Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoPr/9/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414209364
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1414209364.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu
JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: P. S., W. U. U. XX, W., zastúpenej
Biksadský & Partners s. r. o. so sídlom Michalská 9, Bratislava, proti žalovanému: Volkswagen Slovakia
a.s. so sídlom Jána Jonáša 1 Bratislava, IČO: 35 757 442, zastúpenému JUDr. Pavlom Rakom,
advokátom so sídlom Palisády 29/A, Bratislava, o uloženie povinnosti opraviť pracovný posudok a iné,

na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 8. januára 2018, č.k.
9CPr/1/2014 - 299 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúduprvejinštanciezamietolžalobu,ktorousažalobkyňadomáhalauloženia
povinnosti žalovanému upraviť obsah jej pracovného posudku zo dňa 06.02.2014 tak, že: "text od
01.02.2005bolazaradenánaútvarPlánovaniepremontážnulinkunadruhprácereferentpreplánovanie

montáže", nahradí textom: "Od 01.02.2005 bola zaradená na útvar Plánovanie pre sériovú výrobu pre
montážnu linku na druh práce referent procesov sériovej výroby", text v bode 2/: "Definovanie, nasadenie
a aktualizácia procesných materiálov" nahradí textom: "Vypracovanie pracovných postupov ", vypustí
nasledovný text: " Dochádzku hodnotíme ako problémovú. Pani S. bola menej flexibilná (neochotná
vzdelávať sa v nemeckom jazyku, horšie sa prispôsobovala k vzniknutým zmenám, zároveň k
pracovným úlohám vyplývajúcich z jej pracovnej náplne, ktoré považovala za menej dôležité mala

odmietavý postoj). Pracovný pomer bol skončený v súlade s ust. § 63 ods.1 písm. e) Zákonníka práce ",
ďalej sa domáhala zaplatenia náhrady škody v sume 2.800 eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy
v sume 23.196 eur. Uviedol, že žalobkyňa odôvodnila žalobu tým, že u žalovaného bola zamestnaná
od 02.09.1994 do 31.01.2014; dňa 25.10.2013 jej bola doručená výpoveď z výpovedného dôvodu
podľa § 63 ods.1 písm. e) Zákonníka práce; z poslednej jej pracovnej náplne
vyplýva, že bola u žalovaného zaradená na útvar" Plánovanie pre sériovú výrobu montáže A0/Q7,
na oddelení 31543PAM-Plánovanie série MOA0/Q7 3154, na druh práce " referent", avšak ani táto

pracovná náplň nevystihuje útvar zaradenia na prácu, ktorú mala vykonávať, pretože sa týka iba dvoch
typov vozidiel, ale vykonávala neskôr tieto činnosti aj ohľadne iných typov vozidiel a dôležitým prvkom
pri správnom určení je najmä to, že nevykonávala úlohy týkajúce sa plánovania, ale činnosti, ktoré sa
týkajú" procesu sériovej výroby. Od roku 2010 začal žalovaný od nej požadovať vykonávanie úloh, ktoré
netvorili obsah jej pracovnej náplne, voči tomu sa bránila a upozorňovala nadriadených na nesprávnosť
zvolených, resp. požadovaných pracovných postupov, táto jej iniciatíva vyvrcholila tromi upozorneniami

žalovaného ohľadne údajne porušenia pracovnej disciplíny (údajné odmietnutie, nesplnenie, alebo
neuspokojivé plnenie pracovnej úlohy), na základe čoho podala dve písomné sťažnosti, na ktoré
jej žalovaný neodpovedal, nevykonal nápravu, neupustil od uvedeného konania a neodstránil jehonásledky napriek tomu, že na stretnutiach, ktoré sa uskutočnili medzi zástupcami spoločnosti a ňou
boli jej písomné výhrady uznané ako opodstatnené a bolo jej povedané, že situácia bude riešená. Na
postupy žalovaného sa sťažovali aj iní kolegovia, čo svedčí o tom, že nejde len o jej subjektívne pocity,

ale jej oprávnený postoj viedol k jej šikanovaniu zo strany vedúcich zamestnancov, nátlak ohľadne
výkonu činnosti nad rámec pracovnej náplne a stanovenie nereálnych termínov, tri neopodstatnené
upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, ignorovanie jej dvoch písomných sťažností, nebola
pozývaná na pracovné stretnutia, ktoré sa týkali jej pracovného úseku, žalovaný si neplnil povinnosť
prideľovania práce žalobkyni, nevykonával jej pravidelné hodnotenie v rozpore s internými predpismi,

bolo jej postupne znižované až úplne odobraté osobné ohodnotenie a tiež jej nepriznal žalovaný odmenu
za hospodárske výsledky v súlade s kolektívnou zmluvou. Žalovaný čakal na moment pochybenia z
jej strany, aby mohol voči nej realizovať výpoveď a stalo sa tak jej dvomi oneskorenými príchodmi do
práce, čo žalovaný využil a bola jej doručená výpoveď z dôvodu sústavného porušovania pracovnej
disciplíny, pričom vo výpovedi nie je žiadna zmienka o troch písomných upozorneniach žalovaného,
na ktoré poukazoval. Nepovažuje za korektné a objektívne uvádzať do pracovného posudku, že mala

problémovú dochádzku, a to aj vzhľadom na to, že počas predchádzajúcich 19 rokov nemala nikdy
problémsvčasnoudochádzkouaďalejnamietala,žedôvodskončeniapracovnéhopomeruvpracovnom
posudku nie je obligatórnou jeho súčasťou a pokiaľ ide o neochotu vzdelávať sa v nemeckom jazyku
uviedla, že jednak sa zúčastnila kurzu nemeckého jazyka a sama požiadala o možnosť absolvovania
kurzu nemeckého jazyka mailom zo dňa 07.10.2013, na ktorý nedostala odpoveď. Obsah pracovného

posudku považuje za trúfalý pokus zo strany žalovaného s cieľom jej poškodiť, pretože informácie v
ňom uvedené sú nepodložené. Nárok na náhradu škody odôvodnila tým, že žalovaný jej neprávom
postupne znižoval odmeny, a až jej ich napokon v roku 2013 vôbec nepriznal a podľa jej názoru
za normálnych okolností by jej bola vyplatená suma približne 2.800 eur. Taktiež podľa kolektívnej
zmluvy žalovaný vypláca odmeny za hospodárske výsledky. Dlhodobý nátlak zo strany žalovaného a

ignorovanie problému malo za následok zhoršenie jej zdravotného stavu, kvôli ktorému nie je schopná
nastúpiť do novej práce. Vzhľadom na uvedené nemá záujem ďalej pracovať u žalovaného, ale požaduje
od neho satisfakciu za ujmy, ktoré si musela vytrpieť za tie roky, ktoré predchádzali skončeniu jej
pracovného pomeru a pre ktoré doposiaľ nie je schopná sa zamestnať. Poukázala na to, že pracovala
u žalovaného nepretržite 19,5 roka a bola práceneschopná minimálny počet dní, podľa jej názoru jej

mohol žalovaný navrhnúť skončenie pracovného pomeru dohodou a s vyplatením odstupného
tak, ako predpokladá kolektívna zmluva, žalovaný však s cieľom vyhnúť sa tejto konkrétne dohodnutej
povinnosti v kolektívnej zmluve počkal na jej drobné pochybenia, a uplatnil výpoveď. Vzhľadom na
spôsob skončenia pracovného pomeru a na ujmy, ktoré týmto konaním utrpela, žiada o náhradu ujmy
v sume, ktorá zodpovedá odstupnému podľa kolektívnej zmluvy spoločnosti vo výške 10 - násobku

jej priemernej mzdy. Vykonaným dokazovaním zistil, že listom zo dňa 30.10.2012 žalovaný upozornil
žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustila dňa 22.10.2012 tým, že nesplnila a
opätovneodmietlasplniťúlohuzadanúpriamymnadriadeným,súvisiacuprípravoupodkladovprestavbu
prvého elektrického vozidla s názvom E - Up: Príprava podkladov pre KW43-Stavba k linke, pričom
na kontrolnom termíne k stavu splnenia úlohy, ktorý sa konal 22.10.2012 na otázky na nadriadeného

prečo nepripravila podklady a ako sa jej dá pomôcť k splneniu úlohy odpovedala, že jej netreba nijako
pomáhať, ona to robiť nebude. Listom zo dňa 17.01.2013 žalovaný upozornil žalobkyňu na porušenie
pracovnej disciplíny pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, ktorého sa dopustila dňa 07.12.2012
tým, že neodovzdala pracovníkom výroby pracovné postupy pre montáž nultej série ( 0-S) VW Cross
- up tak, ako bolo zadané na porade oddelenia dňa 3.12.2012 jej nadriadeným, keď nereagovala na

opätovnú žiadosť nadriadeného zo dňa 11.12.2012 o informáciu, či úlohu splnila, alebo či má nejaké
prekážky, ktoré jej bránia k splneniu úlohy, potom, ako si jej nadriadený, opätovne 12.12.2012 u nej
preveroval stav splnenia úlohy, odpovedala, že pracovné postupy neodovzdala, lebo to nebola jej práca
a nepopisuje to žiaden štandard. Nadriadený jej odpovedal, že táto činnosť je jej pracovnou náplňou
a najneskôr do celozávodnej dovolenky dňa 21.12.2012 má pracovné postupy odovzdať. Po kontrole

dňa 16.01.2013 nadriadenému oznámila, že úlohu nesplnila. Bola vyzvaná nedostatky odstrániť do
18.01.2013. Listom zo dňa 14.03.2013 žalovaný žalobkyňu upozornil na porušenie pracovnej disciplíny
pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh; išlo taktiež o neodovzdanie pracovného postupu pre výrobu
s akcentom zamestnávateľa, že na splnenie úlohy žalobkyni boli poskytnuté celkovo 4 termíny, zadanú
úlohu však uspokojivo nesplnila. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 75 ods. 3, § 192 ods. 1, §

13 ods. 3, 5 , 6 Zákonníka práce, § 307 C.s.p., § 2 ods.1, 2, 3 , § 9 ods. 1, 2,3,4, § 11 ods. 1,2
Zákona o antidiskriminácii a dospel k záveru, že žalobe žalobkyni v časti, v ktorej žiadala o úpravu
pracovného posudku, nemožno vyhovieť, pretože z pracovného posudku zo dňa 06.02.2014 zistil,
že žalovaný odoslal predmetný pracovný posudok žalobkyni dňa 13.02.2014, posudok bol odoslanýbez doručenky; žalobkyňa len tvrdila, ale nepreukázala deň, kedy jej predmetný posudok skutočne bol
doručený a keďže písomnosť žalovaný odoslal dňa 13.02.2014, táto mohla byť žalobkyni doručená už
v piatok 14.02.2014, ale aj v sobotu 15.02.2014, v ktorom prípade by 3-mesačná

lehota na podanie žaloby o úpravu posudku uplynula 14.05.2014 alebo 15.05.2014. Bolo povinnosťou
žalobkynevkonanínielentvrdiť,aleajhodnovernepreukázať,kedypresne,vktorýdeňjejbolpredmetný
pracovný posudok doručený a teda, odkedy začala plynúť hmotnoprávna 3- mesačná lehota podľa §
75 ods. 3 Zákonníka práce. Túto skutočnosť žalobkyňa jednoznačne, spôsobom vylučujúcim akúkoľvek
pochybnosť, nepreukázala. Nemožno takto vylúčiť, že predmetná písomnosť jej bola doručená aj pred

dňom 16.02.2014, kedy podala predmetnú žalobu na súd. Žalobkyňa teda nepreukázala právne
významnú skutočnosť, a to, že žalobu o opravu pracovného posudku podala včas. Ďalej dospel k
záveru, že nemožno vyhovieť ani nároku žalobkyne na náhradu škody v sume 2.800 eur, keď vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané protiprávne konanie žalovaného ako jeden zo základných právnych
predpokladov zodpovednosti zamestnávateľa a nesúhlasil s názorom žalobkyne, podľa ktorého odňatie
osobného ohodnotenia bolo úmyselným konaním zamestnávateľa proti dobrým mravom, ktoré je

postavené na úroveň protiprávneho konania. Uviedol, že osobné ohodnotenie neprislúcha každému
zamestnancovi automaticky a uskutočňuje sa podľa kritérií, vopred určených interným
predpisom žalovaného - Odmeňovanie orientované na výkon - Pravidlá hodnotenia zamestnancov
01.02.2013. Okrem iného týmito kritériami sú využitie pracovného času - kritérium: príchod, odchod;
kvalita práce - kritériá o.i. dodržiavanie pracovných postupov, stabilita pracovného výkonu; flexibilita,

iniciatíva a samostatnosť - kritériá: i ochota prevziať nové pracovné úlohy, ochota riešiť problém a
tiež spolupráca a správanie - kritériá: i. ochota spolupracovať s kolegami. Žalobkyňa najmä neskorými
príchodmi na pracovisko a nevôľou preberať na seba pracovné úlohy v rámci jej pracovného zaradenia
tieto kritériá nespĺňala. Osobné ohodnotenie jej preto nebolo priznané v súlade s právnou úpravou
upravujúcou jej pracovný pomer so žalovaným. Žalobkyňa nepreukázala ani ďalšie také skutočnosti,

na základe ktorých by bolo dôvodné uzavrieť, že v dôsledku konania žalovaného jej vznikla tvrdená
škoda v uplatnenej výške 2.800 eur a za jej vznik by zodpovedal žalovaný. S poukazom na rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 30.09.2008 sp. zn. 2M Cdo 19/2007 konštatoval, že vyplácanie odmien je
závislé od viacerých faktorov, ktoré žalobkyňa svojím správaním nenaplnila, a preto konanie žalovaného
nemôže byť považované ani za diskriminačné. Ako nedôvodný posúdil aj žalobkyňou uplatnený nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 23.196 eur. Uviedol, že podľa Antidiskriminačného zákona je
žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásady rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu
skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnaného zaobchádzania
došlo. Ide o tzv. prenesené dôkazné bremeno, avšak zo skutkových tvrdení žalobkyne a na základe jej
predložených dôkazov nebolo možné vyvodiť záver, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady

rovnakého zaobchádzania, resp. konaniu v rozpore s dobrými mravmi. Úlohy, ktorých splnenie žalovaný
odžalobkynepožadoval,posúdilakosúčasťjejpracovnejnáplnezodňa04.05.2007,keďvrámciplnenia
ostatných úloh do pracovnej náplne žalobkyne patrili aj činnosti: spolupráca s ostatnými odbornými
útvarmi pri nábehu nových produktov v sériovom procese, plnenie špeciálnych úloh stanovených
nadriadenou zložkou. Úlohy patriace do náplne práce žalobkyne, ktoré odmietla plniť, jej boli uložené aj

nadriadenou organizačnou zložkou. Poukázal aj na výpoveď svedka G.. Y.. X., ktorý bol v relevantnom
období bezprostredný nadriadený a okrem iného uviedol, že žalobkyňa mala neoprávnené výhrady a
tým nedôvodné sťažnosti, že do jej pracovnej náplne nepatria úlohy, ktoré namietala, keď patrili do
jej pracovnej náplne, vie aj o ďalších porušeniach pracovnej disciplíny žalobkyňou okrem
neskorýchpríchodovnapracovisko,riešiltopánJ.,sožalobkyňoubolirobenépohovoryohľadnevýkonu,

odmietnutia výkonu pracovnej činnosti. Svedok G.. X.. J., ktorý cca od roku 2011 bol nepriamy i priamy
nadriadený žalobkyne uviedol, že to, čo bolo obsahom pracovnej náplne žalobkyne si plnila uspokojivo,
avšak keď jej predstavy nezapadali do toho, čo má a nemá vykonať, tak prejavovala nespokojnosť a
reagovala. K upozorneniam pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh uviedol, že išlo o nesplnenie
poslednej náplne alebo úlohy, kde bol uvedené, realizovať osobitné úlohy vedúceho oddelenia. Tieto

realizovali všetci, okrem žalobkyne, ktorá s tým mala problém a úlohy za ňu museli robiť ostatní
pracovníci. Aj z výpovede tohto svedka vyplynulo, že žalobkyni boli zadávané
úlohy i v rámci jej pracovnej náplne. K tvrdeniam žalobkyne o neexistencii písomného záznamu z
prerokovania jej sťažnosti uviedol, že nie každá nespokojnosť zamestnanca, alebo jeho iniciatíva na
prerokovanie pracovných otázok musí byť nevyhnutne sťažnosťou podľa § 13 ods. 5 Zákonníka práce

a musí hneď zakladať povinnosť zamestnávateľa odpovedať písomne. Uvedené ustanovenie upravuje
právo zamestnanca podať sťažnosť pre zásah do súkromia na pracovisku, pre porušenie zásady
rovnakého zaobchádzania, pre porušovanie dobrých mravov. Úloha, ktorá nepatrí do pracovnej náplne
zamestnanca, nie je porušením týchto práv, navyše len ak ide o mylné presvedčenie zamestnanca onepatričnosti úloh, okrem toho ani ustanovenie § 13 ods. 5 Zákonníka práce neustanovuje povinnosť
zamestnávateľa odpovedať na sťažnosť zamestnanca písomne, takže preukázané ústne prerokovanie
požiadaviek žalobkyne je dostatočné. Skutočnosť, že žalobkyni nebolo odpovedané na jej sťažnosti

písomne, nemožno bez ďalšieho považovať za diskrimináciu a taktiež bolo preukázané, že upozornenia
žalobkyne žalovaný neignoroval, tieto s ňou prerokoval na osobnom stretnutí, čo žalobkyňa nepopierala
a bolo to tiež preukázané výpoveďami svedkov. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1
C.s.p. tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť a zaviazať žalovaného na náhradu
trov konania a trov právneho zastúpenia pred súdom prvej inštancie, aj v odvolacom konaní. Namietala,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že po prvom upozornení
v súvislosti s neskorým príchodom na pracovisko sa pýtala žalovaného, prečo takto postupoval, (takéto
upozornenia kvôli krátkemu meškaniu neboli súčasťou praxe žalovaného a navyše, bola "známa" tým,

že sa naplno venovala pracovným úlohám, často ostávala v práci večer, resp. inokedy chodila do práce
skoro ráno, aj o 6.00 hod.), bolo jej povedané, že je to preto, lebo nesplnila úlohy. Pod tlakom zo strany
žalovaného pochybila druhýkrát, keď meškala 17 minút, druhé upozornenie jej bolo doručené 5 týždňov
po skutku. Zo správania žalovaného je zrejmé, že žalovaný pravdepodobne nevedel identifikovať iný
dôvod neplnenia si pracovných povinností zo strany žalobkyne, čakal na výraznejšie jej pochybenie.

Údajoproblémovejdochádzkevpracovnomposudkupovažujezaneobjektívnyvzhľadomnačastrvania
pracovného pomeru, okolnosti, ktoré predchádzali týmto "porušeniam", čas meškania a skutočnosť,
že počas predchádzajúcich 19 rokov nemala nikdy problém s včasnou dochádzkou. Uvedenie dôvodu
skončenia pracovného pomeru v pracovnom posudku je údaj, ktorý nie je obligatórnou súčasťou
pracovného posudku. Vzhľadom na uvedené, existuje nepomer medzi mierou porušenia povinnosti

zamestnancom, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť a mierou ujmy, ktorú môže spôsobovať súčasné
znenie pracovného posudku, keď vzhľadom na vek a pohlavie patrí medzi ohrozené
skupiny v štruktúre nezamestnanosti, dodnes je bez práce a s takýmto pracovným posudkom
má enormné problémy zamestnať sa. Ďalej poukázala na to, že žaloba bola podávaná na súd ešte
dňa 16.05.2014 a v tom čase už nebolo vo sfére jej vplyvu dokázať doručenie pracovného posudku,

pretože pošta taký dlhý čas nevedie evidenciu doručovania pošty, žalovaný predložil podací hárok až
po 3 rokoch, kedy už nebolo možné vyžiadať z pošty záznam o doručovaní. Z poštového podacieho
hárku zo dňa 13.02.2014 vyplýva, že jednotlivé zásielky sú podávané doporučene, a teda s podacím
lístkom majú pridelené podacie číslo, tej-ktorej zásielky. Odoslanie zásielky nielen doporučene, ale aj
s doručenkou sa označuje v kolónke "ďalšie služby" a tu je pri zásielke žalobcu uvedené písmeno

"D", a teda doručovanie s doručenkou. Z každého manuálu pošty k službám poskytovaným poštou
je evidentné, že ide o služby zásielky s doručenkou a nesprávne preto súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žalovaný odoslal predmetný posudok žalobcovi dňa 13.02.2014 bez doručenky. Namietala,
že žalovaný sa sám usvedčil z toho, že žalobkyni posielal pracovný posudok aj doručenkou a v takom
prípade, ak ešte aj dnes disponuje poštovným podacím hárkom, tak musí mať aj samotnú doručenku.

Účelovovšakzamlčuje,žejuskutočnemá.Súdprvejinštancietiežkonštatoval,žepredanékonanieplatí
zásada obráteného dôkazného bremena, následne si však protirečí, keď uviedol, že "skutočnosť však
žalobca jednoznačne, spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť nepreukázal. Týmto súd poprel
zásadu obráteného dôkazného bremena. Namietala, že doručenku musí mať k dispozícii
odosielateľ zásielky, teda žalovaný. Poukázala aj na vyjadrenia žalovaného k predloženému

poštovému podaciemu hárku, podľa ktorého "včasné podanie žaloby nebolo v tomto konaní dostatočne
preukázané, že síce zásielka bola podaná s poznámkou "D" čo znamená doporučene, ale doporučene
a doporučene s doručenkou sú 2 rozdielne inštitúty,..." Toto tvrdenie je nezmyselné, pretože všetky
zásielky, ktoré sú uvedené na podacom hárku, sú podávané doporučene; poznámka "D" znamená, že
okrem toho, že zásielky boli podávané doporučene, bola využitá aj služba "s doručenkou". Namietala, že

vzhľadomnato,žežalovanýprostredníctvompoštydoručovalžalobcovipracovnýposudok,niejemožné
preukázať doručenie žalobkyňou. Žalobkyňa preberala zásielku na pošte, podpisovala doručenku, a
ak žalovaný podľa jeho vyjadrení dal na poštovú prepravu zásielku dňa 13.02.2014, čo bol štvrtok,
je vylúčené, aby žalobkyňa prevzala zásielku na druhý deň. Zásielku si bola prevziať na pošte,
a teda musela byť upovedomená o uložení takejto zásielky na pošte a vzhľadom na to je isté, že

zásielku si mohla prevziať najskôr v pondelok t.j. 17.02.2014, a aj v takom prípade už bola žaloba
podaná v zákonnej trojmesačnej lehote. Uviedla, že z ust. § 2 Antidiskriminačného zákona vyplýva,
že zákonodarca rozlišuje medzi obsahom pojmu zákaz diskriminácie a pojmu dodržiavanie zásady
rovnakého zaobchádzania, ktorý je koncipovaný podstatne širšie. Výkon práv a povinností v súlades dobrými mravmi zákon podriaďuje pod zásadu rovnakého zaobchádzania, čo má význam aj z
hľadiska procesnoprávnych záruk rešpektovania a zachovávania zásady rovnakého zaobchádzania. Aj
na konanie v rozpore s dobrými mravmi platí identický procesnoprávny model ochrany oprávneného

účastníka, ako v prípade diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, najmä pokiaľ ide o dôkazné bremeno na
strane žalovaného, ako aj možnosť súdneho priznania nemajetkovej náhrady bez zákonnej limitácie jej
maximálne hranice. Na základe § 13 Zákonníka práce, ten istý právny model procesnoprávnej ochrany
platí aj v prípade zneužitia práva v rámci pracovnoprávnych vzťahov. Ak si teda súd prvej inštancie
osvojil a ako dôkaz bol predložený podací hárok, nesprávne vyslovil záver, že žalobca spôsobom

vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť nepreukázal dodržanie lehoty na podanie žaloby. Na základe tohto
dôkazu, ktorý predložil sám žalovaný, je zrejmé, že pracovný posudok bol doručovaný s doručenkou.
Spochybniť daný dôkaz je možné jedine predložením doručenky, ktorú má k dispozícii jedine žalovaný.
Aj bez aplikácie zásady obráteného dôkazného bremena je žalovaný v dôkaznej núdzi, keď podací
hárok dokazuje tvrdenie doručovania s doručenkou. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože na základe predloženého podacieho hárku v

spojení s tvrdeniami strán bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že žaloba bola podaná včas. Nestotožnila
sa so záverom súdu prvej inštancie, že z jej tvrdení a predložených dôkazov nemožno
vyvodiť záver, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania,
resp. ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi. Od roku 2010 začal žalovaný požadovať od žalobkyne
vykonávanie úloh, ktoré netvorili obsah jej pracovnej náplne, mala na starosti činnosti týkajúce sa

sériového procesu a žalovaný od nej sústavne požadoval (popri jej skutočnej náplni práce) výkon
predsériových činností, čo súviselo s personálnymi zmenami, ktoré sa v rozhodnom čase realizovali
u žalovaného, t.j. že nemal na výkon činnosti predsériovej výroby určených zamestnancov. Vzhľadom
na to, že po upozorneniach podala žalovanému sťažnosti, na ktoré v rozpore s § 13 ods. 5 Zákonníka
práce neodpovedal, nevykonal nápravu, neupustil od uvedeného konania a neodstránil jeho následky

napriek tomu, že pri osobných stretnutiach jej výhrady uznal a ústne jej oznámil, že situácia bude
riešená, mali by byť všetky 3 písomné upozornenia považované za neopodstatnené. Dôkazom toho
je aj dôvod výpovede. Namietala, že pri výpovednom dôvode žalovaný nebral do úvahy, že aj ostatní
zamestnanci meškávali do práce a neboli im doručené upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny,
a ani s nimi z toho dôvodu nebol skončený pracovný pomer. Žalovaný na pojednávaní dňa 12.05.2018

uviedol, že žalobkyňa sa nechcela prispôsobiť, a tak bolo rozhodnuté, že u žalovaného ďalej pracovať
nemôže. Uviedol, že nemalo ísť o rozhodnutie zo dňa na deň, išlo o dlhodobý proces. Týmto žalovaný
podľa jej názoru priznal, že dôvodom skončenia pracovného pomeru neboli pár minútové meškania,
ale neprispôsobenie sa, ktorý dôvod považuje za vykonštruovaný. Konanie žalovaného mal súd posúdiť
ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Poukázala aj na výpoveď svedka O., ktorý dôvodil skončenie

pracovného pomeru s ňou oneskorenými príchodmi, avšak uviedol aj, že sa snažil ju preložiť na
inú pracovnú pozíciu kvôli zlej "chémii" na vtedajšom pracovisku a s týmito rozpornými tvrdeniami
žalovanéhosasúduprvejinštancienevysporiadal,resp.nesprávneichprávneposúdil,keďznichmožno
vyvodiť záver, že zo strany žalovaného dochádzalo k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Poukázala aj na výpoveď svedka N., ktorý potvrdil, že reagovala na problémy, ktoré sa dlhodobo neriešili

a pokiaľ ide o pracovné úlohy, zo strany nadriadeného sa požadovalo to, čo zamestnanec mal za to,
že nie je jeho pracovnou náplňou. Taktiež uviedol, že aj sám upozorňoval na tieto problémy a tiež mal
niekedy pocit, že mal robiť činnosť, ktorá nebola jeho pracovnou náplňou. Ohľadne pracovnej náplne
namietala, že je nevyhnutné rozlišovanie predsériovej a sériovej výroby a trvá na tom, aby to bolo
správne uvedené aj v jej pracovnom posudku a poukázala na výpoveď svedka J., ktorý na jej otázku,

či bola ona ploner alebo postupár, odpovedal, že bola postupár. Podľa svedeckých výpovedí mala byť
aktuálna pracovná náplň z roku 2011 a nevie prečo je obsahom pracovného posudku pracovná náplň
zo dňa 04.05.2007 a prečo pracovná náplň z roku 2011 nebola obsahom pracovného posudku, pokiaľ
sa na ňu žalovaný odvoláva. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj otázku týkajúcu sa samotnej
pracovnej náplne žalobcu, konanie žalovaného mal vyhodnotiť ako konanie v rozpore

s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil aj otázky neochoty žalobkyne plniť úlohy,
uviedla, že odmietala plniť úlohy, ktoré nie sú obsahom jej náplne práce. Pokiaľ žalovaný považuje
prvé tri písomné upozornenia za opodstatnené, mohol tieto použiť k uplatneniu výpovede. Svedok
J. konkretizoval pracovnú úlohu, ktorú odmietla splniť ako úlohu "realizovať osobitné úlohy vedúceho
oddelenia", avšak takáto úprava pracovnej náplne (neurčitá, široká) je z pohľadu Zákonníka práce

neprípustná. Ďalej uviedla, že sa zúčastnila kurzov nemeckého jazyka, o čom je záznam v kvalifikačnej
knižke a žiadala o možnosť absolvovania kurzu nemeckého jazyka, avšak po vyplnení formulára do
kurzu nedostala žiadnu spätnú väzbu. Pokiaľ ide o jej dochádzku uviedla, že meškala v dni, ktoré
žalovaný uviedol, ale nebol to žiadny výnimočný jav, bežne sa to referentom stávalo, príslušný pracovnýčas si riadne odrobila, ale práve ona mala za tieto dni omeškania problémy. Predložila aj dochádzku
z roku 2013, v ktorej sa nachádzajú viaceré jej omeškania a tieto všetky žalovaný jej toleroval, čo
potvrdzuje jej tvrdenia, že to bola bežná prax všetkých referentov. Žiadala predložiť žalovaným aj

dochádzku ostatných zamestnancov, túto príležitosť žalovaný nevyužil. Túto vetu v pracovnom posudku
považuje za absurdnú, vzhľadom na to, súd prvej inštancie aj tieto okolnosti nesprávne práve posúdil.
Poukázala na to, že za 19,5 roka pracovného pomeru nebola ani 1 deň PN. Svedok J. sa vyjadril, že až
na nejaké výnimky, hodnotí jej dochádzku uspokojivo. Svedok X. uviedol, že v čase, keď žalobkyňa robila
"sériu" bol s jej prácou spokojný a svedok J. tiež uviedol, že pracovné povinnosti si plnila uspokojivo,

audity nemali žiadne výhrady voči jej práci, až následne svoju výpoveď poopravil. Pokiaľ podľa žalobcu
bolo potrebné zmeniť druh práce, ktorý mala vykonávať, mal sa s ňou dohodnúť na zmene pracovných
podmienok. Ak by nesúhlasila, pristúpil by k výpovedi, avšak za podmienky vyplatenia odstupného podľa
ustanovenia kolektívnej zmluvy. Žalovaný však vykonštruoval dôvod tak, aby sa tejto svojej zákonnej
povinnosti vyhol. Preto žiada o peňažnú satisfakciu nemajetkovej ujmy, v dôsledku zneužívania práv
zo strany žalovaného, keď ukázal sa ako pravdivý nátlak na žalobkyňu ohľadne výkonu činnosti nad

rámec pracovnej náplne stanovovaný v nereálnych termínoch; ignorovanie jej upozornení na nesprávne
postupy žalovaného a na nátlak, ktorý bol na ňu neoprávnene vyvíjaný; tri neopodstatnené upozornenia
na porušenia pracovnej disciplíny; ignorovanie dvoch písomných sťažností žalobkyne; nebola pozývaná
na pracovné stretnutia, ktoré sa týkali jej pracovného úseku; žalovaný si neplnil povinnosť prideľovaním
prácežalobkyni;žalovanýnevykonávalpravidelnéhodnoteniažalobkynevrozporesinternýmipredpismi

žalovaného - postupne jej bolo znižované, až neskôr úplne odobraté peňažné osobné ohodnotenie a
tiež jej nepriznal odmenu za hospodárske výsledky v súlade s kolektívnou zmluvou.
Poukázala na čl. 2 základných zásad Zákonníka práce, § 13 ods. 3,5,6, Zákonníka práce, § 9 ods. 2,
3, 4 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a
o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "antidiskriminačný

zákon"). Nesúhlasila ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania, uviedla, že
už vyše 4 roky si nevie nájsť prácu a s poukazom na ust. § 257 C.s.p. namietala, že súd mal
ex offo skúmať aj sociálne a príjmové podmienky žalobkyne, s čím sa nezaoberal.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobkyňu nahradiť mu trovy konania vo výške 100%. Poukázal

na vykonané dokazovanie, ktoré preukazuje, že žalobkyňa žiada zmenu pracovného posudku, pretože
podľa jej názoru obsahuje nepravdivé a nadbytočné informácie, pričom neprihliada
na fakt, že vypracovaný posudok vychádzal z jej prístupu k práci, zadaným pracovným úlohám, z
jej pôsobenia v kolektíve ostatných spolupracovníkov a poukázal na jeho rozsiahlejšie vyjadrenie k
jednotlivým dôkazom v písomnom podaní zo dňa 08.09.2016. K pracovnej náplni

žalobkyne uviedol, že nebolo preukázané, že nepracovala ako referentka v časti "predsériovej výroby"
ale výlučne mala pracovať v časti "predsériovej výroby" a poukázal na pracovnú náplň žalobkyne zo
dňa 04.07.2007, ktorá vymedzuje druh práce "Referent" na "Oddelení 31543P P A M - plánovanie série
MO A0/Q7 31453" na útvare "Plánovanie pre sériovú výrobu montáže A0/Q7". Keďže žalobkyňa spadá
do organizačnej časti žalovaného "Plánovanie", jej činnosť sa dotýkala tak predsériovej, ako aj sériovej

výroby. Obe uvedené časti procesu patria pod "Plánovanie montáže", čo mala žalobkyňa
uvedené aj v podpise e-mailu, ktorý je uvádzaný na dokumentoch ňou predložených. V označení náplne
práce oddelenia a útvaru na ktorom pracovala, je výslovne uvedené, že išlo o "Plánovanie". Plánovaním
sa štandardne rozumie predchádzajúca príprava činností uskutočňovaných v budúcnosti. Prideľované
úlohybolisúčasťoupracovnejnáplnežalobkyne.Poukázalajnasvedeckévýpovedesvedkovp.X.ap.J.,

ktoré potvrdili neexistenciu funkcie, ktorej uvedenia v pracovnom posudku sa žalobkyňa domáha. Úlohy
patriace do náplne práce, ktoré žalobkyňa odmietala plniť, jej boli uložené nadriadenou organizačnou
jednotkou,súpresnevymedzenévupozorneniachnaporušeniepracovnejdisciplíny,pričomvovšetkých
prípadoch sa jednalo o odmietnutie vypracovať podklady pre stav nového vozidla. K dôvodom skončenia
pracovného pomeru žalobkyne uviedol, že sa snažil žalobkyni dohovárať, do určitej miery tolerovať

aj jej povahu, snažil sa preradiť ju aj na iné oddelenie, ale nikto s ňou nechcel spolupracovať, a je
zrejmé, že k skončeniu pracovného pomeru nedošlo zo dňa na deň bez právneho dôvodu, či z dôvodu
pomsty, či osobných nesympatií, ale bolo založené na neochote pracovať na pridelených úlohách,
arogantnej a pohŕdavej komunikácii s nadriadenými a ich nerešpektovaní a najmä na opakovaných
neskorých neospravedlnených príchodoch do práce, čo už len potvrdilo celkový prístup žalobkyne k

práci a k zamestnávateľovi. S poukazom na svedecké výpovede uviedol, že z vykonaného dokazovania
je zrejmá odôvodnenosť obsahu pracovného posudku. K tvrdeniam žalobkyne, že sa voči nej
mal dopustiť nátlaku ohľadne výkonu činnosti nad rámec pracovnej náplne a stanovovania nereálnych
termínov uviedol, že prácu jej prideľoval v súlade s jej pracovnou pozíciou: referent - plánovanie, anebol predložený v konaní žiaden dôkaz preukazujúci tvrdenie žalobkyne o nereálnych termínoch.
Upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny nie sú neopodstatnené, pretože k porušovaniu pracovnej
disciplíny došlo tak, ako je v nich uvedené. Taktiež nebolo preukázané, že by ignoroval sťažnosti

žalobkyne, tieto sťažnosti riešil so žalobkyňou ústne a na pracovné stretnutia jej úseku nebola pozvaná
až v čase, kedy jej končil pracovný pomer a svoje pracovné úlohy už len dokončovala. Pokiaľ ide o
neprideľovanie práce uviedol, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobkyni prácu v oblasti
plánovania prideľoval, avšak odmietala ju vykonávať. K vykonávaniu pravidelného hodnotenia poukázal
na svoje vyjadrenie zo dňa 08.09.2016 a stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie,

že nárok na odmenu nie je pravidelným nárokom, vychádza z prístupu zamestnanca k práci
a tiež z výsledkov organizačného útvaru. Hodnotenie zamestnanca je procesom, ktorý sa vykonáva
neustále a nielen v jeden určený deň. Výslovne nesúhlasil s názorom žalobkyne, podľa ktorého jeho
ponuka na zmenu posudku a skončenie sporu bez akejkoľvek finančnej náhrady by mala preukazovať,
že pracovný posudok nie je korektný a že by si uvedomoval, že je účelový a vyhotovený s cieľom
poškodiť žalobkyňu a namietal, že tieto závery žiadnym spôsobom z ponuky nevyplývajú,

ide o účelovú dezinterpretáciu snahy o ukončenie sporu. Poukázal na to, že predmetom konania nie je
neplatnosť výpovede; všetky písomné napomenutia pre porušenie pracovnej disciplíny sú dôvodné a
boli realizované v súlade s právom; je právom zamestnávateľa určiť, ktorý výpovedný dôvod použije;
žalovaný sa pokúšal v období od porušení pracovnej disciplíny pre neplnenie pracovných úloh do
porušení pre neskoré príchody nájsť pre žalobkyňu vhodnú pozíciu, avšak bezúspešne, a z obsahu

porušení pracovnej disciplíny pre neplnenie pracovných úloh je zrejmé, že boli vypracované korektne
a obstáli by aj v prípadnom spore o ich neplatnosť. Stotožnil sa so závermi súdu
prvej inštancie o doručení pracovného posudku, pričom na základe skutočnosti, že pracovný posudok
bol odoslaný dňa 13.02.2018 bez doručenky a žalobkyňa nepredložila iný dôkaz o doručení, mohla
byť jej listinná zásielka doručená už na druhý deň z dôvodu, že žalobkyňa býva v susedstve bývalého

pracoviska a z toho dôvodu, opierajúc sa o teóriu dôjdenia, je zrejmé, že adresátka
sa mohla s písomnosťou oboznámiť už 13.02.2018, resp. 14.02.2018,
prekluzívna lehota na uplatnenie nároku na zmenu pracovného posudku v zmysle § 75 Zákonníka práce
uplynula už pred podaním žaloby, čím právo žalobkyne zaniklo. Iný čas doručenia pracovného posudku
žalobkyňa nepreukázala a žalovaný nemá iný dôkaz k dispozícii. Namietal, že obrátenie dôkazného

bremena vyplývajúce z Antidiskriminačného zákona, sa na preukázanie zachovania hmotnoprávnej
lehoty na podanie žaloby nevzťahuje. K uplatnenej náhrade škody a náhrade nemajetkovej ujmy
uviedol, že žalobkyňa v priebehu prvoinštančného konania neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti,
ktoré mali zakladať rozpor s dobrými mravmi, resp. zneužívanie práv, ani neoznačila dôkazy, ktoré by
takéto konanie zo strany žalovaného preukazovali. Skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou bolo

platné a vykonané na základe výpovedného dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, v
dôsledku neskorých príchodov do práce, pričom na porušovanie pracovnej disciplíny bola niekoľkokrát
upozorňovaná aj písomne. Nie je mu zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti mali viesť k
porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania, alebo ktoré konkrétne skutočnosti boli v
rozpore s dobrými mravmi, na základe ktorých si žalobkyňa uplatňuje náhradu škody a náhradu

nemajetkovej ujmy, ani mu nie je zrejmé aké povinnosti si voči nej nemal plniť. Namietal, že návrh je
všeobecný, keď podľa neho má ísť o satisfakciu za tri roky predchádzajúce skončeniu prac. pomeru
žalovaného. Uviedol, že diskrimináciou ani nerovným zaobchádzaním nie je, ak pokyn, alebo prax sú
objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie
takéhoto záujmu. V zmysle § 6 ods. 1 Antidiskriminačného zákona sa v súlade so zásadou rovnakého

zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch zakazuje diskriminácia osôb z dôvodu
ich pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu, národnostného alebo etnického
pôvodu, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. K takémuto porušeniu zo strany
žalovaného v žiadnom prípade neprichádzalo. Žalobkyňa viackrát poukazuje na to, že sa žalovaný
správal diskriminačne, avšak nie je zrejmé, z akého dôvodu a ktoré konkrétne konanie má zakladať

diskrimináciu, resp. nerovné zaobchádzanie, či porušovanie dobrých mravov. Žalobkyňa je povinná
predložiť taký dôkaz, z ktorého sa na prvý pohľad javí, že bola diskriminovaná, čo sa však nestalo, až
následne by bolo povinnosťou žalovaného dokazovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
nedošlo. Namietal, že v konaní preukázal, že hodnotenie uvedené v pracovnom posudku žalovanej je
pravdivé a nie je založené na nerovnom zaobchádzaní so zamestnancami. Nebolo tiež preukázané, že

upozornenia na porušovanie pracovnej disciplíny by boli akýmsi potrestaním žalobkyne za jej iniciatívu,
resp. za podané sťažnosti, ako sa subjektívne domnieva. Taktiež nie je zrejmé, akým spôsobom
výška nemajetkovej ujmy, ktorú žalobkyňa vypočítala ako 10-násobok jej priemernej mesačnej mzdy,
nadväzuje na ňou uvedené tri roky predchádzajúce skončeniu pracovného pomeru a domneléhozaobchádzania zo strany žalovaného. Výšku nemajetkovej ujmy považuje za stanovenú subjektívne a
pocitovo, keď aj v žalobe žalobkyňa uviedla, že táto suma podľa jej názoru zodpovedá takmer 20 rokov
spoľahlivej a svedomitej práce žalobkyne pre žalovaného.

4. Žalobkyňa v reakcii na vyjadrenie žalovaného zotrvala na svojich vyjadreniach a
námietkach uvedených v odvolaní a uviedla, že tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení považuje za
účelové. K doručovaniu pracovného posudku a lehote na podanie žaloby doplnila, že predmetná lehota
sa vzťahuje na žalobu v časti, v ktorej sa domáha opravy pracovného posudku, ale nevzťahuje sa na
žalobu v časti náhrady škody a zaplatenia nemajetkovej ujmy, a preto súd prvej inštancie mal riadne

prejednať a priznať nárok žalobkyne na zaplatenie škody a nemajetkovej ujmy, aj keď dospel k záveru,
že žaloba nemala byť podaná včas.
5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení k
námietke žalobkyne, že dôvod skončenia pracovného pomeru nie je obligatórnou súčasťou pracovného
posudku, uviedol, že Zákonník práce, ani iný právny predpis, neobsahuje výpočet obligatórnych údajov
pracovného posudku, a teda po skutkovej, ani právnej stránke nič nebráni tomu, aby dôvod skončenia

pracovného pomeru ostal v pracovnom posudku uvedený a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo 2152/2004 zo dňa 17.05.2005, z ktorého vyplýva, že okrem
hodnotenia práce zamestnanca, jeho kvalifikácie a schopností môže obsahovať aj ďalšie skutočnosti,
ak majú vzťah k výkonu práce, a to i hodnotenie celkového vzťahu zamestnanca k
spolupracovníkom a k práci, prípadne aj hodnotenie jeho osobných vlastností, ktoré majú bezprostredný

vzťah k výkonu práce. S obsahom posudku sa naďalej stotožňuje a pri ponuke zmieru nešlo o
uvedomenie si, že by bol pracovný posudok účelový, vyhotovený s cieľom poškodiť žalobkyňu, ale o
kompromisné a ekonomicky efektívne riešenie smerujúce k tomu, aby sa žalobkyňa mohla zamestnať
a aby bol spor ukončený. K doručovaniu pracovného posudku a k lehote na podanie žaloby uviedol, že
doručenkou za príslušné oddelenie nedisponuje tak, ako už viackrát v konaní uviedol, a žalobkyňa mala

možnosť preukázať včasné podanie žaloby na opravu posudku počas prebiehajúceho dokazovania na
súde prvej inštancie a je na sporovej strane, v akom momente až do vyhlásenia skončenia dokazovania
svoje tvrdenie predloží dôkazom. Žalobkyňa tvrdí, že si nemohla vyzdvihnúť zásielku druhý deň po jej
odoslaní, a to bez dostatočného preukázania, pričom je bežné, že pošta sa doručuje aj druhý deň,
a aj keby mala k dispozícii lístok o uložení, nič jej nebránilo vyzdvihnúť si zásielku v deň doručenia

dňa 14.02.2014 alebo 15.02.2014. Či si vyzdvihla zásielku až iný deň, nebolo z jej strany preukázané,
pričom preukázanie hmotnoprávnej podmienky- zachovania lehoty na podanie žaloby je podmienkou
pre možnosť domáhať sa zmeny pracovného posudku. Podanie žaloby v zákonnej prekluzívnej lehote
nebolo preukázané. Poukázal na to, že žalobkyňa žiada finančnú satisfakciu za ňou tvrdené nerovné
správanie, pričom výšku nemajetkovej ujmy vypočítala ako nevyplatené odstupné, ktoré by jej náležalo,

ak by nedošlo ku skončenia pracovného pomeru, ktoré tvrdenie nemá logickú nadväznosť ani na obsah
pracovného posudku, ani na údajné nerovné zaobchádzanie. Žalobkyňa nijako nepreukázala výšku
primeranej satisfakcie, ani jej dôvod, a ani formu uplatnenia satisfakcie v zmysle Antidiskriminačného
zákona, resp. Zákonníka práce.
6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a

v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.) bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 285 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods.
3 C.s.p.), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), a
dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
7. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom

na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobkyňa proti
žalovanému domáhala uloženia mu povinnosti úpravy obsahu jej pracovného posudku zo dňa
06.02.2014 a zaplatenia náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, vykonané dôkazy správne
vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a dospel tak k správnym
skutkovým záverom. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval

príslušné ustanovenia Zákonníka práce a zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
a dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa nepreukázala, v ktorý deň jej bol predmetný pracovný
posudok doručený a odkedy začala plynúť hmotnoprávna 3-mesačná lehota podľa § 75 ods.3 Zákonníka
práce, v dôsledku čoho treba vychádzať z toho, že nepreukázala že žalobu o opravu pracovného

posudku podala včas. Taktiež však dospel k správnemu záveru, že pre priznanie sumy 2.800 eur titulom
náhrady škody absentuje preukázanie protiprávneho konania žalovaného, resp. konania žalovaného v
rozpore s dobrými mravmi alebo konania, ktoré by bolo možné považovať za diskriminačné. Z tvrdení
žalobkyne a z ňou predložených dôkazov totiž nemožno vyvodiť záver, že by zo strany žalovanéhodošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, resp. ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie aj dostatočne odôvodnil, keď v súlade s ust.§ 220 ods. 2 C.s.p.,
s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých

založilsvojerozhodnutiepostránkeskutkovej,akoajprávnejavysporiadalsasovšetkýmirozhodujúcimi
skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi
sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.
8. Na doplnenie považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že ust. § 75 ods. 3 Zákonníka
práce síce upravuje právo zamestnanca, ktorý nesúhlasí s obsahom pracovného posudku vydaného

zamestnávateľom a zamestnávateľ na jeho požiadanie pracovný posudok neupravil alebo nedoplnil,
domáhať sa na súde, aby bol zamestnávateľ zaviazaný primerane upraviť jeho pracovný posudok, avšak
upravuje aj prekluzívnu lehotu na uplatnenie tohto práva zamestnanca na súde, ktorá je 3-mesačná a
plynie odo dňa, keď sa zamestnanec o obsahu pracovného posudku dozvedel. Po uplynutí
tejto lehoty právo zamestnanca domáhať sa na súde opravy pracovného posudku zaniká. Súd prvej
inštancie preto správne postupoval, keď pri posudzovaní dôvodnosti žaloby v časti, v ktorej sa žalobkyňa

domáhala uloženia povinnosti žalovanému opraviť jej pracovný posudok, skúmal dodržanie tejto
prekluzívnej lehoty na podanie žaloby a na základe vykonaného dokazovania správne dospel k záveru,
že žalobkyňa dodržanie tejto lehoty nepreukázala. Nesporné je, že žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz
o tom, kedy jej bol predmetný posudok doručený. Na druhej strane, žalovaný podacím hárkom preukázal
odoslanie pracovného posudku žalobkyni už dňa 13.02.2014, t.j. viac ako 3 mesiace pred podaním

žaloby (dňa 16.05.2014). Predmetný posudok mohol byť žalobkyni doručený už dňa 13.02.2014,
prípadne 14.02.2014 (čomu nasvedčuje aj všeobecne známa skutočnosť, že pošta doporučené zásielky
doručuje spravidla nasledujúci deň), čo za stavu, keď nebolo preukázané, že by pracovný posudok
bol žalobkyni doručený neskôr, neumožňuje prijať iný záver, než ten, že v danej veci zákonom
stanovená lehota na podanie žaloby o na úpravu posudku nebola dodržaná. Pokiaľ sa žalobkyňa v

tejto súvislosti snaží dôkazné bremeno preniesť na žalovaného, jej argumentácia je nedôvodná. Pre
posúdenie včasnosti podania žaloby je rozhodujúce, kedy jej bol posudok doručený a v tomto smere
dôkazné bremeno nepochybne zaťažuje žalobkyňu, ktorá tvrdí, že zákonom stanovenú prekluzívnu
lehotu dodržala a od tohto tvrdenia odvodzuje svoj úspech v spore. Zároveň treba zdôrazniť, že zásada
tzv. preneseného dôkazného bremena, vzťahujúca sa na nároky uplatnené titulom nedodržania zásady

rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie sa na preukazovanie dodržania 3-mesačnej lehoty
na podanie žaloby na opravu pracovného posudku v zmysle § 75 ods. 3 Zákonníka práce nevzťahuje,
pričom (ako už bolo uvedené) dôkazné bremeno zaťažuje zamestnanca uplatňujúceho si právo na
základe uvedeného ustanovenia. Vzhľadom na uvedené odvolací súd posúdil ako nedôvodnú námietku
žalobkyne, že na základe predloženého podacieho hárku v spojení s tvrdeniami strán mal súd prvej

inštancie dospieť k záveru, že žaloba bola podaná včas, keď táto skutočnosť z
predmetného podacieho hárku a údajov v ňom uvedených nevyplýva. Nedôvodne tiež žalobkyňa v tejto
súvislosti namieta, že nedisponuje dôkazom o tom, kedy jej bol posudok doručený. V žalobe alebo po
začatí prvoinštančného konania totiž žalobkyňa mohla navrhnúť vykonanie dokazovania na preukázanie
tejto skutočnosti, napr. dopytom na poštu a pod., a to bez ohľadu na to, v akom štádiu konania žalovaný

predložil poštový podací hárok. Toto svoje právo však nevyužila, keď vykonanie takéhoto dokazovania
nenavrhla. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala
splnenie hmotnoprávnej podmienky žaloby na opravu pracovného posudku, spočívajúcej v dodržaní
zákonnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby; a bez významu sú preto aj všetky námietky žalobkyne
týkajúce sa samotného obsahu predmetného pracovného posudku a jeho správnosti.

9.Odvolacísúdsaďalejstotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,ženazákladepredloženýchlistinných
dôkazov, ako aj výsluchov vypočutých svedkov, nebolo preukázané protiprávne konanie žalovaného,
ani jeho konanie v rozpore s dobrými mravmi, v príčinnej súvislosti s ktorým by žalobkyni vznikla škoda
v sume 2.800 eur. Žalobkyňa tvrdila, že táto škoda jej vznikla tým že žalovaný jej neprávom postupne
znižoval odmeny a v roku 2013 jej ich vôbec nepriznal. Správne súd prvej inštancie pri posudzovaní

žalobkyňou tvrdeného konania žalovaného vychádzal z ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej priznanie
odmien, resp. osobného ohodnotenia, nie je právne nárokovateľné, ich nevyplatenie nemožno samo
osebepovažovaťzapostihalebosankciu,pretožeideoďalšiefinančnéohodnotenieprácezamestnanca
nad rámec vyplácanej mzdy, ktoré neprislúcha automaticky každému zamestnancovi, ale ich priznanie
a vyplatenie je podmienené splnením ďalších kritérií, určených interným predpisom zamestnávateľa.

Vykonaným dokazovaním bolo pritom preukázané, že žalobkyňa v rozhodnom období kritériá stanovené
žalovaným pre priznanie osobného ohodnotenia nespĺňala, keď podľa predložených listinných dôkazov
medzi tieto kritéria okrem hodnotenia dodržiavania pracovných postupov a stability pracovného výkonu
v rámci hodnotenia kvality práce, patrilo aj hodnotenie využitia pracovného času z hľadiska príchodu aodchodu a žalobkyňa sa aj oneskoreným príchodmi na pracovisko opakovane dopúšťala porušovania
pracovnej disciplíny, a to nielen v dňoch uvedených vo výpovedi z pracovného pomeru podľa
§ 63 ods.1 písm. e) Zákonníka práce, keď sama vo svojich vyjadreniach uviedla, že viackrát meškala,

všetky tieto meškania jej žalovaný toleroval, pričom tvrdila, že to nebol výnimočný jav, ale bežná
prax všetkých referentov. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že porušenia pracovnej disciplíny
sa žalobkyňa dopustila aj nesplnením a opakovaným odmietnutím splniť úlohu zadanú priamym
nadriadeným a neuspokojivým plnením pracovných úloh, na ktoré porušenie pracovnej
disciplíny bola zo strany žalovaného upozornená listami zo dňa 30.10.2012, 17.01.2013 a 14.03.2013.

Nedôvodne žalobkyňa namieta, že tieto upozornenia treba považovať za neopodstatnené vzhľadom na
to, že po ich doručení podala žalovanému sťažnosti, o vybavení ktorých ju nevyrozumel a z dôvodu,
že tieto porušenia neboli označené žalovaným za výpovedný dôvod. Skutočnosť, či uvedené porušenia
boli žalovaným použité ako výpovedný dôvod, je irelevantná pre posúdenie ich opodstatnenosti a na
základe s vykonaného dokazovania, najmä predloženou pracovnou náplňou žalobkyne a svedeckými
výpoveďami správne súd prvej inštancie konštatoval, že úlohy, ktorých splnenie žalovaný od žalobkyne

požadoval, boli súčasťou jej pracovnej náplne a boli jej uložené aj nadriadenou organizačnou zložkou,
keď svedok G.. Y.. X. vo svojej výpovedi potvrdil, že žalobkyňa mala neoprávnené výhrady a nedôvodné
sťažnosti, že do jej pracovnej náplne nepatria úlohy, ktoré namietala, pričom tieto patrili do jej pracovnej
náplne a svedok G.. X.. J. taktiež potvrdil, že žalobkyňa prejavovala nespokojnosť a reagovala, keď
jej predstavy nezapadali do toho, čo má a nemá vykonávať. Medzi ďalšie kritériá určené žalovaným

pre priznanie osobného ohodnotenia zamestnancovi pritom patrili okrem iného aj ochota prijať nové
pracovné úlohy, ochota riešiť problém a nesplnenie týchto kritérií vyplýva aj zo samotných tvrdení
žalobkyne, ktorá potvrdila, že nebola ochotná prevziať prípadné úlohy presahujúce rámec jej stanovenej
pracovnej náplne. Vykonaným dokazovaním bola preukázaná aj neochota žalobkyne vzdelávať sa v
nemeckom jazyku, keď svedok G.. Y.. X. uviedol, že jej postoj k nemčine bol taký, že uviedla,

že sa ju učiť nebude a taktiež svedok G.. U. O. potvrdil, že nevyužívala bezplatnú možnosť vzdelávania
sa v nemeckom jazyku a nemala o ňu záujem. Svedok G.. X.. J. uviedol vo svojej výpovedi, že
žalobkyňaajnaporadeverejnepovedala,žesanemčinuučiťnebude.Závažnosťporušovaniapracovnej
disciplíny žalobkyňou preukazuje aj tvrdenie svedka G.. U. O., podľa ktorého spôsob, akým skončil
žalovaný pracovný pomer so žalobkyňou, je výnimočným javom a nedochádza k takémuto skončenia

pracovného pomeru len za maličkosť a z jeho výpovede tiež vyplynulo, že žalobkyňa svojím správaním
neakceptovala vedúceho, správala sa konfrontačne a aj svedok G.. X.. J. správanie žalovanej označil
ako excesy, keď verejne vyhlásila pred vedúcim pracovníkom, že to neurobí a pod., pričom ostatní
zamestnanci videli, že je to problém a úlohy splnili za ňu. Z výpovedí uvedených svedkov tiež vyplynulo,
že žalobkyňa bola konfliktnou osobou, jej správanie bolo svojské a jej slovník bol vulgárny. Vzhľadom

na uvedené výsledky vykonaného dokazovania žalobkyňa aj podľa názoru odvolacieho súdu nespĺňala
ani ďalšie kritériá pre priznanie odmien a osobného ohodnotenia, ktorými podľa interných predpisov
žalovaného bolo aj hodnotenie ochoty prevziať nové pracovné úlohy, riešiť problém, spolupracovať s
kolegami, a to v rámci hodnotenia flexibility, iniciatívy samostatnosti, spolupráce a správania. Vzhľadom
na nesplnenie viacerých týchto kritérií žalobkyňou správne súd prvej inštancie konštatoval, že konanie

žalovaného nemožno považovať ani za diskriminačné. Z uvedených skutočností zistených vykonaným
dokazovanímnevyplývaanizáver,žebyžalovanýporušilzásadurovnakéhozaobchádzania,alebožeby
konal v rozpore s dobrými mravmi voči žalobkyni. Žalobkyňa tvrdila, že zo strany vedúcich pracovníkov
žalovaného bola šikanovaná v dôsledku jej prejavov nespokojnosti s postupmi žalovaného
v súvislosti s prideľovaním práce a jej sťažnosťami, avšak sama tvrdila, že aj ostatní zamestnanci

sa sťažovali, z čoho vyplýva, že táto iniciatíva žalobkyne nebola sama osebe dôvodom nevyplácania
odmeny žalobkyni, upozornení žalobkyne na porušovanie pracovnej disciplíny a následného rozviazania
pracovného pomeru so žalobkyňou. Správne preto posúdil ako nedôvodnú žalobu žalobkyne aj v časti
uplatneného nároku na náhradu ujmy v sume 23.196 eur, keď v konaní ani podľa názoru odvolacieho
súdu nebolo preukázané nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným voči žalobkyni,

ktorým by bola žalobkyňa dotknutá na jej právach, alebo právom chránených záujmoch alebo slobodách,
alebo by bola znížená jej dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie, v dôsledku
čoho by jej vzniklo právo na primerané zadosťučinenie alebo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v zmysle § 9 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 365/2004 Z.z. a taktiež žiadnym spôsobom nebola
preukázanáprimeranosť žalobkyňoupožadovanejsumy23.196eur,zodpovedajúcejodstupnémupodľa

kolektívnej zmluvy, ktoré by jej bolo vyplatené v prípade skončenia pracovného pomeru dohodou, keď na
takéto skončenie pracovného pomeru nemá žalobkyňa žiaden právny nárok. Odvolací súd sa stotožnil
aj snázoromžalovaného,žetvrdeniežalobkyneohľadnevýškynemajetkovejujmynemálogickúnadväznosť ani na obsah pracovného posudku, ani na údajné nerovné zaobchádzanie, žalobkyňa výšku
primeranej satisfakcie nepreukázala, ani jej dôvod v zmysle Antidiskriminačného zákona.
10. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že

žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď z obsahu spisu
nevyplýva existencia žiadnych konkrétnych okolností výnimočného charakteru, ktoré by odôvodňovali
aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. a ani žalobkyňa v prvoinštančnom konaní žiadne takéto skutočnosti
neuviedla.
11. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý

spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne
v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti
a dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej
inštancie založil svoje rozhodnutie.
12. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods,. 1 C.s.p. v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.1 v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§

421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická

osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhéhostupňa,aleboakjedovolateľvsporoch sochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).