Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, May 15, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13S/10/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200046
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3019200046.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a

sudcov JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu BIZ MIND
SK, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Dukelská 1219/13, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 36 342 220,
zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom Gelnická 33, Košice proti žalovanému
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO: 42 499 500
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102647130/2018 zo dňa 20. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa domáhal súdneho prieskumu v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo
rozhodnuté veci jeho nároku na uplatnenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za mesiac
júl 2011 tak, že jeho odvolanie bolo zamietnuté a súčasne bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č.
184825/2018 zo dňa 03.04.2018. Správca dane nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie
obdobie júl 2011 v sume 40 346, 60 eur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 2 123, 19 eur.

2. Žalobca napadol rozhodnutie žalovaného správnou žalobou v ktorej namietal, že rozhodnutie

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102647130/2018 z 20.12.2018 nie je v súlade so
zákonom a boli ním porušené jeho práva a právom chránené záujmy. Podľa žalobcu uvedené
rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

3. Konkrétne namietal, že daňová kontrola oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za

zdaňovacie obdobie júl 2011 sa začala podľa zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
511/1992 Zb.“) dňa 19.10.2011. Odvolací orgán v zmysle ustanovenia § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992
Zb. lehotu na vykonanie kontroly predĺžil a kontrola bola ukončená 28.01.2013. Daňový úrad Trenčín
rozhodnutím č. 9311401/5/2439296/2012/Str. zo 06.09.2012 podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.
prerušil daňovú kontrolu z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti, ktorou je získanie informácií
formou medzinárodnej pomoci a spolupráci (ďalej len „MVI“).

4. Z ustanovenia § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. podľa žalobcu pritom vyplýva, že prerušenie
konania je podmienené tým, že sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti
rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súduSlovenskej republiky (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sžf/68/2012, 1Sžf/1/2016 a iné) z ktorej vyplýva,
že žiadosť správcu dane o MVI nie je konaním v zmysle ustanovení zákona o správe daní ale iba
výkonom dôkazného prostriedku, a preto z tohto dôvodu nemôže byť kontrola prerušená. Z uvedenej

judikatúry možno prijať záver, že získanie informácií formou MVI nie je možné považovať za začatie
konania o predbežnej otázke alebo konania o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.
Na základe uvedeného je potom možné prijať záver, že rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č.
9311401/5/2439296/2012/Str zo 06.09.2012 bolo vydané v rozpore so zákonom, a teda neboli splnené
obligatórne podmienky pre prerušenie daňovej kontroly. Rozhodnutie o prerušení kontroly nemohlo

vyvolať účinky predpokladané v ustanovení § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., teda nedošlo k
prerušeniu plynutia lehôt, ktoré predstavuje zásadný význam inštitútu prerušenia konania, čo znamená,
že kontrola bez prerušenia trvala od 19.10.2011 do 28. 01. 2013.

5. Aj keby bolo možné prerušenie daňovej kontroly z dôvodu MVI podľa ustanovenia § 25a zákona č.
511/1992 Zb. osvedčiť ako zákonný dôvod prerušenia kontroly, rozhodnutie Daňového úradu Trenčín

č. 9311401/5/2439296/2012/Str zo 06. 09. 2012 o prerušení daňovej kontroly vykazuje ďalšie závažné
pochybenie, ktoré ho bez ohľadu na vyššie uvedené činí nezákonným. Z ustanovenia § 30 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb. vyplýva, že rozhodnutie obsahuje formálne a obsahové náležitosti. Medzi formálne
náležitosti je možné priradiť náležitosti patriace do úvodnej časti rozhodnutia, teda náležitosti uvedené
v § 30 ods. 2 písm. a) až c) zákona č.511/1992 Zb. Výrok, poučenie o opravnom prostriedku, resp.

odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak je možné považovať za obsahové náležitosti. Podľa
ustanovenia § 30 ods. 2 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie, okrem iného musí obsahovať
číslo a dátum rozhodnutia. Číslo rozhodnutia je evidenčné číslo, ktoré je pridelené rozhodnutiu. Dátum
rozhodnutia zákon č. 511/1992 Zb. nedefinuje, no ide len o deň uvedený v rozhodnutí, ktorý by
mal prislúchať k priradeniu evidenčného čísla rozhodnutia. Výrok rozhodnutia je samotným jadrom

rozhodnutiaorgánuštátu,zktoréhomusípresneajednoznačnevyplývaťprejavvôleorgánuštátu.Zákon
č. 511/1992 Zb. explicitne nestanovuje, že deň prerušenia konania má byť uvedený vo výrokovej časti
rozhodnutia.Keďževýrokjesamotnýmjadromrozhodnutiaavýznamprerušeniakonaniajenajmävtom,
že počas prerušenia konania lehoty neplynú, potom z výroku rozhodnutia musí jednoznačne vyplývať,
od ktorého dňa je konanie prerušené, teda od kedy lehoty neplynú. Tejto požiadavke nezodpovedá, ak

sa vo výroku rozhodnutia uvedie, že daňová kontrola sa prerušuje odo dňa vydania tohto rozhodnutia.
Zákon č. 511/1992 Zb. termín „deň vydania rozhodnutia“ nepozná. Za „deň vydania rozhodnutia“ nie je
možné považovať dátum rozhodnutia uvedený v § 30 ods. 2 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb., pretože
tak by bolo možné dospieť k absurdnému záveru, že už vypracované rozhodnutie s uvedeným dátumom
rozhodnutia, aj keď v tento deň nebolo podpísané povereným zamestnancom správcu zakladá účinok

neplynutia lehôt. Keďže rozhodnutie zo 06.09.2012 o prerušení daňovej kontroly neobsahovalo deň, od
ktorého je konanie prerušené, nemohlo zakladať účinky neplynutia lehôt.

6. Následne žalobca poukázal na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR č. III. ÚS 24/2010-57.
V zmysle uvedeného je konečným dôsledkom nezákonného prerušenia daňovej kontroly rozhodnutím

Daňového úradu Trenčín č. 9311401/5/2439296/2012/Str zo 06.09.2012 to, že nedošlo k prerušeniu
plynutia lehôt, nebola dodržaná lehota na vykonanie daňovej kontroly, protokol Daňového úradu Trenčín
č. 9311401/5/371477/2013/Str nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Z tohto
dôvodu sú všetky rozhodnutia vydané na základe tohto nezákonného protokolu nezákonné.

7. Žalobca ďalej poukázal na to, že podľa žalovaného v čase vydania rozhodnutia odvolacieho orgánu,
teda 20.12.2018 existovalo len jedno rozhodnutie, konkrétne len rozhodnutie zo dňa 03.04.2018.
Namietal, že v danej veci nie je podstatné, že k 20.12.2018 existovalo len prvostupňové rozhodnutie z
03.04.2018, ale podstatný je stav k 08.10.2018. Z ustanovenia § 63 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva,
že právne účinky rozhodnutia nastávajú až jeho zákonným doručením. Rozhodnutie Finančného

riaditeľstva SR z 31.07.2018, ktorým bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie z 25.04.2018 bolo
žalobcovi doručené až 05.11.2018 a v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 Daňového poriadku až od
05.11.2018 bolo účinné. Sám žalovaný uviedol, že platí prezumpcia správnosti rozhodnutí správnych
orgánov, čo znamená, že až do 05.11.2018 bolo platné a považované za správne rozhodnutie z
25.04.2018.

8. Trval na tom, že doručením rozhodnutia správcu dane zo dňa 03.04.2018 dňa 08.10.2018, kedy bolo
platné aj rozhodnutie správcu dane z 25.04.2018 nastal stav, ktorý je nezákonný, pretože v jednej veciexistovali dve platné rozhodnutia. Teda nastal stav kedy správca dane konal dvakrát o tom istom (princíp
„ne bis in idem").

9. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného je zrejmé, že postup správcu dane,
ako aj žalovaného bol poznamenaný závažnými vzájomne prepojenými procesnými pochybeniami.
Žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj z dôvodu podstatného porušenia
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného

rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej žiadal žalobou napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na
ďalšie konanie.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe zotrval na zákonnosti a vecnej správnosti
svojho rozhodnutia a žiadal správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že otázkou
prerušenia daňovej kontroly sa zaoberal v rozhodnutí č. 101469559/2018 zo dňa 31.07.2018, ktorým

bolo zrušené rozhodnutie správcu dane zo dňa 25.04.2018. Podľa názoru žalovaného aj napriek tomu,
že v zákone č. 511/1992 Zb. nebol definovaný deň vydania rozhodnutia bola daňová kontrola prerušená
dňom uvedeným v rozhodnutí. Uvedené rozhodnutie obsahovalo náležitosti uvedené v § 30 zákona
č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31.12.2011 a stalo sa právoplatným dňom doručenia. Zákon
nestanovoval, že je potrebné uviesť číselné vyjadrenie dátumu prerušenia, tento môže byť stanovený aj

iným spôsobom. Poukázal na to, že uvedené žalobca nenamietal v čase jeho vydania.

11. Pokiaľ ide o realizáciu MVI ako dôvod prerušenia konania daňovej kontroly tak aktuálna judikatúra
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje názor žalobcu za prekonaný. Poukázal na to, že
uvedená žalobná námietka je nad rozsah námietok uvedených v odvolaní žalobcu.

12. Pri žalobnej námietke ohľadne doručovania rozhodnutí odkázal v podrobnostiach na odôvodnenie
svojho rozhodnutia (strany 21 až 23). Nesprávne doručovanie predstavovalo len procesný nedostatok,
ktorý bolo možné odstrániť a k tomuto aj došlo. Zdôraznil, že v danej veci je rozhodná skutočnosť, že
v posudzovaných zdaniteľných obchodoch vznikol daňový únik tým, že si žalobca znížil vlastnú daňovú

povinnosť uplatnením odpočítania dane z faktúr od dodávateľa, pri ktorom nebolo preukázané, že reálne
tovar dodal.

13. Žalobca v následnom písomnom vyjadrení poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a §
3 ods. 1 Daňového poriadku. Pokiaľ postup použitý daňovými orgánmi nie je upravený jednoznačným a

zrozumiteľným spôsobom vo všeobecne záväznej právnej norme, nemožno ho považovať za zákonný,
a teda dovolený. Trval na tom, že rozhodnutie správcu dane zo dňa 06.09.2012, ktorým bola prerušená
daňová kontrola z dôvodu MVI bolo vydané v rozpore so zákonom, a teda nemohlo vyvolať účinky
predpokladané v ust. § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., nedošlo k prerušeniu plynutia lehôt a kontrola
bez prerušenia trvala od 19.10.2011 do 28.01.2013. Dodal, že ak bol postup správcu dane spočívajúci

v prerušení daňovej kontroly v súlade so zákonom, nevyžadovala by sa zmena zákonnej úpravy (§ 46
ods. 10 v spojení s § 61 ods.1 písm. b) Daňového poriadku), ktorá takéto oprávnenie správcu dane
explicitne zakotvila.

14. Okrem toho uviedol, že nespochybňuje, že nedostatok doručovania môže byť odstránený

opakovaným doručovaním. Uvedené však nie je možné za stavu, keď v tej istej veci je platné iné
rozhodnutie. V predmetnej právnej veci nastal stav keď existovali dve platné rozhodnutia v jednej veci.

15. Žalovaný následne zopakoval, že postupoval zákonným spôsobom a to aj v súlade so zásadami
daňového konania. Uviedol, že sa pridŕža zistených skutočností rozhodujúcich pre vydanie žalobou

napadnutého rozhodnutia, žiadal, aby správny súd žalobu zamietol.

16. Krajský súd v Trenčíne ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté
rozhodnutie a postup správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Po zistení, že
žaloba bola podaná oprávnenou osobou zastúpenou advokátom, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu,

ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu, súd vo veci nariadil pojednávanie. Po oboznámení sa
s vyjadreniami účastníkov konania, resp. ich zástupcov, ako aj s obsahom súdneho a administratívnych
spisov o veci rozhodol, keď dospel jednohlasne k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo (v
rozsahu súdneho prieskumu) vydané v súlade so zákonom.17. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného uvedené v odstavci 1 tohto rozhodnutia.
Z administratívneho spisu bolo zistené, že u žalobcu bola správcom dane realizovaná daňová kontrola,

o výsledku ktorej bol vyhotovený Protokol z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu č. 9311401/5/3812208/2012/Str zo dňa 20.12.2012. Daňová kontrola bola
zameraná na dodržiavanie zákona č. 222/2004 Z.z. Na základe výsledkov tejto daňovej kontroly bolo
správcom dane uzavreté, že žalobca porušil § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a ods. 2
písm. a) zákona o DPH tým, že si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľa

REDNET,s.r.o.PovažskáBystricazadodávkumrazenéhomäsa(kuracieprsia),ďalejzdokladuzanákup
pohonných hmôt a nákup protiprúdu OVAL ECO. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal správca
dane dňa 04.02.2013 Dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 vo výške 40 346,60 eur a určil mu vlastnú daňovú
povinnosť v sume 14 901,76 eur. Na odvolanie žalobcu žalovaný uvedený dodatočný platobný výmer
zrušilavecvrátilsprávcovidanenaďalšiekonanie.Následnevydalsprávcadanerozhodnutieovyrubení

dane dňa 02.04.2014. Žalobca podal opätovne rozhodnutie a žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutie
správcu dane potvrdil, a to rozhodnutím zo dňa 21.08.2014. Uvedené rozhodnutie žalovaného bolo
podrobené súdnemu prieskumu, pričom tunajší súd rozsudkom č.k.13S/260/2014-72 zo dňa 06.04.2014
zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedené rozhodnutie tunajšieho
súdu bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/51/2016 zo dňa

06.06.2017. Na základe tohto rozhodnutia žalovaný zrušil rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Následne vo veci opätovne rozhodoval správca dane, ktorý rozhodnutím zo dňa
03.04.2018 vydal rozhodnutie č. 184825/2017, ktorým žalobcovi určil za zdaňovacie obdobie júl 2011
rozdiel dane, nepriznaním nadmerného odpočtu v sume 40 346,60 eur a vyrubením dane v sume
2123,19 eur.

18. Daňový úrad Trenčín toto rozhodnutie doručil JUDr. Kostovčíkovi, a to dňa 06.04.2018 (ďalej len
rozhodnutie zo dňa 06.04.2018), keď vychádzal z toho, že ide o právneho zástupcu žalobcu. JUDr.
Kostovčík takto doručené rozhodnutie vrátil správcovi dane s tým, že správne sa má doručovať priamo
žalobcovi, nakoľko jeho právne zastupovanie žalobcu v predmetnej veci netrvá.

19. Daňový úrad Trenčín následne vydal ďalšie rozhodnutie vo veci, a to rozhodnutie č.
100818456/2018 zo dňa 25.04.2018 (ďalej len rozhodnutie z 25.04.2018), ktoré bolo doručené
žalobcovi. Toto rozhodnutie sa malo rovnaké znenie výrokovej časti ako rozhodnutie zo dňa 06.04.2018.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.

20. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán rozhodnutím č. 101469559/2018 zo
dňa31.07.2018 zrušilorozhodnutiesprávcudanezodňa 25.04.2018avecmuvrátilonaďalšiekonanie.
Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 101469559/2018 z 31.07.2018 bolo žalobcovi, resp. jeho
zástupcovi doručené až 05.11.2018. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie

zo dňa 03.04.2018 malo byť doručené žalobcovi, no správca dane namiesto toho vydal rozhodnutie zo
dňa 25.04.2018. Správcovi dane nič nebránilo, aby rozhodnutie zo dňa 03.04.2018 opätovne doručil
priamo žalobcovi, ak zistil, že JUDr. Kostovčík už nie je jeho splnomocneným zástupcom. Vydanie
druhého prvostupňového rozhodnutia zo dňa 25.04.2018 bolo nadbytočné, zmätočné. Toto rozhodnutie
bolo vydané bez právneho dôvodu a vedie k jeho nezákonnosti. Žalovaný uviedol, že rozhodnutie zo

dňa 03.04.2018 je naďalej platné, ale nebolo zákonným spôsobom doručené. V ďalšom konaní mal
správca dane doručiť rozhodnutie zo dňa 03.04.2018 žalobcovi, resp. osobe oprávnenej na doručenie
písomností v čase doručovania.

21. Dňa 08.10.2018 bolo žalobcovi doručené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín z 03.04.2018.

Žalobca rozhodnutie Daňového úradu Trenčín z 03.04.2018 vrátil späť správcovi dane, čo odôvodnil
tým, že proti rozhodnutiu z 25.04.2018 bolo podané odvolanie, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté.

22. Dňa 05.11.2018 bolo konateľovi žalobcu doručené rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky zo dňa 31.07.2018, ktorým bolo zrušené rozhodnutie z 25.04.2018. Následne žalobca podal

proti rozhodnutiu zo dňa 03.04.2018 odvolanie. Žalobca v ňom namietal existenciu dvoch rozhodnutí
v tej istej veci k 08.10.2018, teda ku dňu kedy mu bolo doručené rozhodnutie správcu dane zo dňa
03.04.2018.23. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 102647130/2018 z 20.12.2018 potvrdilo
rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 184825/2018 z 03.04.2018. K námietkam žalobcu uvedeným
v odvolaní žalovaný zaujal stanovisko na str. 21 až 23 rozhodnutia. Konkrétne uviedol, že jeho

rozhodnutie č. 101469559/2018 z 31.07.2018 sa doručovalo žalobcovi s účinkom fikcie doručenia dňa
22.08.2018 (zásielka sa vrátila neprevzatá v odbernej lehote). Žalovaný neskôr zistil, že v danej veci
je potrebné uvedené rozhodnutie doručovať A. W., preto rozhodnutie žalovaného z 31.07.2018 bolo
05.11.2018 doručené A. W.. Žalovaný v uvedenom rozhodnutí uvádza, že správca dane v ďalšom konaní
rozhodnutie z 03.04.2018 doručí splnomocnenému zástupcovi žalobcu, teda A. W..

24. Žalovaný poukázal na to, že osobitosťou, ktorou sa rozhodnutia správnych orgánov odlišujú od
právnych úkonov, je prezumpcia ich správnosti. Preto nie je možné o rozhodnutiach správnych orgánov
hovoriťakooplatnýchaleboneplatnýchprávnychúkonoch.Riadnemuuplatneniuzásadyprávnehoštátu
nie je na prekážku, ak orgán verejnej správy rozhodne alebo jeho rozhodnutie nadobudne právne účinky
spôsobom,ktorýunezúčastnenýchosôbmôževzbudiťpochybnosti.Platízásadaprezumpciesprávnosti

rozhodnutí správnych orgánov, tzn., že na každé vydané rozhodnutie orgánom štátnej moci sa nazerá
ako na zákonné a záväzné až kým sa zákonnými prostriedkami nepreukáže opak. Najvyšší súd ďalej
pripúšťa, že iba rozhodnutia, ktoré sú postihnuté veľmi závažnými pochybeniami správnych orgánov,
a ktorých nápravu nie je možné samočinne zabezpečiť napríklad konvalidáciou, je možné označiť za
nulitné (Rozsudok NS SR č. 5Sžf 10/2007).

25. Ďalej uviedol, že daňový poriadok nedefinuje termín „účinnosť rozhodnutia". V ustanovení § 63
ods. 9 až 11 Daňového poriadku je uvedené, že doručené rozhodnutie, proti ktorému nemožno podať
odvolanie, je právoplatné. Rozhodnutie zo dňa 25.04.2018 bolo odvolacím orgánom zrušené, preto sa
nikdy nestalo právoplatným. Rozhodnutie zo dňa 03.04.2018 bolo doručené 08.10.2018, žalobca proti

tomuto rozhodnutiu podal odvolanie. Žalovaný konštatuje, že v čase vydania rozhodnutia odvolacieho
orgánu existuje len jedno rozhodnutie, o ktorom právoplatne rozhoduje.

26. Za tejto situácie žalobca napadol rozhodnutie žalovaného správnou žalobou, v ktorej uplatnil žalobné
body uvedené v odstavcoch 2 až 9 tohto rozhodnutia.

27.Podľa§49ods.1zák.č.222/2004Z.z.právoodpočítaťdaňztovarualebozoslužbyvznikáplatiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

28. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný

platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

29. Podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase rozhodovania správcu dane môže

správca dane konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie
o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

30. Žalobca v podanej správnej žalobe, ktorou určil rozsah a dôvody preskúmavania rozhodnutia
žalovaného správny súdom namietal jednak dĺžku daňovej kontroly, ktorá v dôsledku nezákonnosti

rozhodnutia o jej prerušení trvala nad zákonom stanovený maximálny čas, formálne náležitosti
rozhodnutia správcu dane o prerušení konania a súčasne namietal, že tu k 08.10.2018 existovali dve
rozhodnutia správcu dane v tej istej veci.

31. Pri posudzovaní otázky zákonnosti trvania daňovej kontroly správny súd vo všeobecnosti konštatuje,

že daňová kontrola bez pochybností priamo zasahuje do právnej sféry daňového subjektu. Práve s
poukazom na uvedené je zákonom stanovená maximálna dĺžka trvania daňovej kontroly, a to na jeden
rok s tým, že sa táto doba fakticky predlžuje o dobu prerušenia daňovej kontroly. Keďže takýmto
postupom dochádza reálne k predĺženiu daňovej kontroly je potrebné, aby k nemu dochádzalo v súlade
so zákonom, a na nevyhnutne dlhý čas. Okrem toho ďalším účelom stanovenia lehoty pre realizáciu

daňovej kontroly je stimulácia správcu dane k včasnému výkonu jeho práv a povinností. Uvedené potom
súvisí aj s povinnosťou správcu dane postupovať pri daňovej kontrole účelne a tak, aby daňovú kontrolu
skončil v primeranej lehote.32. Na druhej strane je však potrebné uviesť, že v prejednávanej veci bol vecou preverovania obchodný
reťazec, ktorého sa zúčastnili aj subjekty so sídlami mimo územia Slovenskej republiky, pričom tu
existovala objektívna potreba tieto jednotlivé články obchodu preveriť a zistiť informácie za účelom

preverenia uplatneného nároku žalobcu. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod č. 60 v Zbierke č. 7/2016, v ktorom bolo
okrem iného uvedené, že “ ...ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie
medzinárodnej výmeny informácii... ide o legitímnu činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej
sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie o odberateľovi žalobcu a prepravcovi tovaru.“ V

predmetnom publikovanom rozhodnutí pritom Najvyšší súd riešil otázku prerušenia daňovej kontroly
z dôvodu realizácie MVI, a to práve za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. Konkrétne Najvyšší súd
Slovenskej republiky uviedol, že ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie
medzinárodnej výmeny informácií, nemožno mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone
predmetnej daňovej kontroly, a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť
nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto účelom správca dane nevstupuje do súkromnej

autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie
povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly. Naopak, v prípade dôvodného
podozreniaofiktívnostižalobcomdeklarovanéhointrakomunitárnehododaniatovarudoinéhočlenského
štátu Európskej únie podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov, správca dane plnil svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní,

t. j. využitím medzinárodnej výmeny informácií overuje podklady potrebné na správne a úplné určenie
dane. Navyše ide o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES)
č. 1798/2003 zo dňa 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty
(č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 prepracované znenie). Uvedené závery sú aplikovateľné aj na
prejednávanú vec, keď v skutkovej situácii ako je v prejednávanej veci je podľa názoru správneho

súdu legitímne, ak správca dane využije inštitút MVI a preverí skutočnosti podstatné a rozhodujúce pre
posúdenie veci žalobcu a za týmto účelom daňovú kontrolu preruší.

33. Podľa názoru správneho súdu rozhodnutie správcu dane o prerušení konania nevykazuje ani iné
nedostatky, ktoré by mali vzhľadom na svoju závažnosť a intenzitu za následok jeho nezákonnosť.

Ak správca dane vo výroku tohto rozhodnutia označil ako začiatok prerušenia daňovej kontroly deň
vydania rozhodnutia, tak uvedené nepredstavuje vadu, ktorá by mala za následok jeho nezákonnosť tak,
ako uviedol žalobca. Správca dane neoznačil konkrétny deň, od ktorého je daňová kontrola prerušená
uvedením mesiaca v roku a číselným označením dňa v tomto mesiaci. Na druhej strane však tento deň
dostatočným spôsobom konkretizoval a individualizoval, keď ho stotožnil s dňom vydania rozhodnutia

o prerušení konania. Takýmto spôsobom bol tento deň dostatočne jasne a zrozumiteľne určený, čo
je pre posúdenie veci najpodstatnejšie. Na uvedenom nič nemení ani to, že zákon č. 511/1992 Zb.
presne nedefinuje pojem deň vydania rozhodnutia. Napriek absencii legálnej definície tohto pojmu v
zákone č. 511/1992 Zb. je bežnému človeku zrejmé, ktorý deň sa myslí a vie ho bez potiaží identifikovať
a súčasne (v predmetnej právnej veci) aj určiť, od ktorého dňa je daňová kontrola prerušená. Výrok

rozhodnutia je v tomto zmysle dostatočne určitý, jasný a zrozumiteľný. Samotná skutočnosť, že došlo
k prerušeniu konania pred tým ako bolo rozhodnutie doručené žalobcovi na záveroch o zákonnosti
uvedeného rozhodnutia a riadnom prerušení daňovej kontroly nič nemení. V konečnom dôsledku ani
samotný žalobca v čase vydania tohto rozhodnutia nevidel v takto určenom a označenom dni začiatku
prerušenia žiaden problém. Uvedený stav akceptoval.

34. Pokiaľ ide o namietanú existenciu dvoch rozhodnutí správcu dane v tej istej veci žalobcu tak správny
súd uvádza, že je pravdou, že tu popri sebe po určitú dobu existovali dve rozhodnutia správcu dane
vydané v tej istej právnej veci žalobcu. Uvedené je nepochybné. Podľa názoru správneho súdu však
išlo o stav, ktorý bolo potrebné vyriešiť zrušením v poradí druhého rozhodnutia (zo dňa 25.04.2018)

vydaného správcom dane. K uvedenej náprave však došlo ešte v rámci administratívneho konania.
Zrušením tohto rozhodnutia bol tento protiprávny stav odstránený.

35. Za súčasnej situácie nemá vyššie uvedený stav, ktorý tu existoval po určitú dobu v administratívnom
konaní, sám o sebe za následok nezákonnosť v poradí prvého rozhodnutia správcu, ktoré bolo

preskúmavané žalobou napadnutým rozhodnutím. S poukazom na uvedené bola správna žaloba
zamietnutá podľa § 190 SSP tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.36. Žalovaný bol v konaní úspešný, a preto by mu z hľadiska úspechu v konaní patrila náhrada trov
konania. Vzhľadom na skutočnosť, že takúto náhradu konania nežiadal, súd rozhodol o trovách konania,
tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne

v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,

ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), alebo je žalovaným Centrum
právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č.

162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka, čosanímsledujeamusíbyťpodpísané)uviesť,protiktorémurozhodnutiusmeruje,údaj,kedybolo
sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v
akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).