Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 7, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/201/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8217203764
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8217203764.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so
sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, právne zastúpená: Advokátska kancelária
JUDr. Viera Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368
proti žalovanej: F. Š., T.. XX. XX. XXXX, H. C. XXXX/XX, XXX XX H., o zaplatenie 991,56 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k. 5Csp/65/2017-70 zo
dňa 13. 03. 2018, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Pokračuje v konaní na strane žalovaného so F. Š.U., H. C. XXXX/XX, XXX XX H. ako právnym

nástupcom po nebohom N. Š.U., F. XX. XX. XXXX.

II. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. a III.

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 964,54 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25%

ročne zo sumy 964,54 Eur od 25.04.2017 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalovanému n e p r i z n á v anárok na náhradu trov konania“.

2. Rozhodnutie právne posúdil podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o pôžičke (ďalej
len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „ZoSÚ“).

3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu spoločnosť Poštová
banka a. s. zmluvou o úvere zo dňa 23. 05. 2013, poskytla pôvodnému žalovanému úver vo výške 1
000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 72 mesačných splátkach po 30,62 eura s tým, že prvá

splátka bola splatná 20. 06. 2013, posledná splátka bola splatná 20. 05. 2019. Žalovaný celkom zaplatil
žalobcovi sumu 35,46 eura, pričom suma 8,44 eura bola započítaná na istinu, suma 21,78 eura na
úrok a suma 5,26 eura na poistné. Keďže žalovaný si neplnil svoju povinnosť splácať úver riadne
a včas, pôvodný žalobca ku dňu 16. 05. 2014 určil predčasnú splatnosť celého úveru. Na základezmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13. 06. 2017 bola pohľadávka voči žalovanému postúpená na
žalobcu. Súd ďalej skonštatoval, že predmetná zmluva o pôžičke je vzhľadom na povahu účastníkov
zmluvného vzťahu, t. j. dodávateľ a spotrebiteľ zmluvou spotrebiteľskou, a preto sa na ňu vzťahujú

ust. § 52 - § 54 Občianskeho zákonníka, zároveň zákon o spotrebiteľských úveroch. Z predloženej
zmluvy o pôžičke bolo nesporne preukázané, že táto neobsahuje podstatné náležitosti zmluvy podľa
ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. nie sú uvedené všetky predpoklady
použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov. Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov je
jedným z najdôležitejších údajov v zmluve o spotrebiteľskom úvere, keďže sú v ňom zohľadnené všetky

náklady, ktoré musí dlžník, t. j. spotrebiteľ za úver veriteľovi, t. j. dodávateľovi zaplatiť. Preto pri údaji o
ročnej percentuálnej miere nákladov zákon stanovuje povinnosť uviesť všetky predpoklady použité na
jeho výpočet, a teda nepostačuje uviesť len samotnú jeho výšku. Ďalej zmluva o pôžičke neobsahuje v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch ani údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.
Zmluva obsahuje údaj o tom, že celková výška nákladov je 889,38 eura a úplne drobným písmom pod
náležitosťami zmluvy je uvedené, že „celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových

nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom“. Podľa názoru súdu nezodpovedá princípu
transparentnosti, ak priemernému spotrebiteľovi nie sú poskytované prehľadné informácie o úvere,
teda ak v zmluve nie je presne vyčíslená suma, ktorá predstavuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť. Uvedený údaj musí byť spotrebiteľovi zrejmý zo zmluvy, a to bez použitia kalkulačky,
resp. matematických operácií. Vzhľadom na nedodržanie vyššie uvedených obligatórnych náležitostí

zmluvy o pôžičke, táto sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a)
zákona o spotrebiteľských úveroch.

4. Keďže poskytnutá pôžička sa považuje za bezúročnú a bez poplatkov súd priznal žalobcovi iba sumu
964,54 eura, predstavujúcu rozdiel medzi poskytnutou pôžičkou 1 000 eur a úhradou žalovaného pred

podaním žaloby vo výške 35,46 eura. K priznanej istine súd postupom podľa § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka žalobcovi priznal aj žiadaný úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 25. 04. 2017 do
zaplatenia, avšak iba z priznanej sumy 964,54 eura. Výrok o trovách konania súd odôvodnil podľa § 255
ods. 1 CSP. Pri zohľadnení pomeru úspechu vo veci kapitalizoval aj žalobcom žiadané úroky z úveru,
úroky z omeškania ku dňu rozhodnutia. Na základe uvedeného mal súd za to, že žalobca mal úspech

v pomere 41,78 % (istina 964,54 eura, úrok z omeškania 44,81 eura) a neúspech v pomere 58,22 % (1
406,37 eura, ktorú tvorí istina 27,02 eura, úroky vo výške 232,83 eura, úroky vo výške 877 eur, úrok z
úveru vo výške 25,50 % ročne z nezaplatenej istiny 991,56 eura od 25. 04. 2017 do 13. 03. 2018, t. j.
223,75 eura, nepriznaný úrok z omeškania vo výške 1,25 eura a poplatky vo výške 44,52 eura). V zmysle
§ 255 ods. 1 CSP úspešnejší žalovaný má voči žalobcovi právo na pomernú náhradu trov konania v

rozsahu 16,44 % (58,22 % - 41,78 %). Keďže žalovanému žiadne preukázateľne trovy konania nevznikli,
súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku, proti výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby rozhodnutie v napadnutej časti odvolací súd zrušil a

vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žiadal, aby odvolací súd žalobe vyhovel v
celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania. Odvolanie podal z dôvodu uvedeného
v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP. Uviedol, že žalobca nemal možnosť sa procesne v
konaní brániť, keď súd svojim postupom znemožnil žalobcovi účasť na konaní bez toho, aby žalobcu
oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o možnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy

o úvere. Súd nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru,
čím nepostupoval podľa § 129 CSP. Súd prvej inštancie mal teda vyzvať žalobcu aj na odstránenie vady
podania vo veci samej, ktorá nebráni pokračovaniu v konaní, ak je to účelné pre ďalší priebeh konania.
Odvolateľ namietal aj skutočnosť, že súd prvej inštancie nevyzval žalobcu, ani podľa § 157 CSP, aby sa
vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o vyhlásení bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy

o úvere za účelom rýchleho a hospodárneho konania. Súd prvej inštancie mal podľa odvolateľa vytýčiť
termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP, ktorého účelom je zabrániť tzv. prekvapivým
rozhodnutiam, akým napadnuté rozhodnutie nesporne je. Odvolateľ ďalej uvádza, že údaj o výške
poskytnutého úveru, ako aj celková výška nákladov, zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad
súdu prvej inštancie je podľa názoru žalobcu šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom.

S poukazom na rozhodnutie SD EÚ C-42/15 samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere,
nakoľko je celková čiastka úveru jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky
poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktorézmluva obsahuje. Pokiaľ sa týka predpokladov pre výpočet RPMN, s uvedeným výkladom súdu sa
odvolateľ nestotožňuje, dáva do pozornosti skutočnosť, že všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet
RPMN podľa platnej legislatívy boli v zmluve o úvere obsiahnuté. V tomto sa javí odôvodnenie súdu

za nepreskúmateľné, nakoľko súd len stroho uvádza, že údaje v zmluve o úvere chýbajú, avšak bez
bližšej špecifikácie o aké údaje sa má jednať. V tejto súvislosti zdôraznil, že zmluva o úvere obsahuje
jednak výšku úveru, úrokovú sadzbu, dátum prvej splátky, ako aj dátum konečnej splatnosti a počet
mesačných splátok. Z uvedeného preto nie je zrejmé, ktoré údaje podľa názoru súdu neboli uvedené,
a preto vôbec nie je jasné, na základe akých skutočností súd uvádza, že výška RPMN je vypočítaná

nesprávne. Odvolateľ zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je
nepreskúmateľné, keďže nespĺňa základné pravidlá, argumentácie vyžadujúce sa v každom rozhodnutí
súdu. Uvedeným postupom malo dôjsť k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a tým aj k porušeniu práva na spravodlivý proces, z ktorého okrem iného vyplýva, že odôvodnenie
rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/25/2007.

6. Žalovaná strana sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení,
že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu, aj
webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Odvolací súd z obsahu spisového materiálu zistil, že žalobca sa podanou žalobou na súde domáhal
zaplatenia 991,56 eura s prísl. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1D/52/2018 súd
mal za preukázané, že žalovaný N. D. po vyhlásení rozsudku súdom prvej inštancie zomrel dňa XX.
XX. XXXX.

9. Podľa ust. § 63 ods. 1, 2 CSP, ak strana zomrie počas konania skôr ako sa konanie právoplatne
skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V
konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s
dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo
povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.

10. Odvolací súd mal na základe uznesenia Okresného súdu Bardejov zo dňa 26. 07. 2018, č. k.
1D/52/2018-40 za preukázané, že konanie o dedičstve po poručiteľovi N. D., zomrelom XX. XX. XXXX
bolo právoplatne skončené, a to zastavením konania o dedičstve, lebo poručiteľ majetok nezanechal.
Právnym nástupcom po poručiteľovi N. D. je jeho manželka, F. D., a preto v zmysle vyššie uvedených

zákonných ustanovení súd rozhodol o pokračovaní v konaní s touto právnou nástupkyňou.

11. Odvolací súd sa vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu zaoberal najprv tým, či postupom
súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám
uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

12. Odvolateľ vzhliadal dôvod naplnenia odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm.
b) CSP v tom, že súd prvej inštancie ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru, teda nepostupoval podľa § 129 CSP. K tomu odvolací súd uvádza, že postup

podľa § 129 CSP prichádza do úvahy vtedy, ak ide o podanie vo veci samej, z ktorého nie je zrejmé,
čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné, či nezrozumiteľné, takýto postup je
odôvodnený iba za splnenia podmienky, že pre daný nedostatok žaloby nemožno v konaní pokračovať.
V posudzovanej veci však žaloba netrpela takými nedostatkami, ktoré by bránili súdu prvej inštancie
v konaní pokračovať, preto nebol daný dôvod na postup podľa § 129 CSP. Pokiaľ žalobca neuviedol

dostatočnéskutkovétvrdenia,činepredložildostatočnédôkazy,odôvodňujúcejehožalobnýnárok,môže
sa to premietnuť jedine v neunesení dôkazného bremena a následnom zamietnutí žaloby, nie je však
v dôvodnosti postupu podľa § 129 CSP. Možnosť vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu veci
rozhodne neodôvodňuje postup podľa § 129 CSP, ide o postup spadajúci pod ust. § 181 ods. 2 CSP.13. Odvolací súd poukazuje na to, že inštitút predbežného prejednania sporu upravený v ust. § 168 ods.
1 CSP je fakultatívnym inštitútom.

14.Súdprvejinštanciesvojerozhodnutieriadneavúplnostiodôvodnil,jepotrebnéuviesť,žepožiadavka
na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý
argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia

odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim
(Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria
A, č. 303-B).

15. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe v časti nevyhovel, odôvodnenie jeho
rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné

konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k
porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie
práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje
rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.

16. Vo vzťahu k odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd uvádza.

17. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Zmluva o úvere č.
XXXXXXXXXX zo dňa 23.05.2013 (ďalej len ,,Zmluva“) je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc
z postavenia žalobcu ako veriteľa a žalovaného ako dlžníka zo zmluvy a že je namieste aplikovať zákon

o spotrebiteľských úveroch.

18. Súd prvej inštancie ustálil, že v predmetnej zmluve nie je dostatočne jasne uvedená celková čiastka,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v predmetnej zmluve nie sú uvedené
všetky predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov.

19. Z obsahu zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu - Poštová banka a. s. a
pôvodným žalovaným (č. l. 4 - 5 spisu) má odvolací súd za preukázané, že výška úveru je 1 000 eur,
výška mesačnej splátky 30,62 eura, počet splátok (v mesiacoch) 72, úroková sadzba 25,50 % p. a.,
RPMN banky 28,70 % p. a., priemerná RPMN na trhu 26,38 % p. a. a celková výška nákladov 889,38

eura.

20. Za situácie, že spotrebiteľ uhradí veriteľovi požadovaných 72 splátok vo výške 30,62 eura, zaplatí
celkovo sumu 2 204,64 eura. Celkové náklady žalovaného tak predstavujú sumu 1 204,64 eura a nie
sumu 889,38 eura ako vyplýva zo Zmluvy. Z obsahu vyššie špecifikovanej Zmluvy, ktorá je súčasťou

spisu nijako nevyplývajú skutočnosti, na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní, a preto ich odvolací súd
posúdil ako nedôvodné.

21. Žalobca v predmetnej Zmluve drobným písmom uviedol klauzulu s nasledovným textom: „Celkovú
čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom.“, no ani

uvedeným neodstránil neurčitosť a nejednoznačnosť uvedeného údaju v zmluve týkajúceho sa
celkových nákladov dlžníka.

22. Z čl. 2 Zmluvy vyplýva, že žalovaný žiadal o poistenie schopnosti splácať úver výberom medzi
základným súborom poistenia a komplexným súborom poistenia, a to vyznačením krížiku - základný

súbor poistenia a spĺňa podmienky na vznik poistenia schopnosti splácať úver vo zvolenom súbore
poistenia. V spodnej časti čl. 2 žiadosti o poskytnutie úveru je malým písmom naformulované, okrem
iného, vyhlásenie klienta, že sa s týmito informáciami oboznámil, zvolené Poistenie si vybral slobodne,
bez nátlaku a vyhovuje jeho potrebám a jeho finančnej situácii. Formuláciou textu žiadosti o poistenie
a zakomponovaním naformulovaného vyhlásenia dlžníka malým písmom do ostatného textu, banka

takouto formou skryla pre spotrebiteľa text, o ktorom je dôvodné sa domnievať, že ujde pozornosti
spotrebiteľa a ktorým si banka v konečnom dôsledku ošetrila samotné uzatvorenie zmluvy o poistení.
Žalovaný súčasne jedným podpisom na Zmluve o úvere podpísal aj tú časť zmluvy, ktorá sa týkala
iného právneho úkonu (poistnej zmluvy) a ktorej podmienky sú ďalej uvedené v úverových podmienkach(čl. 11 Zmluvy). Takému konaniu nemožno priznať právnu ochranu poistenia schopnosti splácať úver
vo formulári, ktorý banka použila a následné „vyhlásenie spotrebiteľa o slobodnom výbere poistenia,
bez nátlaku,“ je nanúteným poistením žalovanému. Pokiaľ za takýchto okolností právny predchodca

žalobcu so žalovaným uzavreli poistenie, mali byť náklady na poistenie zahrnuté do celkových nákladov
spotrebiteľa, čo preukázateľne neboli, preto údaj o RPMN v poistnej zmluve nie je uvedený správne
a je uvedený v neprospech žalovaného, pretože nezohľadňuje všetky náklady žalovaného. Výška
mesačného poistného, ktoré bolo dohodnuté v Zmluve ako základný súbor poistenia, napriek tomu, že
nebolo zahrnuté medzi celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom podľa § 2 písm.

g)ZoSÚ,taknepochybnenavyšujehodnotucelkovýchnákladovspotrebiteľskéhoúveruavýpočetročnej
percentuálnej miery nákladov (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/259/2018 zo
dňa 18.10.2018).

23. Uvedené konanie nemožno posúdiť inač ako nekalé, nakoľko žalobca ako veriteľ poskytol
spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom, aká bude hodnota jeho úveru.

24. „Za splnenie povinnosti uviesť údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je možné
považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ jednoznačnú vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2
zák. č. 129/2010 Z.z. v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný,
ktorý údaj musí byť zrozumiteľný a bez pochybností poznateľný. Úverová zmluva je konsenzuálnym

kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia, bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského
úveru, alebo akékoľvek ďalšie oznámenia (tiež o inej výške predposlednej, či poslednej splátke),
musia byť dohodnuté určito a jednoznačne jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou
právneho predchodcu žalobcu v uzatvorenej zmluve jednoznačne a zrozumiteľne aj tento údaj uviesť a
to v rámci hlavných parametrov úveru a tiež tak, aby nebol vo vnútornom rozpore s ďalšími parametrami

úveru. Účelu úpravy spotrebiteľského práva, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana
ako slabšieho účastníka právneho vzťahu zodpovedá len taký výklad uvedeného ustanovenia, ktorý
jasneazrozumiteľnestanovuje(bezmožnostivariabilných,čišpekulatívnychinterpretácií)akájecelková
čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom netreba ďalej zdôrazňovať, že táto musí byť vzájomne
súladná s ostatnými hlavnými parametrami úveru zavedenými do zmluvy.

Pri posudzovaní spornej otázky je potrebné vziať na zreteľ, že v spotrebiteľskom vzťahu je dodávateľ
vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby
poskytuje. Preto treba od dodávateľa očakávať aj vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude
správať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak takto nepostupuje, spreneverí dôveru druhého účastníka
zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania, a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť

právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje aj tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, zvlášť ak
sa jedná o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný
a logicky usporiadaný. Napr. zmluvné dojednanie musí mať dostatočnú veľkosť písma, nesmie byť vo
výrazne menšej veľkosti, ako ďalší text, nesmie byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem
nepodstatného charakteru. Pri konštrukcii zmluvy a súvisiacich dokumentov je potrebné sa zaoberať

tiež otázkou, či úmyslom dodávateľa skutočne bolo postupovať v zmysle zákona tak, aby priemerný
spotrebiteľvčaseuzatváraniazmluvymalvedomosťovšetkýchpodstatnýchparametrochúveruamohol
tak posúdiť svoju úverovú zaťaženosť, v súvislosti s čím je potrebné dodať, že nekalé obchodné praktiky
sú zakázané /§ 7 zák. o ochrane spotrebiteľa.“/ (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
27Co/163/2018 zo dňa 27.09.2018).

25. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna

2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z
26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).

26.Vzhľadomnatútosituáciuznevýhodnenéhopostaveniačlánok6ods.1smernice93/13stanovuje,že
nekalépodmienkyniesúprespotrebiteľazáväzné.Akovyplývazjudikatúry,ideokogentnéustanovenie,

ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky
Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25).27. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy

(rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza Claro, už citovaný,
bod 26, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579, bod 31).

28. Možnosť súdu skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý

spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku
7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro,
už citovaný, bod 27).

29. Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany
spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich
právachnevie,alebomáťažkostisichuplatnením(rozsudkyCofidis,užcitovaný,bod33,akoajMostaza
Claro, už citovaný, bod 28).

30. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34)

31. V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že článok 6 ods. 1 smernice má kogentnú povahu. Okrem
toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora predmetná smernica ako celok predstavuje
opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskej únii a, najmä, na zvýšenie životnej
úrovne a kvality života v celej Únii (pozri rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 37, ako aj Asturcom

Telecomunicaciones, už citovaný, bod 51).

32. Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné
s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem

verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 52).

33. Princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi
dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie
príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu

dostupných a ponúkaných úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených
informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných podmienok, ale v možnosti sa
s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať
alebo odmietnuť.

34.Podľaodvolaciehosúdu,niejeničímvýnimočnýmvysledovať,žesúdnekonaniavrôznychpodobách
sa stávajú priestorom na sofistikované právne konštrukcie, ktorými sa sleduje obohatenie sa na úkor
iného a kým osoba konajúca s takýmto zlým úmyslom vyzerá ako odborne zdatný subjekt, tak obeť
takéhotokonaniaodborneslabýaneskúsenýspotrebiteľjevovýsledkuosobounezodpovednou.Zmysel
a cieľ súdneho konania a výkonu spravodlivosti ekvity sa pri nadmerne formalistickom prístupe úplne

vytráca. Za všetko hovorí výsledok takéhoto procesu, podľa ktorého je evidentne spotrebiteľ zaviazaný
na plnenia z nečestných zmluvných podmienok v násobkoch k výške úveru.

35. Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov (porov. spravodlivosť nad formálne znenie zákona, správa prezidenta SR o stave

republiky z 18. 06. 2015). Ústavné články o súdnej ochrane čl. 46 a nasl., čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd spolu s občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné
požiadavky spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný, súd keď v
jednom zo svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musísmerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen
súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a
účel toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou” (porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp. zn.

II.ÚS 222/07).

36. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve
zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že SD EÚ
zvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porov. rozsudok C-34/13 Kušionová), ale vo vzťahu k

tomu , aby sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd.

37. Pokiaľ však už má vec sudca tzv. ,,na stole“ a preskúmava vec, tak podľa názoru odvolacieho súdu
je povinný ex offo reagovať na nečestné konanie veriteľa a nečestné zmluvné podmienky a naplniť tak
článok 6 Smernice.

38. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že v prípade Zmluvy,
ktorá je predmetom tohto sporu, existujú dôvodné pochybnosti o správnosti údajov uvedených v zmluve,
najmä o výške úrokovej sadzby a výške RPMN, nakoľko je tu nezanedbateľné riziko, že žalobca pri
určovaní úrokovej sadzby a výšky RPMN vychádzal z celkovej výšky nákladov dlžníka (889,38 eura)
a nie zo sumy, ktorú žalovaný za poskytnutý úver aj skutočne zaplatí, a to sumu 1 204,64 eura.

Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstávajú pochybnosti o správnosti výšky RPMN a výšky úrokovej
sadzby uvedených v Zmluve.

39.NedôvodnevtomtosmeresažalobcaodvolávanarozsudokSúdnehodvoraz09.11.2016podsp.zn.
C/42/2015,týkajúcisavýkladuniektorýchčlánkovSmerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ES

z 23.04.2008, keďže práve tento výklad nasvedčuje v prospech záveru, že zákonné náležitosti zmluvy
o úvere (teda jeho hlavné parametre) majú byť uvedené v zmluve tak, aby nebolo možné spochybniť
možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, z čoho teda vyplýva, že aj celková čiastka
úveru, ako zákonom vyžadovaný údaj, musí byť zo zmluvy jednoznačne identifikovaná zrozumiteľným,
vnútorne nerozporným spôsobom.

40. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

41. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu

absencie predpokladov potrebných na výpočet RPMN. Pri výpočte RPMN sa vychádza aj z údajov §
9 odsek 2 písm. j/ ZoSÚ. K údaju o RPMN odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších
údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a
preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia
uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky.

42.Odvolacísúdmázato,ževúverovejzmluveniesúuvedenévšetkypredpokladypotrebnénavýpočet
RPMN. Odvolací súd zastáva názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky,
jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokov, nákladov na poistenie a prípadných poplatkov. Je
nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli

použité pre výpočet RPMN, a preto už len z tohto dôvodu je potrebné považovať úver za bezúročný a
bez poplatkov.

43. Tento údaj v iných dokladoch by súd akceptoval len v prípade, ak by dlžník na túto skutočnosť bol
upozornený priamo v zmluve odkazom na príslušnú listinu. V zmluve však žiadny takýto odkaz nie je, a

teda v tomto smere žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

44. Z týchto dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru poskytnutého žalovanému, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b), d) ZoSÚ v zmysle ktorého
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom

úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Odvolací súd podotýka, že pre
záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.45. Čo sa týka námietky žalobcu o neprimeranosti a nevyváženosti poskytnutia ochrany spotrebiteľovi,
odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013,
sp. zn. 6MCdo/9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“

v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu
totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým
je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite

praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany
spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,
mu nemôže byť na ujmu.

46. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti,
ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil

prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

47. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.

Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu
odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
stranenároknanáhradutrovodvolaciehokonanianevznikol.Odvolacísúdvychádzalzčl.17Základných
princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom

prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

48. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov

3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).