Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 5, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/290/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116223450
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7116223450.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov
JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu Intrum Slovakia, s.r.o., Bratislava, Mýtna
48, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, Bratislava, Mýtna 48, proti
žalovanému Y. V., X.. XX.XX.XXXX, F., Z. XXXX/XX, o zaplatenie 682,93 € s prísl. o odvolaní žalobcu
proti rozsudku 41Csp/100/2016 z 22.3.2018 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalobu zamieta a II. žalovanému
nepriznáva nárok na náhradu trov konania.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa právny predchodca žalobcu žalobou, podanou uňho
7.10.2016 domáhal a ako ju skutkovo a právne odôvodnil. Poukázal na to, že postupoval podľa

§ 116 ods.1,2 CSP a citoval znenie § 297 CSP. Uviedol aké dokazovanie vo veci vykonal, z
ktorého zistil skutkový stav, že 5.5.2013 právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli Zmluvu o
pôžičke č. 4550577158 evid.č. 6144822, na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal
poskytnúť v prospech žalovaného ako dlžníka pôžičku a dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi dlžnú
sumu spolu s príslušenstvom. Výška dojednanej pôžičky predstavovala sumu 600 eur. Žalovaný
sa zaviazal poskytnutý úver splatiť v 60 mesačných splátkach po 18,71 eur so splatnosťou prvej

splátky nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy v zmysle čl. 6 bodu 6.4 VOP. Ročná percentuálna
miera nákladov predstavuje 32%, priemerná hodnota RPMN 47,29% a ročná úroková sadzba 32%.
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky. Žalovaný sa podľa tvrdenia
právneho predchodcu žalobcu dostal do omeškania, pričom zaplatil len sumu 18,71 eur (akontácia). Na
základe tejto skutočnosti právny predchodca žalobcu listom z 30.10.2013 označeným ako „predžalobná
upomienka“ žiadal uhradiť všetky splátky jednorazovo a to v sume 1 109,50 eur do 3 dní od doručenia

upomienky. Právne vec posúdil citujúc čl. 169 ods.1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, článku 6 bod 1
Smernice Rady č.93/13/EHS, § 488, § 491, § 657, § 658 ods.1, § 39, § 52 ods.1, § 53 ods. 1,2,3,4 písm.
k), 5 Občianskeho zákonníka, § 4 ods.6, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 2 ods.2
písm. a) a b), § 9 ods.1,2, § 11 ods.1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čl.
8, § 132 ods.1,3,§ 150 ods.1, § 185 ods.2, § 470 ods.1,2 CSP, § 517 ods.1,2 Občianskeho zákonníka, §
3 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka

a uzavrel, že podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke
sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán,
predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci

rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon
vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazínedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 3 Cdo 325/2009, zo dňa 30. júna 2010). Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok
je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo zmluvy o pôžičke, v ktorej jedným zo zmluvných

strán je spotrebiteľ), premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v
3 ročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, čo podlieha súdnej kontrole ex
offo. Zmluvný vzťah medzi stranami sporu súd posúdil podľa § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka
zmluvy o pôžičke, nakoľko zmluva o pôžičke je spravidla bezodplatným právnym úkonom a za odplatnú
sa považuje vtedy, keď odplatný charakter zmluvy o pôžičke vyplýva z jej obsahu. Pri peňažnej

pôžičke vyplýva odplatnosť zmluvy z povinnosti dlžníka platiť úroky (zmluvné úroky) ako odplatu za
poskytnutie pôžičky. Po vyhodnotení záverov vykonaného dokazovania jednotlivo, ako aj vo vzájomných
súvislostiach posúdiac ich podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení, dospel súd k záveru, že
žaloba nie je dôvodná. Žalobca v tomto v spore nepreukázal, ani k žalobe nepripojil listiny, z ktorých
by bolo zrejmé, že skutočne došlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke, resp. že žalovanej skutočne
pôžičku poskytol. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi

veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke
sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán,
predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť

veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu
zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu
peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 325/2009, zo dňa 30. júna 2010). Z formulácie zákonného ustanovenia § 657
Občianskeho zákonníka možno vyvodiť, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou. Je potrebné, aby

okrem konsenzu zmluvných strán došlo k reálnemu úkonu, ktorým je odovzdanie predmetu pôžičky, teda
peňazí, dlžníkovi. Zmluva o pôžičke je asynalagmatickou zmluvou, čo je dané predovšetkým jej reálnym
charakterom. Zmluva vznikne až uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia predmetu zmluvy. Reálna
povaha zmluvy má zásadný význam v súdnom konaní, kde sa od veriteľa, ktorý žaluje na splnenie
dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy

o pôžičke, ale aj preukázanie prenechania druhovo určených vecí, teda peňazí, veriteľom dlžníkovi
(rozsudok Krajského súdu v Nitre, 25Co/289/2012). Žalobca teda nepreukázal ním tvrdený skutkový
stav, čo je jednou zo základných procesných povinností strán sporu, s čím sa spája dôsledok unesenia
dôkazného bremena. Bremeno tvrdenia tak ako aj bremeno dôkazné zaťažuje stranu sporu. Schopnosť
strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom úspechu v spore.

Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. relevantne tvrdiť má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu v
podobeprehrysporu,ktorásaprejavívmeritórnomrozhodnutíveci.Vsporovomkonaníjesúdlimitovaný
skutkovými tvrdeniami strán sporu, pričom strany sporu majú povinnosť doložiť svoje skutkové tvrdenia
dôkazmi. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, predmetné konanie je konaním sporovým. Žalobca je povinný
pripojiť k žalobe listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, resp. uviesť dôkazy, ktoré v priebehu súdneho

konania navrhuje vykonať. Ide o jeho dôkaznú povinnosť a práve v sporovom konaní je nesplnenie
dôkaznej povinnosti spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, to
znamenásneunesenímdôkaznéhobremena.Ktoavakomrozsahumádôkaznébremeno,určujúnormy
hmotného práva. Zásadne ho má ten, v koho záujme je dokazovanie určitej skutočnosti. Dokazovanie
v sporovom konaní slúži na zistenie toho, čo strany tvrdia. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech

v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy
alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Na základe uvedeného má potom súd za to,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do tvrdenia o oprávnenosti uplatnenej pohľadávky. Žalobca v
tomtoprípadeneuniesoldôkaznébremenotým,žesvojetvrdeniavkonanínapreukázaniesvojhonároku
hodnoverným spôsobom nepreukázal, nepreukázal odovzdanie pôžičky žalovanej, preto súd rozhodol

tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. O trovách konania rozhodol citujúc znenie § 255, § 262,
§ 263 ods.1 CSP a konštatoval, že žalovaný mal vo veci plný úspech, má preto nárok na náhradu trov
konania ale zo spisu žiadne trovy nevyplývajú, nárok na náhradu trov konania mu nepriznal.
3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca podľa § 365 ods.1 písm. f) a h) CSP, v celom
rozsahu a navrhol, aby odvolací súd na základe § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu I. inštancie zmenil

tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 682,93 eur, úrok z omeškania vo výške 5,50%
p.a. zo sumy 682,93 € od 5.11.2013 do dňa zaplatenia, to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v
plnom rozsahu. II. Odvolanie odôvodnil tým, že súd I. inštancie na základe vykonaného dokazovaniadospel k nesprávnemu záveru o neunesení dôkazného bremena spočívajúceho v neunesení dôkazného
bremena v podobe nepreukázania poskytnutia pôžičky. Rozhodnutie súdu I. inštancie nie je správne.
V tomto spore si voči žalovanému uplatnil nárok z titulu nesplateného úveru poskytnutého žalovanému

na základe zmluvy evidovanej pod č. 6144822. Zmluva, z ktorej nároky si voči žalovanému uplatnil
je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 z.č. 129/2010 Z.z. bez ohľadu na jej formálne
označenie. Podstatou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda zmluvy úverovej je záväzok veriteľa
poskytnúť peňažné prostriedky do určitej sumy v prospech dlžníka a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté
peňažnéprostriedkyazaplatiťdohodnutýúrok.Zmluvaoúverejezmluvoukonsenzuálnou,tedazáväzok

na poskytnutie plnenia vznikol už zo samotnej dohody strán. Predmetná zmluva nevznikla reálnym
odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi (čo je charakteristické pre zmluvu o pôžičke v zmysle
Občianskeho zákonníka), ale vznikla už dohodou zmluvných strán ojej obsahu, z ktorého vyplýval platný
záväzok nášho právneho predchodcu poskytnúť v prospech žalovaného finančné plnenie a zároveň
záväzok žalovaného takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach. Nim
uvádzané skutočnosti čo do výšky poskytnutého úveru, formy splácania a predčasného zosplatnenia

úveru jeho právnym predchodcom z dôvodu neplatenia žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval,
prostriedky procesnej obrany nevyužil, počas sporu ostal celkom pasívny, z uvedeného dôvodu sa tak
nami uvádzané skutkové tvrdenia považujú za nesporné podľa § 151 ods.1 CSP. Správnym zistením
skutkového stavu by musel súd zistiť, že k vzniku záväzkovoprávneho vzťahu došlo už uzavretím zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, pre platnosť ktorej sa nevyžaduje preukázanie výšky poskytnutého plnenia,

čo je základný rozdiel medzi zmluvou o pôžičke ako reálnym kontraktom podľa § 657 O. z. a úverovou
zmluvouakokontraktomkonsenzuálnym.Výškaposkytnutéhoúveružalovanémuvyplývazozákladných
náležitosti úverovej zmluvy. III. Na základe týchto skutočností navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
I. inštancie zmenil v súlade s petitom tohto odvolania a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.
4.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi

odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a zistil, že
súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy
a, že nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, preto rozsudok podľa § 389 ods.1 písm. c)
zrušil a podľa § 391 ods.1 CSP vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

5.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami

skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s §
191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v

ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení

dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.
6.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd zisteným skutočnostiam

prisudzoval iný právny význam, v dôsledku čoho nesprávne právne vec posúdil.
7.Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a

nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávneprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdenímvecipoprávnejstránketrebarozumieťvýkladotom,zktorýchust.zák.aleboinéhoprávneho

predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
8.Súd nepoužil správny právny predpis a nesprávne ho vyložil a na daný skutkový stav ho i nesprávne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach

a povinnostiach strán sporu.
9.Z obsahu zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným (č. l. 3) je zrejmé,
že jej predmetom nebola pôžička, ale úver, pri ktorom strany dohodli o.i. výšku úveru, úrokovú sadzbu,
RPMN a žalovaný si na jej základe požičal od právneho predchodcu žalobcu sumu 600,- eur, celkovo
mal žalobcovi vrátiť 1122,60 eur. Zo Všeobecných obchodných podmienok bodu 14.8 písm. a) je zrejmé,
že zmluva bola uzatvorená podľa zák. o spotrebiteľských úveroch a podporne podľa Obchodného

zákonníka.
10.Súd zmluvu posudzoval podľa § 657, § 658 O. z. ako zmluvu o pôžičke a následne podľa § 5b zák.
č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a § 101 O. z., takže nesprávne právne vec posúdil.
11.Ak sa súd dopustil omylu v právnom posúdení pre chybné použitie právnej normy alebo pre jej chybnú
interpretáciu a z toho dôvodu súčasne nedostatočne zistil skutkový stav, nesplnil tým ústavnú a zákonnú

povinnosť garantovať obsah základného práva na súdnu ochranu a nie je povinnosťou odvolacieho súdu
takýto komplexne chybný postup naprávať.
12.Po vrátení veci bude súd povinný opakovane vec právne posúdiť podľa príslušných ust. zák. č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, osobitne vyhodnotiť, či zmluva
obsahuje všetky potrebné náležitosti pre jej platnosť, či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky,

primeranosť odplaty za poskytnutý úver, výšku úrokovej sadzby, RPMN a platnosť postúpenia
pohľadávky na žalobcu.
13.Odvolací súd záverom považuje za potrebné pripomenúť, že v ZBIERKE ZÁKONOV SLOVENSKEJ
REPUBLIKY, Ročník 2018, bol 27.9.2018 vyhlásený pod č. 271 N Á L E Z Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018, ktorým (o. i.) rozhodol: Ustanovenie § 5b zákona

č.250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods.1 v spojení s čl.1 ods.1
Ústavy Slovenskej republiky. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
stráca ustanovenie § 5b zákona č.250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č.372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinnosť.

14. Ústavný súd SR v Náleze I. ÚS 204/06-25 zo 17.10.2006 vyslovil právny názor, že hoci ÚSTAVA
SLOVENSKEJ REPUBLIKY (uverejnená pod č.460/92 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a
zák.č.38/93 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov, nemajú výslovné ust. o hmotnoprávnych účinkoch nálezu
o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru,

že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa
totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu,
potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia
nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

15.Vnovomrozhodnutíoveci,rozhodnesúdprvejinštancieajotrováchtohtokonania(§396ods.3CSP)
16.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.