Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, April 5, 2019

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 7Er/792/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5609207844
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Mochnáčová
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2019:5609207844.4

Uznesenie

Okresný súd Liptovský Mikuláš, vo veci exekúcie oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom
Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti povinnému: O. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom J.
XXX, XXX XX J., o vymoženie pohľadávky vo výške 755,37 eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym
exekútorom JUDr. Petrom Matejovie so sídlom Exekútorského úradu v Liptovskom Mikuláši, pod sp. zn.
EX 2626/2009, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť sa zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením sp. zn. 7Er/792/2009 zo dňa 22. 01. 2019 rozhodol vyšší súdny úradník tak, že exekúciu
zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Petrovi Matejovie trovy
exekúcie vo výške 41,33 eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. V odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázal na znenie ustanovení § 166 ods. 1, § 167f ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze

a reštrukturalizácii, ako aj na ustanovenia § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Pokiaľ ide o
trovy konania, vyšší súdny úradník postupoval v zmysle § 203 ods. 3 Exekučného poriadku.

2. Proti uvedenému uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť oprávnený, ktorý sa domáhal jeho
zmeny vo výroku o trovách exekúcie. Uviedol, že exekučné konanie bolo začaté ešte pred účinnosťou
zákona č. 348/2011 Z. z., ktorý upravil rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na

povinného, pričom tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke. Z tohto dôvodu mal za
to, že súd mal postupovať v zmysle úpravy účinnej do 31. 12. 2011, keďže aj pri rozhodovaní o náhrade
trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu. Oprávnený
v tomto smere odkázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. US/568/2016 zo dňa 13. 09. 2016.
Oprávnený v danom prípade nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinný počas exekúcie dostal do
konkurzu a keďže zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov

exekúcie. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods.
2 Exekučného poriadku, keďže v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu,
že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené z
dôvodu vyhlásenia konkurzu. Súdny exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk (odmenu), ale
súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie
oprávneného, resp. trov exekúcie, toto riziko je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s

výkonom profesie súdneho exekútora, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na
oprávneného.

3. Napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka bolo preskúmané v zmysle § 248 a nasl. CSP,
pričom bolo zistené, že sťažnosť oprávneného nie je opodstatnená.4. Podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného
bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na
návrh exekútora rozhodne o ich výške.

5. Uvedené ustanovenie sa stalo súčasťou nášho právneho poriadku dňa 1.1.2012. Zákon pre jeho
aplikáciu neformuloval žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by vylúčili jeho účinok na už skôr začaté
konania. Na základe uvedeného považoval okresný súd za potrebné použiť ustanovenie § 203
ods. 3 Exekučného poriadku pri posudzovaní aktuálnej veci. V procesnom práve totiž platí zásada,

že nové ustanovenia zákona je nutné aplikovať aj na už začaté konania, ibaže by takýto postup
vylučovali osobitné prechodné ustanovenia, ktoré však novela Exekučného poriadku č. 348/2011 Z. z.
neobsahovala.

6. Pokiaľ ide o rozhodnutie Ústavného súdu SR III. US/568/2016 zo dňa 13. 09. 2016, na ktoré poukázal
oprávnený, k uvedenému súd uvádza, že toto malo procesnú povahu a sám Ústavný súd SR uviedol,

že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie,
ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch zveruje Najvyššiemu súdu SR (resp. jeho plénu a kolégia), keď
mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecných záväzných právnych predpisov. Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej
otázke rôzne právne názory, nemožno z takéhoto ich postupu mechanicky vyvodzovať porušenie čl.

46 ods. 1 Ústavy, pričom ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie
zásahu do činnosti všeobecných súdov, ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, do takéhoto
(vo všeobecnosti nežiaduceho) stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch. Ústavný súd vo svojom
rozhodnutí nevyslovil zásadný právny názor, keďže len konštatoval, že napadnuté uznesenie okresného
súdu (v ktorom bol vyslovený iný právny názor ako názor súdu v aktuálnej veci), nemožno považovať za

zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré
nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Exekučného
poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP).