Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 6, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Tdo/39/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813010191
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Paluda
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5813010191.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Paludu a sudcov
JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Františka Moznera na verejnom zasadnutí konanom dňa 6.
decembra 2017 v Bratislave v trestnej veci obvineného Ing. Y. X. pre pokračovací zločin vydierania podľa
§ 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo zo dňa 15. apríla 2016, sp. zn. 6T/64/2013, a uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 9.

novembra 2016, sp. zn. 2To/50/2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 392 ods. 1 Tr. por. dovolanie obvineného Ing. Y. X. sa z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo z 13. januára 2015, sp. zn. 6T/64/2013, bol obvinený Ing. Y. X.
podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Námestovo č. Pv 589/11
zodňa20.júna2013preskutkyprávnekvalifikovanévbodoch1./a2./akopokračovacízločinvydierania

podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Tr. zák. a v bodoch 1./, 2./, 3./ a 4./ ako pokračovací
prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák. na tom skutkovom
základe, že

ako riaditeľ Správy katastra O., na Správe katastra O. z pozície nadriadeného, v rozpore s § 4 ods. 4
zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov

1./ od 28. marca 2011 minimálne do 9. januára 2012 bez toho, aby disponoval osobitnou odbornou
spôsobilosťou rozhodovať o návrhu na vklad (§ 33 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších
predpisov) v konaniach o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, sp. zn. P., P., v
ktorých jedným z účastníkov (predávajúcim) je Z., poľnohospodárske družstvo, IČO: XX XXX XXX, ktoré
boli na rozhodnutie pridelené JUDr. I. Y., nar. XX. H. XXXX, jeho nadriadenej, zamestnankyni Správy

katastra O., ktorá danou spôsobilosťou disponovala, napriek tomu, že tieto konania boli prerušené
rozhodnutiami zo dňa 21. januára 2011, a to z dôvodu, že zatiaľ neboli právoplatne skončené reštitučné
konania k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet prevodu t.j. z dôvodu riešenia predbežnej otázky, ktorej
vyriešenie je jedine v právomoci súdu, JUDr. I. Y. bez zákonného oprávnenia a v niektorých prípadoch
pod hrozbou, že nesplnenie úlohy bude posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny zo
strany štátneho zamestnanca, t. j. v kontexte § 47 písm. h), 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. v

znení neskorších predpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, opakovane ukladal pokyny vydať
príslušné rozhodnutia v predmetných konaniach, pričom z obsahu jeho pokynov bolo zrejmé, že JUDr.
I. Y. mala v daných konaniach povoliť vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností,

a tak konal s cieľom zaobstarať pre Z., poľnohospodárske družstvo rozhodnutia správy katastra,
ktorými by boli protiprávne povolené vklady vlastníckeho práva v dotknutých konaniach do katastra

nehnuteľností, a konajúc aj v zhode s uvedeným2./potom,čobolakudňu6.mája2011JUDr.I.Y.menovanádofunkcievedúcejoddeleniazápisovprávk
nehnuteľnostiam Správy katastra O., bezdôvodne a neoprávnene jej listom zo dňa 6. mája 2011 zakázal
vykonávať túto funkciu s tým, že nedodržanie tohto upozornenia by považoval za závažné porušenie

pracovnej disciplíny, t. j. v kontexte § 47 písm. h), 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, jej zakázal vykonávať prácu, na ktorej výkon bola
povinná a

3./ po tom, čo s JUDr. I. Y. bola dňa 12. augusta 2011 opäť uzatvorená služobná zmluva, bezdôvodne

a neoprávnene jej bránil vo vykonávaní práce, na ktorej výkon bola povinná, a to tým, že jej odmietol
odovzdať kľúče od pracoviska, nepridelil jej pečiatky potrebné k rozhodnutiu o návrhu na vklad,
neprideľoval jej prácu, zablokoval jej prístup k počítačovým programom využívaným pri práci a takýto
stav udržiaval minimálne do 30. augusta 2011, pričom daným konaním ohrozil riadny chod Správy
katastra O.,

4./ v konaní o návrhu na zápis vlastníckeho práva záznamom, podanom subjektom Z.,
poľnohospodárske družstvo, vedenom pod sp. zn. Z 891/2011, po tom, ako jeho podriadená,
zamestnankyňa Správy katastra O., pracujúca na pozícii zapisovateľa listín - Y. X., nar. X. K. XXXX,
predmetný návrh dňa 30. októbra 2011 zákonne označila ako nezapísateľný, menovanú najskôr dňa 3.
novembra 2011 písomne vyzval, aby prehodnotila svoj postup a konala v zmysle zákona a právneho

stavu, a dňa 9. januára 2012 jej písomne uložil, napriek tomu, že bol oboznámený s výsledkom
kontroly Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, sp. zn. 22/2011, ktorá potvrdila
správnosť postupu Y. X. v danej veci, aby uskutočnila zápis vlastníckeho práva záznamom do katastra
nehnuteľností v prospech Z., poľnohospodárske družstvo,

a tak konal s cieľom neoprávnene zaobstarať v prospech Z., poľnohospodárske družstvo úkon
správy katastra, ktorým by bol protiprávne vykonaný zápis vlastníckeho práva záznamom do katastra
nehnuteľností a pre prípad nesplnenia pokynu jej dal do pozornosti § 60 ods. 1 písm. a), b), e), zákona
č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Krajský súd v Žiline, rozhodujúc na podklade odvolania prokurátora proti tomuto rozsudku, uznesením
z 15. júla 2015, sp. zn. 2To/42/2015, podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Tr. por. zrušil napadnutý
rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Žiline podal obvinený dovolanie, ktoré bolo uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. decembra 2015, sp. zn. 2 Tdo 88/2015, podľa § 382 písm.
f) Tr. por. odmietnuté.

Následne bol rozsudkom Okresného súdu Námestovo z 15. apríla 2016, sp. zn. 6T/64/2013, obvinený

Ing. Y. X. uznaný vinným v bodoch I., II. z pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2
písm. a) [s poukazom na § 138 písm. b), g), h) Tr. zák.], písm. b) Tr. zák. [s poukazom na § 139 ods. 1
písm. h) Tr. zák.] a v bodoch I., II., III., IV. z pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

ako riaditeľ Správy katastra O., na Správe katastra O. z pozície nadriadeného, v rozpore s § 4 ods. 4
zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov

I. od 28. marca 2011 minimálne do 9. januára 2012 bez toho, aby disponoval osobitnou odbornou
spôsobilosťou rozhodovať o návrhu na vklad (§ 33 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších

predpisov) v konaniach o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, sp. zn. P., P., v
ktorých jedným z účastníkov (predávajúcim) je Z., poľnohospodárske družstvo, IČO: XX XXX XXX, ktoré
boli na rozhodnutie pridelené JUDr. I. Y., nar. XX. H. XXXX, jeho podriadenej, zamestnankyni Správy
katastra O., ktorá danou spôsobilosťou disponovala, napriek tomu, že tieto konania boli prerušené
rozhodnutiami zo dňa 21. januára 2011, a to z dôvodu, že zatiaľ neboli právoplatne skončené reštitučné

konania k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet prevodu, t.j. z dôvodu riešenia predbežnej otázky, ktorej
vyriešenie je jedine v právomoci súdu, JUDr. I. Y. bez zákonného oprávnenia a v niektorých prípadoch
pod hrozbou, že nesplnenie úlohy bude posudzovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny zo
strany štátneho zamestnanca, t. j. v kontexte § 47 písm. h), 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. vznení neskorších predpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, opakovane ukladal pokyny vydať
príslušné rozhodnutia v predmetných konaniach, pričom z obsahu jeho pokynov bolo zrejmé, že JUDr.
I. Y. mala v daných konaniach povoliť vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností,

a tak konal s cieľom zaobstarať pre Z., poľnohospodárske družstvo rozhodnutia správy katastra,
ktorými by boli protiprávne povolené vklady vlastníckeho práva v dotknutých konaniach do katastra
nehnuteľností, a konajúc aj v zhode s uvedeným

II. po tom, čo bola ku dňu 6. mája 2011 JUDr. I. Y. menovaná do funkcie vedúcej oddelenia zápisov práv k
nehnuteľnostiam Správy katastra O., bezdôvodne a neoprávnene jej listom zo dňa 6. mája 2011 zakázal
vykonávať túto funkciu s tým, že nedodržanie tohto upozornenia by považoval za závažné porušenie
pracovnej disciplíny t. j. v kontexte § 47 písm. h), 51 ods. 1 Zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov, pod hrozbou reálnej straty zamestnania, jej zakázal vykonávať prácu, na ktorej výkon bola
povinná a

III. po tom, čo s JUDr. I. Y. bola dňa 12. augusta 2011 opäť uzatvorená služobná zmluva, bezdôvodne
a neoprávnene jej bránil vo vykonávaní práce, na ktorej výkon bola povinná, a to tým, že jej odmietol
odovzdať kľúče od pracoviska, nepridelil jej pečiatky potrebné k rozhodnutiu o návrhu na vklad,
neprideľoval jej prácu, zablokoval jej prístup k počítačovým programom využívaným pri práci a takýto

stav udržiaval minimálne do 30. augusta 2011, pričom daným konaním ohrozil riadny chod Správy
katastra O.,

IV. v konaní o návrhu na zápis vlastníckeho práva záznamom, podanom subjektom Z.,
poľnohospodárske družstvo, vedenom pod sp. zn. Z 891/2011, po tom, ako jeho podriadená,

zamestnankyňa Správy katastra O., pracujúca na pozícii zapisovateľa listín - Y. X., nar. X. K. XXXX,
predmetný návrh dňa 30. októbra 2011 zákonne označila ako nezapísateľný, menovanú najskôr dňa 3.
novembra 2011 písomne vyzval, aby prehodnotila svoj postup a konala v zmysle zákona a právneho
stavu, a dňa 9. januára 2012 jej písomne uložil, napriek tomu, že bol oboznámený s výsledkom
kontroly Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, sp. zn. 22/2011, ktorá potvrdila

správnosť postupu Y. X. v danej veci, aby uskutočnila zápis vlastníckeho práva záznamom do katastra
nehnuteľností v prospech Z., poľnohospodárske družstvo,

a tak konal s cieľom neoprávnene zaobstarať v prospech Z., poľnohospodárske družstvo úkon správy
katastra, ktorým by bol protiprávne vykonaný pokynu jej dal do pozornosti § 60 ods. 1 písm. a), b), e),

zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Prvostupňový súd obvinenému uložil podľa § 189 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38
ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j) Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4
(štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obvineného pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil
do ústavu na výkon testu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Krajský súd v Žiline rozhodujúc o odvolaní obvineného Ing. Y. X. proti uvedenému rozsudku súdu prvého

stupňa uznesením z 9. novembra 2016, sp. zn. 2To/50/2016, podľa § 319 Tr. por. odvolanie obvineného
ako nedôvodné zamietol.

Proti citovanému uzneseniu Krajského súdu v Žiline, ako aj rozsudku Okresného súdu Námestovo podal
obvinený Ing. Y. X. prostredníctvom obhajcu dňa 7. marca 2017 dovolanie z dôvodov uvedených v §

371 ods. 1 písm. c), písm. i) Tr. por.

Naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. videl obvinený v tom, že v
predmetnej trestnej veci došlo k prekročeniu právomoci odvolacieho súdu, čím mu bolo odňaté právo
na to, aby rozhodovanie o skutku, ktorého spáchanie sa mu kladie za vinu, vychádzalo zo skutkových

zistení ustálených na základe uplatnenia princípu voľného hodnotenia dôkazov. Aj napriek tomu, že v
samotnom uznesení krajského súdu je uvedené, že vec vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol, zo samotného obsahu tohto uznesenia vyplýval jasný pokyn uznať
obvineného za vinného, a to bez potreby doplnenia dokazovania, čo aj okresný súd akceptoval abez ďalšieho dokazovania rozhodol v rozpore so svojimi závermi, ku ktorým došiel na základe svojho
prvotného, podrobného a nezávislého dokazovania. Podľa názoru obvineného odvolací súd nie je
oprávnený dávať súdu prvého stupňa pokyn na jeho odsúdenie vyslovením záväzného právneho názoru

o jeho vine (v tejto súvislosti obvinený poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo 16. augusta 2012, sp. zn. 6 Tdo 27/2012, ako aj na R 57/1984).

Vo vzťahu k údajnému spáchaniu pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa
je podľa názoru obvineného napadnutý rozsudok v tomto smere neodôvodnený, čo je zrejme možné

vysvetliť tým, že okresný súd pôvodne na tom istom skutkovom základe obvineného v celom rozsahu
spod obžaloby oslobodil, pričom k jeho odsúdeniu dospel zrejme len na základe vysloveného právneho
názoru krajského súdu, bez akejkoľvek zmeny ním zisteného skutkového stavu. Táto skutočnosť však
nič nemení na tom, že obvinený má právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, zvlášť v prípade, keď toto
rozhodnutie smeruje k nepodmienečnému trestu odňatia slobody. Obvinený sa voči takémuto rozsudku
nemohol v odvolacom konaní riadne brániť, nakoľko nepoznal dôvody smerujúce k jeho odsúdeniu,

pričom rovnakou vadou trpí aj uznesenie odvolacieho súdu. O zneužitie právomoci verejného činiteľa
by podľa jeho názoru v prejednávanom prípade išlo len vtedy, ak by obvinený vykonával právomoc,
ktorá patrila poškodenej. K tomuto však nedošlo, keďže obvinený len realizoval svoje povinnosti v
zmysle zákona o štátnej službe a služobného a organizačného poriadku. Obvinený ako riaditeľ správy
katastra zodpovedal za konanie, nekonanie a nezákonný postup svojich podriadených (medzi nimi aj

poškodenej), a teda bolo spravodlivé jeho očakávanie, že títo budú plniť jeho pokyny, ktoré udeľoval
výlučne v súlade s platnými právnymi predpismi.

V prípade dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. obvinený poukázal na
pôvodný rozsudok prvostupňového súdu, v ktorom súd dospel k právnemu záveru, že pri skutkoch

uvedených v bodoch 1./ a 2./ nebolo možné jeho konanie hodnotiť ako pokračovací zločin vydierania,
nakoľko v tomto smere absentoval zákonný znak skutkovej podstaty tohto trestného činu, keďže konanie
obvineného nemožno z právneho hľadiska vyhodnotiť ako hrozbu inej ťažkej ujmy. Poukázal aj na časť
pôvodného rozsudku, podľa ktorého konanie obvineného nemožno hodnotiť ako typovo najzávažnejší
prípad porušenia práva, vzhľadom k čomu nebol dôvod postihnúť ho najkrajnejším prostriedkom -

represiou trestného práva, ktoré je možné použiť iba ako prostriedok ultima ratio (zásada subsidiarity
trestnej represie). Rozsudok súdu prvého stupňa, vydaný na základe a v dôsledku viazanosti záväznými
pokynmi odvolacieho súdu (napr. „Za súčasnej dôkaznej situácie sa javí vyvodenie trestnoprávnej
zodpovednosti voči obvinenému za opodstatnené“, „dôkazná situácia je logickým predpokladom pre iný
právny záver, aký vyvodil prvostupňový súd o vine obvineného“ a iné) a týmto dovolaním napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu sú teda založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku a
na nesprávnom použití viacerých hmotnoprávnych ustanovení.

Obvinený v celom priebehu konania, ako aj v podanom dovolaní namietal, že jeho konanie nebolo
objektívne spôsobilé vyvolať u poškodenej obavy o stratu zamestnania, nakoľko obvinený z pozície

riaditeľa nemal žiaden vplyv a dosah na trvanie a existenciu jej štátnozamestnaneckého pomeru.
Ako to vyplýva zo skutkovej vety odsudzujúceho rozsudku, jeho konanie malo spočívať len v tom,
že poškodenej uviedol svoj názor na to, že nesplnenie jeho úlohy bude považovať za závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Odvolací súd v tejto súvislosti uviedol, že obvinený reálne vyvíjal snahu
o ukončenie štátnozamestnaneckého pomeru poškodenej, pričom dôležitým v tejto súvislosti bolo, že

obvinený bol oprávnený iniciovať disciplinárne konania voči poškodenej a táto nemohla s určitosťou
predvídať výsledok jeho iniciatívy. Dopustiť sa trestného činu vydierania možno iba protiprávnym
konaním, pričom iniciovanie disciplinárneho konania zo strany obvineného voči poškodenej je konaním
zákonným (keďže obvinený ako pracovník poverený riadením bol oprávnený dať podnet na disciplinárne
konanie voči poškodenej). Samotná poškodená si musela byť vedomá, že pokyny a názor obvineného

na ich nesplnenie nemá vplyv na trvanie jej služobného pomeru (vzhľadom na skutočnosť, že má
vysokoškolské právnické vzdelanie), o čom svedčí aj skutočnosť, že napriek pokynom obvineného a
napriek snahe o ukončenie jej služobného pomeru, táto bola služobným úradom menovaná do funkcie
vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam Správy katastra O.. Poškodená by sa mohla obávať
straty zamestnania alebo iného disciplinárneho postihu iba vtedy, ak by skutočne porušila pracovnú

disciplínu. Názor obvineného na to, čo je alebo nie je porušením pracovnej disciplíny preto nemohol
u poškodenej objektívne vyvolať hrozbu straty zamestnania, a z tohto dôvodu jeho konanie nemožno
považovať za hrozbu inej ťažkej ujmy v zmysle Trestného zákona.Obvinený ďalej poukázal na to, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení a následne aj
prvostupňový súd založili svoje rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení skutku, pričom odvolací
súd v tejto časti svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Pokiaľ súd prvého stupňa pôvodne v zrušenom

rozsudku odkázal na zásadu subsidiarity trestnej represie, konal podľa názoru obvineného správne a
následné rozhodnutie odvolacieho súdu, podľa ktorého aplikácia tejto zásady nezodpovedá základným
zásadám trestného konania, nie je náležite odôvodnené a obvinený ho považuje za nesprávne
(odvolávajúc sa na nález ústavného súdu zo 14. decembra 2011, sp. zn. I. ÚS 316/2011).

Obvinený sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, uvedeným v pôvodnom
oslobodzujúcom rozsudku, podľa ktorého jeho konanie nemožno hodnotiť ako konanie v úmysle
zadovážiť inému neoprávnený prospech. Konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach neposkytli odpoveď
na to, aký prospech by malo mať poľnohospodárske družstvo Z. z údajného protiprávneho konania
obvineného, a to aj s poukazom na skutočnosť, že toto družstvo nemalo v konkrétnych vkladových
konaniach,anivykonanímnamietanéhozáznamuničnadobudnúť.Rozhodnutiasprávykatastra,ktorými

by boli povolené vklady vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, by boli v neprospech Z.,
poľnohospodárskeho družstva ako predávajúceho, a z tohto dôvodu nie je možné z právneho hľadiska
hodnotiť predmetný vklad vlastníckeho práva v prospech tohto družstva, ale v prospech tretích osôb. Na
prevodvlastníckehoprávasavzmyslepredpisovsúkromnéhoprávavyžadujeajprávnydôvod,ktorýmje
titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Protiprávny vklad by mohol byť vykonaný len bez existencie tohto

titulu, čo sa však v predmetnom prípade nestalo, keďže tu tituly na prevod existovali a to mimo dispozície
obvineného. O nelegálnosti uvedených vkladov vlastníckeho práva nikdy nebolo rozhodnuté a z tohto
dôvodu sú nesprávne aj tvrdenia o pochybnostiach ohľadom vlastníckeho práva poľnohospodárskeho
družstva Z., ktorými argumentuje krajský súd. Jediný cieľ, ktorý obvinený svojim konaním sledoval (a
ktorý zo svojej úradnej povinnosti mal zodpovednosť zabezpečiť), bolo odstránenie protiprávneho stavu

spočívajúceho v nesprávnom a nezákonnom konaní - prerušení už niekoľko rokov trvajúcich vkladových
konaní pre reštitučné konania, predmetom ktorých však nebolo vyriešenie otázky vlastníckeho práva
k dotknutým pozemkom. V skutkoch uvedených pod bodmi II. a III. prvostupňového rozsudku podľa
názoruobvinenéhocelkomzjavneabsentujepopisjehoúmyslukonaťprotiprávnezaúčelomdosiahnutia
prospechu pre iného, a v skutku uvedenom pod bodom IV. tohto rozsudku sa dokonca ani nejednalo

o konanie týkajúce sa povolenia vkladu, išlo len o vykonanie záznamu (nezapísaného v zákonom
stanovenej lehote), ktorý nemá konštitutívny charakter, ale len deklaruje existujúci stav. Vzhľadom na
uvedené sú podľa obvineného napadnuté rozhodnutia oboch súdov založené na nesprávnej aplikácii
a výklade hmotnoprávnych ustanovení súvisiacich s právnymi následkami úkonov správnych orgánov
na úseku katastra nehnuteľností, a potom aj zistený skutok je nesprávne posúdený v zmysle Trestného

zákona.

V ďalšej časti svojho dovolania poukázal na § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej
službe, podľa ktorého vedúci štátny zamestnanec môže určovať a ukladať podriadenému štátnemu
zamestnancovi úlohy na vykonávanie štátnej služby a dávať mu na tento účel pokyny; na čl. 10 ods.

1 Organizačného poriadku Katastrálneho úradu v Žiline, podľa ktorého riaditeľ správy katastra riadi
a koordinuje činnosť správy katastra a pracoviska správy katastra, ak je zriadené a zodpovedá za
výkon štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností; a na v tom čase platný a účinný Služobný
poriadok ministerstva spravodlivosti zverejnený pod č. 14/2011, z ktorého vyplývajú povinnosti štátneho
zamestnanca, ako aj vedúceho štátneho zamestnanca (pričom katastrálny zákon nevylučuje použitie

týchto ustanovení). Z citovaných ustanovení vyplýva, že obvinený mal právo dávať poškodenej pokyny,
keďže bol jej nadriadeným - vedúcim štátnym zamestnancom a nebránila tomu ani skutočnosť,
že nebol oprávnený rozhodovať o návrhoch na vklad a zo žiadneho zákonného ustanovenia mu
explicitne nevyplývalo oprávnenie udeľovať pokyny vo vkladových konaniach. Žiadosť poškodenej o
udelenie pokynu od obvineného, ako má vo veci rozhodnúť, možno podľa neho vykladať aj ako súhlas

poškodeného v zmysle § 29 Tr. zák., keďže obvinená súhlasila s tým, aby jej dal vedúci zamestnanec
konkrétny pokyn, ako rozhodnúť. Až do tohto súhlasu (resp. žiadosti poškodenej) jej obvinený odmietol
dať akýkoľvek pokyn, pretože jej nechcel zasahovať do rozhodovania. Pokiaľ by súdy nekriticky prijali
závery Úradu geodézie, kartografie a katastra uvedené v protokole o vykonanej kontrole (aj keď v danej
veci nimi nie sú viazané), dospelo by to v krajnom prípade k tomu, že v zákone o štátnej službe alebo

v katastrálnom zákone by museli byť explicitne uvedené všetky druhy pokynov, ktoré môže vedúci
zamestnanec dávať podriadeným zamestnancom; v opačnom prípade by vždy konal nezákonne a jeho
riadiaca pôsobnosť by sa stala len obsolentným oprávnením bez možnosti jej realizácie.Naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. videl obvinený tiež v tom,
že konajúce súdy postavili svoje tvrdenie o nezákonnosti jeho pokynov sčasti na tom, že obvinený
nemal na ich udelenie zákonné oprávnenie, ako aj na tom, že postup poškodenej bol v predmetných

vkladových konaniach správny. Súdy však pri svojom rozhodovaní nezohľadnili skutočnosť, že
poškodená síce prerušila dotknuté vkladové konania do vyriešenia predbežnej otázky (právoplatného
skončeniareštitučnýchkonaní),avšakpredbežnáotázkavdanomprípadevôbecneexistovala.Samotná
poškodená tak vydala nezákonné rozhodnutia o prerušení niekoľko rokov trvajúcich vkladových konaní
pre neexistujúce reštitučné konania, čo mal potvrdiť svedok Ing. J.. Z tohto dôvodu mal súd tento

skutkový stav vyhodnotiť tak, že vkladové konania neboli právne účinne prerušené. Poškodená teda
sama zneužila svoju právomoc a preto bol obvinený ako jej nadriadený povinný požadovať od nej
odstránenie tohto protiprávneho stavu, čo konajúcemu súdu zakladalo povinnosť aplikovať na jeho
konanie ustanovenie § 28 ods. 1 Tr. zák.

Obvinený tiež načrtol otázku, či vôbec bolo možné uznať ho vinným z trestných činov vydierania a

zneužívania právomoci verejného činiteľa, ak od poškodenej požadoval, aby v predmetných konaniach
začala postupovať v súlade so zákonom a konala, keďže predmetné vkladové konania trvali namiesto
30 dní už viac ako 5 rokov, poškodená v nich vydala nezákonné rozhodnutia (s odvolaním sa
na nejestvujúce reštitučné konania), nerešpektujúc pritom skutočnosť, že reštitučné konania boli na
príslušnom úrade skončené. Paradoxne, za tento protiprávny stav, ktorý sa obvinený ako vedúci štátny

zamestnanec snažil napraviť, bol sám napadnutým rozsudkom odsúdený.

Poukázal tiež na skutočnosť, že poškodenú nenútil k niečomu, čo od nej nebol oprávnený požadovať a
rovnako ju nenútil neprimeranými prostriedkami (keďže dávanie pokynu podriadenému umožňuje § 11
zákona o štátnej službe). Obvinený len jediný krát vyslovene uviedol poškodenej, ako má rozhodnúť,

a to na jej opakovanú výslovnú žiadosť, preto nemožno hovoriť o protiprávnosti jeho konania a ani
o závažnosti konania v intenzite vyžadovanej § 10 ods. 2 Tr. zák. pre kvalifikáciu jeho konania ako
trestného činu.

Rovnako aj trvanie časového obdobia, v ktorom sa mal obvinený údajného protiprávneho konania

dopúšťať (od 28. marca 2011 do 9. januára 2012) nie je v napadnutom rozsudku odôvodnené, hoci práve
tento čas je jedným z osobitných kvalifikačných pojmov zločinu vydierania podľa § 189 ods. 2 písm. a)
Tr. zák. v spojení s § 138 písm. b) Tr. zák., a z tohto dôvodu obvinený nesúhlasí ani s touto právnou
kvalifikáciou jeho údajného protiprávneho konania.

Záverom obvinený namietol samotnú kvalifikáciu skutku obvineného v bode I. prvostupňového rozsudku
ako prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, keďže nemal právomoc rozhodovať na úseku
vkladového konania (na rozdiel od poškodenej). Z tohto dôvodu nemohol voči poškodenej vystupovať
ako verejný činiteľ na úseku vkladového konania a teda ani na tomto úseku zneužiť (resp. prekročiť)
svoju právomoc. Rovnako je prvostupňové rozhodnutie založené aj na nesprávnom posúdení priameho

úmyslu obvineného, keďže tento bol úprimne presvedčený o oprávnenosti svojho konania a právnom
nároku družstva. Pokiaľ zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa je zadováženie neoprávneného prospechu sebe alebo inému a súd uviedol, že úmysel
mal obvinený iba vo vzťahu k oprávnenému prospechu, tak právne posúdenie zisteného skutku je
chybné a tým zakladá naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Na základe uvedeného obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom vyslovil, že
rozsudkom Okresného súdu Námestovo z 15. apríla 2016, sp. zn. 6T/64/2013, a uznesením Krajského
súdu v Žiline z 9. novembra 2011, sp. zn. 2To/50/2016, a v konaní, ktoré im predchádzalo, bol porušený
zákon v ustanoveniach § 2 ods. 9 Tr. por. § 34 Tr. por. § 44 Tr. por., § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. v

spojení s § 138 písm. b), g), h), § 189 ods. 2 písm. b) v spojení s § 139 ods. 1 písm. h) Tr. zák., § 326 ods.
1 písm. b) Tr. zák. a § 14 Tr. zák. Zároveň navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok
Okresného súdu Námestovo z 15. apríla 2016, sp. zn. 6T/64/2013, spolu s uznesením Krajského súdu
v Žiline z 9. novembra 2011, sp. zn. 2To/50/2016, a prikázal Okresnému súdu Námestovo, aby vec v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Námestovo podaním zo dňa 28.
júla 2017. Vo svojom vyjadrení vo vzťahu k námietkam obvineného týkajúcim sa prekročenia právomoci
odvolacieho súdu prokurátor uviedol, že odvolací súd nikde vo svojom uznesení nepoužil formuláciu,ktorú by bolo možné považovať za pokyn na odsúdenie obvineného. Text odôvodnenia uznesenia
krajského súdu nevybočuje z hraníc prieskumnej povinnosti odvolacieho súdu v zmysle § 317 ods. 1
Tr. por. a obsahovo zodpovedá § 176 ods. 2 Tr. por. V danom prípade odvolací súd nebol v zmysle

§ 322 ods. 4 písm. a) Tr. por. oprávnený vo veci sám rozhodnúť. Odvolací súd rozhodoval o odvolaní
prokurátora, ktorého obsahom bola pomerne podrobná polemika s právnymi závermi okresného súdu.
Vzhľadom na to, že išlo o relevantné námietky, bol povinný sa s nimi náležite vysporiadať, bez ohľadu na
to, či jeho závery obvinenému prospeli alebo nie. Ak v rámci tohto odvolací súd dôsledne vytkol chyby v
hodnotení dôkazov, ktorých sa podľa jeho názoru prvostupňový súd dopustil (najmä nelogickosť záverov

a opomenutie viacerých, pre rozhodnutie veci dôležitých okolností), iba si tým plnil svoju zákonnú
povinnosť. Opačný postup by znamenal arbitrárnosť odvolacieho rozhodnutia a paradoxne aj porušenie
práva obvineného na obhajobu, pretože ani obvinený by sa v dostatočnom rozsahu nedozvedel, prečo
bolo jeho oslobodenie spod obžaloby zrušené a nemohol by tak účelne uplatňovať svoje práva uvedené
v § 34 ods. 1 Tr. por. Podľa názoru prokurátora, pokiaľ odvolací súd vyslovene neuvedie, že žiadne ďalšie
dokazovanie v danej veci nie je potrebné, v následnom konaní na prvostupňovom súde je prokurátorovi

a obvinenému daná možnosť navrhnúť ďalšie dôkazy. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 15. apríla
2016 vyplýva, že táto možnosť stranám konania daná bola, pričom obvinený navrhol iba bezprostredný
výsluch svedka Ing. J. ku skutočnostiam, či k 21. januáru 2011 boli na pozemkovom úrade listiny
odôvodňujúce prerušenie katastrálnych konaní sp. zn. V1033/07 a V1999/2006. Tento návrh bol súdom
logicky zamietnutý, pretože ak chcel obvinený preukázať dané skutočnosti, mal navrhnúť vyžiadanie si

listinných dôkazov od príslušného úradu (tieto však už boli založené v súdnom spise). Iné relevantné
návrhy na doplnenie dokazovania obvinený nemal.

K argumentom obvineného týkajúcim sa absencie hrozby inej ťažkej ujmy prokurátor uviedol, že tieto
boli dostatočným spôsobom vyvrátené na str. 15 napadnutého uznesenia odvolacieho súdu. Judikatúra

považuje za inú ťažkú ujmu vo vzťahu k trestnému činu vydierania už ujmu smerujúcu voči cti a dobrému
menu poškodeného a z toho vyplýva, že nedobrovoľnú stratu štátnozamestnaneckého pomeru možno
považovať za inú ťažkú ujmu (keďže právo občanov mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a
iným verejným funkciám je chránené aj ústavou). Prokurátor sa stotožnil s odvolacím súdom aj v tom,
že obavy poškodenej boli plne opodstatnené, keďže obvinený sa preukázateľne pokúšal dosiahnuť u

služobného úradu jej prepustenie a dokonca jej svojvoľne bránil vo výkone jej funkcie.

Vo vzťahu k námietkam obvineného týkajúcim sa neaplikovania princípu ultima ratio prokurátor uviedol,
že spôsob, akým sa súdy oboch stupňov vysporiadali s otázkou princípu ultima ratio je plne postačujúci
a zrozumiteľný, čo sa odrazilo aj v tom, že obvinený už túto skutočnosť v odvolaní nenamietal. V tejto

súvislosti prokurátor poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod č. 96, ročník 2014. Skutok, pre
ktorý bol obvinený uznaný za vinného, neobsahuje podľa názoru prokurátora skutočnosti, o ktoré by
bolo možné oprieť úvahy o subsidiarite trestnej represie.

Rovnako tak podľa prokurátora neobstoja ani námietky obvineného o tom, že jeho konanie nemožno
hodnotiť ako konanie v úmysle zadovážiť inému neoprávnený prospech. Je zrejmé, že vyhovenie návrhu
na povolenie vkladu prináša prospech konkrétnym účastníkom konania a niet pochýb o tom, že obvinený
tento cieľ svojim konaním sledoval. Obvinený zároveň vedel, že v predmetných vkladových konaniach
boli v predchádzajúcom období vydané rozhodnutia tak o povolení vkladu, ako aj o jeho zamietnutí,

pričom všetky tieto rozhodnutia boli v časti zrušené Katastrálnym úradom v Žiline na základe protestu
prokurátora, a v časti zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline na základe žaloby účastníkov;
rovnaké prípady sa pritom vyskytli aj v iných konaniach týkajúcich sa sporných nehnuteľností. Išlo o
pretrvávajúci problém Správy katastra O., čo muselo byť známe aj obvinenému a za daných okolností
poškodená rozhodla jediným spôsobom, ktorý jej zákon umožňoval. V tejto súvislosti sa prokurátor v

plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu, uvedenými na str. 13 -
16 a str. 17 - 19 napadnutého uznesenia.

V súvislosti s námietkami obvineného týkajúcimi sa skutočnosti, že poškodená ho sama požiadala o
stanovisko ako rozhodnúť, prokurátor poukázal na to, že obvinený uviedol len zlomok faktov, ktoré sa

mu hodili, ignorujúc všetky dokázané skutočnosti ako celok. Obvinený mal v čase spáchania skutku
dlhoročnéskúsenostisvýkonomvedúcichfunkciívštátnejspráveaztohtodôvodujepraktickynemožné,
aby nemal základné vedomosti o rozsahu svojich oprávnení, viazanosti súdnymi rozhodnutiami a
rozhodnutiami nadriadených orgánov o potrebe dodržiavať zásadu nestrannosti a pod. V konaní pritomnebol produkovaný žiaden dôkaz oslabujúci záver o konaní obvineného v priamom úmysle a samotné
skutkové okolnosti tento záver vylučujú.

Na základe uvedeného prokurátor záverom skonštatoval, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
c) Tr. por. v predmetnej veci naplnený nebol, keďže obvinenému nebola odňatá možnosť konať pred
súdom, a rovnako tak nezistil ani naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.,
keďže všetky v dovolaní namietané skutočnosti sú zahrnuté do opisu skutku, teda obvinený sa domáha
revízie zisteného skutku, čo však vecne stojí

mimo tohto dovolacieho dôvodu. V kontexte uvedených skutočností prokurátor navrhol, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol, a v prípade
prerokovania veci na verejnom zasadnutí dovolanie podľa § 392 ods. 1 Tr. por. zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) posúdil
vec najprv v zmysle § 382 Tr. por. a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným ako oprávnenou osobou

podľa § 369 ods. 2 písm. b) Tr. por., prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je prípustné (§ 368 ods. 2 písm. h) Tr. por.), v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1
Tr. por., po tom ako dovolateľ využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie),
o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Tr. por.) a v ktorom namietal aj v dovolaní uplatnené okolnosti
(§ 371 ods. 4 Tr. por.), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Tr. por. a s uvedením dôvodu

dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

Zároveň však najvyšší súd zistil, že dôvody dovolania subsumované obvineným pod dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 pís. i) Tr. por. spočívajúce v tom, že súd prvého stupňa mal a mohol mimoriadne
znížiť trest obvinenému a neurobil tak, zodpovedajú správne dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. h) Tr. por. a preto ich pod tento dovolací dôvod podradil.

Nezistiac dôvody pre odmietnutie dovolania podľa § 382 Tr. por. najvyšší súd viazaný jeho dôvodmi (§
385 ods. 1 Tr. por.) následne preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia,
proti ktorým bolo dovolanie podané, ako aj správnosť postupu konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo,

a dospel k záveru, že obvineným uvádzané dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), h) a i) Tr. por.
v posudzovanej veci nie sú preukázané (§ 392 Tr. por.).

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.:
K obvineným tvrdenému naplneniu tohto dovolacieho dôvodu najvyšší súd uvádza, že nesprávnym

právnymposúdenímzistenéhoskutkuvzmysle§371ods.1písm.i)Tr.por.sarozumienesprávneprávne
posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Podstatou
správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok ustálený v napadnutom
rozhodnutí súdu v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu niektorého z
trestných činov upravenú v Trestnom zákone, pričom len nesprávna subsumpcia je spôsobilá naplniť

uvedený dovolací dôvod.

Ako tiež vyplýva z judikatúry najvyššieho súdu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr.
por. konštrukcia a štruktúra jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až l) Tr.
por., resp. aj § 374 ods. 3 Tr. por. ustanovuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti

právoplatným rozhodnutiam súdu vo veci samej je určené na nápravu výslovne uvedených procesných
a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie preto nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení,
ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. je
daný v prípadoch, keď rozhodnutie súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebonanesprávnompoužitíinéhohmotnoprávnehoustanovenia.Toutoformuláciouzákonvyjadruje,že

dovolanie je určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú
v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností podľa noriem hmotného práva. Poukazovanie na
nesprávne skutkové zistenia, na ktorých je rozhodnutie založené, alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov
súdmi tento dovolací dôvod nenapĺňa (R 57/2007).

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových
zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Tento dovolací dôvod preto nemôže napĺňať ani
poukaz na to, že vykonaným dokazovaní nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného
činu. To totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nemožnoskúmať priamo, ale len sprostredkovane, t.j. tak, ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je
napokonobsahomskutkovejvetyrozhodnutia.Predmetomdovolaciehodôvodupodľa§371ods.1písm.
i) Tr. por. potom môže byť

už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej
súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nemožno
akokoľvek dopĺňať a meniť (stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. 3/2011).

Nesprávne právne posúdenie skutku ako jeden z dovolacích dôvodov sa vyskytuje predovšetkým v
popise skutku premietnutého do jeho následného právneho posúdenia - právnej kvalifikácie uvedenej v
dovolaním napadnutým výrokom konkrétneho rozhodnutia. V praxi najčastejšie ide o prípady, ak určitý
skutok bude napĺňať znaky inej skutkovej podstaty trestného činu, než ako je uvedené v napadnutom
rozhodnutí, prípadne daný skutok nebude napĺňať vôbec znaky žiadnej zo skutkových podstát trestného
činu.

Z podaného dovolania vo vzťahu k uvádzanému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr.
por. je zrejmé, že obvinený i napriek tvrdeniu nesprávneho právneho posúdenia skutku, napáda vlastne
zistený skutkový stav. Podstatou jeho dovolacej argumentácie totiž je, že poškodenú Y. k vykonaniu
vkladu do katastra nehnuteľností nenútil a rozhodne nie opakovane, nevyhrážal sa jej inou ťažkou ujmou

a nebol preukázaný z jeho strany priamy ani eventuálny úmysel ako znak subjektívnej stránky trestného
činu. Tiež nebol preukázaný z jeho strany úmysel zadovážiť inému subjektu neoprávnený prospech,
ako znak skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Sekundárnym
následkom uvedených chýb má byť potom následne nesprávna právna kvalifikácia, teda nesprávne
konštatovanie, že sa jedná o trestný čin.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí skutky ustálil v tom základnom rámci, že obvinený sa
bez zákonného oprávnenia v niektorých prípadoch pod hrozbou reálnej straty zamestnania opakovane
ukladal poškodenej Y. pokyny vydať príslušné rozhodnutia, pričom z pokynov bolo zrejmé, že poškodená
mala povoliť vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, s cieľom zaobstarať pre L. Z.

rozhodnutia, ktorými by bol protiprávne povolené vklady vlastníckeho práva, poškodenej neoprávnene
zakázal vykonávať funkciu vedúcej oddelenia zápisov práv k nehnuteľnostiam Správy katastra O. s
tým, že v opačnom prípade jej hrozil reálnou stratou zamestnania, bránil jej vo vykonávaní práce
neodovzdaním kľúčov od zamestnania a zablokovaním prístupu do počítača a napokon, že vyzval
poškodenúY.X.oprehodnoteniejejpredchádzajúcehopostupu,vtomsmere,abyvrozporesozákonom

uskutočnila zápis vlastníckeho práva záznamom do katastra nehnuteľností v prospech L. Z..

Súdy oboch stupňov teda mali jednoznačne za skutkovo preukázané, že obvinený opakovane a pod
hrozbou reálnej straty zamestnania ako inej ťažkej ujmy po dlhší čas nútil poškodenú Y., aby vykonala
zápis do katastra nehnuteľností a v úmysle zadovážiť prospech L. Z. prekročil svoju právomoc, pričom

konaní sa dopustil s úmyslom, aby bolo v rozpore so zákonom rozhodnuté o zápise majetkových práv
do katastra nehnuteľností.

Takto zisteným skutkovým stavom v jeho základnom rámci je najvyšší súd viazaný a nie je oprávnený
ho preskúmavať ani meniť (§ 371 ods. 1, písm. i) veta za bodkočiarkou Tr. por.).

V tejto súvislosti, z hľadiska viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom, je potrebné podrobnejšie
sa zmieniť o definícii pojmu „skutok“. Terminus technicus „skutok“ nie je vyčerpávajúco definovaný ani v
Trestnom zákone, ani v Trestnom poriadku, pričom vymedzenie bolo ponechané tak teórii, ako i súdnej
praxi. Vo všeobecnom význame je pod pojmom skutok možné rozumieť určitú udalosť vo vonkajšom

svete, spočívajúcu v konaní fyzickej osoby. Nie každý skutok je trestným činom, avšak na druhej strane
každý trestný čin je zároveň skutkom. Skutkom je preto súhrn opísaných okolností a nie ich právne
posúdenie. Na to potom nadväzuje termín „jednota skutku“ ako hmotnoprávny pojem a termín „totožnosť
skutku“ ako pojem procesnoprávny.

V danom prípade teda súhrn opísaných okolností v rozhodnutiach oboch súdov že obvinený opakovane
a pod hrozbou reálnej straty zamestnania ako inej ťažkej ujmy po dlhší čas nútil poškodenú Y., aby
vykonala zápis do katastra nehnuteľností a v úmysle zadovážiť prospech L. Z. prekročil svoju právomoc,
pričom konaní sa dopustil s úmyslom, aby bolo v rozpore so zákonom rozhodnuté o zápise majetkovýchpráv do katastra nehnuteľností - tvorí skutok a takto zisteným skutkom je najvyšší súd, ako súd dovolací,
viazaný.

Ak by najvyšší súd na základe podaného dovolania skúmal, či bola v napadnutom konaní vykonaným
dokazovaním preukázaná subjektívna stránka trestného činu (úmysel), jednalo by sa o revíziu
skutkových zistení súdov oboch stupňov, čo nemôže byť predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. i) Tr. por. Subjektívna stránka trestného činu totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k
spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. ako sa

navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré je napokon obsahom skutkovej vety rozhodnutia. Predmetom
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. e) Tr. por. potom môže byť už len nesprávne právne
posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia, ale nikdy samotné skutkové zistenia,
ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akýmkoľvek spôsobom dopĺňať a meniť (pozri rozhodnutie NS
SR č. R 3/2011). Zároveň je v tejto súvislosti pripomenúť i to, že nesprávnosť právnych úvah v dovolaním
napadnutých rozhodnutiach nie je dôvodom na konštatovanie splnenia dovolacieho dôvodu uvedeného

v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ak skutková veta výroku o vine zodpovedá podľa hodnotenia dovolacieho
súdu použitej právnej kvalifikácii (pozri rozhodnutie NS SR č. R 49/2013).

Ako už bolo vyššie uvedené, obvinený v tejto súvislosti namietal predovšetkým absenciu úmyslu vo
vzťahu k spáchaným trestným činom, frekvenciu deliktného konania či absenciu hrozby inou ťažkou

ujmou a absenciu konania spočívajúceho v prekročení právomoci. I keď ním uvádzané okolnosti môžu
mať sekundárne vplyv na právnu kvalifikáciu, primárne však ide o otázky skutkové, ktorých správnosť
zistenia nie je oprávnený najvyšší súd v tomto prípade posudzovať. Toto konštatovanie sa rovnako
vzťahuje i na tvrdenie obvineného, že jeho konanie bolo možné aplikovať pod ustanovenie § 28 Tr. zák.
- teda posúdiť ho ako výkon práva a povinnosti. V skutku tak ako bol súdmi zistený sa jednoznačne

konštatuje, že obvinený svoje oprávnenia „prekročil“ a preto skúmanie či to tak bolo, by znamenalo
skúmanie správnosti a úplnosti zisteného skutku, čo dovolací súd nemôže.

Vo vzťahu k tvrdeniu obvineného, že žiadosť poškodenej o pokyn, ako má rozhodnúť, je možné
považovať za okolnosť vylučujúcu protiprávnosť vo forme súhlasu poškodeného podľa § 29 Tr. zák.

musí najvyšší súd uviesť, že tu ide zo strany obvineného o nepochopenie zmyslu tohto inštitútu. Súhlas
poškodeného v zmysle zásady volenti non fit iniuria ospravedlňuje čin, ktorý by bol za iných okolností
činom protiprávnym. Súhlas poškodeného má totiž zvyčajne charakter právneho úkonu (väčšinou
dvojstranného, nie je však vylúčený ani jednostranný), z ktorého musí vyplývať vyjadrenie súhlasu
poškodeného s určitým budúcim dejom, samozrejme za splnenia aj iných okolností. V danom prípade

však poškodená v stave „bezradnosti“, pri rezervovanosti svojej skutočnej vôle, požiadala obvineného
o pokyn ako má konať a nevyjadrila žiadnym spôsobom súhlas s budúcim dejom.

Ak teda obvinený poukazuje na nesprávne zistený skutkový stav, musí najvyšší súd uviesť, že namietať
nesprávne zistený skutkový stav a pochybenia s tým spojené, môže v dovolaní účinne len minister

spravodlivosti (§ 371 ods.3 Tr. por.). Na podanie dovolania v tomto smere môže dať obvinený ministrovi
spravodlivosti podnet.

K odvolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.:
Naplnenie tohto odvolacieho dôvodu vidí obvinený predovšetkým v tom, že odvolací súd v prvom

(zrušujúcom) uznesení úplne odňal súdu prvého stupňa priestor pre hodnotenie dôkazov podľa
vlastného uváženia a absolútne preurčil, ako má vo veci samej rozhodnúť. Poukázal na to, že odvolací
súd dal súdu prvého stupňa pokyn, k akým záverom má pri hodnotení jednotlivých dôkazov prísť.
Odvolací súd riadne tiež nezdôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým odmietol aplikáciu zásady ultima ratio
v danom prípade, čím mal porušiť právo obvineného na obhajobu. Rovnako vidí obvinený porušenie

svojho práva na obhajobu postupom súdu prvého stupňa, ktorý odmietol vykonať ním navrhovaný
výsluch svedka Ing. J.. Tiež nesprávnym vyhodnotením právnych účinkov rozhodnutí a úkonov vtedajšej
správy katastra zo strany oboch súdov malo prísť k porušeniu práva obvineného na obhajobu.

Ako vyplýva i z judikatúry najvyššieho súdu, odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní môže súdu prvého

stupňa vytknúť chyby pri hodnotení dôkazov, nie je však oprávnený dávať mu záväzné pokyny, k
akým záverom má dôjsť pri hodnotení jednotlivých dôkazov, ani to aké celkové skutkové zistenia má
urobiť. Je oprávnený iba na to, dať súdu prvého stupňa záväzné pokyny znovu vykonať dôkazy alebo
vykonaťnovédôkazy(uznesenieNSSRsp.zn.:6Tdo/27/2012).Zároveňjevšakpotrebnétejtosúvislostipoukázať na špecifickú situáciu v prípade, ak súd prvého stupňa po riadne a v potrebnom rozsahu
vykonanom dokazovaní obvineného spod obžaloby oslobodí z dôvodu, že skutok nepovažuje za trestný
čin. V danom prípade potom ak odvolací súd s názorom súdu prvého stupňa nesúhlasí, nemôže sám

s poukazom na ustanovenie § 322 ods. 4 písm. a) Tr. por. uznať obžalovaného za vinného, ak sa
domnieva že skutkom boli naplnené zákonné znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Ak
teda voči vykonanému rozsahu dokazovania nemá výhrady, výhrady však smerujú výlučne len proti
právnej kvalifikácii, môže odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviesť súdu prvého stupňa, v
čom vidí pri právnych úvahách súdu prvého stupňa pochybenia, nesmie však výslovne a bez možnosti

prípadného odchýlenia záväzne nariadiť, ako má súd prvého stupňa rozhodnúť. V danej situácii navyše
nie je potrebné súdu prvého stupňa väčšinou nariadiť doplnenie dokazovania, prípadne zopakovanie už
vykonaných dôkazov, súdu prvého stupňa nemá však byť odňatý voľný priestor na prípadné doplnenie
či zopakovanie dokazovania.

V uvedenom prípade odvolací súd v rozhodnutí sp. zn. 2To/42/2015 zo dňa 15. júla 2015 síce uviedol,

že sa nestotožnil s vecným a právnym vyhodnotením dôkazov súdom prvého stupňa a na rozdiel od
neho považuje žalované skutky za trestné činy, zároveň však podľa najvyššieho súdu ponechal súdu
prvého stupňa dostatočný priestor na nové autonómne rozhodnutie.

V prvom rade je potrebné poukázať na to, že odvolací súd sa v zrušujúcom uznesení síce nestotožnil

s dôvodmi oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. por., zároveň však nevylúčil, že by po
prípadnom prehodnotení dôkaznej situácie mohlo prísť k oslobodeniu spod obžaloby podľa § 285 písm.
a) Tr. por. Žiadnym spôsobom zároveň neodňal súdu prvého stupňa autonómny priestor, aby prípadne
dokazovanie doplnil. Najvyšší súd dáva v tomto smere do pozornosti, že i obhajca obžalovaného na
hlavnom pojednávaní dňa 15. apríla 2016 sám uviedol, že krajský súd v zrušujúcom uznesení sp. zn.:

2To/42/2015 z 15. júla 2015 predpokladá i vykonanie ďalšieho dokazovania (strana 2 dolu zápisnice z
hlavnéhopojednávanianač.l.766spisu).Aktedaobvinenývdovolanítvrdínaopak,žekrajskýsúdodňal
súdu prvého stupňa možnosť pre hodnotenie dôkazov podľa vlastného uváženia a absolútne preurčil,
ako má vo veci samej rozhodnúť, jedná sa o kontradikciu v jeho tvrdení.

Napokon obžalovaný i doplnenie dokazovania navrhol, čo mu však vo svojej autonómnej pôsobnosti
súd prvého stupňa odmietol. Možnosť doplniť dokazovanie, či autonómne rozhodnúť, nebola teda
súdu prvého stupňa postupom odvolacieho súdu vôbec dotknutá. V danom prípade teda odvolací
súd výslovne neuložil súdu prvého stupňa pokyn, v akom smere má rozhodnúť. Samotné rozhodnutie
súdu prvého stupňa, ktorým nebolo vyhovené návrhu obvineného na doplnenie dokazovania, nemožno

považovať za porušenie práva na obhajobu, pretože súd vlastnou úvahou určuje obsah a rozsah
dokazovania a voľbu použitých dôkazných prostriedkov, všetkým dôkazným návrhom teda nie je povinný
vyhovieť (R 7/2011).

Vo vzťahu k ne/aplikácii zásady ultima ratio v danom prípade musí najvyšší súd uviesť, že obvinený bol

uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu v súbehu s pokračovacím prečinom. K aplikácii
zásady ultima ratio v trestnom práve možno uviesť, že ak páchateľ svojim konaním naplní zákonné
znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu
vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo "ultima ratio" možno
uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle

platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod
č. 96/2014). Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že aplikácia zásady ultima ratio prichádza do úvahy len
výlučne pri prečinoch a nie je možné ho aplikovať, ak sa jedná o zločin. V danom prípade neprichádzala
aplikácia uvedenej zásady vo vzťahu k celej trestnej činnosti preto do úvahy.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. (pôvodne obvineným subsumovaným pod
§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.):
Podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. možno dovolanie podať, ak bol uložený trest mimo
zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prerokúvaný

trestný čin nepripúšťa.

Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu vidí obvinený v tom, že súd prvého stupňa nepostupoval podľa
ustanovenia § 39 Tr. zák. a neuložil mu mimoriadne znížený trest, hoci tak urobiť mal a mohol.K tomuto tvrdeniu obvineného je potrebné uviesť, že hmotnoprávne ustanovenie § 39 Tr. zák. (resp. §
40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006) o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody svojou

povahou a významom sa primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a
jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. a nasl. a na rozdiel od ustanovení § 41, § 42
(o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu) alebo ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák., ktoré
sú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť pod "nesprávne použitie iného
hmotnoprávneho ustanovenia", zakladajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Pokiaľ

nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno
výrok o treste nepadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Tr. por. a § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom
a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim a k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu
potom vyplýva, že samotný výrok o treste okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej

povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale
len prostredníctvom špeciálneho dovolacieho dôvodu, ktorý sa viaže k takému výroku. Dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. nie je naplnený tým, že obvinenému nebol uložený trest za použitia
§ 39 Tr. zák. (resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006), v dôsledku čoho uložený trest má
byť neprimeraný lebo pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest

vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu
stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Nepoužitie
ustanovenia § 39 Tr. zák. resp. § 40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 nezakladá žiadny
dovolací dôvod (pozri stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod č. 5/2011).

V danom prípade najvyšší súd zistil, že uložený trest zodpovedá všeobecným podmienkam na ukladanie
trestov upravených v ustanoveniach §§ 32, 34, 36, 37, 38 Tr. zákona v spojení s výmerou rozpätia trestu
v konkrétnej skutkovej podstaty. Obvinenému bol uložený druhovo prípustný trest (trest odňatia slobody)
a to vo výmere v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Samotné neaplikovanie postupu podľa §
39 Tr. zák. nezakladá naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej
veci nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané ustanovením § 371 ods. 1 písm. c), h), i) Tr. por.,
preto dovolanie obvineného Ing. Y. X. podľa § 392 ods. 1 Tr. por. na verejnom zasadnutí zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.