Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 18, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/269/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112217289
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2112217289.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská kancelária poisťovateľov, so
sídlom Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36 062 235, proti žalovaným: 1/ SMOL MONT PLUS, s.r.o.,
so sídlom Hviezdoslavova 637/3, Smolenice, IČO: 31 630 910 a 2/ Z. H., nar. X.X.XXXX, bytom N. XXXX/
XX, J. - H., zastúpený advokátom JUDr. Drahomírom Kubičinom, so sídlom Nám. Slobody 16, Nové
Mesto nad Váhom, o zaplatenie 27.150,61 eur s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovaného v
2. rade proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 12. novembra 2015, č.k. 15C/45/2013-438, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný 1/ má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie návrh voči žalovanému 1/ zamietol (I.),
žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19.392,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,75% ročne zo sumy 19.392,88 eur od 1.1.2013 do zaplatenia do 60 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku (II.), vo zvyšku návrh zamietol (III.), uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
iných trov konania v sume 698,19 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (IV.) a napokon
uložil žalobcovi povinnosť nahradiť Okresnému súdu Trnava trovy konania štátu v sume 9,16 eur do

troch dní od právoplatnosti rozsudku (V.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, § 420 ods. 1 a 3, § 422 ods. 1, § 427 ods. 1 a 2, § 438 ods. 1 a 2, § 444, § 446, § 517 ods.
2, § 789 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej ustanovením § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 až 3, § 20 ods. 1 a 2
písm. s), § 24 ods. 2 písm. b), ods. 3, ods. 7, ods. 9 Zákona o povinnom zmluvnom poistení ( ďalej len
zákon o PZP) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013, vecne dôvodil, že žalobca sa voči žalovaným
domáhal náhrady poistného plnenia, ktoré vyplatil z garančného fondu v súvislosti s poistnou udalosťou
zo dňa 29.4.2009, spôsobenou motorovým vozidlom bez uzatvoreného povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V danom prípade žalovaný 2/
zavinil motorovým vozidlom žalovaného 1/ zn. MAN EČ: TT944DI dopravnú nehodu, ku ktorej došlo
k poškodeniu motorových vozidiel a ku škode na zdraví. Bolo preukázané, že na motorové vozidlo
zn. MAN EČ: TT944DI, ku dňu 29.4.2009 nebolo uzatvorené povinné zmluvné poistenie ( poistenie

zaniklo pre neplatenie poistenia). Keďže nové PZP v čase dopravnej nehody na dané vozidlo uzatvorené
nebolo, preto vzniklo právo poškodených požadovať náhradu škody z garančného fondu, a to v súlade s
ustanovením § 24 ods. 3 zákona o PZP. Poistné plnenie Slovenská kancelária poisťovateľov ( ďalej len
Kancelária) poskytla v rozsahu 70% z celkovej spôsobenej škody na zdraví a vecnej škody, vzhľadomna stanovený rozsah spoluviny vodiča tohto nepoisteného motorového vozidla. Voči žalovaným si
žalobca svoj nárok uplatňoval ako voči osobám bez poistenia zodpovednosti, zodpovedným za škodu
spôsobenú dňa 29.4.2009, na ktoré sa vzťahuje poistenie zodpovednosti v zmysle zákona č. 381/2001

Z.z.. Zodpovednosť žalovaného 1/ vyplýva z ust. § 427 O.z., keďže zodpovedá titulom zodpovednosti
prevádzkovateľa motorového vozidla za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky a zodpovednosť
žalovaného 2/ vyplýva z ust. § 420 O.z. titulom zodpovednosti vodiča motorového vozidla za škodu
spôsobenú porušením právnej povinnosti pri vedení motorového vozidla. Kancelária tak má v prípade
poskytnutia poistného plnenia za škodu v zmysle § 24 ods. 2 psím. b) Zákona o PZP právo na náhradu

poskytnutého plnenia proti tomu, u koho je daná zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla v zmysle príslušných ustanovení O.z. o zodpovednosti za škodu. Osobou bez
poistenia zodpovednosti za škodu je pritom každá osoba, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Nárok Slovenskej kancelárie poisťovateľov upravený v ustanovení §
24 ods. 7 zákona o PZP nie je nárokom na náhradu škody odvodeným od práva poškodeného proti
tomu, kto škodu spôsobil, ide o osobitný originálny nárok Kancelárie zmysle zákona, keďže výplata

náhrady škody poškodenému, je splnením jej zákonnej povinnosti voči poškodenému, čím žalobcovi
síce vnikla majetková ujma, ktorá však nie je škodou. Z ustanovenia § 24 ods. 7 zákona o PZP vyplýva,
že Kancelária má nárok na náhradu poistného plnenia za toho, kto zodpovedá za škodu a je osobou
bez poistenia zodpovednosti. Zákon v citovanom ustanovení teda priznáva Kancelárii tzv. postihové
právo aj proti iným subjektom, na ktoré sa vzťahuje poistenie zodpovednosti, než je poistník. Zákon

výslovne nevymedzuje okruh osôb, ktoré treba považovať za osoby poistené. Ustanovenie § 24 ods.
2 písm. b) zákona o PZP v spojení s § 4 ods. 1 citovaného zákona treba vykladať tak, že osobou
bez poistenia zodpovednosti sa rozumie každý, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, na ktoré nebola v čase škodovej udalosti uzatvorená zmluva o PZP, bez zreteľa
na to, či ide o osobu zodpovedajúcu za škodu na základe objektívnej zodpovednosti podľa § 427 a

nasl. Občianskeho zákonníka, alebo o osobu zodpovedajúcu za podmienok uvedených v ustanovení §
420 Občianskeho zákonníka. Kancelária má preto podľa § 24 ods. 7 zákona o PZP nárok na náhradu
poistného plnenia, okrem poistníka, proti každému, kto za škodu zodpovedá a za koho plnila.

3. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca poveril podľa § 24 ods. 9 z. č. 381/2001 Z. z. spoločnosť

Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. došetrením škodovej udalosti a vysporiadaním oprávnených nárokov
poškodených a táto spoločnosť si voči žalobcovi uplatnila úhradu 70 % z celkovej náhrady škody
v zmysle spoluviny vodiča H. za nesprávne predchádzanie, spolu sumu 27.150,03 eur. Žalobca sa
okamihom vyplatenia z garančného fondu prostredníctvom spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa
a.s. poistné plnenie poškodeným, stal v danej veci aktívne legitimovaným titulom práva na náhradu toho,

čo plnil za osobu bez poistenia zodpovednosti (teda nie titulom náhrady škody).

4. Ďalej súd skúmal, či je daná pasívna vecná legitimácia žalovaných a zistil, že žalovaný 1/ nie je
vecne pasívne legitimovaný, hoci bol lízingovým nájomcom predmetného motorového vozidla a podľa
príslušnej evidencie bol v čase nehody zapísaný ako jeho držiteľ. Predmetné motorové vozidlo mu

však bolo pre porušenie povinnosti riadne platiť lízingové splátky dňa 29.4.2009 poskytovateľom lízingu
odobraté, keď k predčasnému ukončeniu lízingovej zmluvy došlo ku dňu 28.1.2009. V predmetnej
veci bola škoda spôsobená osobitnou povahou prevádzky tohto vozidla dňa 29.4.2009. K uvedenému
dňu bola vlastníkom vozidla spoločnosť VB Leasing SK s.r.o. Vzhľadom na predčasné ukončenie
lízingovej zmluvy ku dňu 28.1.2009 žalovaný 1/ už nebol lízingovým nájomcom tohto vozidla, bol však

naďalej zapísaný v evidencii vozidiel, ako jeho držiteľ. V skutočnosti však viac nemal žiadny právny
titul na užívanie predmetného vozidla. Spoločnosť VB Leasing SK s.r.o. dňa 29.4.2009 prostredníctvom
poverenej spoločnosti MABORO s.r.o. prikročila k odobratiu predmetu lízingu z areálu spoločnosti
žalovaného 1/ a previezla ho na svoje parkovisko. Z uvedeného vyplýva, že v dobe dopravnej nehody
dňa 29.4.2009 spoločnosť SMOL MONT PLUS s. r.o. nemala nielen právnu, ale ani faktickú možnosť

s predmetným motorovým vozidlom disponovať a užívať ho, v čase dopravnej nehody bola vlastníkom
vozidla lízingová spoločnosť, ktorá aj vozidlom disponovala - odoberala predmet lízingu - prevážala ho
na svoje parkovisko od žalovaného 1/. Žalovaného 1/ tak nemožno považovať za prevádzateľa vozidla,
ktorý by zodpovedal za škodu objektívne podľa § 427 OZ, pričom skutočnosť, že bol v tom čase zapísaný
ako držiteľ vozidla na tom nič nemení, podstatná je tá skutočnosť, že vozidlo v danom čase právne ani

faktickyneovládal.Ztohodôvoduniejeosobouzodpovednouzaškoduspôsobenúpridopravnejnehode
dňa 29.4.2009, bez poistenia zodpovednosti, vo vzťahu ku ktorej by navrhovateľovi vzniklo právo na
náhradu poskytnutého poistného plnenia podľa § 24 ods. 2 písm. b) v spojení s § 24 ods. 7 zákona o
PZP. Preto žalobu voči žalovanému 1/ zamietol.5. Žalovaný 2/ ako vodič motorového vozidla za škodu zodpovedá podľa § 420 ods. 1 OZ. Ak je dané
zavinenie priameho škodcu - vodiča, najmä ak bolo zavinenie ustálené už v právoplatnom trestnom

rozsudku, uplatňuje sa zásada viazanosti súdu výrokom tohto rozsudku, pričom v danom prípade bol
žalovaný 2/ právoplatne odsúdený na základe trestného rozkazu právoplatného dňa 31.3.2011, za
prečin ublíženia na zdraví z nedbanlivosti podľa § 158 Tr. Zákona, za to, že dňa 29.4.2009 viedol
vozidlo zn. MAN TGA, EČ: TT944DI, kde na mieste, na ktorom nemal dostatočný rozhľad ohrozil pri
predchádzaní traktora a dvoch vozidiel autobus, ktorého vodič zabránil čelnej zrážke s týmto motorovým

vozidlom tým, že zastavil autobus za použitia rýchlobrzdy, v následku čoho vodič za autobusom
jazdiaceho motorového vozidla Z. P. narazil do zadnej časti stojaceho autobusu, ktorého vodič a
viacerí cestujúci utrpeli zranenia, pričom obvinený svojím konaním porušil ustanovenie § 14 ods. 5
písm. a), písm. c) zák. č. 315/1996 Z. z. Predpokladmi zodpovednosti v zmysle ust. § 420 ods. 1
OZ sú a) protiprávny úkon - v tomto prípade porušenie pravidiel cestnej premávky, b) spôsobenie
škody, c) príčinná súvislosť medzi a) a b) a d) predpokladané zavinenie s možnosťou exkulpácie

podľa § 420 ods. 3 OZ. Žalovaný 2/ sa snažil zodpovednosti zbaviť poukazom na to, že škoda
bola prevažne alebo celkom spôsobená vodičom Z. P., poukazujúc, že tento nejazdil za autobusom
v dostatočnej pozdĺžnej vzdialenosti od neho, a preto do neho narazil, ktorú skutočnosť žalovaný
1/ žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť. Súd mal ale na základe trestného rozkazu jednoznačne
preukázanú jeho zodpovednosť na zavinení dopravnej nehody, preto úlohou súdu v tomto konaní

zostalo ustáliť výšku škody a rozsah jeho zavinenia na spôsobenej škode, keď z dokazovania je zrejmé,
že na vzniku škody sa podieľal svojim zavineným protiprávnym konaním aj vodič P.. V znaleckom
posudku č. 65/2010 zo dňa 4.5.2010 vypracovanom pre účely trestného konania znalec z odboru cestnej
dopravy Ing. Peter Kováč konštatoval dve príčiny dopravnej nehody, a to nebezpečné predchádzanie
vodiča H., ktorým ohrozil všetkých účastníkov cestnej premávky, keď zrážke s autobusom zabránil

vodič autobusu jeho zastavením, a druhou príčinou bolo nedostatočná pozdĺžna vzdialenosť súpravy
nákladného vozidla vedeného vodičom P. od autobusu, pričom konečným následkom týchto dvoch príčin
dopravnej nehody bolo, že vodič P. vrazil zozadu do stojaceho autobusu. Obe tieto príčiny dopravnej
nehody na spôsobenom následku, znalec považoval za rovnocenné a trval na tomto závere aj vo svojej
výpovedi. Vzhľadom na príčinnú súvislosť medzi jednotlivými prvkami nehodového deja, podľa znalca

miera spoluviny vodičov H. a P. na dopravnej nehode dňa 29.4.2009 je 50 : 50. Znalec jednoznačne
uviedol, že nie je možné za príčinu dopravnej nehody považovať iba konanie vodiča P., pretože celú
kolíznu situáciu vyvolalo nebezpečné predbiehanie vodiča H.. Z technického hľadiska boli dve príčiny
dopravnej nehody, nemôže sa jedna vnímať bez kontextu s druhou. V danom prípade súd na základe
zisteného skutkového stavu o priebehu dopravnej nehody, opisu skutkového deja v trestnom rozkaze,

znaleckého posudku ako aj výpovede znalca dospel k tomu záveru, že v danom prípade dôvodom
vzniku škody bolo viac rovnocenných príčin, ktoré pôsobili spoločne, a z vyššie uvedeného mal súd
jednoznačne preukázanú mieru spoluviny vodičov H. a P. a to v rozsahu 50 % každého z nich. V tomto
rozsahu je teda oprávnený nárok žalobcu na náhradu plnenia poskytnutého z poistného garančného
fondu. Neobstojí obrana žalovaného 2/, že nebol ani vlastníkom, držiteľom, či užívateľom predmetného

vozidla, ktorým bola spôsobená škoda, prípadne, že nebol v pracovnom pomere so spoločnosťami
zabezpečujúcimi prevoz vozidla, resp. s vlastníkom vozidla, ani obrana, že s vozidlom vykonal iba jednu
jazdu. Rozhodujúce je, že zodpovedá ako vodič motorového vozidla za škodu spôsobenú zavineným
protiprávnym porušením svojich povinností, keď dňa 29.4.2009 použil v premávke vozidlo bez poistenia
zodpovednosti za škodu, pričom porušil pravidlá cestnej premávky, následkom čoho vznikla škoda, ktorú

bol navrhovateľ povinný v zmysle zákona uhradiť.

6. Súd mal v konaní z listinných dôkazov preukázané, že z dopravnej nehody bola celková majetková
škoda na autobuse 36.959,54 eur, z ktorej sumy žalobca poskytol plnenie v rozsahu 70% t. j.
25.871,68 eur, avšak v zmysle ustálenej spoluviny vodiča H. malo byť poskytnuté plnenie iba v rozsahu

50% t. j. suma 18.479,77 eur. Celkové náklady poisťovní za poskytnutú zdravotnú starostlivosť,
nemocenské, úrazový príplatok a bolestné poškodených osôb predstavujú sumu 1.826,21 eur, z toho
50 % v zmysle spoluviny žalovaného 2/ predstavuje 913,11 eur. Z listinných dôkazov mal súd za
preukázané, že spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. uhradila celú výšku vecnej škody ako
aj škody na zdraví ( plnila nielen titulom nárokov poškodených z garančného fondu, ale aj z povinného

zmluvného poistenia vozidla zn. DAF, ktoré viedol P.) a v zmysle stanovenej spoluviny potom od žalobcu
žiadala preplatenie 70% poskytnutého plnenia. Podľa Vyúčtovania delegovanej poistnej udalosti zo dňa
24.8.2012, spoločnosť Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. oznámila žalobcovi, že z dopravnej nehody
zo dňa 29.4.2009, bola poškodeným titulom spoluviny vodiča H. v rozsahu 70%, z celkovej náhradyškody uhradená materiálna škoda na autobuse vo výške 25.871,68 eur a škoda na zdraví spolu v sume
1.278,35 eur, teda spolu bola poškodeným uhradená suma 27.150,03 eur. Navrhovateľ sa v konaní
domáhal zaplatenia sumy 27.150,61 eur, ktorý rozdiel oproti nároku uplatnenému spoločnosťou Allianz

- Slovenská poisťovňa a.s. nezdôvodnil. Podľa predložených listinných dokladov celková výška vecnej
škody na autobuse bola 36.959,54 eur a škoda uhradená poisťovňami bola 1.826,21 eur, teda spolu
38.785,75 eur, z čoho 70% predstavuje 27.150,03 eur. Pretože však súd dospel k záveru, že spoluvina
žalovaného2/nadopravnejnehodejedanávrozsahuiba50%,bolžalobcaoprávnenýplniťpoškodeným
z poistného garančného fondu iba 50 % celkovej škody t. j. sumu 19.392,88 eur (50% z 38.785,75 eur) a

tedalentakútonáhradusivzmysle§24ods.7zákonaoPZPmôžeuplatňovaťvočižalovanému2/.Preto
súd priznal žalobcovi voči žalovanému 2/ sumu 19.392,88 eur a z úrokov z omeškania, uplatnených
odo dňa podania návrhu na súd, mu súd priznal od prvého dňa po tom, čo ho žalobca na plnenie
vyzval, čo v tomto prípade bolo prvého dňa po doručení žaloby. Do omeškania sa tak žalovaný 2/ dostal
dňa 1.1.2013, od ktorého dátumu súd žalobcovi priznal úroky z omeškania v zákonnej výške 8,75 %
ročne podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., v znení účinnom ku dňu omeškania. Vo zvyšnej

časti požadovanej istiny nad sumu 19.392,88 eur a úroku z omeškania, súd žalobu voči žalovanému 2/
zamietol a prisúdenú sumu 19.392,88 eur spolu s úrokmi z omeškania, súd vzhľadom na jej výšku uložil
za použitia ust. § 160 ods. 1 O.s.p. zaplatiť do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

7. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a prevažne

úspešnému žalobcovi, ktorého čistý úspech v spore bol 42,86 %, priznal podľa výsledku konania
zodpovedajúcu časť uplatnenej náhrady trov konania. Žalobca si uplatnil iba náhradu zaplateného
súdneho poplatku v sume 1629 eur, preto vzhľadom na čistý úspech žalobcu v rozsahu 42,86 % mu
súd priznal právo na náhradu iných trov konania v sume 698,19 eur. O náhrade trov konania štátu súd
rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a vzniknuté trovy štátu 32,05 eur vynaložené na znalca boli strany

sporu povinní zaplatiť podľa výsledku konania a to žalobca v sume 9,16 eur (28,57% zo sumy 32,05
eur) a žalovaný vo zvyšku, keďže však tento bol uznesením zo dňa 9.5.2013 oslobodený od platenia
súdnych poplatkov, znáša trovy na neho pripadajúce, štát.

8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a to v časti zamietnutia žaloby voči žalovanému

1/ a v časti zvyškového zamietnutia žaloby. Odvolateľ sa nestotožnil s názorom súdu, že žalovaný 1/ nie
je v spore pasívne legitimovaný, keďže ako prevádzkovateľ zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. I keď zákon priamu osobu prevádzkovateľ nedefinuje, je ním právnická alebo
fyzická osoba, ktorá má právnu alebo faktickú moc disponovať dopravným prostriedkom. Spoločnosť
VB Leasing SK, s.r.o., predmetné vozidlo nepoužívala, vozidlá sú odparkované a následne predané

novým vlastníkom. Spoločnosť pred odobratím vozidla nezisťovala, či je vozidlo povinne poistené,
úlohou inkasnej spoločnosti je predovšetkým vozidlo odobrať. Nie je štandardné posudzovať povinné
zmluvné poistenie pri odoberaní vozidla, pretože platiť povinné zmluvné poistenie je povinnosťou
lízingového príjemcu, čiže držiteľa vozidla. Ak držiteľ pri odoberaní predmetu lízingu neodovzdá zmluvu
o povinnom zmluvnom poistení, tak sa to osobitne nerieši. Po ukončení predmetu lízingu po 28.1.2009

mal podľa spoločnosti VB Leasing SK, s.r.o., povinnosť vozidlo zmluvne poistiť posledný držiteľ zapísaný
v osvedčení o evidencii vozidla. Predmet lízingu nebolo možné odobrať do 29.4.2009, preto na
spoločnosť VB Leasing SK, s.r.o., nemohla prejsť povinnosť platiť povinné zmluvné poistenie. Odvolateľ
sa nestotožňuje s právnym posúdením zo strany prvoinštančného súdu, a je toho názoru, že v čase
dopravnej nehody bol prevádzkovateľom motorového vozidla žalovaný 1/ a to tým, že prevádzkovateľom

je ten, ktorý má právnu alebo faktickú moc disponovať dopravným prostriedkom. Bol držiteľom
motorového vozidla a zároveň bol zapísaný v evidencii motorového vozidla. Jeho zodpovednosť je
objektívna, bez ohľadu na zavinenie. Žaloba žalobcu nemala smerovať voči spoločnosť VB Leasing SK,
s.r.o., keďže táto nie je v predmetnom spore pasívne legitimovaná. Rovnako sa odvolateľ nestotožnil s
názorom súdu, že tu bol daný dôvod na zníženie istiny v súvislosti so stanovením miery zavinenia 50:50.

Mieru spoluviny žalovaného v rozsahu 70% a druhého vodiča P. v rozsahu 30% stanovila spoločnosť
Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., ktorá bola žalobcom poverená došetrením škodovej udalosti a
vysporiadaním oprávnených nárokov. Za vinníka dopravnej nehody bol podľa šetrenia polície označený
žalovaný 2/, pretože predchádzaním v neprehľadnom úseku vozovky pred neprehľadnou zákrutou
vyvolal celú kolíziu vozidiel, za čo bol aj uznaný vinným právoplatným rozhodnutím. Až po zaslaní listu

jeho advokáta a znaleckého posudku došlo k prehodnoteniu vyúčtovacieho listu v zmysle spoluviny.
Aj podľa znalca nie je možné považovať za príčinu dopravnej nehody iba konanie vodiča P., pretože
nemožno neprihliadnuť na to, čo vyvolalo dopravnú nehodu, keď kolíznu situáciu vyvolalo nebezpečné
predbiehanie vodiča H.. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že spoluvina 70:30 bola stanovenásprávne, preto navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, resp. aby žalobcovi v celom rozsahu vyhovel.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný 2/, podľa
ktorého súd nedostatočne zistil skutkový stav a najmä zistené skutočnosti nesprávne právne vyhodnotil.
Najväčšie pochybenie súdu videl nesprávnom posúdení vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2/ v
tejto veci. Uviedol, že aktívna legitimácia žalobcu vznikla len tým, že tento jednak vyplatil poškodeným z
garančnéhofondu27.150,61eurasúčasnepreto,ženebolonavozidloplatneuzavretépovinnézmluvné

poistenie.TedapokiaľbyvozidloMANEČ:TT944DImalo vrozhodujúcomčaseplatneuzavretépovinné
zmluvné poistenie, žalobca by nič neplnil a nevzniklo by mu ani právo na vrátenie poskytnutého plnenia.
Odvolateľ poukázal na všeobecnú zákonnú povinnosť uzavrieť platné povinné zmluvné poistenie, bez
ohľadu na to, kto, kedy a ako toto vozidlo prevádzkuje, pričom z § 3 ods. 1 zákona o PZP vyplýva,
že povinnosť uzavrieť túto zmluvu rozhodne nemal žalovaný 2/, ktorý ju ani uzavrieť nemohol, pretože
nemal v rozhodnom čase k tomu potrebnú žiadnu právnu ani faktickú možnosť, pretože vozidlo v tom

čase právne neovládal (nemal ani žiadne informácie potrebné k uzavretiu takejto zmluvy) a preto
nemôže niesť žiadnu zodpovednosť za dôsledky vyplývajúce z nesplnenia tejto zákonnej povinnosti.
Ďalej uviedol, že subjekt k tomu oprávnený nesmie používať vozidlo bez PZP a tiež je povinný vykonať
všetky opatrenia, aby takéto vozidlo mohol užívať niekto iný, nemôže nabádať na používanie takéhoto
vozidla iných a naviac im zatajovať, že vozidlo nemá PZP tak, ako sa to stalo žalovanému 2/. Pokiaľ

však takto koná, musí za to niesť aj zodpovednosť. Za takéhoto skutkového stavu považoval žalovaný
2/ napadnutý rozsudok za nezákonný a v rozpore s dobrými mravmi. Podľa neho ide v tomto prípade
o špecifický druh zodpovednosti, a to zodpovednosť subjektu povinného uzavrieť PZP v zmysle § 3
ods. 1 voči žalobcovi SKP za neuzavretie PZP a z toho vyplývajúce právo žalobcu na vrátenie ním
v tejto súvislosti poskytnutého plnenia. Podľa odvolateľa tak pasívnu legitimáciu v tomto prípade má

len subjekt, ktorý si nesplnil zákonnú povinnosť uzavrieť platné PZP, tým však nemôže byť žalovaný
2/. Odvolateľ namietal aj výšku priznanej istiny, keď výška priznanej sumy 19.392,88 eur nezodpovedá
súdom určenému podielu spoluviny 50%, keďže pri závere o 50% spoluvine by suma, ktorú má žalovaný
2/ zaplatiť, predstavovala iba čiastku 13.575,03 eur ( čo predstavuje 50% zo sumy 27.150,61 eur
uplatnenej žalobcom). Odvolateľ napokon nesúhlasil ani s rozhodnutím v časti náhrady trov konania,

keď súd mal postupovať podľa § 143 O.s.p., žalobca si totiž uplatňoval podstatne vyššiu sumu ako mu
bola priznaná a žalovaný 2/ sa dôvodne musel voči tomu brániť, pričom nemohol reálne určiť výšku ani
oprávnenosť požadovanej náhrady. Na základe uvedeného navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok v celom rozsahu zrušil, resp. žalobu voči žalovanému 2/ zamietol a žalobcu zaviazal k náhrade
jeho trov konania.

10. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedol, že trvá na podanom odvolaní a
žalovaného 2/ považuje za pasívne legitimovaného v tomto spore.

11. Žalovaný 1/ sa odvolaniam nevyjadril.

12. S účinnosťou od 01.07.2016 vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalejlenCSP),pričompodľajeho§470ods.1,akniejeustanovenéinak,platítentozákonajnakonania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania podali včas oprávnené
osoby - strany sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru, že podané odvolania nie sú dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v celosti vecne správny.

14. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 15C/45/2013 je zaplatenie
sumy 27.150,61 eur s príslušenstvom ako náhrada poistného plnenia za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti. Predmetom odvolacieho
konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie v celom rozsahu, keďže
žalobca sa odvolal čo do zamietnutia žaloby voči žalovanému 1/ ako aj v časti zvyškového zamietnutia
žaloby voči žalovanému 2/ a súčasne žalovaný 2/ sa odvolal v časti, v ktorej bol zaviazaný k zaplateniusumy 19.392,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne z tejto sumy od 1.1.2013 do
zaplatenia, a zároveň aj čo do trov konania.

15. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu, ktorý na vec

aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil,
odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací
súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu ani jednému z odvolateľov.

16. K odvolacím argumentom žalobcu odvolací súd uvádza, že otázkou pasívnej vecnej legitimácie

žalovaného 1/ sa prvoinštančný súd dostatočne zaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa
dôsledne s tvrdeniami žalobcu v tomto smere vysporiadal, pričom po preskúmaní obsahu spisu aj
odvolacísúddospelkrovnakémuzáveruasíce,ževpredmetnomsporežalovaný1/niejepasívnevecne
legitimovaný a to z dôvodov už podrobne opísaných v odôvodnení napadnutého rozsudku, s ktorými sa
aj odvolací súd plne stotožňuje. Inak tomu nie je ani v otázke posúdenia rozsahu spoluviny žalovaného

2/, keď z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, a to z opisu nehodového deja a najmä z
posúdenia otázky technických príčin vzniku dopravnej nehody znalcom Ing. Petrom Kováčom v jeho
posudku č. 65/2010, kde uvádza, že v prvom rade vyvolalo kolíznu situáciu nebezpečné predchádzanie
vodiča H. ( žalovaného 2/) a v druhom rade vyvolala kolíznu situáciu nedostatočná pozdĺžna vzdialenosť
vodiča súpravy ťahača návesov P. od autobusu, pričom znalec výslovne uviedol, že obe tieto skutočnosti

pokladá z technického hľadiska za rovnocenné. Aj odvolací súd preto zhodne so súdom prvoinštančným
bol toho názoru, že niet žiadneho objektívneho dôvodu nevziať do úvahy záver znalca z odboru cestnej
dopravy, podľa ktorého výška spoluviny žalovaného 2/ je potom 50 %, keď v konaní neboli stranami
sporu produkované žiadne dôkazy, spôsobilé tento odborný záver vyvrátiť.

17. Odvolací súd rovnako nemohol dať za pravdu ani druhému odvolateľovi, ktorým bol žalovaný 2/.
Tento videl pochybenie súdu prvej inštancie najmä v nesprávnom právnom posúdení jeho pasívnej
vecnej legitimácie v tomto spore. Tvrdil, že on osobne nebol tým povinným subjektom, ktorý mal uzavrieť
povinné zmluvné poistenie na predmetné motorové vozidlo, a s týmto tvrdením aj možno súhlasiť,
vo zvyšku však už s jeho argumentáciou súhlasiť nemožno. Postihové právo Kancelárie smeruje voči

tomu, za koho Kancelária poskytla náhradu škody poškodenému, t. j. voči subjektu, ktorý za škodu
zodpovedá a nie voči tomu, kto nesplnil povinnosť sa poistiť. Týmito osobami sú prevádzateľ motorového
vozidla a vodič. Prvý zodpovedá podľa § 427 OZ a druhý podľa § 420 OZ. Vzhľadom k uvedenému
odvolací súd nemohol prisvedčiť tvrdeniu odvolateľa, že rozhodnutie, ktorým ho súd zaviazal k regresnej
náhrade je nezákonné a v rozpore s dobrými mravmi. Ak totiž odvolateľ tvrdí, že pokiaľ osoba povinná

uzavrieťpoisteniesvojevozidlonepoistila,nemalbyniesťžalovaný2/zatútoosobuzodpovednosť,treba
pripomenúť, že súd na žalovaného 2/ nepreniesol zodpovednosť z osoby povinnej uzavrieť poistenie,
ale žalovaný 2/ zodpovedá titulom vlastného pochybenia, ktorým je zavinené protiprávne konanie,
v dôsledku ktorého vznikla škoda. Odvolací súd sa preto v otázke jeho pasívnej vecnej legitimácie
v tomto konaní plne stotožnil s posúdením prvoinštančným súdom a keďže tento veľmi podrobne a

vyčerpávajúcim spôsobom svoj právny záver odôvodnil, odvolací súd považuje za nadbytočné tieto
dôvody opakovať. Odvolateľ namietal aj priznanú výšku škody, tvrdiac, že pri ustálení jeho spoluviny v
podiele 50% mala priznaná suma predstavovať iba čiastku 13.575,03 eur teda 50% zo sumy 27.150,61
eur uplatnenej žalobcom. Tento záver je nesprávny, pretože ako vyplynulo z dokazovania, celková škoda
z predmetnej dopravnej nehody bola 38.785,75 eur, ( súčet vecnej škody na autobuse 36.959,54 eur a

škody uhradenej poisťovňami 1.826,21 eur), a keďže žalobca si ustálil podiel spoluviny žalovaného 2/ na
vzniknutej škode vo výške 70%, žaloval z celkovej sumy 38.785,75 eur iba tomu zodpovedajúcu sumu
27.150,61 eur. Pokiaľ potom súd ustálil podiel spoluviny vo výške 50%, správne túto sumu vypočítal z
celkovej výšky náhrady škody, t.j. zo sumy 38.875,75 eur a dospel tak k správnej dlžnej sume 19.392,88
eur, ktorú uložil žalovanému 2/ uhradiť aj so zákonnými úrokmi z omeškania od prvého dňa po tom,

čo ho žalobca na plnenie vyzval.

18. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného uzavrel, že v preskúmavanej veci ani odvolacie
argumenty žalobcu a žalovaného 2/ neboli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutéhorozhodnutia, pretože závery súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel vyhodnotením vykonaných dôkazov
jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, sú správne. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok vo veci samej
v celosti podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil.

19. Rovnako za správne považoval napokon odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o práve
úspešnejšieho žalobcu na náhradu trov konania proti menej úspešnému žalovanému 2/ podľa § 142 ods.
2 O.s.p. Žalovaný 2/ bol toho názoru, že súd tu mal aplikovať ust. § 143 O.s.p., dôvodiac, že žalobca
si uplatňoval podstatne vyššiu sumu ako mu bola priznaná a žalovaný 2/ sa dôvodne musel voči tomu
brániť, pričom nemohol reálne určiť výšku ani oprávnenosť požadovanej náhrady. Odvolací súd sa s

názorom odvolateľa nestotožnil.
20. Rozhodovanie o náhrade trov konania, v ktorom sa premieta zásada zodpovednosti za výsledok
občianskoprávneho (sporového) konania, bolo v čase rozhodovania prvoinštančného súdu upravené v
ust. § 142 O.s.p. Základným merítkom pre nárok na náhradu trov bola ( a naďalej je) miera úspechu
vo veci a tento treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu v zmysle procesného výsledku.
Procesný úspech v plnom rozsahu na strane účastníkov konania znamená stav, pri ktorom súd v plnom

rozsahu vyhovie návrhu vo veci a vydá rozsudok v súlade s navrhovaným petitom. Pokiaľ teda účastník
má plný úspech vo veci, má právo na náhradu všetkých trov konania vynaložených na účelné uplatnenie
alebo bránenie svojho práva (§ 142 ods. 1 O.s.p.). V prípade, že mal úspech len čiastočný, náhrada trov
konania bude pomerne rozdelená alebo v prípade, že úspech a neúspech sú vyvážené, vysloví súd,
že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (§142 ods. 2 O.s.p.). Určité odchýlky od

týchto zásad pripúšťalo ust. § 142 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého, ak účastník má vo veci neúspech len v
pomernenepatrnejčasti,aleboakrozhodnutieovýškeplneniazáviseloodznaleckéhoposudkualebood
úvahy súdu, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania. Odvolací súd uvádza, že v tomto prípade
žalovaný 2/ nemal neúspech iba v nepatrnej časti a preto aplikácia ust. § 142 ods. 3 O.s.p. neprichádzala
do úvahy. Výnimku z práva na náhradu trov konania podľa pomeru úspešnosti reprezentuje síce ust. §

143 O.s.p., podľa ktorého odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov konania proti
navrhovateľovi, ak svojim správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania, ale o taký
prípad v uvedenom spore evidentne nešlo. Pokiaľ teda prvoinštančný súd aplikoval pri rozhodovaní o
náhrade trov konania § 142 ods. ods. 2 O.s.p. postupoval správne.

21. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd ako vecne správne potvrdil napadnuté rozhodnutie aj v časti
náhradytrovkonaniaazároveňrozhodolonárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniapodľa§396ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnému žalovanému 1/ priznal voči
neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, zatiaľ čo pokiaľ
ide o nároky na náhradu trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2/, odvolací súd vychádzal

z toho, že žalobca aj žalovaný 2/ boli vo vzájomných odvolacích nárokoch neúspešní, keďže odvolací
súd nevyhovel ani odvolaniu žalobcu voči žalovanému 2/ ani odvolaniu žalovaného 2/ voči žalobcovi.

22. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).