňa 29.4.2011 reagoval ako riaditeľ správy katastra tak, že jej opakovane
uložil vydať rozhodnutie v nadväznosti na uvedené rozsudky Krajského súdu Žilina. Ani následná
komunikácia medzi ním a poškodenou nebola v žiadnom takom smere, kde by uviedol, aké rozhodnutie
má poškodená vydať, a to až do dňa 28.6.2011, kedy na opakovanú žiadosť poškodenej ju usmernil, aby
v prerušených konaniach vydala rozhodnutie o povolení vkladu. Pritom si bol vedomý, že proti takémuto

rozhodnutiu je prípustný opravný prostriedok, ktorý môžu účastníci konania využiť. Jeho snahou bolo
len to, aby v týchto tzv. „starých veciach“ bolo vydané zákonné rozhodnutie a tieto konania neboli
prerušené, nakoľko účastníci týchto konaní sa dožadovali u neho ako riadiaceho pracovníka nápravy
a poukazovali na nečinnosť poškodenej s tým, že vo veciach sa účelovým spôsobom nekoná. Podľa
obhajoby, takéto konanie obžalovaného nemožno právne kvalifikovať pod skutkovú podstatu zločinu

vydierania už aj z toho dôvodu, že poškodená ako právnicky vzdelaná osoba si bola veľmi dobre
vedomá, že obžalovaný ju nemôže zbaviť zamestnania, nakoľko s takouto právomocou nedisponoval
a jedine čo mohol urobiť voči nej, bolo podať návrh na disciplinárne riešenie. Podľa zákona o štátnej
službe riaditeľ správy katastra nie je osobou oprávnenou riešiť ukončenie štátnozamestnaneckéhopomeru a v prípade, že podriadený pracovník poruší pracovnú disciplínu, je oprávnený podať podnet
na disciplinárne konanie, pričom disciplinárne konanie pripravuje osobný úrad Krajského úradu v
Žiline. Teda riaditeľ správy katastra nemal dosah na ukončenie štátnozamestnaneckého vzťahu s

poškodenou, čím bola jednoznačne preukázaná nedôvodnosť obžaloby, že pod hrozbou reálnej straty
zamestnania opakovane ukladal poškodenej pokyny. Samotné oznámenia, že bude považovať jej
konaniezazávažnéporušeniepracovnejdisciplíny,ešteneznamená,žekporušeniupracovnejdisciplíny
došlo. Obhajoba ďalej dôvodila tým, že aj keď obžalovaný usmernil poškodenú v tom smere, aké
rozhodnutie by mala vydať, toto jeho konanie jednoznačne nenapĺňa znaky skutkovej podstaty zločinu

vydierania, ale ide len o porušenie práv štátneho zamestnanca tak, ako má na mysli ustanovenie §
65 Zákona o štátnej službe. Poškodená absolútne nemala dôvod obávať sa straty zamestnania z jeho
strany, pretože toto nebolo v jeho kompetencii ako riaditeľa správy katastra, naviac ani dokazovaním
nebolo preukázané, že by sa jej vyhrážal stratou zamestnania. Opakovane len uvádzal, že nesplnenie
úlohy bude považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Takéto jeho vyjadrenie nemožno
považovať za povahu inej ťažkej ujmy, tak ako má na mysli skutková podstata zločinu vydierania. V

konečnom dôsledku aj samotný postup Krajského úradu v Žiline, čo sa týka menovania poškodenej
do funkcie vedúceho oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam, len potvrdzuje skutočnosť, že riešenie
otázok štátnozamestnaneckého pomeru bolo v kompetencii služobného úradu a jednoznačne nebolo
v kompetencii jeho. Hrozba ťažkej ujmy v konkrétnom danom prípade v osobe poškodenej absolútne
absentovala, pretože ide o osobu s vysokoškolským právnickým vzdelaním a ako taká musela byť

presvedčená, že iba prednosta katastrálneho úradu ako vedúci služobného úradu plní úlohy spojené
s uplatňovaním štátnozamestnaneckých vzťahov, čo v danom prípade nebol on, ale svedok JUDr. U..
Podľa obhajoby v žiadnom prípade nemožno trestné právo používať na riešenie pracovnoprávnych
vzťahov, ktoré zjavne presahujú ich rámec. Trestný postih má byť najkrajnejším prípadom a aj keď
došlo k neoprávnenému konaniu obžalovaného, jeho úmyslom nebolo zasahovať do rozhodovacej

právomoci poškodenej, ale jeho úmyslom bolo odstrániť neodôvodnené prerušenie vkladového konania.
Súd v danom prípade absolútne pochybil, keď nevyhodnotil postup poškodenej ako nezákonný, keď
dňa 21.1.2011 prerušila vkladové konania, pričom ako dôvod uviedla riešenie predbežnej otázky, pokiaľ
sa týka reštitučného konania predmetných nehnuteľností. V rozhodnom čase, teda v čase prerušenia
žiadnu predbežnú otázku neriešila, resp. nevedela toto hodnoverným spôsobom preukázať, pretože až

v marci 2011 na jeho podnet sa písomne obrátila na pozemkový úrad, či v daných veciach bolo ukončené
reštitučné konanie. Ak by sa súd dôsledne zaoberal touto otázkou, potom mal vyhovieť návrhu obhajoby,
ktorá navrhovala v konaní vypočuť pracovníka Pozemkového úradu v Námestove Ing. L. J.. Tento by
súdu ozrejmil, či reštitučné konanie v daných veciach bolo, alebo nebolo ukončené a vlastne by bolo
preukázané, že celé trestné konanie bolo len umelo vyvolané voči obžalovanému určitou skupinou ľudí

z okruhu Urbáru O.. Obhajoba poukazovala aj na nesprávne vyhodnotenie dokazovania súdu čo sa týka
uznania viny obžalovaného zo skutkov v bodoch 1/až 4/ ako prečinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa. Dôkazmi vykonanými pred prvostupňovým súdom nebol preukázaný obligatórny znak skutkovej
podstatyžalovanéhoprečinu,pretožeobžalovaný,ajkeďdávalpodriadenýmpracovníčkamusmernenie,
akomajúvovecipostupovať,nekonaltakscieľominémuzaobstaraťneoprávnenýprospech,čovdanom

prípade mal byť prospech pre PD Z.. Už obžaloba v tejto časti bola sformulovaná len na predpokladoch
a dohadoch vychádzajúcich z nespočetného množstva telefonických kontaktov medzi obžalovaným a
predsedomPDZ.,pričomnebolpredloženýanijedenkonkrétnyobsahztýchtotelefonickýchrozhovorov,
ktorý by usvedčoval obžalovaného, že sa snažil zaistiť pre daný subjekt majetkový prospech. V tomto
smere úplne nedôveryhodne vyznieva dokazovanie vo vzťahu k poškodenej X.. Prvostupňový súd uveril

výpovedi svedkyne JUDr. I. K., ktorá je v hrubom rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v
katastrálnom spise ohľadne záznamového konania, keď táto tvrdila, že poškodená X. nemohla zapísať
vlastníctvo len na základe geometrického plánu. V katastrálnom spise sa okrem geometrického plánu
nachádzali ďalšie listinné dôkazy, čo potvrdila vo výpovedi poškodená X. a tieto odôvodňovali správnosť
usmernenia obžalovaného, aby na základe týchto listinných dôkazov zapísala vlastnícke právo pre PD

Z.. Ak súd mal pochybnosti, ako sa postupuje v takomto prípade, mal do konania pribrať znalca a nie sa
uspokojiť s nepravdivým a klamlivým tvrdením svedkyne I. K., pretože aj keď je táto zamestnankyňou
Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, táto nie je v pozícii znalca. V takomto prípade mal súd
postupovať tak, aby hodnoverným spôsobom bolo preukázané, či usmernenie obžalovaného vo vzťahu
k poškodenej X. bolo správne alebo nie. V závere obžalovaný navrhol, aby rozsudok Okresného súdu

Námestovo bol podľa § 321 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. zrušený a aby bola vec súdu prvého stupňa
vrátená, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.Dňa 25.7.2016 bolo do podateľne krajského súdu doručené podanie obžalovaného, ktorým žiadal
zaslaniekópievyjadreniaprokurátoraOPNámestovokdôvodomnímpodanéhoodvolania,apodbodom
I./, II./ tohto písomného podania opakovane poukázal na pochybenie v konaní pred prvostupňovým

súdom a rovnako i v konaní pred odvolacím súdom. K tomuto podaniu pripojil rovnopis rozhodnutia
NajvyššiehosúduSR,sp.zn.6Tdo/27/2012zodňa16.8.2012aispoukazomnatotorozhodnutienavrhol
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 písm. b) Tr. por. zrušiť.

Následne obhajca obžalovaného JUDr. Jaroslav Kiapeš dňa 3.10.2016 doručil do podateľne krajského

súdu oznámenie, že medzi ním a klientom došlo k rozdielnym názorom obhajoby a ku dňu 28.9.2016 mu
vypovedal právne zastúpenie. Obžalovaný predložil plnomocenstvo, na základe ktorého dňa 30.9.2016
splnomocnil na zastúpenie a obhajobu JUDr. Andreu Havelkovú a táto dňa 4.11.2016 doručila písomné
odôvodnenie odvolania. V odvolaní v podstate zopakovala dôvody uvedené v písomne podanom
odvolaní zo dňa 13.6.2016. V prípade skutku popísanom v bode I./ napadnutého rozsudku považovala
za relevantné hodnotiť vykonané dokazovanie najmä v rovine, či pokyny obžalovaného vo vzťahu k

poškodenejbolialebonebolipokynmioprávnenýmiazákonnými,akoaj,čiobžalovanýhrozilpoškodenej
stratou zamestnania. Podľa nej z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by obžalovaný požadoval od
poškodenej, aby konala protiprávne. Nedával jej protiprávne pokyny a o opaku nesvedčí ani protokol
o kontrole sp.zn. 22/2011 vykonanej UGKK, v ktorom sa uvádza, že obžalovaný nemá výslovné
zákonné oprávnenie udeľovať pokyny o tom, ako má jeho podriadený zamestnanec rozhodnúť v

konkrétnom vkladovom konaní. Obhajoba poukázala na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona č.
400/2009 Z.z. o štátnej službe, podľa ktorého vedúci štátny zamestnanec môže určovať a ukladať
podriadenému štátnemu zamestnancovi úlohy na vykonanie štátnej služby a dávať mu na tento účel
pokyny. Rovnako poukázala na ustanovenie článku 10 ods. 1 Organizačného poriadku Katastrálneho
úradu v Žiline, podľa ktorého riaditeľ správy katastra riadi a koordinuje činnosť správy katastra a

pracoviska správy katastra, ak je zriadené, a zodpovedá za výkon štátnej správy na úseku katastra
nehnuteľností. Tiež poukázala na vtedy platný a účinný Služobný poriadok Ministerstva spravodlivosti
SR zverejnený pod číslom 14/2011, z ktorého vyplývajú povinnosti štátneho zamestnanca, ako aj
vedúceho štátneho zamestnanca. Z uvedeného pohľadu sa v danom prípade pri hodnotení oprávnenosti
a zákonnosti pokynov obžalovaného poškodenej nemožno odvolávať na závery protokolu o kontrole

vykonanej dňa 6.12.2011, nakoľko tieto sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko
nereflektujúvyššieuvedenépredpisy.Naopak,obžalovanýmalprávodávaťpoškodenejpokyny,nakoľko
bol jej nadriadeným - vedúcim štátnym zamestnancom, pričom tomuto nebráni ani to, že zo žiadneho
zákonného ustanovenia nevyplýva explicitne oprávnenie udeľovať pokyny vo vkladových konaniach.
Obžalovanému nebránilo v udeľovaní pokynov poškodenej ani to, že sám nebol oprávnený rozhodovať

o návrhoch na vklad, t.j. že nebol tzv. „vkladárom“. Obžalovaný si totiž túto právomoc neprisvojil, ani
o návrhu na vklad nerozhodol a do istého času (až kým o to sama poškodená nepožiadala), ani
nedal žiaden konkrétny pokyn na to, ako má byť v dotknutých vkladových konaniach rozhodnuté. Túto
žiadosť poškodenej, ktorá podľa svojho vlastného vyjadrenia nevedela, ako má vo veciach ďalej konať
a obžalovaného výslovne žiadala o pokyn na to, ako konkrétne má v týchto vkladových konaniach

rozhodnúť, je nutné vykladať ako súhlas poškodenej podľa § 29 Tr. zák. Potom mal súd pri hodnotení
trestnosti konania obžalovaného dôsledne aplikovať aj ustanovenie § 29 Tr. zák., čo však neučinil. V
ďalšom obhajoba dôvodila tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že poškodená dotknuté
vkladové konania prerušila do vyriešenia predbežnej otázky - právoplatného skončenia reštitučných
konaní. I napriek opakovanému tvrdeniu obžalovaného, súd pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil,

že predbežná otázka v danom prípade neexistovala. Reštitučné konania neboli v rozhodnutiach
vydaných poškodenou špecifikované, v dôsledku čoho k prerušeniu konania došlo bez zákonného
dôvodu a v rozpore so stanoviskom príslušného obvodného úradu zo dňa 15.3.2011, v ktorom bolo
konštatované, že reštitučné konania boli ukončené. V tejto súvislosti je potom nutné uviesť, že aj
samotná poškodená bola štátnym zamestnancom a bola povinná dodržiavať zákon, ako aj podzákonné

normy vzťahujúce sa na jej prácu, a to najmä zákon o štátnej službe, služobný poriadok, organizačný
poriadok, katastrálny zákon atď., pričom samotná tak nečinila, nakoľko vydala nezákonné rozhodnutia
o prerušení niekoľko rokov trvajúcich vkladových konaní pre neexistujúce reštitučné konania. Potom
obžalovaný v postavení riaditeľa katastrálneho úradu nie neoprávnene otváral otázky neodbornosti
poškodenej, jej možnej nekompetentnosti vykonávať funkciu, do ktorej bola menovaná, ako aj otázku

toho, v koho prospech samotná poškodená paralyzovala predmetné vkladové konania, bola nečinná
a vydala nezákonné rozhodnutia. Podľa odvolateľa, ak požadoval od poškodenej, aby začala v týchto
konaniach postupovať v súlade so zákonom a aby konala, nemožno ho uznať vinným z trestného činu
vydieraniaazneužívaniaprávomociverejnéhočiniteľa.Predmetnévkladovékonaniatrvalivdanomčasenamiesto 30 dní už viac ako 5 rokov, poškodená v nich vydala nezákonné rozhodnutia, nerešpektovala
skutočnosť, že reštitučné konania boli na príslušnom úrade skončené a nakoniec paradoxne za tento
protiprávny stav, ktorý sa pokúšal ako vedúci štátny zamestnanec napraviť, bol odsúdený napadnutým

rozsudkom. Ak navrhol v súvislosti s uvedeným vypočuť svedka Ing. L. J. a okresný súd tomuto návrhu
nevyhovel, porušil jeho práva. Pokiaľ svedok potvrdí, že neboli vedené žiadne reštitučné konania
relevantné pre rozhodnutia o navrhovaných vkladoch, konala nezákonne samotná poškodená a on
nemôže byť odsúdený za to, že len chcel tento ňou založený protiprávny stav odstrániť. Pokiaľ ide o
prečin zneužitia právomoci verejného činiteľa, je podľa odvolateľa nutné poukázať i na to, že stupeň

spoločenskej nebezpečnosti takéhoto konania nedosahuje intenzitu vyžadovanú v § 10 ods. 2 Tr. zák.,
pre to, aby takéto konanie mohlo byť prečinom. Odvolateľ ďalej vytýkal časové obdobie jeho údajného
protiprávneho konania uvedeného v skutkovej vete v bode 1/ - od 28.3.2011 do 9.2.2011(správne
má byť do 9.1.2012, poznámka KS). Podľa neho toto časové obdobie nie je v napadnutom rozsudku
nikde odôvodnené a nie je ani zrejmé, na základe akých dôkazov bol tento časový údaj ustálený,
hoci ide o jeden z kvalifikačných znakov zločinu vydierania podľa § 189 ods. 2 písm. a) Tr. zák. v

spojení s § 138 písm. b) Tr. zák. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že nemôže byť chybou riaditeľa
správy katastra, pokiaľ mal eminentný záujem odstrániť dlhoročný protiprávny stav na jeho úrade a
pokiaľ ho podriadení zamestnanci nerešpektovali, tak ich upozorňoval na to, že sa môže jednať o
závažné porušenie pracovnej disciplíny. Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny je zákonným
postupom, a preto nemožno za takýto postup vedúceho štátneho zamestnanca trestne stíhať. Nakoľko

v skutkovej vete pod bodom I. napadnutého rozsudku absentuje popis protiprávneho konania, ktoré
by bolo preukázané vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní, je nutné konštatovať, že tento
skutok nie je trestným činom. Trestným činom nie je ani skutok uvedený v bode 2/ a 3/ napadnutého
rozsudku. Ako riaditeľ katastrálneho úradu opakovane vyjadroval nespokojnosť s prácou poškodenej,
s jej postupom vo viacerých veciach a uvedené aj oznámil JUDr. T. U., vedúcemu služobného úradu

Katastrálneho úradu Žilina. Za takúto ním negatívne hodnotenú prácu bola paradoxne poškodená
ocenená kariérnym postupom a po jej prepustení bola v ten istý deň, ako mal služobný pomer končiť,
opakovane do neho prijatá, navyše bez toho, aby jej opätovné prijatie sám navrhol, resp. aby bol o
taký návrh požiadaný. V tejto súvislosti mu možno vyčítať iba to, že ľudsky neuniesol celú situáciu a
nepostupoval správne, pokiaľ nerešpektoval rozhodnutia služobného úradu, avšak stupeň spoločenskej

nebezpečnosti jeho konania nie je tak vysoký, aby sa jednalo o prečin zneužitia právomoci verejného
činiteľa. Ďalej argumentoval tým, že u skutkov v bode 2/a 3/ absentuje popis jeho úmyslu konať
protiprávne za účelom dosiahnutia prospechu pre iného, či už majetkového alebo iného. Ani u jedného
skutku nie je uvedené, aký konkrétny prospech malo mať PD Z. z údajného jeho protiprávneho konania.
Bez tohto základného pojmového znaku nemožno hovoriť o zločine vydierania, ako ani o prečine

zneužitia právomoci verejného činiteľa. Jeho odsúdenie za tieto skutky je protiprávne. V prejednávanej
trestnej veci nebolo vôbec preukázané, že by nútil poškodenú k niečomu, čo od nej nebol oprávnený
požadovať. Dávanie pokynov podriadeným umožňuje samotný zákon o štátnej službe v ustanovení
§ 11. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 4/napadnutého rozsudku, jeho argumentácia spočíva v
tom, že požadoval od pani X. zápis nielen geometrického plánu, ale zápis geometrického plánu spolu

s pripojenými verejnými listinami preukazujúcimi vlastnícke právo a o týchto vypovedala i samotná
poškodená na hlavnom pojednávaní, pričom tieto označila ako pozemno-knižnú vložku. V tejto súvislosti
je potom irelevantný protokol o kontrole vykonanej UGKK, nakoľko v predmetnom protokole sa tvrdí
v rozpore so zisteným skutkovým stavom, že požadoval zápis geometrického plánu bez ďalších listín.
Odvolateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že čo sa týka údajného spáchania pokračovacieho zločinu

zneužívania právomoci verejného činiteľa, okresný súd v napadnutom rozsudku len konštatoval, že
obžalovaný prekročil svoje právomoci, a to bez konkretizácie takéhoto závažného tvrdenia, čím ich
prekročil, ktoré jeho právomoci boli prekročené, prečo ich považoval za prekročené, v rozpore s ktorými
oprávneniami konal a pod. V tejto časti považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a tiež
arbitrárny. Voči takémuto rozsudku sa nemôže v odvolacom konaní riadne brániť, najmä preto, že

nepoznal legálne dôvody vedúce k jeho odsúdeniu. Je nesprávnym právnym záverom tvrdenie, že
pokiaľ nemal osobitnú odbornú spôsobilosť rozhodovať o návrhoch na vklad, že nemohol dávať pokyny
vkladárom ako svojim podriadeným. Ako riaditeľ správy katastra zodpovedal za ich konanie, resp.
nekonanieazanezákonnýpostup.Tedabolospravodlivéjehoočakávanie,žetítobudúplniťjehopokyny,
ktoré udeľoval výlučne v súlade s platnými právnymi predpismi. Na záver uviedol, že ak by sa súd

nestotožnil s jeho návrhom v podaní zo dňa 13.6.2016 a s jeho argumentáciou a trval by na jeho vine,
dovoľuje si požiadať súd o postup podľa § 40 Tr. zák. a § 39 Tr. zák.

Prokurátor sa k písomným dôvodom odvolania obžalovaného nevyjadril.Krajský súd v Žiline na základe obžalovaným podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr.
por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozsudku predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané a odôvodňovali by podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Súčasne v
rámci plnenia si prieskumnej povinnosti postupoval viazaný právnymi názormi vyjadrenými vo vyššie
citovanom náleze ústavného súdu. Krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného bolo
podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom a je dôvodné a to z dôvodov, ktoré v rámci

odvolania uvádzal obžalovaný.

Okresný súd sa dopustil chýb, ktoré majú za následok nejasnosť a neúplnosť jeho skutkových zistení,
nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a z tohto dôvodu vznikli
pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na objasnenie ktorých treba vykonať
ďalšie dôkazy.

Na úvod krajský súd pripomína, že v tejto veci už raz bolo rozhodnuté rozsudkom, č.k. 6T/64/2013-679
zo dňa 13.1.2015, ktorým bol obžalovaný Ing. Y. X. spod obžaloby prokurátora z dôvodu podľa
§ 285 písm. b) Tr. por. oslobodený, pretože žalovaný skutok nie je trestným činom. Na podklade
prokurátorom podaného odvolania krajský súd uznesením, č.k. 2To/42/2015-679 zo dňa 15.7.2015

rozsudok okresného súdu, č.k. 6T/64/2013-679 zo dňa 13.1.2015 zrušil z dôvodu podľa § 321
ods. 1 písm. b), d) Tr. por. a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol. Okresný súd po vrátení veci krajským súdom rozhodol týmto aktuálne odvolaním
obžalovaného napadnutým rozsudkom, č.k. 6T/64/2013-776 zo dňa 15.4.2016 tak, že obžalovaného
Ing. Y. X. v bodoch I. a II. obžaloby uznal za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu vydierania

podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b), g), h) a § 139 ods. 1
písm. h) Tr. zák. a v bodoch I až IV obžaloby ho uznal vinným zo spáchania pokračovacieho prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák.

Z vyššie popísanej chronológie doposiaľ v tejto veci súdmi vydaných meritórnych rozhodnutí vyplýva,

že obžalovaný Ing. Y. X. bol v poradí prvým rozsudkom súdu prvého stupňa (zo dňa 13.1.2015) spod
obžaloby prokurátora oslobodený na základe záveru súdu, že skutok, pre ktorý bola na neho podaná
obžaloba, nie je trestným činom. Na podklade odvolania prokurátora následne krajský súd prvý vo
veci súdom prvého stupňa vyhlásený oslobodzujúci rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu, že okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami

významnými pre rozhodnutie a rozhodnutím okresného súdu bolo porušené ustanovenie Trestného
zákona.

Po vrátení veci na ďalšie konanie krajským súdom, okresný súd na podklade skutkového stavu
totožného so stavom, na základe ktorého obžalovaného spod obžaloby v poradí prvým rozsudkom

oslobodil, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15.4.2016 bez akéhokoľvek doplnenia dokazovania
napadnutým aktuálne preskúmavaným rozsudkom uznal obžalovaného Ing. X. vinným zo spáchania
pokračovacieho zločinu vydierania a pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa.
Z obsahu odsudzujúceho rozsudku pritom vyplýva, čo krajský súd považuje za nutné okresnému súdu
primárne vytknúť, že okresný súd žiadnym spôsobom nevysvetlil (neodôvodnil), svoj

odklon od svojich predchádzajúcich právnych záverov, týkajúcich sa najmä rozhodujúcich skutočností,
na ktorých založil svoj predchádzajúci oslobodzujúci rozsudok, t.j. (vôbec) neuviedol, prečo považoval
svoje predchádzajúce právne závery (pri nezmenenom skutkovom stave) za nesprávne (išlo najmä
o závery majúce podstatný význam pre rozhodnutie o vine obžalovaného v tejto trestnej veci a týkajúce
sa žiadosti samotnej poškodenej, aby jej obžalovaný Ing. Y. X. uviedol, ako má rozhodnúť v predmetných

vkladových konaniach; nedostatku kompetencie Ing. Y. X. na ukončenie štátnozamestnaneckého vzťahu
s poškodenou; (ne) preukázania, že Ing. Y. X. konal s cieľom získať konkrétny majetkový prospech). V
tejto súvislosti krajský súd nepopiera možnosť, aby súd prvého stupňa po zrušení rozsudku a vrátení
veci na nové prejednanie a rozhodnutie aj bez doplnenia dokazovania a pri nezmenenom skutkovom
stave ďalším rozsudkom vo veci rozhodol o vine obžalovaného inak ako v predchádzajúcom rozsudku.

V takomto prípade je však súd prvého stupňa povinný zmenu postoja k otázke viny obžalovaného
náležite zdôvodniť, osobitne so zameraním sa na skutočnosti majúce podstatný význam pre rozhodnutie
o vine obžalovaného. Okresný súd však takto nepostupoval, čo bolo dôvodom na zrušenie napadnutého
rozsudku z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. a to pre nejasnosť skutkových zistení a súčasne,keď súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. V tejto
súvislosti súčasne krajský súd poznamenáva, že náležité odôvodnenie rozsudku súdom má podstatný
význam pre úplné naplnenie práva obžalovaného na obhajobu. Pokiaľ sa totiž obžalovaný má právne

účinným spôsobom brániť proti rozsudku súdu, musí poznať dôvody, na základe ktorých súd dospel k
záveru o vine obžalovaného.

Z odvolania obžalovaného Ing. Y. X., ako aj obsahu spisového materiálu vyplýva, že obžalovaný
dňa 14.4.2016 písomným podaním, ako aj v priebehu hlavného pojednávania dňa 15.4.2016 navrhol

doplnenie dokazovania o výsluch svedka Ing. L. J. (zamestnanca Okresného úradu Námestovo), ktorý
sa mal vyjadriť k okolnostiam týkajúcim sa reštitučných konaní, ktoré mali byť dôvodom prerušenia
vkladových konaní poškodenou JUDr. Y.. Okresný súd na hlavnom pojednávaní uvedený návrh Ing. Y.
X. na doplnenie dokazovania (podľa zápisnice bez bližšieho odôvodnenia, len s odkazom na § 272 ods.
3 Tr. por.) odmietol, čo v napadnutom rozsudku odôvodnil tým, že „objasnenie uvedených skutočností
nemalo vplyv na rozhodnutie ohľadom viny obžalovaného zo súdených trestných činov, skutočnosti, ku

ktorým mal navrhovaný svedok vypovedať, presahovali rámec vykonávaného dokazovania.“

V súvislosti s odmietnutím dôkazného návrhu obžalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom
svedka Ing. L. J. krajský súd považuje za potrebné primárne súdu prvého stupňa vytknúť nedostatočné
a len všeobecné zdôvodnenie odmietnutia tohto dôkazného návrhu obžalovaného. V tejto súvislosti

dáva krajský súd okresnému súdu do pozornosti, že v prípade odmietnutia dôkazného návrhu procesnej
strany je súd takéto svoje rozhodnutie povinný odôvodniť s poukazom na konkrétne skutočnosti a
vo veci ďalšie doposiaľ vykonané dôkazy, ktoré okresný súd viedli k záveru o splnení zákonných
podmienok podľa § 272 ods. 3 Tr. por. pre odmietnutie návrhu na doplnenie dokazovania. Nesplnenie
si tejto povinnosti je porušením práva obžalovaného na obhajobu, nakoľko takýmto nedôsledným

postupom súdu prvého stupňa je obžalovanému zabránené právne účinným spôsobom sa brániť
proti negatívnemu rozhodnutiu súdu o jeho dôkaznom návrhu, nakoľko obžalovanému nie je známa
konkrétna argumentácia súdu, ktorú by mal možnosť v rámci zdôvodnenia odvolania svojou vlastnou
argumentáciou spochybniť, či dokonca vyvrátiť.

Na rozdiel od okresného súdu však krajský súd rozhodnutie o odmietnutí návrhu obžalovaného na
doplnenie dokazovania výsluchom svedka Ing. L. J. (zamestnanca Okresného úradu v Námestove),
nepovažuje za vecne správne a zákonné. Pre takéto rozhodnutie nemožno konštatovať splnenie
zákonných podmienok podľa § 272 ods. 3 Tr. por. Obžalovanému sa obžalobou podanou v tejto trestnej
veci kladie za vinu, že poškodenej JUDr. I. Y. mal ukladať pokyny na vydanie rozhodnutia vo vkladových

konaniach špecifikovaných v obžalobe i napriek tomu, že tieto vkladové konania boli prerušené z dôvodu
právoplatne neskončených reštitučných konaní k nehnuteľnostiam, ktoré mali byť predmetom prevodu.
Obžalovanývšakspochybňujeexistenciuvtomčasevedenýchreštitučnýchkonaníapoukazujenato,že
predmetné reštitučné konania nie sú špecifikované ani v rozhodnutiach o prerušení vkladových konaní.
Nakoľko vyriešenie otázky, či v čase prerušenia vkladových konaní boli skutočne vedené reštitučné

konania, je dôležitým z hľadiska rozhodnutia o vine obžalovaného (pričom súd prvého stupňa sa
touto otázkou nezaoberal), bude potrebné, aby okresný súd po vrátení veci vyhovel dôkaznému návrhu
obžalovaného a vypočul obžalovaným navrhnutého svedka Ing. L. J. k reštitučným konaniam, ktoré mali
byť dôvodom prerušenia vkladových konaní.

Nakoľko teda súd prvého stupňa nepostupoval vecne správne a zákonne, keď odmietol výsluch pre
riešenie otázky vedenia reštitučných konaní dôležitého svedka Ing. L. J., krajský súd súčasne rozsudok
okresného súdu zrušil aj z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože tu vznikli
pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba vykonať
ďalšie dôkazy (vypočuť obžalovaným navrhnutého svedka Ing. L. J.).

Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude môcť okresný súd správne a zákonne vo veci
rozhodnúť, vyrovnať sa so všetkými okolnosťami, ktoré majú dosah na rozhodnutie o vine (nevine)
obžalovaného v zmysle podanej obžaloby.

Súčasne krajský súd dáva okresnému súdu do pozornosti, že pri odôvodňovaní ďalšieho vo veci
vyhláseného rozhodnutia bude povinný dôsledne postupovať podľa ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por.Podľa § 327 ods. 1 Tr. por., súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný
právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a
dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.