Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 16, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/47/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714202507
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8714202507.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcov: 1/ Slovenská republika
- Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova ul. č. 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00151866 a 2/
Slovenská republika - Okresný úrad Prešov , Námestie mieru 3 , 081 92 Prešov, samostatné IČO
nepridelené proti žalovaným: 1/ Y.. T. N., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom H. N., časť R., ul. R. XXXX/

X, zast. JUDr. Mária Faithová, advokátka, so sídlom Hlavná 28, 925 26 Reca, IČO: 30847206, 2/
MERCANT, s.r.o., so sídlom Nitrianska 503/99, 958 01 Partizánske, IČO:36332461, zast. JUDr. Ing.
Marcela Martinkovičová, advokátka , so sídlom Okružná 36, 058 1 Poprad, IČO: 50672720, 3/ R. F., nar.
XX.XX.XXXX, trv. bytom Y. nad T. XXX, zast. JUDr. Jozef Furčák, advokát, so sídlom Nám. Sv. Egídia
44, 058 01 Poprad, IČO:10805851, 4/ Y. V., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom U. M., časť M. N. XXX, XXX
XX, 5/ T. T. , rod. V., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom T., S. XXX/X a 6/ K.. Y. S., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom
V.- L. V., Q. XXXX/XX, žalovaní X/, 5/ a 6/ zast. JUDr. Mária Faithová, advokátka, so sídlom Hlavná 28,

925 26 Reca, IČO: 30847206, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o neplatnosť záložnej
zmluvy a o neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena s prísl., o odvolaní žalovaných v 1., 2., 3.,
4., 5. a 6.rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 10C/49/2014-233 zo dňa 29.03.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok okrem výroku IV. o zamietnutí žaloby žalobcu 1.

O d m i e t a odvolanie žalovaných v 1., 4., 5. a 6.rade proti výroku IV. o zamietnutí žaloby žalobcu 1.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že žalobca 2/ Slovenská republika - Okresný úrad
Prešov, Námestie mieru 3 , 081 92 Prešov je výlučným vlastníkom: pozemkov C KN parc. č. XXX/
X o výmere 755 m2, ostatné plochy, č. XXX/XX o výmere 32 m2, ostatné plochy, č. XXX/XX o výmere
1584 m2 , ostatné plochy, č. 246/13 o výmere 77 m2, ostatné plochy, pozemku E KN parc. č. X-XXXX
o výmere 48 m2, ostatné plochy, zapísané na LV č. 827, k.ú. M. N., pozemkov C KN parc. č. XXX/

XX o výmere 1990 m2, ostatné plochy, č. XXX/XX o výmere 151 m2, ostatné plochy, zapísané na LV
č. 1003, k.ú. M. N., pozemkov C KN parc. č. XXX/XX o výmere 2994 m2 , ostatné plochy, č. XXX/XX
o výmere 222 m2, ostatné plochy, zapísané na LV č. XXX, k.ú. M. N.. II. Určil, že záložná zmluva
uzavretá dňa 06.04.2010 medzi žalovaným 4/ ako záložcom a žalovaným 6/ ako záložným veriteľom
zriadením záložného práva na pozemok C KN parc. č. XXX/X, vklad povolený do katastra nehnuteľností
pod č. V XXXX/XXXX ku dňu 30.04.2010 a zapísanej v časti C: ŤARCHY na LV č. XXX, k.ú.

M. N., je neplatná. III. Určilže zmluva o zriadení vecného bremena uzavretá dňa 31.03.2010
medzi žalovaným 4/ ako povinným z vecného bremena a žalovanou 5/ ako oprávnenou z vecného
bremena, spočívajúceho v práve prechodu, prejazdu motorovými vozidlami ako aj uloženia inžinierskýchsietí prevádzky a údržby podľa geometrického plánu č. XX/XXXX v prospech budúcich vlastníkov, vklad
povolený do katastra nehnuteľností pod č. V XXXX/XXXX ku dňu 15.04.2010 a to na pozemku C KN
parc. č. XXX/XX, zapísaného na LV č. XXXX, k.ú. M. N. a na parc. č. XXX/XX, zapísaného na LV č.

XXX, k.ú. M. N., je neplantá. IV. Žalobu žalobcu 1/ zamietol. V. Vyslovil, že strany sporu nemajú
nárok na náhradu trov konania.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 39, § 123, § 151md ods.1 písm.b/, §
151e ods.2, § 151p ods.1 Občianskeho zákonníka a ust.§ 195 a § 205 Civilného sporového poriadku

(ďalej C.s.p.). Súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že žaloba žalobcu 2/ voči žalovaným 1/
až 6/ a obsahujúca tri petity žaloby je dôvodná , a preto súd žalobe žalobcu 2/ v celosti vyhovel tak,
ako je to uvedené v I., II. a III. výrokoch tohto rozsudku. Vzhľadom k tomu, že prvá kupujúca E. Q.
nadobudla žalované pozemky od nevlastníkov, kúpna zmluva s povolením vkladu pod č.k. V-XXXX/
XXXX je absolútne neplatná a neplatné sú všetky ďalšie právne úkony o nadobudnutí vlastníckych
práv a vecných práv terajšími vlastníkmi - žalovanými 1/, 2/ a 3/ a z toho dôvodu sú absolútne neplatné

aj zmluva o vecnom bremene uzavretá medzi žalovaným 4/a žalovanou 5/ a záložná zmluva uzavretá
medzi žalovaným 4/ a žalovaným 6/. Síce sa žalovaní bránili tým, že vlastnícke právo alebo vecné práva
nadobudli v dobrej viere a má sa u nich aplikovať nález Ústavného súdu SR č. 549/2015 zo 16.03.2016,
avšak súd prvej inštancie dal za pravdu argumentácii žalobcu 2/, že od nevlastníka nemožno riadne
nadobudnúť vlastníctvo a vlastník má právo na ochranu svojho vlastníctva. Okrem toho súd prvej

inštancie poukázal na to a čo uviedol pred súdom aj žalovaný 4/, že minimálne on, jeho sestra (žalovaná
5/), žalovaný 1/ a v rámci rodiny pozbierali finančnú čiastku, aby pozemky nadobudli a vybaviť ich mal
pre nich teraz už neb. R.. Y. V.. Uvedení žalovaní sa teda spojili, aby tieto pozemky získali a potom ich
medzi sebou prevádzali. Žalovaní zastúpení právnymi zástupcami si musia byť vedomí toho, že došlo
k vážnym pochybeniam pri uvedenom nadobúdaní vlastníckych práv, že tieto vážne pochybenia boli

aj predmetom viac iných trestných viacerých konaní, ale prvoradé je, že žalobca 2/, ktorý zastupuje
štát - Slovenskú republiku ako dočasný správca majetku štátu zo zákona je vlastníkom žalovaných
pozemkov a to bez akýchkoľvek tiarch už od výkupu pôdy zo zákona a to dňom zapísanie poznámky do
pozemnoknižnej vložky č. XXX v k.ú. M. N. (predtým k.ú. U. N. ), t.j. od 02.05.1950, potvrdené Krajským
súdom v Košiciach 14.08.1959 (viď výpis z tejto pozemnoknižnej vložky na č.l. 17 spisu). Žalobca 2/ má

právo na ochranu svojich takto nadobudnutých vlastníckych práv, ktoré v zmysle práva nikdy nestratil a
týmto súdnym rozhodnutím má byť len zosúladený právny stav a prisúdené vlastnícke právo riadnemu
vlastníkovi , ktoré len pre zjavné pochybnosti nebolo aj po ROEP v r. 2006 správne zapísané do
katastranehnuteľností.Jenadrámectohtokonania akosajednotlivížalovaní medzisebouvysporiadajú
z neplatných právnych úkonov, ktoré súd vyriešil v rámci prejudiciálnej otázky. Voči žalobcovi 1/ súd

žalobu zamietol, pretože nie je zo zákona správcom majetku štátu. Výrok o trovách konania odôvodnil
súd prvej inštancie ust.§ 262 ods.1 v spojení s ust.§ 257 C.s.p. Súd prvej inštancie konštatoval, že
úspešnémužalobcoviv2.rade dôvodne žiadnetrovynevznikli,keďžejeosobneoslobodenýodsúdnych
poplatkovaneúspešnému žalobcovi v1.radeaneúspešnýmžalovanýmv1.až6.radenároknanáhradu
trov konania nepatrí.

3. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie všetci žalovaní.

4. Žalovaných v 1., 4., 5.a 6.rade zastupuje jeden advokát. Odvolanie podali v celom rozsahu proti
všetkým výrokom rozsudku. Právne svoje odvolanie odôvodnili ust.§ 365 ods.1 písm.a/, d/, e/, f/ a

h/ C.s.p. Zároveň namietali, že neboli splnené procesné podmienky podľa ust.§ 61, § 73 a § 161
ods.2 C.s.p. Všetci títo žalovaní namietali procesnú spôsobilosť žalobcu v 1.rade z dôvodu, že tento
nepreukázal na základe akého osobitného predpisu zastupuje štát v danej veci a nemá právo za štát
v danej veci konať. Súd žalobu žalobcu v 1.rade ako IV. výrok rozsudku zamietol. Ale na základe
vyššie uvedeného, ak účastník nemá aktívnu vecnú legitimáciu, súd mal konanie voči žalobcovi v 1.

rade v zmysle ust. § 161 ods. 2 C.s.p. zastaviť. Súd priznal právo uplatnené žalobou žalobcovi v
2.rade, a síce Slovenskej republike - Okresnému úradu Prešov. Pri posúdení aktívnej legitimácie žalobcu
v 2.rade vychádzal z ust. § 2 ods. 5 zák. č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a
zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu. Žalovaní v 1., 4. 5. a 6.rade majú za to, že v danom
prípade Slovenská republika ako strana sporu nemôže byť zastúpená okresným úradom z dôvodov

uvedených ďalej, a preto ide o procesnú vadu v aktívnej legitimácií žalobcu v 2.rade. Žalovaní citovali
ust. § 2 ods. 5, § 4 ods.6 zák. č. 180/2013 Z.z. a § 2 ods. 1 zák. č. 278/1993 Z. z. Konštatovali, že
pozemky, ktorých vlastníctvo bolo predmetom súdneho sporu vo vlastníctve Slovenskej republiky neboli.
Na základe toho žiaden subjekt - orgán verejnej moci, teda ani okresný úrad, nebol oprávnený k nimvykonávať správu. Ustanovenia zákona o správe štátu, ktoré súd v odôvodnení rozsudku uviedol a na
základe ktorých má podľa súdu žalobca v 2.rade vykonávať správu pozemkov, neobsahujú podávanie
žalôb na určenie vlastníctva. Súd sa odvoláva na ust. § 5 ods. 1 zákona o správe majetku štátu a

žalobcu v 2.rade označuje za dočasného správcu. Z ust. § 5 zákona o správe majetku štátu však vôbec
nevyplýva oprávnenie ani rozsah právomoci dočasného správcu podať žalobu o určenie vlastníctva
v prospech štátu. Navyše dočasný správca, ktorý sa správy ujal má viesť osobitnú evidenciu podľa
ust. § 5 ods. 3 zákona o správe majetku štátu, ktorá má obsahovať okrem iného doklad preukazujúci
vlastnícke právo štátu, právny dôvod nadobudnutia, zoznam veci, odkaz na účtovný záznam, či iné.

Uvedeným sa súd vôbec nezaoberal a ani nežiadal od žalobcu v 2.rade preukázanie týchto skutočností,
iba v odôvodnení rozsudku skonštatoval, že žalobca v 2.rade je dočasným správcom pozemkov. Z
vyššie uvedeného možno jednoznačne konštatovať, že predmetom správy majetku štátu je majetok vo
vlastníctve štátu. Okresný úrad nie je a ani nebol dočasným správcom pozemkov. Z ust. § 5 zákona
o správe majetku štátu nevyplýva okresnému úradu právomoc podať žalobu na určenie vlastníctva v
prospech štátu, ak sa okresný úrad domnieva, že by nejaký majetok mohol byť štátny. V zmysle čl.

2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dočasný správca ani žalobca v 2.rade nemajú v zákone výslovne
určenú kompetenciu podať žalobu na určenie vlastníckeho práva, ak sa domnievajú, že nejaký majetok
môže byť majetkom štátu. Rovnako žalovaní v 1., 4., 5.a 6.rade nesúhlasia s aktívnou legitimáciou
Ministerstva vnútra SR. Žalobca je preddavkovou organizáciou tohto ministerstva a nemá samostatnú

právnu subjektivitu, subjektivitu má iba prostredníctvom tohto ministerstva. Žalobca uvádza, že podľa
neho Československý štát mal v roku 1959 nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva, ale
chýba akékoľvek prepojenie na to, že vlastníkom nehnuteľností je Slovenská republika a že správcom
je Ministerstvo vnútra alebo jeho organizácia - okresný úrad. Žalovaní v 1., 4., 5. a 6.rade preto majú
za to, že žalobca v 2.rade nemá aktívnu legitimáciu na podanie predmetnej žaloby, navyše bez právnej

subjektivity ani nemôže nadobúdať žiadne práva. Splnenie tejto procesnej podmienky bol súd povinný
riade preskúmať podľa ust. § 161 C.s.p. a konanie zastaviť. Rovnako pri procese na pojednávaní
dňa 29.03.2017 žalobca neprednášal svoj návrh, argumenty, dôvody z vecnej ani právnej stránky
samostatne, ale viedol ho súd, ktorý mu pomáhal a vysvetľoval, čo má uviesť. Žalovaní poukázali na
zvukový záznam z pojednávaní zo dňa 24.02.2017 a zo dňa 29.03.2017. Zároveň poukázali na čl. 46

ods. 1 Ústavy SR a konštatovali, že napomáhanie jednej strane sporu je takou vadou konania, ktorá
nesmie byť prehliadnutá. Zároveň žalovaný namietali, že navrhli vypočuť H. M.Ú., osobu, ktorá žila v
nehnuteľnosti postavenej na pozemkoch, a teda vedela by vypovedať čie vlastníctvo to bolo a či sa
štát o tieto pozemky staral. Súd prvej inštancie sa uvedeným vôbec nezaoberal, neumožnil nijakým
spôsobom uvedené vysvetliť. Zároveň sa odvolali znova na zvukový záznam z pojednávania zo dňa

29.03.2017. Žalovaní ďalej namietali, že súd prvej inštancie prevzal argumentáciu žalobcov a síce, že
na základe právoplatného a vykonateľného výmeru Jednotného národného výboru Obce U. M. , kde
súd uvádza vo svojom rozsudku zo dňa 02.05.1950, ale predložený výmer je zo dňa 25.07.1950, pod
zn. XXX-XX/X-XXXX a potvrdzujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.08.1959 pod
č.j. 7Co/366/59 bola vyznačená pod por. č. B4 v pozemnoknižnej vložke poznámka o výkupe pôdy na

čsl. štát a to podľa ust. § 10 ods. 3 zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Súd sa však vôbec
nevysporiadal s námietkami, ktoré žalovaní prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na pojednávaní
vzniesli a to, že v zmysle ust. § 10 ods. 1 zákona o novej pozemkovej reforme rozhodnutie o výkupe pôdy
mal kompetenciu urobiť okresný národný výbor, nie národný výbor obce. Zároveň výmer sa odvoláva na
ust. § 1 ods. 3 zákona o novej pozemkovej reforme a na špekulatívne nadobudnutie pozemkov s tým, že

vlastníci nezačali na pôde hospodáriť. Uvedené nie je pravda, pretože na predmetných pozemkoch bola
postavená budova, ktorá v čase kúpy R.. V., R.. R. E. U.. Š. na Pozemkoch nestála. Ak niekto postaví
na pozemku hospodársku budovu, tak začal s hospodárením. Na základe toho v čase vydania výmeru
neboli splnené zákonné podmienky podľa ust. § 1 ods. 2 a 3 zákona o novej pozemkovej úprave na to,
aby Štát mohol tieto pozemky vykúpiť, keďže išlo o plochu menšiu ako 50 ha. Zároveň predmetný výmer

sa mal doručiť dotknutým vlastníkom pánovi Š.G., V. E. R., a to do M. N., pričom absentuje ulica a číslo
doručenia výmeru, navyše tieto osoby nežili v M. N.. Keďže proti výmeru bolo prípustné odvolanie do
15 dní odo dňa doručenia, bolo ho potrebné vlastníkom doručiť. Nikdy sa tak nestalo. Zároveň žalovaní
konštatovali, že podľa ust. § 10 ods. 3 zákona o novej pozemkovej reforme sa do pozemnoknižnej vložky
má zaznamenať Československý štát ako držiteľ vykúpenej pôdy. V prípade pozemkov však absentuje

zápis v prospech koho bola pôda vykúpená. Navyše medzi výmerom, rozhodnutím krajského súdu
a zápisom v pozemnoknižnei vložke č. XXX je nesúlad, pretože ako rozhodnutie krajského súdu zo
dňa 14.08.1959, tak pozemnoknižná vložka uvádzajú výmer z 02.05.1950, ale predložený výmer je z
25.07.1950. Všetky tieto skutočnosti spochybňujú platnosť, právoplatnosť a vykonateľnosť ako výmeru,tak predloženého rozhodnutia krajského súdu a navyše nikdy nebola právoplatnosť týchto rozhodnutí
preukázaná. Tým, že sa súd uvedenými námietkami nezaoberal nesprávne vyhodnotil predložené
dôkazy - výmer a rozhodnutie krajského súdu a dospel k nesprávnemu záveru ako skutkovému, tak

právnemu. Rovnako tým, že sa súd nevysporiadal s námietkami a nevysvetlil, prečo ich nepovažuje
za relevantné porušil ust. § 220 ods. 2 C.s.p., čo spôsobuje zmätočnosť rozhodnutia súdu. Povinnosť
súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany. Žalobca v 1. a 2.rade
a rovnako aj súd následne konštatujú, že pri rozhodnutí ROEP pre M. N. došlo k chybe, ak sa za

vlastníka predmetných nehnuteľností neuviedla Slovenská republika, ale nezistení vlastníci R.. R., R..
V. E. U.. Š.. Rozhodnutie o schválení Registra obnovenej evidencie pozemkov pre katastrálne územie
M. N. U. M. nadobudlo právoplatnosť dňa 08.02.2006. Ak žalobca tvrdí, že ide o majetok štátu a že
pochybil zhotoviteľ ROEP, je zvláštne, že žalobca nepodal pri ROEP námietky a nevyužil v tom čase
oprávnené prostriedky, ale podáva žalobu po viac ako 8 rokoch. Pokiaľ to bolo majetkom štátu, mal
o tom svojom majetku vedieť a viesť o tom evidenciu. Ide o subjektívne tvrdenie, ktoré nie je ničím

podložené. Je absurdné, ak štát urobí rozhodnutie ROEP, kde rieši vlastnícke vzťahy a následne ten
istý štát, dokonca ten istý štátny orgán, do ktorého pôsobnosti patria aj orgány konajúce v ROEP -
Ministerstvo vnútra SR, začne spochybňovať rozhodnutie a tvrdiť, že došlo k chybe. Navyše v civilnom
konaní nie je možné preskúmavať rozhodnutia správnych orgánov a podľa § 194 C.s.p. súd má na takéto
rozhodnutie prihliadať. Čo sa týka trestného konania, civilný súd nie je oprávnený rozhodovať o vine a

nie je oprávnený hodnotiť, či boli naplnené znaky trestných činov a navyše v Slovenskej republike platí
ústavná zásada prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy SR. Ak by skutočne tomu tak bolo a v
trestných konaniach by bolo zistené, že skutky sa stali, bolo by povinnosťou prokurátora, aj keď boli
trestné konania zastavené, chrániť záujmy štátu v majetkovej sfére a podať civilnú žalobu ako osoba
oprávnená podľa § 93 C.s.p., resp. § 35 ods. 1 O.s.p. Súd zdôrazňuje, že prevody pozemkov nasledovali

v krátkom čase po sebe. Nie je jasné, aký význam má tento argument. Je úplne irelevantné v akom čase
po sebe prevody nasledovali. Ak to súd považuje za také významné, mal vysvetliť význam tejto svojej
myšlienkovej konštrukcie. Inak je rozsudok v tejto časti a súvislosti nezrozumiteľný, a teda zmätočný.
Rovnako súd vyčíta, že žalovaný v 4.rade previedol na žalovaného v 1.rade darovacou zmluvou svoje
pozemky bez uvedenia hodnoty daru. Uvedenie hodnoty daru nie je zákonnou náležitosťou darovacej

zmluvy,takženiejezrozumiteľnéčouvedenýmsúdsledoval.Žalovanýv1.radenadobudolnehnuteľnosti
nielen v dobrej viere v zápise katastri nehnuteľnosti, ale zmluva, t.j. darovacia zmluva spĺňala všetky
zákonné náležitosti a bola riadne v katastri zavkladovaná. Nemal a ani nemohol mať žiadnu pochybnosť
o tom, že by predchádzajúce prevody mohli byť spochybnené alebo že môžu byť právne problémové.
Žalovaný v 1.rade uzatvoril darovaciu zmluvu v dobrej viere. Nemožno súhlasiť s tým, že darovacia

zmluva je absolútne neplatná, pretože žalovaný v 1.rade ako dobromyseľný nadobúdateľ je chránený a
odvolávasananálezÚstavnéhosúduSRÚS549/2015zodňa16.03.2016.Žalovanýv4.radenadobudol
nehnuteľnosti, ktoré previedol nielen v dobrej viere v zápis v katastri nehnuteľnosti, ale všetky zmluvy
týkajúce sa pozemkov spĺňali všetky zákonné náležitosti a boli v katastri riadne zavkladované. Žalovaný
v 4.rade nemal a ani nemohol mať žiadnu pochybnosť o tom, že by predchádzajúce prevody mohli

byť spochybnené alebo že môžu byť právne problémové. Žalovaný v 4.rade uzatváral zmluvy týkajúce
sa pozemkov v dobrej viere. Tiež poukázal na Nález Ústavného súdu SR 1. ÚS 549/2015 zo dňa
16.03.2016. Žalovaná v 5.rade nadobudla vecné právo k nehnuteľnosti nielen v dobrej viere v zápis v
katastri nehnuteľnosti, ale zmluva o vecnom bremene spĺňala všetky zákonné náležitosti a bola riadne
v katastri zavkladovaná. Žalovaná v 5.rade nemala a ani nemohla mať žiadnu pochybnosť o tom, že

by predchádzajúce prevody mohli byť spochybnené alebo, že môžu byť právne problémové a že tak
môže byť spochybnené aj jej právo oprávnenej z vecného bremena. Žalovaná v 5.rade uzatvorila zmluvu
o vecnom bremene v dobrej viere. Tiež poukázala na Nález Ústavného súdu SR I.ÚS 549/2015 zo
dňa 16.03.2016. Žalovaný v 6.rade nadobudol záložné právo k nehnuteľnosti nielen v dobrej viere v
zápis v katastri nehnuteľnosti, ale záložná zmluva splnila všetky zákonné náležitosti a bola riadne v

katastri zavkladovaná. Žalovaný v 6.rade nemal a ani nemohol mať žiadnu pochybnosť o tom, že by
predchádzajúce prevody mohli byť spochybnené alebo že môžu byť právne problémové a že tak môže
byť spochybnené aj jeho právo záložného veriteľa. Žalovaný v 6.rade uzatvoril záložnú zmluvu v dobrej
viere. Nemožno súhlasiť s tým, že všetky zmluvy sú absolútne neplatné. Odvolal sa tiež na nález
Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016. Žalovaní v 1., 4., 5.a 6.rade z tohto nálezu

citovali. Zároveň uviedli, že sa súd prvej inštancie s týmto nálezom nevysporiadal napriek tomu, že
žalovanív1.,4.,5.a6.radenatentonálezosobitneodkázali.Takýtopostupsúduprvejinštancieodporuje
predloženému rozhodnutiu najvyššej súdnej autority na území Slovenskej republiky, a preto nemôže byť
akceptovaný. Navyše súd si osvojil absolútne nezmyslené a logiku postrádajúce tvrdenie žalobcov, žedobromyseľnosť sa vyžaduje na nadobudnutie vlastníctva od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka.
Ak sa nadobúda vec od vlastníka, nie je potrebné riešiť dobromyseľnosť. Takéto absurdné tvrdenie
nemôže byť podkladom pre rozhodnutie a navyše nemôže obstáť, či konkurovať prednesenému nálezu

Ústavného súdu SR č. 549/2015. V samotnom rozsudku absentuje uvedenie toho akými úvahami sa
súd pri hodnotení dôkazov riadil a prečo je ako prvá kúpna zmluva E. Q., ktorá bola povolená pod V
XXXX/XXXX absolútne neplatná, pričom na túto nadväzovali ďalšie zmluvy. V odôvodnení absentuje
aj odôvodnenie prečo je absolútne neplatná aj záložná zmluva, z ktorej je žalovaný v 6.rade záložným
veriteľom a z akého dôvodu súd neaplikoval a nepostupoval podľa Nálezu Ústavného súdu SR zo

dňa 16.03.2016. Preto majú žalovaní v 1., 4., 5. a 6.rade za to, že súd prvej inštancie pochybil a
prišiel na základe predložených dôkazov na nesprávne skutkové zistenia a vec aj nesprávne posúdil,
najmä v súvislosti s ochranou dobromyseľnosti žalovaných v 1., 4., 5.a 6.rade a požiadavkou princípu
právnej istoty. Zároveň z dôvodu, že sa súd nezaoberal námietkou aplikácie nálezu ÚS SR I. ÚS
549/2015 z 16.03.2016 a riadne nevysvetlil dôvod jeho nepoužitia a neaplikácie, je napadnutý rozsudok
zmätočný. Zároveň žalovaní v 1., 4., 5. a 6.rade upozornili na to, že výrok I. priznáva vlastnícke

právo SR - Okresnému úradu Prešov, čo je nezmyselné. Okresný úrad nemá právnu subjektivitu
a teda nenadobúda priamo práva a povinnosti a nemôže tak nadobudnúť ani vlastnícke právo, ale
tieto nadobúda Ministerstvo vnútra SR. Žalobca v 2.rade netvrdil, že je vlastníkom nehnuteľnosti, ale
dočasným správcom, preto je nezrozumiteľné z akého dôvodu mu súd priznal vlastníctvo, keďže správa
a vlastníctvo nie sú totožné inštitúty. Preto žalovaní v 1., 4., 5. a 6.rade navrhli rozsudok zrušiť a vec

vrátiť na nové konanie a rozhodnutie a zároveň žiadali priznať náhradu trov konania.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný v 2.rade. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alternatívne,
aby rozsudok podľa ust.§ 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovaným náhradu

trov konania. Odvolanie podal žalovaný v 2.rade z dôvodov uvedených v ust.§ 365 ods.1 písm.f/
a h/ C.s.p. Namietal aktívnu legitimáciu žalobcov. Má za to, že Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky nie je oprávnené v tejto veci konať. V žalobe úplne absentuje to na základe akého
právneho predpisu ministerstvo v tejto veci koná. Zároveň spochybnili poverenie, ktoré predložil Y..
Y. N. a ktoré je absolútne všeobecné a vôbec z neho nevyplýva to, že splnomocnená osoba môže

alebo má za Slovenskú republiku alebo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky podať predmetnú
žalobu. V tejto súvislosti poukázali na Nariadenie č. 39 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o
organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 30.05.2015. Žalobcovia svoju
žalobu podopierajú aj o vedené trestné konanie ČVS: ORP- 611/OEK-PP-2012, napriek tomu však
prokurátor ako orgán dohľadu na vedeným trestným konaním, nevyužil možnosť podať za štát žalobu

ako oprávnená osoba zastupujúca štát v zmysle ust. § 93 C.s.p. Kúpna zmluva bola uzavretá s
žalovaným v 2.rade v predpísanej písomnej forme, slobodne a bez nátlaku, prejav vôle obidvoch
zmluvných strán je určitý a zrozumiteľný. Pri uzatváraní kúpnej zmluvy žalovaný v 2.rade nekonal v
omyle. Prevádzané nehnuteľnosti sú v tejto kúpnej zmluve dostatočne presne označené údajmi katastra
a kúpna cena za ne bola v súlade so zákonom určená dohodou zmluvných strán. Pri uzatváraní tejto

kúpnej zmluvy žalovaný v druhom rade konal v dobrej viere v správnosť zápisu vlastníctva v katastri
nehnuteľností, z ktorého vyplývalo vlastnícke právo predávajúceho. Z uvedeného dôvodu žalovaný v
2. rade nemal žiadnu pochybnosť o vlastníckom práve predávajúceho a ani nemal žiadnu vedomosť
o tom, že by predchádzajúce prevody predmetných pozemkov mohli byť niekým spochybnené. Na
základe uvedeného má žalovaný v 2.rade za to, že sa mal aplikovať nález ÚS SR č. 549/2015 zo

dňa 16.03.2016, v zmysle ktorého sa má brať do úvahy dobrá viera žalovaného v 2.rade pri uzatváraní
kúpnej zmluvy. Odôvodnenie rozsudku nie je v súlade s ust.§ 220 ods.2 C.s.p. a z obsahu odôvodnenia
rozhodnutia nie je zrejmé, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a prečo je prvá kúpna zmluva
kupujúcej E. Q. povolená pod č.k. V XXXX/XXXX absolútne neplatná, na ktorú nadväzovali všetky
ostatnézmluvyaprečonebolnatentoprípadaplikovateľnýNálezÚSSRzodňa16.03.2016. Zároveňsa

súd prvej inštancie nevysporiadal s namietanou aktívnou legitimáciou žalobcov. Napadnutý rozsudok
je nepreskúmateľný čo do skutkového stavu i čo do právneho posúdenia veci. Preto žalovaný žiadal
svojmu odvolaniu vyhovieť. Uplatnil si aj náhradu trov odvolacieho konania.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný v 3.rade. Navrhol rozsudok zrušiť

a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové prejedanie a rozhodnutie alebo alternatívne rozsudok zmeniť
tak, že odvolací súd žalobu zamietne a prizná žalovaným náhradu trov konania. Odvolanie žalovaný
v 3.rade podal z dôvodov uvedených v ust.§ 365 ods.1 písm.f/ a h/ C.s.p. Namietal, že súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávneprávne posúdil. Kúpna zmluva bola uzavretá so žalovaným v 3.rade v predpísanej písomnej forme,
slobodne a bez nátlaku a prejav vôle obidvoch zmluvných strán je určitý a zrozumiteľný. Pri uzatváraní
kúpnej zmluvy žalovaný v 3.rade nekonal v omyle. Prevádzané nehnuteľnosti sú v tejto kúpnej zmluve

dostatočne presne označené údajmi katastra a kúpna cena za ne bola v súlade so zákonom určená
dohodou zmluvných strán. Pri uzatváraní tejto kúpnej zmluvy žalovaný v 3.rade konal v dobrej viere,
v správnosť zápisov v katastri nehnuteľnosti, z ktorého vyplývalo vlastnícke právo predávajúceho.
Žalovaný v 3.rade nemal žiadnu pochybnosť o vlastníckom práve predávajúceho a nemal žiadnu
vedomosťotom,žebypredchádzajúceprevodypozemkumohlibyťniekýmspochybnené.Tiežpoukázal

na Nález Ústavného súdu SR č. 549/2015 zo dňa 16.03.2016, v zmysle ktorého sa má brať do úvahy
dobrá viera žalovaného v 3.rade pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Žalovaný v 3.rade namietal aj aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcov. Poukázal na § 17 ods.1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku v platnom znení a § 34 ods.14 zákona č.
330/1991 Zb. o pozemkových úpravách usporiadaní pozemkového vlastníctva pozemkových úradoch
v pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v platnom znení. Pozemkový fond za štát a

neznámych vlastníkov koná pred súdom vo veciach nehnuteľnosti uvedených v osobitnom predpise.
V súlade s tým má žalovaný v 3.rade za to, že Ministerstvo vnútra SR nie je oprávnené v tejto veci
konať. V žalobe úplne absentuje to na základe akého právneho predpisu Ministerstvo vnútra v tejto veci
koná. Žalovaný v 3.rade má za to, že odôvodnenie rozsudku nie je v súlade s ust.§ 220 ods.2 C.s.p.
a z obsahu odôvodnenia nie je zrejmé akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a prečo je prvá

kúpna zmluva kupujúcej E. Q. povolená pod č. V XXXX/XXXX absolútne neplatná, na ktorú nadväzovali
všetky ostatné zmluvy a prečo nebol na tento prípad aplikovateľný Nález Ústavného súdu č. 549/2015
zo dňa 16.03.2016. V rozsudku absentuje ako sa súd prvej inštancie vyporiadal s námietkou aktívnej
legitimácie žalobcov. Preto je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný čo do skutkového stavu i právneho
posúdenia veci. Žalovaný v 3.rade si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania.

7. K odvolaniu žalovaných v 2. a 3.rade sa vyjadrili žalovaní v 1., 4., 5. a 6.rade. K odvolaniu žalovaného
v 2.rade uviedli, že súhlasia s dôvodmi odvolania, ktoré vo svojom odvolaní uvádza žalovaný v 2.rade
a stotožňujú sa ako s námietkou aktívnej legitimácie žalobcov tak s tým, že prokurátor mohol v danej
veci podať žalobu v súvislosti s trestným konaním ČVS: ORP-611/OEK-55-212, na ktoré sa žalobcovia

odvolávajú ako osoba oprávnená - zastupujúca štát, no neurobil tak. Rovnako súhlasia s tým, že
odôvodnenie rozsudku nie je v súlade s ust.§ 220 ods.2 C.s.p. z dôvodov, ktoré žalovaný v 2.rade
uvádza vo svojom odvolaní. Tiež žalovaní v 1., 4., 5. a 6.rade majú za to, že nie je možné zistiť prečo v
danom prípade súd neaplikoval Nález Ústavného súdu SR č. 549/2015 zo dňa 16.03.2016, čo spôsobuje
zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia. K odvolaniu žalovaného v 3.rade uviedli, že súhlasia s

dôvodmi odvolania, ktoré vo svojom odvolaní uvádza žalovaný v 3.rade a stotožňujú sa s námietkami
aktívnej legitimácie žalobcov tak s tým, že prvoinštančný súd sa riadne nevysporiadal s neaplikáciou
Nálezu Ústavného súdu SR a zároveň, že napadnuté rozhodnutie nezodpovedá ust.§ 220 ods.2 C.s.p.,
čo spôsobuje zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

8. K odvolaniam žalovaných sa vyjadril žalobca v 1.rade. Považuje rozsudok súdu prvej inštancie
za vecne správny, dostatočne právne odôvodnený a spravodlivý. V odôvodnení rozsudku súd prvej
inštancie výstižne vysvetlil a v priebehu dokazovania bolo preukázané prečo neobsahuje argumenty
žalovaných týkajúce sa procesných podmienok konania, právnej subjektivity strán i jednoznačnosti a
právoplatnosti predložených listinných dôkazov, nakoľko tvrdenia a námietky, ktoré žalovaní uviedli v

podaných odvolaniach považuje žalobca v 1.rade za dostatočne vyvrátené v priebehu súdneho konania
podáva osobitné vyjadrenie iba k Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016,
prostredníctvom ktorého sa žalovaní domáhajú ochrany vlastníctva. Uvedený Nález je potrebné vnímať
a vysvetľovať komplexne, aby právny názor v ňom vysvetlený nebol zneužitý. Účelovo vyselektované
ustanovenia tohto nálezu v odvolaniach žalovaných preto vedú k jeho zneužitiu a k popretiu jeho

podstaty.Bod9.tohtonálezuuvádza,že„vjudikatúreÚstavnéhosúdubolarovnakostanovenápovinnosť
pre všeobecné súdy zohľadňovať špecifické okolnosti a individuálne súvislosti každého konkrétneho
prípadu tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé vyriešenie veci, t.j. také, aby úzkostlivé lipnutie na
litere zákona v prospech jednej procesnej strany nespôsobilo do očí bijúcu nespravodlivosť druhej
procesnej strany“. Je nesporný rozdiel medzi prípadom, ktorý viedol k sťažnosti sťažovateľa, ktorému

bolo vyhovené v citovanom Náleze Ústavného súdu pre pochybenie pri presune štátneho majetku
z jednej štátnej organizácie na druhú a medzi skutkovou podstatou tohto sporu. Kým v prípade,
ktorý bol podkladom pre vydanie citovaného Nálezu Ústavného súdu sa štát dovolával absolútnej
neplatnosti súvisiacich zmlúv lipnutím na zásade „nemo plus iuris“ a pritom ich neplatnosť sám spôsobil,v danom prípade bola absolútna neplatnosť prvotnej kúpnej zmluvy spôsobená protiprávnym konaním
splnomocneného zástupcu pôvodných predávajúcich, ktorých totožnosť bola preukázateľne sfalšovaná.
Diametrálny rozdiel skutkových východísk v porovnávaných prípadoch v spravodlivom a nezávislom

súdnom procese núti prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti a v tomto prípade prejudiciálne
riešiť absolútnu neplatnosť práve prvotnej kúpnej zmluvy, ktorej dôsledky pôsobia proti všetkým, teda i
proti žalovaným. Preto navrhol rozsudok podľa ust.§ 387 ods.1 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

9.Kodvolaniamžalovanýchsavyjadrilajžalobcav2.rade.Poukázalnaust.§61C.s.p.,tedažeprocesnú

subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak ten, komu ju zákon priznáva. Podľa
ust.§ 2 ods.4 prvej vety zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácií miestnej štátnej správy a o zmene a
doplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov,okresnýúradmáspôsobilosťbyťúčastníkom
súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti.
Podľa § 4 ods.6 uvedeného zákona okresný úrad v sídle kraja spravuje majetok štátu v rozsahu
ustanovenom všeobecnými predpismi o správe majetku štátu. Okresný úrad teda vykonáva správu

majetku štátu, rozsah ktorej určuje osobitný predpis a to zákon č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu
v znení neskorších predpisov. Avšak kompetenciu okresnému úradu zastupovať Slovenskú republiku v
súdnomkonanímudávaust.§2ods.4zákonač.180/2013Z.z.Vrozsahu,vktoromjeoprávnenýokresný
úrad vykonávať funkciu majetku štátu, v takom rozsahu je oprávnený domáhať sa v mene Slovenskej
republikyochranyvlastníctvaSlovenskejrepublikyajvsúdnomkonaní,nakoľkomutátospôsobilosťbola

daná zákonom číslo 180/2013Z.z. Argument žalovaných, že Slovenská republika nebola vlastníkom
pozemkov, ktoré sú predmetov súdneho sporu ako dôkaz neobstojí, pretože práve z dôvodu, že
Slovenská republika nie je ako vlastník evidovaná v katastri nehnuteľností napriek tomu, že ním
mala byť je dôvodom na domáhanie sa určenia vlastníckeho práva súdom. V prípade, ak by Slovenská
republika bola ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísaná, nebol by právny dôvod na podanie

určovacej žaloby. Zákon č. 180/2013 Z.z. výslovne určuje že okresný úrad má spôsobilosť byť
účastníkom konania a samostatne konať pred súdom. Preto je podľa žalobcu v 2.rade nepochopiteľná
argumentácia žalovaných, ktorí z tejto spôsobilosti z neznámych dôvodov vyňali oprávnenie podávať
žalobu prospech Slovenskej republiky. Podanie žaloby je jedným z procesných úkonov strany sporu
upravených v ôsmej hlave C.s.p. z názvom Úkony strán. Je síce pravdou že Okresný úrad Prešov je

súčasnosti orgánom miestnej štátnej správy bez právnej subjektivity, je preddavkovou organizáciou
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ale žalovaní opomenuli v zmysle ust. § 61 C.s.p. časť
ustanovenia za bodkočiarkou: „Inak je len ten, komu je zákon priznáva“. Teda tvrdenie žalovaných,
že procestná subjektivita okresného úradu nie je výslovne daná zákonom je nesprávne. Procesná
subjektivita okresného úradu je daná C.s.p. a následne zákonom č. 180/2013 Z.z., ktorý túto

kompetenciu výslovne ustanovuje. Konanie okresného úradu bolo teda plne v súlade s ústavou a
ostatnými právnymi predpismi. K tvrdeniu žalovanej, že chýba akékoľvek prepojenie na to,že vlastníkom
predmetných nehnuteľností je Slovenská republika žalobca v 2.rade uviedol, že v roku 1959 bol v
poznámkovej knihe PKV katastrálne územie U. N. poznamenaný výkup predmetných nehnuteľností
podľa § 10 ods.3 zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Poznámka prevedenia výkupu

v pozemkovej knihe má účinky prechodu vlastníctva k výkupnej pôde na Československý štát. Z
uvedeného a z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie je zrejmé, že v roku 1959 prešlo
vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam na Československý štát. Československý štát bol v roku
1993 územne a právne rozdelený na Českú republiku a Slovenskú Republiku podľa dovtedajších
území, pričom územie M. N. sporné nebolo. Vlastníctvo predmetných nehnuteľností teda prešlo na

novovzniknutú Slovenskú republiku. V tomto prípade poukázal žalobca v 2.rade na to, že ide o
skutočnosti všeobecne známe, ktoré sa v konaní nedokazujú, preto tvrdenie žalovaných, že chýba
akékoľvek prepojenie nie je logickým argumentom. Okresný úrad Prešov pri pripustení na strane
žalobcov súhlasil s argumentáciou žalobcu v 1.rade uvedenom v návrhu. Okresný úrad Prešov je
dočasným správcom majetku štátu, ktorého rozsah je upravený v § 5 ods.1 zákona o správe majetku

štátu. Uvedené ustanovenie žalobca v 2.rade citoval a zároveň konštatoval, že majetkom štátu v zmysle
uvedeného zákona o zmysle odkazu na ďalšie právne normy sú tak hnuteľné, ako aj nehnuteľné veci
- stratené veci, opustené veci, veci pripadnuté štátu v trestnom a priestupkovom konaní, vecí z
bezdôvodného obohatenia, ak nie je možné zistiť ich pôvodného vlastníka a veci pripadnuté štátu
z titulu odúmrte za súčasnej podmienky, že tento majetok nie je v správe žiadneho správcu. Iného

správcu nehnuteľného majetku upravuje ešte zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k
pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku, zákon č. 326/2015 Z.z. o lesoch a zákon č. 364/2004
Z.z. o vodách. Ďalší rozsah pôsobnosti je daný darovaním alebo dedením zo závetu v prípade, že
správca nie je v darovacej zmluve alebo v závete výslovne uvedený. Aj v tých prípadoch, ak správaprináleží vyššie uvedeným iným správcom, títo preberajú právo dočasného správcu - Okresného
úradu. Poslednou možnosťou výkonu správy majetku štátu Okresným úradom zmysle § 5 ods.1
zákona číslo 278/1993 Z.z. je, že nie je možné určiť právneho nástupcu pôvodného správcu,

avšak opätovne za podmienky, že nehnuteľnosti nespravujú iní správcovia. Z uvedeného je zrejmé,
že stavby a pozemky -druh pozemku zastavané plochy a nádvoria ostatné plochy a v špecifickom
prípade záhrady, ak sú priľahlé k zastavanej ploche za účastnej podmienky nadobudnutia vlastníctva
štátom niektorým zo spôsobov vyššie uvedených, teda do dočasnej správy je správcom majetku štátu
okresný úrad v sídle kraja. Na základe uvedeného je zrejmé, že Okresný úrad Prešov je v tomto

konaní štátnym orgánom oprávneným zastupovať Slovenskú republiku. Zároveň žalobca v 2.rade k
námietke inej vady žalovaným v 1., 4., 5. a 6.rade čo do konania uviedol, že má za to, že v konaní
súd postupoval v zmysle platného C.s.p. a žiadnu zo strán neuprednostňoval a ani nenapomáhal, k
obidvom stranám pristupoval rovnako. Nie je zrejmý argument žalovaných o namáhaní zo strany sudcu
a o neprednášaní veci samostatne, nakoľko ust.§ 181 umožňuje strane odkázať na svoje písomné
podanie, pričom podaná žaloba obsahovala podrobný skutkový opis veci s presným odôvodnením

skutkových tvrdení i označenie dôkazov, na ktoré toto tvrdenie preukazuje. Žalovaní v 1., 4., 5. a 6.rade
zároveň namietajú, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, konkrétne nevypočul p. H. M.,
ktorá mala žiť v dome na predmetných pozemkoch. K tomuto bodu odvolania žalobca poukázal na
znenie ust. § 197 ods. 1 C.s.p., teda ak strana navrhne výsluch svedka, zabezpečí jeho prítomnosť na
pojednávaní, o tejto skutočnosti vopred upovedomí súd a protistranu, čo žalovaní neurobili, napriek

tomu, že túto možnosť i dostatočný časový priestor na to mali. Svedkyňa by zároveň nevypovedala nič
iné, ako už v konaní uviedol žalovaný v 4.rade. K výkupu pozemkov v roku 1959 žalobca v 2.rade
uviedol, že Výmerom Jednotného národného výboru obce U. M., zn. 611-25/7-1950 zo dňa 25.07.1950
boli štátom vykúpené pozemky, ktoré sú predmetom tohto sporu, z vlastníctva U. Š., R. V. E. R. R..
Zároveň Jednotný národný výbor obce U. M. listinou č. 611-7/11-1950 zo dňa 07.11.1950 ustanovil

opatrovníka týmto pôvodným vlastníkom z dôvodu, že boli vzdialení, zdržujúci sa na neznámom mieste,
a to R. H., sirotského otca u JNV obce U. M.. Túto listinu žalobca predkladal aj na pojednávaní dňa
29.03.2017 z dôvodu, že námietku nedoručeného výmeru pôvodným vlastníkom vzniesli žalovaní aj na
pojednávaní. Ustanovený opatrovník zastupoval záujmy pôvodných vlastníkov a v ich mene podával
odvolanie,oktoromrozhodovalKrajskýnárodnývýboratenodvolaniunevyhovel.Následneopoznačení

výkupu do pozemkovoknižnej vložky rozhodoval Ľudový súd v Kežmarku aj Krajský súd v Košiciach,
ktorého rozhodnutie zn. 7Co 366/59 zo dňa 14.08.1959 je konečné. Svojím uznesením Krajský súd v
Košiciach povolil zápis v pozemkovoknižnej vložke - prevedenie výkupu. Uznesenie bolo súdu prvej
inštancie doručované ako dôkaz spoločne so žalobou. Krajský súd v tomto uznesení odôvodnil aj
povolenie, pričom uviedol: „Tento výmer, keďže bol vydaný orgánom podľa zákona k tomu povolaným

a v predpísanej forme, je v zmysle § 84 pozkn. poriadku takou verejnou listinou, ktorá môže slúžiť
za základ knihového zápisu. " Námietky žalovaných týkajúce sa výkupu nie sú dôvodné, nakoľko
boli dodržané práva pôvodných vlastníkov a bol im ustanovený opatrovník a rovnako boli dodržané
podmienky výkupu a výmer bol vydaný oprávneným orgánom tak, ako to bolo konštatované v uznesení
Krajského súdu v Košiciach. Žalovaní na jednej strane namietajú, že sa súd zaoberá rozhodnutím

správy katastra v konaní o ROEP a na druhej strane sami nerešpektujú rozhodnutie nezávislého súdu,
ktorý o povolení zápisu výmeru rozhodol. Výkup bol poznamenaný v pkv č. XXX, k.ú. U. N. v časti B.
Vlastníctvo. Je pravdou, ako uvádzajú žalovaní, že nebolo doslovne uvedené, že výkup sa prevádza
do vlastníctva Československého štátu. Ide však len o formálny nedostatok, nakoľko podľa § 10 ods. 3
zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme poznámka prevedenia výkupu v pozemkové knihe

má účinky prechodu vlastníctva k vykúpenej pôde na Československý štát. Z uvedeného je zrejmé, že
zápisom poznámky o prevedení výkupu predmetných pozemkov do T. č. 251, k.ú. U. N. sa vlastníkom
pozemkov zapísaných v danej pkv stal v zmysle zákona č. 46/1948 Zb. Československý štát. Rovnako
nie je dôvodná námietka žalovaných týkajúca sa dátumu vydania výmeru, nakoľko tak ako uviedol
žalobca na pojednávaní dňa 29.03.2017, ide len o chybu v písaní. Výmer JNV zn. 611-25/7-1950

je vydaný dňa 25.07.1950. V uznesení Krajského súdu v Košiciach vo výrokovej časti sa uvádza č.
611-25/7-1950 zo dňa 02.05.1950, pričom v odôvodnení už uvádza správny dátum 25.07.1950. V
uznesení Krajského súdu v Košiciach i vo výmere JNV sú pôvodní vlastníci, pkv, katastrálne územie
i nehnuteľnosti totožné, čo súčasne s odôvodnením uznesenia jednoznačne preukazuje len chybu v
písaní. Do pkv č. XXX, k.ú. U. N. bol zapísaný zápis z výrokovej časti uznesenia Krajského súdu v

Košiciach aj s chybou v písaní. Námietky v konaní o ROEP konanom v roku 2006 Okresný úrad Prešov,
majetkovoprávny odbor, resp. majetkovoprávny odbor vtedajšieho Krajského úradu v Prešove podať
nemohol, nakoľko nebol zastúpený v komisii ROEP. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z.z. v
znení v roku 2006. Podľa súčasného znenia § 4 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z.z. je členom komisieaj zástupca okresného úradu v sídle kraja z úseku správy majetku štátu. V takomto prípade by bola
námietka žalovaných už na mieste. V rokoch 2002 až 2013 vystupovali správy katastra samostatne.
Neboli súčasťou respektíve organizačnou zložkou ani okresných úradov, ani krajských úradov. Rovnako

ani nepatrili pod zriaďovateľa Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Preto tvrdenie žalovaných o
zodpovednosti za chybu pri spracovaní ROEP. vo vzťahu k okresnému úradu, alebo Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky je mylné a zavádzajúce. Rovnako je zavadzajúce tvrdenie žalovaných, že podľa
§ 194 CSP má súd prihliadať na rozhodnutie o ROEP. Okresný úrad, katastrálny odbor ani ako správy
katastra v minulosti nie sú oprávnení rozhodovať (určovať) o existencii či neexistencii vlastníckeho

práva. Na základe listín uložených v Zbierke listín by mal len deklarovať právny stav, ktorý majú
podložený listinami a rozhodnúť len o zápise z Pozemkovej knihy na list vlastníctva. V prípade, že
na základe rozhodnutia o schválení ROEP sú na liste vlastníctva zapísaní nesprávni vlastníci, túto
skutočnosť nie je možné opraviť zmenou údajov schváleného registra. Rovnako Zákon č. 180/1995
Z.z. v § 7 ods. 7 priznáva vlastníkovi právo domáhať sa určenia vlastníckeho práva súdom, aj napriek
schválenému registru. V týchto súvislostiach tvrdenie žalovaných odporuje zákonu č. 180/1995 Z.z.

Zároveň poukázal žalobca v 2. rade na článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, že každý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, majetok
nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva, dedenie sa zaručuje. Okresný úrad
Prešov rešpektuje prezumpciu neviny a v konaní nijakých spôsobom žiadneho zo žalovaných neoznačil
ako páchateľa trestného činu ani ako podozrivého zo spáchania trestného činu. Rovnako tak Okresný

súd Poprad v rozsudku nevyslovuje vinu ani voči R.. V., svoje rozhodnutie opiera o uznesenie Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Prešove odboru kriminálnej polície ČVS:KRP-56/2-VYS-PO-2014 zo
dňa 30.04.2014. Zároveň žalobca v 2. rade poukázal na skutkové okolnosti jednoznačne preukázané v
trestnom konaní, a to, že osoby, ktoré zastupoval R.. V. neboli osobami, ktoré nadobudli nehnuteľnosti
v roku 1932, podpisy na plných mociach pre R.. V. a podpis R.. V. na kúpnej zmluve zo dňa 20.02.2008

neboli overené na to kompetentným orgánom, postup správy Katastra Poprad pri konaní o vklade kúpnej
zmluvy zo dňa 20.02.2008 do katastra nehnuteľnosti nebol v súlade s právnymi predpismi a E.E. Q.
nemala v úmysle kúpiť nehnuteľnosti - kúpila ich pre svojho bratranca Y. V. za peniaze, ktoré patrili jemu,
išlo teda o simulovaný právny úkon, ktorý bol urobený v rozpore s právnym poriadkom aj v rozpore s
dobrými mravmi. K možnosti, respektíve povinnosti prokurátora podať žalobu žalobca v 2. rade uviedol,

že trestné stíhanie bolo ukončené vydaním uznesenia zo dňa 30.04.2014, pričom žaloba v tomto spore
bola podaná na Okresnom súde Poprad dňa 04.03.2014, teda skôr. Zároveň žalobca v 2. rade uviedol,
že rozsudok súdu prvej inštancie nepriznáva vlastnícke právo Okresnému úradu Prešov, ale Slovenskej
republike. Spôsob zápisu zvolený Okresným súdom Poprad je správny, nakoľko je jedným zo spôsobov
zápisu vlastníckeho práva Slovenskej republiky a správcovstva Okresného úradu Prešov v Katastri

nehnuteľnosti. Preto žalobca v 2. rade navrhol, aby odvolací súd rozsudok podľa ustanovenia § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

10. K vyjadreniu žalobcu v 1. rade k podaným odvolaniam sa vyjadrili žalovaní v 1., 4., 5. a 6. rade.
Zotrvali na tom názore, že by pre daný právny stav vo veci bolo vhodné a potrebné aplikovať nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 549/2015 zo dňa 16.03.2016, ktorý chráni dobromyseľnosť
nadobúdateľanehnuteľnosti,aknadobúdanehnuteľnosťodnevlastníka.Argumentáciažalobcuv1.rade
a poukazovanie na rozličné skutkové východiská medzi nálezom Ústavného súdu a riešenou vecou je v
tomto prípade úplne irelevantná a bezpredmetná, pretože štátny orgán - kataster nehnuteľnosti vykonal
zápis vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe zmluvy, ktorá je podľa žalobcu v 1. rade sfalšovaná.

Kataster nehnuteľnosti spadá pod žalobcu v 1. rade. Takto zapísané a evidované vlastníctvo štátnym
orgánom je určite dôvod na ochranu dobrej viery osôb, ktoré následne nadobudli pozemky, keďže
dôverovali zápisu v katastri nehnuteľnosti. Preto zotrvávajú na podanom odvolaní a na tom, aby odvolací
súd zrušil rozsudok a vec vrátil na nové konanie súdu prvej inštancie a zároveň žalovaným priznal trovy
konania.

11. Žalovaní v 1., 4., 5. a 6.rade sa vyjadrili aj k vyjadreniu žalobcu v 2.rade k podaným odvolaniam.
Znova uviedli, že zotrvávajú na tom, že na uvedený prípad sa mal aplikovať Nález Ústavného súdu
SR č. 549/2015 zo dňa 16.03.2016 z dôvodov ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľa nehnuteľnosti,
pretože práve štátny orgán - kataster nehnuteľnosti vykonal zápis vlastníctva k nehnuteľnostiam na

základe zmluvy, ktorá je podľa žalobcu v 1.rade sfalšovaná. Kataster nehnuteľnosti spadá pod žalobcu
v 1.rade. Takto zapísané a evidované vlastníctvo štátnym orgánom je určite dôvod na ochranu dobrej
viery osôb, ktoré následne nadobudli pozemky, keď dôverovali zápisu v katastri nehnuteľnosti. Ak súd
neposkytne ochranu dobromyseľnosti v prípadoch, ak nadobúdateľ nadobúda nehnuteľnosť od osobyevidovanej ako vlastník v katastri nehnuteľnosti, hoci vlastníkom nemusí byť, evidencia vlastníctva v
katastri nehnuteľnosti nielen stráca význam, ale nikto by sa nemohol spoľahnúť na evidenciu štátneho
orgánu a nemohol by veriť takýmto zápisom, čo je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty a

právneho štátu. Preto navrhli rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie súdu prvej
inštancie a zároveň si uplatnili náhradu trov konania.

12. Odvolací súd na základe podaných odvolaní po zistení, že odvolania boli podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods.1 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355

C.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
uvedených v ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario)
s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove dňa 07.05.2019 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných okrem odvolania žalovaných
v 1., 4., 5. a 6.rade proti výroku IV. o zamietnutí žaloby žalobcu v 1.rade nie sú dôvodné. Zároveň,
že odvolanie žalovaných v 1., 4., 5. a 6.rade proti výroku IV.o zamietnutí žaloby žalobcu v 1.rade bolo

podané neoprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), a preto bolo potrebné ho odmietnuť.

13. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

14. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

15. Žalovaní tvrdia, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011,
sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

16. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zároveň si
vypočul zvukový záznam z pojednávania na súde prvej inštancie a zistil, že súd prvej inštancie správne

posúdil dôvodnosť podanej žaloby. Teda súd prvej inštancie v predmetnej veci v dostatočnom rozsahu
zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si
osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu
odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza.

17. Podľa ust.§ 359 C.s.p., odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

18. Vo vzťahu k žalobcovi v 1.rade bola žaloba zamietnutá. Odvolanie podali aj vo vzťahu k tomuto
výroku žalovaní v 1., 4., 5. a 6.rade, ktorí teda v zmysle ust.§ 359 C.s.p. neboli oprávnenými osobami

na podanie odvolania, pretože toto rozhodnutie nebolo vydané v ich neprospech. Preto odvolací súd
postupom podľa ust.§ 386 písm.b/ C.s.p. odmietol odvolanie žalovaných v 1., 4., 5. a 6.rade proti výroku
IV. o zamietnutí žaloby žalobcu v 1.rade.

19. Podľa ust.§ 61 C.s.p., procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinností; inak

ten, komu ju zákon priznáva.

20. Podľa ust.§ 2 ods.4 veta prvá zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácií miestnej štátnej správy a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, okresný úrad má spôsobilosť byťúčastníkom súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej
pôsobnosti.

21. Podľa ust.§ 4 ods.6 vyššie uvedeného zákona, okresný úrad v sídle kraja spravuje majetok štátu v
rozsahu uvedenom všeobecnými predpismi o správe majetku štátu.

22. Žalovaní namietajú, že Okresný úrad Prešov nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby
o určenie vlastníckeho práva. S týmto záverom odvolací súd súhlasí. Správca majetku skutočne nie

je aktívne vecne legitimovaný subjekt. Ide však o subjekt, ktorý je procesne legitimovaný. Okresný
úrad Prešov nie je subjektom majetkových práv. Subjektom majetkových práv je Slovenská republika.
Okresný úrad vykonáva správu majetku štátu v rozsahu určenej osobitným predpisom a to zákonom
č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu. V rozsahu v akom je oprávnený Okresný úrad Prešov
vykonávaťfunkciusprávcumajetkuštátujeoprávnenýdomáhaťsavmeneSlovenskejrepublikyochrany
vlastníckeho práva Slovenskej republiky aj v súdnom konaní.

23. Súd prvej inštancie určil, že žalobca v 2.rade Slovenská republika - Okresný úrad Prešov, Námestie
mieru 3, 081 92 Prešov je výlučným vlastníkom pozemkov. Tejto Slovenskej republike ako vlastníkovi
svedčí vecná aktívna legitimácia v spore. Slovenská republika však ako taká nemôže sama podať
žalobu. Z ust.§ 73 C.s.p. vyplýva, že na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného

predpisu o konaní za štát. Zároveň je tu významné aj ust.§ 135 ods.1 C.s.p., ktoré hovorí o tom, že ak
je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej
osoby, ktorá za štát koná. Z komentára k Civilnému sporovému poriadku k ust.§ 73 v tejto súvislosti
vyplýva, že tým sa podľa zákonodarcu odstraňuje neistota pri pomenovaní štátneho orgánu a to tak, že
sa táto náležitosť presúva z otázky hmotnoprávnej legitimácie do režimu odstrániteľných vád podľa ust.§

129 C.s.p., teda tým sa zodpovednosť za to kto v konaní za stranu koná presúva na súd. Ako žalobca
v 1.rade bola označená Slovenská republika - Ministerstva vnútra SR, ako žaloba v 2.rade Slovenská
republika - Okresný úrad Prešov. Aj odvolací súd má za to z dôvodov uvedených vyššie, že aktívne
legitimovaná v spore je Slovenská republika, zastúpená Okresným úradom Prešov tak ako je správne
označená ako žalobca v 2.rade. Žalobca v 1.rade je ten istý subjekt, teda Slovenská republika, je len inak

zastúpený. Súd prvej inštancie sa s jeho pôsobením v konaní vyporiadal tak, že žalobu žalobcu v 1.rade
zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu ide len o iného správcu majetku štátu, pričom v danom prípade
sa stále jedná o ten istý aktívne legitimovaný subjekt, teda Slovenskú republiku. Súd prvej inštancie si
podľa názoru odvolacieho súdu mohol aj vybrať s kým bude v danej veci konať, teda so žalobcom v
2.rade a vo vzťahu k žalovanému sa mohol s otázkou jeho procesného postavenia vyporiadať aj inak. V

danom prípade však táto otázka vo vzťahu k žalobcovi v 1.rade procesne nie je dôležitá, lebo vo vzťahu
k nemu bola žaloba zamietnutá a sám odvolanie nepodal.

24. Odvolacia námietka žalovaných čo do aktívnej legitimácie žalobcu v 2.rade teda nie je dôvodná. Súd
prvej inštancie riadne odôvodnil prečo so žalobcom v 2.rade konal a na základe čoho bol Okresný úrad

Prešov procesne oprávnený podať žalobu v mene Slovenskej republiky. S týmto názorom sa odvolací
súd plne stotožňuje napriek tomu, že v bode 12.súd prvej inštancie chybne uviedol, že žalobca 2/,
ktorý zastupuje štát - Slovenskú republiku ako dočasný správca majetku štátu zo zákona je vlastníkom
žalovaných pozemkov. Z obsahu odôvodnenia vyplýva jednoznačne, že súd prvej inštancie za vlastníka
považoval Slovenskú republiku. Preto sa uvedené javí odvolaciemu súdu ako formálne pochybenie,

ktoré nemá vplyv na právny záver o aktívnej procesnej legitimácii.

25. Žalovaní namietajú aj zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, zároveň otázku vlastníctva
Slovenskej republiky na základe poznámky o vykúpení pôdy na Československý štát a to podľa § 10
ods.3 zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. K tejto otázke odvolací súd plne súhlasí so

záveromsúduprvejinštancietakakozistilskutkovýstav,tedažepozemkympčXXXX,XXXX/XE.XXXX/
X zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX pre pôvodné katastrálne územie U. N., teraz katastrálne
územie M. N. boli zapísané od 28.01.1932 v podielovom spoluvlastníctve troch spoluvlastníkov a to:
U. Š., R. V. E. R. R., u každého z nich v 1/3-ine. Na základe právoplatného a vykonateľného výmeru
Jednotného národného výboru obce U. M. zo dňa 02.05.1950 pod zn. 611-25/7-1950 a potvrdzujúceho

uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.08.1959 pod č.j. 7Co/366/59 bola vyznačená pod
por. č. B4 v uvedenej pozemnoknižnej vložke poznámka o vykúpenej pôde na čsl. štát a to podľa §
10 ods. 3 Zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Táto poznámka prevedenia výkupu za
náhradu v pozemkovej knihe má účinky prechodu vlastníctva k vykúpenej pôde z pozemnoknižnýchspoluvlastníkov na čsl. štát , ktorého právnym nástupcom po zániku ČSFR je od 01.01.1993 štát -
Slovenská republika.Tento právny stav existoval bezo zmien u uvedeného vlastníka až do ROEP pre
k.ú. M. N.. Po schválení ROEP rozhodnutím býv. Správy katastra T. s právoplatnosťou k 08.02.2006 (v

dôvodochchybneuvedené2016) bolizapísanído katastranehnuteľnosti záznamomnalistevlastníctva
č. XXX v k.ú. M. N. pôvodní pozemnoknižní spoluvlastníci a to: R. R., R. V. E. U. Š., každý v 1/3-
ine. Pri zhotovení ROEP došlo k zjavnému pochybeniu , pretože v súlade so zápismi v uvedenej
pozemnoknižnej vložke mal byť správne ako vlastník pozemkov parc. E KN č. XXXX, XXXX/X E.
XXXX/X zapísaný štát- Slovenská republika.

26. Za R. R., R. V. E. U.Á. Š. uzatvoril ako ich splnomocnený zástupca R.. Y. V. kúpnu zmluvu
dňa 20.02.2008 s kupujúcou E. Q., žijúcou vo Veľkej Británii o prevode pozemkov parc. E KN č. XXXX,
XXXX/X E. XXXX/X, zapísané na LV č. XXX v k.ú. M. N. do vlastníctva kupujúcej, za kúpnu cenu
1.400.000,- Eur, vklad povolený k 04.05.2009 pod č.k. V-XXXX/XXXX. Po tomto prvom prevode
vlastníctva nasledovali v krátkom časovom slede ďalšie prevody vlastníctva pozemkov a to z E. Q. na

žalovaného 4/ Y. V. s povolením vkladu k 30.12.2009 pod č.k. V-XXXX/XXXX za kúpnu cenu 1.400.000,-
Eur. Ďalším prevodom spolu so zriadením vecného bremena previedol žalovaný 4/ na žalovanú 5/
niektoré pozemky za kúpnu cenu 97.600,- Eur a to s povolením vkladu k 15.04.2010 pod č.k. U.-XXXX/
XXXX. Žalovaný 4/ uzavrel so žalovaným 6/ záložnú zmluvu na prac. č. XXX/X na zabezpečenie
pohľadávky a to úveru v sume 65.000,- Eur v prospech žalovaného 6/ a povolenie jej vkladu bolo k

30.04.2010 pod č.k. V-XXXX/XXXX. Ďalšou kúpnou zmluvou z 5.11.2011 previedli žalovaní 4/a 5/ na
kupujúcu K.. E.. N. R. niektoré pozemky za kúpnu cenu 597.000,- Eur, s povolením vkladu k 25.01.2012
pod .k. V-67/2012 a následne niektoré pozemky previedla K.. E.. N. R. do vlastníctva žalovaného 3/
a to kúpnou zmluvou z 12.4.2012 za kúpnu cenu 97 000,- eur, s povolením vkladu k 14.08.2012 pod
č.k. U.-XXXX/XXXX a niektoré pozemky previedla K.. E.. N. R. kupujúcemu E. H. zmluvou z 12.10.2012

za kúpnu cenu 500.000,- Eur , s povolením vkladu k 12.11.2012 pod č.k. V-XXXX/XXXX a tento nový
vlastník E. H. previedol svoje pozemky kúpnou zmluvou zo 14.01.2013 na žalovaného 2/ za kúpnu cenu
450 000,- eur, s povolením vkladu k 13.02.2013 pod č.k. V-XXX/XXX. Napokon žalovaný 4/ darovacou
zmluvou z 24.09.2012 previedol do vlastníctva žalovanému 1/ svoje pozemky bez určenia hodnoty
daru, s povolením vkladu k 03.10.2012 pod č.k. V-XXXX/XXXX.

27. Žalovaní namietajú, že rozhodnutie správy katastra bolo vlastne rozhodnutím žalobcu v 2.rade, teda
štátu a ten až o 8 rokov neskôr podáva žalobu, zároveň že nenamietal vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu.

28. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že súd prvej inštancie správne v dôvodoch svojho rozhodnutia

hovorí o tom, že žalobca sa o tomto zápise vlastníckeho práva po ROEP v roku 2006 na nevlastníkov
dozvedel až z prebiehajúceho trestného konania. Je všeobecne známe, že námietky v konaní ROEP
konanom v roku 2006 Okresný úrad Prešov podať nemohol, lebo nebol zastúpený v komisií ROEP
v zmysle ust.§ 4 ods.3 zákona č. 180/1995 Z.z. na základe ktorého toto rozhodnutie bolo vydané. V
súčasnosti skutočne po novele už členom komisie je aj zástupca okresného úradu v sídle kraja z úseku

správy majetku štátu. Zároveň skutočne správa katastra, tak ako to aj vyplýva z rozhodnutia, ktoré
bolo oboznámené na pojednávaní bola samostatným orgánom. Ako taká vydávala vo svojom mene
rozhodnutia, teda nebola podriadená okresnému úradu ako sa mylne domnievajú žalovaní a uvedené
vo svojom odvolaní namietajú. Teda ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná.

29. Ďalej zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že bolo vedené trestné konanie
voči teraz už neb. Y. V. a zodpovednému pracovníkovi býv. Správy katastra Poprad R.. Q. H.. Tieto
trestné konania boli zastavené pre úmrtie R.. Y. V. dňa 20.01.2010 a pre premlčanie skutku u R..
Q. H., avšak zo zastavujúcich uznesení v oboch trestných konaniach a ktoré sú založené v súdnom
spise, vyplýva, že v prípade trestného konania proti R.. Y. V. boli naplnené všetky zákonné znaky

skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu podvodu a v prípade trestného konania proti R.. Q.
H. sa konalo o prečine marenia úlohy verejným činiteľom pri rozhodovaní o vklade kúpnej zmluvy
č. B-1276/2009 na návrh R.. Y. V. s tým, že povolil vklad k 16.04.2009, hoci procesné podmienky
na povolenie vkladu splnené neboli, pretože plná moc pre R.. Y.E. V. nebola úradne overená a
overenie Českou poštou z 02.07.2007 v tom čase nebolo úradným overením podľa zákona. Žalovaní

namietali, že uvedené skutočnosti súdom prvej inštancie nezodpovedajú zásade prezumpcie neviny.
Odvolací súd k uvedenému uvádza, že skutočnosti zistil súd prvej inštancie legálne z uznesení, ktoré boli
predložené súdu a závery tak, ako ich konštatuje súd prvej inštancie neboli v konaní žiadnym spôsobom
spochybnené.30. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaných, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach 7Co/366/59
zo dňa 14.08.1959 uvádza nesprávny dátum vykonateľného a právoplatného Výmeru Jednotného

národného výboru Obce U. M., teda deň 02.05.1950 vo svojom výroku, aj keď ide o správnu značku
611-25/7-1950, možno prisvedčiť žalobcovi, tak ako to uvádza vo svojom vyjadrení, že v dôvodoch
už je uvedený správny dátum a to 25.06.1950, teda ide o zrejmú chybu v písaní. Čo do prieskumu
správnosti uvedeného uznesenia a dôvodov v ňom uvedených čo do otázky hospodárenia a ďalších
otázok odvolací súd uvádza, že toto rozhodnutie už nemôže byť podrobené prieskumu správnosti

súdom. Tak ako to vyplýva z majetkovej podstaty z pozemnoknižnej vložky č. XXX U. N. pod rad.číslom
4 došlo dňa 07.02.1959 č.d. 760/60 na parcele pod č. A č. XXXX, XXXX/X E. XXXX/X podľa
vykonateľného a právoplatného výmeru Jednotného národného výboru Obce U. M. zo dňa 02.05.1950
(odvolací súd uviedol vyššie, že ide o chybu prevzatú z uznesenia Krajského súdu v Košiciach)
značka: 611-27/7-1950 a uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14.08.1959 č.j. 7Co/366/59
poznamenáva sa prevedenie výkupu podľa zákona č. 46/1948 Zb. Z uvedenej skutočnosti teda správne

vychádzal súd prvej inštancie a s uvedeným súhlasí i odvolací súd. Súd prvej inštancie sa správne
sústredil na otázku kto v ROEP nadobudol nehnuteľnosti a kto ich následne získal. Zároveň sa podľa
názoru odvolacieho súdu správne vyporiadal aj s otázkou, na ktorú poukazovali žalovaní tak v priebehu
prvoinštančného konania, ako aj odvolacieho konania, že ide o dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva.
Zároveň v tejto súvislosti poukazovali na Nález Ústavného súdu SR č. 549/2015 zo dňa 16.03.2016. Keď

uviedol, že dal za pravdu argumentácii žalobcu v 2.rade, že od nevlastníka nemožno riadne nadobudnúť
vlastníctvo a vlastník má právo na ochranu svojho vlastníctva. Súd prvej inštancie poukázal na to čo
uviedol pred súdom žalovaný v 4.rade, že minimálne on, žalovaná v 5.rade, žalovaný v 1.rade a E.
Q. v rámci rodiny pozbierali finančnú čiastku, aby pozemky nadobudli a vybaviť pre nich ich mal práve
neb.R..Y. V., teda uvedení sa spojili, aby pozemky získali a potom ich medzi sebou prevádzali. Súd

prvej inštancie z toho vyvodil, že žalovaní si musia byť vedomí toho, že došlo k vážnym pochybeniam
pri nadobúdaní vlastníckych práv a že tieto vážne pochybenia boli aj predmetom viacerých trestných
konaní. Preto žalobca v 2.rade má právo na ochranu svojho nadobudnutého vlastníckeho práva, ktoré
v zmysle práva nikdy nestratil a týmto súdnym rozhodnutím má byť len zosúladený právny stav a
prisúdené vlastnícke právo riadnemu vlastníkovi, ktoré len pre zjavné pochybenia nebolo aj po ROEP

v roku 2006 správne zapísané do katastra nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie správne poukázal na
preukázateľné vzniknuté pochybenie pri uzatváraní prvej kúpnej zmluvy medzi R. R., U. Š. E. R. V.
ako predávajúcimi a E. Q. ako kupujúcou s povolením vkladu do katastra nehnuteľnosti k 04.05.2009
pod č.k. V-XXXX/XXXX a ktorou sa mal spustiť reťazec ďalších prevodov. Zároveň odkázal na obsah
žaloby, predložených dôkazov žalobcami a listinných dôkazov v rámci uvedených trestných konaní

a tak dal za pravdu žalobcovi, že počnúc týmto prvým právnym úkonom ide o absolútne neplatný
právny úkon a tým absolútne neplatné právne úkony sú aj všetky ďalšie, pokiaľ sú na terajších listoch
vlastníctva v katastri nehnuteľností zapísaní nevlastníci na úkor ich skutočného vlastníka, nápravu
možno dosiahnuť len súdnym rozhodnutím v tomto konaní. Podľa názoru odvolacieho súdu, tak
ako to vysvetlil súd prvej inštancie, uvedené rozhodnutie nie je v rozpore s Nálezom Ústavného súdu

SR č. 549/2015 zo dňa 16.03.2016. Tu Ústavný súd hovorí o princípe všeobecnej spravodlivosti,
keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Súd prvej inštancie riadne skúmal dobrú vieru nadobúdateľa, teda
právnychpredchodcovžalovanýchsohľadomnaindividuálneokolnostidanéhoprípadu.Ajpodľanázoru
odvolacieho súdu nebolo zistené, že by osoby, ktoré nadobudli nehnuteľnosti konali v dobrej viere, a aby

im bolo potrebné poskytnúť ochranu, tak ako žiadali a namietali v priebehu celého konania. Odvolacia
námietka žalovaných preto ani v tomto smere nie je dôvodná. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej
inštancie správne zvážil všeobecné súvislosti kolízie základných práv pôvodného vlastníka a ďalšieho
nadobúdateľa a prihliadol v súlade s pravidlami formálnej logiky na princíp všeobecnej spravodlivosti.

31. Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovaných čo do nevypočutia svedkyne H. M.. Potom čo si
odvolací súd vypočul i zvukový záznam z pojednávania dňa 29.03.2017, na ktorý sa odvolávali žalovaní
v 1., 4., 5. a 6.rade vo svojom odvolaní, odvolací súd zistil, že zo strany žalovaných nedošlo k návrhu
vypočutia H. M.. Títo iba poukazovali na skutočnosti, že žila v nehnuteľnosti postavenej na pozemkoch,
ale návrh na jej vypočutie nebol daný. Nie je dôvodná ani odvolacia námietka, že súd napomáhal

žalobcom pri prednesení žaloby a v priebehu celého konania. Zo zvukového záznamu vyplýva, že súd
viedol žalobcov k riadnemu prednesu žaloby k tomu, aby presne uviedli čo vo veci žiadajú a rovnakým
spôsobom postupoval aj vo vzťahu k žalovaným. Teda zo strany súdu neboli vo vzťahu k žalovaným
porušené práva na spravodlivý proces ako namietajú.32. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných
v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými

odvolacími námietkami žalovaných, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

33. Správne rozhodol súd prvej inštancie i vo vzťahu k trovám konania. Preto odvolací súd potvrdil
rozsudok okrem výroku IV. o zamietnutí žaloby žalobcu v 1.rade podľa ust.§ 387 C.s.p. ako vecne
správny.

34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§
255 ods.1 C.s.p. Neúspešní žalovaní nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania a úspešným
žalobcom žiadne trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli. Preto odvolací súd vyslovil, že
stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.