Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, April 11, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/150/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4609207269
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4609207269.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej- Polákovej, v právnej veci žalobcov:
1. M. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XXX, 2. J. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XXX, obaja žalobcovia
zastúpení doc. JUDr. Branislavou Pavelkovou, PhD., advokátkou, so sídlom Bratislava, Dobrovičova 6,
proti žalovanej: T. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., P. XXXXX/XXA, zastúpená Advokátska kancelária
BAJO LEGAL, s. r. o., so sídlom Bratislava, Landererova 8, IČO: 36 860 581, o ochranu vlastníckeho
práva, o odvolaniach žalobcov a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 24.
novembra 2017 č. k. 7C/102/2009-832 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku
o trovách konania p o t v r d z u j e .

V napadnutom výroku týkajúcom sa trov štátu sa rozsudok súdu prvej inštancie
m e n í tak, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne trovy štátu v sume
434,83 eura a žalovaná je povinná zaplatiť trovy štátu v sume 49,65 eura do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Žalobcom v 1. a 2. rade sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom (tretím v poradí) súd prvej inštancie súd uložil žalovanej povinnosť
odstrániť kanalizačnú prípojku a betónový múr z pozemku parc. č. 30/4 záhrady o výmere 439
m2 zapísaného na LV č. XXX v kat. úz. U. do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť na účet tunajšieho súdu náhradu trov štátu v sume 484,48 eura, do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, § 135 písm. c)

ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a uviedol, že na základe doteraz vykonaného dokazovania je
nesporné, že v prípade kanalizačnej prípojky, ako aj betónového múrika vybudovaných na pozemku
parc. č. 30/4 patriacom žalobcom, ide o stavbu neoprávnenú, keďže obe tieto stavby boli vybudované
na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal vlastník stavby právny titul umožňujúci mu zriadiť
takúto stavbu. Cudzím pozemkom je pre zriaďovateľa stavby každý pozemok, ku ktorému nemá
vlastnícke alebo spoluvlastnícke právo, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prípadne obligačné
právo umožňujúce zriadenie stavby. Keďže pre kvalifikáciu stavby ako neoprávnenej postačuje, ak stojí

na cudzom pozemku len sčasti, pričom nie je rozhodujúce, či stavebník realizoval stavbu v dobrej, či
zlej viere, a preto sa neposkytuje zvýšená ochrana stavebníkovi, ktorý bol v dobrej viere, a to dokonca
ani v tom prípade, keď vlastník pozemku o stavbe vedel a nezabránil tomu, tak na základe uvedeného
je možné jednoznačne konštatovať, že v prípade kanalizačnej prípojky a betónového múrika ide ostavby neoprávnené. Skutočnosť, že v oboch prípadoch ide o stavby, vyplýva nesporne zo znaleckého
posudku Ing. Nováčikovej, PhD. č. 18/2013, ktorá na uvedenú otázku dala jednoznačnú odpoveď,
že podľa Stavebného zákona sa jedná o stavby. Zároveň v tomto znaleckom posudku konštatuje, že

betónový múr je vybudovaný na pozemku parc. č. 30/4, ktorý je vo vlastníctve žalobcov, čiže na cudzom
pozemku. Neobstojí teda tvrdenie žalovanej, že v prípade kanalizačnej prípojky ide o inžinierske siete a
jej snaha preukázať toto tvrdenie neustálym podsúvaním rozhodnutia Krajského súdu v Nitre v inej veci -
7Co/22/2012, v ktorej však právny záver súdu vychádzal z iného skutkového stavu ako v prejednávanej
veci. Zároveň je nesporné, že predmetné stavby boli postavené bez stavebného povolenia a ide o

tzv. čierne stavby, nakoľko žalovaná nebola schopná predložiť žiadne rozhodnutie o povolení stavby
kanalizačnej prípojky a betónového múra na parc. č. 30/4, pričom v zmysle zákona č. 50/1976 Zb.
(Stavebný zákon) v znení účinnom v čase zriadenia týchto stavieb bolo potrebné na ich uskutočnenie
stavebné povolenie a to, či už boli vybudované v r. 1987, alebo v r. 2001, pretože v oboch prípadoch
Stavebný zákon s poukazom na ustanovenie § 54 v znení účinnom do 30. 04. 1990, ako aj v znení
účinnom do 31. 12. 2001 vyžadoval stavebné povolenie pre uskutočňovanie stavieb, ich zmien a

udržiavacie práce na nich. Žalovaná v tomto smere neprodukovala žiadne dôkazy, a teda jednoznačne
stavby boli zariadené bez akéhokoľvek povolenia zo strany stavebného úradu, a preto tieto je potrebné
zároveň považovať za nepovolené stavby, ktoré sú sankcionované stavebnými predpismi a podľa §
88 ods. 1 písm. b) Stavebného zákona stavebný úrad nariadi vlastníkovi stavby odstránenie stavby
postavenej bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním. Pri neoprávnenej stavbe je v zmysle

§ 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník pozemku oprávnený domáhať sa jej odstránenia na
nákladytoho,ktostavbuzriadil.Vtomtoprípadejenesporné,žežalovaná,resp.jejprávnipredchodcovia
zriadili kanalizačnú prípojku, ako aj betónový múrik na cudzom pozemku - parc. č. 30/4 patriacom
žalobcom, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. I keď obe stavby boli zriadené ešte pred rokom
2002, keď žalovaná nadobudla do vlastníctva rodinný dom súp. č. 58 spolu s pozemkom parc. č. 34/1 od

svojich rodičov darom - tak ako od vlastníčky stavby rodinného domu, ku ktorému prináležia kanalizačná
prípojka a betónový múr, sú žalobcovia oprávnení od nej požadovať odstránenie neoprávnených stavieb
na jej náklady, a tým je nesporne daná jej pasívna vecná legitimácia v konaní o žalobe žalobcov na
odstránenie oboch neoprávnených stavieb. Oprávnenosť nároku žalobcov na odstránenie stavieb je
podporená aj ďalším argumentom, že ide o stavby nepovolené v zmysle Stavebného zákona s tým, že

odstránenie stavieb nariadi stavebný úrad. Za takýchto okolností potom neprichádza do úvahy zriadenie
vecného bremena za náhradu podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka (prikázanie stavby za
náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku parc. č. 30/4 podľa § 135c ods. 2 Občianskeho zákonníka
nebolo možné, vzhľadom na jednoznačný nesúhlas žalobcov) a to aj s prihliadnutím na chýbajúcu
dobromyseľnosť zriaďovateľov stavieb a žalovanej ako ich dcéry, ktorú konštatoval vo svojom rozhodnutí

sp. zn. 9Co/50/2016 Krajský súd v Nitre s tým, že žalovaná nesplnila podmienky vydržania vecného
práva spočívajúceho v umiestnení stavieb na pozemku žalobcov.

1.2. Občiansko-právnym prostriedkom ochrany proti nepovolenej (čiernej) stavbe je žaloba na
odstránenie stavby, pričom účelnosť odstránenia neoprávnene zriadenej stavby je treba vždy hodnotiť

objektívne, t. j. s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam a povahe každého prípadu. V rámci tejto
voľnej úvahy musí súd vždy prihliadnuť k tomu, či by odstránenie stavby nebolo v rozpore s dobrými
mravmi. Prihliada sa najmä k povahe a rozsahu hospodárskej straty, ktorá by odstránením stavby
vznikla, k tomu, či vlastník stavby a jeho rodina v stavbe bývajú alebo nie a aký je rozsah zastavaného
pozemku, či vlastník stavby vedel, že stavia na cudzom pozemku, alebo naopak, či bol v dobrej viere,

že mu pozemok patrí. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že predmetné stavby
boli zriadené bez súkromno-právneho oprávnenia pre realizáciu stavby, čo znamená, že ide o stavby
neoprávnené a zároveň boli zriadené bez verejno-právneho oprávnenia, čo znamená, že zároveň ide aj
o stavby nepovolené. Z uvedeného dôvodu súd pri rozhodovaní o žalobe na odstránenie týchto stavieb
skúmal hospodárnosť a účelnosť tohto postupu, pričom zo znaleckého posudku Ing. Nováčikovej, PhD.

vyplýva, že betónový múr je možné pri vhodnom technologickom postupe odstrániť bez poškodenia
statiky rodinného domu súp. č. XX a rovnako aj kanalizačnú prípojku je možné odstrániť pri vhodnom
technologickom postupe. Znalkyňa zároveň uviedla, že kanalizáciu je možné viesť iným spôsobom
ako cez pozemok žalobcov a betónový múr je možné konštrukčne prerobiť do takej formy, ako ho má
žalovaná z opačnej strany domu, ale vyžaduje si to dodržanie všetkých ustanovení zákona č. 50/1976

Zb. Z obsahu znaleckého posudku zároveň vyplýva, akým spôsobom je možné tieto neoprávnené a
nepovolené stavby odstrániť a ako je možné kanalizáciu napojiť na kanalizáciu vedúcu odpadové vody
z umývadla a zvedenú do spoločnej kanalizácie vedúcej cez pozemok parc. č. 37/2 vlastnícky patriaci
žalovanej. Pokiaľ ide o účelnosť a hospodárnosť takéhoto spôsobu odstránenia neoprávnených stavieb,tak zo strany žalovanej neboli produkované žiadne dôkazy, aké finančné náklady by si odstránenie
stavieb vyžadovalo a akým spôsobom by odstránenie stavieb ovplyvnilo kvalitu bývania v rodinnom
dome súp. č. XX, kde žijú rodičia žalovanej. Žalovaná teda neprodukovala žiadne dôkazy, ktorými by

odôvodnilazáveropotrebezachovaniatýchtoneoprávnenýchstaviebspoukazomnahospodárskuainú
stratu, ktorá by jej odstránením stavieb vznikla. Je pravdou, že na druhej strane ani žalobcovia neuviedli,
ako by účelnejšie využili časť pozemku, kde sa betónový múrik a kanalizačná prípojka nachádza a
ako ich existujúce stavby obmedzujú pri využívaní a uplatňovaní vlastníckych práv k zvyšnej časti
pozemku parc. č. 30/4, avšak je nesporné, že konaním žalovanej, resp. jej právnych predchodcov došlo

k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva žalobcov, pričom podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj podľa § 124 Občianskeho zákonníka má vlastník právo na ochranu svojho vlastníckeho práva.
Uvedená ochrana požíva prioritu pred právami iných osôb a v tomto prípade právo žalobcov domáhať sa
ochrany svojho vlastníckeho práva odstránením neoprávnených stavieb vybudovaných na ich pozemku
je podporené aj ďalším argumentom vyplývajúcim zo Stavebného zákona, keďže zároveň ide o stavby
nepovolené a v takom prípade stavebný úrad nariadi odstránenie stavieb postavených bez stavebného

povolenia a tomuto je možné predísť iba v prípade vydania dodatočného povolenia stavby, ak nie je v
rozpore s verejným záujmom. Na závere súdu o potrebe odstránenia stavieb nič nemení ani skutočnosť,
že žalobcovia podľa tvrdenia žalovanej, súhlasili s vybudovaním neoprávnených stavieb a žaloba na ich
odstránenie bola podaná až po uplynutí doby minimálne 8 rokov, pretože z vykonaného dokazovania
vyplýva, že žalobcovia namietali neoprávnenosť stavieb už v r. 2001, čoho dokladom je sťažnosť

žalobkyne v 2. rade zo dňa 07. 09. 2001 (č. l. 72), i keď táto je koncipovaná iba všeobecne ako sťažnosť
na prestavbu rodinného domu žalovanej, realizovanú v tom čase jej otcom U. V., avšak žalobcovia v
rámci tejto sťažnosti poukazovali na skutočnosť, že nebolo vydané stavebné povolenie. Je pravdou, že
táto sťažnosť sa ďalej neriešila, resp. v tomto smere neboli predložené žiadne ďalšie doklady, avšak je
nesporné, že v r. 2009 sa viedlo konanie o dodatočné stavebné povolenie a v zázname zo dňa 03. 08.

2009 (č. l. 16) bolo konštatované, že predmetom dodatočného stavebného povolenia je odkanalizovanie
rodinného domu vedľa obvodového muriva od susedov A. do dažďovej obecnej kanalizácie. Žalobcovia
teda vedeli o neoprávnenej stavbe, ale na druhej strane voči nej podávali námietky, a teda nemožno
konštatovať, že by proti zriadeniu neoprávnenej stavby nezakročili. Podľa názoru súdu však ochrana
vlastníckeho práva v prípade neoprávnenej stavby, ktorá je zároveň aj stavbou nepovolenou, tzv. čiernou

stavbou, prevažuje nad všetkými argumentmi produkovanými žalovanou alebo zistenými v priebehu
dokazovania, ktoré by svedčili v prospech zachovania týchto stavieb, a preto súd mal za to, že žaloba
na odstránenie kanalizačnej prípojky a betónového múra z parc. č. 30/4 je dôvodná a v celom rozsahu
jej vyhovel.

1.3. Zároveň súd rozhodol aj o trovách štátu, ktoré vznikli vyplatením svedočného a znalečného
zo štátnych prostriedkov, pričom už v predchádzajúcom rozsudku súd konštatoval, že zo štátnych
prostriedkov bolo vyplatené svedočné v sume 16,50 eura (č. l. 352), ako aj znalečné v sume 13,14 eura
(č. l. 237), čo je spolu 29,64 eura a z tejto sumy polovica tvorí 14,82 eura, a preto zaviazal žalobcov
na náhradu trov štátu v tejto výške a na zaplatenie sumy 14,82 eura zaviazal aj žalovanú spolu so

sumou 469,66 eura (č. l. 543), ktorá bola vynaložená zo štátnych prostriedkov na vyplatenie znalečného
znalkyni Ing. Mužíkovej, pričom tento znalecký posudok bol vypracovaný pre prípad rozhodnutia súdu
o zriadení vecného bremena v prospech žalovanej, a teda je spravodlivé, aby trovy tohto znaleckého
dokazovania znášala žalovaná a na základe tohto rozhodnutia súdu žalobcovia už zaplatili trovy štátu
vo výške 14,82 eura. Na trovy štátu, ktoré zostali na strane žalovanej v sume 484,48 eura ešte za

účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý mal ustanovenie o trovách štátu, ale v súčasnosti
nemá toto ustanovenie ekvivalent, pretože v CSP sa nenachádza, tak súd aplikoval článok 4 ods. 1
Civilného sporového poriadku, keďže daná procesná situácia týkajúca sa náhrady trov štátu, ktoré už
boli vyplatené svedkovi a znalcovi zo štátnych prostriedkov, nie je riešená v CSP, a preto súd posudzoval
otázku, kto bude znášať trovy dôkazu v kontexte ustanovenia § 253 a § 262 CSP a rozhodol analogicky

podľa výsledku konania (§ 255 CSP v spojení s § 260 CSP) tak, že v konaní neúspešnej žalovanej uložil
zaplatiť na účet tunajšieho súdu náhradu trov v sume 484,48 eura. O náhrade trov konania rozhodol
súdu podľa § 262 ods. 1 CSP tak, že podľa § 255 ods. 2 CSP žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu
trov konania, nakoľko obe strany mali vo veci iba čiastočný úspech, a to žalobcovia v časti konania o
odstránenie neoprávnených stavieb kanalizačnej prípojky a betónového múra a žalovaná bola úspešná

v časti konania o určenie hranice a odstránenie časti strechy, pričom tento úspech jednej, ani druhej
strany nie je možné vyčísliť percentuálne alebo zlomkom. Podľa názoru súdu nie je možné stotožniť
sa so stanoviskom zástupkyne žalobcov, produkovaným na pojednávaní dňa 27. 10. 2017, kde žiadala
priznať žalobcom náhradu trov konania v plnej výške s tým, že v časti žaloby o odstránenie strechyboli žalobcovia neúspešní iba z dôvodu, že zábrany proti padajúcemu snehu sa robili až dodatočne
v priebehu konania, pretože žaloba v tejto časti bola zamietnutá aj z iných dôvodov, nielen z dôvodu
vybudovania zábran. Z uvedených dôvodov mal súd za to, že tak žalobcovia, ako aj žalovaná mali v

konaní iba čiastočný úspech, na základe ktorého im nie je možné priznať právo na náhradu trov konania,
či už celkom alebo aspoň sčasti.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a

rozhodnutiesúduvychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Poukázalanarozporyvtvrdeniach
žalobcov, ktoré sa týkajú podstatných skutočností pre konanie a s ktorými sa súd prvej inštancie nijako
nevysporiadal. Prvý rozpor v tvrdeniach žalobcu sa týka doby zhodovania kanalizačnej prípojky a
betónového múrika. Žalobcovia najprv v podanej žalobe uviedli, že k vybudovaniu betónového múrika
a kanalizačnej prípojky došlo v roku 2008, a že tak vykonala samotná žalovaná. Potom do konania
predložili ich sťažnosť zo dňa 07. 09. 2001, údajne podanú na Obecný úrad U. a následne začali

žalobcovia tvrdiť, že došlo k zhotoveniu betónového múrika a kanalizačnej prípojky v roku 2001
právnymi predchodcami žalovanej. Žalovaná od začiatku tvrdila, že kanalizačnú prípojku a betónový
múrik zhotovili jej právni predchodcovia v roku 1987. K tomu doložila množstvo dôkazov, ktoré sú
založené v súdnom spise a táto skutočnosť vyplýva aj zo svedeckých výpovedí, ktoré sú konzistentné
s doloženými dôkazmi. Druhý rozpor v tvrdeniach žalobcov sa týka toho, voči čomu mala smerovať

sťažnosť zo dňa 07. 09. 2001 údajne podaná na Obecný úrad U.. Žalobcovia najprv v ich písomnom
vyjadrení zo dňa 11. 03. 2009 uviedli, že sťažnosť podávali voči betónovému múriku. Následne na
pojednávaní dňa 27. 10. 2017 žalobkyňa v 2. rade uviedla, že kanalizačná prípojka sa robila v roku 2001,
keď sa podávala sťažnosť na úrad. Sťažnosť podávala z dôvodu, že jej cudzí ľudia chodili po pozemku v
čase,keďbolavpráci.Uvedenérozporyvtvrdeniachžalobcovsatýkajúpodstatnýchskutočnostípretoto

konanie. Mala za to, že súd prvej inštancie tieto rozpory nezohľadnil pri rozhodovaní z dôvodu absencie
akejkoľvek zmienky o nich v rozsudku, a z toho dôvodu rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia, pretože ide o podstatné skutočnosti pre toto konanie, ktoré mali byť
zohľadnené. Uvedené rozpory spochybňujú dôveryhodnosť žalobcov a je zrejmé, že sú ochotní meniť
svoje tvrdenia podľa toho, ako im to v konaní vyhovuje. K súhlasu žalobcov so zhotovením kanalizačnej

prípojky a betónového múrika uviedli, že je nelogické a nesúladné ich správanie, ktoré predchádzalo
podaniu žaloby. Na jednej strane žalobcovia tvrdia, že nesúhlasili so zhotovením kanalizačnej prípojky
a betónového múrika, no na druhej strane, voči zhotoveniu kanalizačnej prípojky a betónového múrika
nijako nezakročili, hoci sa kanalizačná prípojka zhotovovala skoro celý týždeň a následne kanalizačnú
prípojku a betónový múrik trpeli po dobu 8 rokov. K odvolaniu pripojili fotku, na ktorej vyznačili oblasť,

ktorá musela byť rozkopaná týždeň na zhotovenie kanalizačnej prípojky, pričom ide o prístupovú cestu
žalobcov k ich domu, ktorej rozkopaním by sa zamedzil ich prístup k domu. Tým vyvstáva séria logických
otázok. Správanie žalobcov v žiadnom prípade nezodpovedá tomu, že by nesúhlasili so zhotovením
kanalizačnej prípojky a betónového múrika. Ale naopak, nasvedčuje tomu, že s ich zhotovením súhlasili.
Kanalizačná prípojka a betónový múrik tam boli minimálne 8 rokov, boli viditeľné, žalobcovia mali o nich

vedomosť a nijak im nevadili. Teda, až do momentu, kedy si žalovaná ohradila svoj iný pozemok. Z
uvedených dôvodov má za to, že správanie žalobcov pred podaním žaloby preukazuje, že súhlasili so
zhotovením kanalizačnej prípojky a betónového múrika, pričom súd prvej inštancie vyvodil opak. Súd
prvej inštancie je tak založený na nesprávnom právnom posúdení veci. K sťažnosti zo dňa 07. 09. 2001
uviedol, že ohľadne nej ide v rozsudku o vnútornú rozpornosť, keď na jednej strane súd poukazuje

na to, že táto sťažnosť preukazuje, že žalobcovia namietali neoprávnenosť kanalizačnej prípojky
a betónového múrika, no vzápätí uviedol, že je koncipovaná všeobecne. Táto sťažnosť navodzuje
to, že nikdy nesmerovala voči zhotovovaniu kanalizačnej prípojky a betónového múrika, ale mohla
smerovať voči inej prestavbe rodinného domu žalovanej, na ktorú poukázali v záverečnom vyjadrení.
Podľa jej názoru táto sťažnosť smerovala voči tejto výmene okna. To, že by táto sťažnosť smerovala

voči neoprávnenosti kanalizačnej prípojky a betónového múrika, nikdy v konaní netvrdili ani samotní
žalobcovia. Žalobcovia najprv tvrdili, že smerovala voči betónovému múriku a následne uviedli, že sa
podávala v čase, keď sa robila kanalizačná prípojka, ale nie voči nej, ale voči tomu, že sa niekto
mal pohybovať na ich pozemku v čase, keď boli v práci. Žalobcovia nikdy netvrdili, že ich sťažnosť
smerovala voči kanalizačnej prípojke a betónovému múriku zároveň, no napriek tomu to mal súd prvej

inštancie za preukázané. Ohľadne posúdenia uvedenej sťažnosti došlo k odklonu od predošlého záveru
súdu, a to bez toho, aby tento odklon súd nejako odôvodnil a aby došlo k zmene skutkového stavu.
Podstatnou skutočnosťou ostáva, že túto sťažnosť žalobcom Obecný úrad U. neeviduje. Rozsudok
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštanciemal za preukázané touto sťažnosťou, že sa ňou žalobcovia bránili voči zhotovovaniu kanalizačnej
prípojky a betónového múrika, avšak z dokazovania táto skutočnosť nevyplynula a vyplynulo, že voči nim
nesmerovala. K neúčelnosti odstránenia kanalizačnej prípojky uviedli, že skutočným motívom žalobcov

bolo získanie možnosti prechodu žalobcami, cez iný pozemok žalovanej, ktorý nijako nesúvisí s týmto
konaním, teda získanie výhody pre seba pod hrozbou žaloby na ochranu vlastníckeho práva. Žaloba,
ktorej cieľom je niečo iné, než sa uvádza v jej obsahu, je výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými
mravmi a z toho dôvodu by mala byť žaloba žalobcov v časti betónového múrika a kanalizačnej
prípojky zamietnutá. Odstránenie kanalizačnej prípojky a betónového múrika s ohľadom na motív

žalobcov je rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovia sa domáhali hlavne odstránenia časti strechy a len
okrajovo žiadali odstránenie betónového múrika a kanalizačnej prípojky, pretože k nim neuviedli žiadnu
argumentáciu. Žalobcovia tiež nepreukázali účelnejšie využitie zastavaného pozemku. Súd nezohľadnil
funkciu betónového múrika a kanalizačnej prípojky, pričom dom žalovanej je stále obývaný. Súd sa
odklonil od svojho skoršieho záveru, keď uviedol, že žalovaná neprodukovala žiadne dôkazy, ktorými
by odôvodila záver o potrebe zachovania kanalizačnej prípojky a betónového múrika. Odstránením

betónového múrika hrozí, že bude opätovne zatekať do rodinnému domu žalovanej, čo môže spôsobiť
vážne škody na rodinnom dome žalovanej, ale aj na živote rodičov žalovanej, ktorí v rodinnom dome
stále žijú. Rodinný dom žalovanej má cca 100 až 150 rokov, a je postavený zo surových tehál. Pri kopaní
vodovodu v roku 1987 sa museli rozbiť základy tohto domu, aby sa právni predchodcovia žalovanej
mohli napojiť naň, a vtedy sa zhotovil aj tento betónový múrik, aby sa zamedzilo už spomenutému.

Súd tiež nezohľadnil náklady na odstránenie betónového múrika a kanalizačnej prípojky, čo by si
vyžadovalo enormné finančné náklady. K neprodukovaniu dôkazov, ktoré by preukazovali, aké finančné
náklady by predstavovalo odstránenie betónového múrika a kanalizačnej prípojky, uviedla, že je ľahko
predstaviteľné, že ide o finančne náročný proces. Súd tiež nezohľadnil, že podľa tvrdenia žalobkyne
boli zhotovené už 22 rokov a podľa žalobcov do podania žaloby už existovali 8 rokov. Poukázal na to,

že neexistencia rozporov v tvrdeniach žalovanej, existencia rozporov v tvrdeniach žalobcov svedčí v
prospech toho, že kanalizačná prípojka a betónový múrik boli zhotovené v roku 1987. Súd nezohľadnil,
že žalobcovia mali o kanalizačnej prípojke a betónovom múriku vedomosť po celú dobu. Kanalizačná
prípojka vedie do dažďovej obecnej kanalizácie a nedochádza k žiadnemu znečisťovaniu. Kanalizačnú
prípojku, ani betónový múrik žalovaná nezhotovila. Zhotovil ich právny predchodca žalovanej, po ktorom

nadobudla v roku 2002 darovaním rodinný dom, ktorého súčasťou sú, a žalobcovia voči zhotoveniu
kanalizačnej prípojky a betónového múrika nijako nezakročili. K tomu, že ide o nepovolené stavby,
uviedla, že keď dom nadobúdala, rodičia ju neupozornili na neexistenciu stavebných povolení a
žalovaná o tom nemala vedomosť a žalobcovia v čase, keď už bola vlastníčkou, voči kanalizačnej
prípojke a betónovému múriku nič nenamietali. Súd tiež nezohľadnil to, že hranice pozemkov boli medzi

stranami sporné. Z uvedených dôvodov je toho názoru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
odstránení kanalizačnej prípojky a betónového múrika nezohľadnil viaceré okolnosti prípadu, niektoré
zhodnotil nesprávne, a teda jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože
kanalizačná prípojka a betónový múrik nie sú neoprávnenými stavbami a aj keby boli, tak ich odstránenie
je, vzhľadom na uvedené, neúčelné a v rozpore s dobrými mravmi. K výroku o trovách konania uviedol,

že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia hraníc medzi pozemkami žalobcov a žalovanej,
odstránenie časti strechy rodinného domu a odstránenia kanalizačnej prípojky a betónového múrika.
Žalovaná je úspešná v časti konania o určenie hraníc pozemkov medzi žalobcami a žalovanou a v
časti odstránenia časti strechy rodinného domu žalovanej. Súd prvej inštancie tak nesprávne uviedol, že
pomer úspechu vo veci sa nedá určiť percentom alebo zlomkom. Žalovaná má preukázateľne úspech

v dvoch častiach konania a žalobcovia majú úspech v jednej časti konania. Súd mal žalovanej priznať
náhradu trov konania vo výške 1/3. Je toho názoru, že žaloba mala byť aj v časti kanalizačnej prípojky a
betónového múrika zamietnutá a žalovanej priznaná plná náhrada trov konania. K trovám štátu uviedla,
že odôvodnenie súdu v tejto časti je vnútorne rozporné, pretože na jednej strane tvrdí, že zaviazal
žalovanú na úhradu týchto trov, lebo je to podľa neho spravodlivé a na druhej strane uvádza, že rozhodol

podľa výsledku konania. Rozhodovanie na základe kritéria spravodlivosti nemá zákonný podklad. Tento
výrok je nesprávny, založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalovanej nemala byť uložená
povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 484,48 eura na účet súdu prvej inštancie. Z uvedených
dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, zrušiť výrok o
povinnosti žalovanej zaplatiť na účet súdu prvej inštancie náhradu trov štátu v sume 484,48 eura a

zmeniť výrok o náhrade trov konania a žalobcom uložiť povinnosť zaplatiť trovy konania žalovanej.

3. Žalovaná v doplnení odvolania uviedla, že žalobcovia podali v roku 2009 žalobu, ale bez predloženia
relevantných dôkazov o tom, že dané stavby nie sú oprávnené, pričom v konaní nepredložili žiadnedôkazy o neoprávnenosti týchto stavieb. Žalovaná trvá na svojich dôkazoch, ktoré jednoznačne
preukazujú,žedanéstavbybolirealizovanévAkcii„Z“vroku1987stým,žepríslušnýúradzabezpečoval
v obci U. uloženie inžinierskych sietí. Z potvrdenia Obce U. zo dňa 15. 02. 2011 vyplýva, že v obci

U. bol vybudovaný vodovod, ktorý bol daný do užívania 30. 05. 1987. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa
pripojili na vodovod žalovanej tiež v roku 1987 a užívajú ho doteraz. V tejto súvislosti boli zároveň
rozkopané základy domu súp. č. XX na parc. č. 34/1. Poukázala na rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k.
7Co/22/2012 zo dňa 21. 03. 2013 a uviedla, že pokiaľ došlo k zriadeniu prípojok na základe rozhodnutia
príslušného úradu, vecné bremeno bolo zriadené zo zákona, vlastník pozemku, na ktorom je zriadená

prípojka, je povinný toto vecné bremeno trpieť. Podľa jej názoru, vzhľadom na predložené dôkazy, nie je
právne možné túto vec posudzovať podľa súkromnoprávnej úpravy Občianskeho zákonníka, avšak ako
vecné bremeno zriadené zo zákona a vlastník pozemku, na ktorom je zriadená prípojka, je povinný toto
vecné bremeno trpieť. Žiadala, aby súd rozhodol tak, ako je uvedené v odvolaní jej právneho zástupcu.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v zákonnej lehote odvolaním aj žalobcovia vo výroku o

trovách konania a uviedli, že sa nestotožňujú so záverom, že žalovaná bola úspešná v časti týkajúcej
sa určenia hranice. Žalovaná už pre podaním žaloby mala dôkaz o tom, že ňou vybudované stavby
sa nachádzajú na pozemku žalobcov. Dala si vypracovať zameranie, a keď ju geodet oboznámil s
výsledkom, neprevzala si zameranie a tvárila sa, že stále nevie, kde je hranica pozemku. Práve toto
konanie žalovanej považujú za dôvod, ktorý mal súd vziať do úvahy pri rozhodovaní o náhrade trov

konania a priznať ho žalobcom. Ak by žalovaná nebola zatajila výsledok geometrického zamerania,
ktoré si sama dala vypracovať, tak by nebol celý spor vznikol, alebo by sa boli aspoň ušetrili súdne trovy
za opätovné zamerania. Prvé dva roky konania sa riešila len otázka, kde je hranica pozemku, hoci to
žalovaná vedela a zatajila. Ide o správanie, ktoré by mal súd pri rozhodovaní zohľadniť. Počas celého
konania bolo zrejmé, že správanie žalovanej je agresívne a svoje práva zneužíva proti starým susedom,

ktorí sa dlho nevedeli brániť. Žiadali priznať náhradu trov konania vo výške 100%.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že tvrdenia žalobcov o rozpínavom správaní
žalovanej sú nepravdivé obvinenia. Dôvodom vzniku sporu je práve rozpínavé správanie žalobcov, ktorí
si chceli zabezpečiť možnosť prechodu cez iný pozemok žalovanej, ktorý si žalovaná ohradila plotom, na

čo sa následne začali žalobcovia domáhať domnelej ochrany vlastníckeho práva, od ktorej boli ochotní
upustiť v prípade umožnenia tohto prechodu. So závermi žalobcov nesúhlasí.

6. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedli, že s vyhodnotením dokazovania, tak ako
to urobil právny zástupca žalovanej, sa nevedia stotožniť. Žalobcovia sú starší ľudia, ktorí svoje

právne úkony robia s takým obsahom, aký im ich potenciál dovoľuje. Výklad obsahu ich sťažností,
resp. iných úkonov, tak ako ho robí právny zástupca v odvolaní, je možné považovať za svojvoľný.
Žalobcovia od začiatku preukazovali to isté, že boli obeťou rozpínavosti žalovanej, proti ktorej sa bránili
všetkými prostriedkami, ktoré v danej dobe považovali za možné a vedeli o nich. Žalovaná sa svojvoľne
pohybovala po ich dvore, vždy dôvodiac, že jej patrí pás pozemku popri jej dome a vyhrážala sa

žalobcom, že keď jej niečo zlé povedia, tak im zahradí vstup do ich dvora. Jej agresivita sa stupňovala
a rozumnú mieru prekročila pri oprave strechy. Vtedy žalobcovia vyhľadali právnika a začali sa brániť
súdnou cestou. Civilné právo má poskytovať ochranu len oprávneným záujmom a aj to len vtedy, ak ich
uplatnenie nie je v rozpore s dobrými mravmi. K dobrým mravom žalovanej upriamujú pozornosť na jej
tvrdenia na ostatnom pojednávaní, že žalobcovia ju neustále ťahajú pred súd alebo iné orgány, všade

sa na ňu sťažujú a strpčujú jej život. Žalobcovia nikdy nechceli získať týmto konaním výhodu. Chceli
so susedou dobre vychádzať a to bolo aj dôvodom, že hľadali nejaké riešenie. Ale implantovať im takú
bezcharakternosť, ako to robí právny zástupca v odvolaní, považujú za odvážne. Počas celého konania
sa preukazovalo, že to boli vždy oni, kto bol obeťou. Súd prvej inštancie rešpektoval právny názor súdu
vyššiehostupňa,vyjadrenývzrušujúcomuznesení.Jeirelevantné,čižalobcoviaúčelnejšievyužijúalebo

nevyužijú pás pozemku, zastavaný neprávnou stavbou. Toto nemá žiaden právny význam. A naviac,
to ani nie je pravda. Rozliaty stvrdnutý betón ohrozuje pneumatiky áut a sťažuje im manipuláciu na
vlastnom dvore. Sociálne dôvody Občiansky zákonník neumožňuje použiť. Aplikácia zákona tak, ako to
právny zástupca žalovanej v odvolaní robí, že neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva žalobcov
sa zlepšilo jej postavenie ako vlastníčky, je právne absurdná. Veď to už potom každý na Slovensku bude

nerešpektovať cudzievlastníctvo,keďtobudepotrebovať.Pokiaľideonákladyodstráneniakanalizačnej
prípojky a betónového múrika, uviedli, že v znaleckom posudku je jasne povedané, že nebudú vysoké.
Splašky môže žalovaná odviesť z kúpeľne do svojej žumpy, nemusí ich vypúšťať cez neoprávnenústavbu postavenú na pozemku žalobcov do prírody. Betónový múrik bol postavený tak bezohľadne, že
považujú aj za výchovné, keď to žalovanú bude niečo stáť.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní žalobcov a žalovanej (§ 379 a § 380 ods.
1 CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a
po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom
vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť

a vo výroku o trovách štátu podľa § 388 CSP zmeniť.

8. Predmetom konania bola pôvodne žaloba žalobcov v 1. a 2. rade, ktorou sa domáhali, aby žalovaná
odstránila časť strechy domu súp. č. XX, ktorý je postavený na parc. č. 34/1, vedený na LV č. XXX
pre kat. úz. U., a to v celom rozsahu, ako im zasahuje do pozemku parc. č. 30/3 (v priebehu konania
bolo preukázané, že ide o parc. č. 30/4) vedenom na LV č. XXX pre kat. úz. U.. Zároveň sa domáhali,

aby žalovaná odstránila kanalizačnú prípojku a betónový múr z pozemku parc. č. 30/3 vedenom na
LV č. XXX, kat. úz. U.. Žalobcovia v priebehu konania žalobu zmenili podaním zo dňa 04. 10. 2011
(č. l. 291) a navrhli, aby súd pripustil zmenu petitu a určil, že hranica medzi pozemkom parc. č. 30/3
zapísanom na LV č. XXX a pozemkom parc. č. 34/1 zapísanom na LV č. XXX v kat. úz. U. v okrese
Topoľčany prebieha po okraji múru samotného domu súp. č. XX stojaceho na pozemku parc. č. 34/1, a

nie prídavného múrika okolo tohto domu. Okrem toho, zotrvali na žalobe v časti odstránenia časti strechy
domu, kanalizačnej prípojky a betónového múru. Súd prvej inštancie zmenu petitu na pojednávaní dňa
17. 10. 2011 uznesením pripustil. Následne o žalobe žalobcov rozhodol rozsudkom zo dňa 7. novembra
2011 č. k. 7C/102/2009-325 tak, že žalobu zamietol. V dôsledku odvolania žalobcov bol tento rozsudok
súdu prvej inštancie preskúmaný odvolacím súdom, pričom rozsudkom zo dňa 27. septembra 2012

č. k. 9Co/11/2012-374 odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom
výroku, týkajúcom sa určenia hranice a povinnosti žalovanej odstrániť časť strechy rodinného domu
so súp. č. XX, postavenom na parc. č. 34/1 - zastavané plochy a nádvoria, zapísanom na LV č. XXX,
kat. úz, U., potvrdil a vo zvyšnej, zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Vo výroku týkajúcom sa určenia hranice a povinnosti žalovanej odstrániť časť

strechy nadobudol zamietajúci výrok právoplatnosť dňa 13. 11. 2012. Následne súd prvej inštancie
rozsudkom zo dňa 13. novembra 2015 č. k. 7C/102/2009-673 (druhým v poradí) zriadil vecné bremeno
na pozemku parc. č. 30/4 - záhrady o výmere 439 m2 zapísanom na LV č. XXX kat. úz. U., spočívajúce v
umiestnení betónového múrika a kanalizačnej prípojky v rozsahu vyznačenom v geometrickom pláne č.
7C/102/2009, vyhotovenom dňa 23. 06. 2014, ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. 8/2014 zo dňa

14. 07. 2014 znalkyni Ing. Ľudmily Mužíkovej a tvoriaceho neoddeliteľnú súčasť rozsudku v prospech
vlastníka rodinného domu súp. č. XX na parc. č. 34/1 a parc. č. 34/1 - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 253 m2 zapísaných na LV č. XXX v kat. úz. U. s tým, že vlastníci pozemku parc. č. 30/4 -
záhrady o výmere 439 m2 zapísané na LV č. XXX kat. úz. U. sú povinní strpieť umiestnenie betónového
múrika a kanalizačnej prípojky na pozemku. Žalovanú zároveň zaviazal zaplatiť žalobcom v l. a 2.

rade náhradu za zriadenie vecného bremena v sume 500 eur do právoplatnosti rozsudku a ďalšími
výrokmi rozhodol o trovách štátu a trovách konania. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaniami
žalobcovia, ako aj žalovaná, o ktorých rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 16. marca 2017 č.
k. 9Co/50/2016-722 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že povinnosťou súdu prvej

inštancie bude v ďalšom konaní postupovať naznačeným smerom a posúdiť, či stavby zriadené na
pozemku žalobcov, a to betónový múrik a kanalizačná prípojka, sú stavbami neoprávnenými, alebo ide
o nepovolené stavby tzv. čierne stavby. Až po vyriešení si tejto otázky súd prvej inštancie pristúpi k
rozhodnutiu o návrhu žalobcov na odstránenie neoprávnenej stavby a podľa jeho záverov v naznačenom
smere potom pristúpi k vyporiadaniu v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka. Následne súd prvej

inštancie opätovne rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom (tretím v poradí), ktorý je v dôsledku
odvolaní žalobcov a žalovanej predmetom preskúmania odvolacím súdom.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

12. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a
povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich
riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa

právnejnormy,ktoránazistenýskutkovýstavnedopadá,alebosprávneurčenúprávnunormunesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

13. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z dôvodov uvedených žalobcami a žalovanou
v odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie, vychádzajúc z preukázaných tvrdení strán a

dokazovania vykonaného na súde prvej inštancie, vec správne právne posúdil, pričom v odôvodnení
rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné skutočnosti a to i tie,
ktoré žalovaná uvádzala v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na
tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie

a k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcov a žalovanej odvolací súd dodáva nasledovné.

14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

15. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a
správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (I. ÚS 243/07), pritom starostlivo
prihliadaťnavšetko,čovyšlopočaskonanianajavo,vrátanetoho,čouviedlistranysporu.Zodôvodnenia

súdnehorozhodnutiamusívyplývaťvzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými
slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom

radeajspravodlivéapresvedčivé.Všeobecnýsúdpritommusísúčasnevychádzaťzmateriálnejochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu
(obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva
na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-
B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 CSP. Táto norma
sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 ods. 1 CSP).16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo dožadovať sa
toho, aby súdy preberali alebo riadili sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), ani právo na to, aby bola pred všeobecným súdom úspešná,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04), a ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd
prvej inštancie, rozhodujúc už len o odstránení betónového múrika a kanalizačnej prípojky, vychádzajúc

z dokazovania vykonaného na súde prvej inštancie správne a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
a vec aj správne právne posúdil, pričom pri rozhodovaní sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu v
zrušujúcom uznesení, vykonané dôkazy správne vyhodnotil a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil,
pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo najavo. Závery súdu prvej inštancie sú logické, presvedčivé a podľa
názoru odvolacieho súdu aj spravodlivé. Obsah odvolania žalovanej je obsahom totožným s námietkami

žalovanej v priebehu konania, a keďže súd sa so všetkými podstatnými z nich v rozhodnutí v dostatočnej
miere vyporiadal, odvolací súd toto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, a vzhľadom k
tomu, že s dôvodmi napadnutého rozhodnutia sa v plnom rozsahu stotožňuje, v celom rozsahu na ne
odkazuje. To, že sa súd nestotožnil s právnymi názormi a predstavami žalovanej a ňou navrhovaným
hodnotením dôkazov, neznamená, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne.

18. Predmetom preskúmania odvolacím súdom bol aj výrok o trovách konania, ktorý napadli tak
žalobcovia v 1. a 2. rade, ako aj žalovaná. Odvolací súd dospel k záveru, že aj tento výrok súdu prvej
inštancie je správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, pričom aj v tomto
výroku sa odvolací súd s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožňuje a odkazuje naň. K odvolaniu

žalobcov v 1. a 2. rade odvolací súd dodáva, že ich námietka, že žalovaná nebola úspešná v časti
týkajúcej sa určenia hranice, je nedôvodná, pretože súd prvej inštancie prvým rozsudkom zo dňa 7.
novembra 2011 č. k. 7C/102/2009-325 rozhodol tak, že žalobu zamietol (vo všetkých výrokoch, teda
aj v časti určenia hranice) a v dôsledku odvolania žalobcov bol tento rozsudok súdu prvej inštancie
rozsudkom zo dňa 27. septembra 2012 č. k. 9Co/11/2012-374 v jeho zamietajúcom výroku, týkajúcom

sa určenia hranice a povinnosti žalovanej odstrániť časť strechy rodinného domu potvrdený, a len vo
zvyšnej, zamietajúcej časti (odstránenie kanalizačnej prípojky a betónového múrika) bol rozsudok súdu
prvej inštancie zrušený a vrátený na ďalšie konanie. Argumentácia žalobcov, že žalovaná už pred
podaním žaloby mala dôkaz o tom, že ňou vybudované stavby sa nachádzajú na pozemku žalobcov,
je z pohľadu vyhodnocovania úspechu v konaní bezpredmetná. To, ako bola postavená žaloba, akých

výrokov sa podanou žalobou domáhali, bolo vecou žalobcov a bolo na nich, či budú žiadať o určení
hranice rozhodnúť samostatným výrokom, alebo by sa táto otázka riešila ako predbežná vo vzťahu
k ostatným výrokom. Konanie žalovanej nie je z pohľadu rozhodovania o trovách konania významné,
rozhodujúci je úspech v konaní a ohľadom určenia hranice bola žaloba zamietnutá, teda žalobcovia v
konaní v tejto časti neboli úspešní. Nedôvodné je aj odvolanie žalovanej vo výroku o trovách konania,

pretože predmetom konania neboli tri výroky, ale výroky štyri, pričom každá zo strán mala úspech
práve v dvoch z nich, preto je úspech oboch strán rovnaký, a to v rozsahu 50%. Konanie o odstránenie
kanalizačnej prípojky a betónového múrika nie je jedným konaním, ako to posúdila žalovaná v odvolaní,
ale ide o dve konania - konanie o odstránenie kanalizačnej prípojky a konanie o odstránenie betónového
múrika, teda celkovo boli predmetom konania štyri nároky. Obe odvolania považoval odvolací súd v tejto

časti za nedôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

19. Ajkeďterajšíprocesnýpredpisnemáustanoveniaotrováchštátu,pretoževzásade predvykonaním
dôkazu, navrhnutým niektorou stranou, súd uloží strane, ktorá dôkaz navrhla, zložiť preddavok na

vykonanie tohto dôkazu, keďže v tomto konaní, ktoré začalo ešte za účinnosti predchádzajúceho
procesného predpisu, v konaní trovy štátu vznikli, bolo povinnosťou súdu o nich rozhodnúť. Keďže
žalovaná odvolaním napadla aj tento výrok napadnutého rozsudku, odvolací súd preskúmaval aj
tento výrok z dôvodov uvádzaných žalobkyňou, ktorá namietala rozpornosť tohto výroku, keď súdprvej inštancie pri rozhodovaní o trovách štátu kombinoval princíp úspechu v konaní s princípom
spravodlivosti. Odvolací súd považoval odvolanie žalovanej v tomto výroku za dôvodné, preto
rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku podľa § 388 CSP zmenil. Odvolací súd o trovách štátu

rozhodol podľa čl. 4 v spojení s ustanovením § 255 CSP a vychádzal z toho, že súd uhradil náklady na
znalecké dokazovanie, ktoré nie sú pokryté preddavkami, teda boli hradené z rozpočtu súdu v celkovej
sume499,30eura,pričomtietotrovyštátupozostávajúzúhradytrovznalcavsume13,14eura(č.l.237),
z úhrady svedočného v sume 16,50 eura (č. l. 352) a z úhrady trov znalca v sume 469,66 eura (č. l. 543).
Suma 469,66 eura pozostáva z vyplateného znalečného v sume 369,66 eura a zálohy vo výške 100 eur

vyplatenej znalkyni zo štátnych prostriedkov. Odvolací súd potom rovnako ako u trov konania vychádzal
z čiastočného úspechu oboch strán v rozsahu 50%, a teda každá zo strán, tak žalobcovia v 1. a 2. rade,
ako aj žalovaná, mali uhradiť 50% trov štátu. Keďže žalovaná zo znalečného priznaného uznesením
súdu prvej inštancie č. k. 7C/102/2009-543 zo dňa 14. 08. 2014 zaplatila zo sumy 869,66 eura už sumu
400 eur (v tejto časti bolo znalečné hradené z jej preddavku), na trovách štátu oproti žalobcom v 1. a
2. rade ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu zaplatila o 400 eur viac. Z tohto dôvodu odvolací súd

potom zo sumy 499,30 eura (trovy štátu nepokryté zálohami) dal zaplatiť sumu 400 eur žalobcom v 1.
a 2. rade (tým došlo k dorovnaniu so žalovanou v súlade so zásadou úspechu v konaní) a následne
podľa pomeru úspechu v konaní už delil na polovicu len zvyšok do sumy 499,30 eura (499,30 - 400),
teda 99,30 eura (99,30 : 2 = 49,65) a z týchto dôvodov uložil žalobcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť
spoločne a nerozdielne trovy štátu v sume 434,83 eura (400 + 49,65 - 14,82). Od sumy 449,65 eura

(400 + 49,65) odvolací súd u žalobcov v 1. a 2. rade odrátal ešte sumu 14,82 eura, v ktorej žalobcovia
v 1. a 2. rade už trovy štátu po predchádzajúcom rozhodnutí súdu prvej inštancie zaplatili (č. l. 707).
Takto sa suma trov štátu zaplatených v priebehu konania zálohami spolu so sumami, na ktorú sú strany
zaviazané týmto rozhodnutím na oboch stranách (žalobcov v 1. a 2. rade, ktorí majú túto povinnosť
uloženú spoločne a nerozdielne a žalovanej) rovnajú, čo odzrkadľuje ich rovnaký úspech v konaní, a

teda aj rovnakú povinnosť podieľať sa na trovách štátu.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2 CSP, a
keďže v odvolacom konaní mali žalobcovia úspech, pretože odvolaniu žalovanej vo veci samej vyhovené
nebolo, odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcom v 1. a 2. rade priznal

náhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnepodľa §262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).