Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžak/11/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200013
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1017200013.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD., v právnej veci v právnej
veci žalobcu (sťažovateľa): C. V., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti Afganistan, posledný trvalý
pobyt v krajine pôvodu: mesto Y. F., Š. L. W., T. N., Afganistan, toho času bytom Y. XXX/XX, F., L.,
zastúpený: ADRA - Adventistická agentúra pre pomoc a rozvoj - Občianske združenie, Cablkova 3, 821
04 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková
6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-
PO-46-26/2016-Ž zo dňa 24.11.2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v

Bratislave č. k. 7SaZ/1/2017-37 zo dňa 28.03.2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 7SaZ/1/2017-37 zo dňa
28. marca 2017 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-46-26/2016-Ž zo dňa 24.11.2016
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi náhradu trov konania p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-46-26/2016-Ž zo dňa 24.11.2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
žalovaný podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) a podľa § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002
Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol tak, že
žalobcovi nepredlžuje poskytnutie doplnkovej ochrany.

2. Rozhodnutie vychádza zo zistenia, že žalobca opakovane požiadal o poskytnutie doplnkovej ochrany

z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko mal v krajine pôvodu problémy. Podaním zo dňa 29.06.2016
žalobca požiadal o doplnkovú ochranu z dôvodu, že stále pretrvávajú dôvody doplnkovej ochrany,
obáva sa individuálnych dôvodov, ktoré opísal v predchádzajúcich konaniach, ako aj zo všeobecných
dôvodov, nakoľko v Afganistane je vojenský konflikt a nikto sa nemôže cítiť bezpečne. Provincia N.,
odkiaľ pochádza, je špeciálne problémová.

3. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že v danom prípade pre potreby komplexného a objektívneho

posúdenia žiadosti žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany na území SR si dňa 11.03.2016 a následne
dňa 11.04.2016 podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle vyžiadal vyjadrenie od Slovenskej informačnej služby.
Žalovanému dňa 03.05.2016 bolo pod č. p. 65/152-T-l09-2/2016-S doručené vyjadrenie Slovenskej
informačnej služby, s ktorým sa pracovník migračného úradu posudzujúci žiadosť oboznámil. Dňa26.05.2016 si migračný úrad vyžiadal doplňujúce vyjadrenie od Slovenskej informačnej služby. Dňa
20.07.2016 bolo pod č. p. 65/152-T-l09-3/2016-S doručené príslušné vyjadrenie Slovenskej informačnej
služby, s ktorým sa pracovník migračného úradu posudzujúci žiadosť oboznámil. Dňa 19.10.2016 si

migračný úrad podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle vyžiadal ďalšie doplňujúce vyjadrenie od Slovenskej
informačnej služby potrebné pre komplexné posúdenie žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany. Dňa
04.11.2016 bolo pod č. p. 65/152-T-l09-4/2016 doručené príslušné doplňujúce vyjadrenie Slovenskej
informačnej služby, s ktorým sa pracovník migračného úradu posudzujúci žiadosť oboznámil.

4. Po posúdení žiadosti žalobcu a s poukazom na to, že ide o bezpečnostný záujem SR, bolo podľa
žalovaného potrebné nepredĺžiť poskytnutie doplnkovej ochrany.

II.
Konanie na krajskom súde

5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného.

6. Krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú. V dôvodoch rozsudku
uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v intenciách podanej

správnej žaloby za použitia § 190 SSP dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť.

7. K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namietal postup žalovaného pri posudzovaní žiadosti žalobcu
o predĺženie doplnkovej ochrany v rozpore s § 3 Správneho poriadku uviedol, že táto námietka nie je
dôvodná. Žalovaný v súvislosti s opätovným vyhodnotením žiadosti žalobcu o predĺženie doplnkovej

ochrany vyžiadal v zmysle ustanovenia § 19a ods. 9 zákona o azyle vyjadrenia od Slovenskej
informačnej služby, ktoré mu boli doručené. Dňa 04.11.2016 bolo žalovanému pod č. p. 65/152-
T-109-4/2016 doručené doplňujúce vyjadrenie Slovenskej informačnej služby. Na základe posúdenia
žiadosti žalobcu bola napadnutým rozhodnutím zo dňa 24.11.2016 zrušená doplnková ochrana podľa §
20 ods. 3 zákona o azyle z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. Žalovaný získal dostatok

informácií, potrebných ku posúdeniu žalobcovej žiadosti o azyl.

8. K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namietal, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce
na riadne posúdenie veci krajský súd uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. Žalovaný vyžiadal
relevantné informácie, obsahovo sa viažuce na dôvody žiadosti o predĺženie poskytnutia doplnkovej

ochrany, na ktoré žalobca poukazoval. Krajský súd poukázal na to, že zákon o azyle je vo vzťahu k
správnemu poriadku lex specialis, ktorý sa použije len subsidiárne. V danej veci zákon o azyle v § 52
ustanovuje, že v odôvodnení rozhodnutia o zrušení doplnkovej ochrany sa uvedie iba skutočnosť, že ide
o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Krajský súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného je vydané v súlade so zákonom.

9. K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namietal, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ
napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, uviedol,
že táto námietka nie je dôvodná. Žalovaný si vyžiadal informácie od Slovenskej informačnej služby
a vyhodnotil žiadosť žalobcu. Zákon o azyle ustanovuje, že v odôvodnení rozhodnutia žalovaného o

zrušení doplnkovej ochrany v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 a v zmysle ustanovenia § 13c ods. 2 písm.
d) sa uvedie len skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

10. K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namieta, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov uviedol, že táto námietka nie je dôvodná. V danej veci

zákon vylučuje vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od Slovenskej informačnej služby. Z uvedeného
je preto vylúčená aj možnosť vyjadrenia sa k nim. Žalovaný podľa názoru krajského súdu splnil úlohy,
ktoré žalovanému vyplývajú z legislatívy Slovenskej republiky, ktorá upravuje nakladanie s utajovanými
skutočnosťami. Podľa ustanovenia § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle ministerstvo ďalej neposkytne
doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť

Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom o azyle.

11. V rámci konania sa krajský súd s predmetnou správou v režime utajenia so stupňom „tajné“
oboznámil. Informácia podaná Slovenskou informačnou službou má charakter informácie, ktorá bolanutná na posúdenie. Podľa základných zmlúv Európskej únie ochrana národnej bezpečnosti je vo
výlučnej zodpovednosti členských štátov a členský štát je oprávnený neposkytnúť informácie, ktorých
sprístupnenie odporuje podľa jeho názoru základným záujmom jeho bezpečnosti. Krajský súd mal za to,

ževdanomprípadepostačí,akžalovaný(správnyorgán)uvedievdôvodochrozhodnutiaibaskutočnosť,
že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, v takomto postupe nevzhliadol žiadne pochybenie.

12. K návrhu právnej zástupkyne žalobcu na prerušenie konania do skončenia konania na ústavnom
súde vo veci preskúmania nesúladu niektorých ustanovení § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov

v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje nesúlad týchto ustanovení s Ústavou SR a Dohovorom
o základných ľudských právach, teda ide o ustanovenie, ktoré upravuje vzťah k správnemu poriadku
a možnosť v taxatívne vymedzených rozhodnutiach, v odôvodnení uviesť iba skutočnosť, že ide o
bezpečnostnýzáujemSlovenskejrepubliky,krajskýsúduviedol,ževzhľadomnavykonanédokazovanie,
nevzhliadol dôvod na prerušenie konania vo veci nepredĺženia doplnkovej ochrany.

13. Pretože krajský súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok ako dôvodnú, podanú žalobu
zamietol.

III.
Kasačná sťažnosť žalobcu

A)
14. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

15. Sťažovateľ v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) Správny súdny poriadok uviedol sťažnostné body, v
ktorých zdôvodnil, prečo považuje rozhodnutie krajského súdu za porušujúce jeho práva, a to z dôvodov,

že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci, odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu, pričom dôvody kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) zákona č. 162/2015
Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej tiež ako „Správny súdny poriadok“) sú s opisom rozhodujúcich

skutočností popísané v tejto kasačnej sťažnosti.

16. Sťažovateľ zdôraznil, že žije na Slovensku už od roku 2009. Doplnková ochrana mu bola opakovane
predlžovaná Ministerstvom vnútra, Migračným úradom. Dňa 29.06.2015 bol sťažovateľovi udelený trvalý
pobyt na území Slovenskej republiky. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že sťažovateľ žije na

Slovensku dlhodobo, pracuje tu a nie je si vedomý žiadnych svojich protiprávnych konaní, na základe
ktorýchbyMigračnýúradmoholdospieťkzáveru,žejenebezpečnýpreSlovenskúrepubliku.Sťažovateľ
žije na území Slovenskej republiky usporiadaným životom v súlade s právnymi predpismi Slovenskej
republiky.

17. SIS dospela však k opačným záverom, pričom ako krajský súd uviedol v odôvodnení rozsudku,
tieto informácie sú utajené a nie sú z tohto dôvodu prístupné ani sťažovateľovi. Sťažovateľ poukazuje
preto na Listinu základných práv a slobôd, Ústavu Slovenskej republiky a Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ktoré zakotvujú právo na spravodlivý proces ako jednu zo základných zásad
súdneho konania.

18. V zmysle § 5 Správneho súdneho poriadku: „ V konaní pred správnym súdom majú účastníci
konania rovné postavenie. Účastníci konania sú povinní preukázať svoje tvrdenia a vykonať úkony v
lehote určenej správnym súdom."

19. Na základe uvedeného sťažovateľ trvá na tom, že v tomto konaní bol porušený základný princíp
konania, a síce rovnosť účastníkov konania. Sťažovateľ nemal možnosť sa vyjadriť ku všetkým
skutočnostiam, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľ namietal v správnej
žalobe postup správneho orgánu, ktorý považuje za nesprávny, nakoľko pri ňom dochádza k porušeniu
ústavných práv, a to predovšetkým práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky.

20. Sťažovateľ v žalobe poukazoval na rozsudok Al-Nashif proti Bulharsku, zo dňa 20.06.2002,
sťažnosť č. 50963/99, v ktorom ESĽP konštatoval, že „aj tam, kde je národná bezpečnosť v ohrození,
koncept zákonnosti a vlády zákona v demokratickej spoločnosti vyžaduje, aby opatrenia ovplyvňujúcezákladné práva podliehali istej forme kontradiktórneho konania pred nezávislým orgánom oprávneným
posúdiť dôvody rozhodnutia a príslušné dôkazy v prípade potreby s primeranými obmedzeniami
na použitie utajovaných informácií. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť tvrdenie exekutívy, že

národná bezpečnosť je v ohrození. Zatiaľ čo posúdenie exekutívy, čo predstavuje hrozbu pre národnú
bezpečnosť, bude prirodzene podstatne dôležité. Nezávislý orgán musí byť schopný reagovať v
prípadoch, keď uplatnenie tohto konceptu nemá žiadny primeraný základ vo faktoch, alebo keď
odhalí výklad „národnej bezpečnosti“, ktorý je nezákonný alebo v rozpore so zdravým rozumom a
arbitrárny“ (bod 123 -124).

21. S poukazom na citované rozhodnutie namietal, že v tomto konaní bolo porušené právo na
spravodlivý proces, a to rovno viackrát. Prvýkrát pochybil žalovaný pri rozhodovaní o predĺžení
doplnkovej ochrany a druhýkrát pochybil súd, ktorý vydal predmetný rozsudok, nakoľko sa nijakým
spôsobom nezaoberal nami uvádzanou judikatúrou.

22. Sťažovateľ poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2S 42/2008, zo dňa
15.04.2009, ktorý uvádza: „súd je toho názoru, že hoci táto informácia použitá v konaní ako dôkaz
podlieha utajeniu podľa príslušných právnych predpisov a preto nebolo možné celý jej obsah premietnuť
do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nie je možné výlučne na základe tejto jedinej informácie
vydať negatívne rozhodnutie o žalobcovej žiadosti, bez toho, aby sa žalobca dozvedel aspoň to, akých

skutočností sa týka predmetné podozrenie. Pokiaľ teda správne orgány vo svojich rozhodnutiach žiadne
ani rámcové dôvody, pre ktoré je u žalobcu dôvodné podozrenie z ohrozenia bezpečnosti štátu a žalobca
ako posudzovaná osoba vôbec nemusí vedieť, na čom je toto podozrenie založené, je treba takéto
rozhodnutia považovať za priečiace sa princípom právneho štátu, porušujúce procesné práva účastníka
správneho konania a nerešpektujúce zákonné náležitosti odôvodnenia správneho rozhodnutia".

23. Citovaný rozsudok je rešpektovaný aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, PL. ÚS
15/03 -39, zo dňa 11.02.2011. Ústavný súd Slovenskej republiky niekoľkokrát konštatoval, že súčasťou
základného práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

24. Sťažovateľ považuje argumentáciu krajského súdu k odôvodneniu neprerušenia konania za
nedostatočnú, nakoľko v danom prípade sa analogicky jedná o totožnú právnu vec ako upravuje zákon o
azyle v ustanovení § 52, v ktorom sa presne upravuje možnosť Ministerstva vnútra SR uviesť v taxatívne

vymedzených prípadoch, že sa jedná o bezpečnostný záujem. Na základe toho má sťažovateľ za to,
že bol daný dôvod na prerušenie konania.

25. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok krajského súdu a to tak, že zruší rozhodnutie
žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie.

B)
26. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa nestotožnil s námietkami sťažovateľa
uvedenými v kasačnej sťažnosti. Kasačnému súdu navrhol, aby kasačnú sťažnosť zamietol. Sťažovateľ
v priebehu konania o predĺženie doplnkovej ochrany, ani právny zástupca v správnej žalobe a kasačnej

sťažnosti, nepreukázali také skutočnosti, ktoré by opodstatňovali zmenu napadnutého rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že v jeho prípade išlo o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, bolo vydané vyššie
uvedené rozhodnutie migračného úradu. Krajský súd, ktorý preskúmal rozhodnutie migračného úradu,
konštatoval, že žaloba nie je dôvodná a žalobu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.
Podľa názoru žalovaného nedošlo k porušeniu ústavných práv žalobcu.

IV.
Východiská a dôvody pre rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o prerušení konania

27. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 Správny
súdny poriadok) počas konania o kasačnej sťažnosti sťažovateľa (žalobcu) proti rozsudku krajského
súdu zistil skutočnosti, ktoré u neho vyvolávali pochybnosti o ústavnosti, ale aj rozpore ustanovenia
§ 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov, ktoré boli v prejednávanej veci aplikované správnym orgánom s Dohovorom o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a s Chartou základných práv EÚ a preto dňa 09.08.2017
prerušil konanie o kasačnej sťažnosti a dňa 22.08.2017 podal ústavnému súdu návrh na začatie konania

o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR s návrhom na vyslovenie nesúladu
ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.

V.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018

28. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018
rozhodol, že ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v
spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie. Vo zvyšnej časti návrhom nevyhovel.

VI.

Konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018

29. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)

postupom podľa § 492 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.04.2019 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).

30. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok
krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného
o nepredĺžení doplnkovej ochrany sťažovateľovi podľa § 13c ods. 2 písm. d) a podľa § 52 ods.2
zákona o azyle z dôvodu existencie dôvodného podozrenia, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo

pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

31. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018
rozhodol, že ustanovenie § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v

spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie.

32. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych
predpisov okamžité právne účinky: - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých

ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou,
s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich aplikácia sa
„zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky.

33. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t. j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis
nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do
súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ [čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy] aj s inými
zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so
všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

„Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo
jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu
(normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.34. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.
decembra 2018 vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto
nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č.

480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ak
Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods.
3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto
nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

35. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky
určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy
nemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené ústavným súdom, a to aj v
prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď
síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným

poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti.

36. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu
verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v
niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená

derogačným nálezom pre neústavnosť až následne.

37. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s
ústavnýmporiadkom,takvzásadeneprestávabyťvovzťahukprávnymskutočnostiamnastanýmbehom
jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných

základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k
výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho
predpisu.

38. Všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a

ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods.
4 ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou.

39. Vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL.ÚS 8/2016 dňa 12.12.2018
rozhodol o nesúlade ustanovenia § 52 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s ústavou a Chartou základných práv Európskej
únie, podľa ktorého žalovaný postupoval, a to tým spôsobom, že neodôvodnil rozhodnutie ktoré bolo
vydané na základe ustanovenia § 20 ods.3 z dôvodu podľa §13c ods.2 písm. d/ zákona o azyle, hoci
ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o azyle účinnom v čase vydania rozhodnutia žalovaným odôvodnenie
takéto rozhodnutia nevyžadovalo, predmetné ustanovenie stratilo účinnosť dňom zverejnenia Nálezu

Ústavného súdu SR PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 v zbierke zákonov, preto bolo
potrebné rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

40. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že
preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, a keďže súd prvého stupňa

žalobu zamietol, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa § 462
ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. (SSP) zmeniť a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.

41. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý mal

úspech vo veci ich náhradu priznal podľa § 467 ods. 1 a 2 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p

42. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.