Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 30, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/84/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119202661
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3119202661.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu Mgr. A. L., bytom B. Z. č. XX, t.č.
ÚVTOS Dubnica nad Váhom, Dukelská štvrť 941/10, právne zastúpeného JUDr. Branislavom Samcom,
advokátom so sídlom Národná 15, Žilina proti žalovaným 1/ Ministerstvo spravodlivosti SR so sídlom
Župné námestie 13, Bratislava, 2/ Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže so sídlom

Šagátova 1, Bratislava, 3/ Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby so sídlom
Mierové námestie 1, Ilava, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalobcu proti
uzneseniu Okresného súdu Trenčín č.k. 20C/8/2019-65 zo dňa 29. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/, 2/ a 3/n e m a j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na nariadenie neodkladného
opatrenia. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na § 324 ods. 1 až 3, § 325 ods. 1 a ods.
2 písm. d), § 326 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V odôvodnení uviedol, že
návrhom doručeným súdu sa žalobca domáhal, aby súd nariadil pred začatím konania vo veci samej
neodkladné opatrenie, ktorým by uložil žalovaným v rade l/ až 3/ povinnosť zdržať sa voči žalobcovi

uplatňovania Prílohy č. 6 Ústavného poriadku č. ÚVTOS a ÚVV -384/23/2017 v časti týkajúcej sa vzoru
strihania vlasov, ako aj akéhokoľvek uplatňovania týkajúcej sa vzoru strihania vlasov, ako aj akéhokoľvek
zasahujúceho príkazu, rozkazu, nariadenia či interného predpisu zasahujúceho do vzhľadu vlasov mimo
rámec zákona č. 475/2008 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z.,
ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody. Vo svojom návrhu uviedol, že podľa § 5 ods.
2 vyhlášky MS SR č.368/2008 Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody na výkon

trestu sa odsúdený oholí a ostrihá. Vlasy na zadnej časti temena hlavy nesmú siahať nižšie ako po golier
košele, bočné partie vlasov môžu siahať do polovice ušníc. Odsúdený si môže ponechať fúzy do úrovne
kútikov úst a nakrátko pristrihnutú bradu. Úprava vlasov sa neobmedzuje u odsúdenej ženy. Poukázal
na to, že v Prílohe č. 6 Ústavného poriadku (vzor úpravy vlasov a fúzov) sa nachádzajú fotografie, ako
má byť odsúdený ostrihaný. Tento vzor strihania vlasov teda sprísňuje úprava vlasov odsúdených nad
rámec ust. § 5 ods. 2 vyhlášky, čím došlo k porušeniu práva na súkromie žalobcu. Ústavne konformné

obmedzenie základného práva alebo slobody musí mať formu zákona. Ďalej žalobca poukázal na to,
že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu vyslovil stanovisko, že podstatou článku 8 Dohovoru
je ochrana jednotlivca pred neoprávneným zásahmi orgánov verejnej moci spočívajúcimi tak v prijatí
právnej úpravy nerešpektujúcej súkromie, ale aj v uplatnení takej úpravy, že z čl.8 Dohovoru môže
vyplývať nielen negatívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt voči súkromnému životu (Case of
Abdulaziz, Cabales and Balkandali). Uviedol, že pod "neoprávneným zasahovaním" treba rozumieť také

zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a
zmyselobmedzovanéhozákladnéhoprávaaslobodyaleboniejenevyhnutnýmaprimeranýmopatrenímna dosiahnutie ustanoveného cieľa (viď I. ÚS 13/2000). V rozsudku ESĽP vo veci BIRŽIETIS c. LITVA
zo dňa 14.júna 2016, sťažnosť č. 49304/09, súd uviedol, že osobné voľby ohľadom želaného vzhľadu
väzňa sú dôležitou otázkou princípu (§37). ESĽP vyslovil, že obmedzovaním vzhľadu vlasov, brady a

fúzov väzňa dochádza k porušeniu čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru. Žalobca uviedol, že obmedzovanie strihania
vlasov ustanovením obligatórneho vzoru strihania v Prílohe č.6 Ústavného poriadku je obmedzovaním
základného práva žalobcu (práva na súkromie) predpisom Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorý
predpis nemá formu zákona. Týmto konaním žalovaných v rade 1/, 2/ a 3/ došlo k porušeniu čl. 13
ods.2 a čl. 19 ods. l Ústavy SR, teda došlo tak k zásahu do osobnostných práv žalobcu v zmysle § 11

Občianskeho zákonníka. Je neprípustné, aby Ústavný poriadok namiesto určenia podrobností spôsobu
obmedzenia práv odsúdených ustanovoval ďalšie, resp. nové obmedzenie týkajúce sa vzhľadu úpravy
vlasov väzňov. V zmysle ust. § 39 písm. a) a p) zákona č. 475/2005 Z.z. je tak Príloha č.6 Ústavného
poriadku obligatórnym vzorom, ktorý musí žalobca dodržiavať, inak by mu bol uložený disciplinárny
trest za disciplinárne previnenie. Žalovaný 3/ a žalovaný 2/ majú pasívnu vecnú legitimáciu, nakoľko
Ústavný poriadok a jeho spornú Prílohu č. 6 vydal riaditeľ ústavu ( § 41 ods. l zák. č. 475/2005 Z.z.) a

schválil ho generálny riaditeľ Zboru (§ 41 ods. 2 zák. č. 475/2005 Z.z.). V zmysle zák. č. 575/2001 Z.z. o
organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy je Ministerstvo spravodlivosti (žalovaný
1/) právnickou osobou, pričom podľa § 3 ods. l zák. č. 4/2001 Z.z. o ZVJS je Zbor podriadený ministrovi
spravodlivosti Slovenskej republiky. Pasívnu vecnú legitimáciu má aj žalovaný 1/, keďže neodstránil,
resp. nezabránil zásahu do práva na súkromie žalobcu. Žalovaní odmietli poskytnúť žalobcovi ochranu

jeho práva na súkromie v rámci konania o sťažnosti podľa §65da zák. č. 4/2001 Z.z. o ZVJS, preto je
dôvodné, aby bola žalobcovi poskytnutá ochrana jeho súkromia prostriedkami civilného práva určených
na ochranu pred zásahmi do osobnostných práv (§ 11 v spojení s § 13 ods. 1 OZ). Žalovaní nielenže
nedodržali ústavou vyžadovanú formu zákona, ale samotný vzor strihania vlasov nezodpovedá ani
žiadnemu účelu vyplývajúcemu z rozumných potrieb väzenstva.

2. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca je umiestnený v ÚVV a ÚVTOS Ilava, kde si
odpykáva uložený trest odňatia slobody. Vychádzajúc z § 325 ods. 1 CSP dospel k záveru, že návrh
žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia je potrebné zamietnuť. Uviedol, že súd môže nariadiť
neodkladné opatrenie iba vtedy, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery strán alebo existuje obava,

že exekúcia rozhodnutia bude ohrozená. Jeho nariadenie je prípustné a opodstatnené vtedy, ak sa
tvrdí a osvedčí, že existuje právny vzťah medzi stranami, tento vyžaduje bezodkladnú úpravu a osvedčí
sa dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Po oboznámení sa s návrhom a
priloženými listinami dospel k záveru, že v danej veci žalobca neosvedčil existenciu súkromnoprávneho
vzťahu medzi ním a žalovanými, a neosvedčil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami

sporu. Samotná skutočnosť, že žalovaný 3/ vydal ústavný poriadok, ktorým podľa tvrdenia žalobcu
nad rámec zákona a vykonávacej vyhlášky upravil vzor strihania vlasov väzňov, neznamená, že tým
došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka,
konkrétne do práva na súkromie žalobcu (želaného vzhľadu väzňa), ktorý u žalovaného 3/ vykonáva
trest odňatia slobody a v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z.z. počas výkonu trestu je povinný

podrobiť sa obmedzeniam základných práv a slobôd, vrátane osobnostných práv. Zásah do osobnostnej
sféry žalobcu spočíva vždy v konkrétnom konaní niektorého zo žalovaných, resp. osôb konajúcich
za žalovaného, v konkrétnom mieste a čase. Nemožno hovoriť o tom, že došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv žalobcu len prijatím interného normatívneho predpisu na to príslušným
orgánom bez toho, aby boli zo strany žalobcu tvrdené rozhodujúce skutočnosti o tom, že konaním

niektorého zo žalovaných bol žalobca proti svojej vôli nútený podrobiť sa tomuto predpisu a tým
bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv. Bez zásahu do osobnostných práv nemohol vzniknúť
súkromnoprávny právny vzťah, obsahom ktorého je právo oprávneného subjektu domáhať sa proti
tomu, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal ochrany svojej osobnosti prostriedkami
právnej ochrany podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ohľadom

navrhovanej predbežnej ochrany svojich osobnostných práv. Ohrozenie nároku, či už subjektívne alebo
objektívne musí byť konkrétne a oprávnený účastník ho musí vždy osvedčiť. V návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia absentujú relevantné tvrdenia žalobcu, ktoré by odôvodňovali naliehavosť
vydania neodkladného opatrenia, chýba odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy.
Žalobca v návrhu netvrdil, ani nijako neosvedčil, aký účes preferuje, netvrdil, že jemu vzor účesu podľa

Prílohy č.6 Ústavného poriadku nevyhovuje a teda, že strihom vlasov podľa uvedenej prílohy by jemu
samotnému mohla byť spôsobená ujma. Túto prípadnú ujmu žalobca nijako nešpecifikoval, nevysvetlil, v
čomspočívajejnenapraviteľnosť,resp.,žejubudemožnélenťažkonapraviť.Ajvprípade,akbyžalobca
tvrdil, že on osobne preferuje dlhšie vlasy (napr. "účes na legionára", príp. iný účes v rámci úpravy vlasovpodľa vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody), ani
len netvrdil, že počas jeho umiestnenia v ÚVV a ÚVTOS Ilava sa domáhal inej úpravy vlasov ako je na
vzore v Prílohe č. 6 Ústavného poriadku a že táto mu nebola umožnená z dôvodu, že ide o obligatórny

vzor strihania vlasov, že proti jeho vôli bola úprava vlasov vykonaná, príp. že bolo voči nemu začaté
disciplinárne konanie z dôvodu nepodrobenia sa vzoru účesu podľa Prílohy č.6 Ústavného poriadku.

3. Proti tomuto uzneseniu a to v celom jeho rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca z dôvodov podľa § 356 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietal, že žalobcovi je daná povinnosť /

§ 39 písm. a), p) zák. č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody/ bezvýhradne dodržiavať
obligatórny vzor strihania vlasov ustanovený v Prílohe č. 6 Ústavného poriadku. Podľa § 52 ods.
2 zák. č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody je disciplinárnym previnením aj zavinené
nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo zákazu podľa ústavného poriadku. Vzor strihania vlasov
v Ústavnom poriadku je žalobca povinný dodržiavať a táto povinnosť je vynucovaná hrozbou uloženia
disciplinárneho trestu. Bolo by v rozpore s formálnou a aj právnou logikou tvrdiť, že ustanovenie

obligatórneho vzoru strihania vlasov a jeho vynucovanie pod hrozbou uloženia disciplinárneho trestu
nie je per se zásahom do osobnostných práv osôb vykonávajúcich trest odňatia slobody. Je zrejmé,
že medzi žalobcom a žalovaným došlo k založeniu súkromnoprávneho vzťahu v rámci deliktuálnej
zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu nad rámec zákona a vyhlášky.
Tvrdenia súdu, že žalobca neuviedol žiadny vzhľad vlasov (účesu), sú pre toto konanie bez právneho

významu. Je úplne irelevantné, aké účesy žalobca preferuje. Medze strihania vlasov vymedzil žalovaný
1/ v rámci vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z. (§ 5 ods. 2) a tieto medzi prekročili žalovaný 2/ a 3/
ustanovením vzoru strihania vlasov, čím jednoznačne zasiahli (a naďalej zasahujú) do osobnostných
práv žalobcu - práva na súkromie. Žalovaný 3/ neoprávnene zasahuje do osobnostných práv žalobcu
a tento stav neustále trvá. Svojvoľné uloženie povinnosti v rámci Prílohy č. 6 Ústavného poriadku,

predstavuje nezákonné zaobchádzanie, ktoré môže u odsúdených vzbudiť pocit úzkosti a podrobenosti
a je spôsobilé potupiť a ponížiť ich a prípadne zlomiť ich morálny odpor. Nateraz je bez právneho
významu, či žalovaný 3/ uplatňuje svoju disciplinárnu právomoc a v akom rozsahu a aké druhy
účesov odsúdeným toleruje a netrestá ich. Podstatné je to, že reálne existuje povinnosť žalobcu
podrobiť sa vzoru strihania vlasov podľa Prílohy č. 6 Ústavného poriadku, ktorá povinnosť však nie je

ustanovená zákonom, či na základe zákona ani podzákonným predpisom (vyhláškou). Tým nespĺňa
jednak požiadavku na ukladanie povinností ustanovenú v čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, ale tiež
požiadavku formy zákona na stanovenie základných práv a slobôd ustanovenú v čl. 13 ods. 2 Ústavy SR.
Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale postačuje,
aby zásah bol a je objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11

OZ. Dôvodnosť existencie hmotnoprávneho vzťahu žalobca osvedčil jednoznačne (žalovaní ho ani
nepopierajú - len ho nesprávne právne posudzujú), pričom osvedčenie neodkladnej úpravy pomerov je
už z povahy veci zložitejšie. Sú osvedčené základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti
nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy žalobcovi, zasahovaním do jeho práva na ochranu
súkromia, ako čiastkového práva na ochranu osobnosti, keďže konanie žalovaných ako pôvodcov

zásahu je protiprávne, je objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti a existuje
príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti žalobcu objektívne spôsobilým vyvolať
nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení osobnosti žalobcu a vznikom tejto nemajetkovej ujmy.
Žalobca na záver navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie tak, že nariadi neodkladné
opatrenie v súlade s návrhom žalobcu.

4. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolaním napadnuté uznesenie je vecne
správne a zákonné. Pred prípadným nariadením neodkladného opatrenia musí súd posudzovať v prvom
rade to, či je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi sporovými stranami. Ako žalovaného pritom
žalobca označil aj Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré sa nepochybne nemôže zdržať voči žalobcovi

uplatňovania interných predpisov, rozkazov či príkazov smerujúcich od žalovaného 3/. Ak by boli aj
splnené podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia, povinnosť zdržať sa konania opísaného v
petite návrhu nemôže byť uložená žalovanému 1/, nakoľko medzi žalobcom a žalovaným 1/ neexistuje
žiadny právny vzťah. Zároveň uloženie povinnosti formulovanej žalobcom v petite návrhu žalovanému
1/ je nevykonateľné, nakoľko žalovaný 1/ sa nemôže „zdržať“ žalobcom opísaného konania a vo vzťahu

k žalovanému 3/ nemá ani postavenie „súčinného“ subjektu. Žalobca namieta neoprávnený zásah,
ktorý má byť uskutočňovaný žalovaným 3/. Žalobca nepreukázal a ani netvrdil, že by bol žalovaným 3/
akýmkoľvek spôsobom sankcionovaný za úpravu vlasov, alebo by bol „nútený“ sa ostrihať proti svojej
vôli do podoby, ktorá by bola v rozpore s príslušnou zákonnou úpravou. Z povahy veci naopak vyplýva,že nie je možné v ústavnom poriadku zachytiť všetky možné variácie povolenej úpravy účesu, a naopak,
je potrebné vizualizovať znenie vyhlášky, ktoré nemusí byť pre všetkých odsúdených pochopiteľné.
Predmetná fotografia odsúdeného obsiahnutá v Prílohe č. 6 Ústavného poriadku žalovaného 3/ tak

predstavuje len príkladmé zobrazenie účesu, ktorý je v súlade so znením vyhlášky. Vzhľadom na vyššie
uvedené žalovaný 1/ navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

5. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje ako
s výrokom, tak aj s odôvodnením napadnutého uznesenia. V § 41 zákona o výkone trestu odňatia

slobody je stanovené, že ústavný poriadok vydáva riaditeľ ústavu a schvaľuje ho generálny riaditeľ,
teda nie žalované generálne riaditeľstvo. Generálnemu riaditeľstvu z návrhu na vydanie neodkladného
opatrenia nie je zrejmé, v čom vidí žalobca zásah generálneho riaditeľstva do jeho práv a preto vznáša
námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Zákon o výkone trestu odňatia slobody v § 39 písm.
p) ustanovuje, že odsúdený je povinný byť ustrojený a dbať o svoj zovňajšok podľa určených vzorov a
noriem. Podľa vybranej citácie § 5 ods. 2 vyhlášky: „Vlasy na zadnej časti temena hlavy nesmú siahať

nižšie ako po golier košele, bočné partie vlasov môžu siahať do polovice ušníc.“ Podľa § 34 ods. 3
vyhlášky: „Odsúdený je podľa potreby bezplatne strihaný, vlasy a fúzy si odsúdený musí udržiavať
čisté.“ Príloha č. 6 Ústavného poriadku nie je v rozpore s uvedenými citáciami, nakoľko vyobrazuje
príkladmo na zobrazenom strihu vlasov len dĺžku vlasov na temene hlavy po golier košele a dĺžku
vlasov na bočných partiách a nie samotný strih vlasov. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo

veci BIRŽIETIS c. LITVA zo dňa 14. júna 2016 vychádza z iných skutkových okolností, Biržietis žiadal
ponechať si narastenú bradu zo zdravotných dôvodov, nakoľko trpel rakovinou jazyka a podstupoval
radiačnú liečbu; vnútorné predpisy väznice mu to však neumožňovali. Žalovaný 2/ ďalej poukázal na to,
že dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu vykonáva prokurátor (§ 96 zákona o
výkone trestu odňatia slobody, § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 153/2001 Z.z.). Žalovaný 2/ nemá vedomosť

o tom, či žalovaný namietal zásah do svojich práv (v súvislosti s Prílohou č. 6 Ústavného poriadku) aj
u dozorového prokurátora. Určenie dĺžky vlasov odsúdených mužov na strihu vyobrazenom v Prílohe
č. 6 Ústavného poriadku nemožno považovať za ohrozenie alebo porušenie práva odsúdeného. V
kontexte vyššie uvedeného ako aj absurdnosti podaného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
žalovaný 2/ poukázal na Čl. 5 CSP. Na záver navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie

potvrdil a v prípade, ak nebude potvrdené, akcentuje na vznesenú námietku nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie.

6. Žalovaný 3/ sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu plne stotožnil ako s výrokom, tak aj s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že dňa 05.06.2019 sa uskutočnilo pojednávanie

Okresného súdu Trenčín (v priestoroch ústavu Ilava), na ktorom okresný súd v konaní 1Nt/73/2019
vyhovel žiadosti žalobcu o preradenie do ústavu s nižším stupňom stráženia (minimálnym stupňom
stráženia).Nazákladeuvedenéhobudežalobcavnajbližšíchdňochpokračovaťvovýkonetrestuodňatia
slobody v inom ústave na výkon trestu odňatia slobody (v ústave Ilava vykonávajú trest odňatia slobody
odsúdení zaradení na výkon trestu odňatia slobody v ústave s maximálnym stupňom stráženia a v

strednom stupni stráženia). A tento ústav bude voči žalobcovi uplatňovať svoj ústavný poriadok, keďže
ústavný poriadok má vydaný každý ústav na výkon trestu odňatia slobody. Na základe uvedeného
žalovaný 3/ vznáša námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Neodkladné opatrenie v znení, v
akom ho požaduje žalobca, nebude zo strany žalovaného 3/ po preložení žalobcu z tohto ústavu do
iného ústavu na výkon trestu odňatia slobody, vykonateľné. Na záver žalovaný 3/ navrhol, aby odvolací

súd potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie a v prípade, ak nebude potvrdené, poukazuje na vznesenú
námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.

7. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ uviedol, že názory žalovaného 1/
prezentované v jeho vyjadrení sú v podstate zhodné so žalovaným 3/ a zjavne nesprávne. Podľa § 2

ods. 3 zák. č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže generálne riaditeľstvo (žalovaný 2/) riadi
a kontroluje ústavy (aj žalovaný 2/ a všetky ústavy) sú podriadené ministrovi spravodlivosti. Naviac,
žalovaný 1/ je subjektom, ktorý je legitimovaný na riešenie sťažností podľa cit. zák. Bol to práve žalovaný
1/, komu doručil žalobca dňa 31.12.2018 žiadosť o prešetrenie vybavovania sťažnosti v danej veci, na
ktorú reagoval žalovaný 1/ (odpoveď ministerstva č. 33646/2018/65) čisto formalisticky. Kto iný, keď nie

žalovaný 1/ (podľa § 3 ods. 1 cit. zák. je daná podriadenosť Zboru voči žalovanému 1/) má povinnosť
riadiť otázky väzenstva (naviac má aj sekciu väzenstva). Pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/ je tak
zjavne daná. Pokiaľ ide o naliehavosť, tak zásahy do základných ľudských práv už eo ipso znamenajúnaliehavú potrebu nariadenia neodkladného opatrenia, o to zvlášť, keď sa všetky dotknuté subjekty
vôbec ani len nechcú zaoberať danou problematikou.

8. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 2/ uviedol, že generálny riaditeľ ZVJS nemá
procesnú subjektivitu, ergo nemôže byť v danej veci žalovaným, aj keď to bol on, kto schválil ústavný
poriadok. Generálny riaditeľ vždy koná „v mene a na účet“ žalovaného 2/, t.j. iba žalovaný 2/ má v tomto
prípade pasívnu vecnú legitimáciu. Sporný vzor strihania je vzorom obligatórnym. Žalovaný 2/ v tomto
smere nepredostrel žiadnu zmysluplnú argumentáciu, v ktorej by vysvetlil, prečo považuje vzor strihania

vlasov za vzor exemplifikatívny, a to napriek tomu, že zákon č. 475/2005 Z.z. ustanovuje obligatórnu
záväznosť každého vzoru, ktorý bude vydaný v rámci ústavného poriadku. Pokiaľ ide o rozhodnutie
ESĽP vo veci BIRŽIETIS c. Litva, Biržietis nežiadal nosenie brady zo zdravotných dôvodov ale z
estetických dôvodov. Ratio decidendi predmetného rozhodnutia spočíva v tom, že želaný vzhľad väzňa
je jeho osobnou voľbou a štát nevie preukázať legitímny účel obmedzenia tohto vzhľadu. Ďalšie tvrdenie
žalovaného 2/ o nevyužití podnetu/sťažnosti dozorovému prokurátorovi sú irelevantné. Podmienkou

žaloby na ochranu osobnosti nie je využitie všetkých do úvahy pripadajúcich prostriedkov nápravy.
Žalovaní 2/ a 3/ nemali právomoc vydať vzor strihania vlasov a žalovaný 1/ svojím omisívnym konaním
(ako nadriadený orgán žalovaných 2/ a 3/) rovnako zasahuje do osobnostných práv žalobcu, preto majú
všetky subjekty pasívnu vecnú legitimáciu a návrh na vydanie neodkladného opatrenia je tak dôvodný.
Žalobca bol eskortovaný dňa 07.06.2019 do ÚVTOS v Dubnici nad Váhom, kde vykonáva trest odňatia

slobody v minimálnom stupni stráženia. Žalobca bude viackrát (na niekoľko dní) eskortovaný do ústavu
Ilava (žalovaný 3/), ktorý zabezpečuje predvádzanie odsúdených/obvinených na súdne konania (ústav
Dubnica nad Váhom nerobí eskorty). Keďže podľa § 330 ods. 2 CSP môže súd nariadiť neodkladné
opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej a možnosť zásahov zo strany
žalovaného 3/ naďalej trvá (v čase eskort), tak aj z dôvodu hospodárnosti konania, môže súd nariadiť

neodkladné opatrenie aj za súčasného stavu, čím by mohlo dôjsť k vyriešeniu veci samej bez potreby
jej riešenia štandardnej žaloby na ochranu osobnosti.

9. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení uviedol, že žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ku ktorým by
sa mal osobitne vyjadrovať. V súvislosti s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia zdôraznil

skutočnosť, že v danom prípade absentuje naliehavosť jeho vydania, s čím sa súd prvej inštancie
dostatočne vysporiadal v odôvodnení svojho uznesenia.

10. Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení uviedol, že žalobca sa mýli a uvádza súdu nepravdivé
tvrdenia. S poukazom na Rozkaz generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže č. 31/2014

o umiestňovaní a premiestňovaní obvinených a odsúdených v znení neskorších predpisov a interný
predpis č. 36//2013, ktorým sa upravujú zásady pre vykonávanie eskorty celoštátneho zvozu, vyslovil,
že nie je hospodárne a efektívne, aby odsúdený, vykonávajúci trest odňatia slobody v ústave Dubnica,
ktorý sa má zúčastniť súdneho pojednávania na okresnom súde Trenčín, bol dočasne premiestnený
(za účelom predvedenia na tento súd) do ústavu Ilava a následne z ústavu Ilava predvedený na

okresný súd Trenčín. S premiestňovaním odsúdených z ústavu do iného ústavu je spojených viacero
administratívnych úkonov, kompletizácia a odoslanie spisovej dokumentácie odsúdeného, zbalenie
osobných vecí odsúdeného a pod. Ako bolo uvedené vyššie, je účelnejšie predviesť odsúdeného,
vykonávajúceho trest odňatia slobody v ústave Dubnica na súdne pojednávanie na súde v Trenčíne
tak, že odsúdený bude (príslušníkmi vykonávajúci službu v ústave Ilava) eskortovaný priamo z ústavu

Dubnica na súd v Trenčíne a následne späť do ústavu Dubnica. Žalovaný 3/ tak zotrváva na námietke
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.

11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zák. č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP

a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP.

12. Podľa § 324 ods. 1 až 3 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže
na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. Na konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

je príslušný okresný súd. Neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel
nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením.13. Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne
upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

14. Podľa § 325 ods. 2 písm. d) CSP neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä aby niečo
vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.

15. Podľa § 326 ods. 1 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach
žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej

úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne
osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé,
akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha.

16. Neodkladné opatrenie môže súd podľa okolností nariadiť pred začatím konania, počas konania
alebo po jeho skončení. Zákon predpokladá iba dva dôvody pre uplatnenie tejto formy procesného

zabezpečenia, a to jednak potrebu bezodkladne upraviť pomery a jednak obavu, že exekúcia bude
ohrozená. Súd spravidla rozhodne bez výsluchu a vyjadrenia strán, a bez nariadenia pojednávania.
Riadne dokazovanie v zmysle § 185 a nasl. Civilného sporového poriadku súd nevykonáva a pri
rozhodovaní vychádza z obsahu návrhu a zo skutočností, ktoré boli v súvislosti s podaným návrhom
osvedčené.

17. Nariadenie neodkladného opatrenia je prípustné a opodstatnené vtedy, ak sa tvrdí a osvedčí, že
existuje právny vzťah medzi stranami, tento vyžaduje bezodkladnú úpravu a osvedčí sa dôvodnosť
a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Pre nariadenie neodkladného opatrenia nie je
potrebná taká miera dôkaznej istoty, ako pre vydanie rozhodnutia vo veci samej. Je však potrebné, aby

boliaspoňvzákladnejmiereosvedčenéskutočnostiodôvodňujúcepotrebuneodkladnejúpravypomerov
alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, ako aj dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť
ochrana. Potrebné je vychádzať z naliehavosti a nutnej potreby dočasnej bezodkladnej úpravy, ktorá je
osvedčená vtedy, ak sa preukáže existencia takých konkrétnych úkonov strany sporu, voči ktorej návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia smeruje, v dôsledku ktorých sa strana, ktorá podáva návrh na

neodkladné opatrenie môže dôvodne obávať nenapraviteľnej alebo len ťažko napraviteľnej ujmy na jej
strane. Dôkazné bremeno, resp. bremeno osvedčenia spočíva výlučne na navrhovateľovi neodkladného
opatrenia. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie neodkladného
opatrenia posudzuje súd len podľa obsahu návrhu a k nemu pripojených listín. Neodkladným opatrením
by nemalo dochádzať k zásahu do práv nad nevyhnutnú mieru.

18. Odvolací súd po preskúmaní veci zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca
v danom prípade nepreukázal potrebu neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu, teda v
danom prípade neosvedčil existenciu predpokladov potrebných pre nariadenie neodkladného opatrenia.
Súd prvej inštancie správne posudzoval návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zo zákonných

hľadísk osvedčenia dôvodnosti návrhu, opísania rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie
neodkladného opatrenia, osvedčenia nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy a tiež potreby
dočasnej úpravy vzťahov medzi stranami sporu a správne uznal tento návrh za nedôvodný.

19. Ako vyplynulo zo zisteného stavu veci v čase rozhodovania súdu prvej inštancie /§ 329 ods. 2 CSP/,

žalobca v ÚVV a ÚVTOS Ilava vykonáva trest odňatia slobody v súvislosti s ktorým sa domáha ochrany
svojho práva na súkromie /§ 11 Občiansky zákonník/ voči žalovaným 1/ až 3/ tak, aby sa žalovaní 1/ až
3/ zdržali obmedzovania jeho práva na úpravu vlasov mimo rámec zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone
trestu odňatia slobody a vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu
odňatia slobody /§ 13 ods. 1 Občiansky zákonník/.

20. Podstata žalobcovho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia pred začatím konania spočívala
v tvrdeniach o tom, že obmedzenie vzhľadu vlasov vyhláškou MS SR č. 368/2008 Z.z. je v rozpore s
Ústavou SR, nakoľko medze základných práv a slobôd možno upraviť len za podmienok ustanovených
len zákonom a v tvrdeniach o tom, že ustanovením sprísneného vzoru úpravy vlasov v rámci Ústavného

poriadku ÚVV a ÚVTOS Ilava sa zasahuje do jeho základného práva na súkromie tým, že ustanovenie
vzoru strihania vlasov nezodpovedá žiadnemu účelu vyplývajúcemu z rozumných potrieb väzenstva.21. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie, že
prijatím interného predpisu žalovaným 3/ v podobe Ústavného poriadku upravujúcim spôsob výkonu
práv, obmedzení a povinností odsúdených a uplatňovanie poriadku a disciplíny, súčasťou ktorého je

časový rozvrh dňa /§ 41 ods. 1 zák. č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody/ vydaného na
základe zákonného zmocnenia riaditeľom ústavu a schváleného generálnym riaditeľom /§ 41 ods. 1 a
2 zák. č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody/, a jeho spornej Prílohy č. 6 v časti týkajúcej
sa vzoru strihania vlasov, nemôže bez ďalšieho dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostného
práva žalobcu na súkromie podľa § 11 Občianskeho zákonníka v podobe zásahu do želaného vzhľadu

väzňa. Samotné ustanovenie § 4 ods. 1 zák. č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody
akcentuje povinnosť počas výkonu trestu podrobiť sa obmedzeniam základných práv a slobôd, vrátane
osobnostných práv. Preto až konkrétnu formu vplyvu vykonanú v mieste a v čase žalovanými možno
považovať za konanie spôsobilé ohroziť alebo zasiahnuť osobnostné práva žalobcu. Miera abstrakcie
prijatého interného predpisu neumožňuje takýto rýdzo formálny zásah do osobnostného práva žalobcu
na súkromie bez jeho skutočného presadenia samotnou realizáciou oprávneným subjektom. Možno tak

prisvedčiť argumentácii súdu prvej inštancie o nemožnosti vyvodenia záveru o neoprávnenom zásahu
do osobnostných práv žalobcu len prijatím interného normatívneho predpisu príslušným orgánom bez
toho, aby boli zo strany žalobcu tvrdené rozhodujúce skutočnosti o konaní žalovaných v dôsledku
ktorého by bol žalobca proti svojej vôli nútený podrobiť sa tomuto predpisu a tým by bolo zasiahnuté
do jeho osobnostných práv. Odvolací súd dodáva, že práve chýbajúci prvok konkrétneho zásahu

do osobnostných práv vylučuje vznik súkromnoprávneho vzťahu umožňujúci uplatnenie právnych
prostriedkov ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka, v konkrétnosti zdržania sa zásahov
žalovaných do práva na súkromie žalobcu.

22. Ani prípadná existencia právneho vzťahu alebo nároku medzi stranami, ako aj ich osvedčenie samo

osebe ešte nevytvára zákonný dôvod na nariadenie neodkladného opatrenia. Až ich ohrozenie dovoľuje
súdu nariadiť neodkladné opatrenie, pričom takéto ohrozenie musí byť konkrétne a oprávnenou stranou
aj osvedčené.

23. Z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia žalobcu nevyplýva ani naliehavá potreba dočasnej

úpravy pomerov strán, nakoľko v konaní nebolo preukázané konkrétne ohrozenie alebo porušenie práv
alebo právom chránených záujmov žalobcu, ktoré vyžadujú neodkladnú dočasnú úpravu vzájomných
vzťahov strán. Žalobca nedisponuje dôkazmi, z ktorých by vyplývala potreba vydania neodkladného
opatrenia voči žalovaným, neosvedčil ani existenciu reálnej a bezprostrednej ujmy, ktorá by vyžadovala
okamžitý zásah súdu. Prisvedčeniu záverov súdu prvej inštancie o absencií tvrdení žalobcu týkajúcich

sa naliehavosti ním navrhovaného neodkladného opatrenia z dôvodu nebezpečenstva bezprostredne
hroziacej ujmy tak možno dôjsť k záveru o neunesení bremena tvrdenia. V konkrétnostiach žalobca
neprodukoval skutkové tvrdenia a v náväznosti neosvedčil skutočnosti o nemu priamo vzniknutej alebo
hroziacej ujme a teda že má záujem o iný štýl alebo zostrih účesu či už podľa osobných preferencii alebo
napríklad v rámci väzenskej subkultúry než ako predpokladá vzor podľa Prílohy č. 6 Ústavného poriadku

alebo že tento je jemu nevyhovujúci, ponižuje ho prípadne v ňom vyvoláva odpor, čím by mu mohla
byť spôsobená ujma. Ujmu žiadnym spôsobom ani vo všeobecných prvkoch nekonkretizoval a teda
pre obligatórne požiadavky vydania neodkladného opatrenia neuviedol skutočnosti nasvedčujúce jej
nenapraviteľnosti alebo sťaženej reparácie. V tejto súvislosti, ako na to tiež správne poukázal súd prvej
inštancie, žalobca ani netvrdil, že v čase jeho umiestnenia v ÚVV a ÚVTOS Ilava sa domáhal odlišnej

úpravy strihu vlasov ako pripúšťa vzor Prílohy č. 6 Ústavného poriadku a táto mu nebola umožnená
z dôvodu, že ide o obligatórny vzor strihania vlasov, resp. že proti vôli žalobcu bola úprava vlasov
vykonaná, alebo že bolo voči nemu začaté disciplinárne konanie z dôvodu nepodrobenia sa vzoru účesu
podľa Prílohy č. 6 Ústavného poriadku.

24. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o nedôvodnosti podaného návrhu žalobcu
na nariadenie neodkladného opatrenia a tento zamietol, odvolací súd za situácie, kedy odvolacie
námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správne.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalovaným 1/ až 3/ odvolací súd
nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že im podľa obsahu súdneho spisu
žiadne nevznikli (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.02.2018, sp.zn. 7Cdo/14/2018).26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).