Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/111/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111245013
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1111245013.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: Anna Kuníková, bytom Švermova
133, Gbely, zastúpenej: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského č. 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti
žalovanému: Slovenská republika, konajúcemu prostredníctvom Národnej banky Slovenska, so sídlom
ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I, zo dňa 20. novembra 2014, č.k. 15C/222/2011-215, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd opravuje záhlavie napadnutého rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.
novembra 2014, č.k. 15C 222/2011-215, tak, že označenie predmetu konania v záhlaví napadnutého

rozsudku správne znie: "o náhradu škody vo výške 11.731,01 eura s príslušenstvom podľa zák. č.
514/2003 Z.z."

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 20. novembra 2014, č.k. 15C 222/2011-215 zamietol súd prvej inštancie žalobu,
ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia náhrady škody vo výške 11.731,01 eur s 9,25 % úrokom

z omeškania ročne od 19.04.2011 do zaplatenia, podľa zák. č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Zároveň
zamietol návrh žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Vychádzal zo zistenia, že Úrad pre finančný
trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE
(ďalej "Družstvo"); ktorého bola žalobkyňa členkou; Prospekt investície, pričom dňa 02.06.2008 uzavrelo
Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii (ďalej "obchodník s

cennými papiermi"), Zmluvu o riadení portfólia, ktorou sa obchodník s cennými papiermi zaviazal
riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho
dodatkami, čo zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného
portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných
papierov, optimalizáciu portfólia a poskytovanie konzultácií a finančných analýz, pričom sa zaviazal
zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Mal preukázané, že Obchodník s
cennými papiermi predmetnú zmluvu vypovedal listom zo dňa 30.03.2010, s účinnosťou od 01.05.2010,

pričom Družstvo sa proti obchodníkovi s cennými papiermi nedomáhalo náhrady škody, no listom zo
dňa 15.04.2010 o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi požiadalo Národnú banku
Slovenska, ktorá v danom čase nemala z obsahu predkladaných pravidelných polročných správ
o hospodárení Družstva ani rokovaní so štatutármi Družstva a jeho dcérskych spoločností žiadneinformácie o zhoršenej finančnej situácií Družstva, ktoré i v liste zo dňa 10.10.2007 doručenému
Národnej banke Slovenska uviedlo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov
investíciíschválenýchÚradomprefinančnýtrhazdôraznilo,žedlhodobévysokévýnosyčlenovdružstiev

boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, ktorej zmenou by mohlo prísť k ich
ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov
možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Mal preukázané, že na podnet
Družstva vykonala Národná banka Slovenska v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u obchodníka s
cennými papiermi dohľad na mieste a keďže zistila, že podstatná časť prospektu investície Družstva sa

stala neaktuálna, vyzvala; listom z 20.04.2010; Družstvo, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku
prospektu investície. Poukázal na to, že Družstvo dňa 28.04.2010 žiadosť o schválenie dodatkov
k prospektu investície predložilo, avšak nakoľko neobsahovala zákonom vyžadované náležitosti; a
tieto neboli doplnené ani dodatočne po opakovanom predĺžení lehoty Národnou bankou Slovenska;
rozhodnutím č. OPK -5664/1-5/2010 z 26.08.2010 bolo konanie; vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k
prospektu investície; zastavené a následne Národná banka Slovenska rozhodnutím ODT-10890-4/2010

z 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011 Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt a podala
tiež; na základe získaných poznatkov o činnosti Družstva ako aj obchodníka s cennými papiermi, dňa
27.07.2010orgánomčinnýmvtrestnomkonaníoznámenieopodozrenízospáchaniatrestnéhočinu.Mal
tiež preukázané, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007,
uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) za porušenie ust.

§ 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa
22.04.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila jeho povolenie na poskytovanie investičných služieb tak,
že mu, okrem iného, povolila poskytovanie investičnej služby podľa ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s §
5 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 566/2001 Z. z. a poskytovanie investičných služieb, investičných činností
a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom

rozsahu. Rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12.07.2010, č. ODT-8305/2010 obchodníkovi s
cennými papiermi uložila povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený, bez
jej písomného súhlasu, keď na základe oznámenia Družstva vzniklo dôvodné podozrenie z možného
poškodenia klientov a rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010 mu odobrala povolenie na
poskytovanie investičných služieb. Mal tiež preukázané, že žalobkyni (na jej žiadosť zo dňa 16.02.2011)

na základe rozhodnutia predstavenstva zaniklo dňom 24.02.2011 členstvo v Družstve a vznikol jej nárok
na vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume 8.355,36 eur, ktorý si prihlásila do konkurzu vyhláseného
na majetok Družstva ako úpadcu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, sp. zn.
3K 95/2010, avšak nakoľko správca konkurznej podstaty jej pohľadávku v celom rozsahu poprel, podala
proti nemu incidenčnú žalobu, o ktorej sa na Okresnom súde Bratislava vedie konanie, ktoré zatiaľ nie

je právoplatne skončené. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa ust. čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, § 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 127 ods. 2, § 128
Zákona o cenných papieroch, v znení účinnom od 01.06.2010, a dospel k záveru, že žalobkyňa v
konaní nepreukázala naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom, keď nepreukázala vznik škody, nesprávny úradný postup odporcu ani príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Konštatoval, že Národná banka Slovenska
sa v súvislosti s uplatňovaním jej zákonom vymedzenej právomoci pri výkone dohľadu nad plnením
povinnosti aktualizácie a dodržiavania schváleného prospektu investícii zo strany Družstva nedopustila
tvrdeného nesprávneho úradného postupu, nakoľko Družstvo túto povinnosť malo až od nadobudnutia

účinnosti novelizovaného Zákona o cenných papieroch, t.j. od 01.06.2010, pričom Národná banka
Slovenska; limitovaná článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, Zákonom o cenných papieroch a Zákonom
o dohľade; nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Konštatoval, že
NárodnábankaSlovenskaprivýkonedohľadunadDružstvom;akodohliadanýmsubjektom;postupovala
v súlade s platnou právnou úpravou, svoje povinnosti nezanedbala, keď nemohla zasahovať do

vlastnej činnosti Družstva, v rámci ktorej sa vnútorné vzťahy riadili stanovami družstva a Obchodným
zákonníkom. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyňa ako členka Družstva (podnikateľského
subjektu) mohla prostredníctvom členskej schôdze ako najvyššieho orgánu družstva uplatňovať svoje
právoriadiťjehozáležitostiakontrolovaťjehočinnosť,avšakpočasčlenstvavDružstvesvojeoprávnenia
za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva

nerealizovala. Pokiaľ ide o tvrdený vznik škody, uviedol, že žalobkyňa svoje finančné prostriedky vložila
do Družstva, s ktorým bola v právnom vzťahu a preto iba Družstvu vznikla povinnosť vrátiť jej vložené
finančné prostriedky; a iba ak by sa žalobkyňa nedomohla úhrady svojej pohľadávky proti Družstvu v
konkurznom konaní; ktoré doposiaľ nie je skončené a nie je skončené ani konanie o incidenčnej žalobežalobkyne na Okresnom súde Bratislava I; bolo by zrejmé, že jej škoda skutočne vznikla, prípadne
v akej výške. Dospel tiež k záveru, že v danej veci nie je daná príčinná súvislosť medzi konaním
Národnej banky Slovenska a tvrdeným vznikom škody a preto v danej veci neboli naplnené zákonné

predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú v dôsledku nesprávneho úradného postupu
Národnej banky Slovenska. Zamietnutie návrhu žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie odôvodnil tým, že žalobkyňa nežiadala o posúdenie platnosti právneho
aktu Európskej únie a preto ako súd prvého stupňa nemal povinnosť prejudiciálnu otázku formulovanú
žalobkyňou predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie, pričom takýto postup ani nie je nevyhnutný,

keď verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES - smernicou o
prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie,
a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES; na znenie ktorej sa žalobkyňa odvoláva v návrhu na
začatie prejudiciálneho konania; avšak alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť
aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci EÚ regulovať až smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných

fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009,
(EÚ) číslo 1095/2010, teda odpovede na ňou položené otázky nemajú význam pre rozhodnutie vo veci
samej. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému odporcovi ich
náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote do zamietajúceho výroku vo veci
samej, odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu,
alternatívne zrušenia rozsudku v napadnutej časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
dôvodiac, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205
ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Uviedla, že v súvislosti s vložením peňažných prostriedkov do Družstva
nemohla predpokladať, že dohľad Národnej banky Slovenska nad Prospektom investície je len formálny

a preto sa; vychádzajúc z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu; spoliehala na to,
že jej škoda nevznikne. Zdôraznila, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípmi
právneho štátu, ktorých súčasťou je aj princíp právnej istoty, v zmysle ktorého sú orgány verejnej moci
povinné postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi tak, aby bol ich postup zo strany
subjektov práva predvídateľný. Nestotožnila sa s argumentáciou žalovaného, ktorý poukazoval na to, že

vykonával dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa
ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., avšak nie dohľad nad jeho celkovou činnosťou a nesúhlasila so
záverom súdu prvej inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných
povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcim v nesprávnom výkone dohľadu. Dôvodila, že
povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o činnosti dohliadaných subjektov; medzi ktoré
patrili aj Družstvo a obchodník s cennými papiermi; a rámci tohto dohľadu bolo jej povinnosťou zisťovať
všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní Prospektu investícií, ako aj o iných
rizikách, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj
jeho záujmov. Poukázala na to, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva

zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio; tvorené zmenkou jediného
emitenta - spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými
papiermi; avšak sa uspokojila s tým, že toto portfólio bolo následne rozložené do troch zmeniek,
vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., a spoločnosťami CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., ktoré boli taktiež 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s., a teda naďalej akceptovala

stav, že celé portfólio Družstva bolo rozložené a investované do subjektov prepojených s CI HOLDING,
a. s. a obchodníkom s cennými papiermi. Napriek zisteniu, že obchodník s cennými papiermi dlhodobo
vo svojej činnosti pre Družstvo; minimálne od roku 2008 do roku 2011; porušoval zákon o cenných
papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, nevyužila; okrem uloženia pokuty vo výške 10.000 eur;
svoje kompetencie v zmysle Zákona o cenných papieroch a neprijala žiadne následné kontrolné ani

iné významnejšie opatrenia, čo napokon vyústilo do nedostupnosti prostriedkov vložených do Družstva
v roku 2010 a až rozhodnutím zo dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu
na jeho činnosť a rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií, ktorú účelovo ustálila až od mája 2010;hoci údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo - spätne k 31.12.2006 a údaje
o subjektoch s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009.
Zdôraznila, že prebiehajúce konkurzné konanie, v ktorom prihlásila svoju pohľadávku, jej nebráni podať

návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí jej žalobu predčasnou, keď povinnosťou súdu bolo skúmať,
či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť jej uspokojenia, ako veriteľa v
konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení nemal vychádzať až z
konečného rozvrhového uznesenia konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo
dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale bol povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného

správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu, keď ani zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje
predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov a pripúšťa regresnú náhradu. Napokon
namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva, že listinné dôkazy
vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené stranami neboli riadne vykonané spôsobom podľa
§ 129 ods. 1 O.s.p.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť, keď prvoinštančný súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom
spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci, pričom mu z jeho činnosti (na súde prvej
inštancie prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach) boli známe aj iné dôležité
skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci. Poukázal na to, že v konaní nebol preukázaný

nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a žalobkyňa sa v podanom odvolaní iba účelovo
snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré odďaľujú vydanie
rozhodnutí vo veci a vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu, a to za stavu,
keď nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, nepodala žiadny návrh
proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho

riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Zdôraznil, že Národná banka Slovenska, ktorá
mohla pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi konať iba na základe Ústavy, v medziach,
v rozsahu a spôsobom vyplývajúcim zo zákona, postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými
právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a
obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonnom stanovené pravidlá, na základe ktorých mohla

ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za porušenie povinností, ktoré mu boli uložené zákonom.
Uviedol,žeNárodnábankaSlovenskakompetenciami,naktorépoukazuježalobkyňa,disponovalaažod
účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna 2010, kedy
boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené o povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla dohliadať na to, či Družstvo schválený Prospekt

investície dodržiava, pričom pokiaľ ide o povinnosť aktualizovať Prospekt investície, táto bola Družstvu
uložená až novelizovaným ust. § 127 ods. 4 Zákona o cenných papieroch od 1. januára 2009. Národná
banka Slovenka mohla teda kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných
ponukách majetkových hodnôt, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané
zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné

správy v zmysle pôvodného ust. § 130 Zákona o cenných papieroch, pričom nemohla potvrdzovať
správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Zdôraznil, že vo vzťahu k Družstvu nebola Národná
banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov a
postupovala iba v rámci jej oprávnení v súlade s Ústavou SR, Zákonom o cenných papieroch a Zákonom
o dohľade nad finančným trhom. V nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn.

29Cdo/4968/2009; na ktorý žalobkyňa v konaní poukazovala; uviedol, že z jeho odôvodnenia vyplýva,
že nemožno zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 Zákona
o konkurze a vyrovnaní a preto objektívna zodpovednosť štátu; ak existuje iný dlžník; je zodpovednosťou
subsidiárnou, a preto najskôr musia byť využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom

a musí byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané naplnenie všetkých predpokladov vzniku tejto
zodpovednosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že skutočná existencia pohľadávky žalobkyne a jej
výška sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych konaní a až následne, ak jej pohľadávka proti
Družstvu nebude môcť byť uspokojená v rámci konkurzu, môže žalobkyni vzniknúť škoda. K námietke
žalobkyne, ktorá vytýkala súdu prvej inštancie nesprávny procesný postup pri vykonávaní listinných

dôkazov uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na pojednávaní boli
prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, avšak z nej jasne vyplýva, že prvoinštančný
súd jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise oboznámil a presne špecifikoval, pričom o
skutočnostiach z nich vyplývajúcich mal súd vedomosť aj z iných konaní vedených proti štátu narovnakom skutkovom a právnom základe; v ktorých majú žalobcovia rovnakého právneho zástupcu; a
teda dokazovanie v tomto smere ani nebolo potrebné vykonať.

4. Na základe podaného odvolania preskúmal odvolací vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a
keďžedospelkzáveru,žerozsudoksúduprvejinštanciejevnapadnutejčastivecnesprávny,rozsudkom
zo dňa 28. apríla 2015, č.k. 8Co/146/2015-261, ho potvrdil.

5. Citovaný rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 28. apríla 2015, č.k. 8Co/146/2015-2614, napadol

žalobca dovolaním, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30. augusta 2018,
sp. zn. 6 Cdo 102/2018, napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Jediným dôvodom jeho zrušenia bolo zistenie, že odvolací súd porušil právo žalobkyne na spravodlivé
súdne konanie a odňal jej možnosť konať pred súdom tým, že jej neumožnil vyjadriť sa k vyjadreniu
žalovaného k jej odvolaniu, obsahujúcemu skutkovú a právnu argumentáciu týkajúcu sa veci.

6. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu bolo následne žalobkyni riadne doručené, avšak žalobkyňa
možnosť vyjadriť sa k nemu nevyužila.

7. Následne odvolací súd opätovne vec prejednal, podľa § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávaniapodľa§378ods.1vspojenís§219ods.3C.s.p.aopätovnedospelkzáveru,žeodvolanie

žalobkyne nie je dôvodné.

8. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa
domáhala zaplatenia náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal

žalovaný na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania
v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj
správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú žalobkyni nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, pričom
na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods.

1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, § 129 ods. 3 Zákona o cenných papieroch, v znení účinnom od 01.06.2010 a svoje
dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa
vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so
všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne

a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s predmetom konania, a preto odôvodnenie jeho
rozhodnutia je presvedčivé. Obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov
napadnutéhorozsudkusúduprvejinštanciezhľadiskanímuvádzanýchtvrdenívpodanomodvolaní,keď
ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali
za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých

súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní tiež nevyšlo najavo, že by konanie,
ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok
vecnú nesprávnosť rozhodnutia.

9. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku

objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú Národnou bankou Slovenska pri výkone dohľadu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to:
1/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup súdu a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.

10. Z obsahu spisu v preskúmavanej veci vyplýva, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa
21.03.2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho
dodatku spolu s prílohou - zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 09.01.2003, avšak
v upozornení zo dňa 13.05.2003 ho oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku a
zároveň upozornil, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v

Prospekte investície, s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt a oprávnenosti osôb Prospekt podpisujúcich. Dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako
klientom a obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., ako obhospodarovateľom, uzavretá
Zmluva o riadení portfólia podľa ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z., o cenných papieroch a investičnýchslužbách, predmetom ktorej bol záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom
Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj cenných
papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od emitenta do

portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať cenné
papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu
Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa
obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia vo výške 8 % ročne.
Medzi stranami nebolo sporným, že Národná banka Slovenska; po výpovedi Zmluvy o riadení portfólia

zo dňa 30.03.2010 zo strany obchodníka s cennými papiermi; rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, rozhodnutím zo dňa 26.08.2010 č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila konanie o žiadosti Družstva na
schválenie dodatku k Prospektu investície a rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010; z
dôvodu nedodržiavania Prospektu investície a nevykonania žiadnych krokov smerujúcich k uvedeniu do
súladu s údajmi v Prospekte investícii; zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Žalobkyňa bola

členkou Družstva, pričom dňa 16.02.2011 požiadala Družstvo o zrušenie členstva v Družstve, ktoré na
základe rozhodnutia predstavenstva zaniklo dňom 24.02.2011 a žalobkyni vznikol nárok na vyplatenie
vyrovnacieho podielu, ktorú pohľadávku si prihlásila do konkurzu vyhláseného na majetok Družstva, ako
úpadcu, uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č. k. 3K/95/2010-21, právoplatným
dňa 05.05.2011, avšak nakoľko správca konkurznej podstaty jej pohľadávku v celom rozsahu poprel,

podala proti nemu incidenčnú žalobu, o ktorej sa na Okresnom súde Bratislava I vedie konanie, ktoré
nebolo právoplatne skončené.

11. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody bolo ustanovenie
§ 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu
objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)
splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu,

za ktorý sa podľa ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú
s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k

porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu
poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, pričom správnosť úradného postupu
je nutné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

12. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že postup Národnej banky Slovenska pri

výkone dohľadu nad činnosťou Družstva a obchodníka s cennými papiermi, ktorý mal podľa žalobkyne
spočívať v tom, že oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva a neprijala dostatočné
opatrenia a sankcie, ktoré by zabránili nevymožiteľnosti pohľadávky žalobcu proti Družstvu spôsobenej
dlhodobým porušovaním Zákona o cenných papieroch zo strany obchodníka s cennými papiermi pri
plnení Zmluvy o riadení portfólia uzavretej medzi ním a Družstvom, nemožno považovať za nesprávny

úradný postup, ktorý by zakladal zodpovednosť žalovaného za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.

13. V tejto súvislosti je potrebné osobitne zdôrazniť, že Národná banka Slovenska bola pri výkone
dohľadu limitovaná Článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu
konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

14. Pokiaľ ide o tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci v porušení povinností Národnej banky
Slovenska dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií, tento v konaní preukázaný nebol, nakoľko
povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená až na základe novelizovaného
ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v spojení s ust. § 125c ods. 1. zák.

č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch s účinnosťou od 1. januára 2009, a preto keď Národná banka
Slovenska nemohla mať povinnosť kontrolovať plnenie povinnosti, ktorú Družstvu zákon neukladal, je z
povahy veci vylúčené, že by sa v tejto súvislosti dopustila tvrdeného nesprávneho úradného postupu.15. Rovnako je vylúčený nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu
nad plnením povinnosti Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt dodržiavať
schválený Prospekt investície, keď táto povinnosť bola Družstvu uložená až od 1. júna 2010 novelou

ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, vykonanou zákonom č. 129/2010
Z. z.

16. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, ktorá
poukazovala na povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva,

nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke Slovenska z neho
nevyplývala povinnosť, ktorú by mohla porušiť a dopustiť sa tak tvrdeného nesprávneho úradného
postupu. V tejto súvislosti možno poukázať i na skutočnosť, že z obsahu Zmluvy uzavretej medzi
Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií
zaúčelomobhospodarovaniacennýchpapierovainýchfinančnýchnástrojovainýchoperáciísúvisiacich

s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo
vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého
obchodu a dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1
písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch), teda išlo o služby, na
ktoré Družstvo - ako klient -využívalo obchodníka s cennými papiermi na vlastné riziko s vedomím, že

ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Na druhej strane, žalobkyňa si ako členka Družstva, ktoré
uvedeným spôsobom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá toho, že vývoj na finančných trhoch
nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť s tým, že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo
dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanieinvestičnýchslužieb,vykonávalobchodníkscennýmipapiermitútočinnosťakoregulovanú

Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členkou,
spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnocovania
na vlastné riziko s neistým výnosom z vložených investícii. Za daných okolností zodpovednosť štátu
nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi vo vzťahu k Družstvu, či
sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.

17. V súvislosti s opatreniami Národnej banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení
závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti pre Družstvo súd prvej inštancie
správne poukázal na opatrenia Národnej banky Slovenska smerujúce k obchodníkovi s cennými
papiermi, ktorému rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č. OPK - 9750/3/2007, uložila pokutu vo výške

16.596,96 eura (500.000,- Sk), po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej
banky Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, pokutu
vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne mu rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb a dospel k správnemu
záveru, že ani v tejto súvislosti sa Národná banka Slovenska nedopustila nesprávneho úradného

postupu.

18. Opätovne je potrebné zdôrazniť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s článkom 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy,
v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a postup Národnej banky Slovenska;

v medziach Ústavy SR a platných a účinných všeobecne záväzných právnych predpisov; nemožno
považovať za nesprávny iba z dôvodu, že sa nezhoduje so subjektívnymi predstavami žalobkyne o
rozsahu činnosti Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu.

19. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie,

že Národná banka Slovenska pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií
daných jej zákonom, nedopustila sa žiadneho pochybenia a nepostupovala ani spôsobom nezlučiteľným
s ochranou základných práv a ľudských slobôd, teda jej postup nemožno kvalifikovať ako nesprávny
úradný postup v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z.

20. Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná
poskytnutím majetkového plnenia, teda predovšetkým poskytnutím peňažných prostriedkov. Skutočnou
škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetku poškodeného oproti stavu pred škodovouudalosťou, pričom v konaní pred súdom povinnosť tvrdenia i dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti
vznik škody tvrdiť, avšak aj riadne preukázať, zaťažuje poškodeného.

21. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, ktorá mala poškodenému vzniknúť v dôsledku nevymožiteľnosti
pohľadávky proti subjektu, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz, môže byť v občianskom súdom
konaní úspešne uplatnený až vtedy, ak poškodený - žalobca nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní. Správne preto prvoinštančný súd konštatoval, že nakoľko žalobkyňa

svoju pohľadávku; ktorá je predmetom tohto sporu; uplatnila v konkurze vyhlásenému na majetok
Družstva uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č. k. 3K/95/2010 - 21, ktoré
konkurzné konanie stále prebieha a právoplatne nie je skončené ani konanie na Okresnom súde
Bratislava I o incidenčnej žalobe vyvolanej popretím predmetnej pohľadávky správcom konkurznej
podstaty, škoda jej ešte nevznikla, a žaloba bola preto podaná predčasne, keď nárok na náhradu
škody proti štátu by mohla žalobkyňa úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa uspokojenia

pohľadávky domáhala v konkurznom konaní bezúspešne. Z uvedeného vyplýva, že nemožno (v čase
vyhlásenia napadnutého rozsudku) považovať za naplnený ani ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, ktorým je existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa
31.mája2006,sp.zn.4Cdo199/2005,zodôvodneniaktoréhovyplýva,žerozhodnutieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

22. Príčinná súvislosť je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty, ktorý vyžaduje,
aby protiprávne konanie (nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede, teda, aby
protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody, vrátane jej rozsahu, následkom tejto príčiny. Nestačí iba

pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba
vždy preukázať. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by
škodný následok nevznikol a podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, je príčinná súvislosť daná
vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom
protiprávneho úkonu.

23. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa v spore nepreukázala príčinnú
súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska a vznikom škody,
keď v konaní nebolo preukázané, že v prípade, ak by Národná banka Slovenska; hoci v rozpore so
svojimi kompetenciami; pristúpila už skôr k odňatiu povolenia obchodníkovi s cennými papiermi na

poskytovanie investičných služieb, prípadne k zákazu predaja majetkových hodnôt Družstva, bola by
žalobkyni zo strany Družstva uhradená pohľadávka vo výške 11.731,01 eura, ktorá jej vznikla titulom
nároku na úhradu vyrovnacieho podielu v súvislosti so zánikom jej členstva v Družstve.

24. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi

predpísaným spôsobom, odvolací súd ju považuje za nedôvodnú a účelovú, keď z obsahu zápisnice o
pojednávaní konanom dňa 20.11.2014 pred prvoinštančným súdom vyplýva, že strany boli oboznámené
s obsahom listinných dôkazov predložených v priebehu konania.

25. Súdu prvej inštancie teda nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri

skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobkyne na náhradu škody, ktorá jej mala
vzniknúť nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad činnosťou
Družstva a obchodníka s cennými papiermi, pričom žalobkyňa neuviedla ani vo svojom odvolaní žiadne
nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom a súd
prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami

uvádzanými v žalobe a v priebehu konania a po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s
platnou právnou úpravou, pričom svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, a preto ani v tomto
smere námietky žalobkyne nemožno považovať za opodstatnené.

26. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti; t.j. vo výroku

vo veci samej a súvisiacom výroku o náhrade trov konania; ako vecne správny opätovne potvrdil (§ 387
ods. 1,2 C.s.p.).27. Zároveň odvolací súd (keďže dovolacím súdom bol pôvodný potvrdzujúci rozsudok zrušený v celom
rozsahu) podľa ust. § 224 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p. opravil zrejmú chybu v písaní ku
ktorej došlo nesprávnym uvedením výšky žalobou uplatnenej peňažnej sumy (18.313,54 eura namiesto

správnej; i v odôvodnení rozsudku uvádzanej; sumy 11.731,01 eura) v záhlaví písomného vyhotovenia
napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396
ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., avšak v spore úspešnému žalovanému nárok na

náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal, keď je celkom nepochybné, že mu v konaní
žiadne trovy nevznikli.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnickáosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).