Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 23, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/237/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317216681
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317216681.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
I. XXX, I., zastúpená splnomocnencom: Podhorský & Partners, s.r.o., so sídlom Zámocká 36, Bratislava,
IČO: 46 962 000, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 792 752, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so
sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie sumy 3.162,39 eur s príslušenstvom
a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 23. apríla 2018 č.k.
27Csp/1/2017-148 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., IV. a VIp o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 2.811,57 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.811,57 eur
od 26.07.2017 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom II. vo zvyšnej
časti žalobu zamietol, výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo,
výrokom IV. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť pomernú časť súdneho poplatku za žalobu v sume

168,50 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Okresného súdu Galanta, výrokom V.
rozhodol, že štátmá právo nanáhradu trov konania od žalobkyne v rozsahu 50% a výrokom VI. rozhodol,
že štát má právo na náhradu trov konania od žalovaného v rozsahu 50%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 4 ods. 2 písm. Hň, i), § 4 ods. 3, 5, §
879f ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 451 ods. 1,
2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1 veta prvá, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,

§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., § 2 ods. 2 veta prvá, § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb.,
§ 262 ods. 1, 2, § 259, § 258 CSP.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd posudzoval, či stranami dojednaný úrok z úveru nie
je v rozpore s dobrými mravmi, ktorý rozpor zakladá v zmysle § 39 OZ absolútnu neplatnosť právneho
úkonu. Zmluvné úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o
zmluvu o spotrebiteľskom úvere alebo inú spotrebiteľskú zmluvu, podliehajú súdnej kontrole vo svetle

imperatívu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). S poukazom na uvedené potom súd pri
posudzovaní súladnosti dojednaných úrokov z úveru s dobrými mravmi postupoval tak, že tieto porovnal
s úrokmi, ktoré v danom čase požadovali banky na území Slovenskej republiky za obdobné úvery a zistil,
že úrok dojednaný stranami zo spotrebiteľského úveru presahoval úroky za ktoré v tom čase poskytovalipeňažné ústavy obdobné úvery viac ako trojnásobne. Aj keď v prípade tzv. nebankových subjektov
možno pripustiť isté navýšenie úrokovej miery úveru oproti bankám, a to najmä z dôvodu, že úvery
poskytujúajmenejbonitnýmklientomamusiapočítaťsvyššoumierounesplácanýchúverov,takviacako

trojnásobné navýšenie úrokov je mimo rozumnej miery a súd takémuto dojednaniu nemôže poskytnúť
ochranu a teda povinnosťou žalobkyne bolo vrátiť len sumu rovnajúcu sa istine poskytnutých finančných
prostriedkovbezúrokovapoplatkov.Vkonanínebolospornémedzistranami,žetitulomdotknutejzmluvy
bola žalobkyni vyplatená suma celkom 3162,39 eur. Sporným medzi stranami bola otázka akú sumu
titulom dotknutej zmluvy vrátila žalobkyňa žalovanému. Z karty klienta predloženej žalobkyňou v spojení

s potvrdením zamestnávateľa vyplýva, že žalobkyňa zaplatila celkom sumu 5822,73 eur z toho 4764,05
eur sama žalobkyňa a suma 1058,68 eur bola zrazená zamestnávateľom. Zároveň však z karty klienta
predloženej žalovaným mal súd preukázané, že zamestnávateľ strhol zo mzdy žalobkyne ešte jeden
krát sumu 75,62 eur a sumu 75,61 eur, ktorú sumu potom súd bez ďalšieho započítal do celkovej sumy
zaplatenej žalobkyňou titulom úveru, ktorá činí sumu 5973,96 eur. Bezdôvodné obohatenie žalovaného
teda predstavuje sumu 2811,57 eur (5973,96 eur - 3162,39 eur). Z uvedeného dôvodu súd nad sumu

2811,57euržalobutitulombezdôvodnéhoobohateniazamietol.Zvykonanéhodokazovaniajenesporné,
že žalobkyňa uhradila žalovanému poslednú splátku dňa 5.2.2015 a teda týmto dňom začala plynúť
objektívna trojročná premlčacia doba v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a uplynula dňa 5.2.2018. Keďže žalobkyňa podala žalobu na súd dňa 27.7.2017, súd uzavrel,
že táto bola podaná včas a teda námietka premlčania objektívnej premlčacej doby vznesená žalovaným

v tomto smere bola vyhodnotená ako nedôvodná. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne,
že v prejednávanom spore plynie podľa ustanovenia § 107 ods. 2 OZ desaťročná premlčacia doba.
Žalovanýpodnikalvoblastiposkytovaniaspotrebiteľskýchúverovdosťdlhúdobuazosamotnejpodstaty
tohto podnikania vyplýva to, že on chcel poskytnúť peniaze s tým, aby sa tieto peniaze mu nejakým
spôsobom aj so ziskom, ktorý k tomu patrí, vrátili. Uvedený zisk teda predstavovali poplatky ako aj

úroky za poskytnutý úver. Z tohto dôvodu sa v žiadnom prípade nemohol chcieť bezdôvodne obohatiť,
pretože dôvodom jeho podnikateľskej činnosti bolo poskytovanie úverov a zo samotnej definície, či
už ekonomickej alebo právnej v zmysle § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere veriteľ na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky a tento sa ich zaväzuje vrátiť a
zaplatiť úroky. V ďalšom tiež žalovaný namietol premlčanie subjektívnej doby, keď len veľmi všeobecne

poukázal na podania vedľajšieho účastníka v konaní OS GA sp. zn. 8C/283/2014, z ktorých sa podľa
jeho názoru mohla žalobkyňa dozvedieť o tom, že došlo k bezdôvodnému obohatenie a o tom kto sa na
jej úkor obohatil, pričom uzavrel, že najneskôr sa o týchto skutočnostiach dozvedela dňa 10.2.2015 na
pojednávaní konanom vo veci OS GA sp. zn. 8C/283/2014. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal súdu, že žalobkyňa sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení a o tom, že za toto

zodpovedá žalovaný pred dňom tvrdeným žalobkyňou, to je pred dňom 18.7.2017. Treba teda prisvedčiť
obrane žalobkyne, že zo spisu OS GA sp. zn. 8C/283/2014 nevyplýva, že by podanie vedľajšieho
účastníka tam urobené bolo oznámené žalobkyni. Naviac nebolo preukázané ani tvrdenie žalovaného,
že sa žalobkyňa o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto zaň zodpovedá dozvedela najneskôr dňa
10.2.2015 na pojednávaní konanom vo veci OS GA sp. zn. 8C/283/2014, keď na tomto pojednávaní

bolo tejto len oznámené späťvzatie žaloby, ktoré tam urobil žalovaný v procesnom postavení žalobcu,
pričom tento dôvody späťvzatia nijakým spôsobom neuviedol a nešpecifikoval. Žalobkyňa špecifikovala,
že ňou uplatnené primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2487,28 eur predstavuje 60 % zo súčtu
sumy 3162,39 eur, o ktorú sa žalovaný obohatil a sumy 983,07 eur o ktorú sa chcel obohatiť v konaní
vedenom na OS GA pod sp. zn. 8C/283/2014. Okresný súd sa s uvedenou argumentáciou žalobkyne

vysporiadal tak, že žalobu žalobkyne v tejto časti uplatneného nároku ako neopodstatnenú zamietol.
Súd mal zo súdneho spisu OS GA sp zn. 8C/283/2014 preukázané, že toto sa skončilo uznesením
o zastavení konania na základe späťvzatia žaloby bez uvedenia dôvodu. V tomto konaní teda súd
nevykonal dokazovania, nepodrobil dotknutú zmluvu súdnej kontrole a neskonštatoval, že by zmluva o
úvere nespĺňala zákonom predpísané náležitosti, eventuálne, že dojednania o úrokoch a poplatkoch za

úver sú absolútne neplatné podľa § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi. S ohľadom na uvedené teda
súd uzavrel, že žalobkyňa nárok na primerané finančné zadosťučinenie (ktorý nevyplýva automaticky
z porušenia práv spotrebiteľa) nepreukázala. Z uvedených dôvodov je dostatočnou satisfakciou pre
žalobkyňu zaplatenie bezdôvodného obohatenia, teda toho čo, plnila nad rámec istiny žalovanému.
Vzhľadom na skutočnosť, že v danom konaní mala každá zo strán úspech vo veci takmer rovnaký (49,77

%/50,23 %), súd podľa § 259 CSP v spojení s § 258 CSP na náhradu trov štátu spočívajúcich vo
vyplatených nákladoch, súvisiacich s podaním správy banke z rozpočtových prostriedkov súdu, zaviazal
strany každú vo výške 50 %.4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom
svojho splnomocneného zástupcu a to v časti výrokov I., III., IV. a VI. a žiadal, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a pre nesprávne právne posúdenie podľa

§ 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP zrušil v napádanom rozsahu a vo veci rozhodol sám tak, že žalobu v
celom rozsahu zamietne. Súd prvej inštancie rozhodol o podanej žalobe na základe záveru o neplatnosti
zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000062832 z dôvodu rozporu výšky úrokov s dobrými mravmi, čím
bola daná neplatnosť zmluvy podľa § 39 OZ. Zmluva o revolvingovom úvere číslo 8000062832 je
úverovou zmluvou, ktorá sa riadi (ako zmluvný typ) ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vzhľadom

na to, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, vzťahujú sa na ňu aj ustanovenia zákona č.
258/2001 Z.z. a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Otázka výšky
úrokov, súladu úrokov so zákonom a právnych dôsledkov dohodnutia úrokov odporujúcich zákonu sa
preto musí posudzovať tiež v intenciách vyššie uvedených právnych predpisov. Základná regulácia
úrokov vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, uvedená právna úprava vyplývajúca
z poslednej vety citovaného zákonného ustanovenia má prednosť pred Občianskym zákonníkom,

nakoľko ide o osobitný druh regulácie záväzku platiť úroky v prípade, ak sú úroky dohodnuté vo
výške vyššej než je prípustné na základe alebo podľa zákona, ide o špeciálnu právnu úpravu (lex
specialis) pred všeobecnou úpravou občianskeho práva. Uvedený právny názor potvrdila aj Národná
bankaSlovenskaprostredníctvomstanoviskaútvarudohľadunadfinančnýmtrhom,vosvojomoznámení
číslo č. 1/2015 k použitiu Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských obchodných vzťahoch. Súd prvej

inštancie postupoval nesprávne a dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti uzavretej
úverovej zmluvy. V zmysle hore citovaného zákonného ustanovenia nie je možné dospieť k záveru o
neplatnosti celej úverovej zmluvy, ale len k záveru, že by dlžník z úverovej zmluvy bol povinný platiť
úroky vo výške najviac prípustnej podľa alebo na základe zákona. Vyslovenie neplatnosti celej úverovej
zmluvy odporuje zákonu aj preto, že v prípade, ak si strany výšku úroku nedohodnú, podľa zákona

nejde o neplatnú zmluvu, pretože v takom prípade by dlžník mal platiť len úroky požadované bankami.
Súd prvej inštancie neposúdil prejednávanú vec podľa príslušných zákonných ustanovení a dospel k
nesprávnemu záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy. Posúdenie úverovej zmluvy ako neplatnej
neobstojíanipodľapredpisovobčianskehopráva.Všeobecnýmaustálenýmpravidlomvýkladuprávnych
predpisov a ich aplikácie pri posudzovaní platnosti právneho úkonu je zásada, že má prednosť taký

prístup, ktorý ponecháva právny platný aspoň v časti než ako by mal byť právny úkon posúdený za
neplatný. Normatívne tento postup vyjadruje ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka. Ak súd prvej
inštancie bol schopný určiť, že výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi (čo bolo dôvodom posúdenia
úverovej zmluvy ako neplatnej v tomto prípade), potom logicky je a musí byť spôsobilý určiť, kde (od akej
hodnoty) dochádza k rozporu s dobrými mravmi. Inak povedané, na to, aby súd mohol dospieť k záveru

o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi v časti úrokov, musí vedieť určiť hranicu, kde tento
rozpor už je a kde ešte nie je. Takéto určenie pritom logicky bude spĺňať aj podmienku oddeliteľnosti od
ostatnéhoobsahu,pretožeaksanajednejstranedáurčiťhranica,kderozpornastalakdenie,potomsúd
tým vyjadruje svoj právne posúdenie aj o tom, kde sa dohoda o úroku považuje ešte za platnú (t.j. tam,
kde rozpor s dobrými mravmi nie je) a kde už platnou nie je. Súd prvej inštancie neposúdil prejednávanú

vec správne ani podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a dospel k nesprávnemu záveru o neplatnosti
úverovej zmluvy a o vzniku bezdôvodného obohatenia. Odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5Cdo 26/2011 uvádzaný v napádanom rozsudku je nedôvodný, keďže v danom rozsudku sa
neposudzovalaúverovázmluvaanárokyznej(alezmluvaopôžičke).Vyššieuvedenéodvolacietvrdenia
podporuje žalobca aj odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 32 Cdo 45/2013 zo dňa

26.10. 2015, v ktorom sa uvádza : ... případná neplatnost ujednání o úrocích ve smlouvě o úvěru
nezpůsobuje sama o sobě neplatnost smlouvy o úvěru jako celku. Úprava obsažená v ustanovení §
502 odst. 1 obch. zák. posiluje princip obsahové oddělitelnosti té části právního úkonu (smlouvy o
úvěru), která se týká úroků, od dalších částí takové smlouvy a uvedené ustanovení přiznává věřiteli
právo požadovat úroky z poskytnutých peněžních prostředků i tehdy, není-li jejich výše ve smlouvě o

úvěru sjednána. Je-li ujednání o úrocích ve smlouvě neplatné, věřitelka má právo na obvyklé úroky
(srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 26. května 2011, sp. zn. 32 Cdo 3516/2009). Nakoľko záver
súdu o neplatnosti zmluvy je nesprávnym, potom aj samotné rozhodnutie vo veci samej je založený na
nesprávnom právnom názore. Ďalej žalovaný napadol aj posúdenie námietky premlčania, keď uviedol,
že súd prvej inštancie ustálil jeho vznik na 06.02.2015, kedy malo dôjsť k uhradeniu poslednej splátky.

Podľa záverov konajúceho súdu bezdôvodné obohatenie malo vzniknúť úhradami nad rozsah istiny,
potom každá jedna úhrada na uvedenú sumu predstavuje nárok z bezdôvodného obohatenia, pre každú
plynie premlčacia doba samostatne. Prakticky to znamená, že úhrada vykonaná napríklad v roku 2014
sa nepremlčuje od vykonania poslednej úhrady v roku 2015, ale vždy od dátumu jej vykonania. V tejtosúvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 14.08.2007 sp. zn. 30Cdo/157/2006.
Ak je plnenie poskytované postupne po čiastkových sumách, objektívna premlčacia doba začína plynúť
pri každej z nich osobitne v okamihu, keď došlo k plneniu. Každá z čiastkových platieb plnených bez

právneho dôvodu má tak svoj samostatný právny osud, premlčuje sa samostatne a samostatne sa tiež
posudzuje prípadné omeškanie s jej vydaním. Súd prvej inštancie bez relevantného dôvodu dospel
k záveru, že objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 06.02.2015 vykonaním poslednej splátky.
Takýto záver súdu nemá oporu ani vo vykonanom dokazovaní a ani v odôvodnení rozsudku. Nakoľko
žalovaný podáva odvolanie proti výrokom vo veci samej, napáda ako závislé výroky aj výroky o platení

súdneho poplatku a o nároku štátu na náhradu trov konania.

5. K odvolaniu žalovaného zaslala písomné vyjadrenie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zástupcu v ktorom uviedla že žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
častiach ako vecne správne potvrdil, keď sa stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu uvedenými
v odôvodnení rozhodnutia. V otázke zachovania premlčacej lehoty či už subjektívnej alebo objektívnej

v zmysle § 107 ods. 1, 2 uviedol, že v danom prípade bola premlčacia lehota zachovaná, nakoľko
podľa ich názoru za moment začatia plynutia premlčacej doby je považovaný až deň 07.02.2017,
kedy žalobkyňa vyhľadala právnu pomoc návštevou právneho zástupcu a ten jej vysvetlil, že sa na
jeho úkor žalovaný obohatil. Začiatok plynutia premlčacej doby je tak 07.02.2017 a žaloba o vydanie
bezdôvodného obohatenia bola podaná na súd 26.07.2017, z čoho možno konštatovať, že dôvodný

nárokžalobkyneboluplatnenývčas,vrámcisubjektívnejajobjektívnejpremlčacejdoby.Ďalejžalobkyňa
uviedla, že konanie žalovaného možno považovať za úmyselné konanie, pri ktorom je potrebná aplikácia
10-ročnej premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v tejto súvislosti poukázala
na rozhodnutia krajských súdov a to konkrétne Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.01.2016 sp. zn.
15Co/261/2015 a zo dňa 15.02.2017 sp. zn. 12Co/161/2016, zo dňa 12.02.2011 sp. zn. 7Co/84/2011,

Krajského súdu v Žiline zo dňa 20.02.2014 sp. zn. 9Co/648/2013.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku

čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutých rozsudkov, konania im predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudkov, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.

8. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobcami uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty

než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

9. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci
pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie

otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na odvolacie dôvody sa žiada
dodať iba nasledovné:

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa ako dlžník dňa 09.02.2007 a žalovaný ako veriteľ dňa
12.02.2007 podpísal listinu označenú ako žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o
revolvingovom úvere č. 8000062832 (č.l. 16 v spise). V časti tejto listiny označenej „5. Údaje o
požadovanom revolvingovom úvere“ sa uvádza, že dlžník žiada žalobcu o poskytnutie úveru za
nasledovných podmienok - a to požadovaná výška úveru 82.008,- Sk, splatnosť úveru (počet/splatnosť):

36/8, poskytnutá čiastka v SK 41.004, zmluvná odmena za poskytnutie úveru - 41 004 Sk, mesačná
splátka vrátane úroku v SK 2.278, RPMN za úver v percentách 72,33%, poplatok za uzatvorenie
zmluvy v SK 1.500, dátum splatnosti prvej splátky úveru 8.3.2007, dátum splatnosti poslednej splátky
úveru - 8.3.2010, typ požadovaného úveru: bonus. V časti listiny označenej „6. Údaje o schválenom
revolvingovom úvere (nevypĺňajte)“ sú uvedené v podstate zhodné údaje, len RPMN bola vyčíslená na
73,47%.

12. Rozhodujúcou právnou otázkou bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu
záveru o neplatnosti celej úverovej zmluvy z dôvodu neplatnosti dojednania o výške úroku.

13. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, a poukazuje

aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009,
podľa ktorého hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri
peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná
výlučnenadohoduzmluvnýchstrán,niejeneobmedzená.Dohodaovýškeúrokovtotižmusíbyťvsúlade
s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon

postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky
presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Rovnako je potrebné
vychádzať aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 26/2011, podľa ktorého pri dojednávaní
úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný
úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade

s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu
na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej
istiny a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá
preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník poskytoval veriteľovi neprimerané až
úžernícke úroky. Pokiaľ odvolateľ namietal, že na uvedené rozhodnutie nemožno prihliadať, pretože v

prejednávanej veci išlo o dohodnuté úroku pri pôžičke, zatiaľ čo v tejto veci ide o dohodnuté úroky pri
úvere,odvolacísúdtútonámietkunepovažujezadôvodnú,nakoľkonapriektypovejrozdielnostizmluvyo
pôžičke a zmluvy o úvere právna podstata dohody o úrokoch a najmä nevyhnutnosť súladu dohodnutých
úrokov so zákonom (dobrými mravmi) je v oboch prípadoch rovnaká, preto možno vyššie citované
závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR aplikovať aj na dohodu o úrokoch pri zmluve o úvere. Zmluvné

podmienky v predmetnej veci, pokiaľ ide o úrok z úveru, odvolací súd rovnako vyhodnotil ako odporujúce
dobrým mravom a súdu neprináleží ich upravovať tak, aby zodpovedali zákonnej požiadavke súladu s
dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-618/10 Banco Espaňol). Súdy sa značne
kritickyvyjadriliužajknižšímúrokovýmsadzbám(5Cdo26/2011 zmluvy o úvere, ktorá v sebe obsahovala dohodu o výške úrokov od
samotnej zmluvy, avšak jej obsah tvorí nedeliteľný celok vo vzťahu k dojednaniu o výške úrokov.

Navyše pri neprimeranom dojednaní úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru je možné hovoriť o
občianskoprávnej úžere, ktorá žiadnu právnu ochranu nepožíva. Neprimeraná odplata za úver ohrozuje
najmä sociálne slabšie obyvateľstvo a úverový právny úkon za takéto neprimerané protiplnenie je
ťažko možné podrobiť moderácii. Takéto úverové praktiky z celospoločenského hľadiska sú nebezpečné
v súvislosti s neprimeraným úverovým zaťažením obyvateľstva. Občianskoprávna úžera spôsobuje

neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu pre rozpor s dobrými mravmi, pretože sa poskytuje úver
pri nadvláde veriteľa za úžernú cenu úveru. Dôsledkom absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy je vznik
povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho
úkonu v zmysle zásad uvedených v ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

17. Odvolací súd preto považuje za správny právny názor súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti
celej zmluvy o úvere z dôvodu neplatného dojednania o úroku, dôsledkom čoho medzi zmluvnými
stranami vzniká vzťah z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd
prvej inštancie správne ustálil, v akej výške žalovaný žalobkyni úver poskytol a v akej výške žalobkyňa
úver splatila a správne ustálil výšku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného 2.811,57 eur spolu

s prísl., ktorú výšku žalovaný osobitnou odvolacou argumentáciou nerozporoval.

18. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou žalovaného, že v prejednávanej veci súd
prvej inštancie nesprávne posúdil začiatok plynutia premlčacej lehoty ohľadne uplatnenia si nároku na
zaplatenie jednotlivých splátok zo strany žalobkyne z úverového vzťahu uzatvoreného so žalovaným,

keď je toho názoru, že jednotlivé čiastkové splátky sa premlčovali už momentom zaplatenia na účet
žalovanéhoanieažposlednousplátkou06.02.2017.Vdanomprípadesaodvolacísúdstoutoodvolacou
námietkou žalovaného nestotožnil, keď je toho názoru, že v danom prípade splátky boli uhrádzané
žalobkyňou titulom záväzkového vzťahu vzniknutého zo zmluvy o revolvingovom úvere dňa 12.02.2007,
v ktorom mal žalovaný v zmysle uzavretej zmluvy právo započítať jednotlivé splátky žalovanej tak,

ako mu vznikol nárok na základe uzavretého záväzkového vzťahu. Žalobkyňa nemohla vedieť akým
spôsobom žalovaný tieto jednotlivé splátky započíta na predmetnom úverovom vzťahu a preto je
toho názoru, že až zaplatením poslednej splátky zo strany žalobkyne žalovanému došlo k vzniku
bezdôvodného obohatenia, ktorý bolo možné vyčísliť a preto správne súd prvej inštancie počítal začiatok
plynutia premlčaciej doby od momentu posledného zaplatenia finančných prostriedkov z jej strany na

účet žalovaného.

19. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I., ako aj vo výroku III. a IV. o povinnosti zaplatiť súdny poplatok
za návrh a o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutom, v súlade s ust. § 387

ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

20. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

21. Žalobkyňa má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnostitohtorozsudku,atosamostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).