Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 30, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/51/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8517203569
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8517203569.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: X. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. N.,
t.č. C. XXX, Q., v konaní o zaplatenie 1.038,79 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 8Csp/87/2017-238 zo dňa 22.10.2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania.

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 563,50 eur, a to všetko v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov konania.“

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca uzavrel so žalovanou dňa 16.11.2012 zmluvu o
spolupráci pri poskytovaní produktov a služieb, na základe ktorej zriadil žalovanej osobný účet, vydal
jej k účtu platobnú kartu a zaviazal sa poskytovať žalovanej služby elektronického bankovníctva. Dňa
17.9.2013 uzavreli strany sporu zmluvu o povolenom prečerpaní na účte, na základe ktorej žalobca
poskytol žalovanej povolené prečerpanie vo výške 420 eur na jej osobnom účte. Úroková sadzba bola
dohodnutá vo výške 19,90 % ročne.
Žalovaná po určitom čase od založenia bežného účtu a po poskytnutí povoleného prečerpania, prestala

zasielať na svoj účet peňažné prostriedky, v dôsledku čoho prekročila povolené prečerpanie a dlh
žalobcovi nevyrovnala.
Z predložených dokladov bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že zmluva o povolenom prečerpaní
odkazovala na VOP, v ktorých je odkaz na sadzobník poplatkov. Úroková sadzba v prípade
nepovoleného prečerpania sa však nenachádza v sadzobníku poplatkov. Úroková sadzba v prípade
nepovoleného prečerpania sa pritom nachádza v listine označenej ako „Úrokové sadzby produktov“,
teda v ďalšej listine, o ktorej nie je v zmluve ani vo VOP zmienka.

Uviedol, že takýto spôsob „dohody“ o úrokovej sadzbe súd v spotrebiteľských vzťahoch nemôže
akceptovať, najmä nie za situácie ako v tomto prípade, kedy vôbec nebolo preukázané, že by žalovaná
mala vedomosť, resp. že by bola nejakým spôsobom oboznámená s touto sadzbou a keď na listinu,v ktorej nakoniec bola upravená výška úrokovej sadzby, nebol v zmluve ani vo VOP žiaden priamy a
jasný odkaz.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žalovaná, vzhľadom na porušenie povinností

riadne a včas uhrádzať platby na osobný účet, z ktorých by bolo možné povolené prečerpanie splácať,
je povinná uhradiť žalobcovi dlžnú sumu vrátane poplatkov ku dňu 01.11.2014 (poplatky účtované podľa
zmluvy o spolupráci, kde bolo upravené aj oprávnenie žalobcu účtovať poplatky podľa sadzobníka), t.j.
sumu 341,60 eur (bez poplatkov za upomienky), ďalej poplatky za vedenie účtu vo výške 120,90 eur (31
mesiacov x 3,90 eur), poplatky za vedenie účtu postihnutého exekúciou vo výške 100 eur (20 mesiacov

x 5 eur) a poplatky za bezhotovostný vklad vo výške 1 euro (2 x 0,50 eur), teda celkovo sumu 563,50
eur. V tejto časti preto súd žalobe vyhovel.
V prevyšujúcej časti týkajúcej sa zaplatenia poplatkov za upomienky a účtovaného úroku vo výške 28
% ročne z nepovoleného prečerpania účtu súd z vyššie uvedených dôvodov žalobu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Mal za to, že rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).
Podľa žalobcu zákon o platobných službách vyslovene nestanovuje, že poplatky za poskytovanie
platobných služieb musia byť individuálne dojednané. Zároveň ani Zákon 129/2010 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch nestanovuje, že všetky náležitosti zmluvy musia byť uvedené v jednom
dokumente. Tento výklad potvrdil aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 9.11.2016 vo veci
C-42/15 (Home Credit vs. Bíróová), Uvedené znamená, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia
byť nevyhnutne v samotnom texte zmluvy, ale časť z nich môže byt' obsiahnutá aj v obchodných

podmienkach (ďalej aj len „VOP“) alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Táto
povinnosť by mala byť ustanovená v zákone o spotrebiteľských úveroch a nepostačuje, že tak ustáli
súd vo svojom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že VOP/ sadzobník sú súčasťou zmluvy a sú
pre klienta záväzné.
Poplatok za upomienku, výzvu predstavuje skutočnú náhradu nákladov banky, ktoré vznikli banke v

súvislosti s omeškaním dlžníka, najmä náklady banky za vyhotovenie a zaslanie upomienky, náklady
spojené so zasielaním informácií do spoločného úverového registra, sledovaním ďalšieho správania
dlžníka a podobne.
Poplatok za upomienku predstavuje aj službu klientovi spočívajúcu v tom, že klient je v dostatočnom
časovom predstihu informovaný o omeškaní a o následkoch nesplácania úveru a môže tak tieto

negatívne následky včas odvrátiť. Upomienka, výzva a cena za ne sú v zmluve resp. sadzobníku
poplatkov vyjadrená jasne, zrozumiteľne a určito.
Žalobca tiež uviedol, že poplatky sú účtované na základe ČI. IV. ods. 2 zmluvy o účte, v zmysle ktorého je
banka za poskytovanie produktov/služieb oprávnená zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov
banky v platnom znení a všetky takéto poplatky účtuje na ťarchu účtu zriadeného na základe Zmluvy,

ktorého sa poskytnutie produktu/služby týka resp. na ťarchu akéhokoľvek iného účtu majiteľa účtu
vedeného v banke. Výška poplatkov je uvedená v sadzobníku poplatkov.
K možnosti doplniť dokazovanie v odvolacom konaní žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v
Prešove č.k. 16Co/25/2017-114 zo dňa 20.2.2018,
Nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona o úveroch, ustanovenia Všeobecných

obchodných podmienok žalobcu iba reflektujú ustanovenia relevantných právnych predpisov
upravujúcich vedenie bežného účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy
o bežnom účte.
Výška úroku pri nepovolenom debete na účte bola upravená vo Výveske úrokových sadzieb. Žalobca
má za to, že zverejnením vývesiek úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a v pobočkách je

splnená povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon nevyžaduje uvedenie
úrokovej sadzby v zmluve o účte, preto je zamietnutie nároku na úrok nedôvodné Ohľadne nároku na
úrok 28 % ročne žalobca odkázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43Co/4/2018-54
zo dňa 27.3.2018.
Navrhol,abyodvolacísúdvzmysle§388Civilnéhosporovéhoporiadkurozhodnutiesúduprvejinštancie

v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v celom rozsahu, aby zaviazal žalovaného
povinnosťou zaplatiť dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby žalobcovi priznal
náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu v súdom stanovenej lehote písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),

vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu, v
akom bol odvolaním napadnutý, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.
§ 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Miesto a čas verejného
vyhlásenie rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa
23.7.2019 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom, že odvolanie žalobcu nebolo dôvodné.

5. Odvolací súd v odvolacom konaní preskúmal relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu v
kontexte s namietaným právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne
aplikoval príslušné právne predpisy, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05).

6. Žalobca odvolaciu argumentáciu skoncentroval na tvrdenie o nesprávnom právnom posúdení
veci súdom prvej inštancie a nesprávnosť zistenia skutkového stavu mala vyplývať z nesprávnosti
vyhodnotenia predložených dôkazov.

7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nemu vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke,
a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo vyjadrení strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

9. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením rozsudku vo vzťahu k odvolaním napadnutému
zamietavému výroku, zisteným skutkovým stavom a jeho právnym posúdením súdom prvej inštancie
odvolací súd konštatuje postačujúco z vykonaného dokazovania zistený skutkový stav potrebný pre

rozhodnutie vo veci ako aj správne právne posúdenie. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmý vzťah medzi
skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym záverom. Odvolací súd preto nemal
dôvod neakceptovať odôvodnenie rozsudku vo vzťahu k zamietavému výroku, stotožnil sa s ním (§ 387
ods. 2 CSP) a k odvolacím námietkam žalobcu preto len dodáva:

10.Žalobaje,čosaobsahutýka,úkonom,ktorýmžalobcavymedzujesubjekty,predmetaobsahžalobou
začatého súdneho konania. Pre účely súdneho konania je podstatné, ktoré zo žalobou označených
skutočností má samotný žalobca za tie skutočnosti, z ktorých dôvodnosť žalobou uplatneného nároku
vyvodzuje. Ako zo žaloby vyplýva, žalobca sa ňou domáhal nároku z nepovoleného prečerpania
účtu, ktorý pre žalovanú zriadil a viedol, vo výške 672,16 eura. Okrem samotnej sumy nepovoleného

prečerpania domáhal sa aj toho, aby súd žalovanej uložil zaplatiť úrok z nepovoleného prečerpania vo
výške 28 %, ktorý, ako tvrdil, mal byť medzi ním a žalovanou dohodnutým úrokom.

11. Je nepochybné, že zmluvný vzťah, ktorý bol predmetom konania, bol vzťahom spotrebiteľským.
V oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti, a to vo forme tzv.

princípu dôvery. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II. ÚS 3/06 zo 6.11.2007 a I. ÚS 3512/11
z 11.11.2013 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je
základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za
elementárnu kategóriu sociálneho života, v praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že
text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného

spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný.

12. Zásada poctivosti, ktorú akcentoval Ústavný súd Českej republiky v citovaných nálezoch, má odraz
aj v legislatívnej úprave spotrebiteľských záväzkových vzťahoch. Súd prvej inštancie v prejednávanejveci správne vyhodnotil nepreukázanie nároku na žiadaný úrok 28 % vzhľadom na to, že jeho výška
nevyplývala zo zmluvy. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že v článku 1 Zmluvy o povolenom prečerpaní
je uvedená úroková sadzba, je potrebné uviesť, že úroková sadzba tam uvedená, t.j. úroková sadzba

19,9 % ročne, je úrokovou sadzbou pri povolenom prečerpaní úveru, a nie pri jeho nepovolenom
prečerpaní. Všeobecné obchodné podmienky ani sadzobník, aj keď zmluva na ne odkazuje, nie sú
zmluvným dojednaním tak, ako vyžaduje zákon a ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie.
Jeho rozhodnutie, pokiaľ zamietol nárok na úrok 28 % zo žalovanej sumy, je správne, zodpovedajúce
tým dôkazom, ktoré predložil súdu žalobca na preukázanie dôvodnosti svojho nároku.

13. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na Zákon o platobných službách, (ide o zákon č. 492/2009
Z.z.) argumentujúc, že z tohto zákona vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou rámcovej zmluvy, na základe
ktorej poskytovateľ platobných služieb poskytuje platobné služby, sú obchodné podmienky, opomenul
v súvislosti s touto argumentáciou to, že podľa ods. 5 písm. d) bod 1. a 2. ním citovaného § 31
Zákona o platobných službách v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy medzi ním a žalovaným,

rámcová zmluva má obsahovať informácie o poplatkoch, úrokoch a výmenných kurzoch, a to v
rozsahu sumy všetkých poplatkov za platobnú operáciu a rozpis súm všetkých poplatkov, ako aj
použitú úrokovú sadzbu a výmenný kurz, alebo ak sa použije referenčná úroková sadzba a referenčný
výmenný kurz, spôsob výpočtu skutočného úroku, príslušný deň, index alebo základ pre určenie
tejto referenčnej úrokovej sadzby alebo referenčného výmenného kurzu. Listinné dôkazy predložené

žalobcom nesvedčia o existencii zákonom vyžadovanej informácie, odvolacia námietka žalobcu v tomto
zmysle preto taktiež nebola namieste.

14. Odvolací súd rešpektuje výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého
článok 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto
smernice, sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť
vyhotovené písomne, alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva však, že aj napriek tejto skutočnosti
musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. V tomto smere odvolací

súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba
zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv
mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického
a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě
formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele

nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí
doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním
vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“

15. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti o zaplatenie poplatkov v sume 150 Eur (poplatky za

upomienky), k tomuto odvolací súd uvádza, že poplatok za upomienku nemôže mať sankčný charakter,
v opačnom prípade by totiž mal povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi
nečestné, netransparentné.
Podstatou týchto poplatkov je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených
nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za hranicou rozumného úsudku, aby poplatok vo výške 15 Eur

sledoval výdavky spojené s vyhotovením a zaslaním upomienky. Poplatok za upomienku nemožno
chápať ani ako poplatok za službu, za plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014,
v ktorom krajský súd uviedol:
„Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva

v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej
zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za
porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis"
zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa
nar. vl. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje finančný

záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti
záujmom dodávateľa (tzv.teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami
v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Preto zhodne so súdom prvého stupňa za neprijateľnú
považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku v predmetnej právnej veci, ktorá vyjadruje finančnýzáväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti
záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami
v spotrebiteľských úverových vzťahoch).

Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru
je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľa - banky. Na poplatok spojený s výzvou alebo
upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľ - banka zákonný nárok, keďže poplatok
je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru). Podľa
odvolacieho súdu je v účtovaní takýchto poplatkov naviac citeľná snaha navrhovateľa o minimalizovanie

nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie konečného finančného zaťaženia spotrebiteľa
neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv
obsiahnutej najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poplatky za služby spojené s
administratívnouagendou(poplatkyzavýzvyapoplatkyzaupomienky),predstavujúplnenia,ktoréniesú
v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno
hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v danom prípade vo vzťahu k odporkyni) ako poškodzujúce. Preto

s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné
spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné
protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.“ Odvolací
súd sa s vyššie citovaným názorom v plnom rozsahu stotožňuje. Žalobcovi by bolo možné priznať len
náhradu skutočne vynaložených nákladov spojených so zasielaním upomienok. Žalobca však v konaní

nepreukázal, či a v akej výške mu vznikli náklady v súvislosti so zasielaním upomienok, nepreukázal ani
to, či žalovanej upomienky vôbec zasielal.

16. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 387

ods. 1 CSP).

17. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k odvolaniu

sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani žiadne
trovy v odvolacom konaní nevznikli.
Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu.
Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane
na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie,

keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nelogické, ale i v rozpore
so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.