Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 10, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/81/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112205934
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2112205934.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr.GabrielyBriškovejaJUDr.TerézieMecelovejvsporežalobcu:Y.X.,nar.XX.K.XXXX,trvalobytom
ul. G. XXXX/XX, O., zastúpeného splnomocnenkyňou: KADUC & PARTNERS s. r. o., Trojičné námestie
4, 917 01 Trnava, IČO: 50 290 762, proti žalovanej: O. O., nar. XX. T. XXXX, trvalo bytom ul. P. XXXX/
XX, Trnava, zastúpenej splnomocnenkyňou: EQUIDEM - advokátska kancelária, s.r.o., Hornopotočná
1, 917 01 Trnava, IČO: 36 869 031, o zaplatenie 7.125,50 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava zo 6. februára 2018 č. k. 14C/48/2012-104, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná má proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu v celom rozsahu zamietol; II. žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 34, § 37 ods.
1, § 39, § 531 ods. 1, § 533, § 546, § 558, § 657, § 658 ods. 1 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov); § 470 ods. 1 a 2 CSP (zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku v znení nesk. predpisov).
Vecne dôvodil, že predmetom sporu je nárok žalobcu voči žalovanej na zaplatenie dohodnutého úroku z

pôžičky vo výške 7.125,50 eur spolu s príslušenstvom (úrokom z omeškania vo výške 0,03% mesačne
zo sumy 7.125,50 eur od 1.7.2009 do zaplatenia).
Žalobca v žalobe tvrdil, že ho o poskytnutie pôžičky požiadala žalovaná, tejto požiadavke vyhovel a
nakoľko vybral peniaze z termínovaného účtu v dôsledku čoho prišiel o konečnú prémiu, dohodol si
so žalovanou jednorazový úrok vo výške tejto prémie v sume 7.125,50 eur, s čím žalovaná súhlasila
a následne dňa 23.4.2009 uznala svoj dlh a spísanie písomnej zmluvy o poskytnutí pôžičky zo dňa
23.4.2009 bolo potvrdené overenými podpismi pred notárom. Naproti tomu na pojednávaniach v

predmetnom spore žalobca tvrdil, že o poskytnutí pôžičky sa ústne dohodol so synom žalovanej T. O.,
ktorému peniaze dňa 11.12.2008 odovzdal bez prítomnosti ďalších osôb a ktorý sa ponúkol, že okrem
vrátenia požičaných peňazí, mu k tomu dá ešte sumu 250.000 Sk (8.298,50 eur) a na dobu trvania
pôžičky na neho prevedie byt, ktorý vlastní. Pri tejto dohode doba vrátenia peňazí ani spôsob vrátenia
peňazí dohodnuté neboli. Žalobca potvrdil, že žalovanej telefonicky kázal dopísať do zmluvy, ktorú
spisovala aj výšku úrokov 7.125,50 eur, čo bol prepočet tých úrokov, na ktorých sa s jej synom dohodli.
Žalovaná tvrdila, že žalobca poskytol pôžičku na kúpu bytu na základe ústnej dohody jej synovi T. O.,

pričom išlo o bezúročnú pôžičku, nakoľko mali takú dohodu, že T. O. tento byt predá a zisk si rozdelia
medzi sebou. Byt ktorý jej syn nadobudol v novembri 2008 nemohol predať, nakoľko bolo nariadené
predbežné opatrenie o zákaze nakladať s bytom, preto žalobca nemal žiaden výnos z predaja. Z toho
dôvodu ju žalobca žiadal, aby napísala zmluvu, ktorou prehlási, že si od žalobcu požičala sumu 900.000Sk a v ktorej uvedie aj úrok z pôžičky v sume 7.125,50 eur, s ktorým úrokom súhlasí, keď jej výslovne
kázal čo má v zmluve uviesť a aj akú výšku úrokov má uviesť. Pritom využil jej neinformovanosť, keď do
tej doby o pôžičke medzi žalobcom a jej synom nemala žiadnu vedomosť. Z týchto dôvodov ani nemala

vôľu požičať si peniaze od žalobcu, keď tieto si požičal jej syn a nemala vôľu ani platiť úroky, keď si nič
od žalobcu nepožičala.
Svedok T. O. potvrdil, že od žalobcu si požičal sumu 900.000 Sk, vlastnil byt, výnos z predaja ktorého
si mali so žalobcom rozdeliť. Poprel, že by boli dohodnuté úroky z pôžičky, vrátenie peňazí žalobcovi
garantoval tým, že na neho previedol na čas trvania pôžičky byt kúpnou zmluvou uzavretou v deň

odovzdania peňazí, dňa 11.12.2008.
Tvrdenia žalobcu sa značne rozchádzajú, keď v žalobe spočiatku tvrdil, že peniaze si od neho požičala
žalovaná za dohodnutý úrok 7.125,50 eur, naproti tomu v priebehu konania toto svoje tvrdenie zmenil,
keď uvádzal, že peniaze požičal a aj fyzicky odovzdal synovi žalovanej, T. O., ktorý mu sám ponúkol,
že za pôžičku mu dá 250.000 Sk (8.298,50 eur).
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca požičal sumu

900.000 Sk (29.874,50 eur) synovi žalovanej T. O., ktorý pôžičku medzičasom aj splatil. Nebolo sporné
ani to, že dňa 23.4.2009 bola na Notárskom úrade JUDr. Dubasovej podpísaná Zmluva medzi žalobcom
a žalovanou a nebolo sporné ani to, že zmluvu napísala žalovaná, pričom do jej obsahu uviedla to, čo
jej tam kázal uviesť žalobca, a to výšku úroku 7.125,50 eur ako aj výšku pôžičky, keď túto skutočnosť
priamo potvrdil aj žalobca vo svojej výpovedi. Sporné medzi stranami však bolo, či bol dohodnutý úrok za

pôžičku a ak áno v akej výške, keď aj ohľadom samotnej výšky dohodnutého úroku sa tvrdenia žalobcu
rozchádzajú. Všetky vyššie uvedené rozdiely v tvrdeniach žalobcu spôsobili, že súd prvej inštancie
považoval jeho vyjadrenia za nedôveryhodné, vzbudzujúce pochybnosti o existencii nároku žalobcu na
požadovaný úrok z pôžičky a viedli k pochybnostiam, či vôbec nejaký úrok bol dohodnutý, čo žalobca v
tomto konaní jednoznačne nepreukázal. Dôkazná povinnosť je pritom na strane žalobcu. Tieto tvrdenia

žalobcuodohodnutomúroku,ktorémenilaprispôsobovalvzávislostioddokazovaniavoveci,považoval
súd za účelové.
Súd prvej inštancie dôvodil, že podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o prenechaní
veci, teda o reálnom odovzdaní veci, o druhovom určení veci, o povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu
a o určení času vrátenia. Čas vrátenia nemusí byť pritom určený konkrétnym dňom, ale stačí, ak je

dohodnutý tak, že čas vrátenia možno jednoznačne a nezameniteľne určiť. Žalobca odvodzoval svoj
nárok na zaplatenie úroku vo výške 7.125,50 eur voči žalovanej zo zmluvy, ktorú spoločne podpísali pred
notárom dňa 23.4.2009. Ako je však z obsahu tejto zmluvy zrejmé, tomuto listinnému dokladu chýbajú
náležitosti zmluvy o pôžičke, zmluva je nejasná, neurčitá a neúplná, je v nej obsiahnuté iba prehlásenie,
že si žalovaná požičala sumu 900.000 Sk a že súhlasí s úrokom 7.125,50 eur.

Súd skonštatoval, že z tejto zmluvy nevyplýva podstatná náležitosť zmluvy o pôžičke, a síce dohoda
o prenechaní veci, teda z nej nevyplýva, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky - sumy
900.000 Sk žalovanej, ako ani ďalšia podstatná náležitosť, a to dohoda o určení času vrátenia pôžičky,
keď v predmetnej zmluve nie je uvedený žiaden dátum ani iným spôsobom nie je určený čas vrátenia, len
odkaznakoniecmesiacajúnbezuvedeniakonkrétnehorokuvsúvislostisúrokom(zrejme)zomeškania,

rovnako tak chýba konkrétna dohoda o úroku z pôžičky, zmluva nie je datovaná ani pomenovaná.
Vykonanýmdokazovanímmalsúdprvejinštanciezapreukázané,žežalovanásiodžalobcužiadnusumu
peňazí nepožičala, tiež sú súdu známe okolnosti ako došlo k spísaniu tejto dohody, keď sám žalobca
potvrdil, že žalovanej telefonicky kázal dopísať do zmluvy výšku pôžičky a výšku úrokov 7.125,50 eur,
na ktorých sa s pánom O. dohodli pri požičaní peňazí. Takýto spôsob spísania dohody, keď žalobca

žalovanej nakázal, čo má uviesť v zmluve aj pokiaľ sa to týka výšky úrokov, vylučuje akúkoľvek dohodu,
a je teda zrejmé, že v spísanej dohode žalovaná nevyjadrila svoju slobodnú a vážnu vôľu požičať si
od žalobcu peniaze a zaplatiť mu za pôžičku úrok, keď len spísala, čo jej žalobca nakázal. Žalovaná
teda nikdy neprejavila vôľu požičať si od žalobcu peniaze, tieto si požičal jej syn ako bolo v konaní
preukázané, a to aj samotnou výpoveďou svedka T. O.. Súd považoval Zmluvu podpísanú jej účastníkmi

dňa 23.4.2009 za absolútne neplatnú, keď dospel k názoru, že spísanie zmluvy sa prieči dobrým
mravom, keď žalobca prikázal žalovanej, aby do zmluvy uviedla, že si od neho požičala finančnú
hotovosť a aby tam uviedla aj svoj súhlas s vysokým, jednorazovým úrokom, i keď to nebola pravda,
o čom žalobca vedomosť mal. Predmetný právny úkon, spísanie zmluvy, taktiež aj obchádza zákon z
toho dôvodu, že žalobca sa týmto úkonom snažil docieliť vznik osobitnej situácie, keď chcel docieliť to,

aby záväzok vznikol osobe, ktorá nebola účastníčkou pôvodnej dohody o pôžičke, čo vyplynulo aj zo
samotného dokazovania, keď sám žalobca uviedol, že pri odovzdávaní peňazí pánovi O. nebol nikto,
okrem nich dvoch, prítomný. Prejav vôle žalovanej, vyjadrený v zmluve, preto nie je možné považovať
za slobodný a vážny. Ak potom neexistoval vzťah medzi žalobcom a žalovanou vyplývajúci zo zmluvy opôžičke, neexistoval ani záväzok žalovanej zaplatiť úrok z pôžičky, ktorú so žalobcom nikdy neuzavrela,
keď ako je v § 658 ods. 1 O.z. uvedené, úroky možno dohodnúť pri peňažnej pôžičke, ku ktorej ako
mal súd preukázané, medzi žalobcom a žalovanou nedošlo. Ak si teda žalovaná peniaze nepožičala,

nemala za čo žalobcovi zaplatiť úrok.
Žalobca v konaní uviedol, že nie je zrejmé, či zo strany žalovanej došlo pri prejavenej vôli spočívajúcej v
podpísaní zmluvy k uznaniu dlhu, k pristúpeniu k záväzku pána O., prípadne k prevzatiu jeho dlhu, takže
sa súd zaoberal aj týmito skutočnosťami. Súd pritom dospel k záveru, že zo strany žalovanej nemohlo
dôjsť k uznaniu dlhu. Ako je zrejmé z ustanovenia § 558 O.z., dlžník uznáva svoj dlh, už existujúci, ktorý

však žalovaná voči žalobcovi nemala, čo bolo v konaní preukázané (svedeckou výpoveďou, potvrdenou
aj žalobcom). Žalovaná v spísanej zmluve neprejavila svoju vôľu požičať si peniaze, tieto údaje jej boli
nadiktované žalobcom, preto jej ani nevznikol žiaden dlh voči žalobcovi, ktorý by mohla písomne uznať.
Nemohla uznať ani dlh z titulu úroku z pôžičky, keď aj tu platí, že ani z tohto titulu nemala dlh voči
žalobcovi, nakoľko neexistoval titul vzniku povinnosti zaplatiť úrok, a to samotná pôžička. Podpísaním
zmluvy zo strany žalovanej nemohlo ísť ani o ručenie za záväzok jej syna, pretože ručiteľ berie na seba

povinnosť uspokojiť pohľadávku ak ju neuspokojí dlžník, pričom zo strany dlžníka, syna žalovanej, bol
dlhztitulupôžičkyuspokojenýapokiaľideoúrokvovýške7.125,50eur,vtomtosmerebolnárokžalobcu
spochybnený tvrdením svedka, že na úroku sa so žalobcom nedohodli a žalobca svoje odlišné tvrdenie
o existencii dohody o úroku súdu ničím nepreukázal. Navyše, v zmluve sa uvádza, že zaplatiť úrok je
povinnosťou žalovanej, k tomuto však súd svoj názor už vyjadril, a síce, že takáto povinnosť žalovanej

z ničoho nevyplýva. Rovnako súd dospel k záveru, že nemohlo ísť ani o pristúpenie k záväzku alebo k
pristúpeniu k dlhu, a to pre neexistenciu záväzku dlžníka T. Turánka, platiť úrok z pôžičky, keď takýto
záväzok v konaní preukázaný nebol.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 251, § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1
a 2 CSP, vecne plným úspechom žalovanej v konaní a nezistením dôvodov pre aplikáciu postupu podľa

§ 257 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca, s návrhom na jeho
zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu, alternatívne navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že sú naplnené dôvody odvolania podľa § 365 ods. 1 písm.

b/, d/, e/, f/, a h/ CSP. Nesúhlasil ani s jedným z dôvodov zamietnutia žaloby. Vo vzťahu k absencii
slobodnej a vážnej vôle žalovanej pri podpise zmluvy o pôžičke súd prvej inštancie pochybil tým, že
prihliadallennatvrdeniažalovanej,pričomvôbecneprihliadalnatvrdeniaadôkazypredloženéžalobcom
o tom, že žalovaná sama nakontaktovala žalobcu, podpísanie zmluvy o pôžičke predstavovalo náhradu
za zabezpečenie pôžičky pre žalobcu vkladom vlastníckeho práva k bytu do katastra nehnuteľností

a žalovaná ním dosiahla späťvzatie návrhu na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností zo
strany žalobcu. Žalovaná sa dobrovoľne dostavila na notársky úrad, kde slobodne a vážne uzatvorila
zmluvu so žalobcom. Uvedené jasne dokazuje, že žalovaná v žiadnom ohľade nebola pri uzatváraní
zmluvy v časovej alebo inej tiesni, a teda jej slobodný a vážny prejav vôle nemôže byť spochybnený.
Tiež súd nesprávne konštatoval, že keďže suma pôžičky nebola odovzdaná priamo žalovanej, zmluva

o pôžičke je absolútne neplatná, keď úplne prehliadol, resp. nesprávne vyložil zákonné ustanovenia
zmluvy o pôžičke, pričom sa v argumentácii žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s výkladovými
pravidlami O. z., ktoré boli pre tento zásadné a svedčia v prospech žalobcu. Žalovaná v zmluve
jasne a zrozumiteľne, slobodne a vážne prejavila svoju vôľu byť zmluvou viazaná, a to bez ohľadu na
rozsah, vzhľad alebo pomenovanie tejto zmluvy (pravidlo prednosti prejavu vôle pred jeho jazykovým

vyjadrením), zmluvu vyhotovila a priniesla na notársky úrad priamo žalovaná (pravidlo in ambigus contra
stipulatorem - v prípade pochybnosti sa tie vykladajú na ťarchu toho, kto zmluvu vypracoval), záväzky
žalovanej vyjadrené v zmluve sú vyjadrené jasne a zrozumiteľne, a to aj pre bežného, priemerne
rozumného jedinca, preto je z jej obsahu možné legitímne očakávať vznik týchto záväzkov pre žalovanú
(pravidlo legitímneho očakávania a pravidlo výkladu vôle podľa významu), žalobca v dobrej viere

očakával, že „vymení“ zabezpečenie svojej pohľadávky pôvodne za prevod vlastníckeho práva k bytu za
písomnú zmluvu podpísanú pred notárom (pravidlá výkladu v súlade s princípom dobrej viery). Nakoľko
neexistujú reálne a podložené dôvody, ktoré by odôvodňovali absolútnu neplatnosť zmluvy, zmluvu
je potrebné považovať bez pochybností za platnú (pravidlo in favor negotii). Pokiaľ súd konštatoval
absenciu dohody o určení času vrátenia pôžičky, dohody o úrokoch a absenciu datovania zmluvy,

žalobca nesúhlasil s tvrdením súdu, že by takéto ustanovenia boli podstatnými náležitosťami zmlúv
o pôžičke, ktorých absencia by mala za následok neplatnosť zmluvy. Žalobca nesúhlasil s tým, že
súd považoval jeho tvrdenia za nedôveryhodné, žalobca nemá právne vzdelanie, preto nepovažoval
pri podpísaní zmluvy za dôležité, komu boli nespochybniteľne peniaze odovzdané a s kým zmluvu opôžičke následne podpísal. Jedinou podstatnou skutočnosťou pre žalobcu ako bežného človeka bolo,
že zaplatil sumu pôžičky a mal podpísanú zmluvu s osobou, ktorá prejavila vôľu byť za túto zaplatenú
pôžičku viazaná spolu s dohodnutým úrokom. Dôvodom, prečo žalobca uzatváral zmluvu so žalovanou

bolo to, že ho nakontaktovala s takým návrhom priamo žalovaná a tá s ním „na oplátku“ za späťvzatie
návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností podpísala zmluvu u notára. O to viac
situácia nepripadala žalobcovi ani dodatočne podozrivá, keďže žalovaná je matkou osoby, ktorej boli
peniaze odovzdané a splátka pôžičky bola realizovaná práve z účtu žalovanej. Na tieto skutočnosti
okresný súd neprihliadal. Súdu vytkol i to, že nijako neoprel odôvodnenie o relevantnú argumentáciu

a nezaoberal sa tým, že žalovaná sa zaviazala dohodnutý úrok zaplatiť písomne na notárskom úrade.
Slovné popretie existencie úroku nemôže mať vyššiu váhu ako písomné vyhotovenie zmluvy s podpismi
overenými u notára. Žalobca si je vedomý, že neoznačil konkrétny zmluvný typ, ale vzhľadom na
zásadu iura novit curia to nepovažuje za nevyhnutné, pretože to nijako nemení to, že záväzok žalovanej
vznikol a existuje, a to bez ohľadu na to, či vznikol zo zmluvy o pôžičke, či z nepomenovanej zmluvy,
či z potvrdenia záväzku jej syna, alebo z iného inštitútu O. z.. Súd sa zmätočne zaoberal tým, či v

pôvodne ústnej dohode so synom žalovanej bol dohodnutý aj úrok z pôžičky. Nesprávne zohľadnil
nepodložené tvrdenie syna žalovanej, pričom dohodnuté úroky v zmluve podpísanej na notárskom
úrade odignoroval, resp. sa uspokojil len s tvrdením žalovanej, že nemala slobodnú a vážnu vôľu.
Viaceré pochybenia súdu kumulatívne vytvárajú nesprávny procesný postup súdu takej intenzity, až
bolo žalobcovi znemožnené uskutočnenie procesných práv, ktoré mu patria a to všetko v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, garantovaný čl. 46
ods.1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudský práv a základných slobôd. Vytkol súdu i
to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa zákonné náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahuje
rozporuplné závery súdu, a to najmä tak, že právne závery súdu si odporujú s vykonaným dokazovaním,
dôležité skutočnosti tvrdené žalobcom boli zo strany súdu prehliadnuté, súd sa s takýmito tvrdeniami

žalobcu nijako nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku a súd nesprávne zistil skutkový stav.
Poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 243/07 a tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorej sa vyžaduje pre argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci špecifická odpoveď
práve na tento argument. To, že žalovaná nakontaktovala žalobcu s úmyslom dosiahnuť späťvzatie
návrhu na vklad do katastra nehnuteľností v prospech svojho syna, že zmluvu so žalobcom vopred

spísala ona, že sa s ním stretla na notárskom úrade, kde už vyhotovenú zmluvu doniesla a následne
ju aj podpísala na notárskom úrade evokuje to, že v čase jej podpisu nemohla chýbať u žalovanej
slobodná ani vážna vôľa byť viazaná touto zmluvou. Žalovaná nakontaktovala žalobcu cez telefón,
pričom nie je možné niekoho donútiť vyhotoviť a vytlačiť zmluvu, následne túto zmluvu priniesť na
notársky úrad a podpísať ju tam bez slobodnej a vážnej vôle a už vôbec nie cez telefón bez osobného

kontaktu. Je nepochybné, že žalovaná ako osoba s plnou spôsobilosťou na právne úkony riadne,
slobodne a vážne uzatvorila zmluvu so žalobcom, a preto je obsahom tejto zmluvy viazaná. Žalobca
trval na svojich vyjadreniach, že bol so synom žalovanej dohodnutý aj na výške úrokov za pôžičku a
považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že tento pôvodný zmluvný vzťah so synom žalovanej uzatvorený
ústne nemá absolútne žiaden vplyv na zmluvu uzatvorenú so žalovanou. Práve konanie žalovanej a

jej syna javí známky účelovosti a rozpornosti s dobrými mravmi, nakoľko to boli práve žalovaná a jej
syn, ktorí keď dosiahli od žalobcu čo potrebovali, to znamená vyplatenie pôžičky a späťvzatie návrhu
na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností zo strany žalobcu, zmenili svoje vyjadrenie a
začali popierať dohody so žalobcom, aby nemuseli zaplatiť ani dohodnutý úrok, ku ktorému sa žalovaná
písomne zaviazala. To, že jedna zmluvná strana spíše zmluvu na základe návrhov druhej zmluvnej

strany nijako nezasahuje do slobodnej a vážnej vôle druhej zmluvnej strany. Nie je nič výnimočné,
že v zmluvných vzťahoch spíše zmluvu len jedna zmluvná strana. Prvok slobodnej a vážnej vôle sa
neprejavuje v tom, kto dokument vyhotoví alebo koho návrhy budú v zmluve prioritne vyjadrené, ale to,
že osoba s plnou spôsobilosťou na právne úkony takúto zmluvu podpíše. Žalobca si svoju časť dohody
splnil a návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností vzal po podpise zmluvy späť. S

poukazom na § 37 ods. 1 O. z. uviedol, že ak žalobca podmienil späťvzatie návrhu na vklad vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností inou formou zabezpečenia poskytnutej pôžičky (zmluvou uzatvorenou
so žalovanou), nemožno to považovať v zmysle súdnej praxe za bezprávnu vyhrážku. Právny úkon
nie je urobený vážne, ak konajúci nechcel svojím prejavom vôle vyvolať právne následky, ktoré by
inak v dôsledku jeho prejavu nastali. Ak však druhej osobe nebolo ani nemohlo byť zrejmé, že prejav

vôle nie je vážny, v zmysle ochrany dobromyseľnosti tejto osoby je potrebné považovať takýto úkon
za platný. Žalobca v žiadnom prípade nepoužil na žalovanú fyzické donútenie ani bezprávnu vyhrážku,
preto je potrebné právny úkon považovať za uzatvorený slobodne. Zároveň z konania žalovanej nijako
nevyplývalo, že by jej vôľa nebola vážna, práve naopak, uzatvorením zmluvy o pôžičke so žalobcomsa snažila dosiahnuť späťvzatie návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Nakoľko
v zmluve o pôžičke sú jasne uvedené zmluvné strany, rovnako je jasne uvedená aj suma pôžičky a
úrok tejto pôžičky, právny úkon je nevyhnutné považovať za určitý a zrozumiteľný. Pokiaľ by predsa

len súdu vyjadrenie zmluvy o pôžičke nepostačovalo, treba postupovať cez výkladové pravidlá, podľa
ktorých je potrebné úkon posudzovať aj podľa toho, ako by mu rozumel priemerne rozumný jednotlivec
v obdobnom postavení. Po prečítaní tohto dokumentu je úmysel zmluvných strán zjavný a vyjadrený
dosť stručne. Žalovaná je osoba s plnou spôsobilosťou na právne úkony, ktorá nekonala v duševnej
poruche, právny úkon je platný aj v zmysle § 38 O. z.. Skutočnosti, ktorými argumentuje súd nie sú

podstatnýmináležitosťamizmluvyopôžičke,ktorýchabsenciabyspôsobilaneplatnosťzmluvy.Vzmluve
bolo jasne vyjadrené určenie veriteľa aj dlžníka, rovnako bola vyjadrená aj suma pôžičky a výška
úrokov. S poukazom na § 657 a § 658 ods. 1 O. z. žalobca uviedol, že pojmovými znakmi zmluvy o
pôžičke sú prenechanie veci na voľné nakladanie, druhové určenie veci, dočasnosť právneho vzťahu
a povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Všetky uvedené pojmové znaky zmluvy o pôžičke boli bez
pochybností naplnené. Z uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovanou vyplývajú dočasné prenechanie

druhu určených vecí - peňazí v sume 900.000 Sk (29.074,50 eur), riadne identifikovanej žalovanej, ktorá
súhlasí s úrokom vo fixnej sume 7.125,50 eur a dohodnutými úrokmi z omeškania vo výške 0,03% z
omeškanej sumy za každý kalendárny mesiac. Všetky náležitosti potrebné na platné uzatvorenie zmluvy
boli riadne dodržané. Na znak súhlasu žalobca aj žalovaná podpísali túto zmluvu u notára a podpisy si
nechali osvedčiť. S poukazom na § 563 O. z. žalobca dôvodil, že je zrejmé, že konkrétny čas vrátenia

sumy pôžičky nemusí a ani nemusel byť obsiahnutý v zmluve o pôžičke. Nepravdivé je tvrdenie súdu,
že v zmluve nie je uvedený žiaden dátum, keďže zmluva bola podpisovaná u notára, čo vyplýva aj z
osvedčenia o pravosti podpisu, z čoho vyplýva, že zmluva je datovaná na 23.4.2009 s miestom podpisu v
Trnave na notárskom úrade notárky JUDr. Dubasovej. Skutočnosť, že suma pôžičky nebola odovzdaná
priamo žalovanej, nie je nijako relevantná k posúdeniu platnosti zmluvy o pôžičke a záväzku žalovanej z

toho vyplývajúceho. Dodanie sumy pôžičky priamo osobe uvedenej v zmluve nie je náležitosťou zmluvy
o pôžičke. Jedinou relevantnou skutočnosťou je, že suma pôžičky bola reálne odovzdaná, čo potvrdila
priamo žalovaná a aj jej syn. Žalobca citoval čl. 17 CSP a uviedol, že rozsah vykonaného dokazovania
nijako neodôvodňoval dĺžku tohto súdneho konania, ani prestávku v rokoch 2013 až 2018. Poukázal tiež
na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 46/05 s tým, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva

aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentami a dôkaznými návrhmi
strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Žalobca bol názoru, že súd nevychádzal pri svojom
rozhodovaní zo zásady rovnosti zbraní podľa čl. 6 CSP, zaoberal sa totiž výlučne tvrdeniami žalovanej,
pričom vôbec neprihliadal na tvrdenia žalobcu ani predložené dôkazy, napr. tvrdenie súdu, že nebola
preukázaná dohoda o úrokoch, pričom úroky sú vyjadrené priamo v zmluve fixnou sumou 7.125,50 eur.

Súd posudzoval primárne ústne rokovania a dohody žalobcu so synom žalovanej, pričom odignoroval
to, že žalovaná je osoba s plnou spôsobilosťou na právne úkony, ktorá už vyhotovenú zmluvu sama
doniesla na notársky úrad, kde ju slobodne a vážne podpísala. V právnom štáte nie je možné, aby
súd prehliadal dôležité skutočnosti a následne len skonštatoval, že tieto skutočnosti neboli preukázané.
Zmluva bola uzatvorená platne a spĺňa všetky náležitosti.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP (Civilného sporového poriadku č. 160/2015
Z.z. v znení nesk. predpisu), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na

prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom
viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní predjeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
treba navzdory námietkam odvolateľa považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie
v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

5. Už súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v podstate vysporiadal aj s odvolacími
námietkami odvolateľa, keďže takmer všetky podstatné tvrdenia z odvolania (okrem nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku) žalobca uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie.

6. Účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto útoku. V prípade ak účastník konania vyžaduje, aby
sa vec posudzovala podľa konkrétnych výkladových metód relevantných zákonných ustanovení, súd je
povinný zaoberať sa nimi a vyložiť, prečo posúdenie veci v zmysle návrhov účastníka nie je po právnej
stránke správne (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 2 MCdo/7/2009).

Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strán sporu. Porušením uvedeného práva
strany sporu sa odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu.
Znemožnením strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v kvalifikovanej miere, dochádza k

porušeniu práva na spravodlivý proces (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo/98/2017).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi,
tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003: "Všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces."
Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že
rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore,
výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie
vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade

s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových
strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia.
Nedôvodnou tak bola námietka o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými právne

a skutkovo relevantnými otázkami, aj so špecifickými námietkami strán sporu a tým, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu, ktorý je nespokojný s právnymi závermi, nemohlo dôjsť k
porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.
Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s podstatou argumentácie
použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej

argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku).

7. Je vecou súdu (ako za účinnosti O.s.p., tak aj aktuálne za účinnosti CSP), aby tvrdený skutkový stav
podradil pod hmotnoprávnu normu, ktorá tomuto skutkovému stavu zodpovedá. Prekročením návrhu a
porušením dispozičného princípu by však bolo priznanie plnenia na základe iného skutkového stavu,

ako toho, ktorý tvrdil žalobca v žalobe a ktorý bol predmetom dokazovania v súdnom konaní. Zmenou
žaloby nie je zmena právneho dôvodu bez zmeny skutkových tvrdení; právne posúdenie je vecou súdu.
V predmetnej veci skutkové tvrdenia žalobcu tak ako boli uvádzané v žalobe aj v priebehu
prvoinštančného konania smerovali jednoznačne k uplatňovaniu žalobcom (zastúpeným advokátom)plnenia zo Zmluvy (písomne uzavretej medzi stranami, ktorých podpisy boli úradne osvedčené
23.4.2009),ktorúsámžalobcaoznačovalopakovanezazmluvuopôžičkeažaloboupožadovanéplnenie
(7.125,50 eur) označoval ako úroky zo sumy požičanej synovi žalobkyne.

S ďalšími tvrdeniami žalobcu v spore, že v prípade Zmluvy malo ísť o uznanie dlhu, ručenie, pristúpenie
k záväzku, prevzatie dlhu, pristúpenie k dlhu sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal v odôvodnení
napadnutého rozsudku (body 20-24) a odvolací sa s jeho závermi stotožňuje.
V odvolaní žalobca uviedol, že skutočnosť, že suma pôžičky nebola odovzdaná priamo žalovanej nie
je nijako relevantná k posúdeniu platnosti zmluvy o pôžičke a záväzku žalovanej z toho vyplývajúceho,

tiež v odvolaní dôvodil, že záväzok žalovanej vznikol a existuje bez ohľadu na to, či vznikol zo zmluvy o
pôžičke, nepomenovanej zmluvy, potvrdenia záväzku syna žalovanej, alebo z iného inštitútu O.z..
Pri úvahe o povahe konkrétneho právneho vzťahu medzi stranami je potrebné vychádzať z obsahu tohto
vzťahu a zo vzájomného postavenia jeho strán.
V samotnej Zmluve, na ktorej podpisy strán boli úradne osvedčené 23.4.2009, je žalobca označený ako
veriteľ a žalovaná ako dlžníčka, ktorá prehlásila, že si v roku 2008 požičala od žalobcu sumu 900.000

Sk/29.874,50 eur, súhlasí s úrokom 7.125,50 eur a ak nebudú peniaze vrátené do konca júna za každý
kalendárny mesiac bude vyplatený úrok 0,03% z omeškanej sumy.
Vychádzajúc teda z tvrdení žalobcu (ktorý označoval žalovanú sumu ako úroky z požičanej sumy s
príslušenstvom), výsledkov vykonaného dokazovania (medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca
požičal sumu 900.000 Sk nie žalovanej ale synovi žalovanej T. O., ktorý pôžičku medzičasom aj splatil,

ani to, že dňa 23.4.2009 bola na Notárskom úrade JUDr. Dubasovej podpísaná Zmluva stranami) a
vyššie uvedeného obsahu písomnej Zmluvy, je odvolací súd názoru, že súd prvej inštancie správne
subsumoval zistený skutkový stav pod hypotézu právnej normy ust. § 657 a § 658 ods. 1 O.z..
Podľa § 657 O.z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 658 ods. 1 O.z. pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o prenechaní druhovo určených vecí, vrátení
vecí rovnakého druhu, dočasnosť prenechania a faktické odovzdanie veci dlžníkovi. Hoci dohoda o
dočasnosti prenechania veci je podstatnou náležitosťou zmluvy, neznamená to, že je potrebné dohodnúť
aj presnú dobu vrátenia. Ak totiž presná doba vrátenia nie je dohodnutá, uplatní sa ust. § 563 O.z..

Nie je vylúčené, aby sa zmluvné strany dohodli, že čas splnenia dlhu je ponechaný na vôli dlžníka.
V takom prípade čas plnenia určí na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v
súlade s dobrými mravmi. Týmto bol korigovaný názor prvoinštančného súdu o určení času vrátenia ako
podstatnej náležitosti zmluvy o pôžičke.
Keďže zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou (kontraktom), k zmluve o pôžičke nedochádza len na

základe dohody strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy), ale až skutočným odovzdaním
predmetu pôžičky dlžníkovi, ku ktorému pri peňažnej pôžičke môže dôjsť aj bezhotovostným prevodom
naúčetdlžníkaakoiprevodomnaúčettretejosoby,akomiesta,kammábyťprevedenýpredmetpôžičky,
ak sa na tom zmluvné strany dohodnú. Kým nedošlo k odovzdaniu peňazí či na bezhotovostný prevod
dohodnutej sumy, nevznikol medzi zmluvnými stranami vzťah z pôžičky.

Veriteľ, ktorý sa na súde domáha voči dlžníkovi vrátenia požičaných peňazí/pôžičky alebo úrokov z
pôžičky, musí v intenciách ustanovenia § 657 O. z. splniť dôkaznú povinnosť (uniesť dôkazné bremeno)
nielen o tom, že s dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí a že peniaze mali byť vrátené, ale aj o
tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne požičal (prenechal mu ich), inak nemožno hovoriť o vzniku
zmluvného typu upraveného týmto ustanovením. Pokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými

stranami právny vzťah pôžičky nevznikne a ani tomu zodpovedajúce právo veriteľa požadovať vrátenie
pôžičky, či zmluvných úrokov z pôžičky (predstavujúcich odmenu iba za poskytnutú pôžičku).
Vykonaným dokazovaním v predmetnej veci nebolo preukázané odovzdanie predmetu pôžičky - peňazí
žalobcom ako veriteľom žalovanej ako dlžníkovi, medzi stranami sporu tak nevznikol vzťah z pôžičky a
ani tomu zodpovedajúce právo žalobcu ako veriteľa požadovať zmluvné úroky z pôžičky (predstavujúce

odmenu iba za skutočne poskytnutú pôžičku).

Vo vzťahu k písomnej listine - Zmluve, ktorej podpísanie stranami bolo úradne osvedčené 23.4.2009,
odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o jej absolútnej neplatnosti.

8. Tvrdenia uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych
záverov,kuktorýmdospelsúdprvejinštancieavecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudku,pretoodvolanie
žalobcu z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti
potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolacími dôvodmi nespochybneného rozhodnutia o trovách

prvoinštančného konania.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie o odvolaní (porov.
rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/05).

9. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal proti žalobcovi
právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný
úspech vo veci (žalovaná), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá

vo veci úspech nemala (žalobca), keď nevidel dôvod pre aplikáciu § 257 CSP.

10. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)