Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 2, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/8/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317212105
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317212105.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: H. S., nar. X.X.XXXX, bytom
E., M. XXXX/XX, zastúpeného AK: JUDr. Albín Lancz, so sídlom Galanta, Mierová 1435/33, proti
žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom
Bratislava, Štefanovičova 5, zastúpeného AK: JUDr. Danuše Tichá, so sídlom Bratislava, Nám. M. Benku

6, o zaplatenie 2.500,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu
Galanta č. k. 18C/50/2017-56 zo dňa 5. júna 2018 - II. výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý II. výrok uznesenia súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II.Žalovanému priznáva vočižalobcovi nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením I. výrokom konanie zastavil, II. výrokom priznal
žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, III. výrokom vrátil žalobcovi
H. S., nar. X.X.XXXX, bytom M. XXXX/XX, XXX 01 Galanta, súdny poplatok vo výške 143,30 Eur
prostredníctvom prevádzkovateľa systému: Slovenská pošta, a. s., so sídlom Partizánska cesta 9,
Banská Bystrica, IČO: 36 631 124, po právoplatnosti uznesenia, na účet vedený v SLSP, a.s. pobočka
Galanta, č.ú. IBAN : Y 0XXX XXXX XXXX XXXX XXXX.

2.Rozhodnutiesúdprvejinštancieprávneodôvodnilspoužitímust.§144,§145ods.1,§146ods.1veta
druhá, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 11 ods. 3 veta prvá, § 11 ods. 4 veta
prvá, § 11 ods. 10 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v
znení neskorších predpisov. Vecne v napadnutej časti argumentoval tým, že k späťvzatiu žaloby došlo z
dôvodu na strane žalobcu, preto platí, že zastavenie konania procesne zavinil žalobca a je povinným na

náhradu trov žalovaného. Okresnému súdu nijakým spôsobom nepreukázal dôvody späťvzatia žaloby.

3. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca výlučne II. výroku (o náhrade trov konania), ktorým
navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok zmenil a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
Argumentoval tým, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvodom pre späťvzatie žaloby
bolo, že došlo k uspokojeniu danej záležitosti priamo vinníkom škodovej udalosti. Žalobcovi stále

trvá ním uplatnené právo v podobe minimálne naturálnej obligácie, preto by nebolo možné privodiť
priznaniu náhrady trov konania ani na podklade ním tvrdenej námietky premlčania, ktorá tvorila jediný
dôvod jeho procesnej obrany. Žalobca by mal byť vnímaný ako spotrebiteľ v preskúmavanom prípade
požívajúci zvýšenú právnu ochranu. Rozhodnutím došlo k neprimeranému zaťaženiu žalobcu, ktorý bol
donútení k uplatneniu svojich nárokov súdnou cestou najmä z dôvodu generálneho a automatizovaného
zamietavého prístupu poisťovní k riešeniu poistných udalostí. Poukázal na uznesenia NS SR sp. zn.

4MCdo/2/2008 (prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, by viedla k nežiaducim tvrdostiam),
sp. zn. 2MCdo/17/2009 (neprimeraná tvrdosť a rozpor s dobrými mravmi pri priznaní nároku na náhradutrov konania žalovaného). Má za to, že žalovaný dosiahol už úplné uspokojenie zastavením konania a
žiadne iné náklady v súvislosti s existujúcim konaním nemusel mať.

4. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa vyjadril a uviedol, že napadnutý výrok navrhuje
ako vecne správny potvrdiť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keď s
argumentáciou žalobcu nesúhlasí. Žalobca podal žalobu voči žalovanému ako poisťovateľovi, pričom
následne potom ako žalovaný v odpore (podanom dňa 6.3.2018) okrem iného vzniesol námietku
premlčania, žalobca vzal žalobu späť. Zo žaloby vyplýva, že žalovaný od počiatku (ešte pred podaním

žaloby) opakovane nárok žalobcu považoval za nedôvodný. Nakoľko žalobca nebol poistníkom ani
poisteným t. j. v poistnom vzťahu so žalovaným, nebol ani v postavení spotrebiteľa, a preto táto
argumentácia v odvolaní je nedôvodná. Žalobca nepreukázal dôvody späťvzatia žaloby a to ani v
odvolaní. Nejedná sa o prípad hodný osobitného zreteľa, ani o prípad, kedy by priznanie tohto práva
bolo neprimeraným zaťažovaním žalobcu, neprimeranou tvrdosťou či v rozpore s dobrými mravmi. V
zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. poškodený môže uplatniť svoj nárok voči poisťovateľovi, ako aj priamo

proti škodcovi. Žalobca právne zastúpený advokátom mal a musel si byť vedomý toho aké následky
vyvolá a aké náklady sú s tým spojené, keď žalobu podal proti žalovanému, napriek tomu, že poznal
zamietavé stanovisko žalovaného.

5. Uznesenie súdu prvej inštancie je v I. výroku, ktorým bolo konanie zastavené ako aj v III. výroku

právoplatné, keďže žalobca ani žalovaný voči týmto výrokom nepodali odvolanie.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie voči výroku o náhrade
trov konania (II. výrok) napadnutého uznesenia bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným
subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu

prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolatelia použili
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) - teda v časti náhrady trov konania a dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných

podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať, keďže napadnutý II. výrok je vecne správny v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie postupom podľa § 387 CSP.

7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania, bolo posúdiť,
či súd prvej inštancie rozhodol správne, keď priznal žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov
konania.

8. Z obsahu prvoinštančného spisu odvolací súd vyplýva, že žalobca podal dňa 16.5.2017 na okresný
súd žalobu, ktorou sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 2.500,- Eur s úrokom z omeškania
9,5 % ročne od 31.5.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania (pripojil aj Oznámenie žalovaného o
riešení škodovej udalosti zo dňa 30.7.2013 - zamietavé). Dňa 1.2.2018 vydal okresný súd platobný
rozkaz č. k. 18C/50/2017-31, ktorým žalobe vyhovel. Dňa 7.3.2018 podal žalovaný voči platobnému

rozkazu odpor, ktorým navrhol platobný rozkaz zrušiť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, keď vzniesol
námietku premlčania, zároveň nie sú splnené zákonné predpoklady na zodpovednosť žalovaného za
údajnú škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, ktoré žalobca ani nepreukázal, a že úrok z omeškania je od
1.1.2017 vo výške 5 % ročne. Uznesením č. k. 18C/50/2017-45 zo dňa 19.3.2018 okresný súd zrušiť ním
vydanýplatobnýrozkaz.Dňa24.4.2018bolžalobcoviprostredníctvomjehoprávnehozástupcudoručený

odpor spolu s uznesením č. k. 18C/20/2017-46 zo dňa 19.3.2018, ktorým bol vyzvaný,
aby sa v lehote 15 dní okrem iného vyjadril k odporu žalovaného. Dňa 25.4.2018 bolo okresnému súdu
doručené späťvzatie žaloby s tým, že pominuli okolnosti pre súdnu formu vymáhania istiny, nakoľko
došlo k uspokojeniu danej záležitosti priamo s vinníkom škodovej udalosti k spokojnosti žalobcu.

9. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.10. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

11. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12. Je nesporné, že sporové konanie v tejto právnej veci bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby
(§ 145 ods. 1 CSP). Späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný úkon, ktorý patrí výlučne žalobcovi.

Pokiaľ dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu
pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch
procesných stranách a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v § 256 CSP. Nie je
pritom vylúčené, aby súd súčasne došiel i k záveru, že sú splnené predpoklady pre aplikáciu § 257 CSP
(nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa).

13. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP so zavinením na zastavení konania pracuje výlučne z procesného
hľadiska a zásadne zavinenie pričíta iniciátorovi konania. Tým je v tzv. základnom konaní na súde prvej
inštanciežalobcavsporovomkonaní.Zavinenienazastaveníkonaniaprespäťvzatiežalobysícenemusí
byť vždy pričítané žalobcovi, podmienkou takéhoto postupu je však: 1. možnosť aspoň predbežného
záveru o dôvodnosti žaloby a 2. správanie osoby či viacerých osôb, voči ktorej alebo ktorým

požiadavka uplatnená žalobou smeruje, donucujúce žalobcu k späťvzatiu žaloby (teda také správanie,
ktoré je na jednej strane výlučným správaním žalovaného bez možnosti žalobcu ho ovplyvniť a na druhej
strane je so späťvzatím inak dôvodnej žaloby aj v priamej príčinnej súvislosti).

14. V tejto súvislosti je dôvodné prihliadnuť aj na ustálenú rozhodovaciu prax. Nárok na náhradu trov

konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale procesného práva, preto otázku, či išlo o dôvodne
podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t. j. z hľadiska vzťahu výsledku
chovania žalovaného k požiadavke žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku
alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný alebo nie (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 25.10.2010, sp. zn. 3 Sžo/225/2010).

15. Ak nie je preukázané, že späťvzatie bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa
celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre
možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej
požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť za zastavenie konania žalobca v dôsledku

príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí
návrhu (žaloby) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 14.9.2011, sp. zn. 7MCdo/4/2010).

16. Odvolací súd, posudzujúc správnosť napadnutého výroku o trovách konania vychádzajúc z novej
právnej úpravy Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016, má za to, že prvoinštančný súd

správne uzavrel, že žalobca späťvzatím žaloby voči žalovanému zavinil zastavenie konania, keďže
dôvodom späťvzatia žaloby nebolo správanie sa žalovaného, ale v podstate správanie sa tretej osoby
(podľa tvrdenia žalobcu vinníka škodovej udalosti), ktorý podľa tvrdenia žalobcu (v späťvzatí žaloby)
usporiadal danú záležitosť k spokojnosti žalobcu, pričom toto tvrdenie žalobca (ani) nedoložil žiadnou
dohodou, prípadne dokladom o zaplatení a pod. a ani neuviedol časový okamih, kedy k uvedenému

došlo.

17. Podľa § 257 CSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo z časti priznať. Odvolací súd má za to že ustanovenie § 257 CSP nemožno
vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov

konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba
prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán, a tiež na okolnosti, ktoré
viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (tu už s možnosťou zhodnotiť konkrétne
správanie sa strán pred podaním žaloby na súd, v priebehu konania). Nepriznanie náhrady trov konania

musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je
aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo
dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákonnemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským
výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu
k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve

podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto
podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým
okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré
upravujú náhradu trov konania.

18. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého
je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa,
na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie
preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania (s poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 2MCdo 17/2009).

19. Ustanovenie § 257 ods. 1 CSP je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania
predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady
zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade
trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje

všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych
noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie vždy dopadá na tú
stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania.

20. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania uviedla

skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril. To neplatí, ak strana nemohla tieto skutočnosti a
dôkazy uplatniť. Cit. ust. § 257 CSP rovnako predstavuje odchýlku zo zásahy zodpovednosti za výsledok
aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú
stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí
tvrdiť a preukázať strana inak povinná zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ustanovenie

tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale
aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto
zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu.

21. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne neuviedol ustanovenie § 257

CSP a ani výslovne nekonštatoval, že v danej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, avšak
s poukazom na spôsob rozhodnutia o náhrade trov konania v napadnutom výroku je zrejmé, že v
preskúmavanej veci aplikáciu daného ustanovenia nepovažoval za dôvodnú, s čím sa odvolací súd
stotožnil aj po zohľadnení uvedených východísk ako aj s poukazom na nižšie uvedené.

22. Samotnú skutočnosť, že dôvodom pre späťvzatie žaloby bolo, že došlo k uspokojeniu danej
záležitosti priamo vinníkom škodovej udalosti, nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa,
ale uvedené má vplyv pri posúdení procesného zavinenia smerujúceho k zastaveniu konania, ktoré
odôvodňuje následné rozhodnutie o práve na náhradu trov zastaveného konania.

23. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný bol v spore aktívny, keď po doručení platobné rozkazu podal vo
veci odôvodnený odpor, ktorého obsah je špecifikovaný v odseku 8, keď žalobu žiadal zamietnuť, pričom
okrem vznesenej námietky premlčania, uviedol aj ďalšiu právnu argumentáciu. Skutočnosť, že žalovaný
zaujal vo veci konzistentný postoj, ktorý už bol známy žalobcovi (takmer štyri roky) pred podaním
žaloby, keďže žalobcovi zamietané stanovisko oznámil v Oznámení o riešení škodovanej udalosti zo dňa

30.7.2013 (ktoré žalobca pripojil k žalobe), nemožno považovať za také správanie sa žalovaného, ktoré
by odôvodňovalo mu nepriznať náhradu trov konania, tým skôr, že žalobca odôvodnil späťvzatie žaloby
správaním sa tretej osoby (vinníka škodovej udalosti). Pokiaľ ide o žalobcu, napriek tomu, že mu bol
známy postoj žalovaného k uplatnenému nároku, podal voči žalovanému žalobu v zmysle § 15 zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovi ako pánovi sporu (ktorý
bolprávnezastúpený)ničnebránilo,abysvojnárokuplatnilpriamo,takakototvrdížalobcavočivinníkovi
škodovej udalosti, s ktorým po podaní žaloby voči žalovanému usporiadal danú záležitosť k spokojnosti
žalobcu. Odvolací súd sa s ohľadom na uvedené nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že rozhodnutímdošlo k neprimeranému zaťaženiu žalobcu, ktorý bol donútení k uplatneniu svojich nárokov súdnou
cestou najmä z dôvodu generálneho a automatizovaného zamietavého prístupu poisťovní k riešeniu
poistných udalostí, čo v konaní však nijakým spôsobom nepreukázal ani vo vzťahu k žalovanému.

24. Argumentácia žalobcu, že ním uplatnené právo v podobe minimálne naturálnej obligácie stále trvá
(v podobe naturálnej obligácie), preto by nebolo možné privoliť priznaniu náhrady trov konania ani na
podklade ním tvrdenej námietky premlčania, ktorá tvorila jediný dôvod jeho procesnej obrany neobstojí,
a je aj predčasná keďže v danej veci do štádia hmotnoprávneho posúdenia nároku z dôvodu späťvzatia

žaloby žalobcom ani nedošlo, teda ani posúdenie vznesenej námietky premlčania nebolo predmetom
dokazovania vo veci.

25. Žalobca tvrdí, že s poukazom na jeho faktický status by mal byť vnímaný ako spotrebiteľ v
preskúmavanom prípade, teda subjekt požívajúci zvýšenú právnu ochranu a podklade toho by malo
dôjsť k prehodnoteniu priznanej náhrady trov konania žalovanému. S uvedeným názorom sa odvolací

súd nestotožnil, keď žalovaný nárok žalobcu nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy a teda nespĺňa
predpoklady stanovené zákonom (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), keď žalobca vo vzťahu k
žalovanému nie je v postavení spotrebiteľa a naopak žalovaný vo vzťahu k žalobcovi v postavení
dodávateľa, žalobca teda ani nespĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle § 2 zákona č. 250/2007 Z. z o
ochrane spotrebiteľa. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že ani prípadné postavenie žalobcu ako

spotrebiteľa a teda aj slabšej strany (čo v danej veci neplatí) nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa
odôvodňujúci nepriznanie náhrady trov konania procesne úspešnej strane a to s poukazom na nález
ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 3725/13.

26. S námietkou, že žalovaný dosiahol už úplné uspokojenie zastavením konania a žiadne iné náklady

v súvislosti s existujúcim konaním nemusel mať sa odvolací súd nestotožnil a poukazuje na to, že každá
zo sporových strán je oprávnená dať sa v konaní pred súdom zastupovať. Ide o subjektívne právo,
ktoré je, okrem iného, prejavom realizácie základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi
(čl. 47 ods. 2 Ústavy SR) a výrazom jedného zo základných princípov sporového konania (čl. 13 ods.
1 CSP). Právo sporovej strany zvoliť si zástupcu je neodňateľný, pričom súd môže brániť strane v

tom, aby sa dala účinne zastúpiť konkrétnou osobou iba v zákonom ustanovených prípadoch. Súčasne
nemožno sporovú stranu nútiť, aby svoje procesné práva a povinnosti vykonávala osobne, pokiaľ má
riadne zvoleného zástupcu. V preskúmavanej veci toto právo využil tak žalobca, ako aj žalovaný, obaja si
zvolili za zástupcu advokáta podľa § 92 ods. 2 CSP, s účasťou ktorého v konaní každej strane prirodzene
vznikli aj náklady, ktoré v závislosti od výsledku sporu procesne úspešnej strane je povinná v konečnom

dôsledku zaplatiť procesne neúspešná strana. V prípade, že by žalovaný považoval tak, ako to tvrdí
žalobca, za úplné uspokojenie to, že došlo k zastaveniu konania, neuplatnil by si v konaní náhradu trov
konania, keďže došlo k opaku, tvrdenie žalobcu nie je opodstatnené.

27. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy, sú

prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana
sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť
len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné
pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru
o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných

dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp.
zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na to, že samotný žalobca v priebehu konania na súde prvej inštancie (ani na odvolacom súde) netvrdil a
ani nepreukazoval svoju prípadnú nepriaznivú finančnú situáciu, resp. také osobné a majetkové pomery,
ktoré existenciu dôvodu hodného zreteľa odôvodňovali. Pričom ani v priebehu konania na súde prvej

inštancie nežiadal pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovať podľa § 257 CSP.

28. Ani s poukazom žalobcu na uznesenia NS SR sp. zn. 4MCdo/2/2008, sp. zn. 2MCdo/17/2009, s
ktorými sa odvolací súd oboznámil nemožno mať za to, že v danej veci je dôvodná aplikácia § 257
CSP pokiaľ ide o trovy konania strán, keďže odvolací súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, a

žalobcom tvrdené skutočnosti, ktoré považoval za dôvody hodné osobitného uvedené nepreukazujú.

29. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že žalobca procesne zavinil zastavenie
konaniaspäťvzatímžaloby,atedaajpodľaodvolaciehosúduježalovanýplneúspešnoustranouvspore.Zároveň po zohľadnení uvedených východísk ako aj záverov v odseku 16 až 28 dospel k záveru, že
postup podľa § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prejednávanom spore nie
je dôvodný, preto napadnutý II. výrok ako vecne správny podľa § 387 CSP potvrdil.

30. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať

odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení
s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, keďže nezistil odôvodnenosť postupu podľa § 257
CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).