Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 17, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/83/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317206532
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8317206532.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v spore žalobcu: O. Z., G..: XX.XX.XXXX, K. O.C. XXXX/
XX, XXX XX I., právne zastúpeného: Mgr. Peter Baran, advokát, so sídlom Námestie SNP 538/16, 091
01 Stropkov, IČO: 50 280 899, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so
sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, právne zastúpenému: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ
GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, o zaplatenie 994,18 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. XXCsp/XXX/
XXXX-XX zo dňa 12.06.2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 994,18 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 994,18 Eur od 4.7.2017 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku
a zároveň, že priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o
výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným

uznesením.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmenne a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“ alebo
„zákon“); § 3 ods. 3, § 8 ods. 3, 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších zákonov (ďalej len „Zákon

o ochrane spotrebiteľa); § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458
ods. 1, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka platného a účinného v rozhodnom
období (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“); § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995, ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase.

3. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia zisteného skutkového stavu mal súd
prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 31.03.2012 uzatvorená zmluva

o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobcovi bol reálne poskytnutý úver vo
výške 950,- Eur a v prospech žalovaného žalobca uhradil sumu 1.944,18 Eur. Uzatvorená úverové
zmluva je tiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľských
úveroch. Podľa súdu prvej inštancie je žalovaný právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojhopodnikania poskytuje spotrebiteľské úvery a žalobca je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Súd
prvej inštancie mal za to, že v prejednávanej veci zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu

neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru ( § 9 ods. 2 písm. f) Zákona
o spotrebiteľských úveroch). Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne a to
uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť.
Význam uvedenej zmluvnej náležitosti súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o
úvere. Uvedený údaj preto slúži na rozlíšenie, dokedy je dlžník povinný platiť zmluvné úroky a odkedy

úroky z omeškania. Účelom zákona o spotrebiteľských úveroch a to jeho vyššie uvedeného ustanovenia
je to, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej
výške a ako dlho je povinný plniť povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto
sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená
na základe vstupných údajov. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že konečnú
splatnosť úveru možno určiť aj počítaním dohodnutých splátok. Inak by zákonodarca neuviedol ako

ďalšiupovinnúnáležitosťzmluvyospotrebiteľskomúvereajpočetatermínysplátokistiny,úrokovainých
poplatkov. Obe tieto náležitosti teda nie je možné stotožniť a preto termín konečnej splatnosti úveru je
potrebné určiť dátumovo (viď aj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. XCo/XXX/XXXX).

4. Vzhľadom na preukázaný skutkový stav súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v zmluve o úvere

absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a to
údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a
výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je
ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky
33,06 Eur bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet

a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzatvorenia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným bola aj výška,
počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová výška, počet a termín splátok sa
viaže ku každej tam z uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom
a iným poplatkom. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných

ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej
forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou
splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide
o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie vzhľadom na
uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1

písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.

5. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že zmluva o úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej
sadzby je neplatná a to pre rozpor daného dojednania s dobrými mravmi, nakoľko v zmluve je úroková
sadzba vysoká. Dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie istiny, nemajú zabezpečovaciu funkciu a na

to, že ich výška je v rozpore s dobrými mravmi nemá vplyv, že táto bola dobrovoľne dohodnutá. V súlade
s dobrými mravmi je taká výška úrokov, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny) za užívanie
požičanej istiny, teda ňou dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým)
spôsobom. V rozpore s dobrými mravmi, podľa súdnej praxe, je spravidla taká výška úrokov, ktorá
podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania, stanovenú najmä s prihliadnutím

na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Vzhľadom
na skutočnosť, že úrok dohodnutý medzi účastníkmi konania v zmluve o úvere takmer dvojnásobne
(teda podstatne) prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, dospel súd k záveru, že takto dohodnutá výška
úrokov v zmluve o úvere je neprimeraná a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na

vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 %
oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri
porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Súd prvej inštancie
v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XM R. zo dňa
31.07.2009 a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.04.2012, sp. zn. X R..

6. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že hodnota RPMN uvedená v zmluve v rozmedzí od 33,7%
do 35,4% nezodpovedá v neprospech spotrebiteľa zákonným náležitostiam zákona č. 129/ 2010 Z.z. a
to konkrétne ustanoveniam § 9 ods. 2. Výška RPMN musí byť v zmluve uvedená jednoznačne a údajRPMN v podobe percentuálneho rozpätia dolnej a hornej hranice nespĺňa a ani z povahy veci nemôže
spĺňať požiadavku presnosti a jednoznačnosti vyjadrenia RPMN. Ide o zmluvnú podmienku, ktorá je
zákonom stanovená a nemožno uvedenú zmluvnú podmienku obísť tak, aby vyvolala pochybnosti

v právach a povinnostiach slabšej strany t.j. spotrebiteľa. Uvedenú požiadavku zdôrazňuje samotný
zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý absenciu či už údaja o ročnej úrokovej sadzbe úveru alebo
údaja o RPMN sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Zákon neumožňuje uvádzať hodnotu
RPMN inak ako jednou konkrétnou hodnotou stanovenou na základe údajov platných v čase uzavretia
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vychádzajúc z uvedených skutočností súd prvej inštancie prijal záver,

že žalovanému tak vznikol na základe zmluvy o úvere nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov,
ktoré z jeho strany boli žalobcovi reálne poskytnuté. Súd prvej inštancie považoval zmluvu uzavretú
medzi stranami sporu za bezúročnú bez poplatkov a žalobca čerpal u žalovaného sumu 950,- Eur,
zaplatil sumu 1.944,18 Eur, preplatil tým sumu 994,18 Eur, ktorá patrí žalobcovi na základe ustanovení
o bezdôvodnom obohatení a preto žalobcovi súd prvej inštancie priznal vydanie bezdôvodného
obohatenia. Žalovaný žalobcovi dlžnú sumu neuhradil riadne a včas, napriek výzve žalobcu, preto súd

prvej inštancie priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5 % zo žalovanej sumy od 04.07.2017
t.j. od doručenia žaloby žalovanému.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 262 ods. 1 C.s.p., keď na základe toho, že v danej právnej veci súd prvej inštancie žalobe v celom

rozsahu vyhovel priznal žalobcovi v súlade splatnom právnou úpravou nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Žalovaný nesúhlasí
s argumentáciou súdu prvej inštancie a zastáva názor, že predmetná úverová zmluva je vyhotovená

korektne a obsahuje všetky povinné náležitosti upravené zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Podľa žalovaného, aj keď zmluva neuvádza presný číselný dátum ukončenia zmluvy, veriteľ
použil objektívne zistiteľné kritéria, podľa ktorých spotrebiteľ musí vedieť, aká je doba trvania zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Má za to, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010

Z.z. aj vtedy, pokiaľ veriteľ použije objektívne zistiteľné kritériá, z ktorých je nepochybne možné určiť
dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru, tak ako je tomu v danom prípade. Spotrebiteľ
teda disponuje informáciou, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná
splatnosť poskytnutého úveru, a preto je cieľ sledovaný ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) zákona č.
129/2001 Z.z. dosiahnutý. Žalovaný poukázal, že jeho názor je v súlade aj s rozsudkom Súdneho

dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci R.-XX/XXXX, v ktorom sa vyjadril k niektorým náležitostiam
úverových zmlúv. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje aj na Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
22.11.2011, č.k. T.. Ú. XXX/XXXX-XX, ktorým súd vyslovil názor, že jedným z princípov právneho štátu
je aj zachovávanie istoty pri rovnakom posudzovaní totožných otázok v obdobných prípadoch. Aj z
novely zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 zreteľne vyplýva spôsob, akým sa majú konajúce

súdy vysporiadavať s posudzovaním jednotlivých náležitostí spotrebiteľských úverových zmlúv. Je
preto nekorektným a nezákonným sankcionovať veriteľov bezúročnosťou a bez poplatnosťou úveru na
základe výkladu, ktorý je v rozpore so samotným znením zákona o spotrebiteľských úveroch. Klientovi
bol s úverovou zmluvou taktiež zaslaný splátkový kalendár, na základe ktorého presne vedel dátum
splatnosti jednotlivých splátok a tiež dátum konečnej splatnosti úveru, preto uvedenú náležitosť považuje

žalovaný za dodržanú v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z.. Nakoľko ide v
spomínanom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci R.-XX/XX o výklad smernice súdnou autoritou, ktorá
je zároveň jedinou inštitúciou oprávnenou podávať výklad všetkých ustanovení práva Únie, je dôležité
upozorniť na záväznosť judikatúry Súdneho dvora EÚ. Judikatúra európskeho súdneho dvora má pritom
zabezpečovať najmä jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých

členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či
už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov, či iných orgánov a inštitúcií EÚ
má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen
súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské
štáty, ich orgány a obyvateľstvo ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra ESD má preto povahu prameňa

európskehopráva.Žalovanýupriamilpozornosť,žezpohľaduvýkladovýchpravidielsadovolávavýkladu
contra verba legis ust. § 9 ods. 2 písm. k) a f) zákona č. 129/2010 Z.z., ale je nutné dodať, že
takýto výklad zákona nie je contra legem. Žalovaný na základe vyššie uvedených skutočností zastáva
názor, že predmetné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) a f) zákona č. 129/2010 Z.z. je nutné vykladaťz pohľadu „princípu právnej istoty“ a z pohľadu „princípu eurokonformného výkladu právnej normy“.
Žalovaný poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2018 v konaní sp.zn. X R.,
v ktorom sa súd vyjadril k náležitosti rozkladu splátok. Žalovaný považuje všetky náležitostí úverovej

zmluvy za splnené v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.129/2010 Z.z., preto sumu bezdôvodného
obohatenia, ktorú si žalobca v tomto konaní uplatňuje považuje žalovaný za nedôvodnú a nepodloženú.
Zo zákonného ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že zákon vyžaduje
kumulatívne splnenie podmienok nedodržania písomnej formy a porušenia ďalších náležitostí. Písomná
forma úverovej zmluvy bola nepochybne dodržaná, z čoho vyplýva, že pokiaľ by aj súd považoval za

nedodržané ďalšie náležitosti úverovej zmluvy v zmysle § 9 ods. 2, úver by nemohol byť vyhlásený
za bezúročný a bez poplatkov práve z dôvodu dodržanej písomnej formy. V danom prípade nie je
možné na úverovú zmluvu aplikovať sankciu uvedenú v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) („Poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov“), keďže za žiadnych okolností nemôže
byť naplnená hypotéza predpokladaná v tomto ustanovení („ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá
písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y)

a § 10 ods. 1“). Je nepochybné, že zmluva je uzatvorená v písomnej forme. Keďže zákonodarca v
ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) medzi písomnou formou podľa § 9 ods.1 a náležitosťami podľa §
9 ods. 2 použil zlučovaciu spojku „a“, je zrejmé, že na to, aby bola naplnená hypotéza ustanovenia
§ 11 ods. 1 písm. a) je nutné, aby boli kumulatívne splnené podmienky predpokladané v danom
ustanovení. Keďže v danom prípade je nepochybné, že zmluva je uzatvorená v písomnej forme, je

nemožné, aby bola naplnená hypotéza ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a). Alternatívne prichádzala do
úvahy sankcia bezúročnosti a bez poplatkovosti v prípade nesprávne uvedenej RPMN v neprospech
spotrebiteľa. V danom prípade však absolútne nebolo preukázané, že RPMN bola vypočítaná nesprávne
a najmä nie v neprospech spotrebiteľa. Výška RPMN je v úverovej zmluve uvedená správne. Samotný
zákon č. 129/2010 Z.z. nestanovuje v úprave § 9 ods. 2 písm. j), že táto hodnota musí byť uvedená

jednoznačne jedným konkrétnym číslom. Rozhodovacia prax jednotlivých súdov ohľadne náležitostí
úverových zmlúv je rozdielna. Žalovaný však nepovažuje hodnotu RPMN za neuvedenú, nakoľko
rozmedzie je zanedbateľné. Okrem toho bola žalobcovi ako klientovi zaslaná aj presná hodnota RPMN
v závislosti odo dňa, kedy došlo k reálnemu načerpaniu finančných prostriedkov, s čím samotný žalobca
ako klient súhlasil. Výpočet RPMN použitý žalovaným je správny a vyplývajúci z príslušného vzorca

uvedeného v prílohe zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z popisuje jednotlivých
položiek vzorca je zrejmé, že pri výpočte RPMN zohráva dôležitú úlohu aj presný dátum, kedy došlo k
prvémučerpaniufinančnýchprostriedkov.Nazákladežalovanejúverovejzmluvybolklientoviposkytnutý
bezúčelový úver prevodom na bankový účet. Nakoľko medzi zaslaním úverovej zmluvy na podpis
klientovi a doručením podpísaného vyhotovenia späť do spoločnosti, kedy dôjde k reálnemu načerpaniu

finančných prostriedkov, uplynie niekoľko dní, žalovaný mal záujem poskytnúť klientovi korektne presnú
areálnuhodnotuRPMN,pričompozaslanífinančnýchprostriedkovbolaklientovipresnáhodnotaRPMN
oznámená. Výška úrokovej sadzby, ktorú súdy akceptujú je rôznorodá a jej výška nie je striktne daná,
žalovaný má však za to, že súdy vo všeobecnosti akceptujú výšku úrokovej sadzby do 2,5 násobku
priemeru bánk. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy bola priemerná úroková sadzba pre daný typ

úveru vo výške 13,71% v úverovej zmluve je 25,31% z čoho vyplýva, že je akceptovateľná a v súlade
s dobrými mravmi. Je všeobecne známe, že nebankové subjekty poskytujú úvery s vyšším rizikom
ako banky, pričom cena rizika sa prejavuje práve vo výške odplaty za poskytnutý úver. Aj zo štatistík
uvedených na internetovej stránke NBS vyplýva, že úroky, resp. odplaty za poskytnuté úvery budú vždy
pri bankách rádovo nižšie ako pri poskytovaní úverov nebankovými spoločnosťami. Je to aj z dôvodu

prísnejších kritérií bánk pri poskytovaní úverov. Úvery v nebankovkách preto využívajú najmä klienti,
ktorým by úver banky z dôvodu zvýšeného rizika nesplácania neposkytli. Táto okolnosť je reálnym
faktom na finančnom trhu a z toho dôvodu spoločnosť nemožno za uvedené sankcionovať, nakoľko
bolo na slobodnej vôli klienta, či zmluvu s uvedenou výškou úrokovej sadzby uzatvorí alebo nie. Z
uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a
priznal žalovanému náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

9. Na odvolanie podané žalovaným reagoval žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vo vyjadrení
doručenom dňa 12.08.2018. Výklad ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, na ktorý poukázal

žalovanýjepodľažalobcuneprípustný,nakoľkotakýtovýkladúplnenegujeustanovenie§11ods.1písm.
a) zákona o spotrebiteľských úveroch a je v priamom rozpore so znením tohto ustanovenia. Ustanovenie
§ 11 ods. 1 písm. a) zákona bez akýchkoľvek pochybností určuje, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považujezabezúročnýabezpoplatkov,akzmluvaospotrebiteľskomúvereneobsahujenáležitostipodľa§9ods.2písm.f),j)ak)zákona.Inýmislovami,slovenskýzákonodarcavtomtoustanoveníjednoznačne
určil, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje čo i len jednu z týchto náležitostí: - termín
konečnej splatnosti úveru, - správnu výšku RPMN, - výšku, počet a termíny jednotlivých splátok istiny,

úrokovainýchpoplatkovpoplatkov,považujesaposkytnutýúverzabezúročnýabezpoplatkov.Žiadnym
výkladom preto nemožno dospieť k inému záveru ako k takému, že ak zmluva neobsahuje hore uvedené
náležitosti, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Aplikovanie eurokonformného
výkladu, ktorý by popieral uvedený záver je neprípustný, čo potvrdzuje aj judikatúra Súdneho dvora EÚ,
v ktorej Súdny dvor EÚ niekoľkokrát konštatoval, že potreba vykladať vnútroštátne právo eurokonformne

má svoje hranice (rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006 vo veci Adeneler 4/5 R.-XXX/XX,
analogicky rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, R.-XXX/XX, Zb. s. I-5285, body 44 a 47). Obdobne sa
v tejto veci vyjadruje tiež rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Impact, R.-XXX/XX, z 15. apríla 2008,
body 95, 100, 103 a ďalšie rozsudky Súdneho dvora EÚ. Pre posúdenie konkrétneho súdneho sporu je
preto bez právneho významu, že súdny dvor vo svojom rozhodnutí R.-XX/XX konštatoval, že absencia
náležitosti úverovej zmluvy môže mať za následok bezúročnosť úveru a jeho bezpoplatkovosť iba vtedy

ak ide o absenciu takej náležitosti, ktorá spotrebiteľovi bráni posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor
EÚ podal v rozhodnutí R.-XX/XX výklad smernice a nie výklad ustanovení zákona o spotrebiteľských
úveroch. Slovenský zákonodarca totiž v zákone jasne stanovil, kedy nastáva sankcia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru. Otázka či tak zákonodarca pri určitých náležitostiach mohol alebo nemohol
urobiť, a teda či porušil alebo neporušil čl. 22 smernice je pre rozhodnutie tohto súdneho sporu

bezpredmetná. Neaplikovanie sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v dôsledku uplatnenia
eurokonformného výkladu by bolo neprípustným výkladom contra legem vnútroštátneho práva. Pokiaľ
ideoabsenciutermínukonečnejsplatnostižalobcasastotožňujeaodôvodnenímnapadnutéhorozsudku
a poukazuje v tejto súvislosti na aktuálnu rozhodovciu prax odvolacích súdov. Pokiaľ ide o argumentáciu
žalovaného, že v danom prípade nemožno aplikovať sankciu uvedenú v ustanovení § 11 ods. 1 písm.

a) zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca uvádza, že si nemožno osvojiť takýto výklad. Takýto
výklad postráda základnú logiku a viedol by k absurdnému záveru, že by stačilo, ak by dodávateľ v
zmluve uviedol len výšku spotrebiteľského úveru bez ďalších náležitostí, čo určite nebolo zámerom
zákonodarcu. Obdobný právny záver prijal aj Krajský súd v Prešove napríklad v rozsudku č.k. XXCo/
XX/XXXX-XX zo dňa 26.11.2015. Vo vzťahu k uvedeniu obligatórnej náležitosti - ročnej percentuálnej

miery nákladov nie konkrétnym údajom ale rozpätím resp. intervalom, poukázal žalobca na rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp.zn. XXCo/XXX/XXXX z 31.03.2016 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
sp.zn. XCo/XX/XXXX z 28.02.2017. Žalobca sa rovnako stotožňuje s posúdením dojednania o ročnej
úrokovej sadzbe súdom prvej inštancie ako dojednania v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na
uvedenénavrhuje,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepotvrdilažalobcovipriznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

10.KrajskýsúdvPrešoveakosúdodvolací(§34zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok,ďalej
len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.),
oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi
podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov,
než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré
sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2

C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom
stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke
Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume napadnutého rozhodnutia
podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

11. V odvolacom konaní posúdil odvolací súd relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky T..Ú. XX/XX).12. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

14. Jedným z argumentov v preskúmavanej veci, na ktorom súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie
otom,žejepotrebnépovažovaťspotrebiteľskýúver,poskytnutýžalovanýmžalobcovinazákladezmluvy,
za bezúročný a bez poplatkov, bola absencia obligatórnej zákonom stanovenej náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, neuvedením výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov
(§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).

15. Súd prvej inštancie sa dopustil nesprávnej interpretácie inak správne použitej právnej úpravy,
týkajúcej sa vymedzenia splátok úveru ako jednej z podstatných náležitostí spotrebiteľských zmlúv o
úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z..

16. Európsky súdny dvor v rozsudku z 09.11.2016 vo veci R. XX/XX Home Credit Slovakia, a.s., proti C.

K.U. (ďalej len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa má vykladať v
tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ stanovuje, že
zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v

ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku). Z článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice a článku 10 ods. 3
Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby
trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom Smernica
nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ

ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky

bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59
Rozsudku).

17. Odvolací súd sa preto v tejto časti nestotožňuje s prijatým právnym záverom súdu prvej inštancie o

bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru z dôvodu neuvedenia výšky, počtu a termínov
splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Pre potvrdenie tohto svojho
stanoviska poukazuje odvolací súdu na právny názor prijatý Najvyšším súdom Slovenskej republiky
k výkladu sporného ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vo svojom uznesení sp.
zn. XCdo/XXX/XXXX zo dňa 22.02.2018 v obdobnej veci eurokonformným výkladom predmetného

ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel
ako dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od
dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok
po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/
zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje,
čo splátka úveru zahrňuje. V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
má všeobecné náležitosti podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež
celkovú výšku úroku, výšku mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok. Pokiaľ ide o to, či
zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok

istiny úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o
úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká
časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v
číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná)
pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v

zmysle Rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť
spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky.

18.Napriektomu,žeodvolacísúdzvyššieuvedenýchdôvodovposúdilodvolacienámietkyžalovanéhov
tejto časti za dôvodné a nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, ma odvolací súdu za to, že
súdprvejinštancievozvyšnejčastivdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočností
bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s
podstatnýmiargumentmi.Keďžeanivpriebehuodvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnych
zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia v tejto

časti prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Odvolací súd považuje rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti za vecne správne. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie uvádza:

19. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

20. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera

nákladov v neprospech spotrebiteľa.

21. Zvýšená miera ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany sa v prípade uzavierania zmlúv
o úvere odzrkadľuje v rámci ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Za
účelom zabezpečenia čo najvyššej miery informovanosti spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom,

zákonodarca stanovuje obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, upravené v
ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

22. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere uzatvorenej podľa zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej inštancie správne podrobil

súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako
aj podľa spomínaných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch a správne vyhodnotil, že uvedená
zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje. Pre
naplnenieúčeluzákonaospotrebiteľskýchúverochjenevyhnutné,abyspotrebiteľsibolvedomýrozsahu
svojho záväzku už v čase podpisu zmluvy. K uvedeniu obsahovej náležitosti, vyžadovanej ust. § 9 ods.

2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu podpisu zmluvy, odvolací súd
uvádza, že nemožno termín konečnej splatnosti úveru nahrádzať matematickým výpočtom osobitne
pri početných mesačných splátkach. Z uzatvorenej zmluvy vyplýva, v akých splátkach mal žalobca
poskytnuté úvery platiť, okrem tejto náležitosti však Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžadoval aj
uvedenie termínu konečnej splatnosti, keď žiaden takýto termín v zmluve uvedený nie je. Účelom úpravy

Zákona o spotrebiteľských úveroch bolo vyjasniť postavenie spotrebiteľa, teda dať mu informáciu o tom,
dokedy bude zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou trvať. Teda je potrebné tento termín konečnej
splatnosti úveru uviesť minimálne v rozsahu mesiaca a roka a pokiaľ sa takýto údaj v uzatvorenej zmluve
neuvádza, správny je záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú
a bez poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f/, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.).

23. Podľa § 9 odsek 2 písm. j/ ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov
a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto

ročnej percentuálnej miery nákladov.

24. Odvolací súd dodáva, že aj údaje týkajúce sa či už priemernej, ako aj pre zmluvu aktuálnej RPMN
sú správne súdom prvej inštancie vyhodnotené. Zákon vyžaduje v úverovej zmluve uvedenie správnejvýšky RPMN, ktorá musí byť vyjadrená jednoznačne a určito. Už skutočnosť, že v zmluve je uvedené
rozpätie RPMN od 33,7 % do 35,4 % je nutné považovať za neurčité, a to so záverom, ako by RPMN
nebola uvedená vôbec. Už aj uvedené je dôvodom na správny záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti

a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere, uzavretej stranami sporu 31.03.2012.

25. Vychádzajúc zo zmyslu a účelu právnej úpravy, nesprávne uvedené RPMN má rovnaký následok,
ako je neuvedenie, a teda odvolací súd má za to, že zmluva ročnú percentuálnu mieru nákladov
neobsahuje. Iba uvedenie správnej výšky RPMN si plní svoj účel pravdivo informovať spotrebiteľa o

podmienkach v úverovej zmluve. Dokonca je podľa názoru odvolacieho súdu irelevantné, či zmluva
obsahuje vyššiu alebo nižšiu, nesprávne uvedenú RPMN. Cieľom uvedených ustanovení zákona je
pravdivo informovať spotrebiteľa, čo sa v danom prípade nestalo. Preto je potrebné z uvedeného dôvodu
v zmysle správnej interpretácie zákona považovať úver za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu
správne uvedenej RPMN.

26. Žalovaný v odvolaní obhajoval úroky za poskytnutý úver s poukazom, že nie sú v rozpore s dobrými
mravmi poukazujúc na maximálnu výšku odplaty za spotrebiteľské úvery.

27. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

28.Nakategóriudobrýchmravomtrebaosobitnýdôrazklásťprispotrebiteľskýchzmluvách.Pojemdobré
mravy Občiansky zákonník nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému
vývoju, ale tiež preto, že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však

možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v
ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v
podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť
namierenú proti uvedeným pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom.

29. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil
hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne

neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je vždy
potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolností.

30.Pridojednávaníúrokovkonávsúladesdobrýmimravmilentenveriteľ,ktorýpožadujeprimeranýúrok

bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácií pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi
je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na
to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných
prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné
neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov

svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou
a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami
pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

31. Súd prvej inštancie správnym spôsobom poukázal na neprimeranú úrokovú sadzbu výrazne
prekračujúcu priemer úrokov pri úveroch splatných od 1 do 5 rokov v spornom období podľa štatistiky
Národnej banky Slovenska. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že úroky za poskytovanie
peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov v zmysle § 39 OZ.

Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania
sa,ktorésúvspoločnostivprevažnejmiereuznávanéapredstavujúzákladnýhodnotovýporiadok.Cena
plnenia nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti ani kontroly podľa generálnej
klauzuly v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrýmmravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje obvyklú úrokovú mieru v čase uzavretia zmluvy,
určenú predovšetkým s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní
pôžičiek. Prinebankovýchsubjektochpredstavujúcichsúčasťfinančnéhotrhusadajúakceptovaťvyššie

úroky, rozhodne však nie o takmer 100% oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto
prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o takmer viac ako 100%, je neprijateľná a
odporuje dobrým mravom.

32. Žalovaný v odvolaní taktiež namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil lexikálny a logický výklad

ustanovenia § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru žalovaného je k tomu, aby
bol úver bezúročný a bez poplatkov potrebné kumulatívne splnenie absencie písomnej formy zmluvy
podľa § 9 ods. 1 a náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Odvolací súd
považuje predmetnú námietku za neopodstatnenú a nespochybňuje skutkový stav, tak ako ho posúdil
prvoinštančný súd. Podľa názoru odvolacieho súdu je pre posúdenie úveru ako bezúročného a bez
poplatkovpostačujúce,aksúdzistí,ževzmluveospotrebiteľskomúverechýbačoilenjednaználežitostí

vymenovaných v § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch. V danom prípade nikto
nespochybňuje, že predmetná zmluva má písomnú formu, avšak neobsahuje ďalšie potrebné náležitosti
vymenované v ustanovení § 9 ods. 2, a je preto možné úver poskytnutý na základe takejto zmluvy
považovať za bezúročný a bez poplatkov.

33. Ak odvolateľ poukazuje na iné rozhodnutia iných súdov, odvolací súd uvádza, že v predmetnom
spore nie je viazaný právnym názorom vysloveným v inom spore.

34. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že ďalšie žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie
sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

35. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný a vo vzťahu ku ktorému neboli zo
strany odvolateľa podané žiadne námietky.

36. So zreteľom na všetky tieto okolnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods.
1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia

bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom konaní
úspech v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady
trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením.

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2,
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).