Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 23, 2014

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 13C/788/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221467
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Aradská
ECLI: ECLI:SK:OSKN:2014:4412221467.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudkyňou JUDr. Dagmar Aradskou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy

r o z h o d o l :

Súd návrh na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy z a m i e t a .

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručeným Okresnému súdu Nové Zámky dňa 27.9.2012 domáhal vydania
medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky, pretože tento nerozhodol v zákonom
určenej lehote o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre
pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 102300359
dlžníkom - povinným Š. T., pričom spôsobom odporujúcim zákonu uvedený súd vykonal procedúru
preskúmania exekučného titulu. Žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu škody vo výške 1 103,18
eur a na nemajetkovú ujmu vo výške 220,64 eur ako aj náhradu trov konania. Žalobca svoj návrh
odôvodnil tvrdením, že ako oprávnený subjekt navrhol zvolenému exekútorovi vykonať exekúciu na
vymoženie pohľadávky, ktorá vznikla voči špecifikovanému dlžníkovi z uvedenej Zmluvy o úvere. Súdny
exekútor pridelil uvedenej exekučnej veci číslo EX XXXX/XXXX a ním spísaný návrh na vykonanie
exekúcie, spolu so žiadosťou o vydanie poverenia a exekučným titulom, doručil Okresnému súdu Nové
Zámky ako miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu. Podľa žalobného návrhu exekučný súd
mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 19.8.2011 rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom konanie začalo 6.4.2011. Podľa žalobcu tak k
rozhodnutiu exekučného súdu došlo po uplynutí zákonom určenej lehoty, s omeškaním viac ako
135 dní. Za nesprávny úradný postup žalobca podľa návrhu považuje popri nevydaní rozhodnutia
v zákonom určenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov aj skutočnosť, že
exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu - spôsobom odporujúcim zákonu, pričom
exekučný súd nie je v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. (ZoRK) súdom, do právomoci ktorého
patrí zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa žalobcu tým, že exekučný súd svojim nelegálnym
postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny vyvolal formálne
stav, ktorý založil prekážku rozhodnutej veci. Na jednej strane existuje právne relevantný exekučný
titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný, pričom
existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Preto

zo strany žalobcu nie je možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva
na zaplatenie istiny s príslušenstvom. V danom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej. Žalobcovi vytýkaným nesprávnym postupom exekučného súdu
mala vzniknúť majetková škoda vo výške 1 103,18 eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom,
ktorá už nemôže byť priznaná voči dlžníkovi žalobcu právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
zo Zmluvy o úvere. Taktiež mu mala vzniknúť aj nemajetková ujmu, ktorú žalobca vyčíslil vo výške
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, a to sumou 220,64 eur. Žalobca svoj nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho
legitímneho očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca
by vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu mohol včas uskutočniť rad iných krokov smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva.
Žalobca súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov miestne a vecne príslušného Okresného súdu
Nové Zámky.

Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 6NcC/250/2012-10 z 22.10.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného
súdu Nové Zámky sú vylúčení z prejednávania a rozhodovanie veci a vec prikázal na prejednanie a
rozhodnutie Okresnému súdu Komárno, ktorému vec napadla dňa 12.12.2012.

Súd vyzval žalobcu v súlade s § 43 ods. 1 O.s.p. na doplnenie jeho podania. Žalobca dňa 19.12.2012
doručil Okresnému súdu Nové Zámky rovnopis návrhu vo veci, aj keď v sprievodnom liste označenom
v dolnom ľavom rohu internou značkou žalobcu 6571 - ISTINA RS odkazuje, na rozdiel od písomného
návrhu, na inú zmluvu o úvere (č. 1100078), uzavretú s iným dlžníkom (O. C.), odkazuje na iné číslo
exekučného spisu (EX XXXXX/XXXX) a inú značku uvedenú v dolnom ľavom rohu návrhu (6359 -
ISTINA RS).

Žalobca podaním z 15.2.2013 súdu oznámil, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, keď originál návrhu na predbežné prerokovanie podal osobne
do podateľne žalovaného, ktorý potvrdil prijatie návrhu, spolu s prijatím iných návrhov, označením ich
súpisu prezenčnou pečiatkou. Žalobca navrhol súdu, aby v konaní vykonal dôkaz oboznámením sa s
príslušným spisom žalovaného, keďže on disponuje len jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov
v elektronickej forme, a preto môže poskytnúť len uvedenú databázu obsahujúcu 43 597 návrhov.
Tvrdil, že v danom štádiu konania neexistuje námietka žalovaného, že v tomto štádiu konania návrh na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody nebol podaný. Súčasne súdu oznámil, že Okresnému
súdu Nové Zámky predložil prílohu - potvrdenie Ministerstva spravodlivosti SR o prijatí žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a tieto zaslal konajúcemu súdu aj do iného konania
(9C/162/2012). V ďalšom poukazoval na absenciu odôvodnenia uznesenia, ktorým bol vyzvaný na
doplnenie podania.

Žalobca mailom doručeným súdu 13.6.2014 oznámil, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10C/212/2012
založil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý dňa 17.1.2014 vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej
univerzity v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej škody žalobcu, podľa ktorého je nepochybné, že
majetková škoda v každom konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie dosahuje hodnotu minimálne 30,76 eur a majetková škoda v každom
konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania o zmene súdneho exekútora dosahuje
hodnotu minimálne 31,68 eur.

Dňa 19.8.2014 Ministerstvo spravodlivosti SR doručilo súdu vyjadrenie vo veci, v ktorom poukázalo
na zmätočnosť podaní žalobcu, ktorý prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že
dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Ďalej uviedlo, že neoznačenie spisových značiek exekučných
konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, bolo
jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosť žalobcu na porušenie jeho ústavných
práv nečinnosťou exekučného súdu a príkladmo odkázalo na rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 211/2012,
sp. zn. IV. ÚS 366/2012, IV. ÚS 374/2012. V súvislosti s tým poukázalo na nejasný titul nároku na
náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok titulom nesprávneho úradného
postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z

dôvodu nerozhodnutia v zákonom určenej lehote. Konštatovalo, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, keď túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR. Poukázalo na ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a §
16 ods. 1 citovaného zákona a v súvislosti s uvedenými ustanoveniami vytklo žalobcovi, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde, keď od doručenia žiadostí o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody do podania žalobných návrhov neuplynulo 6 mesiacov. Ministerstvo spravodlivosti
SR v ďalšom informovalo, že žalobca napriek výzve na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie
náhrady škody, mu neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí. Tým
žalobca zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, a tak nárok
žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu uviedlo, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok. Argumentovalo tým, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia sa
nevzťahuje na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. K žalobcom tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu uviedlo, že vnútroštátny súd má v zmysle uznesenia Ústavného súdu
SR č.k. IV. ÚS 60/2011-13 z 3.3.2011 ako aj uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011
z 13.10.2011, sp. zn. 3MCdo/11/2010 z 26.9.2011 a sp.zn. 5Cdo/291/2010 z 29.3.2011 povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky,
preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v
takom rozsahu, v akom mu to umožňujú procesné pravidlá. V súvislosti s posúdením, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov Ministerstvo spravodlivosti
SR poukázalo na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02 so záverom, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Konštatovalo, že
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nemôže byť nesprávnym úradným postupom, keď nedošlo k
porušeniu právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu a keďže nebola ani konštatovaná
nezákonnosť rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, v danom prípade nemôže ísť o zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobcovi vytýkalo, že nepreukázal podanie sťažnosti na
prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, preto nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii
prieťahov, ktorú môže konštatovať len Ústavný súd SR. Poukázalo na to, že žalobca nepreukázal
vznik škody v uplatnenej výške, nepreukázal existenciu dlžníka a ani nevymožiteľnosť pohľadávky.
Konštatovalo, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia iba preukázalo nespôsobilosť
konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom a nulitný rozhodcovský rozsudok
nepredstavuje prekážku resiudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde (uznesenie Krajského
súdu v Trnave z 31.5.2012 sp. zn. 10CoE/308/2011, uznesenie Krajského súdu v Žiline z 11.7.2012
sp. zn. 20CoE/94/2012). Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul podaním návrhu na začatie
konania, Pokiaľ to nevykonal, vlastnou nečinnosťou prispel k situácii namietanej v žalobe. Upozornilo
na to, že žalobca má preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal nárok voči
dlžníkovi vo výške, pre ktorú žaluje žalovanú a preukázať, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku
pochybenia exekučného súdu. Ďalej poznamenalo, že v majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a
právnických osôb nemôže byť štát sukcesorom, preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky
zmluvných strán, pokiaľ je ich uspokojenie možné dosiahnuť iným spôsobom. V súvislosti s uplatnenou
náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z tvrdenej škody poukázalo na rozsudok Najvyššieho
súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011, podľa ktorého odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Súčasne
konštatovalo, že požadovaná náhrada nie je podložená reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.
Ministerstvo naostatok akcentovalo potrebu zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ ako aj ustanovenia
§ 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch a upriamilo pozornosť na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010)] 1360, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v
súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, resp. od
slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli
aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd v Prešove (vec
C-76/10). Práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľa
na všetkých úrovniach štátnej moci, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúc slabé právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto konanie žalobcu považuje
za rozporné s dobrými mravmi. V danom prípade nemožno ani tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda

postupom okresného súdu, ako následok priameho pôsobenia príčiny. S poukazom na uvedené
Ministerstvo spravodlivosti SR navrhlo návrh žalobcu zamietnuť a uplatnilo si náhradu trov konania.

Súd v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával v neprítomnosti riadne predvolaného právneho zástupcu
žalobcu, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní žiadal ospravedlniť mailovou správou odoslanou súdu
o 15.00 hod deň pred pojednávaním, pričom súčasne požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu
kolízie pojednávania s pojednávaním vedeným pred Okresným súdom Zvolen. Keďže advokátske
spoločenstvo zastupujúce žalobcu má dvoch členov a aj šiestich koncipientov, aj s poukazom na názor
zaujatý či už v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 77/2002, ale aj v náleze Ústavného súdu
SR z 13.1.1999 sp. zn. I.ÚS 68/1998, podľa ktorých „sama kolízia pojednávaní toho istého zástupcu
účastníka na rozdielnych súdoch, o ktorej advokát vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je,
bez ďalšieho, akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie
vytýčeného pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.“, súd nemal preukázaný žiadny vážny dôvod na
odročenie pojednávania, najmä keď žalobca v plnomocenstve z 20.9.2012 súhlasil, aby si splnomocnená
spoločnosť stanovila za seba zástupcu. Predvolanie na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu
doručené už 12.8.2014. Z činnosti súdu je taktiež známe, že v obdobných veciach totožného žalobcu
sa za právneho zástupcu žalobcu na základe plných mocí zúčastnil pojednávaní či už jeho advokátsky
koncipient alebo substitút. Súd pojednával aj v neprítomnosti žalovanej, ktorá svoju neprítomnosť na
pojednávaní ospravedlnila, pričom nežiadala o odročenie pojednávania.

Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa so sprievodným listom k žiadostiam o predbežné
prerokovanie žiadosti o nároku škody z 25.9.2012, doručený Ministerstvu spravodlivosti SR toho istého
dňa, najmä č. 6571, ako aj listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a obsahom fotokópie exekučného
spisu Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. 5Er/611/2011.

Súd na danú vec aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., a to najmä § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods.
2, § 4 ods. 1 písm. a/ 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5, ako aj § 44 ods. 1, 2
zákona č. 233/1995 Zb. (ďalej len EP) a § 45 ods. 1, 2 EP.

Zo skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že predmetom konania je nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za tvrdený nesprávny úradný postup
Okresného súdu Nové Zámky ako exekučného súdu. Žalobca za nesprávny úradný postup považuje
skutočnosť, že exekučný súd mal rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sp. zn. EX XXXX/XXXX dňa 19.8.2011 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia, a tak k rozhodnutiu malo dôjsť po uplynutí zákonom určenej lehoty, s omeškaním viac
ako 135 dní, pričom za nesprávny úradný postup žalobca považuje aj preskúmanie exekučného titulu
spôsobom, ktorý podľa žalobcu odporuje zákonu.

Z fotokópie exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5Er/611/2011 vyplýva, že dňa
6.4.2011 bol súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaný so žalobcom, ako oprávneným, návrh
na vykonanie exekúcie proti povinnému C.. Š.. T., pričom za exekučný titul je označený rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo dňa
3.1.2011 sp.zn. SR 12022/10. Uvedený súdny exekútor až dňa 4.5.2011 doručil Okresnému súdu Nové
Zámky žiadosť o udelenie poverenia spolu so zápisnicou z 6.4.2011 obsahujúcou návrh na vykonanie
exekúcie ako aj uvedený exekučný titul spolu so zmluvou o úvere a všeobecnými podmienkami a
zmenkou. Okresný súd Nové Zámky uznesením zo 17.5.2011 žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Po nadobudnutí právoplatnosti uvedeného uznesenia
dňa 23.8.2011, exekučný súd zastavil exekučné konanie uznesením z 21.11.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.6.2012.

Podľa názoru súdu návrh žalobcu v danej veci zodpovedá ustanoveniu § 79 ods. 1 O.s.p., keď žalobca
uviedol čoho sa domáha, voči komu a z akého dôvodu. Preto nič nebránilo vecnému prejednaniu tohto
návrhu. Z dôvodu, že do rozhodnutia súdu vo veci uplynula šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti
žalobcu o predbežné prerokovanie (25.9.2012), súd návrh žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy nepovažoval za predčasný.

Zákon č. 514/2003 Z.z. v § 9 ods. 1 (v znení účinnom do 31.12.2012) výslovne uvádza ako príklad
nesprávneho úradného postupu aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom určenej lehote.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nesprávnym
úradným postupom je popri nesprávnom úradnom postupe aj vznik škody, a príčinná súvislosť medzi
nimi. Uvedené podmienky zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Na základe výsledkov
vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno
na preukázanie ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v
rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom
určenej doby, s omeškaním viac ako 135 dní, keď z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové
Zámky sp. zn. 5Er/611/2011 vyplýva, že dňa 6.4.2011 bol súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým
spísaný so žalobcom, ako oprávneným, návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Mgr. Št. Kovács.
Súdny exekútor až dňa 4.5.2011 doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia
spolu so zápisnicou zo 6.4.2011 obsahujúcou návrh na vykonanie exekúcie ako aj uvedený exekučný
titul. Teda zo strany súdneho exekútora nebola dodržaná lehota určená v § 44 ods. 1 EP na predloženie
návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie exekučnému súdu spolu s exekučným titulom a žiadosťou
o vydanie poverenia, od ktorej skutočnosti však žalobca neodvodzuje svoj nárok napriek tomu, že
(správne) tvrdí, že exekučné konanie začalo už 6.4.2011. Okresný súd Nové Zámky ako exekučný súd
dňa 17.5.2011 rozhodol o zamietnutí žiadosti JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, a tak o žiadosti súdneho exekútora rozhodol v 13. deň od jej doručenia. Preto žalobca
neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že o žiadosti bolo rozhodnuté až dňa 19.8.2011.
Žalobca existenciu takéhoto rozhodnutia do vyhlásenia dokazovania za skončené ani nepreukázal.

Ustanovenie § 44 ods. 2 veta tretia zákona č. 233/1995 Z.z. (EP) upravuje postup exekučného súdu pre
prípad zistenia rozporu žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Následkom zistenia
takéhoto rozporu je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením, proti
ktorému je prípustné podať odvolanie. Uvedené ustanovenie neupravuje lehotu, v ktorej exekučný súd
má uznesením rozhodnúť o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora.

Podľa názoru konajúceho súdu exekučný súd v danom prípade rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora v primeranej lehote - v 13. deň od doručenia žiadosti súdneho exekútora, zodpovedajúcej
obvyklej rozhodovacej praxi súdov, v súlade s § 44 ods. 2 veta tretia EP v znení účinnom od 1.6.2010,
s prihliadnutím aj na koniec druhej vety citovaného ustanovenia, a to zákonom predpokladaným
spôsobom, keď v exekučnej veci Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5Er/611/2011 bol opodstatnený
a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Najvyšší súd
Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por.č. 46
(dostupnej na internetových stránkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nssr.gov.sk), zaujal
stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 EP, okrem iného, zaoberá tým, či
rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu
upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak
vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie
v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť

postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je
platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej
rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 EP, okrem iného, zisťovať
rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je
logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi
zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva
môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť;
absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových
a právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 EP oprávnený už v štádiu rozhodovania o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, prislúcha
mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná
strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Uvedený postup exekučného súdu v danej exekučnej veci nebol posudzovaním vecnej správnosti
rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44
ods. 2 EP, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pokiaľ by exekučný
súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej
podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu.

Nemožno preto prisvedčiť žalobcovi v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu
exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti. V
danej exekučnej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal,
či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne. Záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,
ktorá v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 OZ a neplatného
zmluvného dojednania, preto takou doložkou nemohla byť založená právomoc rozhodcovského súdu
vydať označený rozhodcovský rozsudok, je súladný so zákonom. V súlade s týmto záverom exekučný
súd predmetný rozhodcovský rozsudok právoplatne nepovažoval za vykonateľný exekučný titul. Keďže
exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že exekučný titul vo forme
rozhodcovského rozsudku predloženého žalobcom ako oprávneným, je v rozpore so zákonom, dospel
k správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ exekučný súd predmetnú žiadosť zamietol uznesením zo 17.5.2011, nešlo o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že
pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Uvedený postup exekučného súdu nebol
posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto
rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval (vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku) postavenie
odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je
vykonateľným exekučným titulom, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor.
Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).
Aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré
nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Prekážka rozsúdenej veci (/rei iudicatae/ § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že
právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec

znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto
procesné ustanovenie sa uplatní aj v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu exekučného
spisu Okresného súdu Nové Zámky, rovnako ani z obsahu žalobného návrhu nevyplýva, že konaniu v
exekučnej veci medzi žalobcom ako oprávneným a povinným Mgr. Št. Kovács vedenej na Okresnom
súde Nové Zámky pod sp. zn. 5Er/611/2011 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava by
predchádzalo iné exekučné konanie s tým istým predmetom konania, ktoré by sa týkalo tých istých
účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok
vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný
vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania,
ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu,
totiž vyplýva, že jeho výsledkom môže byť iba titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním
exekúcie. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 227/2012 z 27.5.2013 Rozhodcovské
konanie nemá charakter exekučného (vymáhacieho konania), preto ním nemôže byť založená prekážka
tzv. „duplicitnej“ exekúcie. Navyše, ničotné rozhodnutie rozhodcovského súdu nevyvoláva žiadne právne
účinky, a preto nemôže byť prekážkou veci rozhodnutej ani v inom konaní všeobecného súdu proti
prípadnému žalobcovmu dlžníkovi (vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135
ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatným rozhodnutím vydaným v inom konaní
podľa § 159 ods. 2 O.s.p.).

V predmetnej exekučnej veci bolo rozhodnuté o žiadosti súdneho exekútora v súlade s § 44 ods. 2 veta
tretia EP v znení účinnom od 9.11.1999, s prihliadnutím aj na druhú vetu citovaného ustanovenia (v znení
účinnom od 1.6.2010), a to v primeranej lehote - v 13. deň od doručenia žiadosti súdneho exekútora..
Preto žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu,
keď v konaní nepreukázal, že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie došlo v dôsledku nečinnosti exekučného súdu s omeškaním viac ako 135 dní.

S poukazom na absenciu tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ako nevyhnutného predpokladu
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., žalobcovi nevznikol ani nárok na náhradu škody
podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona a ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17
ods. 2 citovaného zákona. Súd preto nepovažoval za hospodárne vykonať vo veci dôkaz oboznámením
sa s obsahom a rozsahom žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie návrhu, ktorú Ministerstvu
spravodlivosti SR, ako ústrednému orgánu konajúcemu v mene štátu, doručil žalobca dňa 25.9.2012. Z
totožného dôvodu sa súd v tejto veci neoboznamoval ani so znaleckým posudkom č. 1/2014 Znaleckého
ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý údajne preukazuje minimálnu výšku škody žalobcu,
najmä keď absentuje podmienka vzniku zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup exekučného
súdu pri zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia v exekučnej veci žalobcu. S poukazom na uvedené
súd návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.

Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého súd
náhradu trov konania prizná úspešnému účastníkovi proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V
danom prípade bola úspešným účastníkom žalovaná, ktorá si v lehote určenej v § 151 ods. 1 O.s.p.
nevyčíslila žiadne trovy konania a ani zo spisu nevyplýva, že by jej nejaké trovy konania vznikli, a tak
jej súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou tunajšieho súdu - Okresný súd Komárno, Pohraničná 6,
Komárno - na Krajský súd v Nitre.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.