Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce, Zmeňujúce… Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/134/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215210943
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2215210943.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: T. X., nar. XX.X.XXXX, bytom
X., P. W. XXXX/XX, zastúpeného spoločnosťou: LG Legal, s.r.o., IČO: 47 255 692, so sídlom
Bratislava, Seberíniho 9, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č. k. 12C/299/2015-172 zo dňa 30. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobcu proti vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej

inštancie o d m i e t a.

II. Napadnutý zamietajúci výrok m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.126,49
Eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v sume 651,76 Eur potvrdzuje a vo zvyšnej
časti vrátane závislého výroku o náhrade trov konania r u š í a v zrušenom rozsahu v r a c i a
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v podaní) súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi
3.300,54 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol, žiadnej zo strán

nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods.
1, § 6 ods. 1, § 8 ods. 6 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, ods. 3, ods. 4, § 18 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len
zákon o zodpovednosti za škodu), § 134 ods. 2 Zákonníka práce, s poukazom na procesné ustanovenia
§ 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že uznesením zo dňa 28.8.2006 bolo začaté Okresným
riaditeľstvom PZ v Dunajskej Strede, Úradom justičnej a kriminálnej polície, odborom skráteného
vyšetrovania vo veci sp. zn. ORP-1041/OSV-DS-2006 trestné stíhanie pre prečin poškodzovania cudzej
veci (po zmene právnej kvalifikácie vyňatý), prečin hanobenia národa, rasy a presvedčenia a prečin
podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti a ďalším uznesením z toho
istého dňa vznesené obvinenie voči žalobcovi, v ktorom sú mu kladené za vinu tri skutky, proti ktorému

podal žalobca ako obvinený sťažnosť. Uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. Tp 62/06
zo dňa 31.8.2006 bol žalobca ako obvinený vzatý do väzby (počnúc dňom 28.8.2006) z dôvodu
obavy z pokračovania v páchaní obdobnej trestnej činnosti, pričom podľa zápisnice o
výsluchu žalobcu predchádzajúceho vzatiu do väzby uviedol, že tvrdenia v návrhu na vzatie do väzbysú pravdivé (práva podať sťažnosť sa vzdal). Uznesením zo dňa 6.12.2016 bol prepustený z väzby
na slobodu. Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 1T/199/2007-233 zo dňa 4.6.2008
bol žalobca ako obžalovaný uznaný za vinného zo spáchania všetkých troch skutkov a spôsobenia

škody vo výške celkom 5.785,20 Sk (pre poškodenie a odcudzenie dopravnej značky). Rozsudkom
Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 1T/199/2007-313 zo dňa 4.5.2011 bol žalobca spod obžaloby
oslobodený, v odôvodnení ktorého je okrem iného konštatované, že aj keď bolo preukázané, že
obžalovaný za vinu mu kladené skutky spáchal, nejedná sa o konštatovaný prečin hanobenia národa,
rasy a presvedčenia alebo prečin podnecovania k rasovej a etnickej nenávisti pre absenciu priameho

úmyslu, ide o priestupok, keď objektom útoku bola maďarská národnostná menšina, nebola tu však
naplnená objektívna stránka prečinu spočívajúca vo verejnosti, skutky nie sú trestnými činmi. Krajský
súd v Trnave ako súd odvolací uznesením č. k. 6To/81/2011-326 zo dňa 12.1.2012
zamietol odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku a v odôvodnení rozhodnutia okrem iného
konštatoval, že prejavy na internete (prostredníctvom e-mailovej pošty) nie sú verejnou, ale privátnou
komunikáciou, jediným usvedčujúcim dôkazom voči obžalovanému ohľadne jeho konkrétnych prejavov

na internete je jeho výpoveď a tu ide o dôkaz nezákonný, a teda nepoužiteľný, z dôvodu zásahu
príslušníka polície do skutkového deja. Dňa 22.12.2014 žalobca podal žalovanému žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody za stratu na zárobku vo výške 1.951,72 Eur, trov právneho
zastúpeniavkonaní, vktorombolovydanénezákonnérozhodnutiuvovýške3.285,66Eur,nemajetkovej
ujmy vo výške 200.000,- Eur (súd prvej inštancie opomenul uviesť aj sumu 36,75 Eur za úhradu

odvodov zamestnávateľovi poznámka odvolacieho súdu). Podľa pracovného posudku zamestnávateľa
žalobcu vystaveného dňa 5.9.2006 žalobca u dotyčného zamestnávateľa pracoval od marca 2006 v
trvalom pracovnom pomere, pridelenú prácu vykonával zodpovedne, včas a dôsledne. Zamestnávateľ
potvrdením zo dňa 13.3.2012 špecifikoval príjmy žalobcu za obdobie od januára 2006 do februára
2012, pričom za obdobie mesiacov august až november 2006 vykázal nulový príjem žalobcu čl. 35,

čl. 82). Podľa lekárskej správy zo dňa 21.10.2006 bola matke žalobcu diagnostikovaná reakcia na
ťažký stres a odporúčaná s poukazom na významnú emočnú záťaž psychiatrická dispenzarizácia, nebol
vyjadrený depresívny syndróm ani známky psychotickej poruchy. Podľa správy psychiatra z 17.4.2007
trpí matka žalobcu zmiešanou úzkostnou a depresívnou poruchou. Dokladmi vystavenými advokátom
(obhajcom) Mgr. Evou Bognárovou tento vykázal žalobcovi vyúčtovanie úkonov právnej služby v období

od 7.9.2006 do 31.5.2007 v sume 27.684,50 Sk/918,96 Eur (správne suma 42.684,50 Sk/1.416,87 Eur
poznámka odvolacieho súdu), k tomu predložil doklad o úhrade zálohy vo výške 15.000,- Sk/497,91 Eur
dňa 18.9.2006; v období od 1.1.2008 do 31.12.2008 v sume 22.743 Sk/754,93 Eur, k tomu doklad o
úhrade v sume 755,01 Eur dňa 16.1.2009; v období od 1.1.2009 do 12.1.2012 v sume 1.113,78
Eur a k tomu doklad o úhrade vyúčtovanej čiastky zo dňa 26.1.2012. Podľa čestného prehlásenia zo

dňa 19.11.2015 vystaveného matkou žalobcu trovy právneho zastúpenia vyúčtované v trestnom konaní
zaplatila advokátke práve matka žalovaného a žalobca jej následne zaplatenú sumu uhradil (čl. 74).

4. Prvoinštančný súd právne uzavrel, že žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku doručenej
žalovanému si uplatnil nárok z dvoch ním tvrdených nezákonných rozhodnutí, a to uznesenia o vzatí

do väzby a následného v poradí prvého rozsudku vydaného v trestnej veci, ktorým okresný súd uznal
žalobcu za vinného. V priebehu súdneho konania dispozitívnym úkonom zmenil titul
svojho nároku a namiesto rozsudku určil za nezákonné rozhodnutie, z ktorého mu mal vzniknúť nárok
na náhradu škody uznesenie o vznesení obvinenia. Uvedené rozhodnutie však nebolo predmetom
žiadosti o predbežné prejednanie nároku, čo je však predpoklad pre uplatnenie nároku z tohto

rozhodnutia na súde a preto pre túto absenciu okresný súd v tejto časti nárok žalobcu zamietol. V ďalšom
sa zaoberal nárokom žalobcu na náhradu škody (už len) z nezákonného rozhodnutia - uznesenia o
vzatí do väzby. Tu s poukazom na ustálenú judikatúru okresný súd dospel k záveru, že nárok žalobcu
daný je. K posúdeniu dôvodov, pre ktoré by tu nárok nebol daný v zmysle § 8 ods. 6 zákona okresný
súd uzavrel, že (negatívny) predpoklad nebol naplnený, keď nemožno pripísať na ťarchu žalobcovi,

že nepodal sťažnosť proti rozhodnutiu o vzatí do väzby. Štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za
konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca.

5. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody v sume 5.274,13 Eur a na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 200.000,- Eur. Majetková škoda a nemajetková ujma mala byť

žalobcovi spôsobená nezákonným rozhodnutím - uznesením o vzatí do väzby. Problematiky § 17
zákona o zodpovednosti za škodu sa v súvislosti s posudzovanou vecou sa dotkli dve novely (zákonom
č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2009 a zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013).
Prvá novela obsahovala prechodné ustanovenie (§ 27b ods. 1), podľa ktorého zodpovednosť za škoduspôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za nesprávny úradný
postupprednadobudnutímúčinnostitohtozákona,sariadipredpismiúčinnýmido31.12.2008. Vdruhom
prípade novela neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. V posudzovanej veci tak uznesenie o

vznesení obvinenia ako aj uznesenie o vzatí do väzby boli vydané v roku 2006. Právo poškodeného na
náhradu škody vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby bez ohľadu na to,
že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok (tu oslobodenie obžalovaného).
Preto okresný súd aplikoval na danú vec právnu úpravu účinnú do 31.12.2012 (obdobne rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/144/2015)

6.Knáhradeškodysiuplatnilžalobcanáhradumzdyzaobdobiejehodržaniavoväzbevrátanežalobcom
zaplatených odvodov a náhradu za vynaložené trovy právneho zastúpenia počas celého obdobia trvania
trestného stíhania. K náhrade mzdy predložil potvrdenie zamestnávateľa o výške mzdy za obdobie od
februára 2006 do decembra 2008. Výpočet náhrady mzdy upravuje pre pracovnoprávne účely Zákonník
práce v ustanovení § 134 ods. 2, ktoré okresný súd analogicky použil.

Priemerná mzda žalobcu predstavovala 15.333,67 Sk (508,98 Eur) mesačne, čo za 101 dní (3,33
mesiaca) strávených vo väzbe predstavuje 51.061,12 Sk, t. j. 1.694,92 Eur, ktorú žalobcovi priznal.
Zaplatenie odvodov, uplatnených žalobcom žalobca nejakým spôsobom nepreukázal. Ďalej priznal
žalobcovi trovy právneho zastúpenia výlučne za úkony súvisiace s väzobným stíhaním, nakoľko iba tieto
úkony a z nich vyplývajúce trovy boli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, z ktorého okresný

súd nárok priznáva, keďže v súvislosti s vedením trestného stíhania po celé obdobie sa okresný súd
(poukaz na odseku 26 odôvodnenia napadnutého rozsudku), nezaoberal pre absenciu predbežného
prerokovania nároku. V súvislosti s úkonmi právnika vzťahujúcimi sa k väzbe boli vyúčtované úkony
faktúrou č. 2007/048, a to návšteva obvineného a prevzatie prípadu, vyúčtované po 1.365,- Sk, čo
predstavuje 2.730 Sk, t. j. 90,62 Eur, ktorú žalobcovi priznal. Vo zvyšku nárok na náhradu majetkovej

škody zamietol (3.488,59 Eur pozn. odvolacieho súdu).

7. Ďalej uzavrel, že pred začatím trestného stíhania v roku 2006 bol žalobca bezúhonný, riadne
zamestnaný, udržiaval partnerský vzťah, obmedzením osobnej slobody bol chod jeho pracovného
a súkromného života narušený. V konaní žalobca však podľa názoru okresného súdu nepreukázal

významnú závažnosť následkov väzby, ktoré mali vzniknúť poškodenému v jeho súkromnom živote
alebo v spoločenskom uplatnení. Väzba nemala vplyv na jeho prácu a pracovné zaradenie, nebolo
preukázané, že vzťah, ktorý udržiaval, bol perspektívny, pričom záležitosti, ktoré nemohol riešiť podľa
svojho tvrdenia žalobca pre trvanie trestného stíhania a väzbu, lebo „nevedel, ako sa to všetko nakoniec
skončí“ (napríklad bytová otázka, úver), nevyriešil ani doteraz, čo opäť nepreukazuje významný zásah.

Vo všeobecnosti však treba uviesť, že každé trestné stíhanie je záťažou pre obvineného a zasahuje do
súkromného a osobného života každého jednotlivca, jeho cti a dobrej povesti a ani oslobodzujúci
rozsudok nálepku trestne stíhaného, dokonca väzobne, zo stíhanej osoby nezmaže. Okresný súd má
zato, že v prípade neoprávneného držania žalobcu vo väzbe nepostačuje iba konštatovanie porušenia
práva, ale je tu daný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca bol totiž preukázateľne po dobu 101

dní obmedzený na slobode. S ohľadom na uvedené považoval za primerané zadosťučinenie priznanie
sumy 15,- Eur za každý deň väzby, čo predstavuje 1.515,- Eur, ktorú žalobcovi priznal. Vo zvyšku nárok
žalobu zamietol (198.485,- Eur poznámka odvolacieho súdu).

8. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku

tak, že žiadnej strane nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže po procesnej stránke boli strany
úspešné približne v rovnakom rozsahu.

9. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca, ktorým navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, priznať mu trovy právneho zastúpenia vzniknuté v súvislosti

s predbežným prerokovaním jeho nároku na náhradu škody, na súde prvej inštancie a odvolacom
súde s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým,
že sa nestotožňuje so stručným odôvodnením zamietajúceho výroku, že rozhodnutie však nebolo
predmetom žiadosti o predbežné prejednanie nároku, čo je však predpoklad pre uplatnenie nároku z
tohto rozhodnutia na súde a preto pre túto absenciu súd v tejto častí nárok žalobu zamietol, nakoľko

súd prvej inštancie Uznesením č. k. 12C 299/2015-134 pripustil zmenu žaloby, avšak v odôvodnení
rozsudku sa nijakým spôsobom nevysporiadal s tým, prečo po pripustení zmeny žaloby, nárok žalobou
v tejto časti zamietol. V žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (doručená
žalovanému dňa 22.12.2014) bol opísaný celý skutkový stav, z ktorého jednoznačne vyplývalo, čohosa v žiadosti o predbežné prerokovanie domáha. Žalovaný mal posudzovať žiadosť ako celok, nie
podľa označenia rozhodnutí, ktoré žalobca v žiadosti uviedol. Ak žalovaný považoval žiadosť za neúplnú
alebo nejasnú, mal dve možnosti a to: ak mal žalovaný za to, že žiadosť o predbežné prerokovanie

nemá všetky náležitosti, bol povinný vyzvať poškodeného na odstránenie nedostatkov (nebolo dané).
A v prípade, ak mal za to že nebol v celom rozsahu príslušný na prejednanie nároku žalobou, bol
žalovaný povinný už žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v nepríslušnej
časti postúpiť príslušnému orgánu a upovedom o tom žalobcu. Keďže Žalovaný sa k predbežnému
návrhu žalobcu na prerokovanie jeho nároku nijako nevyjadril a ani nepostúpil žiadosť' žalobcu inému

orgánu, má za to, že žalovaný nesplnil svoju zákonnú povinnosť, a teda je práve žalovaný pasívne
legitimovaným aj vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej žalobcovi uznesením o
vznesení obvinenia. Samotný návrat žalobcu do zamestnania, po tom, ako bol prepustený z väzby, bol
pre žalobcu traumatizujúci, nakoľko kolegovia v práci neverili a stránili sa kontaktu s ním; neoprávneným
trestným stíhaním žalobcu bola zasiahnutá aj najbližšia rodina žalobcu. Matka žalobcu mala v dôsledku
trestného stíhania žalobcu psychické problémy a nevedela sa vyrovnať s tlakom okolia, ktorý bol na

ňu v tom čase vyvíjaný, čo vyústilo až do toho, že sa matka žalobcu dňa 21.10.2006 pokúsila o
samovraždu, následne bola liečená v psychiatrickej ambulancii. Žalobca ťažko psychicky znášal, že
jeho väzba spôsobila jeho najbližšej rodine vážne zdravotné problémy, finančné problémy a výrazne
zasiahla do ich životov, o to viac na žalobcu negatívne vplývala skutočnosť, že všetky uvedené ťažkosti
spojené s jeho väzbou boli neprimerané závažnosti skutku, ktorý sa mu kládol za vinu. Na výšku

nemajetkovej ujmy má jednoznačne vplyv o.i. aj dĺžka trestného stíhania, nakoľko táto spôsobuje
predlžovanie stavu neistoty účastníka takéhoto konania (poškodeného). V prípade žalobcu táto neistota
trvala šesť rokov, nehovoriac o tom, že žalobcove konanie, ktoré sa prejednávalo v trestnom konaní,
nikdy nedosiahlo intenzitu trestného činu a taktiež nikdy neboli dané dôvody väzby. Nemôže sa stotožniť
s časťou vyhovujúceho výroku v odseku 34 odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúci sa priznania

nemajetkovej ujmy 15,- Eur a okresným súdom priznaný nárok vo výške 15,- Eur za deň väzby je viac
než neprimeraný. Nesúhlasí s výpočtom náhrady mzdy a ani so skutočnosťou, že súd prvej inštancie
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 90,62,- Eur a nepriznal nárok za
zaplatené odvody zamestnávateľovi. Osobná sloboda žalobcu mu bola obmedzená (od 28.8.2006 od
18.20 hod., bol prepustený dňa 22.12.2006) nie 101 dní, tak ako uvádza súd prvej inštancie v rozsudku,

ale 107 dní (a teda okresným súdom priznaná výška nároku za náhradu mzdy a aj nemajetkovej ujmy
je nesprávne vypočítaná, avšak napriek tomu ju považuje žalobca za neprimeranú). Nesúhlasí s
kvantifikáciou výšky ujmy za jeden deň, ale trvá na tom, aby bola jeho ujma posudzovaná ako celok.
Aktuálna právna úprava zákona o zodpovednosti za škodu síce limituje náhradu nemajetkovej ujmy (ust.
§ 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu), avšak predmetné ustanovenie je účinné od 1.1.2013,

pričom žalobcovi vznikla škoda ako aj samotný nárok na jej uplatnenie (právoplatnosť oslobodzujúceho
rozsudku nastala dňa 12.1.2012) v čase, keď ešte nebolo účinné predmetné ustanovenie zákona o
zodpovednosti za škodu (rozsudok NS ČR sp.zn. 30Cdo 4091/2011, sp.zn. 30Cdo 2357/2010). Prílohou
faktúry č. 2007/048 bolo zúčtovanie nákladov na právne zastúpenie za obdobie 7.9.2006 do 31.5.2017,
pričom z predmetného vyúčtovania vyplýva, že právny zástupca žalobcu v trestnom konaní urobil

oveľa viac úkonov týkajúcich sa väzby a tieto žalobcovi vyúčtoval, a to: 1. rokovanie s matkou 6.9.
a 7.9.2006; 2. návšteva v Leopoldove 7.9.2006; 3. prevzatie prípadu -13.9.2006 - podania; 4. podanie
na Generálnu prokuratúru 13.9.2006; 5. nazretie do spisu Dunajská Streda 18.09.2006; 6. sťažnosť proti
uzneseniu súdu o vzatí do väzby 19.9.2006; 7. žiadosť' o prepustenie z väzby zo dňa 20.10.2006;
8. výsluch svedka - poškodeného X. v Leopoldove:9. opätovný podnet na Generálnu prokuratúru

23.11.2006;10.sťažnosťnapostupOSDSnaMSSR;11.pojednávanieoprepustenízväzby6.12.2006.
Okresný súd mal priznať žalobcovi trovy minimálne za 11 úkonov, ktoré sa priamo týkali väzby, taktiež
náhradu hotových výdavkov, cestovných výdavkov a náhradu za stratu času právneho zástupcu žalobcu
v trestnom konaní. Pričom okresný súd nielenže nesprávne vypočítal priznanú výšku trov právneho
zastúpenia, ale aj v ostatnej časti trov právneho zastúpenia v trestnom konaní vec nesprávnej právne

posúdil, keď tieto trovy nepriznal. Žalobca strávil vo väzbe 107 dní a nie 101 dní, žiada náhradu mzdy
vo výške 1.951,72 Eur ako aj náhradu odvodov 36,75 Eur (1.107,- Sk), ktorej vznik nemá žalobca ako
preukázať, iba svojím tvrdením. Nesúhlasí s výrokom o náhrade trov konania, keď má za to, že v danom
prípade posudzovanie miery úspechu a/alebo neúspechu nie je správne a má za to, že mu mali byť
priznané trovy konania.

10. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný výlučne výroku o náhrade trov konania, ktorý
navrhol zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a priznať žalovanému voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 96,78 % s poukazom na § 365 ods.1 písm. b), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že rozhodnutie v časti o nároku na
náhradu trov konania je vecne nesprávne, nedostatočne odôvodnené (zmätočné). Žalobca si svoj nárok
uplatnil v celkovej výške 205.274,13 Eur, pričom žalobca osvedčil dôvodnosť svojho nároku do výšky

3.300,54 Eur a vo zvyšnej časti predstavujúcej čiastku 201.973,59 Eur okresný súd nárok vyhodnotil
ako nedôvodný a žalobu zamietol. Pomer úspechu žalobcu vzhľadom k výsledku konania pred súdom
prvej inštancie predstavuje 1,61%, pričom pomer úspechu žalovaného predstavuje 98,39%. Tzv. čistý
pomer úspechu žalovanej potom predstavuje 96,78%. Posúdenie nároku na náhradu škody síce závisí
od úvahy súdu, a v zmysle aktuálneho doktrinálneho výkladu zákonnej úpravy trov konania (§ 255

Civilnéhosporovéhoporiadku),nemožnožalobcuzaťažovaťprocesnouzodpovednosťouzapredvídanie
výsledku konania závislého od úvahy súdu. Avšak v rámci toho istého doktrinálneho výkladu je taktiež
poukázané na alternatívu, kedy je výška sporu žalobcom zámerne nadhodnotená (napr. na účely
zvýšenia odmeny advokáta). V takomto prípade, s prihliadnutím na fakt, či bol žalobca v tomto konaní
zastúpený advokátom, u ktorého sa predpokladá určité penzum znalostí v oblasti rozhodovacej
praxe týkajúcej sa predmetnej právnej oblasti, možno uvedený procesný spôsob uplatňovania nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy považovať za rozporný s dobrými mravmi. Vzhľadom na zastúpenie
žalobcu advokátom je možné konštatovať, že žalobou uplatnený nárok bol mimo akéhokoľvek rámca
známej rozhodovacej praxe a preto bolo namieste, aby žalobca svoj procesný neúspech znášal do
dôsledkov. Okresný súd mal postupovať podľa ust. § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že
mal náhradu trov konania pomerne rozdeliť, a na základe toho priznať žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 96,78 %, a nie rozhodnúť o tom, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
konania. Primárne pochybenie súdu prvej inštancie však spočíva v nedostatočnom odôvodnení svojho
rozhodnutia v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania.

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) avšak
s výnimkou odvolania žalobcu voči vyhovujúcemu výroku, proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody

(§ § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), bez potreby
doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej

tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel
k záveru k záveru, že odvolanie žalobcu bolo nutné vzťahu k vyhovujúcemu výroku odmietnuť (§ 386
písm. b/ CSP), pričom vo zvyšku je odvolanie žalobcu čiastočne dôvodné a odvolanie žalovaného
dôvodné v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie čiastočne potvrdiť
podľa § 387 CSP, čiastočne zmeniť podľa § 388 CSP a čiastočne zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c/ CSP) a

vec v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

12. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 12C/199/2015-104 zo dňa 18.1.2016 (prvým v poradí)
žalobu zamietol, žalobcovi uložil zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 16,33 Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

13. Uznesením č. k. 25Co/205/2016-127 zo dňa 28.2.2017 odvolací súd na odvolanie žalobcu rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že uložil súdu
prvej inštancie odstrániť procesné pochybenie, ktorého nedostatok spôsobil aj nutnosť zrušenia, a to
už podľa aktuálne účinného CSP (zmena žaloby - § 139 a nasl. CSP), teda rozhodne o zmene žaloby,

následne znova posúdi žalobou uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania (po
oboznámení sa s obsahom trestného spisu), ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s § 191 CSP a
potom vo veci znova rozhodne, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdi z hľadiska
všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení, pričom rozhodnutie náležite odôvodni v súlade
s § 220 ods. 2 CSP.

14. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola pôvodne požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy
205.274,13 Eur (pozostávajúcej z nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- Eur z dôvodu zásahu do
jeho základných ľudských práv a slobôd, s poukazom na § 17 ods. 3 zákona o zodpovednosti zaškodu, majetkovej škody vo výške 5.274,13 Eur pozostávajúcej zo sumy 1.951,72 Eur ako náhrada
mzdy za čas strávený vo väzbe (štyri mesiace), zo sumy 36,75 Eur ako úhrady odvodov, ktoré
uhradil zamestnávateľovi a zo sumy 3.285,66 Eur ako náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré mu

vznikli v súvislosti s konaním, v ktorom mu bola obmedzená osobná sloboda), pričom žalobca za
nezákonné uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. Tp/62/06 zo dňa 31.8.2006 o vzatí do
väzby a uznesenie Okresného riaditeľstva PU, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného
vyšetrovaniavDunajskejStredeč.ORP-1041/OYV-DS-2006zodňa28.8.2006ovznesenímuobvinenia
(v súlade s pripustením zmeny žaloby uznesením okresným súdom č. k. 12C/299/2015-134 zo dňa

11.8.2017).

15. Po zohľadnení vyhovujúceho výroku napadnutého rozsudku v sume 3.300,54 Eur (1.694,92 Eur
náhrada mzdy + 90,62 Eur trovy právneho zastúpenia a nemajetkovej ujmy 1.515,- Eur), predmetom
prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd
prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol v sume 201.973,59 Eur (majetková škoda

3.488,59 Eur a nemajetková ujmy 198.485,- Eur) a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené
odvolateľmi.

16. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

17. Citované ustanovenie obmedzuje právo strany podať odvolanie. Toto obmedzenie spočíva v tom, že
právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech.
Kedy je tomu tak, je už ponechané na výklad súdu. Na strane žalovaného sa zisťuje tzv. materiálna
ujma, ktorá sa určuje tým, či vydané rozhodnutie svojim obsahom znevýhodňuje žalovaného, t. j. či
právne účinky rozhodnutia zhoršujú jeho právne postavenie (zúžením jeho práv alebo rozšírením jeho

povinností) a či preto u neho existuje možnosť požadovať na súde vyššej inštancie odchylné rozhodnutie
vo svoj prospech. Rozhodnutie bolo vydané v neprospech strany, ak bola strane spôsobená aj len
nepatrná ujma. Táto ujma však musí existovať objektívne, nestačí len subjektívne presvedčenie strany,
že jej bola spôsobená ujma.

18. V prejednávanej veci má odvolací súd ako orgán aplikujúci právo, teda aj citovaného ustanovenia
§ 359 CSP za to, že na strane žalobcu napadnutým rozsudkom súdu prvej v súvislosti s vyhovujúcom
výrokom (suma 3.300,54 Eur) nevznikla žiadna ani len nepatrná ujma, ktorá by bola objektívne zistiteľná,
bez ohľadu na subjektívny pocit žalobcu, keď týmto výrokom bolo žalobe žalobcu (čiastočne) vyhovené.

19.Keďžespoukazomnavyššieuvedené,odvolanievočivyhovujúcemuvýrokuvdanomprípadepodala
neoprávnená osoba, odvolací súd odvolanie žalobcu v tejto časti s použitím ust. § 386 písm. b)
CSP odmietol (I. výrok tohto rozsudku).

20. Z obsahu súdneho spisu (ktorého súčasťou je aj vyšetrovací spis Okresného riaditeľstva Policajného

zboru v Dunajskej Strede číslo: ČVS:ORP-440/OKV-DS-2006 a trestný spis Okresného súdu Dunajská
Streda sp. zn. 1T/199/2007) vyplýva, že Uznesením zo dňa 28.8.2006 bolo začaté Okresným
riaditeľstvom PZ v Dunajskej Strede, úradom justičnej a kriminálnej polície, odborom skráteného
vyšetrovania vo veci sp. zn. ORP-1041/OSV-DS-2006 trestné stíhanie pre prečin poškodzovania cudzej
veci (po zmene právnej kvalifikácie vyňatý), prečin hanobenia národa, rasy a presvedčenia a prečin

podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti a ďalším uznesením z toho istého dňa
vznesené obvinenie voči žalobcovi, v ktorom sú mu kladené za vinu tri skutky, proti ktorému podal
žalobca ako obvinený sťažnosť zo dňa 19.9.2006 (na čl. 8 vyšetrovacieho spisu). Uznesením Okresného
súdu Dunajská Streda č. k. Tp 62/06 zo dňa 31.8.2006 bol žalobca ako obvinený vzatý do väzby
(počnúc dňom 28.8.2006) z dôvodu obavy z pokračovania v páchaní obdobnej trestnej činnosti, pričom

podľa zápisnice o výsluchu žalobcu predchádzajúceho vzatiu do väzby uviedol, že tvrdenia v návrhu
na vzatie do väzby sú pravdivé (práva podať sťažnosť sa vzdal). Uznesením zo dňa 6.12.2006 bol
žalobca prepustený z väzby na slobodu. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon
väzby podal za žalobcu posudok, z ktorého okrem iného vyplýva, že žalobca bol na slobodu prepustený
dňa 20.12.2006 na príkaz Okresného súdu Dunajská Streda č. k. Tp/62/06 zo dňa 20.12.2006. Dňa

28.12.2007 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Dunajská Streda obžalobu na Okresný súd Dunajská
Streda. Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 1T/199/2007-233 zo dňa 4.6.2008 bol
žalobca ako obžalovaný uznaný za vinného zo spáchania všetkých troch skutkov a spôsobenia škody
vo výške celkom 5.785,20 Sk (pre poškodenie a odcudzenie dopravnej značky). Uznesením č. k.4TO/74/2008-247 zo dňa 14.10.2008 bol napadnutý rozsudok súdu Okresného súdu Dunajská Streda č.
k. 1T/199/2007-313 zo dňa 4.5.2011 zrušený v celom rozsahu. Rozsudkom Okresného súdu Dunajská
Streda č. k. 1T/199/2007-313 zo dňa 4.5.2011 bol žalobca spod obžaloby oslobodený, v odôvodnení

ktorého je okrem iného konštatované, že aj keď bolo preukázané, že obžalovaný v ten istý jeden deň
odmontoval v rôznych obciach dopravné označenie v maďarskom jazyku a následne aj keď sa odfotil a
tieto fotky zverejnil na internetovom portáli, uvedené konania, ktoré zakladali iba jeden skutok, okresný
súd vyhodnotil ako priestupok a nie prečin hanobenia nároky, rasy a presvedčenia alebo podnecovanie
k takejto rasovej a etnickej nenávisti, keďže zo strany obžalovaného chýba priamy úmysel takýmto

spôsobom národ alebo inú rasu osočovať alebo ohovárať, obžalovaného v pochybnostiach v prospech
obžalovaného oslobodil spod obžaloby, keďže skutky, ktoré sa mu kladú za vinu nie sú trestnými činmi.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací súd uznesením č. k. 6To/81/2011-326 zo dňa 12.1.2012 zamietol
odvolanie okresného prokurátora proti rozsudku a v odôvodnení rozhodnutia okrem iného konštatoval,
že prejavy na internete (prostredníctvom e-mailovej pošty) nie sú verejnou, ale privátnou komunikáciou,
jediným usvedčujúcim dôkazom voči obžalovanému ohľadne jeho konkrétnych prejavov na internete je

jeho výpoveď a tu ide o dôkaz nezákonný, a teda nepoužiteľný, z dôvodu zásahu príslušníka polície do
skutkového deja. Dňa 22.12.2014 žalobca podal žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody za stratu na zárobku vo výške 1.951,72 Eur, trov právneho zastúpenia v konaní vo
výške 3.285,66 Eur, nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- Eur (súd prvej inštancie opomenul uviesť aj
sumu 36,75 Eur za úhradu odvodov zamestnávateľovi poznámka odvolacieho súdu), ktoré adresoval

Ministerstvu spravodlivosti SR a v ktorom označil za nezákonné rozhodnutia rozhodnutie o väzbe a
rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda (č. k. 1T/199/2007-233 zo dňa 4.6.2008 pozn. odvolacieho
súdu), ktorým bol žalobca uznaný za vinného. Dňa 8.6.2015 podal žalobca na okresný súd žalobu,
ktorou sa domáha zaplatenia náhrady škody za stratu na zárobku vo výške 1.951,72 Eur, náhradu
za úhradu odvodov zamestnávateľovi sume 36,75 Eur, náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

3.285,66 Eur, nemajetkovú ujmu vo výške 200.000,- Eur, pričom ako nezákonné rozhodnutia, od ktorých
odvodzuje svoj nárok označil rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda o vzatí do väzby zo dňa
31.8.2006 a rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda, ktorým bol uznaný za vinného. Podaním zo
dňa 7.1.2016 (doručené okresnému súdu dňa 11.1.2016 okrem iného označil za rozhodnutie, ktorým
mu vznikla škoda uznesenie Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru

skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede č. ORP-1041/OZV-DS-2006 zo dňa 28.8.2006 (uznesenie
o vznesení obvinenia) a nie odsudzujúci rozsudok. Uznesením č. k. 12C/299/2015-134 zo dňa 11.8.2017
okresnýsúdpripustilzmenužalobyspočívajúcejvskutkovýchokolnostiachvzmyslepísomnéhopodania
žalobcu zo dňa 11.1.2016 (doručeného).

21. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že s poukazom na uznesenie Okresného
súdu Dunajská Streda sp. zn. Tp/62/06 zo dňa 31.8.2006 bol žalobca vzatí do väzby (dňom 28.8.2006),
že rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 1T/199/2007-313 zo dňa 4.5.2011 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k 6To/81/2011-326 zo dňa 12.1.2012
bol spod obžaloby oslobodený, teda súd prvej inštancie správne uzavrel, že uznesenie o vzatí do

väzby je nezákonné rozhodnutie (čo nespochybnil ani žalovaný, ktorý odvolanie nepodal), čím bol
zároveň naplnený aj prvý predpoklad vzniku nároku žalobcu na náhradu škody v súvislosti s uvedeným
nezákonným rozhodnutím. Pričom zároveň okresný súd uzavrel, že negatívny predpoklad v zmysle § 8
ods. 6 zákona o zodpovednosti štátu nebol naplnený (čo nespochybnil ani žalovaný).

22.Žalobcasižalobouvsúvislostisnezákonnýmrozhodnutímoväzbevočižalovanémuuplatnilnáhradu
majetkovej škody (náhrada mzdy počas väzby vo výške 1.951,72 Eur + odvody 36,75 Eur + náhrada trov
právneho zastúpenia 882,91 Eur/26.598,65 s poukazom na uvedené v odseku 37) a nemajetkovú ujmu.

23. Súd prvej inštancie správne zamietol žalobu v časti sumy 36,75 Eur/1.107,- Sk, ktorej zaplatenia

sa žalobca domáhal ako náhrady škody za odvody, ktoré zaplatil za obdobie väzby, z dôvodu
neunesenia dôkazného bremena. Žalobca s uvedeným záverom súdu prvej inštancie nesúhlasil a
zamietnutú suma žiadal priznať, aj keď v odvolaní potvrdil, že úhradu tejto sumy preukazuje iba
svojím tvrdením. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že navrhovanie dôkazov v civilnom
sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia ( 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP
). Povinnosť tvrdenia
a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo
týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosťoznačiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného.
Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia
o skončení dokazovania (§ 154 CSP ). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného
bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné
postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza
zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než
je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Rozdelenie bremena tvrdenia

a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva
a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo
okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda
môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Odvolací súd má za to, že je zjavné, že žalobca nepredložil
dôkazy o vzniku škody - úhrada odvodov, ktoré by preukazovali jeho nárok na zaplatenie sumy 36,75

Eur, preto neobstojí námietka žalobcu, keďže aj vyjadrením v odvolaní potvrdil správnosť záveru súdu
prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena, preto odvolací sú rozsudok súdu prvej inštancie v
zamietnutom výroku v sume 36,75 Eur postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.

24. Žalobca si žalobou uplatnil aj sumu 1.951,72 Eur ako náhradu mzdy za obdobie 4 mesiacov (väzba),

pričom súd prvej inštancie považoval žalobu za dôvodnú v sume 1.694,92 Eur (za 101 dní väzby). V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na odsek 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej
inštancie vyčíslil priemernú mzdu žalobcu vo výške 508,98 Eur (15.333,97 Sk) analogicky postupom
podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, keď toto vyčíslenie nebolo namietané stranami v odvolacom
konaní, preto aj odvolací súd pri preskúmavaní dôvodnosti zamietnutia žaloby v časti náhrady mzdy

v sume 256,80 Eur ako rozdielu (pôvodne) žalovanej sumy 1.951,72 Eur a priznanej sumy (1.694,92
Eur) vychádzal z určenia priemernej mzdy žalobcu za mesiac súdom prvej inštancie. Žalobca v odvolaní
žiadal priznať sumu 1.951,72 Eur, keďže žalobca strávil vo väzbe 107 dní. Z obsahu spisu vyplýva, že
žalobca bol vo väzbe od 28.8.2006 do 20.12.2006 (s poukazom na obsah písomnosti posudku Ústavu na
výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov zo dňa 17.7.2007 na čl. 136 pripojeného

trestného spisu), t. j. 115 dní a nie 101 dní, ktoré pri svojom rozhodovaní o priznanej náhrade mzdy
zohľadnil súd prvej inštancie. Žalobca v konaní nepreukázal, že bol vo väzbe do 22.12.2006, uvedené
je však bez významu, keďže podaným odvolaním sa žalobca domáha náhrady mzdy za 107 dní väzby,
pričom počet dní 107 strávených vo väzbe žalobcom nerozporoval ani žalovaný. Odvolací súd na rozdiel
od záveru súdu prvej inštancie má za to, že bolo dôvodným priznať žalobcovi náhradu mzdy za obdobie

väzby 107 dní, čo pri priemernej mesačnej mzde vyčíslenej už súdom prvej inštancie v sume 508,98
Eur znamená, že žalobcovi v súvislosti s nezákonnou väzbou vznikol nárok na náhradu mzdy vo výške
1.817,06 Eur (107 dní t.j. 3,57 mesiaca x 508,98 Eur), ktorú považuje odvolací súd zo strany žalobcu
preukázanú s ohľadom na obsah spisového materiálu. Keďže súd prvej inštancie už žalobcovi priznal
sumu 1.694,92 Eur (zahrnutá vo vyhovujúcom výroku napadnutého rozsudku) a vo zvyšku 256,80 Eur

žalobu ako nedôvodnú zamietol, odvolací súd považoval za dôvodný nárok aj v časti sumy 122,14
Eur (rozdiel sumy 1.817,06 Eur a priznanej sumy 1.694,92 Eur), ktorú odvolací sú priznal žalobcovi a
postupom podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietnutej časti zmenil a
zároveň vo zvyšnej zamietnutej časti náhrady mzdy súdom prvej inštancie v sume 134,66 Eur napadnutý
rozsudok podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.

25. Žalobca ďalej namieta postup súdu prvej inštancie pri kvantifikácii nemajetkovej ujmy určený
konkrétnou výškou na deň. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nepochybil
ak nemajetkovú ujmu v súvislosti s dobou strávenou žalobcom vo väzbe určil konkrétnou sumou na
jeden deň, ktorá bola následne vynásobená počtom dní, hoci uvedený postup výslovne nevyplýva z

ustanovenia § 17 zákona o zodpovednosti za škodu v aktuálnej znení od 1.1.2013 ale ani v znení k
31.12.2008. Podstatné je, že právna prax aj uvedeným spôsobom postupuje a postupovala aj pred
1.1.2009, kedy bol účinný § 17 v znení novely (zákon č. 517/2008 Z. z. ktorým sa okrem iného do
zákona o zodpovednosti štátu v znení do 31.12.2012 zaviedol mechanizmus určovania minimálnej výšky
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, v prípadoch ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v

§ 7 a § 8, ktorá sa bude odvíjať od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom
hospodárstve Slovenskej republiky /§ 17 ods. 4/ a to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej
slobody). Ani námietka žalobcu, že v čase oslobodzujúceho rozsudku dňa 12.1.2012 nebolo účinné
ustanovenie § 17 ods. 4 (limitujúce náhradu nemajetkovej ujmy) neobstojí, keďže na danú vec savzťahuje znenie § 17 zákona o zodpovednosti štátu v znení do 31.12.2008, pretože nezákonné
uznesenie o väzbe bolo vydané dňa 31.8.2006.

26. Námietku žalobcu, že výška priznanej nemajetkovej ujmy za deň väzby 15,- Eur je neprimeraná
považuje odvolací súd za dôvodnú, ako aj námietku, že súd prvej inštancie nesprávne vyčíslil výšku
priznanej nemajetkovej ujmy 1.515,- Eur, keďže žalobca bol vo väzbe 107 dní a nie 101 dní považuje
odvolací súd za dôvodnú s ohľadom na nižšie uvedené.

27. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie v odseku 34 napadnutého rozsudku
uzavrel, že trestné stíhanie je záťažou pre obvineného a zasahuje do súkromného osobného života
každého jednotlivca, jeho cti, a dobrej povesti a ani oslobodzujúci rozsudok nálepku trestného stíhania,
dokonca väzobne, zo stíhanej osoby nezmaže, že v prípade neoprávneného držania žalobcu vo väzbe
nepostačuje iba konštatovanie porušenia, ale je daný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy s tým, že
obmedzením osobnej slobody bol chod osobného a pracovného života žalobcu narušený, hoci v konaní

nepreukázal významnú závažnosť následkov väzby v jeho súkromnom alebo spoločenskom uplatnení.

28. V prejednávanej veci je skutkovo nepochybné, že na žalobcovi bola v čase účinnosti zákona č.
514/2003 Z. z. vykonaná nezákonná väzba, ktorou bol pozbavený osobnej slobody od 28.8.2006 do
20.12.2006. Pričom výšku konkrétnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné stanoviť exaktne a

odôvodniť tak priznanie, resp. nepriznanie každého jedného eura peňažnej sumy. Zaplatená suma by
však mala plniť rolu satisfakčnú a nielen symbolickú. Konečná výška by mala však vychádzať zo zásady
primeranosti, zodpovedať všeobecnú predstave o spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného
usporiadania vzťahov medzi stranami. Súd prvej inštancie pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy (15,- Eur/1 deň väzby) zohľadnil skutočnosti uvedené v tomto odseku, uviedol teda nosné dôvody

pre určenie výšky nemajetkovej ujmy a na podporu stanovenej výšky odkázal síce na právnu úpravu
§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení k 31.12.2012, avšak zároveň správne v napadnutom rozsudku
citoval aj znenie § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení k 31.12.2008. V tejto súvislosti
odvolací súd dopĺňa, že na danú vec v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o väzbe zo dňa 31.8.2006
je nutné vychádzať zo znenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení k 31.12.2008. Pričom zároveň

je nutné uviesť, že podľa kritérií, ktoré boli do právnej úpravy zavedené s účinnosťou od 1.1.2009,
právna prax postupovala už dávno pred účinnosťou tejto novely zákon č 517/2008 Z. z. Nie je teda
možné dospieť k záveru, že by priznaná suma bola založená na jeho ľubovôli bez opory vo vykonanom
dokazovaní, keď ani rozhodnutia ESĽP neposkytujú celkom jasný návod k určeniu výšky odškodnenia.
ESĽP zohľadňuje najmä povahu trestnej veci, celkovú dĺžku obmedzenia osobnej slobody a následky s

osobnej sfére poškodeného. Povahu trestnej veci je možné interpretovať najmä ako typovú závažnosť
trestného činu, pre ktorý bol poškodený stíhaný a v spojení s tým väzobne zadržaný (žalobca bol
trestne a väzobne stíhaný....). Pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej
sfére poškodeného je potrebné vychádzať z toho, že len samotné držanie vo väzbe má z povahy veci
negatívny dopad na slobodu pohybu, či práva na súkromie, a že v tomto ohľade už sám o sebe spôsobí

ujmu na základných právach, slobodách, či dôstojnosti dotknutej osoby, ktoré skutočnosti nie je potrebné
dokazovať. Odvolací súd poukazuje v súvislosti s osobou žalobcu, že v čase vzatia do väzby mal 19
rokov, dovtedy nebol nikdy trestne stíhaný, je teda zrejmé, že väzba narušila podstatným spôsobom v
tak mladom veku jeho obvyklý spôsob života. Odvolací súd rozdiel od súdu prvej inštancie má za to, že
výkon väzby predstavoval závažný zásah do osobnej slobody žalobcu, ktoré vyvolali negatívne dopady

na jeho osobný život a životný osud, zasiahli do jeho súkromného života, do jeho cti a dobrej povesti.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010, v ktorom súd
pri stanovení výšky odškodnenia za nezákonné pozbavenie osobnej slobody uzavrel, že adekvátnym
odškodnením za nezákonné obmedzenie osobnej slobody je čiastka v rozpätí 500,- Kč až 1.500,- Kč
ako aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/163/2016, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvej inštancie, ktorým bola priznaná nemajetková ujma za nezákonné rozhodnutie o väzbe vo výške
13.000,- Eur za 702 dní (t. j. 18,52 Eur za deň), ktorých závery je možné akceptovať aj v danom konaní. S
ohľadom na uvedené má odvolací súd za to, že primeraná výška nemajetkovej ujmy žalobcu v súvislosti
s nezákonnou väzbou je vo výške 30,- Eur za deň, čo pri počte dní 107 strávených vo väzbe s poukazom
na nesporné tvrdenie žalobcu v odvolaní, predstavuje sumu 3.210,- Eur, pričom súd prvej inštancie

priznal sumu 1.515,- Eur (vyhovujúci výrok napadnutého rozsudku), preto odvolací súd považoval za
dôvodné vyhovieť žalobe v sume 1.695,- Eur (3.210 - 1.515), ktorú priznal žalobcovi a v tejto časti
postupom podľa § 388 CSP zmenil zamietajúci výrok napadnutého rozsudku.29. Odvolací súd vyzval strany v zmysle § 382 CSP, aby sa vyjadril k použitiu ustanovení § 18 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení k 31.12.2008, § 12 ods. 3 písm. a), § 14, § 16 ods. 3 a ods. 4, § 17 ods. 1,

§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení k 31.12.2008 (ďalej len vyhláška), ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a sú pre rozhodnutie veci vo vzťahu k nezákonnému
rozhodnutiu o väzbe rozhodujúce.

30. Na výzvu odvolacieho súdu podľa § 382 CSP sa vyjadril žalobca tak, že zopakoval tvrdenia uvedené
ním už v odvolaní s poukazom na to, že právny zástupca žalobcu v trestnom konaní urobil oveľa viac
úkonov týkajúcich sa väzby a tieto žalobcovi aj vyúčtoval. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi trovy
právneho zastúpenia za väzbu v správnej výške, mal priznať žalobcovi trovy minimálne za 11 úkonov,
ktoré sa priamo týkali väzby. Odvolací súd by mal priznať žalobcovi okrem náhrady nemajetkovej ujmy
aj náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní v celkovej výške 3.285,66 Eur.

31. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení k 31.12.2008, náhrada škody zahŕňa aj náhradu
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení

osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu, ods. 3 súčasťou trov
konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov
konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

32. Podľa § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení k 31.12.2008 (ďalej len
vyhláška), pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby.

33. Podľa § 14 ods.1 vyhlášky, odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony
právnej služby: a) prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b)
ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú aj začatú hodinu, c) písomné podanie na súd alebo
iný orgán alebo protistrane týkajúce sa veci samej, d) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení
sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, 4) pri

konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na
počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch hodín, e) vypracovanie právneho
rozboru veci, f) rokovanie s protistranou, a to za každé dve začaté hodiny, g) návrh na predbežné
opatrenie, ak dôjde k nemu pred začatím konania, odvolanie proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení,
návrh na obnovu konania, odvolanie, dovolanie, mimoriadne dovolanie, sťažnosť proti rozhodnutiu o

návrhu na obnovu konania, podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, h) vypracovanie listiny
o právnom úkone alebo jej podstatné prepracovanie, ods. 2 odmena vo výške jednej polovice základnej
sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: a) návrh na predbežné opatrenie,
ak dôjde k nemu po začatí konania, návrh na zabezpečenie dôkazu alebo dedičstva, b) návrh na
opravu odôvodnenia rozhodnutia, na odstránenie následkov zmeškania lehoty a na zmenu rozhodnutia

o plnení v splátkach, c) odvolanie proti rozhodnutiu, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej, a vyjadrenie
k takému odvolaniu, d) návrhy a sťažnosti vo veciach, o ktorých sa rozhoduje na verejnom zasadaní,
s výnimkou návrhu na obnovu konania, e) účasť na verejnom zasadaní, ak nejde o odvolanie alebo
obnovu konania, f) ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh
na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti

rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu, ods. 3 ak bola súdom schválená dohoda o vine a treste
pred podaním obžaloby, patrí advokátovi okrem odmeny za úkony podľa odsekov 1 a 2 aj odmena vo
výške 6-násobku základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ods. 4 za zastúpenie
alebo obhajobu na pojednávaní, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia, patrí polovica odmeny.
Za zastúpenie a obhajobu na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, patrí len štvrtina

odmeny, ods. 5 zaa úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 3, patrí odmena ako
za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie.34. Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za
každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom

osobitne nedohodol, ods. 4 na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú osobitné
predpisy, 5) ak táto vyhláška neustanovuje inak.

35. Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie
je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu

času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

36. Podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná
odmena určená podľa § 9 až 14f o daň z pridanej hodnoty.

37. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vypočítal výšku trov právneho zastúpenia, ktorú

žalobcovi priznal, aj v ostatnej časti trov právneho zastúpenia v trestnom konaní vec nesprávnej právne
posúdil, keď tieto trovy nepriznal, pričom mal žalobcovi priznať trovy minimálne za 11 úkonov, ktoré
vykonal právny zástupca žalobcu v trestnom konaní, a ktoré sa týkali priamo väzby (vrátane
náhrady hotových výdavkov, cestovných výdavkov a náhradu za stratu času právneho zástupcu žalobcu
v trestnom konaní), ktoré konkretizoval ako 1. rokovanie s matkou 6.9. a 7.9.2006; 2. návšteva v

Leopoldove 7.9.2006; 3. prevzatie prípadu - 13.9.2006; 4. podanie na Generálnu prokuratúru 13.9.2006;
5. nazretie do spisu Dunajská Streda 18.9.2006; 6. sťažnosť proti uzneseniu súdu o vzatí do väzby
19.9.2006; 7. žiadosť' o prepustenie z väzby zo dňa 20.10.2006; 8. výsluch svedka - poškodeného X.
v Leopoldove dňa 2.11.2006, 9. opätovný podnet na Generálnu prokuratúru 23.11.2006; 10. sťažnosť
na postup Okresného súdu Dunajská Streda na Ministerstvo spravodlivosti SR; 11. pojednávanie o

prepustení z väzby Okresným súdom Dunajská Streda dňa 6.12.2006.

38. Keďže je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania žalobcu pri preskúmavaní napadnutého
rozsudku, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá (aj) v časti náhrady majetkovej škody za trovy
právneho zastúpenia v sume 3.195,04 Eur (ako rozdiel žalovanej sumy 3.285,66 Eur a priznanej sumy

90,62Eur),vychádzalztoho,žepôvodnežalovanásuma3.285,66Eurzahŕňavovzťahuknezákonnému
rozhodnutiu o väzbe 11 úkonom označených žalobcom v odvolaní aj sumu 26.598,65 Sk/882,91 Eur,
ktorá súvisí s trovami právneho zastúpenia týkajúcimi sa väzby, a ktorá je zároveň zahrnutá vo faktúre
č. 2007/048 zo dňa 31.5.2007 v spojení so zúčtovaním nákladov za právne zastúpenie za obdobie od
7.9.2006 do 31.5.2007 (na č.l. 38 spisu) a to konkrétne za úkony právnej služby: 1. rokovanie s matkou

6.9. a 7.9.2006 vo výške 1.774,35 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /DPH 19 %/ + 150,- Sk režijný paušál),
2. návšteva v Leopoldove dňa vo výške 3.497,95 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /19 % DPH/ + 150,- Sk
režijný paušál + cestovné 1.426,60 Sk + náhrada straty času 297,- Sk), 3. prevzatie prípadu dňa
13.9.2006 vo výške 1.774,35 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /19 % DPH/ + 150,- Sk režijný paušál), 4.
podanie na Generálnu prokuratúru zo dňa 13.9.2006 vo výške 1,774,35 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /19

% DPH/ + 150,- Sk režijný paušál), nazretie do spisu Dunajská Streda dňa 18.9.2006 vo výške 3.591,15
Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /19 % DPH/ + 150,- Sk režijný paušál + cestovné 1.222,80 Sk + náhrada
straty času 2 x 297,- Sk), 6. sťažnosť proti uzneseniu súdu o vzatí do väzby zo dňa 19.9.2006
vo výške 1.774,35 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /19 % DPH/ + 150,- Sk režijný paušál), 7. žiadosť' o
prepustenie z väzby zo dňa 20.10.2006 vo výške 1.774,35 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /19 % DPH/

+ 150,- Sk režijný paušál), 8. výsluch svedka - poškodeného X. v Leopoldove dňa 2.11.2006 (Inšpekcia
MV SR) vo výške 3.794,95 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /19 % DPH/ + 150,- Sk režijný paušál +
cestovné 1.426,60 Sk + náhrada straty času 2 x 297,- Sk), 9. opätovný podnet na Generálnu
prokuratúru zo dňa 23.11.2006 vo výške 1.774,35 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /19 % DPH/ + 150,- Sk
režijný paušál), 10. sťažnosť na postup Okresného súdu Dunajská Streda na Ministerstvo spravodlivosti

SR vo výške 1.774,35 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /19 % DPH + 150,- Sk režijný paušál), 11. účasť na
pojednávaní o prepustení z väzby dňa 6.12.2006 vo výške 3.294,15 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /19 %
DPH/) + 150,- Sk režijný paušál + cestovné 1.222,80 Sk + náhrada straty času 297,- Sk).

39. S ohľadom na uvedené v odseku 38 je zrejmé, že predmetom konania na súde prvej inštancie v časti

trov právneho zastúpenia týkajúcich sa väzby bola suma 26.598,65 Sk/882,91 Eur, pričom vyhovujúcim
výrokom súd prvej inštancie (okrem iného) priznal žalobcovi sumu 90,92 Eur (2 x á 1.365,- Sk spolu
2.730,- Sk) práve ako náhradu majetkovej škody za trovy právneho zastúpenia a to s poukazom na
odsek 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku za dva úkony právnej služby: príprava a prevzatie dňa13.9.2006, návšteva žalobcu v Leopoldove dňa 7.9.2006. Predmetom odvolacieho konania v tejto časti
je teda suma 790,29 Eur ako rozdiel sumy žalovanej 880,91 Eur a priznanej sumy 90,62 Eur.

40. S námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne vypočítal výšku trov právneho zastúpenia,
ktorú priznal žalobcovi za uvedené dva úkony právnej služby sa odvolací čiastočne stotožnil. V
odvolacom konaní nebola spochybnená dôvodnosť a účelnosť úkonu právnej služby - príprava a
prevzatie dňa 13.9.2006 (hoci správne mal byť uvedený dátum 7.9.2006, keďže na čl. 55 vyšetrovacieho
spisu je založené plnomocenstvo práve z tohto dňa), pričom bolo dôvodné podľa odvolacieho súdu

priznať okrem sumy 1.365,- Sk ako tarifnej odmeny (ktorú súd prvej inštancie aj priznal) aj 19 % DPH
vo výške 259,35 Sk (v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) a režijný paušál á 150,- Sk (v
zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) teda spolu sumu 1.774,35 Sk, ktorej výška je zahrnutá
aj vo faktúre č. 2007/048 zo dňa 31.5.2007 v spojení so zúčtovaním nákladov za právne zastúpenie
za obdobie od 7.9.2006 do 31.5.2007 (na č.l. 38 spisu) a teda v súvislosti s týmto úkonom právnej
služby odvolací súd považoval za dôvodnú sumu 409,35 Sk. Pokiaľ ide o úkon právnej služby - návšteva

žalobcu v Leopoldove dňa 7.9.2006, ktorého účelnosť a dôvodnosť nebola spochybnená žalovaným,
súd prvej inštancie mal priznať okrem sumy 1.365,- Sk ako tarifnej odmeny aj 19 % DPH vo výške 259,35
Sk (v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) a režijný paušál á 150,- Sk (v zmysle § 16 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), náhradu straty času á 273,- Sk (podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.
z.), cestovné za použitie motorového vozidla (v zmysle § 16 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., zákona

č. 283/2002 Z. z., Opatrenia MPSVaR č. 260/2004 Z. z.) cesta Bratislava - Leopoldov a späť /140
km x 6,20/km/ vo výške 868,- Sk, pohonné látky vo výške 558,60 Sk /3,99 x 140 km/, ktorej výška
je zahrnutá aj vo faktúre č. 2007/048 zo dňa 31.5.2007 v spojení so zúčtovaním nákladov za právne
zastúpenie za obdobie od 7.9.2006 do 31.5.2007 (na č.l. 38 spisu) a teda odvolací súd v súvislosti s
týmto úkonom považoval za dôvodnú na rozdiel od súdu prvej inštancie aj sumu 2.108,95 Sk. Pokiaľ ide

o úkon právnej služby - rokovanie s matkou dňa 6.9.2006 a 7.9.2006, za ktorý si žalobca uplatnil sumu
1.774,35 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /DPH 19 %/ + 150,- Sk režijný paušál) v zmysle faktúry č. 2007/048
zo dňa 31.5.2007 v spojení so zúčtovaním nákladov za právne zastúpenie za obdobie od 7.9.2006
do 31.5.2007 (na č.l. 38 spisu) v tejto časti považuje aj odvolací súd považuje požiadavku žalobcu za
nedôvodnú, keďže uskutočnenie daného úkonu právnej pomoci nebolo žalobcom preukázané, pričom

má odvolací súd za to, tento nemožno ani subsumovať pod úkony právnej služby v zmysle § 14 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. Pokiaľ ide o úkon právnej služby - podanie prípadu na Generálnu prokuratúru SR zo
dňa 13.9.2006 (sťažnosť na postup orgánov činných v trestnom konaní na čl. 61 vyšetrovacieho spisu),
za ktorý si žalobca uplatnil sumu 1.774,35 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /DPH 19 %/ + 150,- Sk režijný
paušál) v zmysle faktúry č. 2007/048 zo dňa 31.5.2007 v spojení so zúčtovaním nákladov

za právne zastúpenie za obdobie od 7.9.2006 do 31.5.2007 (na č.l. 38 spisu) považuje odvolací súd
za odôvodnený a preukázaný, preto v tejto časti bolo dôvodné žalobe vyhovieť (§ 12 ods. 3, § 14, §
16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Úkon právnej služby - nazretie do súdneho spisu
Dunajská Streda dňa 18.9.2006, za ktorý si žalobca uplatnil sumu 3.591,15 Sk (1.365,- Sk + 259,35
Sk DPH + 150,- Sk režijný paušál + cestovné 1.222,80 Sk + náhrada straty času 2 x 297 Sk) v

zmysle faktúry č. 2007/048 zo dňa 31.5.2007 v spojení so zúčtovaním nákladov za právne zastúpenie
za obdobie od 7.9.2006 do 31.5.2007 (na č.l. 38 spisu), v tejto časti považuje aj odvolací súd považuje
požiadavku žalobcu za nedôvodnú, keďže uskutočnenie daného úkonu právnej služby nebolo žalobcom
preukázané, preto súd prvej inštancie správne žalobu v tejto zamietol. Úkon právnej služby - sťažnosť
proti uzneseniu o vzatí do väzby zo dňa 19.9.2006, za ktorý si žalobca uplatnil sumu 1.774,35 Sk (1.365,-

Sk + 259,35 Sk /DPH 19 %/ + 150,- Sk režijný paušál) v zmysle faktúry č. 2007/048 zo dňa 31.5.2007 v
spojení so zúčtovaním nákladov za právne zastúpenie za obdobie od 7.9.2006 do 31.5.2007 (na č.l. 38
spisu) považuje aj odvolací súd nedôvodný, keďže už aj súd prvej inštancie v odseku 27 odôvodnenia
napadnutého uznesenia konštatuje, že žalobca nepodal sťažnosť proti rozhodnutiu o vzatí do väzby
(pričom existencia uvedeného úkonu nevyplýva ani z obsahu pripojeného trestného spisu), čo nebolo

stranami v odvolacom konaní namietané, preto správne súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol.
Úkon právnej služby - žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 20.10.2006, za ktorý si žalobca uplatnil sumu
1.774,35 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /DPH 19 %/ + 150,- Sk režijný paušál) v zmysle faktúry č. 2007/048
zo dňa 31.5.2007 v spojení so zúčtovaním nákladov za právne zastúpenie za obdobie od 7.9.2006 do
31.5.2007 (na č.l. 38 spisu) považuje odvolací súd za odôvodnený a preukázaný, keďže s poukazom

na obsah uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. Tp/62/06-76 zo dňa 6.12.2006 žalobca
prostredníctvom svojej obhajkyne podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu (čl. 28 pripojeného
trestného spisu), preto odvolací súd na rozdiel so súdu prvej inštancie žalobe v tejto časti vyhovel.
Úkon právnej služby - výsluch svedka poškodeného X. v Leopoldove 2.11.2006 (Inšpekcia MV SR), zaktorý si žalobca uplatnil náhradu v sume 3.794,95 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk (19 % DPH) + RP 150,-
Sk + cestovné 1.426,60 Sk + náhrada straty času 2 x 297,- Sk) v zmysle faktúry č. 2007/048 zo dňa
31.5.2007 v spojení so zúčtovaním nákladov za právne zastúpenie za obdobie od 7.9.2006 do 31.5.2007

(na č.l. 38 spisu) považuje aj odvolací súd nedôvodný, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno o
jeho vykonaní, preto súd prvej inštancie správne v tejto časti žalobu zamietol. Úkon právnej služby -
opätovný podnet na Generálnu prokuratúru SR zo dňa 23.11.2006, za ktorý si žalobca uplatnil náhradu
v sume 1.774,35 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /DPH 19 %/ + 150,- Sk režijný paušál) v zmysle faktúry
č. 2007/048 zo dňa 31.5.2007 v spojení so zúčtovaním nákladov za právne zastúpenie za obdobie od

7.9.2006 do 31.5.2007 (na č.l. 38 spisu) v zmysle faktúry č. 2007/048 zo dňa 31.5.2007 v spojení so
zúčtovaním nákladov za právne zastúpenie za obdobie od 7.9.2006 do 31.5.2007 (na č.l. 38 spisu)
považuje aj odvolací súd za nepreukázaný a teda nedôvodný, keďže ani z obsahu pripojeného trestného
spisu takýto úkon nevyplýva, preto súd prvej inštancie nárok v tejto časti správne nepriznal. Úkon právnej
služby - sťažnosť na postup Okresného súdu Dunajská Streda na Ministerstvo spravodlivosti SR, za
ktorý si žalobca uplatnil náhradu v sume 1.774,35 Sk (1.365,- Sk + 259,35 Sk /DPH 19 %/ + 150,- Sk

režijný paušál) v zmysle faktúry č. 2007/048 zo dňa 31.5.2007 v spojení so zúčtovaním nákladov za
právne zastúpenie za obdobie od 7.9.2006 do 31.5.2007 (na č.l. 38 spisu) v zmysle faktúry č. 2007/048
zo dňa 31.5.2007 v spojení so zúčtovaním nákladov za právne zastúpenie za obdobie od 7.9.2006 do
31.5.2007 (na č.l. 38 spisu) považuje aj odvolací súd za nepreukázaný a teda nedôvodný, keďže z
obsahu pripojeného spisu takýto úkon nevyplýva, preto súd prvej inštancie nárok v tejto časti správne

nepriznal. Úkon právnej služby - účasť na pojednávaní o prepustení z väzby zo dňa 6.12.2006, za ktorý
si žalobca uplatnil náhradu v sume 3.591,15 (1.365,- Sk + 259,35 Sk (19 % DPH) + RP 150,- Sk +
cestovné 1.222,80 Sk + náhrada straty času 2 x 297,- Sk) v zmysle faktúry č. 2007/048 zo dňa 31.5.2007
v spojení so zúčtovaním nákladov za právne zastúpenie za obdobie od 7.9.2006 do 31.5.2007 (na č.l.
38 spisu) považuje odvolací súd preukázaný a čiastočne aj dôvodný, keďže uznesením Okresného

súdu Dunajská Streda sp. zn. Tp/62/06-76 zo dňa 6.12.2006 bol žalobca prepustený z väzby (č.l. 28
pripojeného trestného spisu), pričom bolo dôvodné priznať žalobcovi sumu 3.270,15 Sk pozostávajúcu
z tarifnej odmeny 1.365,- Sk (podľa § 12 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., 19 % DPH vo výške 259,35
Sk (v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) a režijný paušál á 150,- Sk (v zmysle § 16 ods.
3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), náhradu straty času 273,- Sk (podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.

z.), cestovné za použitie motorového vozidla (v zmysle § 16 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., zákona
č. 283/2002 Z. z., Opatrenia MPSVaR č. 260/2004 Z. z.) cesta Bratislava - Leopoldov a späť /120 km x
6,20/km/ vo výške 744,- Sk, pohonné látky vo výške 478,80 Sk /3,99 x 120 km/. S ohľadom na uvedené
odvolací súd považoval nárok žalobcu na zaplatenie majetkovej škody za trovy právneho zastúpenia
vo vzťahu k väzbe za dôvodný v sume 309,94 Eur/9.337,15 Sk, preto postupom podľa § 388 CSP v

tejto časti zmenil zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie a v časti zamietnutej sumy 480,35 Eur
rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.

41. Žalobca považuje za (druhé) nezákonné rozhodnutie - uznesenie Okresného riaditeľstva PU, Úradu
justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede č. ORP-1041/OYV-

DS-2006 zo dňa 28.8.2006 o vznesení mu obvinenia, v súvislosti s ktorým si uplatňuje majetkovú škodu
(náhradu trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby vo výške 2.402,75 Eur rozdiel žalovanej
sumy 3.285,66 Eur a náhrady trov konania súvisiacej s väzbou) a nemajetkovú ujmu.

42. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o zodpovednosti za škodu štátu v znení od 1.1.2013 vo veci

náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdomaleboakškodabolaspôsobenánesprávnymúradnýmpostupomsúdu,2.škoduspôsobilnotárpri
výkone verejnej moci, 1) 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z
poverenia súdu podľa osobitného predpisu, 2) b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom

konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, 3)
a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu
prokurátora, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa

osobitného predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní, m)
orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku
(§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnejmoci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať
ako prvý.

43. Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štátu nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s

príslušným orgánom podľa § 4 a 11, ods. 2 ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky
podania žiadosti zostávajú zachované.

44. Podľa § 16 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štátu, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu
škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom

škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na
súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci,
ktorý mu škodu spôsobil, ods. 2 príslušný orgán neprihliada na žiadosť, ak žiadosť nemá náležitosti
podľa odseku 1 a poškodený na výzvu príslušného orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky
žiadosti; tým nie je dotknuté právo poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona

uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde, ods. 3 ak žiadosť už bola prerokovaná, príslušný orgán
túto skutočnosť oznámi žiadateľovi s odôvodnením, že žiadosť už bola prerokovaná a na opakovanú
žiadosť príslušný orgán ďalej neprihliada, ods. 4 ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný,
a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému
aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné

prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr, ods. 5 každý je povinný bezodplatne
poskytnúť súčinnosť potrebnú pre predbežné prerokovanie návrhu príslušnému orgánu v lehote určenej
príslušným orgánom.

45. Zákon o zodpovednosti za škodu zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinení),

ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri
rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.

46. Aj keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona o zodpovednosti za škodu je zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že úmyslu právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujmy spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu bola odčinená, ako bolo uvedené vyššie. Zákon o zodpovednosti za škodu
výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.

Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy
najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký
význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto
zmysle aj zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k

zrušeniurozhodnutia,ktorýmsazačínatrestnéstíhanie,natomničnemení.Podstatanárokunanáhradu
škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní
pri začatí trestného stíhania, ale na výsledok trestného stíhania. V tejto súvislosti sa odvolací súd
pridržiava vysloveného názoru vo svojom uznesení č. k. 25Co/205/2016-127 zo dňa 28.2.2017 a to,
že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného

konania. Právoplatné rozhodnutie súdu o oslobodení žalobcu spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Prvý predpoklad vzniku nároku žalobcu na
náhradu škody, konkrétne oslobodenie spod obžaloby, v danom prípade je teda daný.47. Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodujúci je obsah žaloby, z ktorej musí byť zrejmé rozhodnutie
orgánu verejnej moci, ktorým mala byť spôsobená škoda, pričom žalobca najskôr ako nezákonné
rozhodnutia, od ktorých odvodzuje svoj nárok označil rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda o

vzatí do väzby zo dňa 31.8.2006 a rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda, ktorým bol uznaný za
vinného. Následne podaním zo dňa 7.1.2016 (doručené okresnému súdu dňa 11.1.2016 okrem iného
označil za rozhodnutie, ktorým mu vznikla škoda uznesenie Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a
kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede č. ORP-1041/OZV-DS-2006 zo
dňa 28.8.2006 /uznesenie o vznesení obvinenia/ a to namiesto odsudzujúceho rozsudku. Okresný súd

uznesením č. k. 12C/299/2015-134 zo dňa 11.8.2017 pripustil zmenu žaloby spočívajúcej v skutkových
okolnostiach v zmysle písomného podania žalobcu zo dňa 11.1.2016 (doručeného). Z obsahu spisu
ďalej vyplýva, že dňa 22.12.2014 žalobca podal žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody za stratu na zárobku vo výške 1.951,72 Eur, odvodov zamestnávateľovi v sume
36,75 Eur, trov právneho zastúpenia v konaní vo výške 3.285,66 Eur, nemajetkovej ujmy vo výške
200.000,- Eur, ktoré adresoval Ministerstvu spravodlivosti SR, a v ktorom zároveň označil za nezákonné

rozhodnutia rozhodnutie o väzbe a rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda (č. k. 1T/199/2007-233
zo dňa 4.6.2008 pozn. odvolacieho súdu), ktorým bol žalobca uznaný za vinného, že dňa 28.12.2007
podal prokurátor Okresnej prokuratúry Dunajská Streda obžalobu na Okresný súd Dunajská Streda.

48. S ohľadom na uvedené v odseku 47 bolo potrebné vytknúť súdu prvej inštancie, že v konaní konal

so žalovaným Slovenskou republikou bez toho, aby si ustálil orgán, ktorý má za žalovaného (Slovenská
republika) aj vo vzťahu k uplatnenému nároku týkajúceho sa podľa žalobcu označeného (druhého)
nezákonného rozhodnutia - uznesenie Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície,
odboru skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede č. ORP-1041/OZV-DS-2006 zo dňa 28.8.2006
(uznesenie o vznesení obvinenia) konať.

49. Podľa § 21 ods. 4 OSP, za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej
osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu.

50. Podľa § 73 CSP, na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní

za štát.

51. Citované ustanovenie upravovalo, kto je oprávnený konať pred súdom za štát. Je to štátny orgán v
rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi prostredníctvom svojich zamestnancov. Otázka,
ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene štátu konať, nie je otázkou

vecnej legitimácie strany. V prípade pochybnosti sa touto otázkou musí procesný súd zaoberať z úradnej
moci. Obdobne je situácia riešená i v CSP, podľa § 73 ktorého, na konanie štátu pred súdom sa použijú
ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát.

52. K otázke označenia (resp. určenia) orgánu oprávnenému konať za štát zaujal najvyšší súd právne

závery napríklad v uznesení z 26. septembra 2012 sp. zn. 6 Cdo 149/2011, v ktorom uviedol, že
„riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie
konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny
orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za
následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady

postupom podľa § 43 O.s.p. V prípade, že žalujúca strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať,
označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý
štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o
nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p vyplýva, že súd je povinný -
bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v

rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa
osobitného predpisu. Orgán verejnej moci, ktorý koná za štát vo veciach náhrady škody spôsobenej
v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., sa určuje podľa kritérií obsiahnutých v ustanovení §
4 ods. 1 a 2 tohto zákona. Ak súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z. aplikuje alebo interpretuje ustanovenie § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona nesprávnym spôsobom, v

dôsledku čoho za orgán verejnej moci, ktorý má konať v mene štátu, považuje orgán verejnej moci,
ktorý by pri zákonu zodpovedajúcej aplikácii alebo interpretácii uvedeného ustanovenia za taký (v mene
štátu konajúci orgán) nemal byť považovaný, ide bezpochyby o nesprávnosť. Dovolací súd preto v
súvislosti s posudzovaním prípustnosti dovolania skúmal, či namietaná nesprávnosť má znaky,ktoré Občiansky súdny poriadok považuje za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle §
237 O.s.p. Dovolací súd vzal pri riešení tejto otázky na zreteľ, že ak sa v občianskom súdnom konaní
(prípadne) nesprávnosť tejto povahy vyskytne, ide bezpochyby o nedostatok situovaný do rámca súdom

uskutočnenej aplikácie alebo interpretácie právnej normy (súd napríklad nesprávne vyloží niektorú
normu alebo aplikuje to ustanovenie, ktoré nemalo byť aplikované, a v dôsledku toho neaplikoval
ustanovenie, ktoré mal aplikovať). Takáto nesprávnosť spadá do rámca činnosti súdu, ktorá vyúsťuje
do právneho posúdenia veci; v žiadnom prípade ju nemožno označiť za nesprávnosť procesnú alebo
procedurálnu.

53. Zákonom č. 412/2012 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 514/2003 Z. z. s účinnosťou od
1.1.2013 došlo k presnejšiemu vymedzeniu oprávnenia jednotlivých štátnych orgánov (z hľadiska
prejednávanej veci ohľadom nároku týkajúceho sa uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej
a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede č. ORP-1041/OZV-DS-2006
zo dňa 28.8.2006) konať za štát v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Účelom

zákona č. 412/2012 Z. z. bolo (podľa dôvodovej správy a výsledkov pripomienkového konania k návrhu
zákona) podľa poznatkov aplikačnej praxe precizovať príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti
so zodpovednosťou štátu za nezákonné rozhodnutie, pretože existovali prípady, kedy nebolo možné
jednoznačne určiť zodpovedný orgán v trestnom konaní, pričom z obsahu zákona č. 412/2012 Z.z.
vyplýva, že nepochybne došlo k zvýrazneniu postavenia prokurátora v trestnom konaní s dôrazom na

význam jeho rozhodnutia o podanej sťažnosti obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o vznesení
obvinenia a o podaní obžaloby príslušnému súdu z hľadiska určenia štátneho orgánu oprávneného
zastupovať štát v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č.
514/2003 Z. z.; preto aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré
vydal príslušný policajt (§ 10 ods. 8 Trestného poriadku), oprávnenie Ministerstva vnútra SR konať

za štát v rámci konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zostala (z hľadiska
prejednávanej veci) zachovaná len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu
policajta a nepodal obžalobu (v opačnom prípade je preto potrebné dospieť k názoru, že Ministerstvo
vnútra SR oprávnenie konať za štát nemá); preto v prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného
(poškodeného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a následne podá obžalobu príslušnému

súdu, zakladá tým oprávnenie Generálnej prokuratúry SR konať za štát v následnom konaní o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Nová právna úprava
účinná od 1.1.2013 teda v prípade uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia
vydaného v trestnom konaní jednoznačne rieši, ktorý štátny orgán je oprávnený konať v jeho mene v
prípadnom súdnom konaní o náhradu škody spôsobenej týmto rozhodnutím. Nejasnosti nespôsobuje

ani ust. § 4 ods. 1 písm. m) zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, ktoré síce aj po
1.1.2013 ponechalo v účinnosti (okrem iných aj pre účely náhrady škody, ktorá vznikla v rámci trestného
konania) možnosť založenia oprávnenia štátneho orgánu konať v súdnom konaní za štát na základe
toho, že sa na tento orgán obrátil poškodený so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, pretože
príslušné ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu dopadá na prípady, kedy nie je možné príslušný

(jeden konkrétny) štátny orgán, v ktorého pôsobnosti došlo ku škode, jednoznačne určiť podľa daných
zákonných kritérií (§ 4 ods. 1 písm. a) až písm. l) zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013);
preto kým podľa platnej úpravy účinnej do 31.12.2012 (§ 4 ods. 1 písm. l) zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení účinnom do 31.12.2012) bolo možné prostredníctvom tohto ustanovenia odstrániť nejasnosť
právnej úpravy, ktorú súdna prax reflektovala pri určovaní orgánu štátu oprávneného konať za štát v

konaniach o náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím
vydaným v trestnom konaní policajtom v prípade, že podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal
obžalobu príslušnému súdu, a na určenie príslušného štátneho orgánu použiť jednoznačné kritérium
podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany poškodeného jednému z
dvoch do úvahy prichádzajúcich štátnych orgánov (Ministerstvo vnútra SR alebo Generálna prokuratúra

SR); podľa platnej úpravy účinnej od 1.1.2013 bola však táto nejednoznačnosť uspokojivo odstránená,
a preto nie je potrebné ponechávať riešenie tejto otázky na nepredvídateľnú aktivitu poškodeného, ktorý
je súčasne aj naďalej chránený pred omylom pri podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody ustanovením § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého ak bola žiadosť
podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a

upovedomiť o tom poškodeného; účinky podania žiadosti zostávajú zachované. Opačný výklad by podľa
názoru odvolacieho súdu poprel zmysel a účel zákona č. 412/2012 Z.z. (odvolací súd nespochybňuje,
že v posudzovanom prípade uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia, proti
ktorému prokurátor zamietol sťažnosť a podal obžalobu, ide o oblasť verejnej moci, ktorá patrí dopôsobnosti viacerých orgánov, zákonodarca však kritériá založenia oprávnenia konať v jeho mene v
konaníonáhradyškodyspôsobenejtýmtorozhodnutímsúčinnosťouod1.1.2013stanoviljednoznačnev
prospech Generálnej prokuratúry SR, a to bez ohľadu na skutočnosť, že nezákonné rozhodnutie nevydal

priamo prokurátor).

54. Pokiaľ nová právna úprava s účinnosťou od 1.1.2013 zmenila orgán štátu oprávnený konať za štát
v súdnych konaniach o náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným
rozhodnutím v prípade, že prokurátor podanú sťažnosť zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu,

je potrebné na túto právnu úpravu prihliadnuť a konať ďalej s týmto orgánom (z hľadiska posudzovanej
veci v súvislosti s uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície,
odboru skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede č. ORP-1041/OZV-DS-2006 zo dňa 28.8.2006) s
Generálnou prokuratúrou SR.

55. Odvolací súd pri posudzovaní predmetnej veci vychádzal najmä z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 4MCdo 15/2009, 7MCdo 16/2011 a 8Cdo 289/2014, na odôvodnenia ktorých v podrobnostiach
odkazuje.

56. V súvislosti s nárokom žalobcu špecifikovaným v odseku 41 a s ohľadom na vyššie uvedené súd
prvej inštancie hoci správne uzavrel, že uvedené rozhodnutie nebolo predmetom žiadosti o predbežné

prejednanienároku,čojepredpokladpreuplatnenietohtonárokunasúde,avšaknesprávne(predčasne)
nárok v tejto časti zamietol bez toho, aby viedol ďalšie dokazovanie ohľadom splnenia/nesplnenia
predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom (ani) nekonal s
orgánom štátu oprávneným za štát konať označeným v odseku 54.

57. V súvislosti s požiadavkou § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, ktorý obsahuje
zákonnú povinnosť nárok na náhradu škody spôsobenej aj nezákonným rozhodnutím vopred predbežne
prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným
orgánom podľa § 4 (§ 11) odvolací súd konštatuje, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalobcu
doručená Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 22.12.2014 neobsahuje medzi označenými nezákonnými

rozhodnutiami (aj) uznesenie Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru
skrátenéhovyšetrovaniavDunajskejStredeč.ORP-1041/OZV-DS-2006zodňa28.8.2006,pretomožno
jednoznačne prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie, že predmetné rozhodnutie nebolo predmetom
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Pričom odvolací súd sa už nestotožňuje s argumentáciou
žalobcu, že orgán ktorému bola žiadosť o predbežné prerokovanie doručená mal vychádzať z opisu

rozhodujúcich skutočností v žiadosti, a že nie je podstatné to ako poškodený, resp. žiadateľ kvalifikoval
svojuplatnenýnárokvžiadosti.Naopakodvolacísúdmázato,žeoznačeniekonkrétnych(nezákonných)
rozhodnutí je povinnosťou práve poškodeného (v danej veci) žalobcu a nie orgánu konajúcemu za štát,
ktorému bola žiadosť o predbežné prerokovanie adresovaná a následne aj doručená a to s poukazom
na znenie § 16 ods. 1 zákona o zodpovednosti štátu za škodu, podľa ktorého zo žiadosti okrem iného

musí byť zrejmé, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla
a čoho sa poškodený domáha.

58. Odvolací súd už v odseku 47 konštatoval, že rozhodujúci je obsah žaloby, z ktorej musí byť zrejmé
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým mala byť spôsobená škoda, keď žalobca doplnil svoju žalobu

doručenú okresnému súdu a to podaním zo dňa 7.1.2016 (doručené okresnému súdu dňa 11.1.2016),
ktorým okrem iného označil za rozhodnutie, ktorým mu vznikla škoda (aj) uznesenie Okresného
riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede
č. ORP-1041/OZV-DS-2006 zo dňa 28.8.2006 (uznesenie o vznesení obvinenia), ohľadom, ktorého
potom ako súd prvej inštancie uznesením č. k. 12C/299/2015-134 zo dňa 11.8.2017 pripustil zmenu

žaloby spočívajúcej v skutkových okolnostiach v zmysle písomného podania žalobcu zo dňa 11.1.2016
(doručeného) práve v súvislosti s uvedeným rozhodnutím, sa stalo (ďalším) titulom, z ktorého sa nároku
na náhradu škody žalobca domáha a teda aj predmetom dokazovania v preskúmavanej veci, a to
napriek tomu, že uvedené rozhodnutie nebolo označené v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
doručenej Ministerstvu spravodlivosti SR. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď nekonal

ohľadom nároku vzťahujúceho sa k označenému (nezákonnému rozhodnutiu) uzneseniu Okresného
riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede
č. ORP-1041/OZV-DS-2006 zo dňa 28.8.2006 s Generálnou prokuratúrou SR ako orgánom oprávneným
konať za štát (ako žalovanou stranou), ani nedoručil žalobu žalobcu, podanie žalobcu zo dňa 7.2016,uznesenie okresného súdu č. k. 12C/299/2015-134 zo dňa 11.8.2017 na vyjadrenie, teda ani neumožnil
žalobcovi, aby súdu prvej inštancie preukázal splnenie predpokladu a to doručenie žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku žalobcu v súvislosti s rozhodnutím - uznesenie Okresného riaditeľstva PZ, Úradu

justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede č. ORP-1041/OZV-
DS-2006 zo dňa 28.8.2006 s orgánom oprávneným konať za štát a to Generálnou prokuratúrou SR
(podľa § 15 ods. 1), ako aj predpokladu podľa § 16 ods. 4. Odvolací súd má za to, že doručenie žaloby
(aj uznesenia o pripustení zmeny žaloby) Generálnej prokuratúre SR možno v danej veci kvalifikovať aj
ako splnenie povinnosti doručiť žiadosť o predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu ako poškodeného,

pričom v prípade zaujatia kladného stanoviska by už požiadavka ohľadom nároku žalobcu v tomto
konaní ohľadom uvedeného rozhodnutia stratila svoje opodstatnenie a naopak v prípade zaujatia (aj
čiastočne) negatívneho stanoviska (vyjadrenie k žalobe), by už nebolo potrebné vyčkať na to, aby v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie uplynula doba 6 mesiacov podľa § 16 ods. 4 zákona o zodpovednosti
za škodu.

59. Súd prvej inštancie vedený nesprávnymi právnymi úvahami ohľadne orgánu oprávneného konania
za štát ohľadom nároku žalobcu vzťahujúceho sa uznesenie Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej
akriminálnejpolície,odboruskrátenéhovyšetrovaniavDunajskejStredeč.ORP-1041/OZV-DS-2006zo
dňa 28.8.2006, keď nekonal aj s Generálnou prokuratúrou SR (ako ďalším subjektom oprávneným konať
za štát) na strane žalovanej strany, nevykonal ohľadom nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy

v súvislosti s uvedeným rozhodnutím žiadne dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Potom
je neúčelné, aby celé dokazovanie od počiatku v tejto časti vykonával odvolací súd a tým nahrádzal
činnosť súdu prvej inštancie. Nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity
súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko
úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným

menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania a nie vykonávanie celého ťažiskového
dokazovania až na odvolacom súde. Nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho
procesných dôsledkov, nemožno efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu,
pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. c/ CSP) neostávalo iné ako rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo veci samej v časti nároku vzťahujúceho sa k uvedenému rozhodnutiu 2.402,75

Eur trovy právneho zastúpenia + nemajetková ujma 196.790 Eur) a tiež v závislom výroku o trovách
konania (§ 396 ods. 3 CSP) zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods.
1 CSP).

60. Po vrátení veci súd prvej inštancie bude ďalej v zmysle vysloveného právneho názoru konať v časti

(zamietnutého) nároku týkajúceho sa uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej
polície, odboru skráteného vyšetrovania v Dunajskej Strede č. ORP-1041/OZV-DS-2006 zo dňa
28.8.2006, so žalovanou Slovenskou republikou, konajúcou prostredníctvom Generálnej prokuratúry
SR, dodrží postup uvedený v odseku 58, opätovne posúdi uplatnený nárok žalobcu týkajúci sa
označeného rozhodnutia s prihliadnutím na zákon o zodpovednosti za škodu a vo veci opätovne

rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP riadne odôvodní. V novom
rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o trovách prvoinštančného (vrátane trov Slovenskej republiky
konajúcej prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR) i o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 CSP).

61. V súvislosti s rozhodovaním o trovách konania dáva odvolací súd súdu prvej inštancie do pozornosti,
že Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktorá sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP),
ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana

sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu).
Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu
(sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nepôjde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu (znaleckej činnosti). Pri trovách

konania treba vziať zreteľ na skutočnosť, že predmetom konania sú dva nároky žalobcu a to jednak
nárok na náhradu majetkovej škody a nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Prvoradým
kritériom pri posudzovaní náhrady trov konania je procesný úspech, ktorý žalobca dosiahol. Iná je už
situácia pri rozhodovaní o náhrade trov konania ohľadom nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy vpeniazoch, kde úspech žalobcu v konaní je závislý iba od úvahy súdu ako aj, že v konaní, v ktorom
súd rozhoduje, že žalobca sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená
zásahom do jeho práv v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami s poukazom na zákon č. 514/2003 Z. z.,

odhliadnuc od výšky ktorú požaduje v žalobcom petite, pričom v prípade vyhovenia (hoc aj čiastočného),
je úspech žalobcu v konaní 100 %, avšak iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej).

62. Odvolací súd konštatuje, že § 390 písm. a) bol dodržaný, keďže uznesením č.k. 25Co/205/2016-127
zo dňa 28.2.2017 bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vrátený na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, pričom odvolací súd vec meritórne nepreskúmaval z dôvodu procesného pochybenia súdu
prvej inštancie.

63. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací

súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

64. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).