Rozsudok ,
Zastavujúce odvolacie konanie Judgement was issued on Tuesday, November 6, 2018

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 9Csp/23/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3818201255
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Gešvantnerová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2018:3818201255.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Beatou Gešvantnerovou v právnej veci žalobcu: N. H., nar.

XX.XX.XXXX, bytom L. H., O. XXX/X, zast.: SLAMKA & Partners s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 50
120 000 so sídlom Radlinského 1735/29, 026 01 Dolný Kubín, proti žalovanému: Všeobecná úverová
banka,a.s.,IČO:31320155,sosídlomMlynskénivy1,82990Bratislava,zast.:ČERNEJOVA&HRBEK,
s.r.o., IČO: 36 857 513, so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava v konaní o určenie, že spotrebiteľský
úver je bez úrokov a poplatkov, takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že úver poskytnutý na základe žiadosti o aktiváciu karty Quatro č. XXXXXXXX zo dňa
10.10.2013 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov.

II. Žalobcovi súd priznáva nárok na náhradu trov konania od žalovaného v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na tunajšom súde sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že úver poskytnutý
žalobkyni na základe jej žiadosti o aktiváciu Bankomatky Quatro č.44712130 sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Žalobkyňa odôvodnila žalobu tým, že zmluva o úvere neobsahovala náležitosti podľa
§ 9 ods.2 písm.k Zákona č 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

2. Súd doručil žalobu žalovanému. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že s ňou nesúhlasí,
považuje ju za neodôvodnenú a nepodloženú. Zmluva má všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona

č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o bola uzavretá tak, že klient majúci záujem o
poskytnutie bankového produktu/služby zo strany spoločnosti ich kontaktuje pričom je spísaný prvotný
dokument-Žiadosťoaktiváciukarty(ďalejlen,,žiadosť“;žiadosťpredstavujetzv.invitatioadofferendum,
t.j. akési vyzvanie potenciálneho klienta zo strany našej spoločnosti na predloženie ponuky z jeho
strany, ktorou sa rozumie vyplnenie nevyhnutných údajov do žiadosti, tieto údaje spoločnosť posúdi a
rozhodne sa, či nakoniec úver schváli a dôjde tak k uzavretiu zmluvy, alebo neschváli z dôvodu toho, že
ponúknutá bonita potenciálneho klienta nepostačuje v zmysle zákonných povinností našej spoločnosti).

Žiadosť je následne, spolu s dokumentmi tvoriacimi zmluvu a informačnými materiálmi zaslaná
na adresu (potenciálneho) klienta. Úlohou (potenciálneho) klienta, korešpondujúcou s legitímnym
očakávanímspoločnostivserióznyprístup,ježiadosťapriloženúzmluvnúainúdokumentáciusiprečítať
(naštudovať) a v prípade pretrvávajúceho záujmu v žiadosti vyplniť údaje potrebné na posúdenie jeho
návrhu zo strany našej spoločnosti, žiadosť podpísať a následne zaslať k nám na posúdenie. V zmysle
zákonných povinností spoločnosť takúto ponuku (stále ešte len potenciálneho) klienta s odbornou
starostlivosťou vyhodnotí, pričom v prípade pozitívneho výsledku (po prípadnej úprave navrhovaných

parametrov úveru) žiadosť aj podpíše, čím dôjde v nadväznosti na zaslanie schválenia/potvrdenia
(potvrdzujúceho listu) klientovi k uzavretiu zmluvy o úvere - takáto oboma stranami podpísaná žiadosť,
spolu s jej právnymi súčasťami/komponentmi (obchodné podmienky, cenník a potvrdzujúci list) tvorí ako
celok zmluvu o úvere. Zmluvu o úvere netvorila len žiadosť a potvrdzujúci list, ktorých kópiu žalobcapriložil ku svojej žalobe; zmluvu tvorili všetky komponenty zmluvy o úvere - konkrétne žiadosť, obchodné
podmienky, cenník a potvrdzujúci list. V daných dokumentoch je uvedená aj informácia o splátkach
úveru - napr. v čl. III. žiadosti upravujúcej podmienky úveru (je tam uvedená výška splátky), v čl. V.

ods. 2 žiadosti (údaj o dni splatnosti splátky), či v potvrdzujúcom liste. Zmluva o úvere obsahovala/
obsahuje všetky náležitosti vyžadované v čase jej uzavretia zákonom o spotrebiteľských úveroch
(z. č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere). Informácia o
právnom pute medzi jednotlivými komponentmi zmluvy je uvedená napr. v na konci čl. V. za ods.
19 žiadosti (Obchodné podmienky, Cenník a Potvrdzujúci list sú súčasťou tejto Žiadosti/Zmluvy); v

úvodnom odseku obchodných podmienok (obchodné podmienky sú súčasťou zmluvy); v čl. II. ods. 2
Obchodných podmienok (Potvrdzujúci list je súčasťou Zmluvy) a v čl. VI. bod 42 Obchodných podmienok
(cenník je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy), v potvrdzujúcom liste. Žalovaným tvrdené právne puto
nevychádza len z ,,povahy veci“, či napríklad znenia žiadosti a obchodných podmienok, ale aj existujúcej
rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR2 a ČR3, ako i zo zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy

o úvere (ďalej len ,,zákon o platobných službách“); zmluva o úvere je totiž zároveň aj rámcovou zmluvou
o poskytovaní platobných služieb v zmysle tohto zákona, ktorej právnou neoddeliteľnou súčasťou sú
v zmysle § 31 ods. 4 zákona o platobných službách aj obchodné podmienky. Zákonná požiadavka
uvádzať tzv. rozpis splátok v zmluve o spotrebiteľskom úvere neexistuje a neexistovala. V zmysle §
9 ods. 2 písm. k) [v súčasnosti písm. l)] zákona o spotrebiteľských úveroch musí zmluva o úvere

obsahovať ,,výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Z uvedeného ustanovenia
však nevyplýva povinnosť uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere osobitne informáciu o tom, aká
suma z každej splátky úveru sa započítava na istinu, úroky a poplatky. Dôvodová správa uvádza iba
nasledovné: ,,Medzi podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patria napríklad: [...] Výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný

v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu,
úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).“ Právnemu záveru žalobcu tak
nesvedčí autentický výklad danej právnej normy podaný zákonodarcom (v dôvodovej správe k zákonu,
kde by takú významnú skutočnosť zákonodarca zaiste osobitne zdôraznil), právnemu záveru žalobcu
nesvedčí ani prax poskytovateľov spotrebiteľských úverov, ktorí dané ustanovenie zákona nevykladali

spôsobom uvádzaným žalobcom. Pri systematickom pohľade na § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch
je zrejmé, že informáciu o postupnej amortizácii svojho dlhu (vrátane tzv. rozpisu splátok) spotrebiteľ
zistí z tzv. amortizačnej tabuľky, na ktorú má voči veriteľovi bezplatný nárok kedykoľvek počas trvania
zmluvného vzťahu v zmysle § 9 ods. 3 v spojení s ods. 5 zákona (v tomto konkrétnom prípade síce
nejde o zmluvu na dobu určitú s vopred presne určeným potom splátok, ale o zmluvu na dobu neurčitú

s tzv. revolvingovým úverom poskytovaným cez kreditnú kartu, no máme za potrebné pre úplnosť
argumentácie poukázať aj na systematický výklad zákona). Amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré
sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie
istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné
náklady. Pokiaľ dospel žalobca k záveru, že podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch

musí zmluva obsahovať tzv. rozpis splátok (de facto amortizačnú tabuľku), vôbec (ani náznakom) sa
nevysporiadal s dôvodom, prečo by zákonodarca v zákone použil na predpísanie rovnakej povinnosti
uvádzať do zmluvy tzv. rozpis splátok (de facto amortizačnú tabuľku) rôznu (úplne odlišnú) terminológiu
v § 9 ods. 2 písm. k) zákona v porovnaní s § 9 ods. 3 v spojení s ods. 5 zákona. Ak § 9 ods. 2
písm. k) a naproti tomu § 9 ods. 3 v spojení s ods. 5 upravujú podľa názoru žalobcu de facto ,,to

isté“, ostáva zo strany žalobcu nezodpovedanou otázkou, prečo sú dané zákonné normy terminologicky
úplne odlišné. Vzápätí sa núkajúcou jednoduchou a logickou odpoveďou je, že právny názor žalobcu
nemá oporu v systematickom výklade zákona. Cez logický výklad je nutné dospieť k správnej
aplikácii daného zákonného ustanovenia a k záveru, že zákon tzv. rozpis splátok v zmluve o úvere
nevyžaduje a nikdy nevyžadoval. Porovnanie miery zrozumiteľnosti vyjadrenia splátky úveru jednou

sumou (našou spoločnosťou podávaný výklad) oproti vyjadreniu uvedenému cez tzv. rozpis splátok (t.j.
dvoma a viacerými sumami; výklad podaný žalobcom) svedčí jednoznačne v prospech jednoduchšieho,
žalovaným zvoleného spôsobu - t.j. uvádzať sumu splátky jedným údajom. V opačnom prípade by
bol spotrebiteľ pre zistenie celkovej výšky každej splátky odkázaný na matematickú operáciu súčtu jej
jednotlivých zložiek. Priemerný spotrebiteľ by bol síce takejto matematickej operácie schopný, ale v

prospech zrozumiteľnosti zmluvy (teda v prospech spotrebiteľa) je jednoznačne uvádzanie splátky jej
celkovou sumou, než jej uvedenie iba výškami jednotlivých zložiek splátky (kedy je nutné ich spočítavať).
Výpočet celkovej výšky splátky by bol dokonca o niečo komplikovanejší pri nerovnomernej amortizácii
úveru. Je nedôvodné a nelogické vychádzať z prezumpcie, že zákonodarca mienil ustanovením § 9ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch dosiahnuť zmluvy preplnené (zahltené) číselnými
údajmi ponechávajúce na spotrebiteľovi, aby si z nich sám vypočítal celkovú výšku každej jednotlivej
splátky (z desiatok splátok) úveru. Na podporu argumentácie poukázal na právne závery uvedené

v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 04.10.2017 sp. zn. 17Co/344/2017-143; krajský súd
k uvedenej problematike uviedol: „Podľa odvolacieho súdu preto z hľadiska kritéria zrozumiteľnosti
spotrebiteľskej zmluvy, a tým aj z hľadiska prospechu spotrebiteľa neobstojí výklad citovaného § 9 ods. 2
písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch prijatý súdom prvej inštancie a prezentovaný
žalobcom, teda taký, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku jednotlivých zložiek

splátky a uvedenie iba jej celkovej výšky je nedostatočné. Naopak, nie práve vhodne zvolenú formuláciu
citovaného § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je, a vždy bolo potrebné
vykladať tak, že v zmluve uvedená splátka úveru je dostatočne uvedená aj keď je vyjadrená iba celkovou
výškou splátky, pričom takto uvedená splátka musí zahŕňať všetky veriteľom požadované plnenia, a nie
uvedením len niektorej zložky navodzovať dojem nízkej splátky úveru. Prípustnosť vyjadrenia splátky
úveruibacelkovouvýškovousplátkyniejevýkladcontralegem,akosasnažípresvedčiťžalobca,pretože

dané ustanovenie neobsahuje gramatické vyjadrenie vylučujúce uvedenie tam vymenovaných zložiek
splátky iba v súhrne jednou sumou.“ Žalobcom zvolený výklad príslušnej právnej normy neobstojí - je v
rozpore s povinnosťou vnútroštátneho súdu vykladať vnútroštátnu normu eurokonformným spôsobom.
Smernica EÚ nevyžaduje rozdelenie splátok na istinu, úroky a poplatky. Podľa tabuľky zhody k zákonu o
spotrebiteľských úveroch, § 9 ods. 2 písm. k) [v súčasnosti písm. l)] zákona je transpozíciou čl. 10 ods. 2

písm. h) Smernice EÚ8 podľa ktorého v zmluve o spotrebiteľskom úvere je potrebné uviesť „výšku, počet
a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“. Z uvedeného je
zrejmé, že Smernica EÚ vyžaduje v zmluve o úvere uviesť iba celkové splátky úveru a nevyžaduje ich
osobitné rozčlenenie na ich jednotlivé zložky - istinu, úroky a poplatky. Tento záver potvrdil aj Rozsudok

SDEÚ Home Credit podľa ktorého: „Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú vykladať
v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby
členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“ Z uvedeného vyplýva, že

výklad podávaný žalobcom o potrebe rozpísať splátky na istinu, úroky a poplatky je v rozpore s článkom
10 ods. 2 písm. h) Smernice EÚ. Smernica EÚ predstavuje tzv. úplnú harmonizáciu danej oblasti, čo
znamená, že s cieľom dosiahnutia fungujúceho vnútorného trhu členské štáty nesmú zachovávať ani
zaviesť prísnejšie pravidlá ako sú v nej uvedené. Tento záver vyplýva okrem iného z: a) článku 22
ods. 1 Smernice: ,,Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú

zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení
tejto smernice“; b) recitálu (9) Smernice 2008/48: ,,Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa
všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov
a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo
zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice.“; a c) rozsudku SDEÚ vo veci

C-602/10, SC Volksbank România SA zo dňa 12.07.2012 podľa ktorého: ,,Z článku 22 ods. 1 smernice
2008/48 vykladanej vzhľadom na jej odôvodnenia 9 a 10 vyplýva, že pokiaľ ide o úverové zmluvy,
ktoré patria do pôsobnosti tejto smernice, táto smernica stanovuje úplnú harmonizáciu, a ako vyplýva
z názvu uvedeného článku 22, má záväznú povahu, čo treba chápať tak, že v oblastiach konkrétne
uvedených v rámci tejto harmonizácie členské štáty nesmú zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne

ustanovenia, ako sú tie, ktoré zakotvuje tá istá smernica.“ (bod 38 rozsudku) [...] ,,Je potrebné dodať, že
ako bolo uvedené v bode 38 tohto rozsudku, článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, vykladaný vzhľadom
na jej odôvodnenia 9 a 10, sa musí chápať v tom zmysle, že pokiaľ ide o úverové zmluvy patriace
do pôsobnosti tejto smernice, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd v rámci tejto otázky, hoci nie sú
predmetom sporu vo veci samej, uvedená smernica stanovuje úplnú a kogentnú harmonizáciu, ktorá v

oblastiach, ktorých sa táto harmonizácia špecificky týka, bráni tomu, aby členské štáty zachovali alebo
zaviedli iné vnútroštátne ustanovenia, ako ona sama obsahuje.“ (bod 63 rozsudku) Z ustálenej judikatúry
SDEÚ vyplýva, že členské štáty EÚ majú povinnosť interpretovať svoje národné právo v súlade s právom
EÚ (t.j. eurokonformne). Podľa rozhodnutia SDEÚ vo veci Van Colson „povinnosť členských štátov
vyplývajúca zo smernice dosiahnuť stanovený výsledok, ako aj ich povinnosť podľa článku 5 ZEHS [...],

sa vzťahujú na všetky orgány členských štátov vrátane súdov v rámci ich právomocí.. Z toho potom
vyplýva, že pri uplatňovaní vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho zákona špeciálne
vydanéhoscieľomvykonaťustanoveniasmernice[...]musívnútroštátnysúdvykladaťsvojevnútroštátne
právo vo svetle znenia a účelu smernice.“ V zmysle judikatúry SDEÚ povinnosť súdov vykladať národnéprávo eurokonformne sa uplatňuje aj v horizontálnych právnych vzťahoch, akým je aj vzťah zo zmluvy
o úvere uzatvorenej medzi stranami tohto sporu.13 Povinnosť vykladať vnútroštátne právo vo svetle
znenia a účelu smerníc EÚ zahŕňa okrem iného aj povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s

interpretáciou smerníc EÚ vyjadrenou v príslušných rozhodnutiach SDEÚ interpretujúcich právo EÚ.
Štátne orgány majú povinnosť eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere,
nesmie však ísť o výklad, ktorý je zjavne contra legem.15 Inými slovami, ak § 9 ods. 2 písm. k) zákona
o spotrebiteľských úveroch pripúšťa eurokonformný výklad, t.j. ak takýto výklad nie je možné považovať
za výklad contra legem, súd je povinný ho pri rozhodovaní predmetnej veci uplatniť. Eurokonformný

výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, na ktorý v tomto konaní poukázal je pritom
celkom zjavne možný a v žiadnom prípade ho nie je možné považovať za výklad contra legem. Totiž,
pokiaľ zákonodarca uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať „výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov [...]“, nie je možné automaticky (a už vôbec nie bezvýhradne)
usudzovať, že istina, úroky a iné poplatky musia byť zvlášť rozpísané a nemôžu byť uvedené spolu
v jednom údaji o výške, počte a termínoch splátok. Pritom ešte pred Rozsudkom SDEÚ Home Credit

si eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona osvojili i niektoré slovenské súdy (napr. rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/151/2012 zo dňa 19.09.2012, či rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20.12.2012, sp. zn. 6Co/315/2012). Keďže eurokonformný výklad je v
tomto prípade možný, súd je povinný ho uplatniť. V plnej miere reflektuje Rozsudok SDEÚ Home Credit
napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.01.2017, sp. zn. 16Co/785/2015, rozsudok

Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.01.2017, sp. zn. 16Co/616/2015, rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 25.01.2017, sp. zn. 15Co/64/2016, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 14.12.2016 sp. zn. 17Co/963/2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.04.2017
sp. zn. 11Co/39/2016, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 06.07.2017 sp. zn. 14Co/56/2016,
rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 15.06.2017 sp. zn. 8Co/34/2017 atď. Prax a stanovisko NBS

ako orgánu dohľadu nad finančným trhom (NBS jednoznačne preferuje eurokonformný výklad zákona)
ako i názory objavujúce sa v odborných periodikách v čase po Rozsudku SDEÚ Home Credit tento náš
záver, a zároveň nesprávnosť právneho názoru žalobcu len potvrdzujú. Rovnako tak aktuálna judikatúra
Najvyššieho súdu SR - viď verejne dostupné18 uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018, sp. zn.
3 Cdo 146/2017, v zmysle ktorého: ,,Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala

číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách
uzatváranýchpodľazákonač.129/2010Z.z.nemožnooddodávateľovžiadať,abyvnichuvádzalipresný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok
a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo
„počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu

dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa
legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia,
ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným
výkladom.“ Ako upozorňuje najvyšší súd vo vyššie uvádzanom uznesení, za účelom odstránenia
pochybností o správnom spôsobe výkladu predmetného ustanovenia zákona zákonodarca s výslovným

poukazom na Rozsudok SDEÚ a Smernicu EÚ s účinnosťou od 01.05.2018 mení znenie daného
ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch [§ 9 ods. 2 písm. l)] tak, že slová ,,výšku, počet a
termínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkov“nahrádzaslovami,,výšku,počet,frekvenciusplátok“(viď
čl. XII zákona č. 279/2017 Z. z.. a dôvodovú správu k nemu). Aj táto zmena zákona dokladuje, ktorý
výklad zákona vždy mal a má zákonodarca na mysli. Ak by akceptovali výklad zákona vyžadujúceho tzv.

rozpis splátok (t.j. výklad rozporný s výkladom eurokonformným, v tomto súdnom konaní preferovaný
žalobcom), vychádzali by neprípustne z prezumpcie ,,hlúpeho“ zákonodarcu, ktorý napísal zákon v
evidentnom rozpore so svojimi európskymi záväzkami, čo vedie k následkom porušenia práva EÚ.
Okrem toho, žalobcom zvolený právny prostriedok ochrany jeho údajných práv v podobe žaloby na
určenie nie je hospodárnym prostriedkom obrany. K danému poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 251/2015 zo dňa 16. marca 2016. V zmysle tohto judikátu, vyriešiť
otázku skutočnej výšky dlhu dlžníka a tým i výšku pohľadávky veriteľa, možno len v konaní o návrhu
na plnenie, nie v konaní o určenie (či už neplatnosti zmluvy alebo bezodplatnosti úveru). V konaní na
plnenie sa totiž platnosť zmluvy či eventuálna bezodplatnosť úveru posudzuje ako prejudiciálna otázka
vo vzťahu k veci samej. Samotné konanie o určenie totiž nie je spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty

a zákonite ho musí nasledovať i konanie na plnenie. Žalobcovi sú ponechané iné, s ohľadom na súdne
konanie hospodárnejšie prostriedky obrany, a to napr. v podobe procesnej obrany v konaní na plnenie
dlhu dlžníka iniciovanom zo strany veriteľa [pokiaľ dlžník tvrdí, že jeho dlh je v nižšej výške, je zrejmé,
že neuhradí veriteľovi dobrovoľne viacej; dôsledkom bude žaloba veriteľa na plnenie, v rámci konania oktorej sa bude prejudiciálne riešiť (i) existencia a oprávnenosť nároku veriteľa a následne eventuálne aj
(ii) výška takého nároku veriteľa]. Ak by dlžník predsa len uhradil viacej, než mal, nápravu môže hľadať v
žalobe na plnenie podanej voči veriteľovi z titulu vydania bezdôvodného obohatenia (v tomto konkrétnom

prípade však žalobcom celkovo vykonané úhrady nepokrývajú ani čerpanú istinu úveru). Zmluva o
úvere je v plnom súlade s požiadavkami kladenými príslušnými právnymi predpismi, neobsahuje žiadne
neprijateľné podmienky, pričom v nej neabsentujú žiadne žalobcom namietané údaje. Navyše, v zmysle
§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov len a jedine vtedy, ak sú kumulatívne splnené podmienky zakotvené v danom ustanovení

(t.j. ak zmluva o úvere vykazuje súčasne a kumulatívne nedostatky v tomto ustanovení vymenované -
zákonodarca použil spojku ,,a“); žalobca však taký kumulatívny výskyt nedostatkov zmluve nevyčíta a
ani neuvádza.

3.Právny zástupca žalobcu vo vyjadrení z 11.4.2018 uviedol, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení zo
dňa 11.04.2018 opiera o Rozsudok SD EÚ z 09.11.2016 vo veci C-42/15. Predmetom bolo začatie

prejudiciálneho konania Okresného súdu Dunajská Streda o výklade smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Pri posudzovaní (ne)záväznosti
uvedeného rozhodnutia pre tento spor treba vychádzať z toho, že prejudiciálny rozsudok je spolu s
výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny
súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku, ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných

prostriedkoch. Pokiaľ sa týka smernice ako prameňa práva únie, táto je záväzná pre každý členský štát,
ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód
ponecháva vnútroštátnym orgánom. V uvedenom rozhodnutí súdny dvor okrem iného konštatuje, že
ustanovenia čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES v spojení s jej článkom 22 ods. 1 bránia
tomu, aby členský štát stanovil povinnosť ako náležitosť zmluvy uviesť amortizačnú tabuľku, čo je v

rozpore s citovaným ustanovením § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Keďže je tu konflikt smernice
a vnútroštátneho zákona, je potrebné skúmať, či sa môže smernici priznať priamy alebo nepriamy
účinok. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, smernica je priamo
záväzná pre členský štát. V konkrétnom prípade súd nemôže smernici priznať ani nepriamy účinok,
nakoľkoniejemožnýeurokonformnývýkladcitovanéhoustanoveniazákona,keďžebynímsúdprakticky

nariadil/vypustil toto ustanovenie. Jednalo by sa o výklad contra legem a takýto postup je v rozpore s
princípom právnej istoty. Na základe uvedeného odôvodnenie NSSRv Uznesení sp. zn. 3Cdo 146/2017
zo dňa 22.02.2018 považuje za nesprávne a s uvedeným rozhodnutím sa nestotožňuje. V konečnom
dôsledku, sa jedná o jediné rozhodnutie NSSR, ktoré nezakladá ustálenú judikatúru v danej vecí, keďže
dlhoročná prax okresných ako aj krajských súdov SR je taká, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí

obsahovať číselné vyjadrenie toho, aká časť splátky je poukazovaná na jednotlivé jej zložky t. j. istinu,
útok, poplatky, prípadne iné. Po opätovnom posúdení zmluvy uvádza, že ako ďalšou náležitosťou
v zmysle § 9 ods. 2, psím. j) zákona o spotrebiteľských úveroch je, že: "Zmluva o spotrebiteľskom
úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musi obsahovať tieto náležitosti:
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov" Žalovaný v Zmluve neuviedol
žiadnu hodnotu RPMN, a to aj napriek tomu, že tento údaj je povinným údajom v zmysle ust. § 9 ods.
2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu Banská Bystrica 17Co/215/2012: "Zákonodarca jednoznačne v ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona č.

129/2010 Z.Z. v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy (ďalej len" Zákon") jednoznačne stanovil
povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere - RPMN, bez ohľadu na druh úveru, pod sankciou
bezúročnosti a bezpoplatkovosti. " Zákonodarca teda stanovil jednoznačne povinnosť Žalovaného -
subjektu poskytujúceho spotrebiteľský úver, uviesť v Zmluve presný údaj o hodnote RPMN, pričom na
túto povinnosť poukazujú opakovane súdy SRv rámci svojich rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie uvedené

skutočnosti je preukázané, že v Zmluve absentuje údaj o hodnote RPMN, čím si Žalovaný nesplnil svoju
povinnosť vyplývajúcu zo zákona, čo zákonodarca sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
spotrebiteľského úveru. Žalovaný vo vyjadrení uviedol: "zmluvu o úvere netvorila len žiadosť, ktorej
kópiu žalobca priložil k svojej žalobe; Zmluvu tvorili všetky komponenty zmluvy o úvere - konkrétne
žiadosť, obchodné podmienky, cenník a potvrdzujúci list." . Podľa ust. čl. 10 ods. 1 smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES (ďalej len "Smernica"): "zmluvy o úvere sa vypracujú písomne alebo
na inom trvalom nosiči. Každá zmluvná strana dostane jedno vyhotovenie zmluvy o úvere. Týmto
článkom nie sú dotknuté žiadne vnútroštátne pravidlá týkajúce sa platnosti uzavretia zmlúv o úvere,
ktoré sú v súlade s právom Spoločenstva. Zákonodarca povinnosť písomného vyhotovenia zmluvy ospotrebiteľskomúverevyplývajúcehozust.čl.10ods.1Smernicetransponovaldoust.§9ods.1Zákona
o spotrebiteľských úveroch, pričom nie sú dotknuté žiadne vnútroštátne pravidlá týkajúce sa platnosti
uzavretia zmlúv o úvere (v kontexte slovenskej právnej úpravy pre zachovanie písomnej formy Zmluvy

povinnosť podpísať Zmluvu oboma zmluvnými stranami), čo definitívne potvrdil aj SD EU v rozhodnutí
C-42/15 "Článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/1 02/EHS v spojení s článkom 3 písm.
m tejto smernice sa má vykladať. V tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej
úprave stanovil na jednej strane že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a

ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane že táto
požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti zmluvy uvedené v článku 10 ods.2 Smernice.
Teda členský štát môže stanoviť povinnosť pre zachovanie písomnej formy Zmluvy podpísať zmluvu
obomakontrahentami.Podľaust.§40ods.3Občianskehozákonníka:Písomnýprávnyúkonjeplatný,ak
je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej
listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v

prípadoch,keďjetoobvyklé.Podľaust.§273ods.1zákonaČ.513/1991Zb.Obchodnýzákonníkvznení
zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo
záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim
zmluvu známe alebo k návrhu priložené. Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka: Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Podľa ust. § 788 ods. 3 Občianskeho zákonníka: Súčasťou poistnej zmluvy sú všeobecné
poistné podmienky poistiteľa (poistné podmienky), na ktoré sa poistná zmluva odvoláva a ktoré sú k nej
pripojené alebo boli pred uzavretím zmluvy tomu, kto s poistiteľom zmluvu uzavrel, oznámené. Z ust. §

40 ods. 3 Občianskeho. zákonníka jednoznačne vyplýva, že pre zachovanie písomnej formy právneho.
úkonu sa vyžaduje podpísanie listiny konajúcou osobou. Nakoľko zákonodarca v § 9 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch vyžaduje písomnú formu Zmluvy, je preto nevyhnutné, aby Zmluva a všetky
oddelené dokumenty k nej priložené, ak majú tvoriť súčasť Zmluvy boli podpísané konajúcou osobou.
Výnimky zo zásady zachovania písomnej formy podpisom konajúceho predstavujú iba: všeobecné

obchodné podmienky v zmysle ust. 273 ods.1 Obch. zákonníka, ktoré sa s poukazom na § 52 ods. 2
OZ neaplikuje a § 788 ods.3 OZ, ktoré sa vzťahuje len na poistné zmluvy.

4. Žalovaný vo vyjadrení z 31.5.2018 poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.02.2018,
sp. zn. 3 Cdo 146/2017, v zmysle ktorého: ,,Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere

obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V
zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich
uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo
väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.
z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za

použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka
úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho
výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej
úpravy jeho eurokonformným výkladom.“ Vo svojej replike žalobca poukazuje na vadu právneho
úkonu majúcu za následok neplatnosť právneho úkonu (absencia písomnej formy právneho úkonu);

zároveň však žalobca v tomto konaní tvrdí tzv. bezodplatnosť úveru (pre údajnú absenciu zákonom
vyžadovaných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere) - obe tvrdenia však nemôžu popri sebe
obstáť,zmluvanemôžebyťzároveňneplatnouazároveňúvernajejzákladebezodplatný(bezodplatnosť
úveru je zákonná sankcia dopadajúca na úver poskytnutý na základe platnej zmluvy, nie neplatnej);
ide o žalobcom navodenú zmätočnosť žaloby. Zmluva je platným právnym úkonom, žalobca dosiaľ

nepreukázal opak. Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch1 preferuje platnosť zmluvy - inak sa
§ 9 v spojení s § 11 zákona ani interpretovať nedá (zákon preferuje platnosť zmluvy dokonca aj v
prípade absencie písomnej formy právneho úkonu - zákonnou sankciou je potom v spojení s inými
nedostatkami zmluvy tzv. bezodplatnosť úveru). Nie je ani úlohou súdu vyhľadávať dôvody neplatnosti
právneho úkonu (navyše, ak terajšie tvrdenia žalobcu na adresu zmluvy, ktorú žalobca roky akceptoval,

vykazujú vysokú mieru účelovosti - berúc do úvahy najmä skutočnosť, že žalobcom celkovo dosiaľ
vykonané úhrady nepokrývajú ani čerpanú istinu úveru). Existujúca judikatúra jednoznačne preferuje
platnosť právneho úkonu pred jeho neplatnosťou; viď napr. (i) verejne dostupný rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 26 Cdo 2317/2006, v zmysle ktorého: ,,... dlejudikatury Ústavního soudu základním principem výkladu smluv (právních úkonů) je priorita výkladu,
který nezakládá neplatnost smlouvy, před takovým výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-
li možné oba výklady; je tak vyjádřen a podporován princip autonomie smluvních stran a povaha

soukromého práva (srov. např. nález Ústavního soudu ze dne 14. 4. 2005, sp. zn. I. ÚS 625/03)…“; (ii)
nález ÚS SR zo dňa 03.07.2008, sp. zn. I. ÚS 242/07-29, v zmysle ktorého: ,, ... Ďalším základným
princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom,
ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp
autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska

funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné
a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy
preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom
neplatnosť zmluvy nezakladajúcim …“. (iii) nález Ústavného súdu SR zo dňa 01.04.2015, sp. zn. I.
ÚS 640/2014, v zmysle ktorého: ,,Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu
predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej

právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov
neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany
účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej
aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu
v prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“ Zákon nevyžaduje podpis strán zmluvy na

každom jednom komponente/súčasti zmluvy o úvere . Žalobcom vyvolaná spornosť sa týka údajnej
zákonnej požiadavky na podpis každého jedného komponentu/súčasti zmluvy o úvere. Takéto formálne
nazeranie žalobcu na platnosť písomného právneho úkonu je podľa nášho názoru vskutku novátorské,
žiaľ mylné a vo svojich dôsledkoch až absurdné. Niet pochýb, že žiadosť písomnú formu má, taktiež
obchodné podmienky, cenník i potvrdzujúci list (to všetko sú dokumenty tvoriace zmluvu o úvere).

Skutočnosť, že žalobca mal všetky komponenty zmluvy k dispozícii, resp. že sa s nimi oboznámil,
žalobca vyhlásil v čl. V. ods. 9 ním podpísanej žiadosti (okrem toho kópiu žiadosti aj potvrdzujúceho
listu žalobca sám priložil ku svojej žalobe). S eventuálnym tvrdením žalobcu o akomsi prenášaní
dôkazného bremena na spotrebiteľa pri prehlásení o oboznámení sa so zmluvnou dokumentáciou
nemožno súhlasiť. Nedochádza k protiprávnemu prenášaniu dôkazného bremena na spotrebiteľa,

nakoľkodôkaznébremenozákonnekladienabanku.Ideoštandardnéavzmluvných vzťahochbežnesa
vyskytujúce zmluvné ustanovenie, v tomto prípade riadne uvedené v zmluve. Žalovaná spoločnosť nijak
žalobcovi nebránila sa so zmluvnou dokumentáciou oboznámiť, tá mu bola riadne odovzdaná, pričom
spoločnosťzmluvupodpisovalavdobrejvierevzáujemžalobcuzmluvuvdanomzneníuzavrieť.Akdané
zmluvné vyhlásenie klient prostredníctvom podpisu zmluvy schválil, znamená to, že s ním (slobodne a

dobrovoľne) súhlasil a že odráža jeho skutočnú vôľu. Informácia o právnom pute medzi jednotlivými
komponentmi zmluvy je uvedená napr. v na konci čl. V. za ods. 19 žiadosti (Obchodné podmienky,
Cenník a Potvrdzujúci list sú súčasťou tejto Žiadosti/Zmluvy); v úvodnom odseku obchodných
podmienok (obchodné podmienky sú súčasťou zmluvy); v čl. II. ods. 2 Obchodných podmienok
(PotvrdzujúcilistjesúčasťouZmluvy)avčl.VI.bod42 obchodnýchpodmienok(cenníkjeneoddeliteľnou

súčasťou zmluvy), v potvrdzujúcom liste. Žiadne zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby bol podpis
zmluvných strán prítomný na každom jednom zmluvnom dojednaní; zloženie zmluvy z viacerých
listín je bežnou zmluvnou praxou, uplatňujúcou sa denne v súkromnom práve, spotrebiteľské vzťahy
nevynímajúc. Dôležité je preukázanie (i) právneho puta (tzv. inkorporačnej doložky), ktoré jednotlivé
komponenty zmluvy spája a (ii) znalosť oboch zmluvných strán o všetkých komponentoch zmluvy -

nič z daného nemôže byť v tomto spore sporné, nakoľko žalobca podpisom žiadosti potvrdil, že sa so
žiadosťou, obchodnými podmienkami a cenníkom oboznámil; po schválení úveru bol následne žalobcovi
zaslaný potvrdzujúci list (rekapitulujúci údaje schváleného úveru; ide o kontraktačný mechanizmus tohto
typu zmluvy - viď článok II ods. 2 obchodných podmienok). Ak by sa skutočne presadil výklad podávaný
žalobcom, znamenalo by to vážny dopad na státisíce zmluvných dodávateľsko-spotrebiteľských vzťahov

(počnúc bežnými nákupmi až po dodávky energií do domácnosti), nakoľko by stratili platnosť zmluvnými
stranami osobitne nepodpísané zmluvné dojednania (napr. v obchodných podmienkach); v súkromnom
práve by tak prestala existovať právna istota o obsahu existujúcich záväzkov, obsah zmlúv by tak musel
obsiahnuť celé obchodné podmienky a akékoľvek iné dojednania, čo by prehľadnosti právneho úkonu
rozhodneneprospelo.Tvrdeniežalobcu,žezmluvaoúverevyžadujeprikaždomjejzmluvnomdojednaní

osobitný podpis, tak nemá oporu v zákone23 ani existujúcej judikatúre45. Ide o žalobcom kreovaný
účelový (a vo svojich dôsledkoch absurdný) výkladový konštrukt. Na podporu argumentácie poukázal na
aktuálnu rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ v otázke skladby zmlúv o spotrebiteľskom úvere - podľa
prvého výroku Rozsudku SDEÚ Home Credit6 zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí byť nevyhnutnevyhotovená ako jediný dokument, ale všetky jej náležitosti musia byť vyhotovené písomne alebo na inom
trvalom nosiči, čo je v tomto prípade preukázateľne splnené. Súdny dvor síce dodáva, že vnútroštátne
právo môže zaviesť požiadavku, aby sa podpis nachádzal pri každej jednej náležitosti zmluvy, no

žiadna taká vnútroštátna požiadavka v právnom poriadku SR neexistuje. Mechanizmus uzavretia
zmluvy o úvere, ako i jej skladbu z jednotlivých právnym putom previazaných komponentov spoločnosť
vyčerpávajúcim spôsobom popísala už v prvotnom vyjadrení k žalobe. So žalobou žalobcu ani jeho
tvrdeniami spoločnosť nesúhlasí. Zmluva o úvere je platným právnym úkonom, na ktorý nedopadá
sankcia tzv. bezodplatnosti úveru. Akékoľvek námietky či výhrady zo strany žalobcu k predzmluvnej fáze

čiuzavieraniuzmluvy,ktorévznášaažteraz(vzniesoltakénámietkyčivýhradyvdanomčase?)považuje
za účelové konštrukty. Spoločnosť si splnila všetky svoje predzmluvné povinnosti, pričom podpis zmluvy
o úvere bolo výlučné rozhodnutie žalobcu - bolo na ňom kedy a či vôbec zmluvu o úvere či inú zmluvnú
dokumentáciu podpíše (zmluva nie je jednostranným úkonom banky, žalobca ju nemusel podpísať; bolo
to jeho slobodné rozhodnutie, ktoré spoločnosť v dobrej viere v seriózny zmluvný vzťah akceptovala).
Opätovne poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky, a to v podobe rozsudku

Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.02.2017, sp. zn. 6Co/148/2016-235 (ďalej len ,,Rozsudok KS NR“),
ktorý predstavuje právoplatný výsledok prejednania obdobného, ak nie totožného právneho sporu s
rovnakými právnymi otázkami (kartová zmluva tvorená viacerými listinami, limity ochrany spotrebiteľa,
náležitosti tohto typu zmluvy o spotrebiteľskom úvere atď.), ktorý bezo zvyšku, zodpovedajúc podrobne
všetky dôležité otázky sporu, podporuje argumentáciu spoločnosti; aktuálnu líniu rozhodovacej činnosti

(min. daného súdu), pričom s ohľadom na potrebu zabezpečenia právnej istoty v rozhodovaní súdov
Slovenskej republiky, ako aj na podrobné/obsiahle a všetky dôležité otázky sporu zodpovedajúce
odôvodnenie Rozsudku KS NR, nie je podľa spoločnosti žiaden dôvod, aby tunajší súd rozhodol v
tomto spore odlišne. Zmluva o úvere obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti, vrátane ročnej
percentuálnejmierynákladov(RPMN)Vprípadetzv.revolvingového(neustálečerpanéhoasplácaného)

úveru je zákonná náležitosť uvádzať v zmluve RPMN splnená uvedením tzv. indikatívneho výpočtu
RPMN7, (t.j. príklad výpočtu za reprezentatívne zvolených premenných; inak sa zákonná požiadavka
splniť nedá). Indikatívny výpočet RPMN je v zmluve prítomný, vypočítaný je podľa prílohy č. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch (č. 129/2010 Z. z.), ktorá s takým indikatívnym výpočtom pri takomto druhu
úveru vyslovene počíta. Na presný výpočet RPMN je potrebné vopred poznať napr. presnú výšku

úveru a počet splátok. Pri revolvingovom úvere to nie je možné, zmluva je uzavretá na dobu neurčitú,
spotrebiteľ má k dispozícii na čerpanie úverový rámec (počiatok čerpania je navyše obvykle spojený s
použitím karty, nie uzavretím zmluvy), veriteľ a zrejme ani spotrebiteľ v čase uzavretia zmluvy nevie,
koľko a ako dlho bude čerpať úver a splácať ho (existuje neuzavretý počet možných variantov budúceho
vývoja). Jediný reálny možný je teda indikatívny výpočet RPMN (inak by veriteľ musel vopred do zmluvy

vypočítavať RPMN pre každý jeden z neuzavretého počtu uvažovaných variantov vývoja úverového
vzťahu,atoniejesplniteľnáúloha-spoločnosťbudúcnosťnepozná).Zdanéhodôvoduobsahujezmluva
(dokonca na viacerých miestach - napr. žiadosť, potvrdzujúci list) indikatívny, reprezentatívny výpočet
RPMN (v potvrdzujúcom liste aj vychádzajúci z nakoniec schválených údajov úveru žalobcu). V rámci
tohto reprezentatívneho výpočtu sa potom nachádza aj príklad výšky celkovej čiastky (aj nákladov)

spotrebiteľa.

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie. Žalobkyňa a jej právny zástupca sa na pojednávaní nezúčastnili,
svoju neprítomnosť vopred písomne ospravedlnili. Súd pojednával v neprítomnosti žalobkyne a
jej právneho zástupcu. Súd sa oboznámil s kópiou žiadosti, obchodných podmienok, cenníka a

potvrdzujúceho listu - zmluvy o úvere. Zistil tento skutkový stav: Žalovaná podala žiadosť o vydanie
Bankomatky Quatro, vydávanej VÚB a.s. v spolupráci s Consumer Finance Holding a.s., v ktorej
uviedla svoje osobné údaje (meno, priezvisko, rodné číslo, číslo OP, adresu, telefónny kontakt, údaj o
pracovnom zaradení, údaje o počte vyživovacích povinností, výške nákladov na bývanie, priemernom
čistom mesačnom príjme a zamestnávateľovi). V časti IV žiadosti je uvedené rodné priezvisko matky

žalovanej, heslo a číslo bankového účtu žalovanej. V časti žiadosti III. Podmienky úveru sa
nachádza údaj o výške vybraného úverového rámca 2400,- eur, štandardnej mesačnej splátke 80,-
euro a štandardnej úrokovej sadzbe 1,9% mesačne/22,8% ročne. V časti V „Vyhlásenie klienta“ je
uvedený indikatívny výpočet RPMN (za predpokladu vyčerpania spotrebiteľského úveru platbou kartou
u obchodníka dňa 1.8.2013, výšky úveru 2.400,- eur, počtu splátok 12 po 200,- eur) 24,21% a v súvislosti

s tým celkové náklady spotrebiteľa 325,37 eur a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ uhradiť 2.725,37
eur.Deňsplatnostištandardnejmesačnejsplátkyjeuvedený15.deňvkalendárnommesiaciapriemerná
hodnota RPMN pre kreditné karty na Slovensku je uvedená 26,59%. Dátum vypísania žiadosti zo stranyžalobkyne je 26.9.2013. Žiadosť je podpísaná za VÚB a.s. zástupcom CFH a.s. v Poprade dňa
22.10.2013.

6. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

7. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva

bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

8. Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

9. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

10. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov spotrebiteľským úverom na účely tohto
zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere

vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.

11. Podľa § 2 zákona č. 129/2010 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie
a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel

ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,
b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v
rámci svojej podnikateľskej činnosti,
d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové

náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
g)celkovýminákladmispotrebiteľaspojenýmisospotrebiteľskýmúveromvšetkynákladyvrátaneúrokov,
provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä

poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok,
h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a
celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.

12. Podľa § 9 ods. 2 písm. j), k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti:
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov;
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

13. Podľa § 19 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ak je to potrebné, môžu sa
pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov použiť dodatočné predpoklady uvedené v prílohe č. 2.

14. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y),
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.15. Podľa § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z.z. spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia
neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou.

16. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je
dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným mal vzniknúť na základe
zmluvy o vydaní Bankomatky Quatro zo dňa 26.9.2013. Svojou povahou ide však o spotrebiteľský
úver, na ktorý sa v čase vzniku zmluvného vzťahu vzťahoval zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch, pričom je zrejmé, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ poskytoval dočasne peňažné
prostriedky na základe zmluvy o úvere žalovanej ako spotrebiteľovi. Je nepochybné, že žalovaná v
zmluvnom vzťahu konala ako fyzická osoba spotrebiteľ. Súd preto skúmal, či zmluva, ktorú sporové
strany uzavreli, má náležitosti, ktoré vyžaduje ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Súd zistil, že v zmluve chýba údaj o RPMN. Pokiaľ žalobca v konaní uvádza, že v danej veci
ide o revolvingový úver a preto nie je možné na počiatku zmluvného vzťahu určiť výšku RPMN, súd s

týmto jeho tvrdením nesúhlasí. V § 19 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z.z. je totiž uvedené, že pri výpočte
RPMN sa môžu v prípade potreby použiť dodatočné predpoklady uvedené v prílohe č. 2 zákona. Podľa
predpokladov uvedených v prílohe č. 2 potom bolo možné určiť výšku RPMN. V zmluve v časti V. je
uvedený indikatívny výpočet RPMN, avšak vychádza z iných predpokladov, napr. úver má byť uhradený
v 12 splátkach, preto údaj o indikatívnom výpočte RPMN nie je údajom o RPMN vzťahujúcom sa na

tento úver. Vzhľadom k tomu, že v zmluve nie je uvedený údaj o RPMN, je potrebné úver považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Súd tiež uvádza, že pokiaľ ide o termín splatnosti jednotlivých splátok,
tento je síce uvedený v časti V. zmluvy v bode 2, je však uvádzaný veľmi drobným, voľným okom
ťažko čitateľným písmom, s tým, že bude uvedený vo výpise. Tento údaj navyše ani nie je uvedený
v časti „Podmienky úveru“, ale v časti s názvom „Vyhlásenie klienta“. Ide teda o veľmi neprehľadný

spôsob uvádzania obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a bežný spotrebiteľ si ani
nemusí takto uvedený údaj všimnúť. Pokiaľ argumentoval právny zástupca žalovaného že zmluva
obsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti, pretože zmluvu o úvere netvorila len žiadosť, ktorej
kópiu žalobca priložil k svojej žalobe; ale zmluvu tvorili všetky komponenty zmluvy o úvere - konkrétne
žiadosť, obchodné podmienky, cenník a potvrdzujúci list, súd sa stotožňuje s argumentáciou právneho

zástupcu žalobkyne, že by tieto skutočnosti museli byť uvedené v zmluve, prípadne jej dodatkoch
podpísaných stranami. ( čl. 10 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES a § 9 ods. 1
Zákonaospotrebiteľskýchúveroch),abymohlabyťzachovanázákonnápodmienkapísomnédojednanie
týchto náležitostí. Súd nenamieta argumentáciu žalovaného že povinnosť uvádzať rozpis splátok v
zmluve o spotrebiteľskom úvere neexistuje a neexistovala. Podľa záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR 3Cdo56/2018, predloženého žalovaným § 9 ods.2 Zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné
interpretovať tak, že nie je potrebné aby zmluva obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétne
vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky ( tiež 3Cdo 146/2017, 4 Cdo 211/2017). Avšak v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. k) (v súčasnosti písm. l)) zákona o spotrebiteľských úveroch musí zmluva o úvere
obsahovať ,,výšku, počet a termíny splátok“, čo táto zmluva neobsahuje. Nie je možné z textu zmluvy

napr. vyvodiť, kedy bude splatná prvá splátka, jediný údaj v zmluve je 15. kalendárny deň. Je zrejmé že
až z výpisu mohol spotrebiteľ zistiť konkrétny termín splátky. Preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel
a určil, že úver poskytnutý na základe žiadosti o aktiváciu karty Quatro č. 44712130 zo dňa 10.10.2013
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov.

17. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

18. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

19. Žalobkyňa bola v spore úspešná, má tak nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na Krajský

súd v Trenčíne. Odvolanie sa podáva na Okresný súd Prievidza v dvoch vyhotoveniach. Odvolaniemusí obsahovať okrem všeobecných náležitostí ( ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka, spisovú značku, čo sa ním sleduje a podpis), označenie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa toto rozhodnutie považuje za nesprávne

( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie môže byť odôvodnené len skutočnosťami
uvedenými v § 365 ods. 1,2 CSP.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa ustanovení o výkone rozhodnutia Civilného sporového poriadku a
Exekučného poriadku.